Chen Jing, Čína

Bolo to 1. mája 2003 po sedemnástej hodine. Kráčala som domov po zhromaždení, keď som zbadala sestru Li Nan, ako stojí pri telefónnej búdke. Zamávala na mňa a privolala ma k sebe. Vyzerala ustarane, akoby mi chcela niečo povedať, a tak som k nej pribehla. Tlmeným šepotom mi povedala, že poslala správu na pager inej sestre, ale tá sa jej neozvala. Ako sme sa rozprávali, telefón v búdke zazvonil. Myslela som si, že to volá späť tá sestra, a tak som to zdvihla. Na moje prekvapenie sa zo slúchadla ozval mužský hlas. Uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku, a rýchlo som zložila. S Li Nan sme si sotva stihli povedať niečo viac, keď sme uvideli, ako neďaleko od nás s vrzgotom zastavil zelený džíp. Vyskočili z neho štyria alebo piati policajti v civile a rozbehli sa priamo k nám, kričiac: „Tu sú! Rýchlo! To sú ony! Veriace vo Všemohúceho Boha!“ Tvárou v tvár náhlemu zatknutiu mi srdce bilo až v krku a neustále som sa v duchu modlila k Bohu: „Drahý Bože, prosím, chráň moje srdce a nedovoľ, aby som sa stala judášom.“ Keď som sa domodlila, uvedomila som si, že mám pri sebe stále pager a čipovú kartu, a tak som ich hodila do jarku vedľa seba, keď sa nepozerali. Potom som si uvedomila, že mám pri sebe aj záznamy zo zhromaždenia, tak som ich rýchlo vytiahla, roztrhala a hodila na zem. Jeden z policajtov to videl a skríkol: „Čo to tá žena trhá?“ Ďalší policajt zúrivo schmatol roztrhané kúsky papiera a sotil mňa aj Li Nan k ich džípu, pričom nám celý čas nadával.

Na policajnej stanici nás vypočúvali oddelene. Keď som vošla do miestnosti, uvidela som troch policajtov stáť za stolom. Pozerali sa na mňa ako na nepriateľa a škrípali zubami, až to bolo počuť. Bola som trochu nervózna a neustále som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, prosím, chráň ma pred tým, aby som sa stala judášom. Bez ohľadu na to, ako ma budú vypočúvať, nesmiem zapredať svojich bratov a sestry.“ Po modlitbe sa moje srdce postupne upokojilo. Jeden z policajtov na mňa začal chrliť otázky: „Ako sa voláš? Kde bývaš? Koľko máš rokov? Ako dlho veríš v Boha? Kto sú tvoji vodcovia? Koľko ľudí je v cirkvi?“ a tak ďalej. Povedala som im len svoje skutočné meno a adresu bydliska a o cirkvi som nepovedala nič. Jeden z policajtov zúrivo buchol po stole a povedal: „Hovor! Alebo si to s tebou vybavíme!“ Nepovedala som nič a tí traja sa striedali a nepretržite ma vypočúvali niekoľko hodín. Pomyslela som si: „Vyzerá to tak, že neprestanú, kým im niečo neprezradím. Možno by som im mohla dať meno niekoho, kto bol vypudený? Ten človek do cirkvi nepatrí.“ Potom mi však zišli na um Božie slová: „Voči tým, ktorí Mi v časoch súženia nepreukázali ani najmenší prejav vernosti, už nebudem milosrdný, lebo Moje milosrdenstvo siaha len do takejto miery. Okrem toho nemám rád nikoho, kto Ma raz zradil, a už vôbec sa nerád stýkam s tými, ktorí zapredávajú záujmy svojich priateľov. To je Moja povaha, bez ohľadu na to, o koho ide.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Božia povaha je neuraziteľná. Boh najviac nenávidí tých, ktorí Ho zradia. Polícia ma neustále vypočúvala s cieľom dosiahnuť to, že zapredám cirkev. Keby som povedala len jednu vec, určite by na mňa naďalej tlačili, aby som im dala ďalšie informácie. V žiadnom prípade som nemohla urobiť nič, čím by som zradila Boha. S týmto na pamäti som im nič nepovedala. Keď videli, že stále odmietam hovoriť, pristúpil ku mne policajt v strednom veku s chlipným úškrnom a chytil ma rukou za bradu. Povedal: „Možno prehovoríš, keď ti dám pusu? Alebo čo tak stráviť spolu noc?“ Bola som obzvlášť znechutená z toho, akí sú podlí, a veľmi nahnevane som odvetila: „Ste policajt. Ako môžete takto hovoriť? Takto hovoria grázli!“ Jeden z nich pristúpil, natiahol krk a s dychčaním skríkol: „Budeš hovoriť, alebo nie? Ak nie, ubijeme ťa na smrť! Dáme ti okúsiť naše obušky!