Už od prijatia Božieho diela v posledných dňoch konám svoju povinnosť v cirkvi. Po päťdesiatke som začala konať povinnosti, ktoré súviseli s textom, a zistila som, že nie som omnoho pomalšia ani zábudlivejšia ako mladší bratia a sestry a pri konaní povinnosti som skoro rovnako výkonná a efektívna ako oni. Bola som celkom spokojná a cítila som sa vo svojej povinnosti motivovaná. Lenže ako som starla, môj fyzický stav sa začal zhoršovať, zvýšil sa mi krvný tlak, postupne mi ubúdala fyzická sila aj energia a aj moja myseľ začala pracovať pomalšie. Keď som jedla a pila Božie slová o trochu rýchlejšie, moja myseľ so mnou niekedy neudržala krok a inokedy som zas zabudla, čo som práve čítala, takže som sa k tomu musela vrátiť a prečítať si to znova. Zhoršila sa mi pamäť a začala som byť veľmi zábudlivá. Neraz som si nemohla spomenúť, čo som chcela povedať, aj keď už som tie slová mala na jazyku. A vtedy som sa pozrela na sestru, ku ktorej ma pridelili. Mala cez tridsať, prekypovala energiou, pálilo jej to, bola pozorná a pracovala rýchlo a efektívne. To, čo mne trvalo hodinu a pol, dokázala dokončiť v priebehu pol hodiny. Často som jej tú mladosť a energiu závidela a zároveň som sa obávala o samu seba a premýšľala: „Čo ak o pár rokov začnem myslieť ešte pomalšie? Bojím sa, že už vtedy nebudem vedieť konať žiadne povinnosti a budem úplne nanič. Ako sa mi potom podarí získať spásu?“ Niekedy som sa dokonca v srdci sťažovala: „Prečo som len Božie dielo v posledných dňoch prijala v takom vysokom veku? Keby som tak bola o 20 rokov mladšia. To by bolo také skvelé! Teraz som stará a úplne zbytočná!“ Pravdou bolo, že som svoju povinnosť chcela konať najlepšie, ako viem, no mala som už 60 rokov. Moja myseľ a zrak už neboli tým, čo bývali, a mala som vysoký tlak. Ak som večer pracovala o trochu dlhšie, bola som veľmi unavená a musela som ísť skoro spať. Pri pohľade na ten obrovský rozdiel v efektívnosti vykonávania povinností medzi mnou a mladšími ľuďmi som sa cítila skormútená a menejcenná a nakoniec som žila v negatívnom stave. Už som vo svojej povinnosti nechcela platiť cenu ani venovať pozornosť zlepšovaniu svojich zručností. Nechcela som už ani len uvažovať o svojich odchýlkach, aby som zlepšila výsledky svojej práce. Pomyslela som si: „Som stará a zbytočná. Je jedno, ako veľmi sa budem snažiť. Dobre konať povinnosť už nezvládnem. Jedného dňa sa možno stanem úplnou nulou a budem vyradená.“

V úzkosti a obavách som si prečítala Božie slová: „Existujú medzi bratmi a sestrami aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí majú pre svoj pokročilý vek tiež určité ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie úplne správne alebo racionálne a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú tiež problémy a stále sa trápia: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže povinnosti, ktoré môžem vykonávať, sú obmedzené. Ak budem vykonávať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem vykonávať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne skúsenosti, ktoré by stáli za to, aby som sa o ne podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a nemám silu. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem vykonávať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a robím veci zle. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Chcem dosiahnuť spásu a usilovať sa o pravdu, je to však veľmi ťažké. Čo mám robiť?