Zhong Zhen, Čína

V minulosti som mala nešťastné manželstvo. Po rozvode bolo pre mňa veľmi ťažké vychovávať svoje dcéry sama. Neskôr som sa dala dohromady s kolegom z našej školy. Po svadbe bol ku mne a k mojim dcéram veľmi dobrý a doma som sa nemusela o nič starať. Bola som mu veľmi vďačná. Hoci bol môj život stabilný, v hĺbke srdca som stále cítila nevysvetliteľnú prázdnotu. V auguste 2012 mi moja sesternica kázala evanjelium Všemohúceho Boha posledných dní. Začala som čítať Božie slová a cez víkendy sa zhromažďovať so sesternicou. Z Božích slov som pochopila, že človeka stvoril Boh. Naši predkovia Adam a Eva boli zvedení satanom a zradili Boha, v dôsledku čoho ľudstvo žije v hriechu. Všetka podlosť a smilstvo vo svete sú výsledkom satanovej skazenosti. Dozvedela som sa aj to, že Boh neustále prináša ľudstvu spásu. Vo Veku milosti sa Boh stal telom a bol ukrižovaný, aby sa stal obetou za hriechy pre ľudstvo. V posledných dňoch sa Boh znova stal telom, aby vyjadril pravdu a konal Svoje dielo súdu a očistenia, čím rieši korene ľudského hriechu, dôkladne ľudí očisťuje, prináša im spásu a privádza ich k nádhernému konečnému osudu. Keď som to pochopila, získala som odpovede na mnohé záhady vo svojom živote aj vo svete, nespavosť, ktorá ma trápila celé roky, zmizla bez toho, aby som si to vôbec uvedomila, a pocity strachu a osamelosti v mojom srdci sa tiež rozplynuli. Cítila som sa, akoby ma niekto preniesol z prázdnej a bezútešnej pustatiny na svetlé a teplé miesto. V srdci som cítila pokoj a úľavu. Pochopila som tiež, že nikto okrem Boha nemôže dať ľuďom pravdu ani priniesť pokoj do ľudských sŕdc. Ako stvorená bytosť musím veriť v Boha, uctievať Ho a usilovať sa o získanie pravdy. Inak je život prázdny a bezvýznamný. Keď môj manžel videl, ako som po tom, čo som uverila v Boha, pookriala, podporoval moju vieru.

V decembri 2012 si môj manžel prečítal na internete nepodložené fámy šírené ČKS, ktoré očierňovali a odsudzovali Cirkev Všemohúceho Boha. Zo strachu, že ma zatknú, sa moju vieru v Boha snažil zastaviť. Nedovolil mi čítať Božie slová a nedovolil, aby k nám chodila sesternica a stretávala sa so mnou. V tom čase som sa aj ja obávala, že ma za vieru v Boha chytia a uväznia, ale moja sesternica so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, že pravá cesta bola odpradávna vždy prenasledovaná. V Biblii som sa tiež dočítala, ako Pán Ježiš a Jeho učeníci trpeli prenasledovaním, a videla som, ako satan vládne tomuto svetu. Je príliš podlý a temný a nedovoľuje, aby existovali pozitívne veci. Tým, že verím v Boha a nasledujem Ho, kráčam po správnej životnej ceste a nesmiem sa jej vzdať, ani keď ma prenasledujú. Manželovi som povedala o všetkom, čo som pochopila, ale on vôbec nechcel počúvať. Musela som tajne čítať Božie slová a chodiť na zhromaždenia, keď nebol doma. V apríli 2013 sa mi zhoršila spondylóza driekovej chrbtice. Nemohla som sedieť ani stáť – mohla som len ležať. Manžel mi pomohol požiadať zamestnávateľa o niekoľkomesačné voľno. S Božou ochranou sa moja choroba prakticky vyliečila, len čo som použila zopár liečivých náplastí. Potom som začala svoje voľno využívať na kázanie evanjelia. Netrvalo