V decembri 2022 sa u mňa rozvinula neuralgia trojklanného nervu. Po operácii bola pravá strana mojej hlavy stále znecitlivená a často som pociťovala závraty a nepohodlie. Pri chôdzi som sa niekedy cítila ako opitá a mala som taký závrat, že som sotva stála na nohách. Lekári povedali, že je to spôsobené nedostatočným prekrvením mozgu. Diagnostikovali mi aj miernu mozgovú aterosklerózu a povedali mi, že by som sa nemala preťažovať ani ponocovať. Keď som to počula, pomyslela som si: „Obaja moji susedia mali krvácanie do mozgu v dôsledku stvrdnutých ciev a skončili v bdelej kóme a krátko nato zomreli. Čo ak sa mi jedného dňa zatočí hlava, náhodou spadnem, praskne mi cieva v mozgu a skončím v bdelej kóme?“ Myslela som aj na svoje problémy so srdcom a cítila som, že by som to v budúcnosti nemala preháňať s prácou. Koniec koncov, ak by som skolabovala z preťaženia a nemohla by som si konať svoje povinnosti, nebránilo by mi to v raste v živote? Ako by som potom dosiahla spásu? Tak som začala každý deň cvičiť v nádeji, že sa čo najskôr zotavím. Do apríla 2023 som sa trochu zotavila, a tak som sa dobrovoľne prihlásila na niektoré cirkevné povinnosti v oblasti všeobecných záležitostí. Sestry, s ktorými som spolupracovala, boli ohľaduplné a dávali mi len ľahké a jednoduché úlohy. Bola som veľmi šťastná. Cítila som, že moja povinnosť je celkom príjemná, že sa nebudem musieť ani obávať, ani preťažovať a že konanie tejto povinnosti neoddiali moje úsilie o spásu.

