V roku 2014 som v cirkvi začala vykonávať hereckú povinnosť. Okrem hrania a zdokonaľovania sa som si zvyšok času mohla zariadiť podľa seba, takže som žila pomerne slobodne a pohodlne. Keďže som herectvo milovala a bola som ochotná dať si na svojich výkonoch záležať, po účinkovaní v dvoch filmoch sa moje zručnosti výrazne zlepšili, a tak ma vodkyňa požiadala, aby som sa zaučila do režisérskej povinnosti. Vtedy sa mi do toho veľmi nechcelo. Pomyslela som si: „Režisér má toľko zodpovednosti. Človek sa musí zapájať do všetkého, čo tím robí, a po natáčaní musí kontrolovať zábery. Je to psychicky aj fyzicky vyčerpávajúce. Ak budem takto tvrdo pracovať každý deň, skončím úplne zničená a strhaná!“ Avšak pri pomyslení na to, že odmietnutie povinnosti by nebolo v súlade s Božími úmyslami, som to neochotne prijala. Všetky sestry sa so mnou tešili, keď sa dozvedeli, že ma povýšili na režisérsku povinnosť, ale ja som si myslela: „Toto je očividne vyčerpávajúca práca. Neusilujem sa o prevzatie veľkého poverenia, lebo čím ťažšie bremeno, tým únavnejšie je to pre telo. Chcem byť len obyčajná herečka. Pokiaľ nezaháľam, je to v poriadku.“

Keď som mala na starosti réžiu svojho prvého filmu, koordinátor naplánoval na každý deň nabitý rozvrh. Po každom natáčaní sme ešte museli prediskutovať herecké výkony, zábery alebo záležitosti scény na ďalší obraz. Počas natáčania som sedela pred monitorom a neodvážila som sa ani na sekundu poľaviť v pozornosti. Keby som sa prestala sústrediť, nemohla by som posúdiť, či bol výkon presný, a musela by som si pozrieť záznam alebo to natočiť znova. Niekedy, keď sa natáčanie na pľaci skončilo a ostatní členovia štábu odišli, musela som tam ešte zostať a riešiť ďalšie úlohy. Navyše, v tomto filme bolo veľa kladných a záporných postáv a ja som musela s hercami prechádzať ich scény, skúšať s nimi, usmerňovať ich a na všetko dohliadať. Pri každej scéne som musela vopred preniknúť do postáv a dôkladne im porozumieť, aby som dokázala posúdiť, či sú výkony hercov verné ich postavám. Platilo to najmä pre emotívne scény: Keď sa herec nedokázal vžiť do postavy, musela som nájsť spôsob, ako ho dostať do správneho citového rozpoloženia. Jednoducho som mala pocit, že byť režisérkou je psychicky veľmi vyčerpávajúce! Ako herečke mi stačilo dobre zahrať svoju rolu a to bolo všetko. Táto povinnosť bola oveľa pohodovejšia. Z hĺbky srdca som režisérsku povinnosť nenávidela. Potom som začala byť vo svojej povinnosti povrchná. Keď som počas natáčania videla, že herci majú problém dosiahnuť želaný efekt, namiesto premýšľania, ako ich usmerniť, aby svoj výkon zlepšili, som záber len narýchlo schválila. Výsledkom bolo, že keď vodkyňa kontrolovala zábery, zistila, že výkony nie sú na požadovanej úrovni, a museli sme to natáčať nanovo. Inokedy ma sestra, s ktorou som spolupracovala, požiadala, aby som počas skúšok pridala do hereckého prejavu nejaké fyzické pohyby. Zdalo sa mi to príliš prácne, tak som to neurobila. V dôsledku toho bol výkon nedostatočný, a tesne pred začiatkom natáčania musela hercov na mieste usmerňovať, aby tie pohyby zapojili, čo zdržalo natáčanie. V tej chvíli som sa cítila hrozne, lebo som vedela, že som si nesplnila svoju zodpovednosť. Ale potom, vždy keď prišiel čas skutočne pracovať, stále som mala pocit, že vykonávanie tejto povinnosti je jednoducho príliš únavné a otravné. Prešli dva mesiace a herci mali neustále problémy so svojimi výkonmi. Koordinátor mi niekoľkokrát pripomenul, aby som s hercami prechádzala scény podrobnejšie, ale nielenže som nepočúvala, cítila som aj odpor a myslela som si: „Ísť do takých detailov by bola veľká oštara! Ako dlho by potom trvali skúšky?“ Dokonca som sa snažila namietať a hovorila som: „Keď som bola herečkou, nikto ma tak podrobne neusmerňoval. Nie je vari hranie zodpovednosťou samotného herca?“ Keď prišiel čas skúšok, stále som dávala hercom len hrubý náčrt bez akýchkoľvek detailov, čo viedlo k častému opakovaniu natáčania a zdržaniu harmonogramu produkcie.