“ Potom si išiel po svoj obušok. Vtedy ma premkol strach a v srdci som rýchlo volala k Bohu, aby mi dal odvahu a vieru a ochránil ma pred tým, aby som sa stala judášom. Jeden z policajtov na mňa zazrel a vrhol sa na mňa. Inštinktívne som si rukami zakryla hruď, ale aj tak mi uštedril surový úder, po ktorom som sa zapotácala. Zúrivo povedal: „To máš za to, že mlčíš! Stále sa hráš na hrdinku? Teraz sa pozri, čo s tebou môžem spraviť!“ Ďalší policajt s obuškom v ruke zakričal: „Ja ťa naučím, keď nechceš hovoriť. Uvidíme, ako sa ti bude páčiť toto!“ S týmito slovami zdvihol obušok a surovo ma ním udrel. Inštinktívne som sa otočila doprava a jeho obušok ťažko dopadol na ľavú stranu mojej hlavy. Po tom, čo ma udrel, mi v hlave len hučalo, a následne som sa zrútila na zem a omdlela som. Keď som sa prebrala, nevedela som, ako dlho som bola v bezvedomí. V hlave som mala úplné prázdno a nič som si nepamätala. Pomyslela som si: „Ako som sa sem dostala?“ Hlava mi znecitlivela a zároveň som v nej cítila tupú bolesť. Ležala som na zemi a nemohla som sa pohnúť. Cítila som len to, že mi ochabla pravá ruka, pravú stranu tela som si necítila, a nevedela som ju ovládať, akoby bola tá polovica môjho tela ochrnutá. Po dlhej chvíli som si konečne spomenula, že ma zatkli pre vieru v Boha. Keď policajti videli, v akom som stave, prestali ma vypočúvať. Zdvihli ma, odviezli do zadržiavacieho strediska, a hodili ma na zem.

Hneď ako som dorazila do zadržiavacieho strediska, zbehlo sa okolo mňa niekoľko sestier. Keď videli, že ma takto zbili, nahnevane povedali: „Ako môžu byť takí suroví? Ako mohli zbiť niekoho, kto bol úplne v poriadku, a takto ho doriadiť? Nemajú v sebe ani kúsok ľudskej prirodzenosti! Je to naozaj banda diablov!“ Sestry mi treli ruky a nohy a utešovali ma. Bola som taká dojatá, že som začala plakať. Vedela som, že to je Božia láska, a zahrialo ma pri srdci. Spolu so mnou bolo zavretých osem sestier. Jednou z nich bola Xin Ming. My dve sme boli v jednej cele. Keď som prvýkrát prišla do zadržiavacieho strediska, mala som ešte pomerne jasnú myseľ, moja reč a reakcie boli normálne, ale mala som problém pohnúť pravou stranou tela. Pravú ruku som nedokázala vystrieť a musela som ju držať tak, akoby som niesla košík. Nemohla som si poriadne umyť tvár a dokonca som si nevedela ani vytlačiť zubnú pastu z tuby. Pri jedle som mohla používať lyžicu len ľavou rukou. Pri chôdzi som pravú nohu len ťahala za sebou, akoby mi polovica tela ochrnula. Moje sestry sa báli, že ostanem ochrnutá, a tak mi každý deň počas obedňajšej prestávky pomáhali cvičiť. Jedna sestra mi držala ruku hore a ďalšia mi ju trela, aby v nej rozprúdila krv. Druhá sestra mi zatiaľ pomáhala hýbať nohou. Svojou vlastnou nohou ma kúsok po kúsku posúvala vpred alebo si čupla a rukami mi posúvala nohu dopredu. Keď som videla, do akého stavu sa moje telo dostalo, doľahla na mňa veľká slabosť a pomyslela som si: „Ochrnula som na jednu polovicu tela, nedokážem sa o seba postarať a som na príťaž sestrám, ktoré sa o mňa musia starať. Nestal sa zo mňa zbytočný človek?“ Veľmi ma to trápilo. Uprostred pocitov negativity a slabosti som si spomenula na úryvok z Božích slov: „V tejto etape diela je od nás požadovaná tá najväčšia viera a láska a môžeme zakopnúť aj kvôli najmenšej neopatrnosti, pretože táto etapa diela sa líši od všetkých predchádzajúcich: Boh zdokonaľuje vieru ľudí, ktorá je neviditeľná a nehmatateľná. Boh robí to, že mení slová na vieru, lásku a život.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (8)) Božie slová mi dodali vieru. Boh dopustil, aby sa mi toto stalo, s cieľom zdokonaliť moju vieru. Hoci ma polícia zmrzačila, tým, že Boh použil sestry, aby sa o mňa starali, opatrovali ma a hovorili so mnou v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, zažila som Jeho lásku. Hoci som netušila, kedy sa zotavím, to, že som videla, ako ma Boh neustále vedie, mi dávalo vieru ísť ďalej.

