Chen Liang, Čína

V roku 2003 som prijala Božie dielo posledných dní a onedlho nato som sa ujala povinnosti vodkyne. V tom čase som mala niečo po päťdesiatke a nemala som žiadne zdravotné problémy. Cez deň som chodila na stretnutia a kázala evanjelium, a bez ohľadu na to, ako neskoro som sa v noci vrátila, vyzbrojovala som sa Božími slovami podľa stavu bratov a sestier. Hoci to bolo trochu uponáhľané a únavné, už len pomyslenie na to, že môžem konať svoju povinnosť a v budúcnosti byť Bohom spasená, mi dodávalo nekonečnú silu. O niečo vyše desať rokov neskôr sa mi začalo zhoršovať zdravie. Najprv som mala problémy so žlčníkom a museli mi ho chirurgicky odstrániť, potom sa mi vysunuli stavce driekovej chrbtice a museli ju operovať, a po dvoch operáciách mi bolo jasné, že moje telo je na tom teraz oveľa horšie. Postihli ma aj chronické choroby ako myómy na maternici a atrofická erozívna gastritída, a zostala som slabá a skormútená. Už som nebola taká čiperná a pri chôdzi po schodoch som musela viackrát oddychovať. Zhoršila sa mi aj pamäť a niekedy, keď som si chcela prečítať o konkrétnom aspekte Božích slov, len čo som ho začala hľadať, nevedela som si spomenúť, čo som chcela čítať. Cirkev zariadila, aby som vzhľadom na svoj zdravotný stav viedla skupinové stretnutie sama, a keď mali bratia a sestry nejaké stavy, pomáhala som im ich riešiť, a niekedy, keď cirkev nemala dostatok hostiteľských domov, som bola zodpovedná za hostenie. Hoci moje zdravie nebolo také dobré ako predtým, stále som mohla vykonávať nejaké povinnosti a cítila som sa plná energie.

Raz, keď som išla domov zo stretnutia, sa mi ozvali staré žalúdočné problémy, a žalúdkom mi prebehla vlna bolesti. Ledva som sa udržala na nohách a dostala sa domov, a až keď som si na chvíľu ľahla, začala som sa cítiť trochu lepšie. Keď vodkyňa videla, že mám podlomené zdravie, požiadala ma, aby som občas hostila bratov a sestry na stretnutia u mňa doma. Keď som počula o tomto opatrení, pomyslela som si: „Tak a je koniec. Teraz môžem len doma vykonávať hostiteľskú povinnosť. Ako budem starnúť, moje zdravie sa bude zhoršovať. Ak jedného dňa nebudem môcť vykonávať ani hostiteľskú povinnosť, nebudem môcť vykonávať vôbec žiadne povinnosti, akú nádej potom budem mať na spásu?“ Pri týchto myšlienkach som stratila všetku energiu a cítila som sa naozaj skormútene, a uvažovala som: „Starnem, pamäť sa mi zhoršuje, nepamätám si ani Božie slová a zabúdam, čo som práve čítala. Ako môžem porozumieť pravde? Bez ohľadu na to, ako veľmi sa ľudia v mojom veku usilujú, nemôžu robiť pokroky. Tak asi to len skúsim nejako prežívať zo dňa na deň.“ Niekedy, keď som varila, ma tak bolel chrbát, že som nemohla stáť, a musela som si sadnúť na hokerlík vedľa, aby som si oddýchla. Najmä keď sa mi ozvali kŕče v žalúdku, bolesť bola taká silná, že som nevedela, či prežijem. Obávala som sa, že jedného dňa skolabujem a nebudem môcť ani chodiť na stretnutia. Keď som videla mladých ľudí, ako sa tešia dobrému zdraviu, môžu behať a skákať, závidela som im a myslela som si: „Aké úžasné je byť mladý! Môžu ísť kamkoľvek a vykonávať akúkoľvek povinnosť, a ich šance na spásu sú väčšie. Moje zdravie sa však medzitým zhoršuje zo dňa na deň a ak v budúcnosti nebudem môcť vykonávať žiadne povinnosti, skončím ako nepoužiteľná a Boh ma určite opustí!“ Spomínala som na obdobie spred niekoľkých rokov, keď som pri konaní povinností nemala žiadne zdravotné problémy, ale teraz som mala už 72 rokov a moje telo bolo úplne iné ako predtým. Och, ako som si priala vrátiť čas o 20 rokov späť! Preto som sa často cítila skľúčená a žila som v negatívnom stave, a nechcela som sa usilovať o pravdu. Niekedy som si krátila čas pozeraním televíznych relácií, a keď sa mi prihodili veci a odhalila som skazenosť, nehľadala som pravdu, aby som ich vyriešila, len som sa nad vecami krátko zamyslela a potom som ich nechala tak. Dokonca aj moje modlitby boli len zopár suchých slov a cítila som, že moje srdce sa čoraz viac vzďaľuje od Boha. V hĺbke duše som vedela, že takto pokračovať je nebezpečné, a chcela som tento stav skormútenosti vyriešiť. Nemala som však žiadnu konkrétnu cestu vpred.