však dlho a manžel si to všimol. Využíval obedňajšiu prestávku na to, aby prišiel domov a skontroloval, či som tam. Ak som prišla domov o niečo neskôr a videla jeho auto zaparkované dole, hneď ma zachvátila panika. Za tých niekoľko rokov, čo sme boli svoji, sa o mňa vždy dobre staral, ale keď som ho pre svoju vieru v Boha neposlúchla, mala som pocit, že som ho sklamala, a keď ma karhal a kričal na mňa, musela som to jednoducho zniesť. Ako som chodila na čoraz viac zhromaždení, pochopila som, že Boh je zdrojom ľudského života. To, že každý človek môže žiť, je vďaka Božiemu zaopatreniu, starostlivosti a ochrane. Veriť v Boha a konať povinnosti je pre ľudí úplne prirodzené a oprávnené. Je to tá najspravodlivejšia vec. Čoraz viac som cítila, že nasledovaním Boha som si vybrala správnu cestu. Moje srdce nabralo silu a menej som sa obávala, že manžel stratí nervy. Niekedy som mu dokonca rozumne oponovala. Raz na mňa v zúrivosti ukázal a skríkol: „Teraz už nepočúvaš nič, čo poviem! Vravel som ti, že štát vieru nepovoľuje, ale nepočúvala si. Naozaj si myslíš, že neprežiješ, ak nebudeš veriť v Boha?“ Povedala som: „Tento svet je teraz veľmi podlý a temný. Len sa pozri na našu školu – celé dni sa tam len podvádza. Už toho mám dosť! To, že Boh prišiel vyjadriť pravdu a spasiť ľudí, je úžasná vec. Bez viery v Boha nemá život podľa mňa žiadny zmysel!“ Pozrel sa na mňa a povedal: „Viem, že veriť v Boha nie je zlá vec, ale komunistickej strane je to jedno. Ak budeš veriť aj naďalej, pravdepodobne ťa zatknú. Keď sa to stane, prídeš o prácu a budeš musieť trpieť vo väzení. Načo ti to je? Jednoducho s tou vierou už prestaň!“ Hneď ako som to počula, uvedomila som si, že manžel má strach, pretože dobre pozná metódy komunistickej strany, a preto sa ma snaží zastaviť. V skutočnosti som sa aj ja obávala zatknutia a uväznenia, a dokonca aj možnosti, že ma polícia ubije na smrť. Je až príliš veľa prípadov, keď vláda ČKS zaobchádzala s ľudským životom s úplným opovrhnutím. Neskôr som si spomenula na to, čo povedal Pán Ježiš: „Kto nájde svoj život, ten ho stratí, a kto stratí svoj život pre Mňa, ten ho nájde.“ (Mt 10, 39) V srdci sa mi nesmierne rozjasnilo. Ľudský život je veľmi krátky. Naháňanie sa každý deň za telom a za živobytím nemá absolútne žiadny zmysel. Vierou v Boha a nasledovaním Boha môže človek získať večný život – to je nesmierne vzácne! Ak sa zo strachu pred zatknutím neodvážim veriť v Boha, potom večný život nikdy nezískam. Nech sa deje čokoľvek, viery v Boha sa nemôžem vzdať. Manžel však trval na tom, že mi nedovolí veriť. V duchu som sa obávala: „Sme svoji už takmer šesť rokov a on sa vždy staral o túto rodinu a bol ku mne ohľaduplný. Spoločne sme tvrdo pracovali, aby sme si kúpili dom a auto. Vidíme, ako sa náš život stále zlepšuje. Všetky moje kolegyne hovoria, že mám konečne dobrú rodinu. Aj ja si myslím, že táto rodina je miestom, kam v tomto živote patrím, a z hĺbky srdca milujem tento stabilný a pokojný život. Ak sa však manžel rozhodol, že mi nedovolí veriť v Boha, čo mám robiť? Môžem ešte naďalej nasledovať Boha?“ Sužovaná týmito otázkami som sa neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol.