V zadržiavacom stredisku mi sestry každý deň pomáhali cvičiť. Ráno ma obliekali, pri jedle mi podávali parený kukuričný chlieb a večer mi pomáhali rozložiť lôžko. Tiež so mnou často hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a spievali mi chválospevy. Bola som nesmierne dojatá, keď som videla, ako sa o mňa starajú. Zároveň som veľmi nenávidela policajtov za to, že ma nechali takto zmrzačenú, až bolo pre mňa ťažké robiť aj bežné veci. Napriek tomu ma stále nútili sedieť každý deň od skorého rána do siedmej večer ako všetkých ostatných a celé telo som mala úplne premrznuté. V noci ma dokonca dali na hodinu na službu, ale sestry sa striedali a brali službu za mňa, aby mi pomohli. O mesiac neskôr ma ČKS odsúdila na dva roky prevýchovy prácou za „vyrušovanie spoločenského poriadku“. Bola som z toho veľmi nešťastná. Bola som napoly ochrnutá a nedokázala som sa o seba postarať, bola som ako zbytočný človek – ako by som vôbec dokázala zvládnuť tieto dva dlhé roky? Sestry ma utešovali slovami: „Máme Boha, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, a On nám pomôže. Musíme mať vieru v Boha!“ Počas prevozu do väzenia spievali sestry mnoho chválospevov. Jedným z nich bol chválospev s názvom „Túžim vidieť deň, keď Boh získa slávu“, ktorý ma veľmi dojal: „S Božím nabádaním v srdci nikdy nepokľaknem pred satanom. Hoci môžem prísť o hlavu a preliať svoju krv, Boží ľud sa nikdy nezlomí. Podám zvučné svedectvo pre Boha a ponížim diablov a satana. Bolesť a ťažkosti sú predurčené Bohom a ja Mu budem verný a budem sa Mu podriaďovať až do smrti. Už nikdy nespôsobím, že Boh bude plakať a robiť si starosti. Obetujem svoju lásku a vernosť Bohu a splním svoje poslanie, aby som Ho slávil.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne) Pri počúvaní som sa cítila veľmi povzbudená a začala som spievať s nimi a čím viac som spievala, tým väčšia bola moja viera. Hoci ma zmrzačili a odsúdili do väzenia, toto utrpenie malo zmysel. Vďaka tomuto utrpeniu som mohla podať svedectvo o Bohu a ponížiť diabla satana. Bola to veľkolepá vec. Pri tejto myšlienke som sa už necítila negatívne a bola som ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniu. Čím viac sme spievali, tým viac sme boli dojaté, a niektoré pri speve plakali – nie preto, že by sa im cnelo za domovom alebo sa trápili pre odsúdenie, ale preto, že v srdciach cítili šťastie a radosť a vnímali ako veľkolepé to, že môžu podávať svedectvo o Bohu!

