Li Xinchen, Čína

Už na základnej škole som začala chodiť na zhromaždenia so starými rodičmi, ale keď som nastúpila na strednú školu, štúdium bolo náročnejšie, takže som nemohla chodiť na zhromaždenia ani čítať Božie slová, a moje srdce sa Bohu stále viac vzďaľovalo. Až v novembri 2011 som konečne obnovila svoj cirkevný život a spolu s bratmi a sestrami som jedla a pila Božie slová a spievala chválospevy na Božiu chválu. Cítila som sa naozaj naplnená. V decembri 2012, práve keď som bola na univerzite, ČKS využívala mainstreamové médiá a online platformy na vymýšľanie a šírenie rôznych nepodložených fám, ktorými odsudzovala a diskreditovala Cirkev Všemohúceho Boha. Moje spolubývajúce videli túto negatívnu propagandu a nahlásili moju vieru nášmu učiteľovi. Učiteľ o tom následne informoval mojich rodičov, a tak sa rodičia dozvedeli o mojej viere.

Večer 20. decembra 2012 som práve dokončila svoje povinnosti a vrátila sa do školy. Krátko po tom, ako som prišla na internát, ma prišli vypočúvať dvaja učitelia. Pýtali sa ma, kde som bola a čo som robila posledných pár dní, a tiež sa pýtali, či v škole kážem evanjelium. Potom prišli za mnou na internát mama s ujom a vynadali mi, zároveň hovorili, že ma zoberú domov. Ujo držal moju sesternicu celé mesiace doma kvôli jej viere v Boha a ja som sa bála, že mi rodičia spravia to isté. Tak som sa v srdci neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi ukázal východisko. Povedala som mame: „Chcem ostať v škole, nie ísť domov.“ Keď mama videla moje odhodlanie, dovolila mi ostať v škole. Avšak za mojím chrbtom povedala učiteľom, aby ma pozorne sledovali. Na druhý deň sa so mnou postupne rozprávali učitelia a vedúci katedry. Povedali, že škola teraz prísne dohliada na záležitosti týkajúce sa náboženského presvedčenia a prikázali mi, aby som pár dní ostala na internáte a nikam nechodila. Školská bezpečnostná služba mala dokonca moju fotku a nahlásila by ma, keby ma videla odchádzať zo školy cez bránu. Len kvôli mojej viere v Boha sa na mňa učitelia a spolužiaci začali pozerať zvláštne a správali sa ku mne ako k čudáčke. Cítila som sa hlboko ponížená a bolo pre mňa naozaj ťažké toto všetko znášať. Ja som len verila v Boha a nerobila som nič zlé, tak prečo sa ku mne tak správali? Dokonca som si pomyslela: „Keby som nekázala evanjelium, prestali by ma učitelia a spolužiaci nesprávne chápať a prestali by sa na mňa zvláštne pozerať?“ Cítila som sa taká slabá, tak som zavolala svojej staršej sestre na inú univerzitu, aby som sa jej posťažovala. Moja sestra povedala, že aj ju udali jej spolubývajúce a že ju učiteľ dokonca pokarhal pred celou triedou. Keď som ju počula toto povedať, uvedomila som si, že mnohí bratia a sestry sú prenasledovaní v dôsledku nepodložených fám a ohovárania Cirkvi Všemohúceho Boha zo strany ČKS. Keď som premýšľala nad tým, ako vláda ČKS šíri nepodložené fámy, odsudzuje a diskredituje Cirkev Všemohúceho Boha, uvedomila som si, že ich priamym cieľom je samotný Boh a že Boh zniesol nesmierne a nespočetné poníženie a utrpenie. V tejto situácii som myslela len na svoje vlastné utrpenie, ale nikdy som sa nezamyslela nad tým, ako sa cíti Božie srdce tvárou v tvár ohováraniu a útokom. Pomyslela som na Božie slová: „Boh prebdel mnoho bezsenných nocí pre dielo ľudstva. Zostúpil z najvyššej výšky až do najnižších hlbín, do pekla, v ktorom žije človek, aby s ním prežil svoje dni. Nikdy sa nesťažoval na biedu medzi ľuďmi a nikdy nevyčítal človeku jeho vzdorovitosť, ale znáša najväčšie poníženie, keď osobne vykonáva svoje dielo. Ako by mohol Boh patriť do pekla? Ako by mohol v pekle stráviť svoj život? Ale pre dobro všetkých ľudí, aby celé ľudstvo čo najskôr našlo odpočinok, znášal poníženie a trpel nespravodlivosť, aby prišiel na zem a osobne vstúpil do ‚pekla‘ a ‚podsvetia‘, do tigrieho brlohu, aby zachránil človeka. Čo dáva človeku právo odporovať Bohu? Aký má dôvod sťažovať sa na Boha? Kde berie tú drzosť pozerať sa na Boha?