Po nejakom čase mi pridelili brata Eliasa, aby so mnou spolupracoval pri konaní režisérskej povinnosti. Koordinátor mi povedal: „Zdá sa, že máš ťažkosti zvládať režisérsku povinnosť sama. Odteraz budeš zodpovedná najmä za prechádzanie scén s hercami a brat Elias bude na veci dohliadať od monitora.“ Vlastne ma to celkom potešilo. Pomyslela som si: „Super! Už nemusím sledovať monitor a na veci dohliadať. Takto budem mať flexibilnejší čas a nebudem taká unavená.“ Potom, len čo som dokončila skúšku s hercami, odišla som a venovala sa vlastným osobným záležitostiam. Nezaujímalo ma, ako hrajú, a v dôsledku toho boli pri samotnom natáčaní s výkonmi hercov vždy problémy. Koordinátor mi povedal, aby som preskúmala svoj postoj k povinnosti, ale ja som si pomyslela: „Čo mám skúmať na tom, že herci nehrajú dobre? To sa teraz hádže vina na mňa?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som mala pocit, že táto povinnosť je nevďačná úloha. V tých dňoch malo viacero hercov, ktorých som usmerňovala, počas natáčania neustále problémy. Koordinátor mi znova pripomenul, aby som uvažovala nad svojím postojom k povinnosti, a až vtedy som sa pustila do uvažovania. Keď som sa obzrela späť, hoci si moje telo posledných pár dní užívalo pohodlie, v srdci som cítila zvláštny nepokoj, a tak som sa modlila k Bohu a uvažovala som nad sebou, a spomenula som si na jednu časť Božích slov: „‚Rád špekuluješ a ulievaš sa, však? Rád leňošíš a užívaš si pohodu, však? Tak si ju užívaj naveky!‘ Boh dá túto milosť a príležitosť niekomu inému.“ Potom som si vyhľadala celú tú pasáž, aby som si ju prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Ak budeš vykonávať svoju povinnosť povrchne a pristupovať k nej s neúctivým postojom, aký bude výsledok? Budeš vykonávať svoju povinnosť zle, hoci si schopný ju vykonávať dobre – tvoj výkon nebude zodpovedať norme a Boh bude veľmi nespokojný s postojom, ktorý máš k svojej povinnosti. Ak by si sa dokázal modliť k Bohu, hľadať pravdu a vložiť do toho celé svoje srdce i myseľ, a ak by si dokázal takto spolupracovať, potom by ti Boh všetko pripravil vopred, aby sa záležitosti, ktoré riešiš, dali do poriadku a priniesli dobré výsledky. Nemusel by si vynakladať obrovské množstvo energie; keď by si urobil všetko, čo je v tvojich silách, aby si spolupracoval, Boh by už všetko zariadil za teba. Ak budeš vyhýbavý a záhaľčivý, ak si nebudeš riadne plniť svoju povinnosť a neustále budeš kráčať nesprávnou cestou, potom Boh na tebe nebude konať; stratíš túto príležitosť a Boh povie: ‚Nie si dobrý; nemôžem ťa použiť. Choď sa postaviť bokom. Rád špekuluješ a ulievaš sa, však? Rád leňošíš a užívaš si pohodu, však? Tak si ju užívaj naveky!‘ Boh dá túto milosť a príležitosť niekomu inému. Čo hovoríte: Je to strata alebo zisk? (Strata.) Je to obrovská strata!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní som porozumela tomu, že postoj človeka k povinnosti je kľúčový. Ak ľudia dokážu konať svoju povinnosť celým srdcom a mysľou, Boh ich osvieti a povedie, a dosiahnu dobré výsledky. Avšak ak je ich postoj ľahkovážny alebo povrchný, potom povinnosť, ktorá sa dala s trochou úsilia vykonať dobre, bude urobená zle. Jasne som videla, že výkony hercov nie sú na úrovni, no aby som si ušetrila námahu, neusmerňovala som ich trpezlivo a zábery som len narýchlo schválila, čo viedlo k potrebe opakovania natáčania, v prípade, keď výkony neobstáli. Pri skúškach som dávala hercom len hrubý náčrt bez akýchkoľvek detailov, čo viedlo k tomu, že viacerí z nich mali na pľaci problémy s výkonom, čo spôsobovalo neustále opakovanie záberov a zdržiavanie harmonogramu. To všetko bolo spôsobené tým, že som bola povrchná a v povinnosti som si zľahčovala prácu. Koordinátor mi viackrát pripomínal, aby