Jedného dňa som natrafila na Božie slová odhalenia týkajúce sa stavov starších ľudí a okamžite som v tých slovách videla svoj odraz. Všemohúci Boh hovorí: „Existujú medzi bratmi a sestrami aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí majú pre svoj pokročilý vek tiež určité ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie úplne správne alebo racionálne a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú tiež problémy a stále sa trápia: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže povinnosti, ktoré môžem vykonávať, sú obmedzené. Ak budem vykonávať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem vykonávať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne skúsenosti, ktoré by stáli za to, aby som sa o ne podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a nemám silu. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem vykonávať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a robím veci zle. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Je pre mňa veľmi ťažké usilovať sa o pravdu a dosiahnuť spásu. Čo mám robiť?‘ Keď premýšľajú o týchto veciach, začnú si robiť starosti a pomyslia si: ‚Ako to, že som začal veriť v Boha až v tomto veku? Prečo som nezačal veriť vo svojich dvatsiatich alebo tridsiatich ako tí ostatní? Bolo by dobré, keby som začal veriť ako štyridsiatnik alebo päťdesiatnik! Ako to, že som sa stretol s Božím dielom až teraz, keď som taký starý? Niežeby bol môj osud zlý – chvalabohu, že som objavil Božie dielo aspoň teraz. Mám dobrý osud a Boh bol ku mne láskavý! Len jedna vec ma trápi – že som príliš starý. Moja pamäť už nie je najlepšia ani zdravie mi už tak neslúži, ale zato mám veľkú vnútornú silu. No telo ma už neposlúcha a po chvíli počúvania na zhromaždeniach na mňa idú driemoty. Niekedy, keď zavriem oči, aby som sa pomodlil, tak zaspím. Pri čítaní Božích slov sa neviem sústrediť a po chvíli čítania zostanem ospalý, zadriemem a Božie slová do mňa nepreniknú. Čo s tým môžem urobiť? Som s takýmito praktickými ťažkosťami ešte schopný usilovať sa o pravdu a pochopiť ju? Ak nie, a ak nedokážem praktizovať v súlade s pravdou-princípmi, nebude potom všetka moja viera márna? Podarí sa mi vôbec dosiahnuť spásu? Čo môžem urobiť? Robí mi to starosti! V tomto veku už nie je nič dôležité. Teraz, keď verím v Boha, nemám už žiadne starosti a nepociťujem úzkosť. Moje deti sú dospelé a už nepotrebujú, aby som sa o ne staral alebo ich vychovával. Mojím najväčším želaním v živote je usilovať sa o pravdu, plniť si povinnosť stvorenej bytosti a napokon – v rokoch, ktoré mi ešte zostávajú – dosiahnuť spásu. No vzhľadom na moju súčasnú situáciu – na to, ako sa mi v starobe zhoršil zrak, aký som zmätený, aké mám podlomené zdravie, ako nedokážem dobre vykonávať svoju povinnosť a ako niekedy len spôsobujem problémy, keď sa snažím robiť, čo ešte viem – sa zdá, že spásu tak ľahko nedosiahnem.‘ Premýšľajú o týchto veciach stále dokola, pociťujú čoraz väčšiu úzkosť a potom si vravia: ‚Zdá sa, že dobré veci sa vždy dejú iba mladým ľuďom, a nie starým. Bez ohľadu na to, aké pozitívne môžu veci byť, zrejme si ich už nestihnem užiť.