V máji 2023 diakon pre všeobecné záležitosti a moje partnerské sestry nemohli z bezpečnostných dôvodov pokračovať v konaní svojich povinností a všetky ich zodpovednosti zrazu pripadli len mne. Trochu som odolávala a myslela som si: „Ešte som sa úplne nezotavila a je tu toľko práce. Čo ak sa moja choroba zhorší, zatočí sa mi hlava a spadnem na ceste?“ Potom som si pomyslela, že cirkev nemôže nájsť nikoho iného vhodného na prácu v oblasti všeobecných záležitostí a že ja som jediná, kto tú prácu pozná, takže som nemohla odmietnuť. Myslela som si, že ak budem aktívne spolupracovať na podpore cirkevnej práce, Boh ma ochráni. Tak som sa podriadila. Práce na vybavovaní záležitostí bolo veľa a každý deň som bola zaneprázdnená. Po nejakom čase sa mi závraty zhoršili a niekedy po fyzickej práci počas dňa som večer nedokázala poriadne ovládať ruky a nohy. Navyše sa mi ozvala vyskočená platnička a mala som bolesti v krížoch. Pomyslela som si: „Ak sa budem takto naďalej namáhať, skončím pripútaná na lôžko a v bdelej kóme ako moji susedia? Mohla by som dokonca prísť o život. Ak nebudem môcť konať ani jednoduché povinnosti, ako dosiahnem spásu? Myslela som si, že keď prevezmem zodpovednosti, Boh ma ochráni, bude na mňa dohliadať a pomôže mi rýchlo sa zotaviť. Ale teraz sa môj stav namiesto zlepšenia zhoršil. Zdá sa, že si nemôžem robiť prílišné starosti o povinnosti, mala by som uprednostniť svoje zdravie.“ V tom čase si cirkev ešte nevybrala diakona pre všeobecné záležitosti a niektoré veci bolo potrebné urýchlene vybaviť, ale myslela som si, že vybavovanie týchto vecí si bude vyžadovať námahu a úsilie, tak som to nebola ochotná robiť. Myslela som si: „Môj zdravotný stav nie je dobrý, a ak skolabujem od vyčerpania, nestálo by to za to. Každopádne, ja nie som diakon pre všeobecné záležitosti, takže by som mala uprednostniť svoje zdravie.“ Následne som brala ohľad len na svoje fyzické zdravie a tieto veci som neriešila. Neskôr, až keď sa tým vodca zaoberal a opýtal sa ma na to, som sa o ne konečne s niekoľkými bratmi a sestrami postarala. Potom ma vodca požiadal, aby som dočasne prevzala zodpovednosť za cirkevný život niekoľkých pracovníkov pre všeobecné záležitosti. Pomyslela som si: „Týmto ľuďom veľmi nerozumiem. Ak niekto bude v zlom stave, budem musieť nájsť príslušné pravdy, aby som s ním mohla hovoriť v duchovnom spoločenstve a ponúknuť riešenie. Už aj tak som dosť vyčerpaná zo svojich povinností, v poslednom čase sa mi zhoršili závraty a bolia ma kríže. Vo voľnom čase by som radšej odpočívala. Nebolo by pre mňa ešte vyčerpávajúcejšie organizovať pre nich zhromaždenia?“ Tak som odmietla s tým, že nie som nadriadená. Neskôr som sa dozvedela, že jedna sestra medzi nimi žije v chorobe a je v zlom duchovnom stave. Cítila som sa trochu previnilo. Mala som nejaký čas, ale bála som sa, že sa preťažím a zhorším si svoj stav. Pretože som nikdy nevyriešila svoj stav, vždy keď som mala trochu viac povinností alebo som robila nejakú fyzickú prácu a cítila som sa unavene alebo nepríjemne, trápila som sa a premýšľala: „Zhoršuje sa môj stav znova? Čo ak jedného dňa spadnem z bicykla a zomriem na ceste?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa bála. Bála som sa, že sa môj stav zhorší a zabráni mi konať si povinnosti alebo v horšom prípade, že prídem o život a o šancu na spásu. Tak som stále naliehala na vodcu, aby čo najskôr vybral diakona pre všeobecné záležitosti. Takto by som sa nemusela trápiť a preťažovať. Na moje prekvapenie ma jedného dňa v auguste 2023 zvolili za diakona pre všeobecné záležitosti. Keď som túto správu počula, dosť som odolávala a pomyslela som si: „Myslela som si, že keď bude zvolený diakon pre všeobecné záležitosti, mohla by som sa vrátiť ku konaniu ľahkých a jednoduchých povinností ako predtým. Nečakala som, že urobia diakona pre všeobecné záležitosti zo mňa. Diakon pre všeobecné záležitosti musí sledovať všetky všeobecné záležitosti cirkvi a niekedy musí vykonávať aj fyzickú prácu. Ak si poškodím zdravie alebo dokonca prídem o život, ako budem môcť dosiahnuť spásu? V žiadnom prípade túto povinnosť konať nebudem.“ Tak som si našla výhovorku a povedala som: „Moja kvalita nestačí na konanie povinnosti diakona pre všeobecné záležitosti.“ Vodca so mnou hovoril v duchovnom spoločenstve o Božom úmysle a požiadal ma, aby som viac hľadala. Cítila som sa trochu previnilo a uvedomila som si, že bratia a sestry ma zvolili za diakona s Božím dovolením. Už som nemohla dlhšie odolávať, tak som sa pomodlila k Bohu a na istý čas som to prijala.

