„Ľudia sa vo svojej viere v Boha snažia získať požehnania pre budúcnosť. To je cieľ ich viery. Všetci majú tento úmysel a túto nádej, no skazenosť v ich prirodzenosti musí byť odstránená prostredníctvom skúšok a zušľachťovania. Ak z ktorýchkoľvek stránok nie si očistený a zjavuješ skazenosť, sú to stránky, v ktorých musíš byť zušľachťovaný – to je Božie opatrenie. Boh pre teba vytvára prostredie a núti ťa v ňom k zušľachťovaniu, aby si mohol spoznať vlastnú skazenosť. Nakoniec sa dostaneš do bodu, keď by si radšej umrel, vzdal sa svojich plánov a túžob a podriadil sa Božej zvrchovanosti a opatreniu. Preto, ak ľudia neprejdú niekoľkoročným zušľachťovaním a neznesú určité množstvo utrpenia, vo svojich myšlienkach a srdciach sa nebudú vedieť zbaviť jarma skazenosti tela. Bez ohľadu na to, z ktorých stránok sú stále spútaní jarmom svojej satanskej prirodzenosti a z ktorých stránok majú stále vlastné túžby a požiadavky, sú to stránky, z ktorých by mali trpieť. Len prostredníctvom utrpenia môžu dosiahnuť ponaučenie, čo znamená schopnosť získať pravdu a porozumieť Božej vôli. Človek v skutočnosti porozumie mnohým pravdám, keď zažije bolestivé skúšky. Nikto nemôže pochopiť Božiu vôľu, rozpoznať Božiu všemohúcnosť a múdrosť ani oceniť Božiu spravodlivú povahu v pohodlnom a nenáročnom prostredí alebo za priaznivých okolností. To by bolo skrátka nemožné!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Keď čítam tento úryvok Božích slov, vždy mi to pripomenie moju vlastnú skúsenosť s chorobou. Keby choroba nezjavila moje vlastné „ja“, nikdy by som nezistila, že mylne verím v Boha len preto, aby som získala požehnania, a nezbavila by som sa úzkosti a obáv, ktoré som pociťovala vo vzťahu k svojim budúcim vyhliadkam a konečnému osudu. Ďakujem Bohu za to, že mi pripravil okolnosti, vďaka ktorým som zažila túto chorobu a získala nečakané odmeny.

Odmalička som bola náchylná na choroby. Keď som mala 21 rokov, dostala som zápal priedušiek a tri mesiace som mala zvýšenú teplotu. Bola som v mnohých veľkých i malých nemocniciach, no v žiadnej ma nevedeli vyliečiť. Sirup, ktorý som užívala, mi navyše dosť vážne poškodil žalúdok a cievy a jediné, čo som mohla urobiť, bolo ísť domov a zotaviť sa. Keď som prišla domov, nemohla som jesť a môj zdravotný stav sa stále zhoršoval. Mala som pocit, že len čakám na smrť. Keď mama videla, aké mám bolesti, hlásala mi evanjelium Všemohúceho Boha o posledných dňoch. Z Božích slov som pochopila, že ľudstvo stvoril Boh, zistila som pôvod ľudskej skazenosti, prečo majú ľudia také bolestivé životy a ako sa z tejto bolesti môžu vymaniť, čo by mal človek robiť, aby žil zmysluplný život, a tak ďalej. V tom čase ma nič netešilo viac než každodenné čítanie Božích slov. Akoby som vďaka tomu zabudla na svoju chorobu. Neskôr sa môj zdravotný stav trochu zlepšil a ja som začala žiť cirkevným životom. Po pol roku som bola v podstate zdravá. Keďže Boh mi dal milosť, v srdci som sa rozhodla obetovať Mu celý svoj život a vydať sa Mu, aby som Mu splatila Jeho lásku. Potom som sa aktívne vrhla na svoju povinnosť. Bolo jedno, či pršalo alebo fúkal vietor, či bol mráz alebo spara, alebo či sme čelili hrozbe zatýkania a prenasledovania od komunistickej strany, stále som v dobrom aj zlom konala svoju povinnosť.