Väzenskí dozorcovia videli, že nedokážem vykonávať manuálnu prácu, a nechceli ma prijať. Dlho o tom diskutovali, kým ma neochotne prijali. Zaradili ma na prácu do dielne. Keď vedúci videl, že neviem nič urobiť, poslal ma čistiť záchody. Keďže som si pravú stranu tela vôbec necítila, kráčať som s vedela len ťažkosťami, a to tak, že som sa úplne opierala o ľavú nohu a pravú som ťahala za sebou. Pri umývaní podlahy som čupela na ľavej nohe a pravú nohu som ťahala, pričom som s námahou umývala len ľavou rukou. Vždy, keď som doumývala jednu časť, stálo ma obrovské úsilie znovu sa postaviť. Upratovala som každý deň od skorého rána do desiatej večer. Vnútri som cítila krivdu a myslela som si: „V takomto stave ma nútia pracovať telom – naozaj nezaobchádzajú s ľuďmi ako s ľuďmi!“ Čo ma ešte viac nahnevalo, bolo to, že väzenskí dozorcovia ma tiež každý deň nútili robiť rannú rozcvičku s väzňami vo výcvikovom tíme. Museli sme behať a keďže som stála uprostred tímu, keď všetci začali bežať, zrážali ma na zem. Napriek tomu mi stále nedovolili prestať. Nikdy som pri rozcvičke nestíhala, a tak ma vedúci oddelenia potrestal tým, že mi prikázal chodiť dookola po dvore. Pravú nohu som nevládala zdvihnúť, takže som ju pri chôdzi musela ťahať. Po jednom dlhom kole po dvore som bola príliš unavená na to, aby som pokračovala, a boky topánky som mala úplne predraté. Ako plynul čas, už som to nedokázala vydržať a vnútri som cítila veľkú slabosť. Xin Ming so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve, povzbudzovala ma a utešovala a zarecitovala mi úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. … Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Keď som počúvala Božie slová, pochopila som, že prostredníctvom tohto utrpenia mi chcel Boh vštepiť pravdu. Znášanie tohto utrpenia malo zmysel a mala by som ho zažiť s vierou. Hoci som bola zmrzačená a stále som musela pracovať, Boh bol so mnou a sestry boli pri mne a často so mnou hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách. Cítila som, že Boh ma nikdy neopustil. Cítila som Božiu lásku.

Keďže mi neposkytli žiadnu liečbu, môj stav sa každým dňom zhoršoval. Neodvažovala som sa pohnúť pravou stranou tela, lebo keď som tak urobila, neznesiteľne to bolelo. Nedokázala som sa postaviť z ľahu a musela som nechať sestry, aby mi pomohli vstať. Pravá ruka mi veľmi stuhla a pri umývaní zubov som si ani nedokázala vypláchnuť ústa. Xin Ming uprosila vedúceho oddelenia a nakoniec ma prestali nútiť čistiť záchody. Nedovolili mi však ľahnúť si. Každý deň som musela vyše 10 hodín sedieť, kým ma nechali spať. Znášala som bolesť, bezvládne som sa opierala o stenu a neodvažovala som sa pohnúť. Neskôr sa môj stav stále zhoršoval. Ľavá ruka sa mi pri držaní lyžice začala triasť a pri jedení mi jedlo padalo všade naokolo. V hlave som mala úplné prázdno, akoby som nemala žiadne myšlienky. Okrem toho, že som vedela, že verím v Boha, a túžila som počúvať sestry hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, som nevedela vôbec nič. Moje spomienky boli vždy útržkovité. Zabúdala som na to, čo sa práve stalo, a veci som si dokázala zapamätať len dočasne. Môj mozog reagoval pomaly a ja som len naprázdno hľadela na veci. Niekedy som sa nevedomky hlúpo smiala. Až keď mi sestra povedala, aby som prestala, som sa trochu spamätala a prestala sa smiať. Moje IQ bolo v tom čase ako IQ malého dieťaťa a hovorila som lámanou rečou a veľmi pomaly. Často som sedela zhrbená na lôžku, zízajúc si na ruky a nohy, a nevedomky som sa chichotala. Jedného dňa sa Xin Ming po práci vrátila do cely a ja som sa na ňu začala škeriť, akoby som uvidela príbuzného. Potľapkala ma po pleci a opýtala sa: „Na čo sa tak usmievaš? Vieš, ako sa volám?