Počas jedného zhromaždenia som sa bratom a sestrám zverila so svojimi obavami a oni si so mnou prečítali tieto Božie slová: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Po prečítaní Božích slov som v srdci postupne nadobudla silu. Pred Boha som predstúpila z Božej milosti a keďže som videla všetky tieto pravdy, ktoré Boh vyjadril, je rozumné sa o ne naplno usilovať. Aj keď to znamená utrpenie, stojí to za to. Hoci je pre mňa harmonická rodina veľmi dôležitá, usilovať sa o pravdu je tá najzmysluplnejšia vec. Skôr než som si prečítala Božie slová, nevedela som, odkiaľ pochádzam ani pre čo žijem. Nevedela som, prečo je tento svet taký podlý a temný, každý deň som žila v temnote a s ťažkostami sa pretĺkala cez svoje dni. Život bol nesmierne bolestivý! Teraz sa mi s veľkou námahou podarilo nájsť pravú cestu a uvidieť svetlo. Z Božích slov som pochopila mnohé tajomstvá života a zistila som, v čom spočíva jeho hodnota. Ak by som opustila pravdu s vidinou harmonickej rodiny, nebolo by potom takéto žitie prázdne a úplne bezvýznamné? Prečítala som si viac Božích slov: „Prečo manžel miluje svoju manželku? Prečo manželka miluje svojho manžela? Prečo deti prejavujú synovskú úctu svojim rodičom? Prečo sa rodičia tak vidia vo svojich deťoch? Aký je úmysel, ktorý všetci ľudia prechovávajú? Nie je to na splnenie ich vlastných plánov a sebeckých túžob?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Božie slová mi umožnili pochopiť, že láska medzi manželmi je postavená na základe osobných záujmov. Zamyslela som sa nad tým – prečo bol ku mne manžel predtým dobrý? Bolo to preto, že som celkom dobre vyzerala a nerada som spravovala peniaze, čím som mu prenechala kontrolu nad rodinnými financiami. Pomerne dobre som spĺňala jeho štandardy ideálnej manželky, čo ho uspokojovalo. Keď som si však vytvorila vlastné presvedčenie a životné smerovanie, ktoré v tejto krajine neboli tolerované, začal mať pocit, že preňho nie som prínosom a že ku mne už nikdy nebude milý. Mna sa medzitým manžela nechcelo opustiť, pretože bol ku mne ohľaduplný, staral sa o mňa a ja som doma mohla mnohé veci pustiť z hlavy. Všetci ľudia sú sebeckí a aj manžel a manželka sa navzájom využívajú. Ako potom môže existovať nejaká skutočná náklonnosť? Nemôžem opustiť Božiu spásu pre štipku manželských citov. Potom som naďalej trvala na účasti na zhromaždeniach a konaní svojej povinnosti.

Jedného dňa v júni 2013 som práve varila večeru po návrate z kázania evanjelia. Keď manžel prišiel domov, mal veľmi ponurú tvár, ale nevšímala som si ho. Po večeri som šla do svojej izby rozprávať svojim dvom dcéram biblické príbehy. S radosťou počúvali, keď sa manžel zrazu postavil do dverí a začal mi nadávať. Dcéry sa tak vystrašili, že sa neopovážili povedať ani slovo, a ja som im rýchlo povedala niečo, aby som ich upokojila. Keď som dohovorila, išla som von na prechádzku. Nečakala som, že manžel pôjde za mnou. Keď sme prišli k rohu neďaleko nášho domu, schmatol ma za ruku a hodil ma na schody vedľa mňa. Rukou mi prebehla prudká bolesť a ja som sa pomaly postavila a bez slova som kráčala domov. Znova ma schmatol za ruku, silno ňou trhol a opäť ma zrazil na zem. Ukázal mi prstom na nos a ostro ma karhal: „Prečo musíš veriť v boha? Ako môže existovať boh? Kde je tvoj boh, keď sa k tebe takto správam? Prečo ťa neochráni?“ Uvedomila som si, že sa s ním nedá rozumne hovoriť. Pomyslela som si: „Neveríš v Boha – čo ty vieš? Chceš ma biť, aby som pochybovala o Bohu a zaprela Ho. Tvoje úmysly sú naozaj odporné!