‘ Čím viac o tom premýšľajú, tým viac sa trápia a tým väčšiu úzkosť cítia. Nielenže sa obávajú o seba, ale zároveň sa cítia ranení. … Nemôžu sa starší ľudia pre svoj vek už viac usilovať o pravdu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Áno, sú.) Môžu starší ľudia porozumieť pravde? Môžu jej porozumieť do určitej miery, pričom dokonca ani mladí ľudia jej nedokážu porozumieť úplne. Starší ľudia majú vždy mylnú predstavu, myslia si, že sú zmätení, že majú zlú pamäť, a tak nemôžu pravde porozumieť. Je to fakt? (Nie.) Hoci majú mladí ľudia oveľa viac energie ako starší a majú oveľa väčšiu telesnú silu, ich schopnosť rozumieť, chápať a poznať je v skutočnosti rovnaká ako u starších ľudí. Neboli aj starší ľudia raz mladí? Nenarodili sa predsa starí a aj všetci mladí ľudia jedného dňa zostarnú. Starší ľudia nesmú neustále myslieť na to, že sú iní ako mladí, pretože sú starí, telesne slabí, necítia sa dobre a majú zlé spomienky. Vlastne medzi nimi nie je žiadny rozdiel. Čo mám na mysli, keď hovorím, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel? Skazená povaha starých aj mladých je rovnaká, ich postoje a názory na všetky veci sú zhodné, rovnako ako ich pohľady a stanoviská týkajúce sa najrôznejších vecí. Starší ľudia si teda nesmú myslieť, že pre svoju starobu, menej prehnaných túžob v porovnaní s mladými ľuďmi a schopnosť zachovať si stabilitu nemajú žiadne túžby alebo výstredné ambície a majú menej skazenú povahu – je to mylná predstava. Mladí ľudia dokážu využiť všetky prostriedky, aby získali postavenie, nemôžu to teda robiť aj starší ľudia? Mladí ľudia dokážu robiť veci v rozpore s princípmi a konať svojvoľne a starší ľudia nemôžu? (Áno, môžu.) Mladí ľudia môžu byť arogantní, takže nemôžu byť arogantní aj starší ľudia? Je to len tak, že keď sú arogantní starší ľudia, vďaka svojmu veku nie sú takí agresívni a ich arogancia nie je taká okázalá. Mladí ľudia majú očividnejšie prejavy arogancie, lebo majú pružné údy a myseľ, zatiaľ čo starší nemajú také očividné prejavy arogancie, lebo majú stuhnuté údy a nepružnú myseľ. Podstata ich arogancie a ich skazené povahy sú však rovnaké. … Nie je to teda tak, že starší ľudia nemajú čo robiť, nie sú schopní vykonávať svoje povinnosti a už vôbec, že sa nedokážu usilovať o pravdu – je mnoho vecí, ktoré môžu robiť. Rôzne bludy a omyly, ktoré si počas svojho života nahromadil, ako aj rozličné tradičné myšlienky a predstavy, nevedomosti a zaryté, konzervatívne, iracionálne a skreslené veci, ktoré si nahromadil, sa všetky nakopili v tvojom srdci a mal by si v porovnaní s mladými ľuďmi venovať ešte viac času ich odkrývaniu, analyzovaniu a rozpoznávaniu. Nie je pravda, že nemáš čo robiť alebo že by si mal neustále pociťovať smútok, úzkosť a obavy – nie je to tvoja úloha ani zodpovednosť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Boh presne odhalil môj stav. V poslednom čase som žila v trápení a úzkosti, stále som mala pocit, že starnem, že mám podlomené zdravie a že stále na niečo zabúdam, takže som mohla len občas zvládať hostiteľskú povinnosť. Obávala som sa, že ako budem starnúť a moje zdravie sa bude zhoršovať, nebudem môcť konať svoje povinnosti, a tak nebudem spasená. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa usilovala, všetko sa zdalo zbytočné. Keďže som sa utápala v tomto stave skormútenosti, nemala som motiváciu čítať Božie slová ani sa usilovať o pravdu a len som sa vlažne viezla s prúdom. Teraz som si uvedomila, že to boli moje mylné názory. V skutočnosti, hoci starší ľudia môžu byť fyzicky slabší, majú menej energie a pomalšie reakcie ako mladí, ich schopnosť chápania pravdy a ich skazené povahy sú rovnaké ako u mladých ľudí. Pokiaľ sa usilujú o pravdu a riešia svoje skazené povahy, aj oni môžu byť spasení. Vzhľadom na vysoký vek je vplyv spoločnosti silnejší, satanské jedy vo vnútri sú ťažšie a úpornejšie než u mladých ľudí, a rôzne tradičné predstavy a skazené povahy si vyžadujú viac času na porozumenie a rozobratie. Napríklad, keď som videla