Liu Jie, Čína

V auguste 2023 som bola vodkyňou v cirkvi. 29. augusta prišiel list od vyšších vodcov. Písalo sa v ňom, že dve neďaleké cirkvi sa v posledných dňoch stali terčom zatýkania ČKS a mnoho bratov a sestier bolo zatknutých. Pýtali sa, či viem o tamojšej situácii. Keď som ten list dočítala, bola som šokovaná: „Ako mohlo byť opäť zatknutých toľko bratov a sestier? Vodcovia pravdepodobne poslali tento list, aby zistili, či som schopná ísť tam a riešiť následky. Hoci nepoznám tamojšiu situáciu, mám isté predchádzajúce skúsenosti s riešením následkov. Keby som tam išla, dokázala by som túto úlohu zvládnuť. Navyše, keďže bolo zatknutých toľko bratov a sestier z tamojších cirkví, bude ťažké nájsť ľudí, ktorí by riešili následky.“ Potom mi však napadla iná myšlienka: „Riešiť následky je príliš nebezpečné. Hľadá ma polícia. Ak tam pôjdem, mohli by zatknúť aj mňa. V každom prípade skutočne nerozumiem, čo sa v tých cirkvách deje, a okrem toho, vodcovia nezariadili, aby som tam išla. Bude najlepšie, ak sa na túto úlohu dobrovoľne neponúknem.“ Odpovedala som teda, že som tam nikdy nebola a nemám prehľad o situácii. Nečakala som, že hneď po odoslaní tohto listu príde od vyšších vodcov ďalší. Písalo sa v ňom, že by som mala ísť do tých dvoch cirkví a riešiť následky. Vodcovia mi odovzdali aj zoznam sedemnástich ľudí, ktorí boli zatknutí. Boli na ňom vodcovia cirkví a ľudia, ktorí konali niekoľko ďalších dôležitých povinností. V liste so mnou vyšší vodcovia tiež hovorili v duchovnom spoločenstve o niektorých cestách, ako riešiť následky, požiadali ma, aby som tam našla sestru Zhou Na a pracovala s ňou, a kládli mi na srdce, aby som sa veľa modlila k Bohu a dávala si veľký pozor na svoju bezpečnosť. Keď som to čítala, mala som veľmi nepríjemný pocit na srdci. Myslela som na to, že mnoho bratov a sestier z týchto cirkví bolo zatknutých, takže tam zostalo príliš málo ľudí schopných riešiť následky. Mala som v tomto ohľade určité skúsenosti a bola som vhodná na konanie tejto povinnosti, ale rozhodla som sa nečinne prizerať, pretože som sa zo strachu o vlastnú bezpečnosť bála zatknutia, a nebola som ochotná túto prácu vykonať, pokiaľ ma o to výslovne nepožiadali. Keď sa na mňa zosypali veci, jediné, čo som brala do úvahy, boli moje vlastné záujmy – ani v najmenšom som nebrala ohľad na záujmy cirkvi. Bola som príliš sebecká! Preto som vodcom odpovedala, že som ochotná riešiť následky. Vzápätí som si však pomyslela: „Väčšina vodcov a pracovníkov v týchto dvoch cirkvách bola zatknutá. Ak niektorí z nich nevydržia mučenie a stanú sa z nich judáši, neznamená to, že ak tam pôjdem, budem kráčať priamo naproti vlastnému zatknutiu? Mňa samu hľadá ČKS, takže ak ma zatknú, určite budem vystavená oveľa horšiemu mučeniu ako ostatní. Ak ma aj neubijú na smrť, zostanem mrzáčkou.“ Pri tejto myšlienke som v srdci pocítila dosť veľký strach. Povinnosť ma však volala a nemohla som byť sebecká a opovrhnutiahodná a brať ohľad len na seba. A tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol. Spomenula som si na Božie slová: „Pokiaľ ide o tvoju povinnosť a zodpovednosti, a v širšom zmysle o poverenie, ktoré ti dal Boh, a o niektoré dôležité úlohy, ktoré ti Boh pridelil, mal by si vždy platiť cenu. Bez ohľadu na to, aké ťažké to môže byť – nezáleží na tom, či musíš drieť do úmoru, ani na tom, či ťa postihne prenasledovanie, alebo aj keby to malo ohroziť tvoj život –, nemal by si tú cenu ľutovať, ale