“ Znova povedal: „Čokoľvek poviem, jednoducho nepočúvaš – čím viac veríš, tým si posadnutejšia. Teraz dokonca chodíš a všade kážeš evanjelium. Náš švagor povedal, že ak si nedáš povedať, mám ťa poriadne zbiť. Neveríme, že ťa nedokážeme napraviť! Tak mi povedz, stále veríš, alebo nie?“ Keď videl, že ani nepípnem, prišiel zozadu a kopol ma priamo do krížov. Ukrutná bolesť mi prenikla až do srdca a hneď mi vytryskli slzy. Manžel však stále neprejavil absolútne žiadne zľutovanie. Ako do mňa kopal, hovoril: „Nikdy ti nedovolím veriť! Budem do teba kopať, kým neochrnieš! Aj keby som sa mal o teba starať, nedovolím ti veriť v boha!“ Keď som počula, čo povedal, v srdci som pocítila chlad. Predtým som si vždy myslela, že manželova ľudská prirodzenosť je pomerne dobrá, a vždy bol ku mne celkom ohľaduplný. Nikdy som nečakala, že uverí nepodloženým fámam a bludom ČKS, bude sa snažiť zabrániť mojej viere v Boha a dokonca sa ma pokúsi dokopať až k ochrnutiu! Bol skrátka príliš surový! Potom povedal: „Ak budeš doma sama, pravdepodobne budeš chodiť na zhromaždenia. Jednoducho ťa pošlem preč. Ľudia ako ty si ani nezaslúžia žiť v mojom peknom dome. Vstávaj!“ Ako to hovoril, vytiahol ma hore, strčil ma do auta a odviezol ma k mojej mame. Nečakala som, že ma mama až tak veľmi podporí v mojej viere v Boha. Kázala som jej evanjelium a ona tiež prijala Božie dielo posledných dní. Môj mladší brat sa však neustále zastával môjho manžela. Tiež sa ma snažil presvedčiť: „Sestra, sú chvíle na tomto svete, keď si jednoducho bezmocná. Musíš byť realistickejšia. Oddýchni si tu pár dní, a potom sa vráť domov a maj dobrý život.“ To, čo povedal môj brat, ma priviedlo k hlbokému zamysleniu: „Na tomto svete naozaj musí byť človek realistický. Mám takmer štyridsať rokov. Polovicu života som bojovala, aby som získala život, ktorý mám teraz. Vo všetkom okrem vecí týkajúcich sa mojej viery v Boha je ku mne manžel veľmi dobrý. Len pre moju vieru v Boha sa zdá, že sa z neho stal iný človek. Vidiac, ako sa správa, ak budem vytrvalo veriť v Boha, je veľmi pravdepodobné, že sa so mnou rozvedie. Potom prídem o túto rodinu, od ktorej závisí moje prežitie. Čo potom budem robiť so svojím životom? Musím sa vrátiť k životu, v ktorom sa sama a bezmocná starám o svoje deti?“ Obávala som sa viesť taký život, ale zároveň som nechcela opustiť svoju vieru v Boha. Ocitla som sa v dileme. Pomyslela som si: „Možno na chvíľu ustúpim. Čo ak na istý čas nebudem chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť, ale budem len doma tajne čítať Božie slová? To však nebude fungovať. Čo mám robiť?“

Počas tých niekoľkých dní som sa neustále modlila k Bohu a spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Si stvorená bytosť – samozrejme, mal by si uctievať Boha a usilovať sa o zmysluplný život. Ak Boha neuctievaš, ale žiješ vo svojom špinavom tele, nie si len zviera odeté do ľudských šiat? Keďže si ľudská bytosť, mal by si sa vydať Bohu a znášať všetko utrpenie! S radosťou a istotou by si mal prijať tú trochu utrpenia, ktorej si dnes vystavený, a žiť zmysluplný život, tak ako Jób a Peter. V tomto svete nosí človek diablovo šatstvo, jedáva potravu od diabla a pracuje a slúži diablovi pod palcom, pričom je ním ušliapaný až tak, že je pokrytý špinou. Nepochopil zmysel života ani nedosiahol pravú cestu – aký má význam takto žiť? Ste