V roku 2012 ma pri evanjelizácii zatkla polícia. Tvrdo ma vypočúvali a pýtali sa, kto sú vodcovia cirkvi a kde sa konajú zhromaždenia. Keď som neodpovedala, zbili ma a dlho ma držali na výsluchu. Nakoniec, keď videli, že nezískajú informácie, ktoré chceli, dovolili mojim rodičom vziať ma domov. Vyhrážali sa im slovami: „Tentoraz ju pustíme, ale musíte ju pozorne sledovať a nesmiete jej dovoliť, aby ďalej verila v Boha. Ak to urobí a chytíme ju, odsúdia ju do väzby a postaráme sa o to, aby ste prišli o všetko a vaša rodina bola zničená!“ Potom sa moji rodičia začali stavať do cesty mojej viere v Boha. Báli sa, že budem čítať Božie slová, a tak ma všade sledovali. V noci dokonca spávali v mojej izbe a nenechávali mi priestor na slobodu. Ani ostatní moji príbuzní ma nechápali. Moja postaršia babka prišla k nám domov, plakala a prosila ma, aby som už neverila v Boha. Bála sa, že ma zatknú a pošlú do väzenia. Aj môj dedko na mňa s pochmúrnym výrazom ukázal a povedal: „Prečo veríš v Boha v takom mladom veku! Pre vieru v Boha ťa zatkli a máš záznam v registri trestov. Nielenže si nám privodila hanbu, ale zatiahla si do toho celú našu rodinu! Musíš sa vzdať svojej viery!“ Keď som videla dedkov zúrivý výraz, cítila som hlbokú krivdu. V duchu som mu oponovala: „Veriť v Boha a uctievať Ho je úplne prirodzené a oprávnené a je to kráčanie po správnej ceste. Dobrí ľudia vo všetkých krajinách veria v Boha. Prečo ma nechápete? Je jedno, ako sa mi postavíte do cesty, svojej viery v Boha sa nevzdám!“

Moja mama raz večer vrazila do mojej izby, kľakla si predo mňa a cez slzy povedala: „Prosím ťa, už never v Boha! Si naša jediná dcéra, ak ťa opäť zatknú a odsúdia, nielenže nám polícia zhabe peniaze, ale budú ťa aj mučiť. Ak sa ti stane niečo hrozné, túto rodinu to zničí!“ Bola som z toho úplne šokovaná a rýchlo som jej pomohla vstať. Keď som ju videla s takým zlomeným srdcom, rozplakala som sa. Nevedela som, ako jej mám odpovedať. Môj otec celý život pracoval mimo domu a bola to moja mama, kto si prešiel ťažkosťami pri mojej výchove. Teraz, keď som už bola dospelá, stále som sa jej za výchovu neodvďačila, no a ona tu kľačí na kolenách a prosí ma. Mala som pocit, že ako dcéra k nej nemám úctu. Pri tejto myšlienke som sa cítila trochu slabá: „Keď ma moja matka prosí na kolenách, nezraní ju, ak vôbec nebudem brať ohľad na jej city?“ Cítila som sa veľmi utrápená, a tak som sa potichu modlila a prosila Boha, aby ma udržal pevne na nohách. Po modlitbe som si spomenula na Božie slová: „Musíš mať v sebe Moju odvahu a musíš mať zásady, keď čelíš príbuzným, ktorí neveria. Kvôli Mne však nesmieš podľahnúť žiadnym temným silám. Spoliehaj sa na Moju múdrosť, aby si kráčal dokonalou cestou; nedovoľ, aby sa ťa zmocnilo akékoľvek zo satanových sprisahaní. Vynalož všetko svoje úsilie na to, aby si svoje srdce položil predo Mňa, a Ja ťa uteším a prinesiem ti pokoj a šťastie. Nesnaž sa byť pred ostatnými ľuďmi niekým; či to, že Mňa robíš spokojným, nemá väčšiu hodnotu a váhu? Nebudeš vďaka tomu, že Ma uspokojíš, ešte viac naplnený večným a celoživotným pokojom a šťastím?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová mi vyčistili hlavu. Navonok to vyzeralo, že moja mama kľačí a prosí ma, ale bol za tým satanov úklad. Satan nechcel, aby som nasledovala Boha a bola spasená, a využíval moju mamu, aby ma pokúšal a útočil na mňa. Snažil sa, aby som zradila Boha a išla s ním do pekla. Nemohla som podľahnúť jeho úkladom. Musela som si pevne stáť za svojím svedectvom, aby som ho zahanbila! Vďaka tejto myšlienke som sa cítila odhodlanejšia. V každodenných záležitostiach som mohla počúvať svoju mamu, nie však v záležitostiach viery. Vo viere v Boha som začala byť odhodlaná.

