Bai Lu, Čína

Milá Lin Yi,

Dostala som tvoj list. Čas letí tak rýchlo. Ani sme sa nenazdali a nevideli sme sa takmer rok. V liste si sa ma pýtala, čo som zatiaľ získala z vykonávania svojej povinnosti. Na chvíľu som ani nevedela, kde začať, ale mojou najpamätnejšou skúsenosťou bolo preradenie v mojich povinnostiach, vďaka ktorému som získala určité poznanie o svojej prirodzenosti oddávať sa pohodliu a pokoju. Teraz ťa určite zaujíma, čo som zažila. Dovoľ mi, aby som ti o tom všetkom povedala.

V januári tohto roku som mala na starosti prácu s textom. Keďže som bola v tejto úlohe nová, neovládala som mnohé princípy a nevedela som, ako ju vykonávať, a tak som sa učila a cvičila som so sestrou, s ktorou som spolupracovala. Zvyčajne som tiež preberala iniciatívu a kontrolovala prácu rôznych skupín. Neskôr mali tieto skupiny množstvo otázok a žiadali o radu a ja som musela písať listy, aby som s nimi bola v duchovnom spoločenstve a riešila ich stavy, ako aj odchýlky v ich práci. Každý deň som bola zaneprázdnená od rána až do neskorej noci. Postupom času som v srdci trochu reptala: „Aby som vyriešila tieto stavy, musím dôkladne premýšľať nad koreňom každého problému a nájsť príslušné Božie slová a princípy, čo si vyžaduje veľa premýšľania. Je to naozaj vyčerpávajúce!“ Nechcela som, aby bol môj mozog neustále v takom napätí, a tak som dúfala, že bratia a sestry budú klásť menej otázok. Potom by som sa mohla o trochu viac uvoľniť. Neskôr s nami začali spolupracovať ďalšie dve sestry. Veľmi som sa tešila v domnení, že sa mi tým zníži pracovná záťaž a nebudem si musieť robiť toľko starostí ani sa tak veľmi vyčerpávať. Niekedy, keď som videla, že brat alebo sestra sú v zlom stave a že výsledky ich práce upadajú, myslela som si, že by som s nimi mala rýchlo hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby som to vyriešila. No potom mi tiež napadlo: „Ani ja nedokážem úplne preniknúť do podstaty týchto problémov. Budem musieť stráviť čas uvažovaním a hľadaním príslušných Božích slov a princípov. Bude ma to stáť priveľa námahy! Bude lepšie prenechať ich riešenie sestrám, s ktorými spolupracujem.“ A tak som sa tým už viac nezaoberala. A tak zakaždým, keď som takto narazila na nejaký zložitý problém, považovala ho za otravný a presunula som ho na svoje partnerky, aby ho vyriešili. Vo svojich povinnostiach som niesla čoraz menšie bremeno a len som sa riadila rutinou a každý deň som riešila svoje každodenné úlohy. Ak mi pridelili trochu viac práce, alebo ak bola o niečo ťažšia, hnevala som sa. Sústredila som sa len na jednoduché úlohy a nesnažila som sa usilovať o pravdu, čo viedlo k tomu, že som veľmi nenapredovala. Moje partnerky ma upozornili, že nepociťujem bremeno svojej povinnosti, a poradili mi, aby som o tom uvažovala a vyriešila to. Ja som to však nebrala vážne. Postupne bolo pre mňa čoraz ťažšie jasne vidieť problémy a často som podriemkavala, a efektivita mojej práce veľmi klesla.