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (9)) Boh je svätý. Prišiel z neba na zem, aby spasil ľudstvo, no ľudia Ho nepochopili a zaobchádzali s Ním ako s nepriateľom. Skazená ľudská prirodzenosť Ho odmietla a odsúdila. Napriek tomu, že znášal nesmierne poníženie a bolesť, neprestával hovoriť a konať, aby nás spasil. Ale ja som nechápala Boží úmysel. Sťažovala som sa a už pri najmenšom utrpení som podliehala negativite. Keď som čelila istému vylúčeniu a zvláštnym pohľadom od spolužiakov i učiteľov, cítila som krivdu a bolesť a dokonca som oľutovala, že som kázala evanjelium. Moje duchovné postavenie bolo naozaj malé! Keď som na to pomyslela, moje utrpenie sa mi už nezdalo také veľké a cítila som, že prenasledovanie, ktorému som čelila, je utrpením, ktoré mám znášať pre vieru v Boha.

Neskôr učitelia poverili moje spolubývajúce, aby ma sledovali a dávali pozor na to, čo robím. Preto mi neostávalo nič iné, len sa schovávať pod perinou a na svojom MP4 prehrávači čítať Božie slová a počúvať chválospevy. V tých dňoch sa so mnou rozprávali aj učitelia, aby zistili, či som nekázala evanjelium. Niektorí spolužiaci, ktorí mi boli v minulosti blízki, sa mi začali vzďaľovať. Niektorí mi dohovárali, že by som nemala veriť v Boha, a niektorí sa mi vysmievali. Aj príbuzní mi volali a snažili sa ma odhovoriť od viery v Boha. Dvaja bratranci mi dokonca poslali nejaké nepodložené fámy a diabolské poznámky, ktorými očierňovali a odsudzovali Cirkev Všemohúceho Boha. V tých dňoch mi zakaždým, keď som počula zvoniť telefón, búšilo srdce, lebo som sa bála, že mi volá niekto z rodiny, aby mi vynadal. Počas tých pár dní sa mi zdalo, že každý deň trvá ako rok, a cítila som sa izolovaná a bezmocná. Naozaj mi chýbali bratia a sestry a chcela som sa s nimi podeliť o svoje utrpenie. Ale kvôli dohľadu učiteľov a spolužiakov som nemohla chodiť na zhromaždenia. Vnútri som sa cítila veľmi slabá a nevedela som, ako túto situáciu prežiť. V tom čase som sa naozaj obávala: Moji rodičia boli vždy silne proti viere mojej staršej sestry i mojej, a nebola som si istá, čo mi urobia tentoraz. Budú sa ku mne správať tak, ako sa ujo správal k mojej sesternici, a zavrú ma doma? Dokázala by som tvárou v tvár všetkej tej kritike a prenasledovaniu stáť pevne? Rodičia predtým povedali, že ak zistia, že verím v Boha, zrieknu sa ma. Až doteraz mi otec stále nezavolal. Znamenalo to, že ma už naozaj nechce? Tvárou v tvár všetkým týmto neistotám som sa cítila úplne bezmocná. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo zveriť svoje ťažkosti Bohu a vzhliadať k Nemu s prosbou o Jeho vedenie. Vo svojom zmätku a bezmocnosti som narazila na úryvok z Božích slov: „Pre nikoho, kto má odhodlanie a miluje Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy ani spravodlivosť, za ktorou by nemohol pevne stáť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Božie slová mi dali vieru. Tým, že som verila v Boha, som kráčala po správnej životnej ceste, takže aj keby ma všetci nechápali, vysmievali sa mi a odmietali ma, pokiaľ budem pevne stáť vo svojej viere, tieto ťažkosti ma nepremôžu. Vždy som sa bála, že ma rodina odmietne a vynadá mi, a tiež som sa bála výsmechu a zvláštnych pohľadov od spolužiakov a učiteľov, a vždy som mala pocit, že už nevládzem ísť ďalej. Bolo to preto, lebo som bola príliš zbabelá a chýbalo mi odhodlanie trpieť. Spomenula som si na názov kapitoly z Božích slov, ktorú som čítala pred pár dňami: „Vymaň sa spod vplyvu temnoty a budeš získaný Bohom.