Neskôr, keď rodičia videli môj rozhodný postoj k viere v Boha, sprísnili svoj dohľad nado mnou. Často som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi otvoril cestu. Neskôr mi jedna sestra ponúkla prácu vo svojom obchode. Takto by som mala príležitosť čítať Božie slová a stretávať sa s bratmi a sestrami, tak som to s radosťou prijala. Na moje prekvapenie ma však otec tajne sledoval. Jedného dňa, keď som bola na zhromaždení, mi zrazu zavolal a opýtal sa ma, kde som. Použila som rozum a povedala som mu, že som v práci, ale on mi neveril a ponáhľal sa do obchodu. Našťastie som sa do obchodu vrátila skôr než on a odišiel, až keď ma uvidel. Inokedy, keď som išla na zhromaždenie, blížiac sa k hostiteľskému domu som sa obzrela a zbadala som, že otec ide za mnou. Neodvážila som sa preto zúčastniť na zhromaždení a musela som ísť domov. Otec ma nesledoval a nekontroloval, len keď som išla preč, ale občas aj doma prišiel do mojej izby, aby si overil, či čítam Božie slová. Raz večer som zamkla dvere na svojej spálni a tajne som sa schovala vnútri, aby som si prečítala Božie slová. Zrazu som započula, ako niekto búcha na dvere – „buch, buch, buch“. Veľmi som sa zľakla. Skôr než som stihla schovať knihy Božích slov a otvoriť dvere, otec rozbil sklo na balkóne a vtrhol dnu. Schmatol fľašu z toaletného stolíka, udieral ma ňou a nadával mi pritom: „Povedal som ti, aby si neverila v Boha! Rozhodne ti nedovolím, aby si pokračovala v tejto viere!“ Vykrikoval aj rúhavé slová proti Bohu. Potom mi vynadala aj moja mama: „Ak budeš naďalej veriť v Boha, tvoj otec a ja sa ťa zriekneme. Uvidíme, ako si potom poradíš!“ Bola som naozaj vystrašená. Bála som sa, že by mi otec mohol ublížiť a že by ma naozaj mohli vyhodiť z domu, tak som volala k Bohu: „Bože, moje duchovné postavenie je prinízke na prekonanie tejto situácie. Prosím, veď ma a ochraňuj a daj mi vieru a silu.“ Potom som si pomyslela na Božie slová: „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, si schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla uskutočňovať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Neboj sa; kto by s Mojou podporou mohol túto cestu zahatať?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Je to pravda – Boh je moja opora, všetky veci a udalosti sú v Božích rukách a moji rodičia sú tiež pod Božou kontrolou. Bez Božieho dovolenia by mi nemohli nič urobiť. Keď moji rodičia videli, že nech hovoria čokoľvek, som odhodlaná naďalej veriť v Boha, nahnevali sa tak, že sa otočili a odišli.