mal by si ponúknuť svoju vernosť a podriadiť sa až do smrti. Toto je skutočný prejav, skutočné vydávanie sa a pravé praktizovanie usilovania sa o pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa musí človek usilovať o pravdu) Z Božích slov som pochopila, že toto volanie povinnosti bolo Božou skúškou pre mňa. Boh chcel vidieť môj postoj k mojej povinnosti a vidieť, či mám v Neho vieru a či som Mu podriadená. Hoci bolo riešenie následkov nebezpečné, bola som menovite povolaná konať túto povinnosť. Musela som túto povinnosť konať dobre, aj keby som za to mala zaplatiť tú najvyššiu cenu. Najdôležitejšie bolo ochrániť Božie obety pred stratou. Myslela som na to, ako ma Boží dom počas týchto rokov polieval a rozvíjal. Teraz, v tomto kritickom okamihu, som musela ochrániť prácu cirkvi. Nemohla som naďalej brať ohľad len na seba a schovávať sa v pancieri ako korytnačka. Preto som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, som stvorená bytosť a je úplne prirodzené a oprávnené sa Ti podriadiť. Nemala by som mať vlastné voľby a požiadavky. Hoci som slabá, som ochotná brať ohľad na Tvoj úmysel a nechcem, aby som neskôr vo svojej povinnosti niečo ľutovala. Kiež by si ma usmerňoval a viedol.“

31. augusta som dorazila do jednej z tých neďalekých cirkví a stretla sa so Zhou Na. Počula som, ako Zhou Na hovorí, že ČKS pri tejto príležitosti poslala mnoho policajtov, aby zatkli bratov a sestry. Obaja vodcovia, diakon pre evanjelium a hostitelia boli všetci zatknutí. Nezostala tam ani jedna bezpečná domácnosť. Pomyslela som si: „Toľko ľudí bolo zatknutých. Vyzerá to tak, že ich polícia dlho sledovala a monitorovala. Je jednoducho príliš nebezpečné konať tu povinnosti!“ Pri tejto myšlienke som v srdci pocítila veľký strach. V srdci som sa modlila k Bohu. Spomenula som si na Božie slová: „Bez ohľadu na to, aký ‚nesmierne mocný‘ je satan, aký je trúfalý a ambiciózny, aká veľká je jeho schopnosť spôsobovať škodu, aké rozsiahle sú jeho schopnosti kaziť a lákať človeka, aké chytré sú triky a intrigy, ktorými zastrašuje človeka, alebo aké rozmanité sú formy jeho existencie, nikdy nedokázal stvoriť jedinú živú bytosť, stanoviť zákony alebo pravidlá pre existenciu všetkých vecí, ani vládnuť či mať zvrchovanosť nad akýmkoľvek predmetom, či už živým alebo neživým. Vo vesmíre a na oblohe neexistuje jediná osoba ani vec, ktorá ním bola privedená k bytiu alebo ktorá existuje vďaka nemu; neexistuje jediná osoba ani vec, ktorá je pod jeho zvrchovanosťou alebo ktorú ovláda. Naopak, nielenže musí existovať pod Božou nadvládou, ale musí aj poslúchať všetky Božie príkazy a nariadenia. Bez Božieho dovolenia sa satan nemôže len tak ľahko dotknúť ani kvapky vody či zrnka piesku na zemi; bez Božieho dovolenia sa satan nemôže zahrávať ani s mravcami na zemi, nieto ešte s ľudstvom, ktoré stvoril Boh.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I) Božie slová mi dodali vieru. Boh vládne a je zvrchovaný nad všetkým. Aj satan je v Božích rukách, a preto bez Božieho dovolenia, nech by bol satan akokoľvek zúrivý, nemôže mi nič urobiť. To, či ma zatknú alebo nie, je v Božích rukách. Na druhý deň sme so Zhou Na išli za ľuďmi, ktorí mali v úschove obety a veci cirkvi. Jednomyseľne sme sa modlili k Bohu a diskutovali o tom, ako budeme spolupracovať. V priebehu niekoľkých dní sme odtiaľ bezpečne presunuli cirkevné veci a obety. Videla som Božiu ochranu a vedenie a v srdci som bola Bohu veľmi vďačná.

