V marci roku 2020 mi prišiel list od mojej mamy. Dozvedela som sa, že ju pred vyše rokom vyčistili z cirkvi ako zlého človeka. Tá náhla správa ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Nestihla som ten list ani len dočítať, a už mi po tvári začali stekať slzy. Božie dielo spásy v posledných dňoch je príležitosť, ktorá sa naskytá len raz za život! Nestratila mama svojím vyčistením z cirkvi nádej na spásu? V tej chvíli mi mysľou behalo len to, aká ku mne bola dobrá – odmalička ma viedla v čítaní Božieho slova a naučila ma modliť sa. A hoci otec chcel, aby som sa dobre učila a aby som sa v budúcnosti presadila, práve moja mama trvala na tom, že mám veriť v Boha a konať svoju povinnosť, čo mi v živote umožnilo kráčať po správnej ceste. Mamu neskôr za šírenie evanjelia prenasledovala polícia a musela sa dať na útek. Vždy, keď mi písala, povzbudzovala ma, aby som úprimne konala svoju povinnosť a usilovala sa o pravdu… Tieto spomienky sa mi prehrávali v hlave ako scény z filmu. Mama verila v Boha šestnásť rokov, a hoci ju dvakrát zatkli, nezradila Ho a pokračovala v konaní svojich povinností mimo domova, čo ma presviedčalo o tom, že v Neho verí naozaj. Tak ako ju mohli vyčistiť? Spravil vodca chybu? Nemohla vzhľadom na všetky jej roky obety a vydávania sa dostať ďalšiu šancu kajať sa? Vo svojom liste uviedla, že vo svojich povinnostiach bola povrchná a vymykala sa kontrole a že medzi bratmi a sestrami zasievala nezhody a vytvárala uzavreté skupinky. Cirkevnej práci tým spôsobovala straty a ani raz, keď ju orezali, nad sebou neuvažovala, nespoznala samu seba a neustále si myslela, že problém spočíva v niekom inom. Tvrdila, že sa dopustila priveľkého množstva zla a že ju vyčistili právom, že za viac ako desať rokov nepodala žiadne svedectvo a namiesto toho napáchala veľa zla a uškodila cirkevnej práci. Povedala, že je starým diablom, satanovým poskokom a zlým démonom, že len to, že je nažive, je znamením hanby a že ju to tak veľmi bolí, až sa chce zabiť. Neskôr som sa zamyslela nad tým, ako mi aj po tom, čo ju vyčistili, stále posielala peniaze, ktoré zarobila v práci, aby ma podporovala v mojich povinnostiach. Jej správanie ma miatlo. Nebolo to len tak, že mala príliš vážne skazenú povahu, a nie, že by niečo nebolo v poriadku s jej podstatou? Keby mala ďalšiu šancu, dokázala by sa kajať a vyhnúť vyčisteniu? Boh poskytuje ľuďom spásu v najväčšej možnej miere a Boží dom umožňuje, aby sa tí, ktorých vyčistili, vrátili, ak sú skutočne kajúcni. Keďže mama po vyčistení v cirkvi preukazovala isté dobré správanie, nemohla by jej snáď cirkev dať druhú šancu? V snahe o pomoc som jej teda napísala list, v ktorom som ju prosila o úprimné pokánie a písala, že ak sa bude skutočne kajať, tak ju možno do cirkvi prijmú späť.