Po ich odchode som myslela na to, ako ma otec zbil, a bola som veľmi smutná. Nikdy v živote ma nezbil, ale len preto, že verím v Boha, so mnou rodičia, ktorí ma vždy milovali, zaobchádzali ako so svojím nepriateľom. Otec ma udrel fľašou a mama dokonca povedala, že ma už nechce. Ak by ma naozaj vyhodili z domu, nemala by som domov a bola by som úplne sama, kam by som potom mohla ísť? Cítila som sa trochu slabá a premýšľala som o tom, aké ťažké je veriť v Boha v Číne. Kládla som si otázku, či by som nemala veriť len vo svojom srdci a nechodiť na zhromaždenia, aby celá rodina mohla opäť spolu dobre vychádzať a aby ma mali radi ako predtým. Myšlienka na to, že nebudem chodiť na zhromaždenia, mi však spôsobila veľký smútok, pretože zhromažďovanie s bratmi a sestrami a čítanie Božích slov mi pomohlo pochopiť niektoré pravdy a umožnilo mi spoznať, že veriť v Boha znamená kráčať v živote po správnej ceste a že všetko v živote pochádza od Boha. Viera v Boha mi priniesla pokoj, radosť a pocit, že sa mám na koho spoľahnúť, a to ma veľmi tešilo. Bolo však veľmi bolestivé a dusivé, keď ma rodičia prenasledovali, preto som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma priviedol k pochopeniu svojho úmyslu a dal mi vieru, aby som túto situáciu prekonala. Neskôr som sa dočítala, že Božie slová hovoria: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa jej obetovať, strpieť pre ňu poníženie, a aby si získal viac pravdy, musíš viac trpieť. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z harmonického rodinného života a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre chvíľkový pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a v živote by si sa mal usilovať o cestu, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto neslušný život a neusiluješ sa o žiadne ciele, nemrháš svojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Čítanie Božích slov vnieslo do môjho srdca jasnosť. V Číne, krajine, ktorá najviac odoláva Bohu, je prenasledovanie za vieru v Boha nevyhnutné. Na nasledovanie Boha treba mať vieru a vôľu znášať útrapy. Po znášaní istých útrap, keďže rodičia ma často bili, karhali a prenasledovali, sa však moje srdce trápilo a sťažovala som sa, že veriť v Boha je naozaj bolestivé. Dokonca som zvažovala, že sa už nebudem zhromažďovať. Bola som taká slabá a chýbala mi odvaha! Veriť v Boha a uctievať Ho je úplne prirodzené a oprávnené. To, že ma rodičia nechápali a prenasledovali ma, spôsobila všetko komunistická strana, ktorá odoláva Bohu a kresťanov všade zatýka, šíri nepodložené fámy a odsudzuje Boha. Tým zaviedla moju neveriacu rodinu, ktorá ju nasledovala v mojom prenasledovaní a v tom, že mi bránila vo viere. Mylne som sa však domnievala, že toto utrpenie spôsobila moja viera v Boha. Vôbec som nedokázala rozlíšiť dobro od zla, bola som slepá a nerozumná! Premýšľala som o tom, ako sa Boh vtelil a prišiel do Číny – krajiny, ktorá Mu najviac odoláva, v ktorej ateistický režim zatýka a prenasleduje a náboženský svet Mu odoláva a odsudzuje Ho. Boh však vždy mlčky vyjadruje pravdu a znáša všetky druhy utrpenia, aby spasil ľudstvo. Napriek tomu som sa na Boha sťažovala len preto, že som prežívala trochu utrpenia. Priala som si len žiť pohodlný a ľahký život a nebola som ochotná trpieť ani čeliť prenasledovaniu, aby som vo svojej viere v Boha získala pravdu. Skutočne mi chýbalo svedomie. Premýšľala som aj o tom, ako sa Boh v posledných dňoch vtelil, aby vyjadril pravdu a spasil ľudstvo. Bola to príležitosť, ktorá sa naskytne raz za život, a bola by to pre mňa jediná možnosť získať pravdu a spásu od Boha. Keby som zanechala svoju vieru v Boha len preto, aby som si užila dočasnú rodinnú harmóniu, a premárnila by som príležitosť na Božiu spásu, potom by som to celý život ľutovala! Bez ohľadu na to, ako veľmi ma rodičia milovali, nemohli ma zachrániť pred pohromou. Jedinou mojou oporou je Boh. Keby som neverila v Boha alebo sa neusilovala o pravdu a len si užívala pohodlie a rodinnú harmóniu a pritom žila prázdny život, aký by to potom malo zmysel? Nakoniec by som skončila len na ceste skazenosti a zla, po ktorej kráčajú svetskí ľudia, satan by ma čoraz viac kazil, až by som nakoniec bola spolu s ním zničená. Pri tejto myšlienke som sa cítila oveľa pokojnejšia a rozhodnutá, že je jedno, ako ma rodičia prenasledujú alebo mi prekážajú, budem nasledovať Boha až do úplného konca!