Neskôr som si uvedomila, že moje neustále sústredenie na chorobu ukazuje, že nerozumiem Božej zvrchovanosti, tak som v tomto ohľade hľadala Božie slová. Jedného dňa som videla video so skúsenostným svedectvom, ktoré obsahovalo úryvok Božích slov, ktorý mi veľmi pomohol. Všemohúci Boh hovorí: „Potom sú tu tí, ktorí majú podlomené zdravie, slabú telesnú konštitúciu a nedostatok energie, často ich postihujú závažné alebo menej závažné ochorenia, nedokážu vykonať dokonca ani základné veci potrebné v každodennom živote a nie sú schopní žiť alebo sa pohybovať ako normálni ľudia. Takíto ľudia sa pri vykonávaní svojich povinností neraz cítia nepríjemne a zle; niektorí sú telesne slabí, iní majú skutočné choroby a, samozrejme, niektorí majú to či ono známe alebo potenciálne ochorenie. Keďže majú takéto praktické telesné ťažkosti, často prepadajú negatívnym emóciám a pociťujú smútok, úzkosť a obavy. Čo je dôvodom ich smútku, úzkosti a obáv? Obávajú sa, že keď budú naďalej takto vykonávať svoju povinnosť, vydávať sa Bohu, aktívne pre Neho pracovať a pritom vždy pociťovať takú únavu, ich zdravie sa bude čoraz viac zhoršovať. Budú vo veku štyridsať alebo päťdesiat rokov pripútaní na lôžko? Sú tieto obavy oprávnené? Ak áno, uvedie niekto konkrétny spôsob, ako k tomu pristupovať? Kto za to prevezme zodpovednosť? Kto bude zodpovedný? Ľudia s podlomeným zdravím, ktorí nie sú v dobrej telesnej kondícii, pociťujú pre takéto veci smútok, úzkosť a obavy. Chorí ľudia si často myslia: ‚Och, mám odhodlanie dobre vykonávať svoju povinnosť, mám túto chorobu a prosím Boha, aby ma ochránil. S Božou ochranou sa nemusím báť, ale ak ma vykonávanie mojich povinností vyčerpá, zhorší sa moja choroba? Čo budem robiť, keď u mňa ochorenie skutočne prepukne? Nemám peniaze na to, aby som šiel do nemocnice a podrobil sa operácii. Keď si na liečbu nepožičiam, zhorší sa môj stav ešte viac? A keď to bude veľmi vážne, umriem? Mohla by sa taká smrť považovať za normálnu? Ak naozaj zomriem, bude si Boh pamätať povinnosti, ktoré som vykonal? Bude ma považovať za niekoho, kto urobil dobré skutky? Budem spasený?‘ Sú aj takí, ktorí vedia, že sú chorí, teda že majú takú či onakú skutočnú chorobu, napríklad ochorenia žalúdka, bolesť drieku a nôh, artritídu, reumatizmus, kožné či gynekologické ochorenia, chorobu pečene, hypertenziu, ochorenie srdca a podobne. Rozmýšľajú: ‚Ak budem naďalej vykonávať svoju povinnosť, zaplatí Boží dom za liečbu môjho ochorenia? Uzdraví ma Boh, ak sa môj stav zhorší a bude mať vplyv na vykonávanie mojej povinnosti? Iní ľudia sa vyliečili, keď uverili v Boha, vyliečim sa teda aj ja? Preukáže mi Boh rovnakú láskavosť ako iným a vylieči ma? Ak budem verne vykonávať svoju povinnosť, Boh by ma mal uzdraviť, čo však urobím, ak si budem želať, aby ma vyliečil, a On to neurobí?‘ Vždy, keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, Boh ma ochráni. Boh ma neopustí, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Keď som sa porovnávala s Božími slovami, videla som, že som presne ten typ človeka, akého Boh opisuje. Keď som po operácii zostala fyzicky slabá a mala som extrémne závraty, a odkedy mi diagnostikovali nedostatočné prekrvenie mozgu a miernu mozgovú aterosklerózu, som žila v neustálom trápení a úzkosti, stále som sa obávala, že by sa môj stav mohol zhoršiť, zostala by som ochrnutá a pripútaná na lôžko a nemohla by som si konať povinnosti, čo by znamenalo stratu mojej šance na spásu. Najmä po začatí mojej povinnosti v cirkevných záležitostiach sa môj stav namiesto zlepšenia zhoršil. Obávala som sa, že preťaženie v rámci mojich povinností by jedného dňa mohlo viesť k tomu, že skolabujem a skončím v bdelej kóme, a tak som nechcela robiť úlohy, ktoré si vyžadovali námahu a pozornosť. Chcela som si len šetriť sily a viac odpočívať. Dokonca som nechcela riešiť ani cirkevné veci, ba čo viac, zdráhala som sa organizovať zhromaždenia pre bratov a sestry zo strachu, že sa vyčerpám. V dôsledku toho som včas nevyriešila stav jednej sestry, čím som oddialila jej vstup do života. Pri svojej povinnosti som vždy myslela na svoje telo a chcela som vynaložiť čo najmenej úsilia, aby som si chránila zdravie. Necítila som žiadne bremeno voči svojej povinnosti. Po tom, ako ma zvolili za diakona pre všeobecné záležitosti, som sa ešte viac obávala, že sa budem trápiť, až kým sa nevyčerpám a neochoriem, čím stratím svoju šancu na spásu, a odolávala som. Dokonca som sa uchýlila k nečestnosti a tvrdila som, že na túto povinnosť nie som spôsobilá pre svoju nízku kvalitu. V skutočnosti to, či sa môj stav zhorší alebo nie a či budem žiť alebo zomriem, je všetko v Božích rukách. Ale ja som žila v úzkosti a trápení, snažila som sa chrániť svoje telo spoliehaním sa na svoje vlastné spôsoby. Nedôverovala som Božej zvrchovanosti a správala som sa presne ako pochybovačka. Keď som si to uvedomila, bola som ochotná zveriť svoj stav do Božích rúk a hľadať pravdu, aby som vyriešila svoje problémy.