Neskôr si vodcovia všimli, že nepociťujem bremeno svojej povinnosti a že nedosahujem výsledky, a tak ma prepustili. Až vtedy som o sebe začala uvažovať. Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Leniví ľudia nedokážu urobiť nič. Aby sme to zhrnuli do dvoch slov, sú to zbytoční ľudia; majú postihnutie druhého stupňa. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je len na ozdobu; hoci majú dobrú kvalitu, je to nanič. Sú príliš leniví – vedia, čo majú robiť, ale nerobia to, a hoci vedia, že niečo je problém, nehľadajú pravdu, aby ho vyriešili, a hoci vedia, aké útrapy by mali znášať, aby bolo dielo účinné, nie sú ochotní znášať tieto útrapy, ktoré stoja za to –, takže nedokážu získať žiadne pravdy a nedokážu vykonávať žiadnu skutočnú prácu. Nechcú znášať útrapy, ktoré by ľudia mali znášať; vedia sa len oddávať pohodliu, vychutnávať si chvíle radosti a voľna a užívať si slobodný a uvoľnený život. Nie sú zbytoční? Ľudia, ktorí nedokážu znášať útrapy, si nezaslúžia žiť. Tí, ktorí chcú neustále žiť život príživníkov, sú ľudia bez svedomia a rozumu; sú to zvery a takíto ľudia nie sú vhodní ani na vykonávanie práce. Keďže nedokážu znášať útrapy, aj keď vykonávajú prácu, nie sú schopní robiť ju dobre, a ak chcú získať pravdu, nádej, že sa im to podarí, je ešte menšia. Niekto, kto nedokáže trpieť a nemiluje pravdu, je zbytočný človek; nie je spôsobilý ani na vykonávanie práce. Je to zviera bez štipky ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia musia byť vyradení; len to je v súlade s Božími úmyslami.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Keď som v Božích slovách uvidela tieto výrazy – „zbytoční ľudia“, „druhotriedne postihnutie“, „zviera“, „nevhodní ani len na prácu“ a „nezaslúžia si žiť“ – prebodlo mi to srdce. Pocítila som Boží odpor voči lenivým ľuďom. Boh ma povýšil a prejavil mi milosť, keď mi dovolil vykonávať povinnosť nadriadenej, aby som sa mohla cvičiť v používaní pravdy na riešenie problémov. Bez ohľadu na to, o koľkých problémoch by som dokázala hovoriť v duchovnom spoločenstve a koľko by som ich vedela vyriešiť, mala som sa zo všetkých síl snažiť urobiť to. To bola zodpovednosť, ktorú som mala vykonávať. Keď som však videla, že stavy bratov a sestier sú zlé a výsledky ich práce upadajú, mala som pocit, že riešiť to je príliš zaťažujúce a psychicky vyčerpávajúce, a tak som túto prácu len presunula na iných ľudí. Neurobila som ani to, čo bolo v mojich silách. Keď som narazila na zložitejšie problémy, niektoré z nich som po dôkladnom uvažovaní dokázala s prehľadom vyriešiť, ale keďže sa mi nechcelo vynakladať úsilie a platiť tú cenu, používala som výhovorky typu „nedokážem preniknúť do podstaty“ alebo „neviem ako“, aby som ich mohla presunúť na sestry, s ktorými som spolupracovala. Každý deň som robila len nejakú jednoduchú prácu, necítila som ani štipku zodpovednosti za svoju povinnosť a bezcieľne som sa pretĺkala každým dňom. Nebola som len parazitom v Božom dome? Premýšľala som o tom, ako niektorí bratia a sestry nemali veľmi dobrú kvalitu, ale dokázali vložiť srdce do vykonávania svojich povinností a išli naplno, a tak bol ich postoj k povinnostiam pre Boha prijateľný. Zatiaľ čo moja kvalita nebola až taká zlá a dokázala som vyriešiť niektoré problémy, vždy som si však cenila telo, oddávala som sa pohodliu a pri vykonávaní svojej povinnosti som nebola ochotná ani drieť a znášať útrapy. Skutočne som nemala svedomie ani rozum. Ako som vôbec mohla byť vhodná na to, aby som bola nadriadenou! Boh nenávidel môj postoj k povinnosti a hnusil sa Mu. Ak by to takto pokračovalo, nedokázala by som ani len dobre pracovať a Boh by ma len zavrhol a vyradil. Keď som si to uvedomila, pomodlila som sa s túžbou skutočne o sebe uvažovať.