Na druhý deň otec znova prišiel do mojej izby. Už nebol taký prísny ako v predchádzajúci deň a zamračene povedal: „Niektoré veci som ti predtým nepovedal. Bál som sa, že sa budeš hnevať. Odkedy ťa zatkli a prepustili, niektorí dedinčania hovoria, že z našej dediny pochádza nejaký mladý zločinec. Keď ideme s tvojou mamou von, nemôžeme držať hlavy vzpriamene. Nebolo pre nás ľahké vychovať ťa, ale aj keď nemyslíš na nás, mala by si myslieť na seba! Ak ťa ešte raz zatknú pre tvoju vieru, tvoj život sa skončí!“ Po týchto slovách odišiel. Keď som ho sledovala odchádzať s bolestným výrazom, tiež som sa cítila utrápená. Všetci ma zvykli vnímať ako milé a chápavé dieťa, ale teraz, keď ma zatkla polícia, ľudia, ktorí nechápu fakty, si myslia, že som vonku iste spravila niečo zlé. Moji rodičia museli počas tohto obdobia znášať veľa chladných pohľadov a ostrých slov. Premýšľala som o tom, ako ma rodičia vychovali, no ja som im nepriniesla pýchu. Namiesto toho som im spôsobila len to, že na nich ukazujú a pozerajú na nich zvrchu. Mala som pocit, že som ich naozaj sklamala. Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Možno si všetci pamätáte tieto slová: ‚Lebo naše ľahké súženie, ktoré je len na chvíľu, nám prinesie omnoho väčšiu a večnú slávu.‘ Určite ste už všetci počuli tieto slová, ale nikto z vás nechápal ich pravý význam. Dnes už dôkladne chápete, čo skutočne znamenajú. Tieto slová Boh naplní v posledných dňoch. Naplnia sa u tých, ktorí boli brutálne prenasledovaní veľkým červeným drakom v zemi, kde leží stočený. Veľký červený drak prenasleduje Boha a je Jeho nepriateľom, a preto sú ľudia v tejto zemi ponižovaní a prenasledovaní pre svoju vieru v Boha. A tak sa tieto slová naplnia práve vo vás, v tejto skupine ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Z Božích slov som pochopila, že kráčať v živote po správnej ceste skrz vieru v Boha nie je zlé. Keďže však komunistická strana tak šialene odoláva Bohu, zatýka a prenasleduje veriacich, veriaci v Číne, v tejto ateistickej krajine, v dôsledku toho trpia veľkým ponižovaním a prenasledovaním. Nie je to preto, že veriť v Boha je zlé, ale skôr preto, že komunistická strana je úplne zlá a veriacim a ich rodinám prináša nekonečné škody a utrpenie. Hlavným vinníkom všetkého tohto utrpenia je komunistická strana a ja svojim rodičom nič nedlhujem. Keď som o tom premýšľala, trochu sa mi uľavilo. Rozjímaním nad Božími slovami som tiež pochopila, že hoci nás dnes za vieru v Boha ponižujú a prenasledujú, toto utrpenie je dočasné. Boh ho použil na zdokonalenie mojej viery, takže malo zmysel a ja sa musím na Boha spoliehať a vytrvalo pokračovať. S týmto vedomím som získala vieru a už som nepociťovala žiadnu bolesť ani úzkosť.

V lete 2013, keď som sa práve vrátila domov z konania svojich povinností, mama mi znepokojene povedala: „Volali z policajnej stanice, že ťa chcú vidieť.“ Keď som to počula, bola som naozaj vystrašená. Nevedela som, čo odo mňa polícia chce, tak som sa potichu modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal múdrosť a ja som dokázala rozpoznať satanove úklady a pevne si stáť za svojím svedectvom. Na policajnej stanici mi policajti položili niekoľko otázok o cirkvi. Požiadali ma tiež, aby som napísala rúhavé slová proti Bohu. Vedela som, že rúhanie sa Bohu je neodpustiteľný hriech v tomto živote i v budúcom svete a že keby som to napísala, zradila by som Boha, tak som to rozhodne odmietla. Keď môj otec videl, že som odmietla napísať, čo žiadali, nahneval sa, až mu sčervenela tvár a povedal policajtom: „Ak bude naďalej lipnúť na svojej viere, tak ju jednoducho odveďte!