Takto veľmi rýchlo uplynulo deväť rokov a komunistická strana nás prenasledovala čoraz tvrdšie. Mala som to šťastie, že som z Číny ušla a prišla do slobodnej, demokratickej krajiny, kde som naďalej verila v Boha. Počas tých rokov som po celý čas konala svoju povinnosť. Nejaký čas som bola v inom časovom pásme ako nováčikovia, ktorých som polievala, a každý deň som musela zostať dlho hore, aby som konala svoju povinnosť. Niekedy som síce bola dosť unavená, no keď som myslela na skvelý konečný osud, ktorý pre nás Boh pripravil, cítila som, že stojí za to vydržať akékoľvek utrpenie. V roku 2021 som často pociťovala zvieranie na hrudi, búšenie srdca a kolísal mi tep. Navyše som mala vyčerpané celé telo a často som bola ospalá. Spočiatku som tomu nevenovala pozornosť a myslela som si, že sa zotavím, keď si trochu oddýchnem. Nováčikovia navyše práve prijali Všemohúceho Boha a ešte nemali stabilné základy. Ak by som ich urýchlene nepolievala, ich životy by tým utrpeli. Prešlo však niekoľko mesiacov a moje príznaky sa stále zhoršovali. Občas som pocítila náhlu ostrú bolesť v srdci. Trochu ma to znepokojovalo, bála som sa, že mám nejakú vážnu chorobu. Potom som si však pomyslela: „Aj keď som mala od malička dosť podlomené zdravie, nikdy som nebola vážne chorá. Možno sú to len normálne reakcie tela na to, že som v tomto období ponocovala. Pravdepodobne to nie je nič vážne. Počas týchto rokov som navyše všetko zanechala a vydala sa Bohu, takže by ma mal chrániť a nedopustiť, aby som vážne ochorela.“

V jeden februárový večer v roku 2022 som bola pri počítači a konala svoju povinnosť ako obvykle, keď som pocítila slabú bodavú bolesť v srdci. Najprv som to chcela vydržať a počkať, kým to prejde, ale bolo to čoraz horšie, trochu ako kŕč. Začala som byť dýchavičná až som sa nakoniec neudržala na nohách a spadla na zem. Bola som veľmi vystrašená a nedokázala som zadržať slzy. Druhá sestra, ktorá bola v dome, ma našla, zdvihla ma na posteľ a po chvíli som zaspala. Keď som sa zobudila, bolo už po deviatej večer. Pozerala som do stropu, vybavovala si, čo sa práve stalo, a premýšľala som: „Omdlela som od bolesti srdca? Vari mám naozaj choré srdce? Choroby srdca sú smrteľné; zomriem? Všetko som zanechala a konala svoju povinnosť, tak prečo ma Boh neochránil?“ Nedokázala som pochopiť, aký mal Boh úmysel, keď ma nechal čeliť tejto chorobe. Musela som upokojiť svoju myseľ a prečítať si Božie slová, tak som vytiahla svoj telefón a uvidela tieto Božie slová: „Je normálne, že ľudia, ktorí prechádzajú skúškami, sú slabí alebo majú v sebe negativitu, prípadne nemajú jasno o Božích úmysloch či o ceste, ktorou sa majú uberať. V každom prípade však musíš mať vieru v Božie dielo a nezapierať Boha, rovnako ako Jób. Hoci bol Jób slabý a preklial deň svojho narodenia, nepopieral, že všetko v ľudskom živote mu daroval Jahve a že Jahve aj všetko odníma. Bez ohľadu na to, akým skúškam bol vystavený, tento názor si zachoval. V tvojej skúsenosti, bez ohľadu na to, akým zušľachťovaním prechádzaš prostredníctvom Božích slov, Boh od ľudí vyžaduje, stručne povedané, vieru a srdce milujúce Boha. Takto Boh zdokonaľuje vieru, lásku a túžby ľudí. Boh koná na ľuďoch dielo zdokonaľovania, no oni to nevidia ani necítia. Za takýchto okolností je potrebná tvoja viera. Viera sa od ľudí vyžaduje vtedy, keď niečo nie je vidieť voľným okom, a tvoja viera je potrebná, keď sa nedokážeš vzdať svojich vlastných predstáv. Keď nemáš jasno o Božom diele, vyžaduje sa od teba, aby si mal vieru a pevný postoj a pevne si stál za svojím svedectvom. Keď Jób dospel do tohto bodu, zjavil sa mu Boh a prehovoril k nemu. To znamená, že len zvnútra svojej viery môžeš uvidieť Boha. Keď budeš mať vieru, Boh ťa zdokonalí. Bez viery to Boh nemôže urobiť. Boh ťa obdaruje, nech už máš akúkoľvek nádej. Ak nemáš vieru, nemôže ťa zdokonaliť a ty nedokážeš vidieť Božie skutky a už vôbec nie Jeho všemohúcnosť. Ak veríš, že uvidíš Jeho skutky vo svojej praktickej skúsenosti, potom sa ti Boh zjaví, osvieti ťa a povedie ťa zvnútra. Bez tejto viery to Boh nemôže urobiť. Ak si stratil nádej v Boha, ako budeš môcť zakúsiť Jeho dielo? Preto len vtedy, keď budeš mať vieru, nebudeš o Bohu pochybovať a budeš v Neho skutočne veriť bez ohľadu na to, čo urobí, len vtedy ťa osvieti a osvetlí skrze tvoje skúsenosti. Až vtedy môžeš uvidieť Jeho skutky. Všetky tieto veci sa dosahujú prostredníctvom viery. Viera prichádza len prostredníctvom zušľachťovania, bez ktorého sa viera nemôže rozvinúť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Božie slová mi pomohli trochu sa upokojiť. Uvedomila som si, že čelím jednej z Božích skúšok, a že v tejto chorobe bol Boží úmysel, len som mu ešte nerozumela. Keď Jób čelil skúškam, nechápal Boží úmysel, ale napriek tomu slovami nehrešil. Namiesto toho sa modlil, hľadal vedenie a krásne svedčil o Bohu. Nakoniec sa Boh Jóbovi zjavil; to bolo ale veľké požehnanie. Teraz som omdlela pre problém so srdcom, a hoci som Božiemu úmyslu stále nerozumela, mala by som sa od Jóba učiť a nehrešiť slovami. Boh sa navyše pozeral aj na to, či mám pravú vieru. Keď som bola v minulosti zdravá, dokázala som sa Mu vydať, trpieť a bez sťažností vo svojej povinnosti zaplatiť cenu. Teraz keď som čelila tejto chorobe, nemohla som sa na Boha sťažovať. Potrebovala som hľadať Boží úmysel, nemohla som v Neho stratiť vieru.