Potom som uvažovala: čo bolo koreňom toho, že som sa vždy oddávala pohodliu a nebola som ochotná robiť si starosti a znášať útrapy? Neskôr som uvidela tieto Božie slová: „Myšlienky, na ktoré sa ľudia spoliehajú, aby prežili, im už mnoho rokov rozožierajú srdce do takej miery, že sa stali zákernými, zbabelými a opovrhnutiahnodnými. Nielenže nemajú pevnú vôľu ani odhodlanie, ale stali sa aj chamtivými, arogantnými a svojhlavými. Úplne im chýba akékoľvek odhodlanie presiahnuť svoje vlastné ja, a čo viac, aj ten najmenší kúsok odvahy, aby sa zbavili obmedzení týchto temných vplyvov. Myšlienky a životy ľudí sú také prehnité, že ich pohľady za vierou v Boha sú stále neznesiteľne ohavné a sú dokonca vyložene urážlivé pre uši. Všetci ľudia sú zbabelí, bezmocní, podlí a krehkí. Necítia odpor k silám temnoty ani lásku k svetlu a pravde; namiesto toho robia všetko pre to, aby ich vyhnali.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Prečo nie si ochotný byť protipólom?) „Si spokojný so životom pod vplyvom satana, v pokoji a radosti a s trochou telesného pohodlia? Nie si postavený najnižšie spomedzi všetkých ľudí? Nik nie je hlúpejší než tí, ktorí videli spásu, no neusilujú sa získať ju. Takíto ľudia sa oddávajú telu a tešia sa zo satana. Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne ťažkosti, súženia a ani to najmenšie utrpenie. Vždy sa usiluješ o veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje vlastné výstredné myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí sa neusilujú o pravdu a namiesto toho milujú telo, iba zvieratá? Nie sú všetci tí mŕtvi bez duší iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé dielo? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš výstredné? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak nie si schopný získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? To, o čo sa usiluješ, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha, aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra poriadneho manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. O toto sa usiluješ. Usiluješ sa len o život v pohodlí, aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby ťa vietor obišiel, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny, aby ťa nepostihlo žiadne nešťastie, aby si žil v ‚Božom objatí‘ a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty sa oň neusiluješ. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Udelil som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal, naďalej máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Z Božieho slova som porozumela tomu, že moje neustále usilovanie sa o telesné pohodlie bolo spôsobené tým, že som sa riadila myšlienkami, ako „život je len o tom, aby sa človek dobre najedol a pekne obliekol“, „život je krátky, tak si ho uži, kým môžeš“, „dopraj si“, „dnešné víno vypi dnes a o zajtrajšok sa staraj až zajtra“, „život je krátky, tak prečo si ho komplikovať?“ a ďalšími podobnými satanskými filozofiami, ktoré považujú fyzické pohodlie za najväčší životný cieľ. Tieto nesprávne názory ma ovládali, a tak som sa vždy usilovala o pohodlie a myslela som si, že ľudia by mali byť k sebe dobrí a nepracovať príliš tvrdo. Keď sa spätne zamyslím nad minulosťou, rodičia ma doma odmalička rozmaznávali. Robili za mňa všetko, aby som si nemusela s ničím robiť starosti, a ja som pod ich starostlivou ochranou vyrastala ako kvetina v skleníku. Keďže som bola zvyknutá na pohodlný život, vždy som sa bála, že budem musieť vynakladať nejaké úsilie a že sa vyčerpám. Keď som bola na vysokej škole, videla som niektorých spolužiakov tvrdo pracovať a dlho do noci študovať, aby sa pripravili na postgraduálne štúdium, no ja som sa k tomu stavala ľahkovážne. Myslela som si: „Život má len niekoľko desaťročí. Prečo sa tak veľmi vyčerpávať? Bakalársky titul postačí. Stačí si nájsť prácu, ktorá nie je príliš únavná a slušne vynáša.“ Keď som prišla do cirkvi konať svoju povinnosť, stále som zastávala tento názor. Vždy som sa oddávala pohodliu a nebola som ochotná vynaložiť žiadne úsilie ani si robiť starosti. Vždy, keď som narazila na zložité alebo náročné úlohy, presunula som ich na iných. Vyberala som si ľahké úlohy a vyhýbala som sa tým ťažkým, takže som napredovala veľmi pomaly. Bolo pre mňa takou veľkou cťou, že ma Boží dom rozvíjal, aby som vykonávala vodcovskú povinnosť, no ja som si to nevážila a vždy som dbala na svoje telo. Keď som videla, že sú bratia a sestry v negatívnom stave a že efektivita práce klesá, nezaujímalo ma to, a ťažké úlohy som dokonca presúvala na iných. Vôbec som si neplnila svoje zodpovednosti. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná! Vždy som sa oddávala pohodliu, uprednostňovala som ľahké povinnosti pred tými ťažkými a bola som úskočná a zradná. Keďže som nevynakladala žiadne úsilie, ani som nijako nenapredovala. Postupne bolo pre mňa čoraz ťažšie jasne vidieť problémy a nedokázala som zvládnuť ani to, čo mi predtým išlo dobre. Presne ako povedal Pán Ježiš: „Kto má, tomu bude dané a bude mať viac hojnosti; ale kto nemá, tomu bude vzaté aj to, čo má.“ (Mt 13, 12) Myslela som na to, ako Boh dúfa, že dospelí dokážu prevziať zodpovednosť, zamerať sa na správne veci a konať svoje náležité povinnosti, ale moje srdce sa sústredilo len na fyzické pohodlie. Fyzické pohodlie som si cenila nadovšetko, čoraz viac som morálne upadala a stávala sa zdegenerovanejšou a zo dňa na deň som strácala viac zo svojej ľudskej podoby. Nemohla som pokračovať po tejto nesprávnej ceste. Musela som hľadať pravdu, aby som vyriešila svoju skazenú povahu a náležite konala svoju povinnosť.