Potom som si prečítala úryvok z Božích slov: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne výpočty, súdy a plány, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh ti pripravil okolnosti tejto choroby alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš stále premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť, alebo ako ju môžeš odmietnuť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Boh hovorí, že choroba na nás neprichádza, aby sme žili v úzkosti a trápení, ani aby sme sa jej snažili vyhnúť, ale aby nám umožnila poučiť sa z nej, spoznať skazenosť, nečistoty a nesprávne úmysly, ktoré odhaľujeme, keď nás postihne, aby sme sa mohli podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu. Keď som uvažovala o sebe, videla som, že keď som čelila chorobe, neustále som sa obávala, že konanie povinností a preťažovanie samej seba ma zanechá ochrnutú a pripútanú na lôžko, a potom by som nemohla konať ani jednoduché povinnosti, a tak by som stratila svoju šancu na spásu. Neskôr, pri plnení svojich povinností, som sa vždy snažila vynaložiť čo najmenšie úsilie, a dokonca aj keď ma zvolili za diakona pre všeobecné záležitosti, snažila som sa byť nečestná a vyhnúť sa tomu. Vždy som sa trápila pre svoje zdravie, obávala som sa o svoje budúce vyhliadky a cesty, bez jedinej myšlienky na prácu cirkvi. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná! Nebyť tejto choroby, moja vnútorná vzdorovitosť a skazenosť by sa neodhalili, o to menej by boli očistené a premenené. Musela som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu a hľadať pravdu, aby som sa poučila.