“ Boh usporiadal túto situáciu, aby som mohla prekonať temný vplyv satana. Rodičia ma po celý ten čas, keďže odporovali mojej viere v Boha, prísne obmedzovali. A keď boli nablízku, neodvážila som sa jesť a piť Božie slová, ani chodiť na zhromaždenia či konať svoje povinnosti. Nemohla som sa ďalej podvoľovať ich nátlaku. Len prekonaním tohto temného vplyvu a únikom z ich obmedzenia som mohla správne veriť v Boha a konať si svoje povinnosti. Tak som sa modlila k Bohu: „Bože, túžim prekonať temný vplyv mojej rodiny, no chýba mi odvaha. Prosím, daj mi vieru a moc, aby som sa mohla oslobodiť od vplyvu satana a dobre si konať povinnosti stvorenej bytosti.“ V modlitbe som nadobudla vieru a cítila som, že Boh je neustále pri mne. V mojej bolesti a bezmocnosti to boli Božie slová, ktoré ma utešovali, povzbudzovali a dávali mi vieru. Odhodlala som sa v duchu: „Bez ohľadu na to, ako sa ku mne bude správať moja rodina a učitelia, vytrvám vo svojej viere a vo svojich povinnostiach.“ Tak som zavolala sestre a dohodli sme sa, že sa budeme naplno venovať svojim povinnostiam. Tiež som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi ukázal cestu, ako sa oslobodiť spod dohľadu mojich učiteľov a spolužiakov.

V tom čase som si spomenula na chválospev Božích slov „Iba hľadaním s cieľom pochopiť pravdu vo všetkých veciach môžu byť ľudia zdokonalení Bohom“: „Ak chcete, aby vás Boh zdokonalil, musíte sa naučiť zakúsiť vo všetkom osvietenie a získať ho vo všetkom, čo sa vám stane. Či už je to dobré alebo zlé, malo by vám to priniesť osoh. Nemalo by to z teba urobiť negatívne zameraného človeka. V každom prípade by si mal dokázať zvažovať veci, stojac na Božej strane. Nemal by si všetko analyzovať alebo skúmať z pohľadu človeka. Ak to takto zakúsiš, tvoje srdce sa naplní bremenami tvojho života. Budeš žiť neustále vo svetle Božej tváre a pravdepodobne nebudeš mať odchýlky vo svojom praktizovaní. Takíto ľudia majú pred sebou svetlú budúcnosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Prísľuby tým, ktorí sú zdokonalení) Keď som uvažovala nad Božími slovami, o niečo viac som pochopila Jeho úmysel. V tom čase som kvôli svojej viere v Boha čelila vylúčeniu a výsmechu zo strany spolužiakov, a hoci sa to zdalo ako zlá vec, v skutočnosti to bolo prospešné pre môj životný rast. Nemala som to analyzovať z pohľadu osobného prospechu, ale prijímať od Boha a hľadať Jeho úmysel. ČKS šíri na internete nepodložené fámy, ohovára a odsudzuje Boha, a hoci sa to zdá ako zlá vec, Boh v skutočnosti používa veľkého červeného draka na poskytovanie služby v rámci Jeho vlastných zámerov, pretože prostredníctvom jeho negatívnej propagandy viac ľudí spoznalo meno Všemohúceho Boha. Toto je skutočne Božia všemohúcnosť a múdrosť. Moje spolubývajúce ma udali a všetci sa dozvedeli o mojej viere v Boha. Moja rodina, učitelia a spolužiaci sa mi vysmievali a nadávali mi, a hoci som trochu fyzicky trpela, táto situácia ma podnietila prekonať vplyv temnoty a zvoliť si správnu cestu života. Toto bola pre mňa dobrá vec. Vďaka vedeniu Božích slov sa môj stav postupne zlepšoval a dokázala som tejto situácii čeliť správne. Vždy, keď som mala čas, uvažovala som nad Božími slovami a necítila som, že by táto izolácia bola taká bolestivá. Naopak, vďaka tomu, že som sa priblížila k Bohu, bolo moje srdce oveľa naplnenejšie než predtým.