Svoje myšlienky som spomenula počas jedného zhromaždenia, na čo mi istá sestra odvetila, že dôvodom, prečo stále chcem, aby mamu prijali späť do cirkvi, je, že mi chýba schopnosť rozlíšiť jej podstatu, a že v tejto veci musím hľadať pravdu. Uvedomila som si, že Boh túto sestru používa na to, aby mi pripomenul, že sa mám poučiť, a tak som sa k Nemu modlila: „Ó, Bože, som z maminho vyčistenia zmätená. Osvieť ma, prosím, aby som porozumela pravde, a umožni mi naučiť sa rozlišovať maminu prirodzenosť-podstatu a vymaniť sa z okov pocitov.“

Jedného dňa som si prečítala dva úryvky Božích slov: „Tí, ktorí dávajú priechod svojim jedovatým, zlomyseľným rečiam v cirkvi, ktorí šíria klebety, podnecujú disharmóniu a vytvárajú sváry medzi bratmi a sestrami, by mali byť z cirkvi vyradení. Keďže však teraz prebieha iná etapa Božieho diela, títo ľudia sú obmedzení, pretože majú byť rozhodne vyhnaní. Všetci, ktorí boli skazení satanom, majú skazenú povahu. Niektorí nemajú nič iné ako skazenú povahu, zatiaľ čo iní sa líšia: nielenže majú skazenú satanskú povahu, ale aj ich prirodzenosť je mimoriadne zlomyseľná. Nielen ich slová a činy odhaľujú ich skazenú, satanskú povahu; títo ľudia sú navyše skutoční diabli a satani. Ich správanie narúša a vyrušuje Božie dielo, vyrušuje vstup bratov a sestier do života a poškodzuje normálny cirkevný život. Skôr či neskôr musia byť títo vlci v ovčom rúchu odstránení; voči týmto satanovým poskokom treba zaujať nemilosrdný, odmietavý postoj. Iba to znamená stáť na strane Boha a tí, ktorí to nedokážu, sa váľajú so satanom v bahne.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) „Ľudia, ktorí skutočne veria v Boha, sú tí, ktorí sú ochotní uvádzať Božie slovo do praxe a sú ochotní praktizovať pravdu. Ľudia, ktorí si skutočne vedia pevne stáť za svojím svedectvom o Bohu, sú tiež tými, ktorí sú ochotní uvádzať Jeho slovo do praxe a naozaj stoja na strane pravdy. Ľuďom, ktorí sa uchyľujú k podvodom a nespravodlivosti, chýba pravda a všetci prinášajú Bohu hanbu. Tí, ktorí spôsobujú spory v cirkvi, sú satanovi lokaji, sú jeho stelesnením. Takíto ľudia sú veľmi zlomyseľní. Tí, ktorí nemajú súdnosť a nie sú schopní stáť na strane pravdy, majú zlé úmysly a poškvrňujú pravdu. Okrem toho sú to archetypálni predstavitelia satana. Nemôžu byť vykúpení a prirodzene budú vyradení. Božia rodina nedovoľuje zotrvať tým, ktorí nepraktizujú pravdu, ani tým, ktorí úmyselne rozkladajú cirkev. Teraz však nie je čas na vypudenie. Takíto ľudia budú nakoniec jednoducho odhalení a vyradení. Na týchto ľudí sa už nebude vynakladať žiadna zbytočná práca; tí, ktorí patria satanovi, nemôžu stáť na strane pravdy, no tí, ktorí pravdu hľadajú, áno.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) Božie slová o odhalení mi pomohli pochopiť, že len tí, ktorí dokážu prijať a praktizovať pravdu, skutočne veria v Boha, a že tí, ktorí odmietajú prijať pravdu, sústavne páchajú zlo, vyrušujú prácu cirkvi a nikdy nekonajú pokánie, sú praví diabli a satani. Sú presne tými, ktorých Boh zjaví a vyradí, a cirkev by ich mala vyčistiť. Je to správne ustanovenie cirkvi. Od bratov a sestier som sa dozvedela, že moja mama sa nikdy nekajala zo zlých skutkov. Využila skazenosť, ktorú zjavila jedna sestra, aby ju napadla a súdila, a do svojho súdenia a vylučovania tejto sestry vtiahla aj ostatných, v dôsledku čoho sa sestrin stav zhoršil. Mama vo