“ Ja som sa len ďalej škerila, potriasla som hlavou a povedala: „Ja… neviem.“ O chvíľu neskôr som si spomenula a povedala som: „Voláš… sa… Ming.“ Bez ohľadu na to, ako veľmi som premýšľala, som si však nedokázala spomenúť na jej priezvisko. Vedúci pracovného tábora videl môj stav a bál sa, že v tábore zomriem a bude za to musieť prevziať zodpovednosť, a tak dovolil táborovému lekárovi, aby mi prišiel podať infúziu. Lekár mi však dal lieky len tak náhodne bez toho, aby ma najprv vyšetril. V dôsledku toho sa môj stav nielenže nezlepšil, ale v skutočnosti sa ešte zhoršil. Ruky a nohy mi začali opúchať, nevedela som pohnúť prstami a prsty na nohách mi sčerveneli a opuchli, akoby som mala omrzliny. Nemali inú možnosť, len ma vziať do provinčnej nemocnice. Vyšetrenie ukázalo, že mám subdurálny hematóm spôsobený poranením hlavy a nahromadená tekutina mi tlačila na nervy a spôsobovala hemiplégiu. Lekár povedal, že ak sa tekutina včas chirurgicky neodstráni, môžem zomrieť. Moja rodina si však operáciu nemohla dovoliť, a tak ma jednoducho vzali späť do pracovného tábora. Cestou späť som matne počula, ako hovoria: „Nemôže si dovoliť liečbu, ale nemôžeme ju tu nechať zomrieť. Mali by sme ju podmienečne prepustiť zo zdravotných dôvodov.“ Pamäť mi vynechávala a ničím som sa príliš neznepokojovala. Vedela som len to, že verím v Boha, a svoj život a smrť som zverila Bohu.

Keď som sa vrátila do tábora, dali ma do inej cely a nemohla som sa skontaktovať so sestrami, s ktorými som bola predtým. V tom čase som veľmi trpela. Len som sedela na lôžku, sledovala dvere a dúfala, že uvidím nejakú sestru. Keď som bola so sestrami, často so mnou hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a povzbudzovali ma, ale teraz som sa cítila nesmierne osamelá a stratená. Mozog mi veľmi nefungoval a nedokázala som si spomenúť na Božie slová ani som nemohla počúvať sestry, ako so mnou hovoria v duchovnom spoločenstve o Božích slovách – už ma Boh nechcel? Cítila som veľkú bolesť a premýšľala som, aký má môj život zmysel bez Boha. Vtedy som pomyslela na smrť. Prestala som jesť. Niekto z cely išiel nájsť Xin Ming a ona prišla za mnou, keď dozorca nebol nablízku. Bola som taká šťastná, keď som ju uvidela. Podišla k môjmu lôžku a potľapkala ma. Zatiaľ čo mi trela ruku a rameno, opýtala sa: „Prečo neješ? Prospeje to tvojmu zdraviu?“ Cez slzy som povedala: „Chýbala… si… mi. Dali… ma… sem… kde… so mnou… nikto… nehovorí… v duchovnom spoločenstve… o Božích slovách. Som… taká… osamelá. Už ma… Boh… nechce? Môj život… už nemá… žiadny zmysel.“ Xin Ming ma utešovala slovami: „Boh nás stále chce. Len čaká, aby sme o Ňom podali svedectvo! Musíme dobre žiť!“ Potom mi zarecitovala chválospev Božích slov: „Som odhodlaná milovať Boha.