ľudia, ktorí sa usilujú o správnu cestu, ľudia, ktorí hľadajú zlepšenie. Ste ľudia, ktorí povstali v krajine veľkého červeného draka, ľudia, ktorých Boh nazýva spravodlivými. Nie je to snáď ten najzmysluplnejší život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (2)) Rozmýšľanie o Božích slovách mi dodalo silu. Mala som jasno v tom, akú životnú cestu si zvoliť. Veriť v Boha a uctievať Ho je úplne prirodzené a oprávnené. Ak chce človek žiť zmysluplný život, musí sa vydať Bohu, nenechať sa brzdiť žiadnymi osobami, udalosťami ani vecami a zniesť všetko utrpenie, aby dobre konal svoju povinnosť a uspokojil Boha. Presne ako Jób: Prišiel o svoj majetok aj deti, no napriek tomu uctieval Boha a velebil Jeho meno. A potom je tu Peter: Zanechal všetko, aby nasledoval Pána, a vydal Mu celý svoj život. Nakoniec dosiahol nesmiernu lásku k Bohu a podriadenosť Bohu až na smrť, vďaka čomu žil zmysluplný život. Colník Matúš na tom bol rovnako. Hneď ako Pán Ježiš zavolal, bez najmenšieho zaváhania nasledoval Pána. Ich viera v Boha je taká závideniahodná! Hoci som bola ochotná nasledovať Boha, stále som sa nedokázala vzdať svojej rodiny. Nebola som ochotná znášať utrpenie a všetko zanechať. V porovnaní s tými svätými som sa cítila naozaj zahanbená! Teraz mi bola predostretá správna životná cesta. Už som nemohla byť slabá: Rozhodne som sa nemohla vzdať tejto šance nasledovať Boha a získať pravdu a život! V tom čase som bola zvolená za vodkyňu v cirkvi a každý deň som mala plné ruky práce s konaním svojej povinnosti. Onedlho nato ma manžel priviezol späť domov. Bolo to počas letných prázdnin, takže nemusel chodiť do práce. Každý deň ma strážil. Nedovolil mi čítať Božie slová, chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť. Každý deň som s ním mohla robiť len domáce práce a starať sa o deti. Bez možnosti získať zaopatrenie z Božích slov som bola ako ryba na suchu a moje srdce trpelo v nesmiernej bolesti a mukách. Jedného dňa som si spomenula na tieto Božie slová: „Veriaci a neverci svojou podstatou nie sú v súlade. Skôr si navzájom odporujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Je to naozaj tak. Manžel neveril v Boha a rázne odmietal dovoliť veriť aj mne. Každý deň na mňa dohliadal, akoby strážil väzňa. Nebol to manžel – bol to jednoznačne môj nepriateľ! Keď som to už naozaj nemohla vydržať, povedala som mu: „Nielenže si ma zbil, ale nedávaš mi ani žiadnu slobodu. Už takto nemôžem ďalej žiť. Tak sa jednoducho rozveďme a každý si pôjde svojou cestou. Takto to pre nás oboch bude ľahšie.“ On však povedal: „Bolo odo mňa nesprávne, že som ťa udrel. Ospravedlňujem sa. Akokoľvek chceš, aby som ti to vynahradil, je to v poriadku. Len sa nemôžeme rozviesť. Si dobrý človek. Bolo pre nás veľmi ťažké vybudovať túto rodinu. Prečo by sme sa rozvádzali? Strážim ťa pre tvoje vlastné dobro. Po čase na vieru v Boha zabudneš a všetko bude v poriadku. Ak máš pocit, že si ako v klietke, čo keby som ťa vzal von na prechádzku?“ Keď som ho to počula povedať, vedela som, že skrýva svoju železnú päsť v zamatovej rukavici v snahe udržať ma tu a postupne ma čoraz viac vzďaľovať od Boha. Nevedela som, čo mám robiť. Chcela som naďalej veriť v Boha, ale zdráhala som sa vzdať tejto rodiny a manžela. Modlila som sa k Bohu a prosila Ho, aby sa postaral, že moje srdce od Neho nikdy neodíde. Tiež som Ho prosila, aby mi otvoril cestu, aby som sa mohla vrátiť do cirkvi a konať svoju povinnosť.