svojich povinnostiach nedosiahla žiadne výsledky, a keď sa jej tímový vedúci dožadoval pokroku, za chrbtom ho súdila za to, že nie je láskavý. Jedna nadriadená síce v duchovnom spoločenstve odhalila jej problémy, no ona povedala, že ju utláča, a nedovolila jej prehovoriť. Svoju nespokojnosť s nadriadenou navyše vyjadrila aj poza jej chrbát, čo spôsobilo, že voči nej ostatní začali byť zaujatí, a viedlo k vážnym narušeniam a vyrušeniam práce. Vodca rozobral jej činy a správanie, varoval ju a zariadil, aby nad sebou v izolácii uvažovala, no mama nad sebou neuvažovala a radšej tak, ako sa jej zachcelo, navštevovala rôzne zhromaždenia a zasievala medzi bratov, sestry aj vodcov nesúhlas. Tie skutočnosti ma ohromili. Mala takú zlomyseľnú prirodzenosť! Ak niekto spravil niečo, čo sa čo i len trochu vymykalo jej prianiam, skĺzla do nevraživosti, súdila ho poza jeho chrbát, zasievala nespokojnosť, šírila medzi bratmi a sestrami nesvár a narúšala tým cirkevnú prácu. A hoci ju ostatní varovali znova a znova, nebola ani trochu kajúcna, sústavne páchala zlo a vyrušovala cirkevnú prácu aj vstup bratov a sestier do života. Nešlo tu o normálne zjavovanie skazenosti ani problém s vážne skazenou povahou, ako som si myslela, no skôr o to, že mala zlomyseľnú prirodzenosť a že jej podstatu zjavili ako podstatu zlého človeka. Nekajala by sa, ani keby dostala ďalšiu šancu. Cirkev ju podľa princípov vyčistila, aby svoju prácu aj bratov a sestry ochránila pred ďalším vyrušovaním. Spôsob, akým si s tým poradila, bol úplne spravodlivý a v zhode s pravdou-princípmi. Vždy som si myslela, že vzhľadom na jej šestnásť rokov viery, mnohé roky konania povinností, vytrvalú vieru aj po tom, čo ju dvakrát zatkli, zanechávanie rodiny i kariéry a všetko jej úsilie a vydávanie samej seba bola pravou veriacou. No teraz som jasne videla, že moja mama verila v Boha len preto, aby sa vkradla do cirkvi a získala požehnania, a že svoje zdanlivé zanechávanie a obety chcela vymeniť za nebeské požehnania. Všemohúci Boh vyjadril toľko právd, no ona neprijala a nepraktizovala ani jednu. Namiesto toho páchala zlo, v cirkvi vyvolávala vyrušenia a tvrdohlavo sa odmietala kajať. To je zlý človek. Čím sa odlišuje od farizejov, ktorí odmietli prijať pravdy, čo vyjadril Pán Ježiš, a ktorí Ho pribili na kríž, hoci cestovali po svete, aby obrátili ľudí? Spomenula som si na niečo, čo Pán Ježiš povedal: „Nie každý, kto Mi hovorí: Pane, Pane, vstúpi do nebeského kráľovstva, ale ten, kto nasleduje vôľu Môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí Mi v ten deň povedia: Pane, Pane, či sme v Tvojom mene neprorokovali, či sme v Tvojom mene nevyháňali démonov a či sme v Tvojom mene neurobili mnoho zázrakov? A vtedy im poviem: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo Mňa vy, ktorí páchate neprávosť.“ (Mt 7, 21-23) Božie slová mi pomohli pochopiť, že navonok človek môže prinášať obety aj vynakladať úsilie, no to ešte neznamená, že je pravým veriacim, a Boh takúto vieru neuznáva. Jedine tí, ktorí prijímajú a praktizujú pravdu, sú pravými veriacimi. Takíto ľudia majú nádej, že odhodia svoje skazené povahy, dosiahnu Božiu spásu a vstúpia do Jeho kráľovstva. Tiež som si lámala hlavu nad tým, či mamino uznanie svojich zlých skutkov a seba samej ako diabla a satana po tom, čo ju vyčistili, predstavuje pravé pokánie, a či to stačí na to, aby jej cirkev umožnila vrátiť sa.