Potom sa môj zdravotný stav zhoršil. Často mi búšilo srdce, zvieralo ma na hrudi a mala som slabé celé telo. Pri rozprávaní som mala často problémy s dýchaním, začala som lapať po dychu a nedokázala som robiť ani jednoduché domáce práce. Pre svoj stav som bývala nervózna a uvažovala som: „Mám len 30 rokov, naozaj budem musieť v budúcnosti žiť ako napoly postihnutá? Keď som mala 21 rokov, začala som veriť v Boha, vydala som svoju mladosť a všetko som zanechala. Napriek tomu som sa nezľakla prenasledovania komunistickou stranou. Prečo ma Boh neochránil? Každý teraz aktívne koná svoje povinnosti, no ja som chorá. V tejto rozhodujúcej chvíli nie som schopná konať svoju povinnosť ani pripravovať dobré skutky. Budem mať aj tak dobrý výsledok a konečný osud?“ Čím viac som premýšľala, tým viac som bola rozrušená, schovala som sa na balkón a osamote plakala. Čím viac som plakala, tým väčšiu krivdu som cítila. Myslela som si, že som naozaj v bezútešnej situácii. Keď som sa vyplakala, myseľ sa mi trochu upokojila, pokľakla som a modlila sa k Bohu: „Bože, táto choroba ma robí veľmi nešťastnou a nepoznám Tvoj úmysel. Viem, že by som sa nemala sťažovať ani na Teba klásť požiadavky bez rozumu, ale moje srdce je také slabé a moje duchovné postavenie také nízke. Prosím, veď ma, aby som za týchto okolností pochopila Tvoj úmysel, spoznala samu seba a poučila sa.“ Po modlitbe som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Boh ich vnímal ako členov rodiny, no oni sa k Nemu správali ako k cudzincovi. Po určitom období Božieho diela však ľudia pochopili, čo sa snaží dosiahnuť, a spoznali, že je pravým Bohom. Prišli tiež na to, čo môžu od Boha získať. Ako ľudia v tom čase vnímali Boha? Vnímali Ho ako záchranné lano a dúfali, že sa im dostane Jeho milosti, požehnania a zasľúbenia. Ako v tom čase vnímal Boh ľudí? Vnímal ich ako ciele, ktoré si chcel podmaniť. Boh chcel použiť slová, aby ich súdil, skúmal a podroboval skúškam. Avšak pokiaľ išlo o vtedajších ľudí, Boh bol pre nich len objektom, ktorý mohli použiť na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. Ľudia si uvedomili, že pravda od Boha si ich môže podmaniť a zachrániť, že majú možnosť získať od Neho vytúžené veci, ako aj dosiahnuť vytúžený konečný osud. Preto sa v ich srdciach objavila troška úprimnosti a začali byť ochotní nasledovať tohto Boha.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Ako spoznať Božiu povahu a výsledky, ktoré má dosiahnuť Jeho dielo) Keď som premýšľala o Božích slovách, bola som veľmi utrápená a rozrušená. Boh ma priviedol do svojho domu, zaobchádzal so mnou ako s rodinou, dal mi šancu konať moju povinnosť a umožnil mi v nej získať rôzne pravdy, aby som nakoniec mohla odvrhnúť svoju skazenú povahu a dosiahnuť Božiu spásu. Ja som však s Bohom zaobchádzala ako s istiacim lanom, chcela som len Jeho milosť a požehnania. Keď som čelila tejto chorobe, spočítala som si, koľko som toho pre Boha zanechala. Myslela som si, že keď som pre Neho toľko zanechala a vydala sa Mu, nemala som ochorieť, a mal ma požehnať dobrým zdravím. Keď som nedostala, čo som chcela, bola som znechutená a sklamaná. Ukázalo sa, že som všetko nezanechala a nevydala sa Bohu, aby som Mu splatila Jeho lásku. Skôr som s Ním obchodovala; všetko som zanechala a vydala sa Mu, aby som získala milosť a požehnania. Veľmi ma rozrušilo, keď som videla, že vo viere v Boha v sebe stále ukrývam toľko opovrhnutiahodných motívov, a myslela som si, že nie som hodná Božej spásy. Myslela som na to, aký musí byť Boh smutný, keď vidí, že som svoju povinnosť konala len preto, aby som od Neho získala požehnania. Keby sa dieťa o svojich rodičov staralo len preto, aby mohlo zdediť majetok, rodičov by to určite zranilo. Bola som presne taká istá ako dieťa bez úcty k rodičom, drela som a vydávala sa len pre vlastné záujmy. Toto Boh nechcel vidieť. Keď som to pochopila, v pokání som sa k Nemu modlila. Bola som ochotná upustiť od svojho úmyslu získať požehnania a konať svoju povinnosť, aby som splatila Božiu lásku. Potom som začala upravovať svoj spánkový režim. Zamerala som sa na častejší odpočinok, úpravu stravy a každodenné normálne konanie svojej povinnosti. Na moje prekvapenie sa o týždeň začal môj zdravotný stav postupne zlepšovať. Musela som ďakovať Bohu a chváliť Ho.