‘ Keď premýšľajú o týchto veciach, začnú si robiť starosti a pomyslia si: ‚Ako to, že som začal veriť v Boha až v tomto veku? Prečo nie som ako dvadsiatnici a tridsiatnici alebo aspoň ako štyridsiatnici či päťdesiatnici? Ako to, že som sa stretol s Božím dielom až teraz, keď som taký starý? Niežeby bol môj osud zlý – chvalabohu, že som objavil Božie dielo aspoň teraz. Mám dobrý osud a Boh bol ku mne láskavý! Len jedna vec ma trápi – že som príliš starý. Moja pamäť už nie je najlepšia ani zdravie mi už tak neslúži, ale zato mám veľkú vnútornú silu. No telo ma už neposlúcha a po chvíli počúvania na zhromaždeniach na mňa idú driemoty. Niekedy, keď zavriem oči, aby som sa pomodlil, tak zaspím a pri čítaní Božích slov sa neviem sústrediť. Po chvíli čítania zostanem ospalý, zadriemem a Božie slová do mňa nepreniknú. Čo s tým môžem urobiť? Som s takýmito praktickými ťažkosťami ešte schopný usilovať sa o pravdu a pochopiť ju? Ak nie, a ak nedokážem praktizovať v súlade s pravdou-princípmi, nebude potom všetka moja viera márna? Podarí sa mi vôbec dosiahnuť spásu? Čo môžem urobiť? Robí mi to starosti! …‘ … Títo starší ľudia prepadnú pre svoj vek hlbokému smútku, úzkosti a obavám. Vždy keď sa stretnú s nejakým problémom, úskalím, ťažkosťou alebo prekážkou, vinia svoj vek, nemajú sa radi, ba sa priam nenávidia. V každom prípade je to však zbytočné. Riešenie a cesta, ako sa z toho dostať, neexistujú. Naozaj niet žiadnej cesty? Existuje nejaké riešenie? (Aj starší ľudia by mali vykonávať svoje povinnosti v rámci svojich možností.) Je prijateľné, aby starší ľudia vykonávali svoje povinnosti v rámci svojich možností, pravda? Nemôžu sa pre svoj vek už viac usilovať o pravdu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Áno, sú.) Môžu starší ľudia porozumieť pravde? Môžu jej porozumieť do určitej miery, pričom dokonca ani mladí ľudia jej nedokážu porozumieť úplne. Starší ľudia majú vždy mylnú predstavu, myslia si, že sú zmätení, že majú zlú pamäť, a tak nemôžu pravde porozumieť. Majú pravdu? (Nie.) Hoci majú mladí ľudia oveľa viac energie ako starší a majú oveľa väčšiu telesnú silu, ich schopnosť rozumieť, chápať a poznať je v skutočnosti rovnaká ako u starších ľudí. Neboli aj starší ľudia raz mladí? Nenarodili sa predsa starí a aj všetci mladí ľudia jedného dňa zostarnú. Starší ľudia nesmú neustále myslieť na to, že sú iní ako mladí, pretože sú starí, telesne slabí, necítia sa dobre a majú zlé spomienky. Vlastne medzi nimi nie je žiadny rozdiel. … Nie je to tak, že starší ľudia nemajú čo robiť, nie sú schopní vykonávať svoje povinnosti a už vôbec, že sa nedokážu usilovať o pravdu – je mnoho vecí, ktoré môžu robiť. Rôzne bludy a omyly, ktoré si počas svojho života nahromadil, ako aj rozličné tradičné myšlienky a predstavy, nevedomosti a zaryté, konzervatívne, iracionálne a skreslené veci, ktoré si nahromadil, sa všetky nakopili v tvojom srdci a mal by si v porovnaní s mladými ľuďmi venovať ešte viac času ich odkrývaniu, analyzovaniu a rozlišovaniu. Nie je pravda, že nemáš čo robiť alebo že by si mal pociťovať smútok, úzkosť a obavy, keď sa len ponevieraš – nie je to tvoja úloha ani zodpovednosť. Starí ľudia by mali mať v prvom rade správne myslenie. Roky ti možno pribúdajú a fyzicky si pomerne starý, no tvoje myslenie by malo byť mladistvé. Hoci starneš, máš spomalené myslenie a zlú pamäť, ak stále spoznávaš sám seba, rozumieš slovám, ktoré hovorím, a rozumieš pravde, dokazuje to, že nie si starý a tvoja kvalita je dostatočná.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Božie slová odhalili presne môj stav. Videla som, že sestra, ku ktorej ma priradili, je mladá a koná svoju povinnosť efektívne, kým ja som bola staršia, mala som vysoký tlak, myslelo mi to pomalšie a vo svojej povinnosti som bola oveľa menej efektívna ako ona. Myslela som si, že ma Boh určite odmietne a nespasí, pretože som stará a zbytočná. Žila som v stave, v ktorom som Boha zle chápala. Obávala som sa, že moje telo o niekoľko rokov ešte viac ochradne a že potom už možno nebudem schopná konať žiadnu povinnosť a budem vyradená. Bolo mi z tej myšlienky smutno. Ale po prečítaní Božích slov som