Potom som si prečítala ďalšie Božie slová: „Aká je hodnota ľudského života? Slúži len na oddávanie sa telesným pôžitkom, ako sú jedenie, pitie a zábava? (Nie, neslúži.) Tak na čo potom slúži? Podeľte sa o svoje myšlienky. (Človek by mal vo svojom živote dosiahnuť prinajmenšom splnenie povinnosti stvorenej bytosti.) Správne. … V jednom ohľade ide o plnenie povinnosti stvorenej bytosti. V inom ohľade ide o to, aby ste robili dobre všetko, čoho ste schopní, a všetko, čo dokážete dosiahnuť, aby ste dospeli aspoň k bodu, keď vás vaše svedomie neobviňuje, keď sa môžete zmieriť s vlastným svedomím a byť prijateľní v očiach druhých. Ak pôjdeme ešte o krok ďalej, počas celého života, bez ohľadu na to, do akej rodiny si sa narodil, aké máš vzdelanie alebo akú máš kvalitu, musíš uvažovať nad tým, akým najdôležitejším pravdám by ľudia mali v živote porozumieť. Napríklad akou cestou by mali ľudia kráčať a zároveň ako by mali žiť, aby ich život bol zmysluplný. Mal by si aspoň trochu preskúmať pravú hodnotu života, nemôžeš žiť tento život nadarmo a nemôžeš prísť nadarmo na túto zem. V ďalšom ohľade musíš počas svojho života plniť svoje poslanie; to je najdôležitejšie. Nebudeme hovoriť o splnení významného poslania, povinnosti alebo zodpovednosti, no mal by si aspoň niečo dosiahnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Z Božích slov som porozumela, že hodnota života nespočíva v jedení, pití, zábave a oddávaní sa telu, ale v plnení povinnosti stvorenej bytosti a získaní Božieho schválenia. Boh ustanovil, aby som sa narodila v posledných dňoch, počula Jeho hlas a konala svoju povinnosť, a to je jedinečná životná príležitosť. Boh nechce, aby som sa oddávala pohodliu a viedla priemerný život, čím by som premárnila svoje dni. Boh dúfa, že sa dokážem usilovať o pravdu a dobre konať svoju povinnosť, aby som mohla dosiahnuť zmenu povahy, byť Bohom spasená a žiť skutočnú ľudskú podobu. Keď som premýšľala o tom, ako som sa zvyčajne nesústredila na život-vstup a len som zbežne preletela Božie slová, uvedomila som si, že moja životná skúsenosť bola povrchná a moje porozumenie pravde bolo obmedzené. Nedokázala som jasne vidieť stavy a ťažkosti svojich bratov a sestier, čo ukazovalo, že nerozumiem pravde v tomto aspekte. To bol čas, keď som potrebovala hľadať a vyzbrojiť sa pravdou, a keby som dokázala pociťovať skutočné bremeno hľadať pravdu a nachádzať Božie slová, porozumela by som väčšej miere pravdy a rýchlejšie by som rástla v živote. Ja som však premeškala toľko príležitostí získať pravdu len kvôli dočasnému pohodliu a potešeniu, čím som brzdila svoj vstup do života. Vo svojej povinnosti som zanechala toľko ľútosti. Bola som skutočne pochabá a hlúpa! Teraz som si konečne uvedomila, že bez ohľadu na to, koľko fyzického pohodlia by som si mohla užívať, bolo by to len dočasné a nemalo by to žiadnu skutočnú hodnotu. A tiež, že ak by som náležite nehľadala pravdu, bola by som vo svojej povinnosti vždy povrchná a neustále by som sa snažila Boha oklamať, nakoniec by som bola len zjavená a vyradená, a to by viedlo k večnému trestu, a vtedy by mi už nepomohla nijaká ľútosť, plač ani škrípanie zubami.