niektorých bratov a sestry odhaľovať skazenosť, pozerala som sa na nich zvrchu, a v srdci som ich súdila a znevažovala. To bola arogantná povaha. Či to nebolo niečo, nad čím by som mala uvažovať a čomu by som mala porozumieť? Ja som však nerozumela Božím úmyslom. Utápala som sa v stave trápenia a úzkosti a k usilovaniu sa o pravdu som pristupovala vlažne. Nerozumela som vari Bohu v tejto veci zle? Teraz som si uvedomila, že bez ohľadu na to, či je človek mladý alebo starý, pokiaľ prahne po pravde a usiluje sa o ňu, Boh ho osvieti a povedie. Boh nás polieva a zaopatruje nás pravdou bez ohľadu na vek, a záleží na tom, či hľadáme a sme ochotní vynaložiť úsilie na praktizovanie Božích slov. Boh sa v týchto slovách konkrétne venoval stavom starších ľudí, dúfajúc, že starší ľudia sa dokážu zbaviť svojho trápenia a úzkosti, sústrediť sa na hľadanie pravdy, a nežiť vo svojich predstavách a domnienkach a nevzdať sa samých seba. Ale ja som vždy používala svoju starobu a zlú pamäť ako výhovorky, aby som sa neusilovala o pravdu a bola k sebe zhovievavá, a keby som takto pokračovala, bola by som to ja, kto na to doplatí. Až po porozumení Božím úmyslom som sa prebudila a uvedomila si, že ak budem pokračovať v tomto zmätenom stave, zviazaná svojimi mylnými a extrémnymi predstavami, nakoniec by som nezískala pravdu a čakalo by ma len zničenie. Ďakovala som Bohu za Jeho utešujúce slová a povzbudenie pre nás starších, a za to, že nám ukázal cestu usilovania sa o pravdu. Toto je Božia láska k nám. Nemohla som stratiť odhodlanie usilovať sa o pravdu, musela som k sebe pristupovať správne, vziať si ponaučenie zo situácií, ktoré mi Boh pripravil, sústrediť sa na hľadanie pravdy a spoznávanie samej seba, a dosiahnuť zmenu povahy. Toto sú veci, ktoré som musela robiť.

Keď som si to uvedomila, začala som uvažovať: „Prečo som v minulosti, keď som konala svoje povinnosti, mala každý deň nekonečnú energiu, ale teraz, keď som staršia a moje telo je zo dňa na deň slabšie, moje srdce je naplnené negativitou a trápením a už sa mi nechce usilovať o pokrok? Čo ma ovláda?“ Pri svojom hľadaní som čítala Božie slová: „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenostné poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach. Keď vykonávajú svoju povinnosť alebo žijú život cirkvi, tak možno cítia, že sú schopní zanechať svoje rodiny a s radosťou sa vydať Bohu, že teraz poznajú svoju motiváciu prijímať požehnania a odložili ju bokom a že táto motivácia ich už neovláda ani neobmedzuje. Potom si myslia, že už nemajú motiváciu byť požehnaní, ale Boh verí v opak. Ľudia sa pozerajú na záležitosti len povrchne. Bez skúšok majú zo seba dobrý pocit. Pokiaľ neopúšťajú cirkev alebo nepopierajú Božie meno a vytrvalo sa vydávajú Bohu, veria, že sa zmenili. Cítia, že pri vykonávaní svojej povinnosti ich už nepoháňa osobné nadšenie ani chvíľkové impulzy. Namiesto toho veria, že sa môžu usilovať o pravdu a že môžu neustále hľadať a praktizovať pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti, aby sa ich skazené povahy očistili a aby dosiahli nejakú skutočnú zmenu. Keď sa však stanú veci, ktoré priamo súvisia s konečným osudom a výsledkom ľudí, ako sa správajú? Pravda je zjavená v celom rozsahu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Keď som uvažovala o Božích slovách, konečne som si uvedomila, že dôvod, prečo som uviazla v trápení a úzkosti a vzdala sa samej seba, bol ten, že som mala pocit, že starnem a v budúcnosti nebudem môcť vykonávať žiadne povinnosti, a nebudem mať žiadnu nádej na spásu ani na získanie požehnaní. Žila som