Neskôr som si prečítala tento úryvok z Božích slov: „Aká je hodnota ľudského života? Slúži len na oddávanie sa telesným pôžitkom, ako sú jedenie, pitie a zábava? (Nie, neslúži.) Tak na čo potom slúži? Podeľte sa o svoje myšlienky. (Človek by mal vo svojom živote dosiahnuť prinajmenšom splnenie povinnosti stvorenej bytosti.) Správne. Povedzte Mi, ak sa každodenné myšlienky a konanie človeka počas celého jeho života sústreďujú výlučne na to, aby sa vyhýbal chorobe a smrti, aby udržiaval svoje telo zdravé a bez chorôb a snažil sa o dlhovekosť, má takýto spôsob života nejakú hodnotu, nejaký význam? (Nie.) Takýto spôsob života nemá žiadnu hodnotu. … Keď človek príde na tento svet, nie je to pre pôžitky tela ani preto, aby jedol, pil a zabával sa. Človek by nemal žiť pre tieto veci; to nie je hodnota ľudského života ani správna cesta. Hodnota ľudského života a správna cesta, ktorú treba nasledovať, zahŕňajú dosiahnutie niečoho cenného a vykonanie jedného alebo viacerých hodnotných diel. Nevoláme to kariéra, ale správna cesta a náležitá úloha. Povedzte Mi stojí to za to, keď človek zaplatí cenu za vykonanie nejakej hodnotnej práce, prežitie zmysluplného a hodnotného života a hľadanie a dosiahnutie pravdy? (Áno.) Ak sa skutočne túžiš usilovať o porozumenie pravde, vydať sa v živote na správnu cestu, dobre si vykonať svoju povinnosť a žiť hodnotný a zmysluplný život, potom do toho bez váhania dáš všetku svoju energiu, zaplatíš všetky ceny a budeš tomu venovať všetok svoj čas a dĺžku svojich dní. Keď budeš počas tohto obdobia trochu chorý, nebude na tom záležať, nezničí ťa to. Nie je to oveľa lepšie, než prežiť ľahký, slobodný a záhaľčivý život, pestovať fyzické telo natoľko, že bude dobre živené a zdravé, a dožiť sa vysokého veku? (Áno.) Ktorá z týchto dvoch možností je hodnotným životom? Vďaka ktorej z nich môžu ľudia cítiť útechu a nič neľutovať, keď na úplnom konci čelia smrti? (Žiť zmysluplný život.) Žiť zmysluplný život znamená, že získaš pravdu; budeš v srdci utešený a budeš mať radosť. A čo tí, ktorí sú dobre živení a až do smrti si udržia ružovú farbu pleti? Oni nehľadajú zmysluplný život, tak ako sa cítia, keď zomierajú? (Tak, že žili zbytočne.) Tieto dve slová sú výstižné – žiť zbytočne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že môcť veriť v Boha, nasledovať Ho a v tomto živote konať povinnosť stvorenej bytosti, dobre konať svoju povinnosť a získať schválenie Stvoriteľa je zmysluplné a cenné, aj keď to so sebou prináša utrpenie a vyčerpanie. Ak by som usilovne nekonala svoju povinnosť a hľadala len fyzické pohodlie, aj keby som si udržala zdravie a dožila sa vysokého veku, prežila by som premárnený život bez akejkoľvek hodnoty alebo zmyslu. To, že som mohla konať povinnosť diakona pre všeobecné záležitosti, bolo Božím povýšením mojej osoby. Hoci to niekedy môže zahŕňať starosti a vyčerpanie, ak by som mohla dobre konať svoju povinnosť podľa princípov, dobre chrániť cirkevné veci v súlade s princípmi a zabezpečiť, aby sa obety a knihy Božieho slova zachovali bez straty, potom by moje srdce bolo ľahké a pokojné. Ak by som sa však sústredila len na zachovanie svojho zdravia, neochotná robiť akúkoľvek úlohu, ktorá si vyžadovala premýšľanie a úsilie, potom aj keby sa mi podarilo zachovať si zdravie, ak by som nekonala dobre svoju povinnosť, poškodila by som záujmy cirkvi a zanechala by som za sebou stopu priestupkov a škvŕn pred Bohom, nakoniec by ma Boh len zavrhol a stratila by som svoju šancu na spásu. Keď som pochopila Boží úmysel, už som nechcela žiť ako predtým. Chcela som riadne konať svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha. Niekedy, keď sa úlohy nahromadili, som sa stále bála, že sa budem príliš trápiť a prepracujem sa, ale modlila som sa k Bohu, ochotná podriadiť sa okolnostiam, ktoré On ovládal. Už som sa netrápila tým, či sa moja choroba zhorší alebo či skolabujem od vyčerpania, a sústredila som sa len na to, ako dobre konať svoju povinnosť.