“ Takmer som neverila vlastným ušiam. Nečakala som, že sa môj otec spriahne s políciou, aby na mňa tlačil a prinútil ma vzdať sa viery a že bude dokonca naliehať na policajtov, aby ma zatkli. Už to nebol ten otec, ktorého som kedysi poznala! Neskôr, keď policajti videli, že som to odmietla napísať, pustili ma domov s tým, aby som do troch dní odovzdala záruku odpadnutia od viery. Po návrate domov mi myšlienka na to, ako ma otec chcel odovzdať polícii, zanechala vo vnútri ozajstný chlad. Premýšľala som o dvoch úryvkoch z Božích slov: „Ak sa človek rozzúri a dostane záchvat hnevu pri zmienke o Bohu, videl Ho? Vie, kto je Boh? Nevie, kto je Boh, neverí v Neho a Boh k nemu neprehovoril. Boh ho nikdy netrápil, tak prečo by sa hneval? Mohli by sme povedať, že tento človek je podlý? Svetské trendy, jedenie, pitie, vyhľadávanie pôžitkov a hnanie sa za celebritami – žiadna z týchto vecí by takého človeka netrápila. Pri samotnej zmienke slova Boh alebo pravdy Božích slov sa však rozzúri. Neznamená to, že má podlú prirodzenosť? Stačí to na to, aby sme dokázali, že to je podlá prirodzenosť človeka.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný V) „Neexistuje žiadny vzťah medzi veriacim manželom a neveriacou manželkou ani žiadny vzťah medzi veriacimi deťmi a neveriacimi rodičmi. Tieto dva typy ľudí sú úplne nezlučiteľné. Pred vstupom do odpočinku má človek fyzických príbuzných, ale po vstupe do odpočinku ich už mať nebude.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Božie slová odhaľujú, že ak človek nepozná Boha alebo v Neho nikdy neveril, no keď sa povie slovo „Boh“, začne sa hnevať a nenávidieť, znamená to, že prirodzenosť tohto človeka je zlá a že sa stavia proti Bohu. Uvažovala som o tom, že môj otec mal stále nenávistný postoj k mojej viere, a vždy, keď ma videl zhromažďovať sa alebo čítať Božie slová, od nenávisti zatínal zuby, z očí mu sršal hnev a dokonca sa rúhal Bohu. Aby mi bránil vo viere, často ma pozoroval, akoby som bola zločinec, sledoval ma a kontroloval a nedal mi žiadnu slobodu. Keď vedel, že si v izbe čítam Božie slová, zdalo sa, že sa zbláznil – rozbil okno, aby vtrhol dnu a udrel ma. V snahe prinútiť ma zradiť Boha dokonca aktívne navrhoval, aby ma zatkla polícia. Neprejavoval žiadny záujem o to, či budem žiť, alebo zomriem, ani žiadnu náklonnosť otca k dcére. Vďaka tomu som pochopila, že jeho prirodzenosť-podstata odolávala Bohu a nenávidela Ho. Boh hovorí, že veriaci a neverci sú dva odlišné typy ľudí a je to naozaj pravda! Nasledovala som Boha, usilovala sa o pravdu a kráčala v živote po správnej ceste, zatiaľ čo moji rodičia neverili v Boha a nasledovali komunistickú stranu, aby ma prenasledovali. Hoci sme mali pokrvný vzťah, neboli sme na rovnakej ceste a boli sme v podstate nezlučiteľní. Tým, že som zažila tieto veci, som do istej miery rozlíšila podstatu svojich rodičov a dokázala som sa zbaviť niektorých svojich citových väzieb k nim. Neskôr, keďže na policajnej stanici stále naliehali, aby som podpísala záruku odpadnutia od viery, som odišla z domu a začala sa skrývať.

Potom sa stalo ešte niečo, čo mi umožnilo jasnejšie vidieť podstaty mojich rodičov. Raz v noci, keď som pri konaní svojich povinností prechádzala našou dedinou, vrátila som sa domov po nejaké veci. Keď moji rodičia videli, že som späť, opäť na mňa naliehali, aby som už neverila v Boha. Môj otec povedal: „Vychovali sme ťa s nádejou, že nás budeš podporovať, keď budeme starí, ale keď teraz chodíš každý deň na zhromaždenia, zdá sa, že sa na teba nemôžeme spoľahnúť.“ Najprv som im neodpovedala, ale na moje počudovanie sa otec zrazu začal fackať, udierať sa a zároveň požadovať, aby som prestala veriť v Boha, v dôsledku čoho mu tiekla krv z nosa. Bola som ohromená. Nikdy by som nečakala, že sa môj otec uchýli k takýmto metódam, aby ma prinútil vzdať sa viery v Boha. Moja mama tiež plakala a naliehala na mňa. Cítila som sa veľmi utrápená a nedokázala som zadržať slzy. Rozmýšľala som: „Ak sa otec bude naďalej udierať, spôsobí si tým vážne zranenie? Veď je to môj otec a ja sa nemôžem len tak prizerať, ako si ubližuje, ale tiež nemôžem súhlasiť s tým, že prestanem veriť v Boha. Čo mám robiť?