Sun Yan, Čína

V apríli 2023 ma preradili, pretože som vo svojej povinnosti súvisiacej s textami niekoľko mesiacov nedosahovala žiadne výsledky. Vodca povedal, že mám nízku kvalitu a nehodím sa na povinnosť súvisiacu s textami, a tak ma poverili doručovaním listov bratom a sestrám. Keď som to počula, srdce sa mi rozochvelo a pomyslela som si: „Týmito slovami ma vodca v podstate označil za niekoho s nízkou kvalitou a už nikdy nebudem mať príležitosť konať takú povinnosť, ako je povinnosť súvisiaca s textami!“ Keď som si potom predstavila, že mám doručovať listy bratom a sestrám, pocítila som ešte väčšie sklamanie. Mala som pocit, že je to len podradná práca a vôbec nie je dôležitá. Pomyslela som si: „Povinnosť súvisiacu s textami môžu konať len vzdelaní a intelektuálne založení ľudia, táto povinnosť zahŕňa aj vstup do života a vyžaduje si dobré chápanie pravdy. Je to pomerne dôstojná povinnosť. Čo si o mne pomyslia bratia a sestry z okolia, keď ma teraz preradili na povinnosti vo všeobecných záležitostiach? Moje miesto v ich srdciach už určite nebude také ako predtým. Mám nízku kvalitu, takže nemôžem konať povinnosť vodcu ani pracovníka, a nie som ani dobrá rečníčka, takže sa nehodím ani na prácu na evanjeliu či polievanie nováčikov. Zdá sa teda, že odteraz uviaznem v povinnostiach vo všeobecných záležitostiach.“ Tieto myšlienky boli ako bodnutie do srdca. Mala som pocit, akoby moje postavenie kleslo a moja hodnota sa znížila, akoby som sa z váženej osoby stala len náhodným a bezvýznamným človekom z ulice. Nevedela som to prijať a stala som sa naozaj negatívnou a skľúčenou. Vodca sa ma spýtal na môj názor a ja som naozaj chcela povedať, že túto povinnosť nechcem konať, ale cítila som, že by to bolo odo mňa nerozumné. Koniec koncov, neodmietla by som tým svoju povinnosť a nezradila Boha? Nakoniec som svoj názor nevyjadrila. V tú noc som jednoducho nedokázala upokojiť svoje srdce a stále som premýšľala nad slovami vodcu o tom, ako sa pre svoju nízku kvalitu nehodím na povinnosť súvisiacu s textami. Uvedomila som si, že môj stav nie je dobrý, tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma osvietil a viedol, aby som svoj stav zvrátila.

Potom som si prečítala úryvok z Božích slov o preradení v povinnosti. Boh hovorí: „V tých záležitostiach, v ktorých ľudia nezostali na svojich správnych miestach a nepodarilo sa im dosiahnuť to, čo mali – teda keď zlyhajú pri plnení svojej povinnosti – vytvorí sa v nich blok. Toto je mimoriadne praktický problém, ktorý treba vyriešiť. Ako ho teda vyriešiť? Aký postoj by mali mať ľudia? Predovšetkým musia byť ochotní zmeniť sa. A ako by sa táto ochota zmeniť sa mala uviesť do praxe? Napríklad, človek je vodcom pár rokov, ale pretože má slabú kvalitu, nerobí svoju prácu dobre, nevidí jasne žiadnu situáciu, nevie používať pravdu na riešenie problémov a nemôže robiť žiadnu skutočnú prácu; preto je prepustený. Ak sa po prepustení dokáže podriadiť, pokračovať vo vykonávaní svojej povinnosti a je ochotný sa zmeniť, čo by mal robiť? Predovšetkým by mal pochopiť toto: ‚Boh urobil správne, že konal tak, ako konal. Moja kvalita je taká veľmi slabá, tak dlho som nerobil žiadnu skutočnú prácu a namiesto toho som len zdržiaval prácu cirkvi a vstup bratov a sestier do života. Mám šťastie, že ma Boží dom priamo nevypudil. Bol som naozaj dosť bezostyšný, celý ten čas som sa držal svojej pozície a dokonca som veril, že som vykonal skvelú prácu. Aké nerozumné odo mňa!