V decembri toho istého roku mi pridelili novú povinnosť. Keďže som sa s prácou musela oboznámiť a kontrolovať aj prácu bratov a sestier v skupine, niekoľko dní som chodila spať pomerne neskoro. Jedného dňa, krátko po 17. hodine, som pocítila slabú bolesť v srdci. Trvala dosť dlho a bola stále väčšia. Vstala som, aby som išla na záchod, a keď som sa vrátila, cítila som, že s mojím srdcom nie je niečo v poriadku, a ťažko sa mi dýchalo. Nevedela som sa vystrieť, tak som sa rukou oprela o dvere a potom som pomaly klesla na zem. Ležala som tam asi pol hodiny. Bolo mi zle od srdca a celé telo sa mi v kuse triaslo. Jedna zo sestier ma vystrašená našla ležať a pomohla mi dostať sa do postele. Neskôr, po desiatej večer, som sa chcela posadiť a vziať si na posteľ stôl s notebookom, ale vôbec som nemala silu. V tom čase som mala srdce plné úzkosti a rozmýšľala som: „Čo budem robiť, ak bude moje zdravie aj do budúcna chatrné?“ Nasledujúci deň som išla s jednou sestrou do nemocnice na vyšetrenie, ale výsledky ukázali, že je všetko v poriadku. Nevedela som, či ma to má tešiť alebo znepokojovať. Bolo dobré, že nie som chorá, ale niečo so mnou naozaj nebolo v poriadku, a ak sa choroba nedala zistiť, neexistoval spôsob, ako ju vyliečiť. Neskôr mi nadriadená vzhľadom na môj zdravotný stav znížila pracovnú záťaž. Keď som videla, že mi stále redukujú povinnosti, začala som mať obavy a rozmýšľala som: „Mám čoraz menej povinností, neznamená to teda, že budem mať stále menej príležitostí na prípravu dobrých skutkov? Ako mám v budúcnosti pripravovať dobré skutky a dosiahnuť spásu?“ Keď som o tom premýšľala, začala som byť trochu negatívna. Potom sa môj zdravotný stav ešte zhoršil a keď som išla z izby do kúpeľne, musela som sa dokonca pridržiavať steny. Obvykle som mohla len sedieť v posteli a keď som nemohla stáť vzpriamene, opierala som sa o stenu alebo stôl. Pomyslela som si: „V minulosti som sa po chvíli odpočinku zotavila. Prečo sa to teraz stále zhoršuje? Všetci ostatní sú zaneprázdnení konaním svojich povinností; ak ja nemôžem pre chorobu konať svoju povinnosť, nestratím tým nádej na spásu? Pokiaľ mi to zdravie dovolí, budem potom vytrvalo konať svoju povinnosť. Teraz môžem konať len obmedzené povinnosti, no keď sa budem svojej povinnosti držať, Boh možno uvidí, že dokážem vytrvať, a dovolí mi rýchlejšie sa uzdraviť.“ Potom bolo moje zdravie naďalej biedne a bolesti srdca boli čoraz častejšie. Nezvládala som, keď ma niečo vystrašilo, a hluk mi spôsoboval srdcové ťažkosti. Pomyslela som si: „V chorobe robím, čo môžem, aby som vykonávala svoju povinnosť, tak prečo sa moje zdravie takto zhoršuje? Prečo ma Boh nevyliečil? Trvá to už skoro dva roky. Bola som v nemocnici, ale nevedeli ju diagnostikovať a nedá sa nijako liečiť. Teraz je pre mňa ťažké byť vôbec sebestačná a nemám dosť energie na to, aby som konala svoju povinnosť. Budem vyradená?“ Vnútorne som bola čoraz slabšia, a tak som sa modlila k Bohu a hľadala vedenie.

Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božích slov: „Keď normálni ľudia ochorejú, vždy budú trpieť a cítiť sa skleslo a majú hranicu toho, čo môžu vydržať. Treba však poznamenať jednu vec: keby ľudia vždy mysleli na to, že sa musia spoliehať na vlastné sily, keď sú chorí, aby sa zbavili svojej choroby a unikli jej, aký by bol konečný výsledok? Netrpeli by popri svojej chorobe ešte viac a necítili by sa ešte horšie? Preto čím viac sú ľudia pohltení chorobou, tým viac by mali hľadať pravdu a tým viac by mali hľadať spôsob, ako praktizovať, aby boli v súlade s Božími úmyslami. Čím viac sú ľudia pohltení chorobou, tým viac by mali predstúpiť pred Boha a spoznať svoju skazenosť a nerozumné požiadavky, ktoré kladú na Boha. Čím viac si pohltený chorobou, tým viac je skúšaná tvoja pravá podriadenosť. Preto keď si chorý, tvoja schopnosť naďalej sa podriaďovať Božiemu ovládaniu a vzdorovať svojim vlastným sťažnostiam a nerozumným požiadavkám svedčí o tom, že si niekto, kto sa skutočne usiluje o pravdu a skutočne sa podriaďuje Bohu, že podávaš svedectvo, že tvoja vernosť a podriadenosť Bohu sú skutočné a môžu prejsť skúškou a že tvoja vernosť a podriadenosť Bohu nie sú len heslá a učenie. Toto by mali ľudia praktizovať, keď ochorejú. Keď ochorieš, má to zjaviť všetky tvoje nerozumné požiadavky a nerealistické fantázie a predstavy o Bohu a tiež to má skúšať tvoju vieru v Boha a podriadenosť voči Nemu. Ak s týmito vecami prejdeš skúškou, potom máš pravé svedectvo a skutočný dôkaz o svojej viere v Boha, svojej vernosti Bohu a svojej podriadenosti Bohu. To je to, čo chce Boh a čo by mala mať a žiť stvorená bytosť. Nie sú všetky tieto veci pozitívne? (Sú.) To všetko sú veci, o ktoré by sa ľudia mali usilovať. Navyše, ak Boh dovolí, aby si ochorel, nemôže ti tvoju chorobu aj kedykoľvek a kdekoľvek vziať? (Môže.) Boh ti môže tvoju chorobu kedykoľvek a kdekoľvek vziať, takže nemôže tiež spôsobiť, aby v tebe choroba pretrvávala a nikdy ťa neopustila? (Môže.) A ak Boh spôsobí, že tá istá choroba ťa nikdy neopustí, môžeš ešte stále vykonávať svoju povinnosť? Dokážeš si zachovať vieru v Boha? Nie je to skúška? (Je.) Ak ochorieš a po niekoľkých mesiacoch sa uzdravíš, potom tvoja viera v Boha, tvoja vernosť a podriadenosť Bohu nie sú skúšané a nemáš žiadne