Hneď nato sme so Zhou Na išli do druhej cirkvi. Takmer všetci jej vodcovia a diakoni boli zatknutí. Iba diakon pre evanjelium zatknutiu unikol a nezostala ani jedna domácnosť, kde by sme si mohli odpočinúť. Neostávalo nám nič iné, len sa dohodnúť na stretnutí s diakonom pre evanjelium v kukuričnom poli alebo v kopcoch, aby sme prediskutovali prácu. V tom čase sa v práci vyskytlo veľa ťažkostí a nemohli sme ich vyriešiť všetky naraz. V srdci som cítila slabosť a žila som uprostred ťažkostí. Modlila som sa k Bohu a prosila som Ho, aby ma osvietil a viedol. Po modlitbe som si spomenula na Božie slová: „Najväčšia múdrosť je vzhliadať k Bohu a spoliehať sa na Boha vo všetkom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Viera v Boha musí začať prekuknutím zlých svetských trendov) V srdci sa mi zrazu rozjasnilo: „Áno, mala by som sa spoliehať na Boha. Boh má autoritu a moc ovládať nebo, zem a všetko. Ak sa spoľahnem na Boha, nič nie je ťažké dosiahnuť.“ Božie slová pre mňa boli ako záchranné lano, dodali mi vieru a silu. Začala som uvažovať, čo robiť bez bezpečného hostiteľského domu. Potom som si čosi uvedomila –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ ak by som poprosila nejakú sestru, aby prenajala dom, nemali by sme miesto, kde by sme sa mohli zdržiavať a diskutovať o práci? Rýchlo som o tomto nápade povedala Zhou Na. Obe sme sa zhodli a ešte v ten deň sme o tom išli hovoriť v duchovnom spoločenstve s jednou sestrou. V tom čase som však stále mala isté obavy. Situácia bola veľmi nebezpečná – bude sestra súhlasiť? Nečakala som, že povie, že práve plánuje prenajať dom, aby nás mohla hostiť. Napodiv sme dostali rovnaký nápad. Bola som nesmierne dojatá. Obe sme sestre z vďačnosti stisli ruku a neubránili sme sa slzám. Z hĺbky srdca som si uvedomila, že toto všetko bolo Božie vedenie. V čase mojej najväčšej slabosti, najväčších ťažkostí a najhoršej trýzne som sa spoľahla na Boha a uvidela som Božiu ruku. Videla som, ako Boh chráni Svoje vlastné dielo tým, že vopred pripravil možnú hostiteľku, otvárajúc nám tak cestu vpred. V srdci som Mu nevedela prestať ďakovať. Neskôr som sa dozvedela, že po tom, čo bola zatknutá diakonka pre všeobecné záležitosti Lin Xi, jej syn vynaložil nejaké peniaze a poprosil známeho, aby vybavil jej prepustenie na kauciu. Lin Xi povedala, že ju polícia mučila. Bili ju päsťami, kopali do nej, fackovali ju a dávali jej šoky elektrickým obuškom. Liali do nej aj horčicový olej, oblievali ju studenou vodou a následne ju obarili vriacou. Bola tak strašne zbitá, až mala tvár celú posiatu modrinami, a putá sa jej tak hlboko zarezali do mäsa, že sa nedali sňať. Počula som aj to, že vodkyňu cirkvi, sestru Li Shuang, zbili na nepoznanie. Keď som to všetko počula, mala som v srdci veľký strach. Celá som zoslabla a srdce ma bolelo tak veľmi, akoby mi doň vrazili nôž. Pomyslela som si: „Riešim následky, takže niekedy musím osobne presúvať obety a knihy Božích slov. Konať svoju povinnosť na tomto mieste je ako vytrhnúť obety priamo spod nosa polície. V dnešnej dobe sú všade kamery a kamerové systémy a ja som hľadaná osoba. Hrozí nebezpečenstvo, že ma môžu kedykoľvek zatknúť. Ak ma zatknú na ceste pri presúvaní kníh Božích slov, ako ma budú mučiť? Lin Xi má 78 rokov, a aj tak ju surovo zbili takmer na smrť. Ak zatknú mňa, neviem, akému mučeniu ma polícia podrobí. Neubijú ma na smrť? Ani neviem, či z väzenia vyjdem živá. Ak nevydržím mučenie a stane sa zo mňa judáš, môj život viery v Boha sa skončí a nebudem mať žiadnu šancu na spásu.