‘ Byť schopný cítiť nenávisť voči sebe a pocit ľútosti: je to prejav ochoty zmeniť sa alebo nie? Ak je schopný toto povedať, znamená to, že je ochotný. Ak si v srdci hovorí: ‚Tak dlho som sa vo svojej pozícii vodcu vždy usiloval o výhody postavenia; vždy som kázal učenie a vyzbrojoval sa učením; neusiloval som sa o vstup do života. Až teraz, keď som bol prepustený, vidím, aký som nedostatočný a koľko mi toho chýba. Boh urobil správnu vec a ja sa musím podriadiť. V minulosti som mal postavenie a bratia a sestry sa ku mne správali dobre; obklopovali ma, kamkoľvek som šiel. Teraz si ma nikto nevšíma a som opustený. Toto mi patrí, je to odplata, ktorú si zaslúžim. Navyše, ako by mohla mať stvorená bytosť nejaké postavenie pred Bohom? Bez ohľadu na to, aké vysoké je niečie postavenie, nie je to ani výsledok, ani konečný osud. Boh mi nedáva poverenie preto, aby som si mohol vyskakovať alebo si užívať svoje postavenie, ale aby som mohol vykonávať svoju povinnosť, a mal by som robiť všetko, čo môžem. Mal by som mať postoj podriadenosti voči Božej zvrchovanosti a opatreniam Božieho domu. Hoci podriadenosť môže byť ťažká, musím sa podriadiť. Boh robí správne, že koná tak, ako koná, a aj keby som mal tisíce, desaťtisíce výhovoriek, žiadna z nich by nebola pravdou. Podriadiť sa Bohu je pravda!‘ toto sú presné prejavy ochoty zmeniť sa. A ak by niekto toto všetko mal, ako by Boh takého človeka zhodnotil? Boh by povedal, že ide o človeka so svedomím a rozumom. Je toto hodnotenie vysoké? Nie je prehnane vysoké; samotné svedomie a rozum nedosahujú štandardy toho, aby bol človek Bohom zdokonalený – ale pokiaľ ide o tento druh človeka, už to nie je zanedbateľný úspech. Schopnosť podriadiť sa je vzácna. Potom to, ako sa človek musí usilovať, aby Boh zmenil svoj pohľad na neho, závisí od toho, ktorú cestu si vyberie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (3)) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že by som mala mať k preradeniu vo svojej povinnosti kajúcny postoj. Bez ohľadu na dôvod alebo veci, ktorým som nerozumela, musela som odložiť svoje ja bokom, najprv prijať a podriadiť sa, uznať svoje problémy a cítiť ľútosť a vinu za to, že som si svoju povinnosť nekonala dobre. Vo svojej povinnosti súvisiacej s textami som nedosiahla žiadne výsledky a dlho som prácu zdržiavala, takže toto zodpovedajúce preradenie by som mala prijať. Bez ohľadu na to, čo pre mňa cirkev zariadila alebo ako sa ku mne správala, nemala by som mať vlastné preferencie a mala by som to prijať a poslúchať. To znamená byť rozumná. Ale ja som nielenže necítila ľútosť ani pocit dlhu za to, že som zlyhala vo svojej povinnosti a zdržiavala prácu cirkvi, ale tiež som sa utápala v skormútených a odolávajúcich emóciách, pretože som mala pocit, že som stratila svoju povesť a postavenie. Skutočne mi chýbal rozum! Keď som si tieto veci uvedomila, trochu som síce dokázala upraviť svoje zmýšľanie, niekedy som sa ale aj tak obávala, ako ma asi bratia a sestry budú vnímať, a vždy, keď som na tieto veci pomyslela, cítila som sa veľmi rozrušená. V srdci som stále prechovávala iskierku nádeje a myslela som si: „Možno mi vodca dá ďalšiu šancu opäť konať povinnosť súvisiacu s textami. Takto by som si mohla znovu získať svoju hrdosť.