teda v negativite a odporovala som Bohu. V minulosti som sa dokázala obetovať, vydávať sa a zamestnávať sa svojimi povinnosťami, a aj keď som bola chorá, konala som svoje povinnosti s radosťou. Myslela som si, že pokiaľ môžem konať svoje povinnosti, mám nádej, že budem Bohom spasená. Neskôr sa mi však choroby zhoršili a moje zdravie chradlo zo dňa na deň a hrozilo, že možno nebudem môcť vykonávať ani hostiteľskú povinnosť. Cítila som, že nemám nádej na požehnania, že viera v Boha sa zdá byť bezvýznamná, a že by pre mňa bolo lepšie užívať si život. Tak som si krátila dni pozeraním televízie, prestala som sa usilovať o pravdu a môj postoj k viere začal byť vlažný. Dalo sa to vôbec nazvať úprimnou vierou v Boha? Nekonala som svoje povinnosti preto, aby som sa usilovala o pravdu a uspokojila Boha. Namiesto toho som využívala vykonávanie svojich povinností na to, aby som sa pokúsila obchodovať s Bohom a zaistiť si dobrý výsledok a konečný osud, a keď som uverila, že nedostanem požehnania, vzdala som sa samej seba. Spôsobili to moje nesprávne úmysly a názory vo viere. Myslela som na tých, ktorí sa úprimne vydávajú Bohu a usilujú sa o pravdu. Keď čelia bolestivým skúškam, možno sa tiež obávajú o svoj výsledok a konečný osud, ale dokážu sa modliť k Bohu a hľadať pravdu, aby vyriešili svoje problémy, a ochotne sa vydávajú Bohu bez toho, aby žiadali nejakú odmenu. Len si plnia svoje povinnosti, aby svedčili o Bohu a uspokojili Ho. Ale čo ja? Hoci som v Boha verila už dlhé roky, nehľadala som zmenu povahy ani som neuvažovala nad tým, koľko pravdy som praktizovala, nezamýšľala som sa nad tým, či som si splnila svoje povinnosti a zodpovednosti, a sústredila som sa len na hľadanie požehnaní. Keď sa moja bolesť zhoršila a myslela som si, že nemôžem získať požehnania, prepadla som zúfalstvu. Kdeže som mala voči Bohu nejakú skutočnú úprimnosť? Moje minulé obete a vydávanie sa boli len na získanie požehnaní a výhod, len pokusy obchodovať s Bohom a podviesť Ho. Bola som skutočne opovrhnutiahodná! Myslela som na Pavla, ktorý cestoval cez moria a krajiny, aby kázal evanjelium, a ktorý vykonal veľké dielo. Jeho úmysly pri povinnostiach však boli získať požehnania a korunu, a nakoniec sa jeho povaha nezmenila. Dokonca otvorene vystupoval proti Bohu a dožadoval sa koruny spravodlivosti. Urazil Božiu povahu a Boh ho vyradil a potrestal. Keď som sa v tomto svetle pozrela späť na seba, videla som, že mojím cieľom pri povinnostiach bolo mať dobrý výsledok a konečný osud, a že moje úmysly pri povinnostiach boli nesprávne. Bez ohľadu na to, koľko povinností som vykonala, skutočnosť, že moja skazená povaha zostala nezmenená, by stále spôsobila, že by som sa Bohu hnusila. Myslela som na to, koľko toho Boh povedal, aby nás spasil pred satanovým poškodzovaním, hovoriac s takou vytrvalosťou a úprimnosťou, a to všetko v nádeji, že budeme kráčať po ceste usilovania sa o pravdu. Ale ja som voči Bohu nemala vôbec žiadnu úprimnosť. Úplne mi chýbali svedomie a rozum! Keď som si tieto veci uvedomila, modlila som sa k Bohu: „Bože, verím v Teba už vyše 20 rokov, ale úprimne som sa Ti nevydávala. Som sebecká, opovrhnutiahodná a chýba mi ľudská prirodzenosť. Som taká skazená, ale Ty si mnou nepohŕdal a stále mi poskytuješ spásu. Som ochotná vzdať sa svojich nesprávnych úmyslov a plniť si svoje povinnosti!“