Neskôr, počas svojich duchovných pobožností, som sa zamerala na čítanie Božích slov súvisiacich s riešením mojej túžby oddávať sa pohodliu a zaznamenávala som si svoje poznatky. O dva mesiace neskôr mi nadriadená opäť zariadila, aby som vykonávala svoju povinnosť, a bola som veľmi vďačná. Keď som zistila, že mám za úlohu byť nadriadenou cirkvi, zostala som ohromená. Táto cirkev mala mnoho nováčikov a veľa problémov a riešenie týchto problémov by si vyžadovalo veľa úsilia. Potom som si však spomenula, ako som sa v minulosti vždy snažila vyhnúť starostiam a presúvala som problémy na iných. To, že som teraz dostala za úlohu byť nadriadenou tejto cirkvi, znamenalo, že mi Boh dáva šancu, čo mi umožňovalo cvičiť sa v tom, ako hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a riešiť problémy. To všetko malo vynahradiť moje nedostatky a bolo to prospešné pre môj život-vstup. A tak som sa tej úlohy ujala. Spočiatku som ju dokázala vykonávať aktívne, ale po niekoľkých kolách duchovného spoločenstva, keď výsledky neboli zjavné, som pocítila znechutenie. Cítila som, že to všetko je príliš ťažké a stresujúce. Keď som takto uvažovala, uvedomila som si, že opäť myslím len na svoje vlastné fyzické záujmy, a tak som jedla a pila Božie slová súvisiace s mojím stavom. Bola tam jedna pasáž Božích slov, ktorá ma skutočne dojala. Boh hovorí: „Ľudia, ktorí skutočne veria v Boha, si plnia svoje povinnosti ochotne a bez toho, aby kalkulovali, či tým niečo získajú alebo stratia. Bez ohľadu na to, či si človek, ktorý sa usiluje o pravdu, pri vykonávaní svojej povinnosti sa musíš spoliehať na svoje svedomie a rozum a skutočne sa snažiť. Čo znamená skutočne sa snažiť? Ak si spokojný len s vynaložením symbolického úsilia a s pretrpením malých telesných útrap, ale pri vykonávaní svojej povinnosti nie si vôbec svedomitý a nehľadáš pravdu-princípy, potom to nie je nič iné ako byť povrchný – nie je to skutočné vynakladanie úsilia. Kľúčom k skutočnému vynakladaniu úsilia je vložiť do toho srdce, báť sa Boha vo svojom srdci, brať ohľad na Božie úmysly, veľmi sa báť vzdorovať Bohu a zlomiť Bohu srdce a byť pripravený pretrpieť akékoľvek útrapy, aby si dobre vykonával svoju povinnosť a uspokojil Boha. Ak máš toto srdce milujúce Boha, budeš schopný dobre vykonávať svoju povinnosť. Ak v tvojom srdci nie je bázeň pred Bohom, nebudeš mať pri vykonávaní svojej povinnosti žiadny zmysel pre bremeno ani zodpovednosť a nevyhnutne budeš povrchný a budeš robiť veci len mechanicky, bez dosahovania akýchkoľvek skutočných výsledkov – čo nie je vykonávanie povinnosti. Ak skutočne máš zmysel pre