Pri svojom hľadaní som si prečítala tieto Božie slová: „Bez ohľadu na to, ako sa Boh na Ninivčanov hneval, hneď ako vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu a sadli si do popola, obmäkčilo to Jeho srdce a začal meniť svoj názor. Keď im oznámil, že zničí ich mesto – len chvíľu pred ich vyznaním a pokáním za hriechy –, stále sa na nich hneval. Keď vykonali činy pokánia, Boží hnev na Ninivčanov sa postupne zmenil na milosrdenstvo a toleranciu voči nim. Na súbežnom zjavení týchto dvoch aspektov Božej povahy v tej istej udalosti nie je nič protirečivé. Ako by sme teda mali chápať a poňať tento nedostatok protirečenia? Boh postupne vyjadril a zjavil každú z týchto dvoch protikladných podstát, predtým aj potom ako Ninivčania činili pokánie, čo im umožnilo vidieť reálnosť a neuraziteľnosť Božej podstaty. Boh použil svoj postoj, aby ľuďom povedal nasledovné: niežeby Boh netoleroval ľudí alebo im nechcel preukázať milosrdenstvo; skôr ide o to, že len zriedka činia pred Bohom skutočné pokánie a len zriedka sa skutočne odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa Boh na človeka hnevá, dúfa, že človek bude schopný činiť skutočné pokánie – v skutočnosti dúfa, že uvidí pravé pokánie človeka. V takom prípade bude naďalej hojne udeľovať človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu. To znamená, že zlé správanie človeka vzbudzuje Boží hnev, zatiaľ čo Božie milosrdenstvo a tolerancia sa udeľujú tým, čo počúvajú Boha a činia pred Ním skutočné pokánie, tým, čo sa dokážu odvrátiť od svojich zlých ciest a zrieknuť sa násilia vo svojich rukách. Boží postoj sa veľmi jasne prejavil v Jeho správaní sa k Ninivčanom: Božie milosrdenstvo a toleranciu nie je vôbec ťažké získať a to, čo Boh vyžaduje, je pravé ľudské pokánie. Pokiaľ sa ľudia odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách, Boh zmení svoj názor aj postoj k nim.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) „Keď vidíš, ako sa diabli a satani vo svete stavajú na odpor Bohu, potom tiež vidíš, ako sa diabli a satan v duchovnej sfére stavajú na odpor Bohu – nie je v tom žiadny rozdiel. Pochádzajú z toho istého zdroja a majú tú istú prirodzenosť-podstatu, a preto robia tie isté veci. Bez ohľadu na to, akú formu na seba berú, všetci robia to isté. … Ak útočia na Boha a rúhajú sa Mu, potom sú to diabli a nie ľudia. V ľudskej koži, akokoľvek dobre znejú veci, ktoré hovoria alebo akokoľvek sú správne, ich prirodzenosť-podstata je diabolská. Diabli môžu hovoriť veci, ktoré znejú dobre, aby zavádzali ľudí, ale vôbec neprijímajú pravdu a už vôbec ju neuvádzajú do praxe – to je presne ten prípad. Pozrite sa na tých zlých ľudí a antikristov a na tých, ktorí sa stavajú na odpor Bohu a zrádzajú Ho – nie sú to práve takéto typy ľudí? … Povedzte Mi, je vhodné dovoliť týmto ľuďom, ktorí sú diabolskí, alebo týmto ľuďom s diabolskou prirodzenosťou-podstatou, aby zostali v Božom dome? (Nie, nie je.) Nie, nie je. Nie sú rovnakí ako Boží vyvolený národ: Boží vyvolený národ patrí Bohu, zatiaľ čo títo ľudia patria diablom a satanovi.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Premýšľanie o Božích slovách mi pomohlo pochopiť, ako to bolo s ľuďmi v Ninive, ktorí pre svoje zlé skutky vzbudili Boží hnev a čelili zničeniu, no ktorí vďaka tomu, že sa vedeli „odvrátiť od svojich zlých ciest a zrieknuť sa násilia vo svojich rukách“ a konali skutočné pokánie, mohli prijať Božie milosrdenstvo a odpustenie. Len vtedy, keď človek skutočne uvažuje o zlej ceste, po ktorej raz kráčal, keď ju rozpozná, oľutuje a znenávidí a keď dokáže počúvať Božie slovo, začať odznova a prestať kráčať po tejto ceste, na ktorej bol, môže získať Božie milosrdenstvo a odpustenie. Samotné vyslovovanie slov, ktoré dobre znejú, bez prijímania či