“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa bála. V tele mi už neostala žiadna sila a dokonca som začala pociťovať istú ľútosť: „Teraz som naozaj v oku búrky. Prečo som si to poriadne nepremyslela, kým som tak unáhlene prijala túto povinnosť? Ako som mohla byť taká hlúpa?“ Uvedomila som si, že môj stav nie je správny, a pomodlila som sa k Bohu: „Drahý Bože, počula som, že veľký červený drak zatkol mnoho vodcov a pracovníkov, dobil sestry na nepoznanie a najrôznejšími spôsobmi ich mučil. V srdci cítim slabosť a strach a žijem v bojazlivosti. Drahý Bože, prosím Ťa, aby si ma usmerňoval a viedol a dal mi vieru a silu nenechať sa zastrašiť temným vplyvom ČKS!“

Po modlitbe som si spomenula na jednu vetu z Božích slov: „Dokonca aj svoj vlastný život –, ale Božie poverenia sa musia dokončiť.“ Vyhľadala som si tento úryvok, aby som si ho prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „To, ako by si mal zaobchádzať s Božím poverením, je mimoriadne dôležité. Je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo ti Boh zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si prijať svoj trest. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia plnia poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najvyššia zodpovednosť človeka a je to rovnako dôležité ako samotný jeho život. Ak berieš Božie poverenia na ľahkú váhu, je to najvážnejšia zrada Boha. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty. Ľudia musia dôkladne porozumieť, ako zaobchádzať s Božími povereniami, a prinajmenšom by mali pochopiť: keď Boh zveruje človeku poverenia, povyšuje ho tým, a druh osobitnej milosti, ktorú preukazuje človeku, je to najslávnejšia z vecí a všetko ostatné možno opustiť – dokonca aj svoj vlastný život –, ale Božie poverenia sa musia dokončiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Ako som tak uvažovala o Božích slovách, pochopila som, že povinnosť je poverenie, ktoré ľuďom dal Boh, a je to zodpovednosť, ktorú ľuďom ich česť nedovolí odmietnuť. Ak ju človek nedokáže splniť, nezaslúži si žiť. Spomenula som si na svätých z dávnych čias. Aby splnili Božie poverenie, kázali Božie evanjelium vo všetkých kútoch sveta. Aj keď preliali svoju krv a položili svoje životy, nikdy nepodľahli silám satana. Bez váhania a pochybností pokračovali v hlásaní Božieho evanjelia. Keď však táto povinnosť pripadla mne, nebrala som ju ako ctihodnú vec. Namiesto toho som žila v bojazlivosti, pretože som sa bála zatknutia. Brala som ohľad len na svoje vlastné záujmy, zisky a straty. Keď som sa ocitla v nebezpečenstve, chcela som utiecť. Ešte som ani nebola zatknutá a mučená, a už som začala ľutovať, že som túto povinnosť prijala, a vo svojom srdci som Boha už zradila. Keď som to porovnala so svätými z dávnych čias, naozaj som sa hanbila! Dokázali podať úžasné svedectvo aj bez toho, aby prečítali toľko Božích slov. Naproti tomu ja, hoci som v Boha verila už mnoho rokov a zjedla a vypila som veľa Božích slov, som v kritickom okamihu nebola schopná brať ohľad na Božie úmysly a pri konaní svojej povinnosti som neprejavila žiadnu vernosť. Príliš mi chýbalo svedomie a ľudská prirodzenosť!

Prečítala som si ďalšie Božie slová: „Antikristi sú mimoriadne sebeckí a hodní opovrhnutia. Nemajú pravú vieru v Boha a už vôbec nie sú Bohu verní; keď sa stretnú s nejakým problémom, chránia a ochraňujú len sami seba. Nič pre nich nie je dôležitejšie než vlastná bezpečnosť. Nestarajú sa o to, aké škody utrpí dielo cirkvi – pokiaľ môžu žiť a nezatknú ich, na ničom inom nezáleží. Títo ľudia sú mimoriadne sebeckí, vôbec nemyslia na bratov a sestry či na dielo cirkvi, myslia len na svoju vlastnú bezpečnosť. Sú to antikristi. Keď takéto veci postihnú tých, ktorí sú verní Bohu a majú pravú vieru v Boha, ako to zvládnu? V čom sa ich konanie líši od konania antikristov? (Keď takéto veci postihnú tých, ktorí sú verní Bohu, vymyslia spôsob, ako ochrániť záujmy Božieho domu, ako zabrániť stratám na obetách Bohu a prijmú potrebné opatrenia pre vodcov a pracovníkov a bratov a sestry, aby minimalizovali straty. Antikristi sa zatiaľ uistia, či sú ochránení ako prví. Nezaujímajú sa o dielo cirkvi ani o bezpečnosť Bohom vyvoleného ľudu a keď cirkev čelí zatýkaniam, vedie to k stratám na cirkevnom diele.) Antikristi opustia dielo cirkvi a Božie obety a nezariadia, aby sa ľudia vyrovnali s následkami. Je to rovnaké, ako dovoliť veľkému červenému drakovi, aby sa zmocnil Božích obiet a Božieho vyvoleného národa. Nie je to tajná zrada Božích obiet a Božieho vyvoleného národa? Keď tí, ktorí sú verní Bohu, jednoznačne vedia, že prostredie je nebezpečné, aj tak pred svojím odchodom čelia riziku konania práce spojenej s odstraňovaním následkov a straty Božieho domu udržia na minime. Ich prioritou nie je vlastná bezpečnosť. Povedz Mi, kto by v tejto podlej krajine veľkého červeného draka mohol zabezpečiť, že viera v Boha a konanie svojej povinnosti nebudú spojené so žiadnym nebezpečenstvom? Nech človek prijme akúkoľvek povinnosť, vždy zahŕňa nejaké riziko – no vykonávanie povinnosti je poverením od Boha a počas Jeho nasledovania musí človek prijať riziko súvisiace s jej konaním. Mal by postupovať múdro a má potrebu prijať opatrenia na zaistenie vlastnej bezpečnosti, jeho osobná bezpečnosť by však pre neho nemala byť na prvom mieste. Mal by zohľadniť Božie úmysly a uprednostniť dielo Jeho domu a šírenie evanjelia. Najviac záleží na tom, aby naplnil Božie poverenie, to je na prvom mieste. Pre antikristov je najdôležitejšia ich osobná bezpečnosť; myslia si, že s ničím iným nemajú nič spoločné. Je im jedno, keď sa niečo stane niekomu inému, nech je to ktokoľvek. Pokiaľ sa nič zlé nestane im samým, cítia sa spokojne. Nemajú ani kúsok vernosti, čo je dané prirodzenosťou-podstatou antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) Božie slová odhalili sebeckú a opovrhnutiahodnú prirodzenosť antikristov. Uvedomila som si, že keď sa antikristi ocitnú v nebezpečnej situácii zatýkania veľkým červeným drakom, na každom kroku sa snažia ochrániť len samých seba. Svoju vlastnú bezpečnosť kladú na prvé miesto a nikdy neberú do úvahy záujmy Božieho domu. Dokonca opustia Božie obety, len aby si zaistili vlastnú bezpečnosť. V spojitosti s Božími slovami som to porovnala s tým, čo som odhalila ja, a zistila som, že som rovnaká ako antikrist. Keď som počula, že polícia pri tejto vlne zatýkania zmobilizovala množstvo policajtov, že zatknutí bratia