Jedného dňa nastal čas na zhromaždenie. Šikovne som manželovi navrhla, aby sme sa šli bicyklovať. Nahovorila som ho, aby šiel na bicykli, kým ja som šla na elektrickej kolobežke. Súhlasil. Keď sme boli v polovici cesty, pridala som a nechala som ho ďaleko za sebou. Urobila som ešte niekoľko okruhov, kým som dorazila na miesto zhromaždenia. Po všetkých tých ťažkostiach sa mi napokon podarilo prísť na zhromaždenie. Keď som sa večer vrátila domov, manžel bol obzvlášť zúrivý. Povedal: „Si čoraz smelšia. Ako sa opovažuješ nechať ma za sebou a ísť na zhromaždenie? Ak máš odvahu, tak sa už nevracaj!“ Povedala som: „Nechal si mi nejakú voľbu? Nemám vôbec žiadnu slobodu. Strážiš ma, akoby som bola väzenkyňa. Ak takto budeš pokračovať aj naďalej, my dvaja spolu nemáme žiadnu budúcnosť.“ Nečakane ma po tomto strážil ešte prísnejšie ako kedykoľvek predtým. Keď sa začala škola, prinútil ma chodiť s ním do práce a cez víkendy ma sledoval na každom kroku, pokiaľ nepracoval nadčasy. Nemohla som chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť a mala som pocit, že žijem v pekle. Nedokázala som zastaviť slzy, ktoré mi stekali po tvári, a nemohla som si pomôcť a pýtala sa samej seba: Čo je toto za svet? Prečo ľudia nesmú veriť v Boha a kráčať po správnej ceste? Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Ako by v tejto temnej spoločnosti, kde sú démoni nemilosrdní a neľudskí, mohol kráľ diablov, ktorý zabíja ľudí bez mihnutia oka, tolerovať existenciu Boha, ktorý je milý, láskavý a tiež svätý? Ako by mohol tlieskať a jasať nad Jeho príchodom? Títo lokaji! Odplácajú láskavosť nenávisťou, už dávno sa začali správať k Bohu ako k nepriateľovi, zneužívajú Ho, sú nanajvýš barbarskí, nemajú k Bohu najmenšiu úctu, útočia a plienia, stratili všetko svedomie, idú proti nemu a balamutia nevinné ľudstvo do omámenia. Akí nasledovníci starovekých mudrcov? Akí milovaní vodcovia? Všetci sú to darebáci, ktorí sa stavajú proti Bohu! Ich zásahy zanechali všetko pod nebom v temnote a chaose! Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Božie slová ma prebudili zo sna a dali mi jasnejší pohľad na podlú podstatu odporu ČKS voči Bohu. Celé tie roky som dostávala vzdelanie od komunistickej strany a vždy som ju veľmi obdivovala. Ani keď som videla podlosť a temnotu v spoločnosti, neverila som, že je to spôsobené vládou strany. Verila som, že hoci diktatúra ČKS má nejaké problémy, v podstate je celkom múdra. Až teraz som pochopila, že ČKS je ateistická strana. Teší sa z ukradnutej povesti získanej zavádzaním sveta, v ústave falošne stanovuje, že čínski občania majú slobodu vierovyznania, no v skutočnosti Číňanom jednoducho nedovoľuje veriť v Boha. Zavádza nielen čínsky ľud, ale aj celý svet. Aby si režim udržal diktátorskú vládu, svojvoľne šíri v internetových médiách nepodložené fámy, ktoré očierňujú Cirkev Všemohúceho Boha, a používa rôzne prostriedky na bezhlavé zatýkanie kresťanov. To viedlo k tomu, že môj manžel bol zavedený a rôznymi spôsobmi mi bránil a prenasledoval ma. Na pozadí tohto všetkého ťahá za nitky temná ruka komunistickej strany. Nielenže nechce, aby ľudia verili v Boha a boli spasení, ale chce, aby ju ľudia nasledovali do pekla a boli potrestaní. Toto je jej podlý účel. Keby som nepredstúpila pred Boha, nikdy by som jasne nevidela jej pravú tvár.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „Pod slovom ‚láska‘ rozumieme čistú, ničím nepoškvrnenú náklonnosť, keď svojím srdcom miluješ, cítiš a si pozorný. V láske nie sú žiadne podmienky, žiadne prekážky ani vzdialenosti. V láske niet upodozrievania, klamstva ani ľstivosti. V láske nie sú transakcie a niet v nej žiadneho falšovania. Ak miluješ, nebudeš klamať, sťažovať sa, zrádzať, vzdorovať, niečo si vynucovať ani sa snažiť získať nejakú vec alebo nejakú sumu. Ak miluješ, potom sa s radosťou zasvätíš, ochotne budeš znášať ťažkosti, budeš so Mnou v súlade, opustíš pre Mňa všetko, čo máš, vzdáš sa svojej rodiny, svojej budúcnosti, svojej mladosti aj svojho manželstva. Ak nie, potom by tvoja láska vôbec nebola láskou, ale podvodom a zradou!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľa je povolaných, ale málo vyvolených) Božie slová sa hlboko dotkli môjho srdca. Tento druh lásky, čistý a bez poškvrny, je pre ľudí veľmi príťažlivý a tiež vo mne vyvolal obzvlášť veľkú hanbu. Premýšľala som o tom, ako sa vo Veku milosti Boh stal telom a prišiel z neba na zem, bol pre nás ukrižovaný a prelial každú kvapku Svojej vzácnej krvi, aby vykúpil ľudstvo. V posledných dňoch sa Boh opäť stal telom a prišiel na zem, aby ľudstvu poskytol pravdy, ktoré potrebuje na získanie spásy. Nielenže musí znášať prenasledovanie a perzekúciu zo strany veľkého červeného draka a odsúdenie a rúhanie náboženského sveta, musí tiež znášať vzdorovitosť a nedorozumenia nás veriacich. Boh ticho vyjadruje pravdu, aby ľudí zaopatroval a viedol, a čaká na chvíľu, keď sa prebudí svedomie ľudí. Božia láska je taká skutočná! Všetko, čo Boh robí, je pre dobro ľudstva! Dnes mi Boh dal príležitosť byť vodkyňou a ja si musím plniť svoju povinnosť, aby som odplatila Božiu lásku.