Potom som čítala Božie slová: „Božou vôľou je, aby sa každý človek stal dokonalým, aby ho Boh nakoniec získal, úplne očistil a aby sa stal Jeho milovaným ľudom. Nezáleží na tom, či hovorím, že ste zaostalí alebo máte nízku kvalitu – to všetko je fakt. Moje vyjadrenia nedokazujú, že vás mám v úmysle opustiť alebo že som vo vás stratil nádej, tým menej, že vás nechcem spasiť. Dnes som prišiel vykonať dielo vašej spásy, to znamená, že dielo, ktoré konám, je pokračovaním diela spásy. Každý človek má šancu byť zdokonalený: ak budeš chcieť a budeš sa usilovať, nakoniec budeš schopný dosiahnuť tento výsledok a nikto z vás nebude opustený. Ak máš nízku kvalitu, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej nízkej kvalite. Ak je tvoja kvalita vysoká, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou vysokou kvalitou. Ak si nevedomý a negramotný, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej negramotnosti. Ak si gramotný, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou gramotnosťou. Ak si starší, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojmu veku. Ak môžeš konať hostiteľskú povinnosť, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tým. Ak povieš, že nemôžeš konať hostiteľskú povinnosť a môžeš vykonávať len určitú funkciu, či už ide o kázanie evanjelia, starostlivosť o cirkev alebo o všeobecné záležitosti, Moje zdokonaľovanie teba bude zodpovedať funkcii, ktorú vykonávaš.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) „Konečný osud každého človeka neurčujem na základe veku, hodnosti alebo množstva utrpenia, a ešte menej podľa toho, nakoľko je poľutovaniahodný, ale na základe toho, či vlastní pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje. Musíte pochopiť, že všetci, ktorí nenasledujú Božiu vôľu, budú bez výnimky potrestaní. Je to niečo, čo žiadny človek nemôže zmeniť. Preto všetci, ktorí sú potrestaní, sú potrestaní v dôsledku Božej spravodlivosti a je to odplata za ich početné zlé skutky.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Z Božích slov som si uvedomila, že Božie dielo nefunguje podľa jednej šablóny, ani Boh nikoho nenúti ísť nad rámec jeho schopností. Namiesto toho Boh kladie požiadavky podľa skutočnej situácie a zázemia každého človeka. Ak je človek starší, kladie požiadavky primerané jeho veku, a ak má človek slabšiu kvalitu, kladie požiadavky primerané jeho kvalite. Pokiaľ sa dokážeme usilovať o pravdu a dobre vykonávať svoje povinnosti podľa princípov, všetci máme príležitosť byť spasení. Zároveň som pochopila, že to, ako Boh určí výsledok človeka, nie je založené na jeho veku ani na schopnosti prinášať obete, a že dôležité je, či sa človek usiluje o pravdu a prechádza zmenou svojej povahy. Hoci moje zdravie nebolo také pevné ako kedysi, Boh ma neopustil a cirkev mi stále zariaďovala vykonávanie povinností podľa mojich najlepších schopností a fyzického stavu. Možno sa moje zdravie ešte zhorší a nebudem môcť vykonávať žiadne významné povinnosti, ale môžem hľadať pravdu, aby som vyriešila svoje skazené povahy, a ak by boli bratia a sestry v zlých stavoch, mohla by som tiež nájsť Božie slová, aby som im poskytla podporu a mala s nimi duchovné spoločenstvo. Mohla by som tiež kázať evanjelium ľuďom vo svojom okolí. Nie je to tak, že by som nemohla vykonávať žiadne povinnosti. Taktiež, aj keď som bola staršia a mala podlomené zdravie, myseľ som mala stále jasnú, uši mi stále slúžili a dokázali počúvať Božie slová, oči stále dokázali čítať Božie slová a ústa stále dokázali hovoriť a viesť duchovné spoločenstvo. Pokiaľ som sa usilovala o pravdu, bola pre mňa nádej, že budem Bohom spasená. V minulosti som nehľadala pravdu a neustále som sa utápala v trápení a úzkosti z túžby získať požehnania, a premárnila som čas, ktorý som mohla stráviť usilovaním sa o pravdu. Aké zbytočné!