praktizovania pravdy nepredstavuje pravé pokánie a Boh takýmto ľuďom neprejaví milosrdenstvo ani odpustenie. Pozrela som sa na mamino správanie a zistila som, že si vôbec neuvedomovala všetky tie zlé činy, ktorých sa dopustila. Namiesto toho zvaľovala vinu na iných a tvrdila, že vtedy istá sestra pohŕdala nadriadenou, že sa často rýpala v jej chybách a klebetila o jej nedostatkoch a že keďže jej samej chýbala schopnosť rozlišovať, spolčila sa s ňou pri páchaní zla. Moja mama stále nechápala všetko to zlo, ktoré napáchala, ani svoju zákernú a zlomyseľnú satanskú povahu, a necítila voči týmto veciam žiadnu reálnu ľútosť ani nenávisť, tak ako by sa mohla skutočne kajať? Ak by ju prijali späť, v páchaní zla by pokračovala a cirkevnú prácu by vyrušovala rovnako ako predtým. Aj keď v sebe spoznala starého diabla, satanovho poskoka a zlého démona, v skutočnosti vôbec neuvažovala nad presnými zlami, ktorých sa dopustila, dôvodmi, prečo sa ich dopustila, úmyslami, ktoré ju ovládali, satanskými jedmi, ktoré nasledovala, ani nad tým, o akú satanskú povahu išlo, a nikdy tomuto všetkému neporozumela. Spomenula som si na všetky tie správe veci, ktoré mi mama v detstve hovorila, napríklad to, aké vzácne je Božie dielo spásy v posledných dňoch a že úprimné konanie povinnosti a usilovanie sa o pravdu je v živote tou správou cestou. Napriek tomu, že tieto veci hovorila viac než desať rokov, sama žiadnu pravdu neprijala ani nepraktizovala. Nahlas síce priznala svoje zlé skutky a bola schopná povedať tie správne veci, ibaže to neznamenalo, že sa skutočne kajala. Cirkev umožňuje návrat ľuďom, ktorí prejavili skutočné pokánie, no nie ľuďom, ako je moja mama, ktorí si veci priznali iba slovne a ktorí sa v skutočnosti nezmenili.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov: „Bez ohľadu na to, či si antikrist, zlý človek alebo niekto, koho vyčistili alebo vypudili, plnenie tvojich ľudských záväzkov je niečo, čo by si mal robiť. Prečo hovorím, že je to niečo, čo by si mal robiť? Boh ťa tak veľmi zaopatril pravdami a to je to, o čo sa usilovne snaží. Boží dom ťa už toľko rokov polieva a zaopatruje, no je niečo, čo od teba Boh žiada? Nie. Všetky najrôznejšie knihy, čo Boží dom rozširuje, sú zadarmo – nikto nemusí minúť ani cent. A rovnako je to aj s pravou cestou večného života a slovami života, ktoré nám Boh venuje. Aj všetky kázne a duchovné spoločenstvá Božieho domu si ľudia môžu vypočuť bezplatne. Bez ohľadu na to, či si obyčajný človek alebo člen istej špeciálnej skupiny, dostal si od Boha toľko bezplatných právd, že je určite iba správne, aby si medzi ľuďmi šíril Božie slová a Jeho evanjelium a aby si ich privádzal do Božej prítomnosti, však? Boh venoval ľudstvu všetky pravdy – kto si môže dovoliť splatiť takú ohromnú lásku? Božia milosť, Božie slová a Boží život majú nevyčísliteľnú hodnotu, ktorú si žiadna ľudská bytosť nemôže dovoliť splatiť! Je život človeka taký vzácny? Môže mať rovnakú hodnotu ako pravda? Splatiť Božiu lásku si teda nemôže dovoliť nikto, a to ani tí, ktorých cirkev vyčistila, vypudila a vyradila – tí nie sú žiadnou výnimkou. Pokiaľ máš nejaké svedomie, rozum a ľudskú prirodzenosť, mal by si si bez ohľadu na to, ako sa k tebe Boží dom správa, plniť svoju úlohu šíriť Božie slová a svedčiť o Jeho diele. Je to ľudský záväzok, ktorému sa nemožno vyhnúť. Takže nezáleží na tom, koľkým ľuďom kážeš Božie slová a Jeho evanjelium alebo koľkých z nich získaš. Nie je to nič, za čo ti prináleží poklona. Boh vyjadril toľko právd a ty ich napriek tomu nepočúvaš a neprijímaš. Preukazovať druhým malú službu a kázať im evanjelium je predsa bezpochyby niečím, čo by si mal robiť, alebo nie? Nemal by si sa vzhľadom na to, že si sa dnes dostal až sem, kajať? Nemal by si hľadať príležitosti, ako Bohu splatiť Jeho lásku? Naozaj by si mal! Boží dom má správne ustanovenia a vyčisťovanie, vypudzovanie a vyraďovanie ľudí sú veci, ktoré sa konajú v súlade so správnymi ustanoveniami a Božími požiadavkami – robiť ich je správne. Niektorí možno povedia: ‚Prijímať do cirkvi ľudí, ktorých si kázaním evanjelia získali tí, ktorí boli vyčistení a vypudení, je trochu trápne.