Neskôr manžel videl, že ma nedokáže zastaviť, a povedal: „Myslím, že už to vidím jasne. Nikto ťa nedokáže zastaviť vo viere v Boha. V tom prípade si ver ďalej. Mne je to už jedno. Ale veriť môžeš len doma – von chodiť nemôžeš a nemôžeš dovoliť, aby k nám domov chodili iní ľudia. Ak súhlasíš, môžeme naďalej žiť spolu, ale ak nesúhlasíš, budeme sa musieť rozviesť.“ Keď som počula, čo povedal, uvedomila som si, že ma stále odmieta pustiť von. Vedela som, že sa ma snaží len dočasne upokojiť, a potom ma pomaly priviesť k strate vzťahu s cirkvou a s bratmi a sestrami, aby som napokon nebola schopná ďalej veriť. Nemohla som padnúť do jeho pasce. A tak som rázne povedala: „Ak úprimne súhlasíš s tým, aby som verila v Boha, potom mi nebráň v stretávaní sa s bratmi a sestrami a neobmedzuj ma v chodení na zhromaždenia ani v konaní mojej povinnosti. Nie je na tebe, ako budem veriť.“ Znepokojene povedal: „Ak budeš veriť svojím spôsobom, skôr či neskôr ťa zatknú. Keď ťa zatknú, budem do toho zatiahnutý aj ja a nebudem mať žiadne vyhliadky. Ak chceš byť takáto, musíme sa rozviesť!“ Povedal všetko, čo mal na srdci. Na chvíľu som ostala zaskočená. Neobával sa toho, že ma zatknú a budem pre to trpieť. Obával sa, že by to mohlo ovplyvniť jeho vlastné vyhliadky. Keďže to bolo takto, rešpektovala som jeho rozhodnutie. Povedala som: „V poriadku. Súhlasím s rozvodom. Kedy to pôjdeme vybaviť?“ Aj on bol zaskočený a opýtal sa ma: „Premyslela si si to? Naozaj to v budúcnosti nebudeš ľutovať?“ Povedala som: „Každý sa môže rozhodnúť sám a každý má svoju vlastnú cestu, po ktorej kráča. Nebudem to ľutovať!“ A tak sme išli vybaviť rozvod. Keď sme odišli z úradu pre občianske záležitosti a posadili sa späť do auta, mala som pocit, akoby zo mňa spadlo ťažké bremeno. On však plakal a povedal: „Tento rozvod je najsmutnejšou udalosťou môjho života. Naozaj som sa s tebou nechcel rozviesť, ale ty si trvala na tom, že chceš veriť v Boha, takže som nemal inú možnosť.“ Videla som dva prúdy sĺz, ktoré mu stekali po tvári, a ticho som si povzdychla. Pomyslela som si: „Ty v Boha neveríš, takže tomu nerozumieš. Toto všetko spôsobila komunistická strana. Odporuje Bohu, prenasleduje tých, ktorí Boha nasledujú, a šíri nepodložené fámy, pričom využíva rodinných príslušníkov, aby ľuďom zabránila nasledovať Ho. Nedokážeš prekuknúť podlosť komunistickej strany a trváš na tom, že budeš pracovať ako úradník v systéme komunistickej strany a budovať si kariéru. Ako by sme mohli kráčať spolu?“ Auto išlo ďalej, ale vedela som, že sa napokon rozídeme a pôjdeme rôznymi smermi.

Odvtedy som konečne mohla slobodne a bez obmedzení veriť v Boha a konať svoju povinnosť. Som veľmi vďačná za Božie vedenie, ktoré mi krok za krokom pomohlo oslobodiť sa z pasce manželstva a rodiny.