a sestry boli vystavení rôznym formám mučenia, že Li Shuang bola zbitá na nepoznanie a že neušetrili ani 78-ročnú Lin Xi, bála som sa, že pri riešení následkov padnem do rúk polície, a ak ma rovno neubijú na smrť, prinajmenšom ostanem mrzáčkou. Ak by som nevydržala mučenie a stala sa judášom, nemohla by som byť spasená. Žila som v bojazlivosti a strachu a dokonca som ľutovala, že som prijala túto povinnosť. Keď som sa ocitla v nebezpečenstve, chcela som len ochrániť samu seba. Nemyslela som na bezpečnosť svojich bratov a sestier a nebrala som do úvahy to, či Božie obety nezhabe veľký červený drak. Akoby mi bolo jedno, koho zatknú, pokiaľ to len nebudem ja. Vôbec som nechránila prácu cirkvi. Bola som jednoducho príliš sebecká a opovrhnutiahodná! Premýšľala som o tom, ako nám pri viere v Boha alebo konaní akýchkoľvek povinností v krajine veľkého červeného draka hrozí riziko zatknutia, ale Boh využíva toto prostredie na to, aby nás skúšal a zdokonalil našu vieru. Tí, ktorí v nebezpečných podmienkach nedbajú na vlastnú bezpečnosť, ochraňujú Božie obety, ako aj svojich bratov a sestry, sú tí, ktorí chránia prácu cirkvi a sú verní Bohu. Keď som to pochopila, už som sa tak nebála a mala som vieru v to, že riešenie následkov zvládnem dobre a čo najrýchlejšie presuniem obety a knihy Božích slov do bezpečia, aby som minimalizovala straty.

Prečítala som si ďalší úryvok Božích slov: „Ako zomreli učeníci Pána Ježiša? Niektorých z nich ukameňovali, iných vliekli za koňom, ukrižovali dolu hlavou alebo ich rozštvrtilo päť koní – postretli ich rôzne formy smrti. Aký bol dôvod ich smrti? Bolo to to, že spáchali nejaký zločin a boli potom popravení podľa zákona? Nie. Hlásali Pánovo evanjelium, ale ľudia vo svete ho neprijali a namiesto toho ich odsudzovali, a bili, osočovali ich, ba dokonca ich usmrcovali – takto boli umučení. Nehovorme o konečnom výsledku týchto mučeníkov ani o Božej definícii ich správania, ale položme si túto otázku: Keď prišli na koniec, zodpovedalo to, ako dospeli ku koncu svojho života, ľudským predstavám? (Nie, nezodpovedalo.) Z pohľadu ľudských predstáv zaplatili takú veľkú cenu, aby šírili Božie dielo, no napokon ich zabil satan. To nezodpovedá ľudským predstavám, ale práve to sa im prihodilo. Boh to dovolil. Akú pravdu v tom možno hľadať? Dovolil im Boh takto zomrieť v dôsledku Jeho kliatby a odsúdenia alebo to bol Jeho plán a požehnanie? Ani jedno z toho. Čo to bolo? Ľudia teraz vnímajú svoju smrť veľmi bolestivo, no veci sa mali takto. Tak zomreli tí, ktorí verili v Boha, ako sa to dá vysvetliť? Keď spomíname túto tému, pasujete sa do ich pozície, sú teda vaše srdcia zarmútené a pociťujete skrytú bolesť? Pomyslíte si: ‚Títo ľudia plnili svoju povinnosť šírenia Božieho evanjelia a mali by sa pokladať za dobrých ľudí, ako ich teda mohol postretnúť taký koniec a výsledok?