Keď som bola malá, moja rodina bola dosť chudobná. Moji rodičia tvrdo pracovali, aby zarobili peniaze a ja som sa mohla vzdelávať. Keď boli chorí, nemíňali peniaze na vlastnú liečbu, ale namiesto toho mi dopriali dobré jedlo a oblečenie. Keď som skončila základnú školu, dedko povedal môjmu otcovi: „Už svoju dcéru v štúdiu nepodporuj.“ Ale môj otec odvetil: „Či už ide o dcéru alebo o syna, k našim deťom sa správame rovnako.“ Povedal tiež, že keďže nemám pevné zdravie, nemôžem robiť ťažkú prácu a mala by som sa sústrediť na štúdium. Bola som za to svojim rodičom veľmi vďačná a cítila som, že ich po všetkom tom úpornom úsilí nemôžem sklamať. Odvtedy som sa usilovne učila. Vždy, keď som získala štipendium a videla šťastné tváre svojich rodičov, skutočne som mala pocit, že som ich nesklamala. Zaumienila som si: „Keď to v budúcnosti niekam dotiahnem, budem sa o svojich rodičov s úctou starať a oplatím im ich dobrotu, že ma vychovali.“

Keď som mala devätnásť, moja rodina prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Jedením a pitím Božích slov som porozumela, že iba usilovanie sa o pravdu a dobré plnenie si povinnosti vedú k zmysluplnému životu. Tak som zanechala štúdium a venovala sa svojim povinnostiam. Jedného dňa, krátko po tom, čo k nám domov prišla istá sestra, dnu zrazu vtrhla polícia a odviedla ju. Môjho otca a mňa tiež odviedli na policajnú stanicu, aby nás vypočuli. Hoci nás neskôr prepustili, ľudia z miestneho Úradu pre náboženské záležitosti a z policajnej stanice prišli k nám domov, aby nás varovali, že máme prestať veriť v Boha. Musela som odísť z domu, aby som mohla konať svoju povinnosť. Keď som svoje povinnosti konala v inom regióne, vždy, keď som videla synov a dcéry sestry z hostiteľskej domácnosti, ako sa o ňu s úctou starajú, hlboko sa ma to dotýkalo a neubránila som sa myšlienkam na vlastných rodičov. Tak tvrdo pracovali, aby ma vychovali, a predsa som tam nemohla byť, aby som sa o nich postarala. Cítila som sa im nesmierne zaviazaná.

V roku 2019 začalo byť zatýkanie veľkým červeným drakom v meste, kde som konala svoju povinnosť, naozaj vážne, a keďže sme v tej chvíli nevedeli nájsť bezpečné hostiteľské domácnosti, kde by sme mohli zostať, vodcovia nás požiadali, aby sme sa vrátili do svojich rodných miest, pokiaľ môžeme. V tom čase moji rodičia neboli doma, pretože si prenajímali bývanie inde, tak som sa rozhodla ísť najprv k nim. Keď som sa stretla s rodičmi, všimla som si, že mamin pohľad bol trochu neprítomný, a kládla mi dookola tie isté otázky. Môj mladší brat mi povedal, že mama prekonala mŕtvicu a atrofiu mozočka a že ju len pred niekoľkými dňami prepustili z nemocnice. Spomenula som si, že už pred pár rokmi som si na mame všimla nejaké príznaky, ale nikdy som im nevenovala pozornosť. Hovorila som si: „Keby som bola po jej boku, starala sa o ňu a pripomínala jej, aby dbala na svoje zdravie, bol by jej stav taký vážny?“ V tom čase som celé dni venovala mame, varila jej jedlá, ktoré boli dobré pre jej zdravie, chodila s ňou cvičiť a učila ju, ako sa starať o svoje zdravie. Všetku svoju energiu som venovala starostlivosti o ňu a na svoje povinnosti som vôbec nemyslela. Dva mesiace ubehli mihnutím oka a jedného dňa som dostala list od vodcov, v ktorom mi písali, aby som išla do iného regiónu a konala svoje povinnosti. V ten deň k nám domov prišli moja teta a strýko. Najprv videli, že som doma a starám sa o mamu, a nič nepovedali, no potom sa ma zrazu opýtali: „Zdržíš sa tu pár dní a potom zase odídeš?