“ Potom som si však pomyslela: „Výsledky mojej povinnosti sú všetkým jasné. Ak mi bude dovolené opäť konať povinnosť súvisiacu s textami, nebudem len naďalej zdržiavať prácu cirkvi?“ Keď som si uvedomila, že môj stav sa v skutočnosti nezvrátil, modlila som sa k Bohu: „Ó, Bože, viem, že je správne, že ma preradili v mojej povinnosti, ale stále sa cítim naozaj rozrušená. Stále mám pocit, že konať povinnosti vo všeobecných záležitostiach je podradné a stále mi veľmi záleží na tom, čo si o mne myslia ostatní. Ó, Bože, jednoducho sa nedokážem podriadiť a stále sa sústredím na svoju povesť a postavenie. Toto je moja skazená povaha, ale som ochotná hľadať pravdu, aby som ju vyriešila. Prosím, veď ma, aby som svoj nesprávny stav zvrátila.“

Po modlitbe som si spomenula na úryvok z Božích slov a našla som si ho, aby som si ho prečítala. Boh hovorí: „To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec bežných ľudí, a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a cieľom, o ktorý sa usilujú po celý život. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov-a len kvôli tomu o týchto problémoch uvažujú takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. Pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata. Mohli by ste ich dať do pralesa hlboko v horách, no ani tam by sa nevzdali svojho úsilia o povesť a postavenie. Môžete ich zaradiť medzi hocijakú skupinu ľudí, no jediné, na čo dokážu myslieť, je aj tak ich povesť a postavenie. Hoci antikristi tiež veria v Boha, úsilie o povesť a postavenie považujú za ekvivalent viery v Boha a tieto dve veci kladú na rovnakú úroveň. To znamená, že keď kráčajú po ceste viery v Boha, zároveň sa usilujú o svoju vlastnú povesť a postavenie. Dá sa povedať, že v srdci antikristov je úsilie o pravdu v ich viere v Boha úsilím o povesť a postavenie; že úsilie o povesť a postavenie je tiež úsilím o pravdu; získať povesť a postavenie znamená získať pravdu a život.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Boh odhaľuje, že antikrist pri všetkom, čo robí, vždy najprv berie ohľad na svoju povesť a postavenie, ktoré ovládajú jeho srdce. Bez ohľadu na okolnosti alebo na to, čo robí, svoj cieľ usilovať sa o povesť a postavenie nezmení. Je to preto, lebo to má v kostiach a v krvi. Je to jeho prirodzenosť-podstata. Správala som sa presne ako antikrist. Keď vodca povedal, že moja kvalita je pre povinnosť súvisiacu s textami nedostatočná, a zariadil, aby som konala povinnosti vo všeobecných záležitostiach, nedokázala som k svojim problémom pristupovať správne a rozumne sa podriadiť. Namiesto toho som zrazu pocítila, že moja hodnota klesla. Stále som premýšľala o