Neskôr, vďaka pripomenutiu bratov a sestier, som si konečne uvedomila, že názor „pokiaľ konám svoju povinnosť, získam požehnania a budem spasená“ je mylný. Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ho mal vykonávať bez toho, aby hľadal kompenzáciu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Utrpenie nešťastia sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie sú zdokonalení. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne nešťastie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Vďaka Božím slovám som porozumela, že konanie mojej povinnosti nemá nič spoločné so získaním požehnaní. Nie je to tak, že požehnania môžem získať tým, že budem konať svoju povinnosť, že budem vykonávať viac povinností alebo znášať viac utrpenia. Bol to môj mylný názor. Ja som stvorená bytosť, Boh je Stvoriteľ a moja povinnosť je to, čo by som mala robiť. Preto by som mala počúvať Božie slová a plniť si svoju povinnosť. Len konaním povinnosti môže byť odhalená moja skazenosť, a len tak môžem mať šancu spoznať samu seba, odvrhnúť svoju skazenosť a byť Bohom spasená. Bez ohľadu na to, koľko povinností vykonám, ak sa nebudem usilovať o pravdu a moja život-povaha sa vôbec nezmení, budem Bohom aj tak vyradená. Myslela som na Petra, ktorý sa pri konaní svojej povinnosti usiloval o pravdu a zameriaval sa na zmenu povahy. Svoju povinnosť konal výlučne preto, aby uspokojil Boha. Nemal žiadne nečistoty ani osobné úmysly a nesnažil sa obchodovať s Bohom, a bez ohľadu na to, ako ho Boh skúšal alebo zušľachťoval, bol podriadený až na smrť. Kráčal po ceste usilovania sa o pravdu, a preto nakoniec získal Božie schválenie. Musela som nasledovať Petrov príklad a usilovať sa o zmenu povahy. Teraz, keď som mohla hostiť stretnutia, chcela som to robiť podľa svojich najlepších schopností. Ak by som jedného dňa vážne ochorela a nemohla chodiť na stretnutia ani konať svoje povinnosti, stále by som sa podriadila Božej zvrchovanosti a usporiadaniu a nesťažovala sa ani neobviňovala Boha. Keď som sa ohliadla späť, videla som, že som mohla prijať Božie dielo posledných dní, porozumieť toľkým pravdám a tajomstvám, užívať si toľko zaopatrenia Božím slovom a prijať Boží súd a napomínanie, aby som spoznala svoju skazenú povahu. Tieto veci mi ukázali, že to bol Boh, kto ma viedol krok za krokom tam, kam som sa dostala, a že som prijala toľko Božej lásky a milosti! S týmto porozumením som sa už necítila obmedzovaná ani zviazaná svojím negatívnym stavom.

Prostredníctvom tejto skúsenosti som si uvedomila, že Boh je spravodlivý, a že bez ohľadu na to, či je človek starý alebo mladý, Boh mu preukazuje rovnakú milosť, a že pokiaľ sa usilujeme o pravdu, môžeme prijať Božiu spásu. V minulosti som mala vždy pocit, že pre môj vek a mnohé choroby, ma Boh neprijme, ak nebudem môcť konať svoje povinnosti. Boli to však len moje predstavy a domnienky a neboli v súlade s Božími úmyslami. Odteraz, bez ohľadu na môj zdravotný stav, sa budem sústrediť na usilovanie sa o pravdu, poslušne sa podriadim Božiemu ovládaniu a usporiadaniu, a budem konať svoje povinnosti podľa svojich najlepších schopností, aby som odplatila Božiu lásku.