“ Keď videli, že neodpovedám, vyhrešili ma: „Nemôžeš znova odísť. Musíš zostať a starať sa o svojich rodičov. Tvoji rodičia ťa podporovali, keď boli mladí, a teraz, keď majú po sedemdesiatke, nemáš pocit, že by si pre nich mala niečo urobiť? Keby ťa tvoji rodičia nevychovali a nestarali sa o teba, bola by si dnes tam, kde si? Nemala by si byť taká sebecká!“ Ich slová boli ako nôž do srdca a na chvíľu som stratila reč. Bez mojich rodičov a ich starostlivosti by som nebola tam, kde som vtedy bola. Keby som sa len ťažila z ich starostlivosti a nijako sa im neodvďačila, nebola by zo mňa nevďačnica? Keď som bola malá, videla som, že môjmu bratrancovi ide len o jeho vlastné fyzické pôžitky a že sa o svojich rodičov nestará, keď sú chorí. Cítila som, že mu skutočne chýba ľudská prirodzenosť a že ja by som taká byť nemohla. Keďže moji rodičia už boli starí, cítila som, že keby som nedokázala prevziať zodpovednosť za starostlivosť o nich, bola by som nevďačná. V tom čase som cítila veľkú bolesť a mala rozporuplné pocity, preto som sa modlila k Bohu: „Bože! Viem, že je mojou zodpovednosťou konať svoje povinnosti, ale vidím, že moji rodičia starnú a majú chatrné zdravie, a ja si jednoducho nedokážem o nich nerobiť starosti. Nemám ani len pomyslenie na to, že by som svoje povinnosti išla konať inam. Prosím, veď ma a osvieť ma, aby som sa dostala z tohto stavu.“

Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov: „Okrem toho, že rodičia dajú človeku život a vychovajú ho, zodpovednosť, ktorú nesú v jeho živote, spočíva len v tom, že mu navonok poskytnú prostredie na dospievanie. To je všetko, pretože na osud každého človeka má vplyv len Stvoriteľovo predurčenie. To, akú bude mať niekto budúcnosť, nemôže ovládať žiadny človek; je to predurčené dlho vopred a ani jeho rodičia nemôžu jeho osud zmeniť. Pokiaľ ide o osud, každý je nezávislý; každý má svoj vlastný osud. Takže rodičia žiadneho človeka mu nemôžu zmariť jeho životný osud ani nemôžu urobiť nič, čo by mu pomohlo, pokiaľ ide o úlohu, ktorú v živote zohráva. Dá sa povedať, že bez ohľadu na rodinu, do ktorej je človeku predurčené narodiť sa, a prostredie, v ktorom vyrastá, tie nie sú ničím iným ako predpokladmi na naplnenie jeho životného poslania. V žiadnom prípade neurčujú životný osud človeka ani druh osudu, v rámci ktorého človek napĺňa svoje poslanie. A tak žiadni rodičia nemôžu svojmu dieťaťu pomôcť pri uskutočňovaní jeho životného poslania a rovnako ani príbuzní mu nemôžu pomôcť vykonávať jeho životnú úlohu. To, ako človek dokončí svoje poslanie a v akom životnom prostredí prevezme svoju úlohu, závisí výlučne od jeho životného osudu. Inými slovami, žiadne objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie žiadneho človeka tak, ako ho predurčil Stvoriteľ. Každý dosiahne dospelosť v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastá; potom sa krok za krokom vydáva na svoju vlastnú životnú cestu a napĺňa osud, ktorý pre neho zariadil Stvoriteľ. Prirodzene a automaticky vstupuje do obrovského mora ľudstva a zaujíma svoje miesto v živote, a kvôli Stvoriteľovmu predurčeniu a Jeho zvrchovanosti si začína plniť svoje povinnosti ako stvorená bytosť.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že moji rodičia ma len priviedli na tento svet, vychovali ma a poskytli mi prostredie, v ktorom som mohla rásť. Ale bol to Boh, kto mi skutočne dal život. To Boh do mňa vdýchol dych života, ktorý mi umožňuje prežiť až do dnešného dňa. Naše osudy sú navyše v rukách Stvoriteľa a nikto nemôže určovať osud iného človeka. Moji rodičia nemôžu ovládať môj osud a ja nemôžem ovládať ten ich. Myslela som na to, ako moja mama zrazu ochorela, no teta ju dokázala včas vziať do nemocnice na liečbu. Nebolo toto tiež súčasťou Božej zvrchovanosti