tom, ako ma budú vnímať ostatní, desila som sa, že moje postavenie v srdciach bratov a sestier upadne a bála som sa, že ma budú vnímať len ako bezvýznamnú pracovníčku pre všeobecné záležitosti. Mala som nízku kvalitu a nebola som dobrá v práci s textom, takže vodca ma s prihliadnutím na prácu cirkvi preradil na inú povinnosť a bolo to úplne vhodné. Rozumný človek by túto záležitosť prijal a správne sa k nej postavil, ale ja som prikladala príliš veľkú váhu povesti a postaveniu. Neustále som sa obávala, že keď budem konať povinnosti vo všeobecných záležitostiach, ostatní sa na mňa budú pozerať zvrchu, takže som sa jednoducho nedokázala podriadiť. Dospelo to až do bodu, že pri pocite, že moja túžba po povesti a postavení nie je uspokojená, som vo svojich povinnostiach nenašla žiadny zmysel. Dokonca som mala myšlienky na odmietnutie svojej povinnosti a zradu Boha. Žila som podľa satanských filozofií ako „Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“ a „Ži ako hrdina medzi ľuďmi a zomri ako statočný duch medzi duchmi“. Verila som, že človek musí v živote ostatných prevýšiť, aby ho obdivovali, a len vtedy bude mať život slávu a hodnotu. Odkedy som našla Boha, vždy som chcela v cirkvi vysoké postavenie a aby si ma bratia a sestry veľmi vážili. Vo svojich povinnostiach som často odhaľovala skazenú povahu usilovania sa o povesť a postavenie a hoci som v tomto ohľade čítala mnoho Božích slov, stále som sa tvrdohlavo usilovala o povesť a postavenie. Tieto satanské jedy sa vo mne tak hlboko zakorenili! Ak by som sa naďalej bez zmeny usilovala o povesť a postavenie, zostala by som v tomto stave skormútenosti, a nakoniec by som nepochybne opustila Boha, pretože moje túžby po povesti a postavení by neboli uspokojené. Musela som vzdorovať sama sebe a prestať sa usilovať o povesť a postavenie.

Jedného dňa ma vodca požiadal, aby som doručila niekoľko listov bratom a sestrám. V srdci som opäť mala myšlienku: „Táto povinnosť je len vybavovanie.“ Nemohla som si pomôcť a hlboko som si povzdychla, aby som uvoľnila svoje pocity stiesnenosti. Keď som si uvedomila svoj nesprávny stav, rýchlo som sa pomodlila k Bohu, ochotná vzdorovať svojej skazenej povahe a nesústrediť sa na hrdosť ani postavenie. Takéto myslenie mi konečne prinieslo trochu pokoja. Spomenula som si na úryvok z Božích slov, ktorý som predtým čítala: „V Božom dome sa neustále spomína prijatie Božieho poverenia a správne vykonávanie povinnosti. Ako vzniká povinnosť? Všeobecne povedané, vzniká ako výsledok Božieho diela riadenia, ktorým Boh prináša spásu ľudstvu; konkrétne povedané, ako sa Božie dielo riadenia rozvíja medzi ľuďmi, objavuje sa rôzna práca, ktorá vyžaduje od ľudí, aby robili svoj podiel a dokončili ju. Z toho vyplývajú zodpovednosti a poslania, ktoré majú ľudia plniť, a tieto zodpovednosti a poslania sú povinnosťami, ktoré Boh udeľuje ľudstvu. Rôzne úlohy v Božom dome, ktoré vyžadujú, aby ľudia robili svoj podiel, sú povinnosťami, ktoré by mali vykonávať. Existujú teda rozdiely medzi povinnosťami v zmysle lepšej a horšej, vznešenej a podradnej alebo veľkej či malej? Takéto rozdiely neexistujú; pokiaľ niečo súvisí s Božím dielom riadenia, je to požiadavka diela Jeho domu a je to potrebné pre šírenie Božieho evanjelia, potom je to povinnosťou človeka. Toto je pôvod a definícia povinnosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená vykonávanie povinnosti na požadovanej úrovni?) „Takže, keď porovnáš túto povinnosť so svojím svetským poslaním, čo je dôležitejšie? (Moja povinnosť.) Prečo je to tak? Povinnosť je to, čo Boh od teba vyžaduje, je to to, čo ti zveril – to je časť dôvodu. Ďalším, hlavným dôvodom je, že keď prevezmeš povinnosť v Božom dome a prijmeš Božie poverenie, získavaš prepojenie s Božím dielom riadenia. Kedykoľvek je pre teba v Božom dome niečo pripravené, či už je to ťažká alebo namáhavá práca, a či sa ti to páči alebo nie, je to tvoja povinnosť. Ak to dokážeš považovať za poverenie a zodpovednosť, ktorú ti Boh zveril, potom si dôležitý pre Jeho dielo spásy človeka. A ak to, čo robíš, a povinnosť, ktorú vykonávaš, majú význam pre Božie dielo spásy človeka a ak dokážeš vrúcne a úprimne prijať poverenie, ktoré ti Boh dal, ako ťa bude vnímať? Bude ťa brať ako člena svojej rodiny. Je to požehnanie alebo prekliatie? (Požehnanie.) Je to veľké požehnanie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená vykonávanie povinnosti na požadovanej úrovni?) Z Božích slov som pochopila, že tá istá práca alebo úloha má vo svete nevercov a v Božom dome odlišnú povahu. Každá povinnosť v Božom dome vychádza z Božieho plánu riadenia na spásu ľudstva a z potrieb práce cirkvi, a neexistuje žiadne rozdelenie na vysoké a nízke, ani rozdiel medzi lepším a horším, vznešeným a nízkym. Bez ohľadu na to, aká bezvýznamná sa úloha môže zdať, stále je to povinnosť, ktorú by mal človek konať. Ale ja som si povinnosti delila na úrovne a používala som ich na klasifikáciu postavenia a pozícií ľudí. Myslela som si, že byť vodcom alebo pracovníkom, alebo konať povinnosť súvisiacu s textami, sú intelektuálne úlohy spojené so vstupom do života, a že konať tieto povinnosti je dôstojné, slávne, prvotriedne a dáva to človeku dôležitosť. Medzitým som povinnosti vo všeobecných záležitostiach vnímala ako okrajovú prácu cirkvi, že tieto povinnosti zahŕňajú len manuálnu prácu a majú malú dôležitosť, a že tí, ktorí ich konajú, sú podradní a na nižšej úrovni ako tí, ktorí konajú iné povinnosti. Takéto posudzovanie vecí nebolo v súlade s pravdou. V Božom dome si každý koná svoju povinnosť, aby prispel svojím úsilím k šíreniu práce na evanjeliu. Ako súčasti stroja, každá zložka plní svoju vlastnú úlohu a je pre celok nevyhnutná. Povinnosti vo všeobecných záležitostiach, ktoré som konala, boli tiež potrebné pre prácu cirkvi. Úlohy ako doručovanie listov a kníh Božích slov bratom a sestrám sa môžu zdať len ako úlohy vo všeobecných záležitostiach, ale keďže sú spojené s prácou cirkvi, tieto povinnosti sa nekonajú pre žiadneho jednotlivca, ale sú zodpovednosťou plnenou pred Bohom. Okrem toho prostredníctvom preradenia v mojej povinnosti bola zjavená moja nesprávna cesta usilovania sa o povesť a postavenie, ako aj moje mylné názory na povinnosti. Toto bola pre mňa Božia spása!