som uvažovala nad svojím postojom k povinnosti, ale ja som len namietala a vyhovárala sa. V povinnosti som bola stále povrchná, čo neustále spôsobovalo problémy, takže mi koordinátor prestal dovoľovať dohliadať na veci od monitora. Ja som však nad sebou nielenže neuvažovala, ale v skutočnosti som bola rada, lebo moje telo mohlo mať väčší pokoj. Úplne som otupela! Cirkev ma rozvíjala ako herečku a dávala mi veľa príležitostí cvičiť sa. Vďaka osvieteniu a vedeniu Ducha Svätého som tiež nazbierala nejaké herecké skúsenosti. Teraz, keď ma cirkev rozvíjala ako režisérku a potrebovala, aby som svoje poznatky uplatnila v povinnosti, odporovala som, sťažovala sa a bola som povrchná len preto, že som musela vynaložiť nejaký čas a úsilie a moje telo by muselo trpieť. Tak veľmi mi chýbala ľudská prirodzenosť, pre Boha som bola skutočne odporná! Najmä po prečítaní týchto Božích slov „Rád špekuluješ a ulievaš sa, však?“ „Boh dá túto milosť a príležitosť niekomu inému“. som si uvedomila, že dôvod, prečo ma už nežiadali dohliadať na veci od monitora, bol ten, že som si zľahčovala prácu a bola som v povinnosti nezodpovedná. Už som nebola dôveryhodná, a tak príležitosť vykonávať túto časť povinnosti dostal niekto iný. Už som stála na okraji nebezpečnej priepasti; keby som nečinila pokánie, mohla by som stratiť aj možnosť prechádzať s hercami ich scény. Takže potom som začala brať skúšky s hercami vážne. Vždy, keď som videla, že výkon herca je nedostatočný, okamžite som na to upozornila a trpezlivo som ho usmerňovala. Tiež som hľadala nejaké referenčné videá, ktoré som si s hercami prešla. Nakoniec sa natáčanie toho filmu hladko dokončilo.

Myslela som si, že som sa trochu zmenila, ale nikdy by som nečakala, že pri natáčaní ďalšieho filmu sa vrátim do starých koľají. V tom čase som bola stále zodpovedná za usmerňovanie hercov. Hlavnou herečkou v tomto filme bola sestra Isabel. S herectvom práve začínala a v jej výkone bolo veľa nedostatkov, čo znamenalo, že psychická energia, ktorú som musela vynaložiť, a cena, ktorú som musela zaplatiť, boli vyššie ako predtým. Keď sme začali natáčať, ešte som dokázala pracovať svedomito. Okamžite som upozorňovala na nedostatky vo výkonoch hercov a niekedy som im to aj sama predviedla. Ako však plynul čas, nutnosť usmerňovať hercov pri každej scéne mi začala pripadať psychicky náročná. Navyše, brat Vincent, s ktorým som spolupracovala, bol v povinnosti dosť iniciatívny a pri usmerňovaní hercov veľmi svedomitý, takže môj pocit bremena sa postupne zmenšoval. Prestala som sa trápiť aj inými úlohami. Niekoľkokrát som si všimla, že sestra Isabel svoju postavu dobre nechápe. Pôvodne som si plánovala nájsť večer čas a porozprávať sa s ňou, ale potom som pomyslela na to, aká som už unavená po celom dni prechádzania scén. Keby som ju usmerňovala v noci, na druhý deň by som na natáčanie určite nemala energiu. Tak som si len pomyslela: „Kašlať na to, nebudem ju usmerňovať.“ Výsledkom bolo, že počas natáčania na druhý deň sa vyskytli problémy s výkonom sestry Isabel, čo spomalilo náš postup. Hlboko som ľutovala, že som si nesplnila zodpovednosť, ale potom, vždy keď bolo treba zaplatiť cenu, stále som brala ohľad na svoje telo a nedokázala som praktizovať pravdu. Postupne sa mi zdalo usmerňovanie hercov čoraz ťažšie, až do bodu, keď som už problémy v ich výkonoch ani nevidela. Pre problémy s výkonmi sme museli často opakovať zábery. To v kombinácii s rôznymi ďalšími faktormi znamenalo, že film sa jednoducho nedarilo dokončiť, a nakoniec bol filmový tím rozpustený. V tú noc, keď nás rozpustili, som sa prehadzovala a nemohla som spať. Keď som o tom spätne premýšľala, odkedy ma požiadali konať režisérsku povinnosť, som sa nikdy skutočne nepodriadila. Vždy som tú povinnosť nemala rada, lebo bola príliš únavná. Úprimne som sa pýtala sama seba: „Je možné, že verím v Boha len preto, aby som sa oddávala telesnému pohodliu? Nie je to vzdorovanie Bohu?