a usporiadaní? Nemohla som rozhodnúť o tom, kedy moja mama ochorie alebo aká vážna bude jej choroba, a bez ohľadu na to, ako veľmi som sa obávala, nedokázala som utrpenie svojej mamy vôbec zmierniť. Aj keby som s ňou bola doma, nedokázala by som vyriešiť žiadny problém. Za posledné dva mesiace som do starostlivosti o mamu vložila celé svoje srdce a dušu, pričom som dokonca zanedbávala svoje povinnosti. Mamino ochorenie sa však nielenže nezlepšilo, ale v skutočnosti sa zhoršilo. Premýšľala som aj nad tým, že keby som s ňou bola doma, možno by nebola tak veľmi ochorela. Nebol toto názor pochybovačov? Čítala som, že Božie slovo hovorí: „Bez ohľadu na to, čo si myslíš, čo plánuješ alebo čo robíš, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš porozumieť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a osud, že si môžu užívať rodinné šťastie a domov plný detí a vnúčat. Toto je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú; Boh ho pre nich nezariadil. Nie sú požehnaní, aby si užívali šťastnú rodinu alebo aby boli obklopení svojimi deťmi. Toto je Božie ovládanie a ľudia si to nemôžu vynútiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Myslela som na to, koľko rodičov starne bez prítomnosti svojich detí. Taký je jednoducho ich osud. Vo svojom správaní k rodičom som sa musela podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a nemohla som sa snažiť presadiť v tejto situácii svoju vlastnú vôľu. Spomenula som si, že mojej mame v mladosti diagnostikovali ischemickú chorobu srdca, ale naďalej tvrdo pracovala, aby zarobila peniaze, a o svoje zdravie vôbec nedbala. Po tom, čo našla Boha, si uvedomila, že usilovať sa o pravdu a dobre konať svoje povinnosti je to najdôležitejšie, so správnym životným cieľom sa prestala tak veľmi zodierať prácou a zdravie sa jej postupne zlepšilo. To, že ešte doteraz žila, už bola Božia milosť. Keďže moji rodičia už boli starí, hoci som sa o nich nemohla starať ja, moji strýkovia a tety ich navštevovali a dobre sa starali o ich materiálne potreby. Nebolo to vďaka Božej zvrchovanosti? Pri pomyslení na tieto veci som cítila v srdci menšiu bolesť a našla som vôľu ísť a konať svoje povinnosti. Asi o dva mesiace neskôr som dostala list od otca, v ktorom písal, že mamin zdravotný stav sa veľmi zlepšil. Písal, že už môže variť, chodiť na nákupy a že sa zotavuje naozaj dobre.

Jedného dňa v júni 2021 som dostala list z cirkvi. Písalo sa v ňom, že môjho mladšieho brata sledoval a monitoroval veľký červený drak. Krátko po jeho príchode domov polícia vraj zatkla mojich rodičov aj brata a vypytovala sa aj na miesto môjho pobytu. V liste ma cirkev varovala, aby som sa nevracala domov. Keď mi prišiel tento list, ešte viac som sa začala obávať o zdravie svojich rodičov. Moja mama už mala zdravotné problémy a nedokázala zniesť strach a úzkosť. Môj otec mal slabé srdce, a tak som premýšľala, či dokáže vydržať zastrašovanie a vyhrážky polície. Čo by sa stalo, keby dostal záchvat? Naozaj som sa chcela vrátiť a vidieť ich, ale polícia po mne stále pátrala a keby som sa vrátila, vošla by som priamo do pasce. Modlila som sa teda k Bohu a prosila Ho, aby posilnil ich vieru, aby bez ohľadu na to, akému utrpeniu budú čeliť, nezradili cirkev a namiesto toho pevne vytrvali vo svojom svedectve o Bohu. Mojich rodičov zadržiavali pol mesiaca a potom ich prepustili, ale o bratovi som nemala žiadne správy. Hoci mojich rodičov prepustili, polícia ich často obťažovala a vyhrážala sa im, aby ma prinútili rýchlo sa vrátiť a udať sa. V tom období, kedykoľvek som mala voľný čas, myslela som na svojich rodičov a veľmi som sa o nich bála.