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov a naučila som sa, ako správne pristupovať k preradeniu v povinnostiach. Boh hovorí: „Boh s každým zaobchádza spravodlivo a rovnako; keďže nedokážeš nič robiť, žiada sa od teba, aby si kázal evanjelium – robí sa to preto, aby si mohol plniť svoju poslednú možnú funkciu za okolností, keď nie si schopný prijať žiadnu inú. Týmto dostávaš príležitosť a iskierku nádeje; nie si zbavený práva konať svoju povinnosť. Boh pre teba stále má poverenie a nie je voči tebe zaujatý. Preto tí, ktorí sú zaradení do tímov pre evanjelium, nie sú posielaní do zabudnutého kúta ani opustení, ale skôr konajú svoju povinnosť na inom mieste. … nezáleží na tom, kam si umiestnený, v akom čase alebo na akom mieste sa nachádzaš, s akými ľuďmi prichádzaš do kontaktu a akú povinnosť konáš. Boh ťa vždy vidí a podrobne skúma hĺbku tvojho srdca. Nemysli si, že keďže si členom tímu pre evanjelium, Boh ti nevenuje pozornosť alebo ťa nevidí, a tak si môžeš robiť, čo chceš. A nemysli si, že ak ťa pridelili do tímu pre evanjelium, tak už nemáš žiadnu nádej na spásu a potom k tomu pristupuješ negatívne. Tieto spôsoby myslenia sú nesprávne. Bez ohľadu na to, kam si umiestnený alebo akú povinnosť máš konať, mal by si to robiť, a mal by si to robiť usilovne a zodpovedne. Božie požiadavky na teba sa nemenia, a tak by sa nemala meniť ani tvoja podriadenosť Božiemu usporiadaniu. Postavenie evanjelizačných pracovníkov je rovnaké ako postavenie tých, ktorí konajú iné povinnosti; hodnota človeka sa nemeria podľa povinnosti, ktorú koná, ale skôr podľa toho, či sa usiluje o pravdu a či má pravdu-realitu.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (9)) Po prečítaní tohto úryvku z Božích slov sa moje mylné názory na preradenie v povinnostiach napravili. Spočiatku som vždy mala pocit, že keď konám povinnosti vo všeobecných záležitostiach, znamená to, že sa z váženej osoby stávam len tak hocikým z ulice. Dokonca som mala pocit, akoby ma odložili do kúta, aby sa na mňa zabudlo, navždy nepovšimnutú. Ale vo svetle Božích slov som si uvedomila, že toto chápanie je mylné. Pre moju nízku kvalitu som bola nevhodná na povinnosť súvisiacu s textami. Cirkev mi zariadila, aby som konala povinnosti vo všeobecných záležitostiach v súlade s mojou kvalitou. Dostala som tým príležitosť konať povinnosť podľa svojich najlepších schopností a zohrať svoju úlohu. Keď som si to uvedomila, cítila som sa naozaj previnilo. Nemala som žiadne zvláštne zručnosti a nedokázala som konať iné povinnosti, no Boží dom urobil maximum, aby mi zariadil povinnosť, a dal mi príležitosť na spásu. Ale ako som sa na to pozerala ja? Toto preradenie v povinnostiach som vnímala ako svoje znevažovanie a odsunutie na vedľajšiu koľaj. Moje chápanie bolo také absurdné a nevedela som, čo je pre mňa dobré! Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila zaviazaná Bohu. Myslela som si, že musím svoju povinnosť konať poriadne podľa požiadaviek a princípov práce vo všeobecných záležitostiach, a brať to ako poverenie od Boha, a že túto povinnosť musím konať dobre, aby som nesklamala Božie úporné úmysly. Spomenula som si na Božie slová: „Funkcie nie sú tie isté. Je len jedno telo. Každý koná svoju povinnosť, každý na svojom mieste a robí to najlepšie, čo vie – pre každú iskru je jeden záblesk svetla – a hľadá zrelosť v živote. Vtedy budem spokojný.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 21. kapitola) Musela som urobiť, čo som mohla, a naplno využiť to, čo som mala. Musela som stáť na svojom mieste a robiť maximum bez ohľadu na svoju povesť alebo postavenie. Pri konaní svojej povinnosti som sa musela usilovať o pravdu a vstup do života a snažiť sa čo najlepšie plniť Božie úmysly a požiadavky.