Neskôr mi Boh ukázal východisko. Moje spolubývajúce ma už viac nesledovali, a tak som využila príležitosť ísť von a zúčastniť sa zhromaždenia. Keď som znovu uvidela svojich bratov a sestry, zaplavil ma ohromný pocit tepla a moje srdce naplnila neopísateľná radosť. Hoci som sa mohla zúčastňovať zhromaždení, moja neveriaca rodina stále odporovala mojej viere a učitelia ma občas kontrolovali, dokonca mi aj telefonovali, aby sa spýtali, kde som. Niekedy, keď som išla na zhromaždenia, moje srdce bolo znepokojené a v tomto prostredí som nemohla slobodne veriť v Boha ani si konať svoje povinnosti. Neustále som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol a dal mi odhodlanie správne sa rozhodovať. Jedného dňa som počula chválospev Božích slov:

Ľudia by sa mali usilovať žiť zmysluplný život

1  Všetci ľudia musia hľadať, ako žiť život, ktorý má zmysel, a nemali by sa uspokojiť so svojou aktuálnou situáciou. Musia začať žiť Petrov obraz a musia mať jeho poznanie a skúsenosti. Musia sa usilovať o veci, ktoré sú vyššie a hlbšie. Musia sa usilovať o hlbšiu, čistejšiu lásku k Bohu a život, ktorý má hodnotu a zmysel. Len toto je život, len potom budú ľudia rovnakí ako Peter. Musíš sa zameriavať na aktívny vstup pozitívnym spôsobom a nesmieš byť pasívny a dovoliť si, aby si upadol, pretože si spokojný s dočasným pohodlím, pričom zároveň ignoruješ hlbšie, podrobnejšie a praktickejšie pravdy. Musíš mať praktickú lásku a musíš nájsť každý možný spôsob, ako sa oslobodiť od tohto dekadentného, bezstarostného života, ktorý sa ničím nelíši od života zvieraťa. Musíš žiť život, ktorý má zmysel a hodnotu a nesmieš sa klamať ani zaobchádzať so svojím životom ako s hračkou na hranie.