“ Počas zhromaždenia ma vodkyňa orezala a povedala: „Boží dom ťa rozvíjal ako režisérku, ale nikdy by som si nemyslela, že budeš taká nezodpovedná. Si naozaj nedôveryhodná!“ V tom čase som v srdci neustále cítila prázdnotu. Len čo som pomyslela na to, že už nebudem mať šancu na nápravu, po tvári mi mimovoľne stekali slzy bolesti. Často som sa trápila pre to, že som si neplnila povinnosť, a pre priestupky, ktoré som spáchala. Cítila som sa voči Bohu taká dlžná, že som sa hanbila k Nemu čo i len modliť, stále som mala pocit, že sa Bohu hnusím a že ma nenávidí, že predo mnou skryl svoju tvár a ignoruje ma. Bolo to, akoby ma Boh odstavil, a môj duch bol v temnote a bolesti. Neskôr mi pridelili povinnosť šíriť evanjelium. Hoci som stále konala nejakú povinnosť, táto záležitosť zostala v mojom srdci akýmsi nevyriešeným uzlom. Potom som sa mnohokrát modlila a hľadala som odpovede: „Bože, kde presne som zlyhala? Prosím, osvieť ma a veď ma, aby som spoznala samu seba.“

Jedného dňa, keď som čítala Božie slová odhaľujúce a charakterizujúce lenivých ľudí, cítila som v srdci hlboké bodnutie. Všemohúci Boh hovorí: „Leniví ľudia nedokážu urobiť nič. Aby sme to zhrnuli do dvoch slov, sú to zbytoční ľudia; sú to invalidi. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je len povrchná; hoci majú dobrú kvalitu, je to nanič. Sú príliš leniví – vedia, čo majú robiť, ale nerobia to, a hoci vedia, že niečo je problém, nehľadajú pravdu, aby ho vyriešili, a hoci vedia, aké útrapy by mali znášať, aby bolo dielo účinné, nie sú ochotní znášať tieto užitočné útrapy – takže nedokážu získať žiadne pravdy a nedokážu vykonávať žiadnu skutočnú prácu. Nechcú znášať útrapy, ktoré by ľudia mali znášať; vedia sa len oddávať pohodliu, vychutnávať si chvíle radosti a voľna a užívať si slobodný a uvoľnený život. Nie sú zbytoční? Ľudia, ktorí nedokážu znášať útrapy, si nezaslúžia žiť. Tí, ktorí chcú neustále žiť život príživníkov, sú ľudia bez svedomia a rozumu; sú to zvery a takíto ľudia nie sú vhodní ani na vykonávanie práce. Keďže nedokážu znášať útrapy, aj keď vykonávajú prácu, nie sú schopní robiť ju dobre, a ak chcú získať pravdu, nádej, že sa im to podarí, je ešte menšia. Niekto, kto nedokáže trpieť a nemiluje pravdu, je zbytočný človek; nie je spôsobilý ani na vykonávanie práce. Je to zviera bez štipky ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia musia byť vyradení; len to je v súlade s Božími úmyslami.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Keď som o nich uvažovala, vynárala sa mi v mysli scéna za scénou z čias, keď som konala režisérsku povinnosť. Boží dom zariadil, aby som bola režisérkou a usmerňovala hercov v ich výkonoch. Jasne som videla, že výkon hlavnej herečky má nedostatky, no aby som sa príliš neunavila, neusmerňovala som ju, čím som si nesplnila ani tú najzákladnejšiu zodpovednosť. Keď som videla, aký je brat Vincent iniciatívny, využila som situáciu a dala som od práce ruky preč. Na papieri som bola režisérkou aj ja, ale v skutočnosti režíroval iba brat Vincent. To viedlo k tomu, že mnohé aspekty práce neboli vykonané poriadne, a nakoniec sa film nepodarilo dokončiť a celý tím bol rozpustený. Cena, ktorú bratia a sestry platili niekoľko mesiacov, a všetko, čo Boží dom minul, vyšlo navnivoč. Mala som titul režisérky, ale nevykonávala som žiadnu skutočnú prácu a nesplnila som svoju náležitú funkciu. Nebola som len figúrka, úplne nanič? Bola som lenivá a ľahostajná a v povinnosti vždy povrchná. Boh použil ľudí, udalosti a veci, aby mi to mnohokrát pripomenuli, ale ja som nikdy nečinila skutočné