‘ No v skutočnosti je to povinnosť, ktorú by ľudia mali konať, a nie je sa za čo hanbiť. Všetci ľudia sú stvorené bytosti. Aj keď ťa vyčistili alebo vypudili, odsúdili ako zlého človeka či antikrista, alebo spravili terčom ďalšieho vyradenia, nie si vari ešte stále stvorená bytosť? A keď už si raz vyčistený, nie je Boh ešte stále tvojím Bohom? Vymažú sa snáď odrazu slová, ktorými sa ti Boh prihovoril, a veci, ktorými ťa zaopatril? Prestanú existovať? Stále existujú, len si si ich nevážil. Všetci obrátení ľudia, a to bez ohľadu na to, kto ich obrátil, sú stvorené bytosti a mali by sa pred Stvoriteľom podriadiť. Preto ak sú títo ľudia, ktorí boli vyčistení alebo vyradení, ochotní kázať evanjelium, nebudeme ich obmedzovať; no nech kážu akokoľvek, princípy Božieho domu pre používanie ľudí a správne ustanovenia Božieho domu sú nemenné a to sa nikdy nezmení.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (6)) Božie slová mi pomohli pochopiť, že Boh vyjadril toľko slov a vždy konal dielo spásy ľudí. Túto spásu dostávame zadarmo, takže je iba prirodzené, že konáme svoje povinnosti. Aj keď mamu vyčistili, bola ešte stále stvorenou bytosťou a dennodenne odkázaná na to, že jej Boh poskytne jedlo, vodu a vzduch, aby prežila. Boh ju nezbavil práva jesť a piť Jeho slová. Bola ochotná šíriť evanjelium a dávala mi peniaze, aby ma podporila v mojich povinnostiach, čím si plnila len niektoré z tých svojich, no nekonala skutočné pokánie a s ohľadom na princípy jej návrat nebol vhodný. Kedysi som bývala popletená, nehľadala pravdu a nerozumela Božej povahe. Videla som, ako sa mama do istej miery dobre správa a vie povedať isté správne veci, a tak som neustále dúfala, že ju cirkev bude môcť vziať späť. Bola som taká popletená! Navyše som si kládla otázku, či by som rovnako dúfala v niečie opätovné prijatie, ak by tento vyčistený človek bol niekto iný. Nedúfala. Tak prečo som dúfala, že mojej mame dajú druhú šancu a prijmú ju naspäť aj po tom, čo ju vyčistili? V čom spočíval koreň tohto problému? Prečítala som si úryvok Božích slov: „Posledná časť Božích slov odhaľuje najväčšiu slabosť ľudstva – že všetci ľudia žijú v stave pocitov –, a tak sa Boh nikomu nevyhýba a odhaľuje tajomstvá skryté v srdciach celého ľudstva. Prečo je pre ľudí také ťažké odstrihnúť sa od svojich pocitov? Presahuje to štandardy svedomia? Môže svedomie plniť Božiu vôľu? Môžu pocity pomôcť ľuďom prekonať nepriazeň osudu? V Božích očiach sú pocity Jeho nepriateľom – nehovorili o tom Božie slová jasne?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výklad záhad „Slová Boha celému vesmíru“, 28. kapitola) Boh odhaľuje, že pocity sú Jeho nepriateľom, že sú najväčšou ľudskou slabosťou, že život v zajatí pocitov nám bráni pozerať sa na veci aj ľudí v súlade s princípmi a že si takýmto životom vyvinieme sklony narúšať a vyrušovať prácu cirkvi. Kedysi som si neuvedomovala, aké silné sú moje pocity. V niekoľkých uplynulých rokoch to boli ľudia v mojom okolí, ktorých zjavili ako zlých alebo antikristov, a ja som dokázala pravdivo zhodnotiť a odhaliť ich problémy. Mala som preto pocit, že ešte stále mám zmysel pre spravodlivosť. Ibaže mamino vyčistenie ma úplne zjavilo. Moja mama sa dopustila množstva zla a ja som k nej aj tak necítila nenávisť. Naopak, cítila som sa smutná, plakala som vždy, keď som si na jej vyčistenie spomenula, a v súvislosti s jej šancou na spásu som cítila takú hlbokú