Okolo decembra 2022 som sa dozvedela, že môj otec ochorel a bol hospitalizovaný, a príbuzní doma navádzali mojich rodičov, aby ma prinútili vrátiť sa. Znova som začala byť rozrušená a hovorila som si: „Moji príbuzní ma určite označia za nevďačnicu. Rodičia ma toľko rokov vychovávali a ja som sa im vôbec neodvďačila. Mám ja vôbec nejaké svedomie?“ V tom čase som práve prevzala novú úlohu a neovládala som potrebné zručnosti. V mojej práci sa neustále vyskytovali odchýlky a nedostatky, ale nehľadala som riešenia ani som si tieto veci nezhodnotila. Namiesto toho som si dokonca hľadala výhovorky a mala som pocit, že hoci bol môj stav zlý, aspoň som nezanechala svoje povinnosti. Keďže sa môj stav vôbec nemenil, nedosahovala som vo svojich povinnostiach žiadne výsledky a nakoniec ma prepustili. Po prepustení som sa chcela čo najskôr vrátiť k rodičom, no nemohla som, pretože polícia po mne stále pátrala. V tom čase som prežívala veľkú vnútornú bolesť, a tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma osvietil a viedol, aby som sa dokázala dostať z tohto nesprávneho stavu. Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov a môj stav sa začal obracať k lepšiemu. Všemohúci Boh hovorí: „Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na to, s akým cieľom ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) Plnenie rodičovskej povinnosti voči tebe sa nepovažuje za láskavosť, takže ak si tvoji rodičia plnia svoju povinnosť voči kvetu alebo rastline, polievajú ich a hnoja, to sa za láskavosť považuje? (Nie.) To už vôbec nie je láskavosť. Kvety a rastliny rastú lepšie vonku – ak sú zasadené v zemi a vystavené vetru, slnku a dažďu, darí sa im ešte viac. Keď sú zasadené v kvetináči vnútri, nerastú tak dobre a nedarí sa im tak ako vonku. Do akejkoľvek rodiny sa človek narodí, je to ustanovené Bohom. Si človek, ktorý má život, a Boh preberá zodpovednosť za každý život, umožňuje ľuďom prežiť a nasledovať zákon, ktorého sa držia všetky stvorené bytosti. Ide len o to, že ako človek si žil v prostredí, v ktorom ťa vychovali tvoji rodičia, takže si v tom prostredí mal vyrásť. To, že si sa narodil v takom prostredí, je Božie ustanovenie; to, že ťa tvoji rodičia vychovali do dospelosti, je tiež Božím ustanovením. V každom prípade si tvoji rodičia tvojou výchovou plnia svoju zodpovednosť a záväzok. Vychovať ťa do dospelosti je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Keďže sa to nedá nazvať láskavosťou, dá sa povedať, že je to niečo, z čoho máš nárok sa tešiť? (Dá.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Zaslúžiš si, aby ťa rodičia vychovali, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Preto to, čo dostávaš, je jednoducho plnenie zodpovednosti tvojich rodičov voči tebe, nie ich láskavosť alebo dobrota. Pre každého živého tvora je rodenie a výchova detí, rozmnožovanie a výchova potomstva druhom zodpovednosti. Napríklad vtáky, dobytok, ovce a dokonca aj tigre musia po rozmnožovaní vychovávať svoje potomstvo. Neexistujú žiadne živé tvory, ktoré by svoje potomstvo nevychovávali. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale zostávajú nám neznáme. Je to prirodzený jav prežitia živých tvorov, je to inštinkt, ktorý živé tvory majú, a nemožno to považovať za láskavosť. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko krvi svojho srdca pre teba vydajú a koľko peňazí na teba minú, nemali by za to od teba nič žiadať, je to totiž ich zodpovednosť ako rodičov. Keďže ide o zodpovednosť a povinnosť, malo by to byť nezištné a nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil. Tým, že ťa tvoji rodičia vychovávajú, len plnia svoju zodpovednosť a povinnosť; malo by sa to robiť nezištne, nie ako transakcia. Takže pri tom, ako sa správaš k svojim rodičom alebo ako riešiš vzťah medzi sebou a nimi, nepotrebuješ mať taký postoj, že to musíš splatiť. Ak sa k svojim rodičom správaš tak, že im to splácaš a riešiš vzťah medzi tebou a nimi s takýmto zmýšľaním, v skutočnosti je to neľudské. Takýmto konaním budeš zároveň náchylnejší na to, že budeš obmedzený a spútaný svojimi telesnými pocitmi, a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto osídel, až do takej miery, že by si mohol dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania. Môžu mať svoje vlastné očakávania, ale ty musíš urobiť svoje vlastné voľby. Boh pre teba určil životnú cestu, zariadil ti osud a tieto veci nemajú vôbec nič spoločné s tvojimi rodičmi.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že každý živočíšny druh, ktorý sa rozmnožuje, urobí všetko pre to, aby vychoval svoju ďalšiu generáciu a postaral sa o ňu. Je to zákon a pravidlo, ktoré Boh stanovil pre všetky živé bytosti. Je to istá forma zodpovednosti a povinnosti, ale nedá sa to považovať za láskavosť. Presne ako v ríši zvierat, či už ide o zúrivého tigra alebo leva, alebo o mierumilovného jeleňa či antilopu, všetky po rozmnožení vychovávajú svoje mláďatá a hľadajú pre ne potravu, niekedy dokonca radšej samy hladujú, len aby včas nakŕmili svoje mláďatá, až kým nedokážu prežiť samostatne. Je to inštinktívne. Spomenula som si aj na hydinu, ktorú sme chovali doma. Po vyliahnutí kuriatok ich sliepka vždy chránila a starala sa o ne, a pri hľadaní potravy nakŕmila vždy najprv kuriatka. V prípade nebezpečenstva sa sliepka vrhla vpred a v daždivých dňoch alebo keď bolo horúco a chýbal úkryt, sliepka radšej sama trpela, len aby kuriatka skryla pod svoje krídla. Keď kuriatka vyrástli a dokázali prežiť samy, prirodzene sliepku opustili, a sliepka si tak splnila svoju zodpovednosť. Videla som, že výchova potomstva je zákonom prežitia, ktorý Boh stanovil pre zvieratá aj pre ľudí, a že je to zodpovednosť a povinnosť. Je to nezištné a nevyžaduje si to žiadne odvďačenie. Keď som si tieto veci uvedomila, bremeno neustáleho pocitu, že som rodičom niečo dlžná, mi zrazu spadlo zo srdca. Vždy som to, že ma rodičia vychovali, vnímala ako ich milosť a mala som pocit, že je to dlh, ktorý musím splácať po celý život. Veľmi ma to ťažilo a prinášalo mi to vyčerpanie a bolesť. Po prečítaní Božích slov som v srdci pocítila oslobodenie. To, že ma rodičia vychovali, bola ich zodpovednosť. Nedalo sa to považovať za láskavosť a nebolo potrebné im to oplácať. Navyše, moji rodičia sa o mňa len starali a vychovali ma, no práve Boh mi skutočne dal život. Keby mi Boh nedal život, neprežila by som. Spomenula som si na svoje detstvo, keď som mala slabú imunitu. Často som mávala nádchu, horúčky a dokonca som dostala zápal pľúc. Lekár mojim rodičom povedal, aby dali pozor, nech znova neprechladnem, pretože ďalšia horúčka by mohla prerásť do tuberkulózy, ale moji rodičia boli bezmocní. Napočudovanie som však odvtedy mávala len nádchu a horúčka sa už nikdy nezopakovala. Mojim rodičom to pripadalo neuveriteľné. Zdravie sa mi postupne trochu zlepšilo a imunita sa posilnila. Keby nebolo Božej starostlivosti a ochrany, aj keby sa o mňa rodičia starali najlepšie ako vedeli, možno by som predsa nežila v dobrom zdraví. Práve Boh mi dal všetko a Jemu by som sa mala odvďačiť. Ale ja som nielenže nebola vďačná, ale dokonca som Bohu vzdorovala a odvrávala Mu kvôli tomu, že som sa nemohla postarať o svojich rodičov. Vôbec som nemala vôľu podriadiť sa Bohu. Bola som skutočne vzdorovitá!