svedectvo. Je ľahké znášať chorobu niekoľko mesiacov, ale ak choroba pretrváva dva alebo tri roky a tvoja viera a túžba byť podriadený a verný Bohu sa nezmenia, ale naopak, sú čoraz skutočnejšie, neukazuje to, že si v živote vyrástol? Nežneš túto úrodu? (Áno.) Kým je teda človek, ktorý sa skutočne usiluje o pravdu, chorý, podstupuje a osobne prežíva nespočetné výhody, ktoré mu choroba prináša. Nesnaží sa úzkostlivo uniknúť svojej chorobe ani si nerobí starosti, aký to bude mať výsledok, ak sa choroba bude vliecť, aké problémy spôsobí, či sa choroba zhorší alebo či zomrie – takéto veci ho neznepokojujú. Okrem toho, že si nerobí starosti s takýmito vecami, dokáže pozitívne vstúpiť, mať pravú vieru v Boha a byť Mu skutočne podriadený a verný. Takýmto praktizovaním získava svedectvo, čo tiež veľmi prospieva jeho vstupu do života a zmene povahy a buduje pevný základ pre jeho dosiahnutie spásy. Aké je to úžasné!“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Božie slová boli ako svetlo uprostred tmy, utešovali ma a poskytovali mi cestu k praktizovaniu. Boh vedel, čo v tejto chvíli najviac potrebujem. Pripravil mi tieto okolnosti, aby mi pomohol hľadať v nich pravdu a pochopiť moju skazenú povahu. Zároveň chcel vyskúšať moju vieru a podriadenosť. Ľahko ma mohol tejto choroby zbaviť, ale neurobil to. Namiesto toho sa moje príznaky zhoršili, v čom bol určite Jeho úmysel. Tieto dve skúsenosti s chorobou zjavili veľa z mojej vzdorovitosti. Zakaždým, keď som čelila tejto chorobe, možno som si subjektívne na začiatku želala, aby som sa podriadila a nesťažovala sa, ale keď sa choroba zhoršila, začala som sa sťažovať a dohadovať s Bohom. Posledné dva roky som neustále zažívala tieto okolnosti, ale nikdy som si nestála pevne za svojím svedectvom, vždy som v sebe skrývala úmysel robiť obchody. Boh mi tieto okolnosti neustále pripravoval a tým prejavoval zodpovednosť voči môjmu životu a mojej spáse. Nemohla som proste nemať svedomie a sťažovať sa na Neho. Na jednej strane som sa zoči-voči týmto okolnostiam potrebovala skutočne podriadiť a konať svoju povinnosť najlepšie, ako viem. Na druhej strane som zas potrebovala pochopiť skazené povahy, ktoré som zjavila, a hľadať pravdy, do ktorých by som mala vstúpiť.

Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Práve sme hovorili o tom, že antikristi majú odpor k pravde, že sa im páčia nespravodlivé a podlé veci, že sa usilujú o záujmy a požehnania, že sa nikdy nevzdávajú svojho úmyslu a túžby získať požehnania a že sa vždy snažia uzatvárať s Bohom obchody. Ako by sa teda mala táto záležitosť rozlíšiť a klasifikovať? Keby sme to nazvali uprednostňovaním zisku pred všetkým ostatným, bolo by to príliš mierne. Je to ako keď Pavol uznal, že má tŕň v tele a že by mal pracovať, aby odčinil svoje hriechy, ale nakoniec si predsa len želal získať korunu spravodlivosti. Akú to má prirodzenosť? (Zlomyseľnosť.) Je to istý druh zlomyseľnej povahy. No akú to má prirodzenosť? (Uzatváranie obchodov s Bohom.) Má to túto prirodzenosť. Hľadal zisk vo všetkom, čo robil, a všetko považoval za obchod. Medzi nevercami koluje príslovie: ‚Obed zadarmo neexistuje.‘ Antikristi sa tiež riadia touto logikou a myslia si: ‚Ak budem pre teba pracovať, čo mi za to dáš? Aké výhody môžem získať?‘ Ako by sa dala táto prirodzenosť zhrnúť? Je to byť poháňaný ziskom, klásť zisk pred všetko ostatné a byť sebecký a opovrhnutiahodný. To je prirodzenosť-podstata antikristov. Veria v Boha len preto, aby získali zisk a požehnania. Aj keď znášajú nejaké utrpenie alebo platia nejakú cenu, všetko je to preto, aby uzavreli s Bohom obchod. Ich úmysel a túžba získať požehnania a odmeny je obrovská a pevne sa ich držia. Neprijímajú žiadnu z mnohých právd, ktoré Boh vyjadril, v srdci si vždy myslia, že viera v Boha je len o získaní požehnaní a zabezpečení dobrého konečného osudu, že to je najvyšší princíp a že ho nič nemôže prekonať. Myslia si, že ľudia by nemali veriť v Boha, iba ak kvôli získaniu požehnaní, a že keby to nebolo kvôli požehnaniam, viera v Boha by nemala zmysel ani hodnotu a že by stratila svoj význam a hodnotu. Vštepil tieto myšlienky antikristom niekto iný? Vychádzajú zo vzdelanosti alebo z vplyvu niekoho iného? Nie, sú dané vrodenou prirodzenosťou-podstatou antikristov, čo je niečo, čo nikto nemôže zmeniť. Napriek tomu, že vtelený Boh dnes hovorí toľko slov, antikristi žiadne z nich neprijímajú a namiesto toho odolávajú a odsudzujú ich. Prirodzenosť ich odporu k pravde a nenávisti k pravde sa nikdy nemôže zmeniť. Ak sa nemôžu zmeniť, čo to naznačuje? Naznačuje to, že ich prirodzenosť je podlá. Nie je to otázka usilovania alebo neusilovania sa o pravdu; je to podlá povaha, je to otvorené vykrikovanie proti Bohu a znepriatelenie si Boha. To je prirodzenosť-podstata antikristov; to je ich pravá tvár.