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a moje srdce bolo osvietené ešte viac. Boh hovorí: „Ak Boh spôsobí, že niekto trpí bolesťou a chudobou, znamená to, že nemá nádej na spásu? Ak má nízku hodnotu a nízke postavenie v spoločnosti, Boh ho nespasí? Ak má nízke postavenie v spoločnosti, má potom nízke postavenie v Božích očiach? Nie nevyhnutne. Od čoho to závisí? Závisí to od cesty, po ktorej tento človek kráča, od jeho úsilia a od jeho postoja k pravde a Bohu. Ak má niekto veľmi nízke spoločenské postavenie, veľmi chudobnú rodinu a nízku úroveň vzdelania, no verí v Boha s nohami na zemi a miluje pravdu a pozitívne veci, potom je jeho hodnota v Božích očiach vysoká alebo nízka, je vznešená alebo podradná? Je cenný. Keď sa na to pozrieme z tejto perspektívy, od čoho závisí niečia hodnota – či už vysoká, alebo nízka, vznešená, alebo podradná? Záleží to od toho, ako ťa vidí Boh. Ak ťa Boh vidí ako niekoho, kto sa usiluje o pravdu, potom máš hodnotu a si cenný – si cenná nádoba. Ak Boh vidí, že sa neusiluješ o pravdu a úprimne sa Mu nevydávaš, potom si bezcenný a nie si hodnotný – si podradná nádoba. Bez ohľadu na to, ako vysoko vzdelaný si alebo aké vysoké je tvoje postavenie v spoločnosti, ak sa neusiluješ o pravdu alebo nerozumieš pravde, potom nikdy nedosiahneš vysokú hodnotu; dokonca aj keď ťa mnohí ľudia podporujú, velebia a zbožňujú, stále si opovrhnutiahodný úbožiak. … Keď sa nad tým teraz zamyslíme, na základe čoho sa určí, či je niekto vznešený alebo podradný? (Je to jeho postoj k Bohu, k pravde a k pozitívnym veciam.) Presne tak. V prvom rade je potrebné uvedomiť si, aký je Boží postoj. Pochopiť Boží postoj, ako aj princípy a štandardy, podľa ktorých Boh vynáša rozsudky nad ľuďmi, a potom posudzovať ľudí práve na základe princípov a štandardov, podľa ktorých Boh zaobchádza s ľuďmi – iba takýto spôsob je najpresnejší, najvhodnejší a najspravodlivejší.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Prvá časť)) Z Božích slov som pochopila, že Boh nemeria hodnotu človeka podľa jeho zjavného spoločenského postavenia ani podľa povinnosti, ktorú koná, ale podľa jeho postoja k pravde a k Bohu. Tí, ktorí milujú pravdu a usilujú sa o ňu, sú bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú alebo či ich ostatní obdivujú, v Božích očiach hodnotní. Ale pokiaľ ide o tých, ktorí sa neusilujú o pravdu, hoci vďaka svojim povinnostiam pôsobia ako slávni a významní a mnohí ich obdivujú, v Božích očiach budú stále nízki a bezcenní. Boh takýchto ľudí nielenže neberie na vedomie, ale k nim aj má odpor a neznáša ich. Keď som si tieto veci uvedomila, v srdci sa mi rozjasnilo a upokojilo sa. Mala som len jednu myšlienku: „Bez ohľadu na to, akú povinnosť konám, budem sa sústrediť len na usilovanie sa o pravdu.“ V tomto momente som dokázala skutočne prijať prácu vo všeobecných záležitostiach ako svoju povinnosť a začala som aktívne premýšľať o tom, ako túto povinnosť dobre konať. Keď ma vodca opäť poveril doručovaním listov a kníh Božích slov bratom a sestrám, už som neodolávala. Namiesto toho som to vnímala ako svoju povinnosť a ako niečo, čo by som mala robiť, a rozhodla som sa svoju povinnosť konať dobre. Keď sa môj stav zvrátil, moje srdce sa dokázalo upokojiť a ja som bola schopná s pokojom v duši konať svoju povinnosť. Som naozaj vďačná za osvietenie a vedenie Božích slov, že mi umožnili získať toto porozumenie a premenu!