pochopila, že Boh sa k starým ľuďom správa rovnako ako k tým mladým. Keď vyjadruje pravdu, nie je určená len mladým alebo len starým. Nikdy svoj vyvolený národ nerozdelil do rôznych radov podľa veku ani nikdy nepovedal, že by starší ľudia mali byť odstránení z cirkvi. Boh nikoho neuprednostňuje a človek tak môže byť bez ohľadu na vek polievaný aj živený Jeho slovami. Boh dáva každému rovnakú príležitosť byť spasený. Ak sa človek neusiluje o pravdu a má k nej odpor, nemožno ho spasiť, nech už je akokoľvek starý. Boh sa pri určovaní výsledku a konečného osudu človeka neopiera o vek, ale predovšetkým o to, či daný človek získa pravdu. Nezáleží na tom, aký je starý. Pokiaľ vie pochopiť Božie slová a praktizovať pravdu, môže dosiahnuť zmenu povahy a získať Božiu spásu. Hoci som už mala šesťdesiat a nové zručnosti som sa učila pomaly, ešte stále som vedela triezvo uvažovať a pochopiť Božie slová, ktoré som jedla a pila. Skrz ne som vedela rozpoznať aj svoje slabiny a skazenú povahu. Boh ma neprestal osvecovať a viesť len preto, že som stará. Dúfa, že budem môcť tráviť viac času jedením a pitím Jeho slov, a chce, aby som sa naučila rozlišovať satanove jedy a zákony prežitia, ako aj tradičnú kultúru. Chce, aby som všetky tieto negatívne veci odvrhla a aby som sa správala a konala na základe pravdy. To je to, čo Boh dúfa vidieť. Ešte vždy predsa zmýšľam triezvo a rozumne a viem konať svoje povinnosti, takže by som si mala vážiť čas, ktorý tu teraz mám, snažiť sa čo najlepšie konať svoje povinnosti a usilovať sa o zmenu povahy. Nemohla som svoj vek používať ako zámienku, prečo sa ďalej neusilovať o pravdu. Ak budem žiť v strachu a úzkosti a bez zmyslu pre bremeno vo svojej povinnosti a nebudem sa usilovať o zmenu povahy, tak sa naozaj stanem zbytočnou a Boh ma nakoniec vyradí.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Antikristi veria v Boha len preto, aby získali zisk a požehnania. Aj keď znášajú nejaké utrpenie alebo platia nejakú cenu, všetko je to preto, aby uzavreli s Bohom obchod. Ich úmysel a túžba získať požehnania a odmeny je obrovská a pevne sa ich držia. Neprijímajú žiadnu z mnohých právd, ktoré Boh vyjadril, v srdci si vždy myslia, že viera v Boha je len o získaní požehnaní a zabezpečení dobrého konečného osudu, že to je najvyšší princíp a že ho nič nemôže prekonať. Myslia si, že ľudia by nemali veriť v Boha, iba ak kvôli získaniu požehnaní, a že keby to nebolo kvôli požehnaniam, viera v Boha by nemala zmysel ani hodnotu a že by stratila svoj význam a hodnotu. Vštepil tieto myšlienky antikristom niekto iný? Vychádzajú zo vzdelanosti alebo z vplyvu niekoho iného? Nie, sú dané vrodenou prirodzenosťou-podstatou antikristov, čo je niečo, čo nikto nemôže zmeniť. Napriek tomu, že vtelený Boh dnes hovorí toľko slov, antikristi žiadne z nich neprijímajú a namiesto toho odolávajú a odsudzujú ich. Prirodzenosť ich odporu k pravde a nenávisti k pravde sa nikdy nemôže zmeniť. Ak sa nemôžu zmeniť, čo to naznačuje? Naznačuje to, že ich prirodzenosť je podlá. Nie je to otázka usilovania alebo neusilovania sa o pravdu; je to podlá povaha, je to otvorené vykrikovanie proti Bohu a znepriatelenie si Boha. To je prirodzenosť-podstata antikristov; to je ich pravá tvár.