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Druhá časť)) Božie slová ma dostali do stavu hlbokého uvažovania. Boh odhalil, že antikristi veria v Boha, aby získali požehnania, a vo svojich povinnostiach s Ním uzatvárajú obchody. Neveria v Boha, aby sa usilovali o pravdu a zmenili svoj život-povahu. To, že som bola v posledných dvoch rokoch stále chorá, zjavilo moje pravé duchovné postavenie. Na začiatku som chorobu vedela prežívať normálne, ale z dlhodobého hľadiska, keď sa môj stav zhoršil, začali sa objavovať moje sťažnosti a nepochopenie, a to, že som všetko zanechala a vydala sa, som začala používať na dohadovanie s Bohom. Každý človek zažíva choroby a smrť, sú to normálne veci. Zanechať všetko pre vieru v Boha a konať svoju povinnosť bola moja voľba a urobila som to dobrovoľne. Vydávanie sa v mojej povinnosti a moja choroba spolu nijako nesúviseli. Vydávanie sa som však použila ako kapitál, aby som mala na Boha neprimerané požiadavky. Myslela som si, že keď som všetko zanechala, aby som nasledovala Boha a konala svoju povinnosť, Boh by ma mal chrániť, nemal by dovoliť, aby som mala túto chorobu a tak veľmi trpela, a v budúcnosti by mi mal dať dobrý konečný osud. Keď sa to nestalo, sťažovala som sa, dohadovala a hádala sa s Bohom. Myslela som na Pavla, ktorý prešiel väčšinu Európy, šíril evanjelium a vykonával veľa práce, a to všetko len preto, aby v budúcnosti získal korunu a dobrý konečný osud. Pavol povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Tým, že Pavol vyslovil tieto slová, nehanebne uzavrel obchod s Bohom. Konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť je úplne prirodzené, ba čo viac, Boh tým človeka pozdvihuje. Pavol sa však na vydávanie sa pre Boha pozeral ako na obchod a úplne prekrútil význam konania povinnosti. Ak sa mu nepodarilo získať Božie odmeny, dohadoval sa s Bohom a kričal Naňho, čo úplne odhalilo jeho zlomyseľnú a podlú povahu. Videla som, že vo viere v Boha som kráčala po rovnakej ceste ako Pavol. Ak by som takto pokračovala, určite by som bola nakoniec potrestaná ako on. Keď som si to uvedomila, trochu som sa zľakla a pomyslela som si: „Ukazuje sa, že usilovanie sa o požehnania vo viere v Boha má veľmi vážnu prirodzenosť a dôsledky. Nemôžem sa ďalej riadiť týmto mylným názorom na usilovanie.“

Hoci sa môj stav trochu obrátil, zdravie sa mi nezlepšilo a ďalej sa zhoršovalo. Myslela som si, že moje dni sú možno spočítané, a občas mi napadli negatívne myšlienky, ako napríklad: „Nie je táto choroba spôsob, akým ma Boh zjavuje a trestá? Prečo by sa inak namiesto zlepšovania zhoršovala?“ Keď som o tom premýšľala, veľmi ma bolelo srdce a bolo ťažké sa s tým vyrovnať. Jedného dňa som si pomyslela na Božie slová, ktoré hovorili: „Ľudia musia často skúmať všetko, čo v ich srdci nie je v súlade s Bohom alebo čo je nesprávnym pochopením Boha.“ Tak som si našla celý úryvok z Božích slov a prečítala som si ho: „Ľudia musia často skúmať všetko, čo v ich srdci nie je v súlade s Bohom alebo čo je nesprávnym pochopením Boha. Ako dochádza k nesprávnemu pochopeniu? Prečo ľudia nesprávne chápu Boha? (Pretože je ovplyvnený ich vlastný záujem.) … Akými inými spôsobmi Boh miluje ľudí okrem milosrdenstva, spásy, starostlivosti, ochrany a vypočutia ich modlitieb? (Karhaním, disciplinovaním, orezávaním, súdom, napomínaním, skúškami a zušľachťovaním.) To je správne. Boh prejavuje svoju lásku mnohými spôsobmi: údermi, disciplinovaním, káraním, súdom, napomínaním, skúškami, zušľachťovaním atď. To všetko sú aspekty Božej lásky. Iba tento pohľad je komplexný a v zhode s pravdou. Ak tomu rozumieš, keď sa skúmaš a uvedomíš si, že nesprávne chápeš Boha, nie si potom schopný rozpoznať svoje skreslenia a dobre uvažovať o tom, kde si urobil chybu? Nemôže ti to pomôcť vyriešiť tvoje nesprávne chápanie Boha? (Áno, môže.) Aby si to dosiahol, musíš hľadať pravdu. Pokiaľ ľudia hľadajú pravdu, môžu odstrániť svoje nesprávne chápanie Boha, a keď odstránia svoje nesprávne chápanie Boha, môžu sa podriadiť všetkým Božím opatreniam. … Boh môže ľuďom udeliť milosť a požehnania a dať im ich každodenný chlieb, ale môže im to aj všetko vziať. To je Božia autorita, podstata a povaha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba pochopením pravdy možno poznať Božie skutky) Božie slová okamžite rozjasnili moje srdce. Ukázalo sa, že môj pohľad bol vždy nesprávny: verila som, že ak Boh niekoho miluje, bude ho neustále požehnávať, že mu všetko pôjde hladko ako po masle a bude v bezpečí a zdraví, zatiaľ čo ak niekoho nemiluje, nechá ho trpieť množstvom bolesti v podobe vzostupov a pádov, nepríjemností, chorôb a tak ďalej. Keď sa môj zdravotný stav stále zhoršoval, myslela som si teda, že Boh ma takto trestá, a žila som vo svojich predstavách a domnienkach, v negativite a bolesti. Keď som o tom dopodrobna premýšľala, tieto dva roky choroby boli síce bolestivé, no počas tohto procesu som sa ešte viac modlila k Bohu, hľadala u Neho vedenie a cítila som, že som k Nemu bližšie. Uvedomila som si tiež, že mám v sebe veľmi silný úmysel usilovať sa o požehnania. Boh ma týmto všetkým požehnával a bola to moja výsada. Je to presne tak, ako to vyjadrujú Božie slová: Božia láska, to nie je len milosrdenstvo a láskavosť, starostlivosť a ochrana. Súd a napomínanie, ako aj skúšky a zušľachtenie sú tiež Božou láskou, sú Jeho požehnaním a milosťou. Tento prejav lásky sa mi možno nepáčil, ale potrebovala som ho. Bez týchto okolností by som nepochopila samu seba. Tentoraz som na vlastnej koži zažila Božiu uvážlivosť pri spáse ľudí. Boh mi po celý čas poskytoval spásu, no aj tak musel znášať moje nesprávne chápanie a sťažnosti. Keď som si na to pomyslela, nenávidela som sa a zároveň ma hlboko dojímala Božia láska.