“ „Všetko je v Tvojich rukách, môj osud je v Tvojich rukách a aj môj život je v Tvojich rukách. Snažím sa Ťa milovať a bez ohľadu na to, či mi dovolíš milovať Ťa, bez ohľadu na to, ako satan vyrušuje, som odhodlaný Ťa milovať. Ja sám som odhodlaný hľadať Boha a nasledovať Ho. Aj keby ma Boh chcel opustiť, budem Ho nasledovať. Či ma chce alebo nechce, stále Ho budem milovať a nakoniec si Ho musím získať. Bohu obetujem svoje srdce a bez ohľadu na to, čo urobí, budem Ho nasledovať po celý svoj život. Nech sa deje čokoľvek, Boha musím milovať a musím si Ho získať. Neodpočiniem si, kým si Ho nezískam.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skutočná láska k Bohu je spontánna) Xin Ming mi povedala: „Musíme mať skutočnú vieru v Boha! Bez ohľadu na to, čo sa nám stane, musíme Ho nasledovať až do konca. Odhodlanie, ktoré sme mali predtým, nesmie zakolísať. Iba to znamená skutočne milovať Boha a mať pravú vieru. Teraz je situácia iná a sestry tu nie sú, takže si myslíš, že ťa Boh nechce. Nechápeš Boha zle? Kde je tvoja viera? Boh pre nás usporiadal túto situáciu a dúfa, že pevne vytrváme vo svojom svedectve o Ňom. Musíme si udržať vieru v Boha!“ Po tomto duchovnom spoločenstve so Xin Ming som vedela, že to nie je tak, že by ma Boh nechcel, a že musím dobre žiť a nesmiem byť zbabelá. Musela som nasledovať Boha až do konca, nech by sa dialo čokoľvek. Znovu som mala nádej, srdce sa mi rozjasnilo a opäť som bola šťastná. Keď už bola Xin Ming na odchode, chytila som ju za ruku, nechcela som ju pustiť a povedala som: „Chcem… počuť… Božie… slová.“ Povedala, že ma ešte príde pozrieť, a kládla mi na srdce, aby som sa viac modlila k Bohu, keď mi bude ťažko, a Boh ma vyslyší. Keď odišla, modlila som sa k Bohu: „Drahý… Bože, cítim sa… taká… sama, nie je tu… nikto, môj… mozog… nefunguje… poriadne, chcem… počuť… Tvoje slová, prosím… pošli mi… niekoho, chcem… počuť… Tvoje slová.“

Deň po tom, čo som vyslovila túto modlitbu, vedúci oddelenia povedal: „Chen, tu máš spoluväzenkyňu. Môže ti robiť spoločnosť.“ Keď som videla, že je to sestra He Li, bola som nadšená! Vedela som, že Boh vyslyšal moju modlitbu. Aj He Li ma rada videla. Objala ma a povedala: „Počula som, že ťa pri bití ťažko zranili, a chcela som ťa vidieť a teraz ťa konečne vidím!“ He Li sa o mňa každý deň pozorne starala, pomáhala mi cvičiť, rozprávala sa so mnou a často so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, povzbudzovala ma a utešovala. Postupom času začala moja myseľ reagovať a dokázala som s ňou komunikovať. Jedného dňa som sa pozrela na svoje ruky a povedala He Li: „Kedy… sa môj… zdravotný stav… zlepší? Bude to… lepšie?“ Potom so mnou He Li hovorila v duchovnom spoločenstve: „Nepovedal Boh tieto slová? ‚Všemohúci Boh je všemocný lekár! Prebývať v chorobe znamená byť chorý, ale prebývať v duchu znamená byť zdravý. Pokiaľ máš ešte stále jeden dych, Boh ti nedovolí zomrieť.‘ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) ‚Je normálne, že ľudia sú počas prechádzania skúškami, slabí, vo vnútri negatívni, nerozumejú Božím úmyslom alebo nemajú jasno v ceste praktizovania. V každom prípade však musíš mať vieru v Božie dielo a, rovnako ako Jób, nesmieš zapierať Boha.‘ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Musíme žiť podľa Božích slov a neupadať do zúfalstva. Boh je všemohúci a to, či sa z choroby zotavíme, je v Jeho rukách. V žiadnom prípade sa nesmieme sťažovať! Jób nikdy nestratil vieru v Boha ani počas obrovských skúšok, takže musíme veriť Božím slovám a mať v Neho skutočnú vieru!“ Keď som to počúvala, cítila som sa veľmi šťastná. Pomyslela som si, že Božie slová sú úžasné.