Počas jedného zhromaždenia som sa dozvedela, že aj iná sestra je chorá, tak som sa s ňou podelila o svoju skúsenosť. Potom sme si vypočuli chválospev z Božích slov:

Dĺžka ľudského života je predurčená Bohom

…

2  Keď ľudia trpia chorobou, môžu často prichádzať pred Boha a uistiť sa, že robia to, čo majú, s rozvážnosťou a opatrnosťou, a pristupovať k svojej povinnosti s väčšou starostlivosťou a usilovnosťou ako ostatní. Pokiaľ ide o ľudí, je to ochrana, nie sú to putá. To je prístup na negatívnej strane. Okrem toho, dĺžku života každého človeka predurčil Boh. Choroba môže byť z lekárskeho hľadiska nevyliečiteľná, ale ak sa tvoj život z Božieho pohľadu ešte neskončil a tvoj čas ešte neprišiel, potom nemôžeš zomrieť, ani keby si chcel.

3  Ak máš poverenie od Boha a tvoje poslanie sa ešte nesplnilo, potom nezomrieš ani ak dostaneš chorobu, ktorá sa považuje za smrteľnú – Boh ťa ešte nevezme. Aj keď sa nebudeš modliť a hľadať pravdu a nebudeš sa sústreďovať na liečbu svojej choroby alebo dokonca sa tvoja liečba zdrží, nezomrieš. To platí najmä pre tých, ktorí majú dôležité poverenie od Boha. Keď ešte nenaplnili svoje poslanie, bez ohľadu na to, aká choroba ich postihne, nezomrú hneď; budú žiť až do posledného okamihu naplnenia svojho poslania.

…

Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť

Z Božích slov som pochopila, že dĺžka ľudského života je v Božích rukách a život a smrť sú predurčené Bohom. Aj keď je choroba vážna, ak dĺžka života človeka ešte nie je naplnená, nezomrie, a to aj bez starostlivosti, ale ak sa jeho čas naplnil, tak aj pri najlepšej starostlivosti zomrie. Spomenula som si na srdcové ochorenie môjho staršieho brata, ktoré pred desiatimi rokmi vyvolala cukrovka. Nemocnica niekoľkokrát vydala oznámenia o kritickom stave s tým, že sa nedá zachrániť. Po krátkom odpočinku doma sa však jeho zdravie postupne zlepšilo a žije dodnes. Ale jeho syn, silný mladý muž, ktorý mal niečo po dvadsiatke, prišiel domov na priepustku z armády, necítil sa dobre a v nemocnici mu diagnostikovali akútnu leukémiu. Lekári siahli po tých najlepších liekoch a vybavení a konzultovali jeho stav s najlepšími špecialistami, ale do týždňa zomrel. Tieto udalosti mi ukázali, že ľudský život a smrť sú skutočne určené Bohom. Ale ja som sa vždy obávala, že tvrdá práca by mohla zhoršiť môj stav, a tak som si pri konaní povinnosti vyberala ľahké a jednoduché úlohy, mysliac si, že to zabráni zhoršeniu mojej choroby. Naozaj som neverila, že život a smrť sú v Božích rukách. V skutočnosti Boh už predurčil dĺžku môjho života a je zbytočné sa tým trápiť, pretože ma to len zväzuje, ubližuje mi to a bráni mi to byť vernou vo svojej povinnosti a dobre konať povinnosť, ktorú som schopná dobre konať. Keď som to pochopila, dodalo mi to vieru. Potom som si ako zvyčajne vzala lieky a cvičila som, keď som mohla, a už ma neobmedzoval strach zo smrti. Hoci som bola každý deň stále zaneprázdnená svojimi povinnosťami, necítila som, že by sa môj stav zhoršoval. V skutočnosti som sa zo dňa na deň cítila plnšia energie.