2  Pre nikoho, kto má odhodlanie a miluje Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy ani spravodlivosť, za ktorou by nemohol pevne stáť. Ako by si mal žiť svoj život? Ako by si mal milovať Boha a využiť túto lásku na uspokojenie Jeho úmyslov? V tvojom živote nie je nijaká väčšia záležitosť. V prvom rade musíš mať takéto odhodlanie a vytrvalosť a nemal by si byť slaboch bez chrbtovej kosti. Musíš sa naučiť, ako prežívať zmysluplný život a zmysluplné pravdy a nemal by si sa k sebe v tomto smere správať povrchne. Tvoj život prejde bez toho, aby si si to uvedomil. Budeš mať potom stále takúto príležitosť milovať Boha? Môže človek milovať Boha, keď je mŕtvy? Musíš mať rovnaké odhodlanie a svedomie ako Peter; musíš žiť zmysluplný život a nesmieš so sebou zahrávať. Ako človek, ktorý sa usiluje o Boha, musíš zvážiť svoj život a pristupovať k nemu starostlivo – berúc do úvahy, ako by si sa mal obetovať Bohu, ako by si mal v Neho mať zmysluplnejšiu vieru a – keďže Boha miluješ – ako by si Ho mal milovať spôsobom, ktorý je čistejší, krajší a lepší.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde

Po vypočutí tohto chválospevu som porozumela Božiemu úmyslu. Musela som do toho vstúpiť a konať z tej pozitívnej stránky, a nemala by som sa uspokojiť len s tým, že neustupujem alebo nie som negatívna. Musela som aktívne usilovať o pravdu a hľadať, ako žiť zmysluplný život. Najmä keď som čítala Božie slová: „Musíš mať praktickú lásku a musíš nájsť každý možný spôsob, ako sa oslobodiť od tohto dekadentného, bezstarostného života, ktorý sa ničím nelíši od života zvieraťa. Musíš žiť život, ktorý má zmysel a hodnotu a nesmieš sa klamať ani zaobchádzať so svojím životom ako s hračkou,“ Cítila som, že to je Boh, ktorý nás poučuje a kladie na nás požiadavky, a že to je to, o čo by som sa mala usilovať. Môj život bol naozaj veľmi zvrátený. Na univerzite nás učitelia neučili stanovovať si správne životné ciele, ale namiesto toho si užívať univerzitný život. Niektorí učitelia dokonca hovorili, že ak si na univerzite nechodil poza školu, nemal vzťah alebo nebláznil, tak si vôbec nežil. Takáto atmosféra bola na celej škole, všetci sa hnali za jedlom, pitím a zábavou a súťažili medzi sebou. Málokto sa skutočne sústredil na štúdium. Ľudia sa nerozprávali o tom, ako sa učiť alebo osvojiť si nejakú zručnosť, ale o jedení, pití, zábave, podlizovaní sa učiteľom a o tom, ako si riadiť osobné vzťahy. Zdalo sa, že žijeme slobodný a ľahký život, ale vo vnútri sme sa cítili prázdni a zmätení, bez predstavy o tom, aký by mohol byť zmysel života, a nevedeli sme, o čo presne by sme sa v živote mali usilovať. Hoci som vedela, že usilovať sa o tieto veci nemá skutočný zmysel, moje duchovné postavenie bolo slabé. V takom prostredí som si nedokázala pomôcť a nasledovala som tento spôsob života, Bolo pre mňa ťažké upokojiť sa a usilovať o pravdu. Uspokojila som sa s občasným chodením na zhromaždenia a udržiavaním dobrého vzťahu s rodičmi bez toho, aby som premýšľala o tom, ako si plniť povinnosť stvorenej bytosti. Nebola som len negatívna a neustupovala som, aby som si užila dočasné pohodlie? Predtým som nechápala pravdu a nevedela som, o čo je skutočne cenné sa usilovať. Žila som len podľa prianí svojich učiteľov a rodičov, mysliac si, že ak sa dostanem na univerzitu, nájdem v živote nejaký smer a cieľ. Ale v skutočnosti mi univerzitný život nepriniesol jasnú cestu životom, ale skôr život plný ešte väčšej skazenosti a zmätku. Aký malo zmysel tam naďalej ostávať? Spomenula som si, ako som nedávno išla s bratmi a sestrami kázať evanjelium. Hoci nás niekedy urážali a vysmievali sa nám, moje srdce sa cítilo naplnené a radostné, a cítila som, že konať povinnosť stvorenej bytosti a robiť spravodlivé veci je to, čo robí život zmysluplným. Túto radosť a pokoj v srdci nemôže nič nahradiť. Predtým som náležite neverila v Boha a premárnila som toľko času, pretože som sa usilovala o poznanie. Ak by som sa naďalej nechala obmedzovať rodičmi a pokračovala v tomto zvrátenom živote v škole, nebolo by to odo mňa úplne nerozumné? Keď som si to uvedomila, rozhodla som sa zanechať štúdium a konať svoju povinnosť.