V tom čase som často myslela na to, čo prežil Peter. Vedela som, že nedosahujem jeho ľudskú prirodzenosť ani odhodlanie usilovať sa o lásku k Bohu, ale chcela som vedieť, čo prežíval, keď trpel súdom a napomínaním, skúškami a zušľachtením, a ako prekonal obdobie mimoriadnej bolesti a slabosti. Začala som sledovať dve videonahrávky Božích slov: „Ako Peter spoznal Ježiša“ a „Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde“ Prečítala som si tieto Božie slová: „Teraz by si mal jasne vidieť, presne akou cestou sa Peter vydal. Ak môžeš jasne vidieť Petrovu cestu, potom si budeš istý o diele, ktoré sa dnes koná. Nebudeš sa teda sťažovať ani nebudeš negatívny, ani nebudeš po ničom túžiť. Mal by si zakúsiť Petrovu náladu v tom čase: Postihol ho žiaľ. Už netúžil po budúcnosti ani po požehnaniach. Nehľadal zisk, šťastie, slávu ani bohatstvo vo svete. Usiloval sa len o to, aby žil čo najzmysluplnejší život, ktorý spočíval v tom, že splatí Božiu lásku a venuje Bohu to, čo pokladal za absolútne najcennejšie. Potom by bol vo svojom srdci spokojný. Často sa modlil k Ježišovi so slovami: ‚Pane Ježišu Kriste, kedysi som Ťa miloval, ale nikdy som Ťa naozaj nemiloval. Hoci som povedal, že v Teba verím, nikdy som Ťa nemiloval pravým srdcom. Len som k Tebe vzhliadal, uctieval Ťa a chýbal si mi, ale nikdy som Ťa nemiloval, ani som v Teba naozaj neveril.‘ Neustále sa modlil, aby prijal svoje rozhodnutie. Ježišove slová ho vždy povzbudzovali a čerpal z nich motiváciu. Po istom období skúseností ho Ježiš skúšal a podnecoval ho, aby po Ňom ešte viac túžil. Povedal: ‚Pane Ježišu Kriste! Ako mi chýbaš, túžim Ťa vidieť. Príliš veľa mi toho chýba a nedokážem nahradiť Tvoju lásku. Prosím Ťa, aby si ma čoskoro vzal preč. Kedy ma budeš potrebovať? Kedy si ma vezmeš preč? Kedy opäť uvidím Tvoju tvár? Nechcem už ďalej žiť v tomto tele, nechcem byť čoraz skazenejší a nechcem ďalej vzdorovať. Som pripravený venovať Ti všetko, čo mám, hneď ako budem môcť. Nechcem Ťa ďalej zarmucovať.‘ Takto sa modlil, ale vtedy ešte nevedel, čo v ňom Ježiš zdokonalí. Ježiš sa mu opäť zjavil v agónii jeho skúšky a povedal: ‚Peter, chcem ťa zdokonaliť, aby si sa stal ovocím, ktoré je kryštalizáciou Môjho zdokonalenia v tebe a z ktorého sa budem tešiť. Dokážeš o Mne naozaj svedčiť? Urobil si to, o čo ťa žiadam? Žil si slová, ktoré som vyriekol? Kedysi si Ma miloval, ale hoci si Ma miloval, žil si Ma? Čo si pre Mňa urobil? Uznávaš, že nie si hodný Mojej lásky, ale čo si pre Mňa urobil?‘ Peter videl, že pre Ježiša neurobil nič. Spomenul si na svoju predchádzajúcu prísahu, že svoj život odovzdá Bohu. A tak sa už viac nesťažoval a jeho modlitby sa od tej chvíle veľmi zlepšili. Modlil sa slovami: ‚Pane Ježišu Kriste! Kedysi som Ťa opustil a aj Ty si ma kedysi opustil. Strávili sme čas oddelene a čas spolu v spoločnosti. Ty ma však miluješ viac ako všetko ostatné. Opakovane som sa proti Tebe búril a opakovane som Ťa zarmucoval. Ako môžem na niečo také zabudnúť? Stále myslím a nikdy nezabudnem na dielo, ktoré si vo mne vykonal a ktoré si mi zveril. Urobil som všetko, čo som mohol, pre dielo, ktoré si vo mne vykonal. Vieš, čo dokážem, a vieš, akú úlohu môžem zohrávať. Chcem sa vydať na milosť Tvojmu ovládaniu a všetko, čo mám, Ti venujem. Len Ty vieš, čo pre Teba môžem urobiť. Hoci ma satan tak veľmi oklamal a ja som sa proti Tebe vzbúril, verím, že Ty mi nebudeš pripomínať moje priestupky a že na základe nich nebudeš so mnou zaobchádzať. Chcem Ti venovať celý svoj život. Nežiadam o nič. Nemám ani iné nádeje či plány. Chcem len konať podľa Tvojich úmyslov a nasledovať Tvoju vôľu. Budem piť z Tvojho trpkého kalicha. Som Tvoj, aby si mi rozkazoval.‘“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako Peter spoznal Ježiša) „Musíte mať jasno v tom, po akej ceste kráčate. Musíte mať jasno v tom, akou cestou sa budete uberať v budúcnosti, čo Boh zdokonalí a čo vám bolo zverené. Jedného dňa budete možno skúšaní, a keď ten čas príde, ak dokážete čerpať inšpiráciu z Petrových skúseností, ukáže sa, že naozaj kráčate po Petrovej ceste.