Bolo to približne v decembri, keď sa mi trochu polepšilo. Umývala som si nohy, keď som si zrazu všimla, že celá moja pravá noha je bledá. Nechty na nej mi nerástli už šesť mesiacov. Predtým som si to nikdy nevšimla. Pomyslela som si: „Moja ruka a noha nejavia žiadne známky zotavenia. Podľa toho, ako vyzerajú, určite zomriem. Mám len 41 rokov. Naozaj takto zomriem?“ Bolo mi trochu ťažko na srdci a modlila som sa k Bohu: „Drahý Bože, zatkli ma pre moju vieru v Teba. Aj keby som zomrela, nebudem to ľutovať. Ak budem môcť žiť ďalej, budem v Teba naďalej veriť!“ Prerušovane som sa v srdci modlila týmito slovami. Po modlitbe som v tele pocítila nával krvi a bolo mi trochu teplo. Nikdy predtým som to necítila. Na druhý deň, keď mi He Li pomáhala ísť na záchod, som zistila, že dokážem trochu zdvihnúť pravú nohu. Predtým mi He Li musela vždy, keď som išla na záchod, pretiahnuť nohu cez prah. Tentoraz sa práve chystala zohnúť, ale skôr než mi nohu stihla potiahnuť, zvládla som to sama! Keď sme to uvideli, obe sme boli nadšené a ja som pocítila obrovskú vďačnosť Bohu. 26. decembra mi schválili podmienečné prepustenie zo zdravotných dôvodov. Vôbec som to nečakala. V tom čase mohli zo zdravotných dôvodov podmienečne prepustiť len dvoch ľudí, ale vo väzení boli traja ťažko chorí ľudia, takže ma prekvapilo, že prepustili mňa. Vedúci povedal: „Chen, je tu tvoj manžel, aby ťa vyzdvihol. Môžeš ísť domov. Doma si odpykáš ročný trest. Máš zakázané kázať evanjelium a upozorníme tvoju miestnu samosprávu, aby na teba dohliadla.“ Bola som nesmierne šťastná. Aj Xin Ming sa tešila so mnou. Rýchlo mi pomohla vziať si veci a podopierala ma, kým som nevyšla z brány. Môj manžel musel pracovnému táboru zaplatiť kauciu 2 000 jüanov, kým som mohla opustiť toto peklo na zemi.

Keď som prišla domov, dokázala som len ležať na posteli. Nemohla som hýbať rukami ani nohami. Cítila som sa ako huspenina. Ten rok bol doma naozaj ťažký. Mali sme dlh vyše 10 000 jüanov. Dokonca aj peniaze na moje podmienečné prepustenie zo zdravotných dôvodov sme si museli požičať. Keďže sme nemali peniaze, nemohla som podstúpiť žiadnu liečbu. Niekedy som trpela, lebo som sa utápala v chorobe, ale vedela som, že je to v Božích rukách a to, či sa zotavím alebo nie, závisí od Boha. Boh je mojou najväčšou oporou. Často som sa modlila k Bohu a postupne som duchovne zosilnela. V tom čase som nesmierne túžila čítať Božie slová, ale keďže ma ČKS stále sledovala, bratia a sestry sa so mnou nemohli skontaktovať. Moja mama bola veriaca a priniesla mi ručne prepísanú kópiu Božích slov. Bola som nadšená a rýchlo som si ju od nej vzala. Čítala som ju znova a znova. Hoci som si z toho nič nedokázala zapamätať, bola som schopná tomu porozumieť. Cítila som veľkú radosť a pokoj a nemyslela som na to, či budem žiť alebo zomriem. Pokiaľ som mohla čítať Božie slová, bola som spokojná. Po dvoch alebo troch mesiacoch som dokázala s oporou krívajúc kráčať aj bez toho, aby som brala lieky alebo dostávala injekcie, a zvládala som sa sama najesť.