Neskôr som sa sama seba pýtala: „Keď je konanie mojich povinností v rozpore s úctou k rodičom, ako by som mala správne praktizovať?“ Prečítala som si dva úryvky z Božích slov, ktoré mi pomohli pochopiť princípy praktizovania v tomto ohľade. Všemohúci Boh hovorí: „V skutočnosti je úcta k rodičom len istým druhom zodpovednosti a zaostáva za praktizovaním pravdy. Práve podriadenie sa Bohu je praktizovaním pravdy, práve prijatie Božieho poverenia je prejavom podriadenia sa Bohu a práve tí, ktorí zanechajú všetko, aby konali svoje povinnosti, sú Božími nasledovníkmi. Stručne povedané, najdôležitejšou úlohou, ktorá pred tebou stojí, je dobre konať svoju povinnosť. To je praktizovanie pravdy a prejav podriadenosti voči Bohu. Aká je teda pravda, ktorú by mali ľudia teraz praktizovať v prvom rade? (Vykonávanie svojej povinnosti.) Správne: verné vykonávanie povinnosti je praktizovaním pravdy. Ak človek nevykonáva svoju povinnosť úprimne, potom len pracuje.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) „Ak na základe prostredia a kontextu, v ktorom sa nachádzaš, tvoja úcta k rodičom nie je v rozpore s tým, ako plníš Božie poverenie a ako konáš svoju povinnosť – alebo inými slovami, ak úcta k tvojim rodičom nemá vplyv na tvoju oddanosť svojej povinnosti – potom môžeš praktizovať oboje súčasne. Nemusíš sa navonok oddeľovať od svojich rodičov a nemusíš ich navonok zanechať ani ich odmietnuť. V akej situácii to platí? (Ak úcta k rodičom nie je v rozpore s vykonávaním povinnosti.) Presne tak. Inými slovami, ak sa tvoji rodičia nesnažia brániť ti vo viere v Boha a sú tiež veriaci a skutočne ťa podporujú a povzbudzujú, aby si oddane konal svoju povinnosť a plnil Božie poverenie, potom tvoj vzťah s rodičmi nie je telesným vzťahom medzi príbuznými v obvyklom zmysle, je skôr vzťahom medzi cirkevnými bratmi a sestrami. V takom prípade si okrem toho, že s nimi budeš komunikovať ako s bratmi a sestrami cirkvi, musíš voči nim splniť aj niekoľko svojich synovských zodpovedností. Je tiež správne, že sa o nich trochu viac obávaš. Pokiaľ to neovplyvňuje vykonávanie tvojej povinnosti, teda pokiaľ tvoje srdce nie je tvojimi rodičmi obmedzované, môžeš im zavolať a opýtať sa, ako sa im darí, a trochu sa o nich zaujímať. Môžeš im pomôcť vyriešiť nejaké ťažkosti, zvládnuť niektoré ich životné problémy a môžeš im pomôcť vyriešiť niektoré ťažkosti, ktoré majú v súvislosti so vstupom do života – toto všetko môžeš robiť. Inými slovami, ak tvoji rodičia nebránia tvojej viere v Boha, mal by si s nimi udržiavať tento vzťah a mal by si si voči nim plniť svoje zodpovednosti. A prečo by si sa mal o nich zaujímať, starať sa o nich a pýtať sa ich, ako sa majú? Pretože si ich dieťaťom. Keďže máš s nimi tento vzťah, máš iný druh zodpovednosti, takže sa o nich musíš starať trochu viac a poskytovať im väčšiu pomoc. Pokiaľ to neovplyvňuje vykonávanie tvojej povinnosti a pokiaľ ti rodičia nebránia a nevyrušujú tvoju vieru v Boha a vykonávanie tvojej povinnosti a ani ťa nezdržujú, potom je prirodzené a vhodné, aby si si plnil svoje zodpovednosti voči nim, a mal by si to robiť do takej miery, aby si nemal výčitky svedomia – to je najnižší štandard, ktorý by si mal spĺňať. Ak si nemôžeš ctiť svojich rodičov doma pre vplyv a prekážky tvojich okolností, potom sa tohto pravidla nemusíš držať. Mal by si sa vydať na milosť Božím ovládaniam a podriadiť sa Jeho opatreniam, pričom nemusíš trvať na tom, aby si si ctil svojich rodičov. Odsudzuje to Boh? Boh to neodsudzuje; nenúti ľudí, aby to robili. … Ak sa necháš chytiť do pasce svojich pocitov a to zdržuje plnenie tvojej povinnosti, potom to je úplne v rozpore s Božími úmyslami. Boh od teba nikdy nežiadal, aby si to robil, Boh len vyžaduje, aby si si plnil svoje záväzky voči rodičom, to je všetko. To sa myslí pod pojmom prechovávanie synovskej zbožnosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) Boh jasne vysvetľuje princípy toho, ako sa správať k rodičom, najmä keď hovorí: „Úcta k rodičom je k rodičom len istým druhom zodpovednosti a zaostáva za praktizovaním pravdy. Práve podriadenie sa Bohu je praktizovaním pravdy, práve prijatie Božieho poverenia je prejavom podriadenia sa Bohu a práve tí, ktorí zanechajú všetko, aby konali svoje povinnosti, sú Božími nasledovníkmi.