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Druhá časť)) Boh odhaľuje, že pri antikristoch nezáleží na tom, ako veľmi trpia alebo akú vysokú cenu platia vo svojej viere v Boha. Vždy sa u Boha snažia vyjednať požehnania. Cenia si ich viac ako úsilie o pravdu a spásu. Keď nemôžu získať požehnania, nechcú konať žiadnu povinnosť ani zaplatiť žiadnu cenu. Dokonca odporujú Bohu a sťažujú sa, že je nespravodlivý. Taká je podlá povaha antikrista. Ako tak nad sebou uvažujem, po prijatí Božieho diela v posledných dňoch som videla, že viera v Boha so sebou prináša požehnania a šancu byť spasený a vstúpiť do nebeského kráľovstva, a pretože ma to tešilo, konala som svoje povinnosti, nech sa dialo čokoľvek. Keď som videla, že moja práca prináša slušné výsledky, mala som pocit, že prispievam cirkvi, a tak som si myslela, že mi Boh určite daruje dobrý konečný osud. No s mojím vysokým vekom a zdravotnými problémami som už nevedela držať krok s výkonnosťou a výsledkami, aké vo svojich povinnostiach dosahovali mladší, a tak som sa obávala, že s pribúdajúcim vekom nezvládnem konať žiadne a že ma Boh potom vyradí. S pocitom, že som stratila všetku nádej na požehnania, som podľahla negatívnym emóciám a žila v bolesti, strachu a negatívnom odolávaní. Tvrdila som, že moje snahy a vydávanie sa boli pre dobro mojich povinností, no v hĺbke duše som vždy kalkulovala kvôli svojmu výsledku a konečnému osudu. Snažila som sa využiť svoje povinnosti, aby som s Bohom vyjednávala. V podstate som sa Ho snažila manipulovať a klamať. Uvidela som, aká naozaj sebecká a opovrhnutiahodná som bola! Pomyslela som na to, ako Boh vyjadril milióny slov, aby spasil ľudstvo, a aké mám šťastie, že som mohla vstúpiť do Jeho prítomnosti, užívať si toľko výživy Jeho slovami a naučiť sa rozlišovať negatívne veci. Pochopila som hodnotu a zmysel života stvorenej bytosti a získala som príležitosť byť spasená. Už som ďalej nežila v prázdnote snahy o zisk a príjemné pôžitky ako neverci. Vďaka svojej povinnosti môžem žiť pred Bohom a to ma ušetrilo veľkej časti satanovho ubližovania. Teraz ani napriek vysokému veku a krvnému tlaku nemám žiadne závažné príznaky a pri udržiavaní pravidelného režimu nepotrebujem lieky a viem normálne konať svoje povinnosti. Azda mi tým Boh neudelil milosť? A ja som Mu Jeho lásku neoplatila ani potom, čo som sa z nej tešila, a radšej som využívala svoje povinnosti, aby som s Ním vyjednávala. Naozaj mi chýbalo svedomie a rozum! Prestúpila som pred Boha a kajala som sa: „Ó, Bože, vo svojich povinnostiach som sa s Tebou neprestajne snažila vyjednávať, usilovala som sa o požehnania a spôsobila som, že mnou pohŕdaš a máš ku mne odpor. Som pred Tebou ochotná konať skutočné pokánie.“

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a našla cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Okrem čo najlepšieho plnenia si svojich povinností existuje mnoho vecí, ktoré starší ľudia môžu robiť. Pokiaľ nie si hlúpy, senilný alebo neschopný pochopiť pravdu a postarať sa sám o seba, je mnoho vecí, ktoré by si mal robiť. Tak ako mladí ľudia, môžeš sa usilovať o pravdu, hľadať pravdu a mal by si často prichádzať pred Boha, modliť sa, hľadať pravdu-princípy, snažiť sa vnímať ľudí a veci a správať sa a konať v úplnom súlade s Božími slovami, s pravdou ako tvojím kritériom. To je cesta, ktorou by si mal ísť, a nemal by si cítiť skľúčenosť, úzkosť ani obavy len preto, lebo si starý, trpíš mnohými neduhmi alebo preto, lebo tvoje telo starne. Cítiť skľúčenosť, úzkosť a obavy nie je správne – sú to iracionálne prejavy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopila, že okrem toho, že by mali správne čeliť prirodzeným a Bohom stanoveným zákonom starnutia, choroby a smrti, by starší ľudia mali často v modlitbe predstupovať pred Boha a hľadať Ho. Mali by sa k osobám, udalostiam a veciam, ktoré sa objavia, správať podľa pravdy-princípov a zamerať sa na praktizovanie pravdy, aby uspokojili Boha. Nemali by sa cítiť menejcenní za to, že sú starší a menej schopní ako mladší ľudia, a nemali by sa ani cítiť obmedzovaní svojím vekom. Mali by svoje povinnosti konať najlepšie, ako vedia, a prihliadať pritom na svoju energiu a telesný stav. Takto by mali zmýšľať starší ľudia. Keď som si to uvedomila, dokázala som aj správne čeliť svojmu veku a slabostiam. S vedomím, že som staršia a mám