Jedného dňa v roku 2004 som v zásuvke uvidela papierový balíček. Keď som ho otvorila, uvidela som zamotanú magnetofónovú kazetu a pomyslela som si: „Je to kazeta s chválospevmi?“ Poprosila som syna, aby ju rozmotal a vložil do prehrávača, a na moje prekvapenie začala hrať. Bola som nesmierne nadšená, keď som počula hrať chválospevy Božích slov! Potom som tieto chválospevy počúvala každý deň, znova a znova, a pri každom vypočutí sa mi srdce viac a viac rozjasnilo. Cítila som sa hlboko povzbudená najmä vtedy, keď som počúvala „Pieseň víťazov“: „Prijali ste niekedy požehnania, ktoré pre vás boli pripravené? Usilovali ste sa niekedy o prisľúbenia, ktoré boli pre vás určené? Pod vedením Môjho svetla určite prelomíte zovretie síl temnoty. Uprostred temnoty určite nestratíte vedenie svetla. Určite budete pánmi všetkého. Budete víťazmi pred satanom. Pri páde krajiny veľkého červeného draka budete určite stáť uprostred nespočetného množstva ľudí na dôkaz Môjho víťazstva. Budete určite stáť pevne a neochvejne v krajine Siním. Skrze utrpenie, ktoré znášate, zdedíte Moje požehnania a budete určite vyžarovať Moje svetlo slávy v rámci celého vesmíru.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 19. kapitola) Pochopila som, že Božím dielom v posledných dňoch je použiť prenasledovanie zo strany veľkého červeného draka na zdokonalenie skupiny víťazov. Hoci som si prešla ťažkosťami a zostala som zmrzačená, moja viera sa prostredníctvom tohto prostredia zdokonalila a vďaka vedeniu Božích slov som dokázala pevne vytrvať. Keď ma zmrzačili, nielenže som stratila pamäť, ale nedokázala som sa o seba ani postarať. Znova a znova som upadala do negatívneho a slabého stavu a len vďaka tomu, že mi Boh pomáhal prostredníctvom sestier, ktoré so mnou opakovane hovorili v duchovnom spoločenstve o Jeho slovách, som našla vieru, aby som túto ťažkú situáciu prekonala. Ukázalo mi to, že Božie slová sú svetlom a kedykoľvek môžu ľuďom osvetliť cestu vpred a ukázať im smer, ktorým majú kráčať. Hoci moje telo pri prechádzaní touto situáciou trochu trpelo, dokázala som porozumieť pravde, moja viera v Boha sa posilnila a získala som určité porozumenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti. Moje utrpenie malo veľký zmysel! Božie slová ma motivovali a môj zdravotný stav sa každým dňom zlepšoval. Pamäť sa mi do veľkej miery vrátila a dokázala som súvisle hovoriť. V roku 2005 som už dokázala pomaly chodiť. Koncom toho roka som išla sama vlakom navštíviť svoju mladšiu sestru do iného mesta a kázala som jej evanjelium Všemohúceho Boha. Keď moji príbuzní videli, ako dobre som sa zotavila, niektorí povedali: „Boh naozaj existuje!“ Ďalší povedali: „Tvoj Boh je skutočne všemohúci!“ Svokra mojej staršej sestry tiež prijala Božie evanjelium posledných dní po tom, čo si vypočula moju skúsenosť. Neskôr som sa úplne uzdravila. Už som na nohu nekrívala a stala som sa opäť normálnym človekom. Ľudia v mojom okolí žasli nad tým, ako rýchlo som sa zotavila. Raz som na ulici narazila na Xin Ming a nedokázala som ani vyjadriť, aká som bola nadšená. Okamžite som ju objala a boli sme také dojaté, že sme sa rozplakali. Keď som išla v roku 2018 na kontrolu, lekár sa dlho prekvapene pozeral na môj röntgen a povedal, že krvný výron v mojej hlave už skalcifikoval. To, že výron skalcifikoval po ťažkom poranení mozgu bez akejkoľvek liečby, bol naozaj zázrak! Keď som počula lekára, ako to hovorí, z celého srdca som ďakovala Bohu! Pomaly som sa zotavila a z umierajúceho ochrnutého človeka som sa opäť stala normálnym človekom – to bolo niečo, čo by sa nikto neodvážil ani len predstaviť si.

Vďaka tejto skúsenosti som videla, že Boh spravuje všetky veci a že život a smrť ľudí sú v Jeho rukách. Presne ako hovorí Boh: „Srdce a duch človeka sú v Božom zovretí a všetko z jeho života vidia Božie oči. Bez ohľadu na to, či tomu všetkému veríš alebo nie, akékoľvek a všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú meniť, premieňať sa, obnovovať sa a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto má Boh zvrchovanosť nad všetkými vecami.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Moja viera v Boha sa vďaka tejto výnimočnej skúsenosti nesmierne posilnila. Boh mi dal druhú šancu na život. Bez ohľadu na to, akému prenasledovaniu alebo súženiu budem v budúcnosti čeliť, vždy budem s pevnou vierou nasledovať Boha a budem dobre konať svoju povinnosť, aby som Mu oplatila Jeho lásku.