“ Božie slová mi pomohli uvedomiť si, že vykonávať povinnosť stvorenej bytosti je to najdôležitejšie, dôležitejšie než čokoľvek iné. Rodičov si môžem ctiť, pokiaľ to nemá vplyv na moju povinnosť, ale bez ohľadu na to, ako dobre si ctím svojich rodičov, plním si len svoju zodpovednosť ako dieťa a nedá sa to považovať za praktizovanie pravdy. Obaja moji rodičia veria v Boha a podporujú ma v mojej povinnosti a moja starosť o nich a náklonnosť k nim sú v rovine ľudskej prirodzenosti a svedomia. Vo vhodných podmienkach by som sa o nich mala starať, ako najlepšie viem, tak ako som sa po návrate domov vždy podľa svojich najlepších schopností ujímala domácich prác a keď boli rodičia chorí, bola som po ich boku a starala sa o nich. Keď to však podmienky nedovoľujú, mala by som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam a netrvať na vlastnej vôli. Spomenula som si na západných misionárov, ktorí opustili svoje rodiny, rodičov a deti, aby cestovali tisíce kilometrov do Číny hlásať evanjelium Pána Ježiša. Nemysleli na svojich rodičov ani na deti, ale na to, ako naplniť Božie poverenie a pomôcť viacerým ľuďom prijať Božie vykúpenie. Dokázali brať ohľad na Božie úmysly a plniť si svoje povinnosti. Presne toto znamená mať svedomie a rozum. Premýšľala som aj nad tým, ako naša rodina dokázala prijať Božie dielo posledných dní a mala príležitosť byť spasená. Keby nebolo bratov a sestier, ktorí nám kázali evanjelium, ako by sme boli mohli prijať Božiu spásu? Keby som sa uspokojila len s fyzickou náklonnosťou k rodine a nekonala svoju povinnosť, potom by som bola skutočne sebecký človek bez ľudskej prirodzenosti a Boh by ma odsúdil a zavrhol by ma.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božieho slova, po ktorom sa v mojom srdci ešte viac rozjasnilo. Boh hovorí: „Rodičovský vzťah je pre niekoho najťažším vzťahom, ktorý musí emocionálne zvládnuť, ale v skutočnosti nie je úplne nezvládnuteľný. K tejto záležitosti môžu ľudia pristupovať správne a racionálne len na základe pochopenia pravdy. Nevychádzajte z hľadiska pocitov a z názorov alebo náhľadov svetských ľudí. Namiesto toho sa správajte k svojim rodičom správne podľa Božích slov. Akú úlohu v skutočnosti zohrávajú rodičia, čo v skutočnosti znamenajú deti pre svojich rodičov, aký postoj by mali mať deti k svojim rodičom a ako by mali ľudia riešiť vzťahy medzi rodičmi a deťmi? Ľudia by na tieto veci nemali nazerať na základe pocitov a nemali by ich ovplyvňovať ani žiadne nesprávne predstavy alebo prevládajúce nálady; mali by k nim pristupovať správne na základe Božích slov. Ak sa ti nepodarí splniť žiadny zo svojich záväzkov voči rodičom v prostredí, ktoré určil Boh, alebo ak nezohrávaš v ich živote vôbec žiadnu úlohu, znamená to, že sa správaš nesynovsky? Bude ťa tvoje svedomie obviňovať? Tvoji susedia, spolužiaci a príbuzní ti budú nadávať a kritizovať ťa za tvojím chrbtom. Budú ťa nazývať dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a hovoriť: ‚Tvoji rodičia pre teba toľko obetovali, vložili do teba toľko úsilia a urobili pre teba toľko už od detstva, a ty ako nevďačné dieťa jednoducho zmizneš bez stopy a ani nedáš vedieť, že si v poriadku. Nielenže neprídeš domov na Nový rok, ale rodičom dokonca ani nezavoláš a nepošleš pozdrav.‘ Zakaždým, keď počuješ takéto slová, tvoje svedomie krváca a narieka a ty sa cítiš odsudzovaný. ‚Ach, majú pravdu.‘ Tvár ti zaleje horúčosť a srdce sa ti chveje, akoby doň pichali ihly. Zažil si už niekedy takéto pocity? (Áno, dávnejšie.) Majú susedia a tvoji príbuzní pravdu, keď hovoria, že si dieťa, ktoré sa správa nesynovsky? (Nie, nie som dieťa, ktoré sa správa nesynovsky.) … V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoju povinnosť, v jednom ohľade za to môžu širšie objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov a ktoré spôsobujú, že nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a robili im spoločnosť. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov. Toto je jeden objektívny dôvod. V druhom ohľade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoju povinnosť nie preto, aby si sa vyhol svojim zodpovednostiam voči rodičom, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si im robil spoločnosť a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol zodpovednostiam, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol zodpovednostiam, a musieť ich opustiť, aby si prijal Božie volanie a vykonával svoju povinnosť – nie sú to dve rozdielne povahy? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že som sa na ľudí a veci nepozerala v súlade s pravdou a Božími slovami a že ma ovplyvnila tradičná kultúra a považovala som výroky „úcta k rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „človek bez úcty k rodičom je horší ako zviera“ za pozitívne veci. Verila som, že ak som nemohla ísť domov a postarať sa o rodičov, kým som konala svoju povinnosť, chýbalo mi svedomie a ľudská prirodzenosť a bola som úplná nevďačnica. Keď ma príbuzní kritizovali, cítila som v srdci hlboký pocit viny. Teraz som videla, že som vôbec neprenikla do podstaty veci. V skutočnosti bola moja neschopnosť postarať sa o rodičov spôsobená prenasledovaním zo strany ČKS, ktoré mi bránilo v návrate domov. Nešlo o to, že by som si ich nectila. Keby som bola v podmienkach, ktoré by to dovoľovali, a starala by som sa len o svoje vlastné záujmy, pričom by som zanedbávala svoje zodpovednosti dieťaťa, potom by som bola skutočne nevďačná dcéra. Uvedomila som si, že nemám žiadnu pravdu a nedokážem rozlíšiť pozitívne od negatívneho. Bola som taká úbohá!

Následne som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, je to tá najsprávnejšia vec a tá najkrajšia a najspravodlivejšia vec v rámci ľudstva. Ľudia by ako stvorené bytosti mali vykonávať svoje povinnosti, a len tak môžu získať odobrenie od Stvoriteľa. Stvorené bytosti žijú pod Stvoriteľovou nadvládou a prijímajú všetko, čo im Boh poskytuje a všetko, čo pochádza od Boha, preto by si mali plniť svoje povinnosti a záväzky. Je to úplne prirodzené a oprávnené a bolo to ustanovené Bohom. Na tom možno vidieť, že vykonávať povinnosti stvorenej bytosti je pre ľudí spravodlivejšie, krajšie a vznešenejšie než čokoľvek iné, čo robia počas svojho života na tomto ľudskom svete; medzi ľuďmi neexistuje nič zmysluplnejšie a cennejšie a nič nevnáša väčší zmysel a hodnotu do života stvoreného človeka, než vykonávať povinnosti stvorenej bytosti. Len tí ľudia na zemi, ktorí pravdivo a úprimne vykonávajú povinnosti stvorenej bytosti, sú tí, ktorí sa podriaďujú Stvoriteľovi. Táto skupina sa neriadi svetskými trendmi; podriaďujú sa Božiemu vedeniu a usmerňovaniu, počúvajú len slová Stvoriteľa, prijímajú pravdy vyjadrené Stvoriteľom a žijú podľa Stvoriteľových slov. Toto najpravdivejšie, najhlasnejšie svedectvo je tým najlepším svedectvom viery v Boha.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Pri rozjímaní o Božích slovách sa mi v srdci rozjasnilo a porozumela som, že vykonávanie našich povinností je najvyššou zodpovednosťou stvorených bytostí a že je to dôležitejšie než čokoľvek iné, čo by sme mohli robiť. Vykonávanie našich povinností tvorí hodnotu a zmysel našich životov. Keď som si to uvedomila, cítila som sa zaviazaná voči Bohu. Musela som svoje povinnosti konať usilovne a už som nemohla byť spútaná tradičnou kultúrou. Bez ohľadu na to, ako ma moji príbuzní kritizovali, musela som uprednostniť svoje povinnosti. Uvedomila som si, že Boh už dávno usporiadal osudy mojich rodičov, a hoci som nebola po ich boku, moji príbuzní im pomáhali so starostlivosťou a občas ich prišli navštíviť aj bratia a sestry. Moji rodičia sa museli naučiť svoje lekcie, keď čelili chorobe a prenasledovaniu veľkým červeným drakom, a Boh chcel aj ich svedectvá. Začala som byť ochotná zveriť svojich rodičov Bohu a vo všetkom sa podriadiť Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam. Po tom, čo som si tieto veci uvedomila, som v srdci pocítila uvoľnenie a oslobodenie a postupne som sa zbavila obáv a starostí o rodičov. Bohu vďaka!