bolesť, až som začala pochybovať, či vodcovia a pracovníci pri jej vyčistení neurobili chybu. Cítila som sa v jej mene ukrivdene. Pri pohľade na to, ako sa mama do istej miery dobre správa a ako ohľadne svojho vyčistenia navonok neprejavuje tvrdohlavosť ani odolávanie, som vždy dúfala, že ju cirkev vezme späť. A hoci som v jej mene neprosila o zhovievavosť, vo svojich myšlienkach som stála proti Bohu. Nebyť súdu a odhalenia v Božích slovách a tiež zjavenia faktov, ktoré mi jasne ukázali jej podstatu, naozaj by som v jej mene prosila o zhovievavosť, stála na strane zlého človeka a odolávala Bohu. Po istej úvahe som si konečne uvedomila, že tieto satanské jedy ako „krv nie je voda“ a „človek nie je neživou vecou – ako by mohol byť bez emócií?“ sa zakorenili hlboko v mojom srdci a spôsobovali, že som žila podľa pocitov a nebola schopná rozlíšiť dobro od zla. Bez ohľadu na to, aké zlo moja mama napáchala, ja som si stále myslela, že je to dobrý človek a že mi je najbližšia. Mala som pocit, že keby som sa nepostavila na jej stranu, bola by som jej zaviazaná a nedokázala by som so sebou žiť. Keď nad tým teraz premýšľam, mama si so mnou odmalička čítala Božie slovo, naučila ma modliť sa, pobádala ma, aby som úprimne konala svoju povinnosť a aby som sa usilovala o pravdu, a posielala mi peniaze, aby ma podporila v konaní mojej povinnosti mimo domova. No tieto a iné veci boli len plnením jej materských záväzkov a navyše išlo aj o Božiu zvrchovanosť a Jeho oparenie. Pomyslela som na všetky tie svoje roky viery v pevnosti démonov, ktorej vládla ČKS. Toľkokrát som čelila nebezpečenstvu, no práve Boh nado mnou bdel a pomáhal mi v ťažkostiach. Bratia a sestry, s ktorými ma nespájalo žiadne pokrvné puto, tiež sami riskovali, aby ma ochránili, keď mi hrozilo zatknutie. Pri konaní povinnosti ma dvakrát zatkli a dostala som záznam do registra trestov, no boli to práve moji bratia a sestry, ktorí sa ma ujali a starali sa o mňa ako o vlastnú krv. A to všetko sa dialo vďaka Božej láske, takže by som Bohu mala ďakovať a túto lásku Mu odplatiť. Moja mama je zlý človek, ktorý už tak veľmi vyrušil prácu cirkvi, a ani po svojom vyčistení sa ešte stále skutočne nekajala. Bez schopnosti rozlíšiť ju som ustavične chcela, aby jej cirkev dala druhú šancu a vzala ju späť. Ani trochu som nebrala ohľad na záujmy Božieho domu alebo vstup bratov a sestier do života. Nebola som len spolupáchateľom zlého človeka, ktorý odoláva a odporuje Bohu? Bola som starostlivá a láskavá k zlému človeku, čím som bola neverná Bohu, k bratom a sestrám som bola krutá a chýbala mi ľudská prirodzenosť. Pochopila som, že žijem podľa satanských jedov a že som hlupaňa, ktorej chýba schopnosť rozlišovať a rozoznávať dobro od zla. Už som takmer stála na strane satana a proti Bohu. Bola som v takom vážnom nebezpečenstve! Keď som si tieto veci uvedomila, konečne som na vlastnej koži pochopila, čo Boh myslel tým, že „pocity sú Jeho nepriateľom“. Tieto Božie slová sú také praktické a pravdivé! Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov: „Musíš čo najskôr odvrhnúť svoje pocity, Ja nekonám na základe pocitov, ale presadzujem spravodlivosť. Ak tvoji rodičia robia niečo, čo nie je v prospech cirkvi, nemôžu uniknúť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 9. kapitola) Vyčistiť týchto antikristov a zlých ľudí, ktorí nekajúcne vyrušujú a rúcajú Božie dielo a ubližujú bratom a sestrám, je možné práve preto, že Boh radšej presadzuje spravodlivosť, než aby konal na základe pocitov, a že v Božom dome panuje pravda a spravodlivosť. Práve preto môže všetka cirkevná práca ľahko prebiehať a bratia a sestry môžu mať normálny cirkevný život a prostredie, v ktorom môžu konať povinnosti. Boh vyžaduje, aby sme sa v tom, čo hovoríme a robíme, nespoliehali na pocity a namiesto toho sa spoľahli na princípy. Rovnako by sme mali pristupovať aj k svojim rodičom. To je pravda, ktorú by som mala uviesť do praxe. Hoci ma moja mama fyzicky priviedla na svet, vo svojej podstate je zlým človekom a nepriateľom Boha a Boh ju nenávidí. Musím sa v tejto otázke pridŕžať princípov, stáť po Božom boku a nespoliehať sa na pocity, že mám hovoriť v jej mene.