pokánie. Nakoniec som stratila dielo Ducha Svätého; nedokázala som identifikovať problémy v povinnosti a môj duch sa cítil výnimočne temný a ubolený. Vždy som žila podľa satanských myšlienok ako „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a „život je krátky, tak si ho užívaj, kým môžeš“. Verila som, že za tých pár desaťročí života by sa človek nemal tak veľmi zodrať; stačí si len každý deň žiť slobodne a pohodlne. Ovládaná týmto druhom myslenia som zlenivela a prestala som sa usilovať o pokrok. Pamätám si, že v škole, zatiaľ čo sa ostatní usilovne učili, aby boli najlepší, mne sa zdalo učenie príliš únavné a zo školy som predčasne odišla. Po svadbe som nezávidela iným, ktorí si kupovali autá a domy, lebo som sa nechcela stať otrokom hypotéky alebo pôžičky na auto a vyvíjať na seba taký tlak. Keď som uverila v Boha a začala konať povinnosť v Božom dome, nechcela som prijímať dôležitú prácu. Uspokojila som sa s tým, že len konám nejakú povinnosť, a myslela som si, že bude stačiť len tak ňou preplávať a nejako si zaistiť, že nezahyniem, keď sa Božie dielo skončí. Cirkev ma rozvíjala ako režisérku v nádeji, že využijem svoje zručnosti na plnenie povinnosti, ale tá povinnosť sa mi zdala príliš únavná a z hĺbky srdca som jej odporovala. Hoci som ju prijala, vždy som si zľahčovala prácu a bola som povrchná. Spomenula som si na verš z Biblie: „Ak totiž po poznaní pravdy svojvoľne zhrešíme, neostane nám už žiadna obeta za hriechy.“ (Heb 10, 26) Veľmi dobre som vedela, že byť povrchná a zľahčovať si prácu v povinnosti nie je v súlade s Božími úmyslami, a predsa som to robila kvôli telesnému pohodliu, čím som zdržiavala filmovú prácu. Nebolo to vari odporovanie Bohu? Keďže som žila podľa satanských názorov, oddávala som sa pohodliu a bola som v povinnosti nezodpovedná a zanechávala som za sebou jeden priestupok za druhým. Boh hovorí: „Priestupky privedú človeka do pekla“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo) Tým, že som žila podľa satanských jedov, kráčala som po ceste záhuby a zničenia. Ako režisérka som mala ísť tímu príkladom, ale nekráčala som po správnej ceste. Myslela som len na vlastné telesné pohodlie a vyhýbala som sa tvrdej práci a v povinnosti som bola povrchná a zľahčovala som si prácu. Výsledkom bolo, že bratia a sestry strávili mesiace času bez akéhokoľvek výsledku a celý tím dospel do bodu rozpustenia. Nedokázala som niesť zodpovednosť, ktorú by mal človek plniť. Bola som len naničhodnica a zaslúžila som si byť vyradená! Tiež som si uvedomila, že to, že ma Boh odstavil, bol Jeho tichý súd nado mnou. Bola to Božia spravodlivá povaha, ktorá na mňa dopadla, a bola to pre mňa Božia láska a spása. Inak by som sa nezamyslela nad chybnými pohľadmi, ktoré sa skrývali za mojím úsilím. Spomenula som si na Božie slová: „V záujme ľudstva On cestuje a náhli sa; v tichosti odovzdáva každý kúsok svojho života; každú minútu a každú sekundu svojho života daruje…“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) Keď som dôkladne uvažovala o vete: „V záujme ľudstva On cestuje a náhli sa,“ moje srdce bolo dojaté a naplnené výčitkami svedomia. Aby Boh spasil ľudstvo, dvakrát prišiel z neba na zem v tele, znášajúc nesmierne poníženie. Prvýkrát bol ukrižovaný a dal svoj život, aby vykúpil ľudstvo. V posledných dňoch sa Boh znova stal telom a vyjadril mnohé pravdy, aby nás polieval a zaopatroval. Všetko, čo Boh robí, je pre spásu ľudí a všetko je to prejav Jeho lásky k nim. Ale čo som dala Bohu na oplátku ja? Nič len vzdorovitosť a odpor. Boží dom mi stále dával šancu konať povinnosť. Bolo to Božie milosrdenstvo a tiež príležitosť pre mňa činiť pokánie. Keby sa moja stará povaha nezmenila, potom, keď sa Božie dielo skončí, bola by som určite predmetom zničenia.