Večer 1. januára 2013 sme sa so sestrou vrátili domov. Môj otec povedal sestre a mne: „Zavolal som vás dnes späť, aby som vám všetko vyložil. Musíte si to dobre premyslieť a rozhodnúť sa, či ešte stále chcete veriť v Boha. Ak chcete veriť v Boha, tak sa už neobťažujte pokračovať v štúdiu, a obe sa pre mňa môžete považovať za mŕtve! Ak sa rozhodnete zanechať svoju vieru, tak prerušte svoje väzby s tými, ktorí veria v Boha, a pokračujte v štúdiu.“ Povedal tiež: „Viera v Boha je v rozpore s vládou a nám vládne ČKS. Naozaj si myslíte, že sa im môžete postaviť?“ Hneď ako sme so sestrou svedčili o Božom diele, môj otec a ujo sa rozzúrili, popierali Boha a rúhali sa Mu, a dohovárali nám a nadávali nám. Keď som ich takto videla, naozaj ma to vystrašilo, a neustále som sa v srdci modlila k Bohu, prosiac Ho, aby mi dal vieru a silu čeliť tejto situácii. Neustále nám nadávali až do približne druhej alebo tretej ráno. Moja matka nás tiež neustále vypočúvala, či ešte stále chceme veriť v Boha. Naozaj som chcela ostať ticho a len sa tým nejako pretĺcť, ale pomyslela som si, že pretože som sa bála, že ma rodina odmietne, neodvážila som sa priznať, že verím v Boha, a nesvedčila som o Bohu. Nemohla som to urobiť znova. Nielenže moja rodina čakala na moju odpoveď, ale aj Boh čakal, že zaujmem svoje stanovisko. Aj satan sledoval, čo si vyberiem. Bez ohľadu na to, ako sa ku mne rodičia správali, musela som stáť pevne vo svojom svedectve. Tak som pevne povedala: „Budem naďalej veriť v Boha!“ Môj otec nahnevane povedal: „Keďže budeš ďalej veriť v Boha, tak odíď z tohto domu. Odteraz si pre mňa mŕtva!“ Potom nás vyhodil zo svojej izby. Moje srdce tak veľmi bolelo. Ja som len chcela veriť v Boha a nikdy som nepovedala, že nechcem svojich rodičov, ale prečo nemohli počúvať moje srdce? Prečo ma nútili vybrať si? Keď som sa vrátila do svojej izby, nevedela som upokojiť svoje emócie. Modlila som sa k Bohu: „Bože! Bez ohľadu na to, ako sa ma snažia zastaviť, budem Ťa nasledovať. Prosím, daj mi vieru a silu a veď ma na ceste vpred.“

Na druhý deň ráno, keď sa začalo brieždiť, prišli k nám domov teta a ujo a naliehali na mňa a sestru, aby sme neverili v Boha. Teta povedala, že otec si pri našej výchove veľa vytrpel, a dokonca plakala a prosila ma, aby som prestala veriť v Boha. Bola som naozaj slabá a naozaj som chcela len prikývnuť, aby som ich upokojila, ale vedela som, že tým by som nevydávala svedectvo, a že nemôžem poprieť Boha ani Ho zradiť. Nemohla som raniť Božie srdce. Počas nasledujúcich pár dní nás so sestrou neustále obviňovali z nedostatku svedomia. Môj otec tiež neustále trval na tom, aby sme si vybrali medzi našou vierou a našou rodinou. V srdci som vedela, že viera v Boha je tá správna cesta. Boh ma viedol a sprevádzal už od malička, a moja viera sa už stala súčasťou môjho života. Nemohla som opustiť Boha. Ale keď som si spomenula, ako tvrdo moji rodičia pracovali, aby ma vychovali, v srdci som k nim neustále cítila pocit dlhu, a tiež som nechcela raniť ich city. Nevedela som, čo robiť, tak som sa neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol. Pomyslela som na Božie slová: „Boh stvoril tento svet a priviedol naň človeka, živú bytosť, ktorej udelil život. Človek následne získal rodičov a príbuzných a už nebol sám. Odkedy človek po prvýkrát uzrel tento hmotný svet, bol predurčený na to, aby existoval v rámci Božieho ustanovenia. Je to dych života