“ V tej chvíli som si pomyslela na úryvok z Božích slov: „Môj ľud by mal byť vždy na stráži pred podlými satanovými úkladmi, strážiť pre Mňa bránu Môjho domu; ľudia by sa mali navzájom podporovať a starať sa jeden o druhého, aby sa vyhli pádu do satanovej pasce, keď by už bolo príliš neskoro na ľútosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová Boha celému vesmíru, 3. kapitola) Božie slová mi pomohli pochopiť, že otcovo sebapoškodzovanie malo za cieľ zabrániť mi veriť v Boha, čo bol satanov úklad. Preto som s rodičmi neuzavrela kompromis. Keď videli, že som naďalej neoblomná, nakoniec stíchli.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Prečo sú deti oddané svojim rodičom? Prečo rodičia zbožňujú svoje deti? Aké úmysly vlastne ľudia prechovávajú? Nie je ich zámerom uspokojiť vlastné plány a sebecké túžby? Naozaj chcú konať v záujme Božieho plánu riadenia? Skutočne konajú v záujme Božieho diela? Snažia sa plniť povinnosti stvorenej bytosti?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Z Božích slov som pochopila, že láska rodičov k deťom je motivovaná ich vlastnými sebeckými túžbami. Keď ma zatkli za vieru v Boha, moji rodičia mali pocit, že som im privodila hanbu, a báli sa, že im polícia bude robiť problémy. Používali preto rôzne metódy, aby mi bránili vo viere v Boha. Dokonca sa uchýlili k sebapoškodzovaniu, aby ma prinútili. Uvedomila som si, že ich láska ku mne nebola skutočná. Láska rodičov je nečistá a je pre ich vlastné osobné záujmy. Ak by som ich poslúchla a vzdala sa viery v Boha, ako by som bola spasená? Nemilovali ma, škodili mi! Už som sa nemohla nechať obmedzovať náklonnosťou. Bez ohľadu na to, ako sa mi rodičia snažili brániť alebo ma prenasledovať, rozhodla som sa nasledovať Boha až do konca.

Neskôr som pri myšlienke na to, ako sa môj otec udieral, stále pociťovala isté nepohodlie a slabosť. Prečítala som si, že Božie slová hovoria: „Mladí ľudia by mali mať schopnosť vytrvalo kráčať po ceste pravdy, ktorú si teraz vybrali – splniť si želanie vydať celé svoje životy Mne. Nemali by byť bez pravdy ani ukrývať pokrytectvo a nespravodlivosť – mali by pevne zaujímať správny postoj. Nemali by sa len nechať unášať, ale mali by mať odvážneho ducha, ktorý prináša obete, a mali by bojovať za spravodlivosť a pravdu. Mladí ľudia by mali byť statoční – nemali by sa podriadiť utlačovaniu silami temnoty a mali by transformovať význam svojej existencie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová pre mladých a starých) Na základe Božích slov som si uvedomila, že ako stvorená bytosť musím veriť v Boha, nasledovať Ho a konať svoju povinnosť. Takto má život hodnotu a zmysel. Ak by som hľadala dočasné pohodlie v záujme rodinnej harmónie a stratila možnosť usilovať sa o pravdu a byť spasená Bohom, vari by som nežila svoj život zbytočne? Keďže som sa rozhodla veriť v Boha, nemal by ma nikto a nič obmedzovať a mala by som vytrvalo pokračovať ďalej. Takúto odhodlanosť a vytrvalosť by mal mať mladý človek. Pomyslela som si na Petra, ktorému rodičia bránili vo viere v Boha. Peter však mal zmysel pre spravodlivosť a jasne rozlišoval medzi tým, čo miluje a čo nenávidí. Neveriaci rodičia ho neobmedzovali a odhodlane nasledoval Pána Ježiša. Počas nasledovania Pána zažil Boží súd, napomínanie, skúšky a zušľachtenie. Jeho život-povaha sa zmenili a nakoniec ho ako svedectvo o Bohu ukrižovali hore nohami. Petrov život mal skutočne ten najväčší zmysel. Hoci som ani zďaleka nedosahovala jeho príklad, chcela som ho napodobniť v tom, že sa nenechám nikým a ničím obmedzovať, budem sa usilovať o pravdu a žiť zmysluplný život. Po pochopení Božieho úmyslu sa moje srdce cítilo úplne oslobodené. Už som necítila nepohodlie pre postoj svojich rodičov voči mne a chcela som len dobre konať svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha. Neskôr, keď rodičia videli, že som odhodlaná veriť v Boha a že mi naozaj nemajú ako brániť, prestali ma obťažovať. Teraz sa neustále zhromažďujem v cirkvi, konám svoju povinnosť a moje srdce sa cíti naozaj pokojné a vyrovnané!