tendenciu zabúdať, som si dopredu robila poznámky k práci, ktorú som musela urobiť, aby som sa s ňou neoneskorila. Keď ide o odborné zručnosti, mladým ľuďom sa niečo stačí naučiť raz a pamätajú si, zatiaľ čo ja mám slabú pamäť a chápem veci pomalšie. Vyvíjala som preto väčšie úsilie, a ak som sa niečo nenaučila na prvý raz, tak som si to naštudovala ešte trikrát. Nemala by som sa stále porovnávať s mladšími ľuďmi. Mala by som sa radšej usilovať o pravdu a snažiť sa o to, aby som svoje povinnosti konala najlepšie, ako viem. Potom som si spomenula na Božie slová: „O konečných osudoch ľudí nerozhodnem na základe veku, hodnosti, množstva utrpenia a už vôbec nie podľa toho, do akej miery si vyžadujú ľútosť, ale na základe toho, či majú pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje. Musíte si uvedomiť, že všetci, ktorí nenasledujú Božiu vôľu, budú tiež potrestaní. Je to niečo, čo žiadny človek nemôže zmeniť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Z Božích slov som pochopila, že Božie určenie výsledku a konečného osudu človeka nie je založené na veku ani na tom, koľko si tento človek vytrpel, ale skôr na tom, či získal pravdu a či sa jeho povaha zmenila. Ak by som sa neusilovala o pravdu a nevzdala túžby po požehnaniach a ak by sa moja skazená povaha nezmenila, bola by som vyradená, aj keby som mala o dvadsať rokov menej. Už sa ďalej nechcem držať svojich mylných názorov. Chcem sa len snažiť podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, nech môžem dobre konať svoje povinnosti a usilovať sa o zmenu povahy, kým ešte žijem. Koniec koncov, povinnosti by som si mala plniť, aj keby som nemala dobrý výsledok. Takéto svedomie a rozum by človek mal mať a o tento smer by som sa mala usilovať.

Spomínam si, ako sme sa raz stretli, aby sme sa učili pracovné zručnosti na riešenie aktuálnych problémov, no našlo sa niekoľko vecí, ktorým som ešte stále celkom nerozumela. Keď mi moja spoločníčka začala hovoriť svoje postrehy v duchovnom spoločenstve a jej duchovné spoločenstvo bolo celkom dobré, znovu sa u mňa objavili moje negatívne emócie a pomyslela som si: „Som teraz staršia a trvá mi tak dlho, kým niečo pochopím. Ak o ďalšie dva roky budem ešte hlúpejšia, tak už nebudem schopná konať vôbec žiadne povinnosť.“ Cítila som sa pri tých myšlienkach nesvoja. No vtom som si spomenula na Božie slová: „Bez ohľadu na to, či si fyzicky schopný vykonávať svoju povinnosti alebo nie, či sa môžeš chopiť akejkoľvek práce alebo nie, či ti zdravie dovoľuje vykonávať tvoju povinnosť alebo nie, tvoje srdce sa nesmie vzdialiť od Boha a vo svojom srdci nesmieš opustiť svoju povinnosť. Týmto spôsobom si splníš svoju zodpovednosť, svoje záväzky a svoju povinnosť – to je oddanosť, ktorej by si sa mal držať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Božie slová okamžite rozptýlili moje obavy. Ak v ešte vyššom veku nebudem vedieť rýchlo pochopiť veci a nebudem môcť konať povinnosti, ktoré súvisia s textom, stále bude možnosť konať také, ktoré budú zodpovedať mojim schopnostiam. Aj keby mi môj fyzický stav jedného dňa zabránil konať moje povinnosti, pokiaľ sa moje srdce neodkloní od Boha a ja Ho budem môcť privolať, jesť a piť Božie slová a uvažovať o sebe, Boh ma neodmietne. Boh pohŕda tým, že v Neho nemám dostatok skutočnej viery, pretože sa ustále usilujem o požehnania. Ako som tak nad tým rozmýšľala, v srdci som pocítila oslobodenie a už som sa viac necítila pasívne ani negatívne. Namiesto toho som začala hlbšie premýšľať a študovať, aby som v daných zručnostiach spravila istý pokrok. Z celého srdca ďakujem Bohu za Jeho vedenie! Je jedno, v akom stave je moje telo alebo akému výsledku či konečnému osudu čelím. Som ochotná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam a dobre konať svoje povinnosti.