od Boha, ktorý podporuje každú živú bytosť počas dospievania až do dospelosti. Počas tohto procesu nik nemá pocit, že človek existuje a rastie pod Božou opaterou. Skôr verí, že človek rastie pod milosťou rodičovskej výchovy a jeho vlastný životný inštinkt podnecuje jeho rast. To preto, lebo človek nevie, kto mu dal život, ani odkiaľ pochádza, a už vôbec nie, akým spôsobom životný inštinkt vytvára zázraky. Vie len to, že jedlo je základom, vďaka ktorému žije ďalej, že vytrvalosť je zdrojom jeho životnej existencie a že presvedčenia, ktoré existujú v jeho mysli, sú kapitálom, od ktorého závisí jeho prežitie. Človek si vôbec neuvedomuje Božiu milosť a zaopatrenie, a tak premrháva život, ktorý mu Boh dal… Ani jeden človek, na ktorého Boh dohliada dňom i nocou sa iniciatívne nerozhodne Ho uctievať. Boh len vykonáva dielo na človeku, pre ktorého neexistujú žiadne očakávania, ako si to naplánoval. Robí tak v nádeji, že jedného dňa sa človek prebudí zo sna a zrazu si uvedomí hodnotu a zmysel života, cenu, ktorú Boh zaplatil za všetko, čo človeku dal, a dychtivosť, s akou Boh zúfalo prahne po tom, aby sa k Nemu človek vrátil.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Z Božích slov som pochopila, že môj život pochádza od Boha, a že je to Boh, ktorý mi dal tento dych života a umožnil mi tak prežiť na tomto svete. Moju rodinu a mojich rodičov zariadil Boh. Hoci sa zdalo, že ma do dospelosti vychovali rodičia, v skutočnosti som až dodnes prežila preto, lebo Boh ma tajne strážil a ochraňoval. Od detstva až do dospelosti mi rodičia zabezpečovali len materiálne potreby a školné, ale zriedka sa o mňa starali alebo ma učili, ako si mám správne počínať. Až čítaním Božích slov som sa naučila, ako si mám správne počínať. Keď som bola malá, so sesternicou sme sa hádali pre malichernosti a bola to moja stará mama, ktorá ma pomocou Božích slov učila byť tolerantná a trpezlivá, a nebyť malicherná ani sa nesnažiť o pomstu. V škole mnohí moji spolužiaci nasledovali zlé trendy a stali sa závislými od online hier a príliš skoro nadväzovali vzťahy. Čítala som Božie slová a vedela som, že tieto veci sa Bohu nepáčia, a tak som sa k nim v týchto veciach nepridala. Na univerzite mnohí moji spolužiaci podvádzali na skúškach, podlizovali sa učiteľom v záujme svojej akademickej budúcnosti a navzájom sa využívali. Z Božích slov som pochopila, že Boh od nás vyžaduje, aby sme boli čestní ľudia, a že by sme sa nemali zapájať do podvodov, žiarlivosti ani sporov, a tak som sa k nim v tomto nepridala. Tiež som počas dospievania zažila veľa strašidelných a desivých situácií a spoliehaním sa na modlitbu a volaním k Bohu som vždy dokázala nájsť oporu a prestať sa báť. Boli to Božie slová, ktoré ma viedli a pomohli mi pochopiť niektoré pravdy, a tak ma tie zlé trendy nezavádzali ani nepokúšali a nestala som sa podlou ani skazenou. Bol to tiež Boh, kto ma vždy strážil a ochraňoval a umožnil mi vyrastať v pokoji a zdraví. Bolo Božím predurčením, že ma moji rodičia porodili. Ich starostlivosť o mňa bola tiež pod Božou zvrchovanosťou a ja by som mala oplatiť Božiu lásku. Po toľkých rokoch viery v Boha som pre Boha veľa neurobila a len som si užívala Božiu milosť a požehnania. Predtým som si kvôli obmedzovaniu zo strany rodičov nekonala svoje povinnosti, ale nemohla som naďalej zostať vzdorovitá a už som viac nechcela opustiť svoje povinnosti, aby som si udržala vzťah s rodičmi.