bremeno a veríš, že vykonávanie tvojej povinnosti je plnením tvojej osobnej zodpovednosti, že by si bol zvieraťom a nezaslúžil by si si žiť, keby si nevykonával svoju povinnosť, a že môžeš mať čisté svedomie a byť hoden nazývať sa človekom, len ak dobre vykonávaš svoju povinnosť – ak máš tento zmysel pre bremeno, keď vykonávaš svoju povinnosť, potom budeš schopný robiť všetko svedomito, hľadať pravdu a robiť veci podľa princípov a dobre vykonávať svoju povinnosť a uspokojiť Boha. Ak si hodný poslania, ktoré ti Boh dal, všetkého, čo Boh za teba obetoval, a Jeho očakávaní od teba, potom je tebou vynaložené úsilie skutočné.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Na riadne plnenie povinnosti treba mať aspoň svedomie a rozum) Z Božích slov som porozumela tomu, že tí, ktorí ochotne a verne konajú svoje povinnosti, sú skutočnými ľuďmi Božieho domu. Neberú ohľad na svoje osobné fyzické záujmy a platia skutočnú cenu, pričom vynakladajú maximálne úsilie. Takíto ľudia sú zodpovední a dôveryhodní, a sú to ľudia svedomia a rozumu. Hoci môžu znášať určité fyzické utrpenie, dokážu uspokojiť Boha, dosiahnuť vnútorný pokoj a žiť zmysluplný život. Naopak, keď bola práca ťažká a výsledky neboli dobré, mala som pocit, že práca je príliš ťažká a stresujúca, a tak som začala myslieť na svoje vlastné pohodlie a chcela som cúvnuť. Keď som sa kedysi oddávala pohodliu, vyhýbala sa ťažkým povinnostiam v prospech tých ľahkých a konala som úskočne, hoci moje telo netrpelo, moje srdce bolo v temnote. Nedokázala som cítiť Božiu prítomnosť a nemala som pokoj ani radosť. Nechcela som takto opäť skončiť. K svojej povinnosti som musela pristupovať s úprimným srdcom a bez ohľadu na to, do akej miery som dokázala spolupracovať, musela som urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, a plniť si svoje zodpovednosti. Preto som hľadala pravdu a bola som v duchovnom spoločenstve, aby som riešila názory a ťažkosti svojich bratov a sestier. Po chvíli nastal v práci určitý pokrok a ja som Bohu z celého srdca ďakovala. Neskôr, keď som sa stretla s rôznymi vecami, vedome som vzdorovala svojmu telu. Hoci bolo každý deň potrebné zvládnuť veľa práce a nemala som žiadny voľný čas, necítila som sa vyčerpaná. Pri takomto praktizovaní som sa cítila čoraz bližšie k Bohu a našla som niekoľko nových spôsobov, ako spolupracovať pri svojej povinnosti. Tým, že som konala podľa Božích slov, našla som vo svojom srdci pokoj a úľavu.

Nuž, nateraz tu skončím. Aj ty si tento rok veľa získala? Pokojne mi napíš a podeľ sa o svoje zisky a porozumenia.

S pozdravom,

Bai Lu

15. októbra 2023