V tom čase som opakovane spievala „Noemova podriadenosť Bohu si získala Jeho schválenie“:

1  Spomedzi všetkých ľudí bol Noe postavou, ktorá mala bázeň pred Bohom, podriaďovala sa Bohu a splnila Božie poverenie, a to je najviac hodné napodobňovania. Noe bol Bohom schválený a mal by byť vzorom pre tých, ktorí dnes Boha nasledujú. A čo bolo na ňom najcennejšie? Mal len jeden postoj k Božím slovám: počúvať a prijať, prijať a podriadiť sa, a podriaďovať sa až do smrti. Práve tento postoj, ktorý bol najvzácnejší zo všetkých, mu získal Božie schválenie. K Božím slovám nepristupoval povrchne, nekonal mechanicky, podrobne ich neskúmal a neanalyzoval, neodporoval im ani ich neodmietal vo svojej hlave, aby ich následne odsunul do úzadia mysle; naopak – úprimne ich počúval, kúsok po kúsku ich prijímal vo svojom srdci, a potom premýšľal, ako ich uviesť do praxe, ako ich uskutočniť a praktizovať tak, ako bolo pôvodne zamýšľané, bez akýchkoľvek odchýlok.

2  Keď premýšľal nad Božími slovami, hovoril si v duchu: „Toto sú Božie slová, Božie pokyny, Božie poverenie, je to moja povinnosť, musím sa podriadiť. Nesmie mi uniknúť jediný detail, nemôžem sa spriečiť žiadnemu z Božích želaní ani nesmiem prehliadnuť žiadny z detailov toho, čo povedal. Inak by som nebol hoden nazývať sa človekom, nebol by som hoden Božieho poverenia ani Jeho povýšenia. Ak v tomto živote nesplním všetko, čo mi Boh povedal a zveril, zostane mi len ľútosť. Navyše nebudem hoden Božieho poverenia ani Jeho povýšenia a nebudem mať odvahu vrátiť sa pred Stvoriteľa.“

3  Všetko, nad čím Noe premýšľal a čo zvažoval vo svojom srdci, každý jeho pohľad a každý jeho postoj, to všetko rozhodlo o tom, že nakoniec dokázal uviesť Božie slová do praxe, premeniť Božie slová na realitu, uskutočniť Božie slová a dosiahnuť, aby sa naplnili a vykonali prostredníctvom jeho tvrdej práce a stali sa realitou prostredníctvom neho, tak, aby Božie poverenie nevyšlo nazmar. Noe bol hoden Božieho poverenia, bol človekom, ktorému Boh dôveroval a na ktorého sa Boh díval priaznivo. Boh pozoruje každé slovo a skutok ľudí, pozoruje ich myšlienky a nápady. V Božom ponímaní to, že Noe dokázal takto uvažovať, potvrdzovalo, že Boh si zvolil správne: Noe dokázal niesť Božie poverenie a Božiu dôveru a bol schopný splniť Božie poverenie – bol jedinou voľbou spomedzi celého ľudstva.

Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz tretí: Ako Noe a Abrahám poslúchli Božie slová a podriadili sa Bohu (Druhá časť)

Noe bol človek svedomia a ľudskej prirodzenosti. K Božiemu povereniu pristupoval celým svojím srdcom a mysľou a stavbu archy prijal ako svoju životnú zodpovednosť a poslanie. Pri stavbe archy tam nebol nikto, kto by na Noema dohliadal alebo naňho naliehal, a postretli ho mnohé ťažkosti. Ale vždy, keď si pomyslel, že je to Božie poverenie a vyvýšenie, cítil motiváciu. Noe pristupoval k Bohu ako ku Stvoriteľovi; podriadil sa Bohu a mal k Bohu úprimné srdce. Potom som uvažovala o tom, čo hovorí Boh: „…uviesť Božie slová do praxe, premeniť Božie slová na realitu, uskutočniť Božie slová a dosiahnuť, aby sa naplnili a vykonali prostredníctvom jeho tvrdej práce a stali sa realitou prostredníctvom neho, tak, aby Božie poverenie nevyšlo nazmar.“ Boh hovoril o Noemovom skutočnom žití. Noe nepoznal techniky na stavbu archy a technológia vtedy nebola taká vyspelá ako dnes. Navyše, všetok materiál si musel nájsť sám a archu staval kúsok po kúsku vlastnými rukami. Noe musel tiež zhromaždiť všetky druhy živých tvorov, pripraviť najrôznejšiu potravu pre rozličné zvieratá a starostlivo sa o ne starať a chovať ich. Nebola to ľahká úloha. Keby sa to Noemovi zdalo príliš náročné a namáhavé a bol by povrchný, archu by nikdy nepostavil a všetky živé tvory by čelili vyhynutiu. Tvárou v tvár toľkým ťažkostiam však Noe ani v najmenšom neustúpil. Namiesto toho prísne a bez kompromisov dodržiaval Božie požiadavky a vytrval 120 rokov, aby dokončil Božie poverenie. Videla som, že Noemovo srdce bolo úprimné; bral ohľad na Božie úmysly a prejavoval voči Bohu vernosť a podriadenosť. Pri pomyslení na to som bola hlboko dojatá a Noema som skutočne obdivovala. Keď som sa v porovnaní s tým pozrela na seba, ani po vypočutí toľkých Božích slov som voči Nemu neprejavila ani najmenšiu podriadenosť či vernosť. Povinnosť, ktorú som vykonávala, bola oveľa jednoduchšia ako Noemova stavba archy, a predsa som nebola ochotná trochu viac sa zamyslieť a bola som aj povrchná. Videla som, že mi tak veľmi chýba ľudská prirodzenosť, že nie som hodna nazývať sa človekom. Noe sa ponáhľal vykonať to, čo bolo pre Boha súrne, a bral ohľad na to, na čo bral ohľad Boh, čím zabezpečil, že Božie úmysly v ňom nevyšli nazmar. Bez ohľadu na to, aké unavené alebo vyčerpané bolo jeho telo, jeho postoj k Božiemu povereniu bol počúvať, prijať a podriadiť sa. Pokiaľ žil, staval archu a zostal podriadený až do smrti. Tento Noemov vzácny postoj priniesol útechu Božiemu srdcu. Iba ľudia ako Noe skutočne vlastnia ľudskú prirodzenosť. Premýšľala som o tom, ako nás Boží dom poveruje šíriť evanjelium a svedčiť o Bohu natáčaním filmov. Hoci forma je iná, ako pri stavbe archy, Boží úmysel spasiť ľudstvo je rovnaký. Dobre natočený film môže nielen vyriešiť predstavy ľudí, ale aj viesť tých, ktorí túžia po Pánovom návrate, aby hľadali a skúmali pravú cestu. Natáčanie dobrých filmov je také dôležité, pretože súvisí s Božím úmyslom spasiť ľudí. Už som nemohla byť lenivá a považovať premýšľanie nad touto vecou za veľkú oštaru. Musela som napodobniť Noema, naučiť sa brať ohľad na Božie úmysly a plniť si povinnosť.

V máji 2024 cirkev zariadila, aby som na čiastočný úväzok konala povinnosť pri kontrole videí so skúsenostnými svedectvami. Uvedomila som si, že mi tým Boh dáva šancu na pokánie, a hlboko som si ju vážila, pričom som každé video pozorne kontrolovala. Keď sa moja povinnosť dostala do konfliktu s mojím denným rozvrhom, vzdorovala som svojmu telu a uprednostnila som povinnosť. Keď som takto praktizovala, už som sa necítila unavená. V októbri vodkyňa zariadila, aby som znova išla do filmového tímu usmerňovať hercov. Keď som tú správu počula, bola som veľmi šťastná. S úmyslom nezdržiavať skúšky som vstávala skoro a chodila spať neskoro, alebo som využívala obedňajšiu prestávku na kontrolu videí. Pri skúškach s hercami som sa ich snažila čo najlepšie usmerňovať a veľa som s nimi cvičila. Keď som to robila, cítila som v srdci skutočný pokoj a stabilitu.