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov, ktorý mi pomohol pochopiť, ako sa mám správať k svojej mame. Boh hovorí: „Predstavme si prípad, v ktorom ti rodičia bránia vo viere v Boha, majú prirodzenosť-podstatu pochybovačov a nevercov alebo dokonca zlých ľudí a diablov a nie sú na tej istej ceste ako ty. Inými slovami, vôbec nie sú takým typom človeka, ako si ty, a hoci si s nimi po mnoho rokov žil v jednej domácnosti, tak s tebou skrátka nezdieľajú tvoje úsilie ani tvoj charakter a rozhodne nemajú rovnaké preferencie ani túžby, ako máš ty sám. Veríš v Boha, no oni v Neho vôbec neveria a ešte Mu aj odolávajú. Čo by si mal za takýchto okolností urobiť? (Odmietnuť ich.) Boh ti nepovedal, aby si ich za takýchto okolností odmietol alebo preklial. To Boh nepovedal. Božia požiadavka ‚ctiť si svojich rodičov‘ ešte stále platí. Znamená to, že kým žiješ s rodičmi, mal by si túto požiadavku úcty k svojim rodičom dodržiavať aj naďalej. Vôbec tu nejde o rozporuplnú otázku, alebo áno? (Nie.) Nedochádza tu k žiadnemu rozporu. Inými slovami, keď sa ti podarí prísť ich domov navštíviť, môžeš im navariť nejaké jedlo alebo pripraviť knedličky a podľa možnosti im tiež môžeš kúpiť niečo na podporu zdravia, a oni s tebou budú veľmi spokojní. … To, ako sa správaš ku všetkým ľuďom – a to aj k svojim rodičom –, sa musí riadiť princípmi; bez ohľadu na to, či veria alebo neveria v Boha, a bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zlými ľuďmi, sa k nim musíš správať podľa princípov. Boh povedal človeku o tomto princípe: ide o to, aby sme sa k druhým správali spravodlivo – lenže ľudia majú k svojim rodičom ešte o niečo viac zodpovednosti. Jediné, čo musíš urobiť, je splniť si túto zodpovednosť. Bez ohľadu na to, či sú tvoji rodičia veriaci alebo nie, bez ohľadu na to, či sa o svoju vieru usilujú alebo nie, a bez ohľadu na to, či sa ich názor na život a ich ľudská prirodzenosť zhodujú alebo nezhodujú s tými tvojimi, musíš si voči nim splniť svoju zodpovednosť. Nemusíš sa im vyhýbať – jednoducho dovoľ, aby sa všetko uberalo svojou prirodzenou cestou, v súlade s Božími ovládaniami a usporiadaniami. Ak tvojej viere v Boha bránia, mal by si si stále plniť svoje záväzky ako ich dieťa, najlepšie ako vieš, aby sa tvoje svedomie prinajmenšom necítilo byť im zaviazané. A ak ťa neobmedzujú a tvoju vieru v Boha podporujú, potom by si mal praktizovať podľa princípov a správať sa k nim dobre, kedykoľvek je to vhodné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) Božie slová rozjasnili moje srdce a pomohli mi pochopiť princípy zaobchádzania s rodinnými príslušníkmi. Moja mama je vo svojej postate zlý človek a sme na odlišných cestách. Mala by som skôr, než na základe pocitov, konať na základe princípov. No zároveň ma vychovala, podelila sa so mnou o evanjelium a dodnes ma podporuje vo viere, takže pokiaľ to nebude zasahovať do mojich povinností, stále sa o ňu môžem starať a plniť si svoje povinnosti ako jej dieťa.

Záležitosť s maminým vyčistením zjavila, ako veľmi zaslepená a aká príliš sentimentálna som bola. Práve Božie slová ma viedli k rozlišovaniu jej podstaty ako podstaty zlého človeka a umožnili mi zistiť, aký postoj by som mala zaujať. Navyše mi celkom objasnili nebezpečenstvá a dôsledky prílišnej sentimentality a zabránili tomu, aby som sa dopustila nejakého narúšania. Z hĺbky srdca ďakujem Všemohúcemu Bohu!