‘ Takto v skutočnosti zomreli a odišli ich telá. Bol to spôsob ich odchodu z ľudského sveta, čo však neznamenalo, že ich výsledok bol rovnaký. Bez ohľadu na spôsob ich smrti a odchodu alebo ako to prebehlo, Boh takto neurčil konečné výsledky týchto životov, týchto stvorených bytostí. To je niečo, čo ti musí byť jasné. Naopak, bol to presne spôsob, ktorým odsúdili tento svet a podali svedectvo o Božích skutkoch. Tieto stvorené bytosti použili svoje najcennejšie životy – posledný okamih svojich životov –, aby podali svedectvo o Božích skutkoch, aby podali svedectvo o veľkej Božej moci a aby vyhlásili satanovi a svetu, že Božie skutky sú správne, že Pán Ježiš je Boh, že On je Pán a Božie vtelené telo. Ani do poslednej chvíle svojho života nikdy nezapreli meno Pána Ježiša. Nebola to forma súdu nad týmto svetom? Použili svoje životy, aby vyhlásili svetu a dokázali ľuďom, že Pán Ježiš je Pán, že Pán Ježiš je Kristus, Božie vtelené telo, že dielo vykúpenia celého ľudstva, ktoré vykonal, umožňuje tomuto ľudstvu žiť ďalej – táto skutočnosť je naveky nemenná. Do akej miery si vykonali svoju povinnosť tí, ktorí boli umučení za hlásanie evanjelia Pána Ježiša? Bolo to do najväčšej možnej miery? Ako sa táto najväčšia možná miera prejavila? (Obetovali svoje životy.) Správne, zaplatili svojimi životmi. Rodina, bohatstvo a materiálne statky tohto života sú všetko vonkajšie veci. Jediná vec, ktorá súvisí s vlastným ja, je život. Pre každého živého človeka je život to najhodnotnejšie a najvzácnejšie a práve títo ľudia dokázali obetovať to najvzácnejšie, čo mali, aby potvrdili Božiu lásku k ľudstvu a svedčili o nej. Až do samého konca, pokým nezomreli, nezapreli Božie meno ani Božie dielo a posledné chvíle svojho života využili na to, aby podávali svedectvo o existencii tejto skutočnosti – nie je to najvyššia forma svedectva? Toto je najlepší spôsob, ako vykonávať svoju povinnosť; toto znamená splniť zodpovednosť človeka. Svoju zodpovednosť nezanechali, ani keď sa im satan vyhrážal, zastrašoval ich a napokon ich prinútil zaplatiť svojimi životmi. Toto je splnenie povinnosti v najvyššej možnej miere. Čo tým chcem povedať? Chcem povedať, aby ste o Bohu podávali svedectvo a hlásali Jeho evanjelium rovnakou metódou? Nemusíš to nevyhnutne urobiť, musíš však porozumieť tomu, že je to tvoja zodpovednosť a že ak to Boh bude od teba potrebovať, mal by si to prijať ako niečo, čo je tvojou povinnosťou urobiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Kázanie evanjelia je povinnosť, ktorú musia plniť všetci veriaci) Po uvažovaní o Božích slovách som pochopila, že vo viere v Boha musí mať človek srdce, ktoré nesmierne túži po Bohu. Spomenula som si na svätých z dávnych čias, ktorí položili svoje životy, aby hlásali evanjelium Pána Ježiša. Niektorých ťahali za koňmi, iných hodili do vriaceho oleja a Peter bol pre Boha ukrižovaný dolu hlavou, pričom zostal podriadený až do smrti. Podali o Bohu zvučné svedectvá. Ich smrť mala obrovský zmysel a hodnotu; ich smrť si Boh pamätá. Hoci ich telá boli zranené a zabité satanom, ich duše nikdy nezomreli. Ak by som zo strachu pred zatknutím a ubitím na smrť opustila svoju povinnosť alebo sa stala judášom a zradila Boha, žila by som ako chodiaca mŕtvola. Nakoniec by moja duša bola uvrhnutá do pekla, aby trpela večný trest. A tak som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, Ty máš posledné slovo o mojom živote a smrti. Som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniam. Ak ma naozaj zatknú, bude to s Tvojím dovolením. Som ochotná pevne vytrvať vo svojom svedectve o Tebe. Aj keby ma polícia umučila na smrť, nikdy sa nastanem judášom a nezapredám záujmy cirkvi.“ Po modlitbe som mala v srdci viac viery.