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako Peter spoznal Ježiša) Božie slová ma veľmi dojali, ako aj Petrovo odhodlanie usilovať sa o lásku k Bohu. Keď som si prečítala o Petrovej skúsenosti, pociťovala som poníženie a zahanbenie. Peter počas skúšok vždy hľadal spôsob, ako Boha milovať čistejšie a nenávidel sa, keď Ho nedokázal uspokojiť. Stále hľadal možnosti, ako Bohu obetovať to najcennejšie, čo má. Ja som však počas svojej choroby nezjavila nič iné než vzdorovitosť a nepochopenie. Buď som sa obávala, aký bude môj budúci konečný osud, ak sa moja choroba zhorší, alebo som sa bála, že zomriem. Myslela som si, že Boh tieto okolnosti pripravil, aby ma zjavil a potrestal. Prihliadala som len na vlastné záujmy a nerobila som vôbec nič, aby som uspokojila Boha. Moje duchovné postavenie bolo žalostne nízke a nedokázala som zniesť žiadne ťažkosti. Teraz som síce mala slabé telo a povinnosti, ktoré som mohla konať, boli dosť obmedzené, nemohla som však stratiť odhodlanie usilovať sa o pravdu. Bez ohľadu na okolnosti, v ktorých som sa ocitla, som bola stvorenou bytosťou, a snaha milovať a poznať Boha bola cieľom, o ktorý by som sa mala v tomto živote usilovať. Ak som žila na tejto zemi, musela som sa usilovať o pravdu a dobre konať svoju povinnosť.

Jedného dňa som hneď zrána pociťovala v tele slabosť. Srdce ma bolelo častejšie ako predtým a bolesť trvala dlhšie. Takmer celý deň som preležala v posteli. S príchodom večera sa to ešte zhoršilo a ťažko sa mi dýchalo. Sestra, s ktorou som žila, privolala sanitku, a ja som sa v srdci modlila k Bohu: „Bože, myslím, že už príliš dlho nevydržím. Vari si predurčil, že sa dlhšie nedožijem? Zomriem?“ Presne vtedy mi prišla na um jedna veta z Božích slov: „Pokiaľ máš stále aspoň jeden dych, Boh ti nedovolí zomrieť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Božie slová rozjasnili moje srdce ako lúč svetla. To, či budem ďalej dýchať, bolo v Božích rukách. Ak ma nenechá zomrieť, nezomriem. Spomenula som si na Petrove skúsenosti, o ktorých som v tomto období často čítala. Aj keď čelil smrti, modlil sa k Bohu a hovoril, že Ho nedokáže milovať dostatočne. Jeho skúsenosť ma inšpirovala a potichu som sa v srdci modlila k Bohu: „Bože, či už zomriem alebo nie, verím, že všetko je v Tvojich rukách. Ak si predurčil, že sa dožijem len tohto veku, nesťažujem sa. Petrovi sa síce nevyrovnám, som však ochotná učiť sa od neho a podriadiť sa celému Tvojmu ovládaniu a opatreniam. To by som mala ako stvorená bytosť urobiť. Bože, chcem Ti obetovať svoju vďaku a chválu.“ Keď ma neskôr sanitka priviezla do nemocnice a lekár ma vyšetroval, bola som veľmi pokojná. Lekár si na základe vyšetrení stále nebol istý, akú mám chorobu, a v liečbe sa nedalo pokračovať. Jednoducho ma poslal domov zotaviť sa. Ešte viac som verila, že môj život je v Božích rukách, a že lekár nemôže rozhodnúť o tom, či budem žiť alebo zomriem. Ak mi bolo súdené zomrieť, nemohol ma zachrániť, a ak nemám zomrieť, tak nezomriem. Keď som prišla domov, bola som ešte veľmi slabá a ľahla som si spať. Po prebudení som podvedome zovrela ruky v päsť. Zrazu boli silnejšie ako predtým. Obula som si papuče a vstala z postele. Uvedomila som si, že môžem normálne chodiť a nemusím sa ničoho pridržiavať. Nemohla som tomu uveriť. Naozaj sa môj stav takto zlepšil? Potom som týždeň nemala žiadne príznaky svedčiace o slabosti a nedostatku sily a neskôr som začala normálne konať svoju povinnosť. Odvtedy prešiel rok. Moje telo sa postupne zotavuje a dokážem normálne konať svoju povinnosť.

Po tom, čo som zažila, viem z vlastnej skúsenosti, že Božie skúšky a zušľachťovania majú človeka očistiť a spasiť. Aj keď som počas choroby trochu trpela, to, čo som získala, bolesť výrazne prevýšilo. Je to niečo, čo by som nevymenila za nič na svete. Obohatilo to môj život.