Neskôr, keď som sa rozprávala so sestrou o svojom nedávnom stave, vďaka jej pripomienkam som si uvedomila, že za mojimi neustálymi starosťami a úzkosťou sa skrýval môj úmysel dostať požehnania. Prečítala som si tieto Božie slová: „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tela. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a vo svete, ktorý príde, žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnania. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmem si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor a oni Ma v dôsledku toho opustia, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš hojná a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre seba. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu oddaní, je to stále preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome konajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu vydržať veľa utrpenia, aby získali požehnania. Niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Boh odhaľuje, že v Neho veríme s úmyslom požadovať od Neho rôzne výhody. Za tým sa skrývajú nečistoty a pohnútky. Keď som uvažovala nad Božími slovami, videla som, že som presne ten typ človeka, akého Boh odhaľuje. Verila som v Boha, aby som dostala požehnania a milosť. Snažila som sa s Bohom vyjednávať. Keď som prvýkrát našla Boha, alergická nádcha, ktorou som roky trpela, sa mi vyliečila, a tak som Boha považovala za všemohúceho liečiteľa, ktorý nielenže dokáže liečiť choroby, ale tiež nám umožňuje vyhnúť sa pohrome, byť spasení a prežiť, takže som bola ochotná usilovne konať svoju povinnosť. Po tejto operácii mozgu som sa bála, že nebudem môcť konať svoje povinnosti a nebudem spasená, preto som sa napriek svojej slabosti dobrovoľne prihlásila na konanie povinností. Myslela som si, že pokiaľ budem môcť konať svoju povinnosť, bude pre mňa nádej na spásu. Keď diakon pre všeobecné záležitosti a sestry, s ktorými som spolupracovala, narazili na bezpečnostné problémy a museli sa skryť, mala som uprednostniť záujmy cirkvi a prevziať na seba povinnosti v oblasti všeobecných záležitostí, ktoré som bola schopná zvládnuť, ale bála som sa, že prepracovanie mi znemožní pokračovať v konaní povinností, a tým stratím svoju šancu na spásu, takže som nechcela spolupracovať. Dokonca aj keď som neochotne prevzala prácu v oblasti všeobecných záležitostí, bolo to v nádeji, že ma Boh ochráni a skôr ma uzdraví. Neskôr sa moja choroba nielenže nezlepšila, ale dokonca sa zhoršila, takže som už nechcela platiť cenu a stala som sa vo svojej povinnosti pasívnou, často som naliehala na vodcu, aby rýchlo našiel diakona pre všeobecné záležitosti, aby som sa mohla vrátiť k ľahkej povinnosti. Videla som, že moja viera v Boha bola len o hľadaní Jeho milosti a požehnaní. Vždy som chcela dostať viac, ako som dala, a nepremýšľala som o tom, ako dobre konať svoju povinnosť a brať ohľad na Božie úmysly. Moja prirodzenosť bola taká sebecká a opovrhnutiahodná. Verila som v Boha len preto, aby som získala požehnania a pokoj. Konanie povinností je zodpovednosťou stvorenej bytosti, ale ja som verila v Boha len preto, aby som využila svoje povinnosti na získanie spásy a prežitie. Takýto druh viery je pokusom oklamať a zmanipulovať Boha. Vôbec som nemala bohabojné srdce. Takéto správanie Boh nenávidí a oškliví sa Mu! Boh mi dal príležitosť konať svoju povinnosť, takže by som mala brať ohľad na Božie úmysly a čo najlepšie niesť svoje zodpovednosti. Bez ohľadu na výsledok alebo konečný osud, ktorý pre mňa Boh má, alebo na môj fyzický stav, si už neželám s Bohom vyjednávať. Želám si len plniť si svoju povinnosť ako stvorená bytosť.

Prostredníctvom tejto choroby som uvidela Božiu spásu pre mňa. Boh použil túto chorobu, aby ma viedol k hľadaniu pravdy, čo mi umožnilo trochu porozumieť mojej skazenej povahe. Bolo to naozaj požehnanie v prestrojení!