Keďže všetci vodcovia cirkvi boli zatknutí, vôbec sme nevedeli, koľko domácností cirkev používa na úschovu kníh. Neskôr sme sa popýtali a zistili sme, že knihy Božích slov, ktoré uchovávala sestra Hao Yi a ďalšia sestra, sa musia presunúť. Od jednej sestry, ktorú policajti už prepustili, sme tiež počuli, že polícia sa chystá vykonať druhú vlnu zatýkania. Ak by sa knihy nepresunuli včas, padli by do rúk veľkého červeného draka. Našli sme odľahlé miesto na stretnutie s Hao Yi, ale ona povedala, že pri dverách domu, kde sú uchovávané knihy Božích slov, sú dve bezpečnostné kamery. Bála sa, že ak by sme sa ich pokúsili presunúť, niečo by sa pokazilo, a za žiadnu cenu nám to nechcela dovoliť. Pomyslela som si: „Polícia má fotku Hao Yi a požiadala zatknutých bratov a sestry, aby ju identifikovali. Ak tie knihy nepresunieme, potom ak sa jej niečo stane, všetky knihy Božích slov padnú do rúk veľkého červeného draka a záujmy cirkvi budú vážne poškodené. Ak ma však pri presúvaní kníh zatknú, neubije ma polícia jednoducho na smrť?“ V srdci som cítila isté obavy a strach, a tak som sa modlila k Bohu. Spomenula som si na to, čo povedal Pán Ježiš: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale nedokážu zabiť dušu – bojte sa skôr Jeho, ktorý dokáže zničiť dušu aj telo v pekle.“ (Mt 10, 28) Áno. Satan môže ublížiť telu, ale nemôže zabiť dušu. Ak by ma pri presúvaní kníh zatkli, bolo by to s Božím dovolením. Bol to môj čas podať svedectvo o Bohu. Nemohla som dovoliť, aby knihy Božích slov padli do rúk veľkého červeného draka. Povedala som Hao Yi: „S presúvaním kníh Božích slov si nemusíš robiť starosti. Presunieme ich samy.“ Hao Yi súhlasila. So Zhou Na sme to prediskutovali a dohodli sme sa, ako knihy Božích slov presunieme. Zhou Na povedala: „Tento presun je príliš nebezpečný. Teba hľadajú – nemala by si sa ukazovať. Pôjdem sama, takže ak ma zatknú, budem jediná.“ Keď som počula, ako to Zhou Na hovorí, bola som hlboko dojatá a chcela som ju to nechať urobiť samu. Potom som si však spomenula, že má podlomené zdravie a hrozilo by jej nebezpečenstvo, pretože ak by mala sama presunúť všetky knihy, trvalo by jej to veľmi dlho. Nemohla som byť naďalej sebecká a opovrhnutiahodná a chrániť samu seba. Povedala som: „Bude lepšie, ak pôjdeme obe. Tak to bude rýchlejšie. Čím menej času to zaberie, tým to bude bezpečnejšie.“ A tak sme sa prestrojili a knihy Božích slov sme odtiaľ opatrne presunuli. O niekoľko dní neskôr sme dokončili presun kníh Božích slov aj z toho druhého miesta. Videla som Božiu starostlivosť a ochranu a v srdci som bola Bohu nesmierne vďačná!

Vďaka tejto skúsenosti s riešením následkov som bola hlboko dojatá. Boli to Božie slová, ktoré ma krok za krokom viedli k tomu, aby som vyšla zo svojej bojazlivosti a strachu. Vo chvíli mojej najväčšej trýzne a bezmocnosti to bol Boh, kto mi otvoril cestu a dal mi skutočné porozumenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti a skúsenosť s nimi. Zároveň som získala aj určité poznanie o svojej vlastnej sebeckej a odpornej satanskej prirodzenosti. Uvedomila som si, že konanie mojej povinnosti v tomto nebezpečnom prostredí ma odhaľuje a zdokonaľuje. Nevyhla som sa konaniu svojej povinnosti v nebezpečnom prostredí. Všetky tieto výsledky boli dosiahnuté pod vedením Božích slov. Bohu vďaka!