Čítala som viac z Božích slov: „Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. Ak tvoji rodičia neveria v Boha, ak dobre vedia, že viera v Boha je správna cesta a môže viesť k spáse, a napriek tomu ju neprijímajú, potom niet pochýb o tom, že sú to ľudia, ktorí majú odpor k pravde a nenávidia ju. Sú to tiež ľudia, ktorí vzdorujú Bohu a nenávidia Ho – a Bohu sa prirodzene hnusia a nenávidí ich. Mohol by si pohŕdať takýmito rodičmi? Odporujú Bohu a zlorečia Mu – a v tom prípade sú to iste démoni a satani. Mohol by si ich nenávidieť a preklínať? To všetko sú skutočné otázky. Ak ti tvoji rodičia bránia veriť v Boha, ako by si sa k nim mal správať? Ako žiada Boh, mal by si milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Keď som videla, že Božie slovo hovorí: „Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí,“ získala som jasnejšie pochopenie toho, aké rozhodnutie by som mala urobiť. Moji rodičia neverili v Boha a dokonca sa ma snažili prenasledovať a zabrániť mi veriť. Keď sme im so sestrou svedčili o Bohu, môj otec sa veľmi nahneval a preklínal Boha a hovoril rúhavé veci. Ich podstata je diabolská a patria satanovi. Predtým som si myslela, že sú proti mojej viere len preto, lebo ich zaviedli nepodložené fámy ČKS, ale keď aj ostatní videli nepodložené fámy ČKS, dokázali rozlíšiť dobro od zla a slepo nenasledovali odsúdenie Boha zo strany ČKS. Ale moji rodičia nerozlišovali a slepo verili ČKS a pridali sa k nej v jej odsúdení. Navyše, moji starí rodičia im predtým kázali evanjelium, ale oni ho neprijali a neskôr, keď videli, ako nás starí rodičia vedú k viere v Boha, prechovávali k starým rodičom nenávisť, dokonca na nich útočili a urážali ich. Dokonca sa vyhrážali starým rodičom, že ak budú naďalej veriť v Boha, prestanú im dávať peniaze. Počas tohto obdobia sa tiež neustále vyhrážali mne a sestre, vystríhali nás pred vierou v Boha. Tentoraz, keď zistili, že veríme v Boha, snažili sa nás prinútiť zanechať našu vieru vyhrážaním sa, že s nami prerušia vzťahy. Uvedomila som si, že to nebolo tak, že by boli hlúpi a nevedomí alebo neschopní rozlišovať, ale že ich prirodzenosťou bola nenávisť voči Bohu a odpor voči Nemu. V ten deň som sa rozhodla veriť v Boha a kráčať po správnej ceste, ale moji rodičia ma neustále prenasledovali a boli proti mne. Nebola som s nimi na rovnakej ceste a nemohla som sa nimi naďalej nechať obmedzovať. V tú noc som nemohla zaspať, prehadzovala som sa a neustále som sa modlila k Bohu, prosiac Ho, aby ma viedol a dal mi príležitosť konať si svoju povinnosť.

Na druhý deň ráno ma otec odviezol do školy. Po dokončení záverečných skúšok som odovzdala prácu skôr, a kým tam neboli spolužiaci, zbalila som si veci a odišla som konať svoju povinnosť. Už takmer desať rokov si v cirkvi konám svoju povinnosť, a čítaním Božích slov i cvičením sa vo svojej povinnosti som sa postupne naučila rozlišovať rôznych ľudí, udalosti a veci a zároveň som čiastočne pochopila svoju skazenú povahu. Pomaly som začala skutočne žiť ľudskú podobu. Vždy, keď si spomeniem na túto skúsenosť, som Bohu veľmi vďačná. Hoci som v Boha verila od malička, bola som príliš nevedomá a zbabelá, a aj keď som poznala pravú cestu, nemala som odvahu na nej zotrvať. Podľahla som nátlaku rodičov a nemohla som správne usilovať o pravdu ani si konať svoju povinnosť. Je to Boh, kto ma vždy viedol svojimi slovami na správnu životnú cestu. Som vďačná za Božiu lásku a spásu.