Raz som sa rozprávala s jednou sestrou o mojej minulej skúsenosti so zlyhaním a ona ma viedla k tomu, aby som uvažovala nad pohľadom, ktorý sa skrýval za mojím úsilím, a aby som mu porozumela. Spomenula som si na pasáž z Božích slov: „Všetci ľudia musia hľadať, ako žiť život, ktorý má zmysel, a nemali by sa uspokojiť so svojou aktuálnou situáciou. Musia začať žiť Petrov obraz a musia mať jeho poznanie a skúsenosti. Musia sa usilovať o veci, ktoré sú vyššie a hlbšie. Musia sa usilovať o hlbšiu, čistejšiu lásku k Bohu a život, ktorý má hodnotu a zmysel. Len toto je život, len potom budú ľudia rovnakí ako Peter. Musíš sa zameriavať na aktívny vstup pozitívnym spôsobom a nesmieš byť pasívny a dovoliť si, aby si upadol, pretože si spokojný s dočasným pohodlím, pričom zároveň ignoruješ hlbšie, podrobnejšie a praktickejšie pravdy. Musíš mať praktickú lásku a musíš nájsť každý možný spôsob, ako sa oslobodiť od tohto dekadentného, bezstarostného života, ktorý sa ničím nelíši od života zvieraťa. Musíš žiť život, ktorý má zmysel a hodnotu a nesmieš sa klamať ani zaobchádzať so svojím životom ako s hračkou na hranie. Pre nikoho, kto má odhodlanie a miluje Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy ani spravodlivosť, za ktorou by nemohol pevne stáť. Ako by si mal žiť svoj život? Ako by si mal milovať Boha a využiť túto lásku na uspokojenie Jeho úmyslov? V tvojom živote nie je nijaká väčšia záležitosť. V prvom rade musíš mať takéto odhodlanie a vytrvalosť a nemal by si byť slaboch bez chrbtovej kosti. Musíš sa naučiť, ako prežívať zmysluplný život a zmysluplné pravdy a nemal by si sa k sebe v tomto smere správať povrchne. Tvoj život prejde bez toho, aby si si to uvedomil. Budeš mať potom stále takúto príležitosť milovať Boha? Môže človek milovať Boha, keď je mŕtvy? Musíš mať rovnaké odhodlanie a svedomie ako Peter; musíš žiť zmysluplný život a nesmieš so sebou zahrávať. Ako ľudská bytosť a človek, ktorý sa usiluje o Boha, musíš zvážiť svoj život a pristupovať k nemu starostlivo – berúc do úvahy, ako by si sa mal obetovať Bohu, ako by si mal v Neho mať zmysluplnejšiu vieru a – keďže Boha miluješ – ako by si Ho mal milovať spôsobom, ktorý je čistejší, krajší a lepší.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Túto pasáž som už predtým čítala, ale nikdy som neuvažovala o tom, či sú môj pohľad na život a moje hodnoty správne. Po jej prečítaní som porozumela tomu, že človek sa musí usilovať žiť hodnotný a zmysluplný život. Keď Peter začal nasledovať Pána Ježiša, cestoval na rôzne miesta a kázal Pánovu cestu. Neusiloval sa o pohodlný život, ale usiloval sa len o to, aby miloval a uspokojil Boha a plnil si povinnosť stvorenej bytosti. Nakoniec bol pre Boha ukrižovaný dolu hlavou, čím dosiahol vrcholnú lásku k Bohu a podriadenosť až na smrť. Získal Božie schválenie a jeho život bol hodnotný a zmysluplný. Avšak to, o čo som sa usilovala ja, bol život v pohodlí a chcela som mať stále menej starostí. Takýto život nemá význam; je to len strata času. Premýšľala som o tom, že konanie režisérskej povinnosti znamenalo trochu menej oddychovať a trochu viac premýšľať než ostatní, a bolo to pre moje telo trochu únavnejšie. Znamenalo to však, že som mohla prispieť svojím dielom k práci na evanjeliu – aká hodnotná vec to bola! Keby som ju vykonávala dobre, vždy, keď by som si na to spomenula, cítila by som v srdci pokoj a vyrovnanosť. Ale teraz, zakaždým, keď si spomeniem na tú skúsenosť so zlyhaním, moje srdce napĺňa ľútosť a bolesť. Ako veľmi si prajem, aby som mohla vrátiť čas a splatiť svoj dlh! Táto udalosť sa stala veľkým priestupkom a ľútosťou v mojom živote. Musela som sa usilovať o odvrhnutie svojej skazenej povahy a plnenie svojej povinnosti. To je ten správny cieľ, o ktorý sa treba usilovať. Pomyslela som na Božie slová: „Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Udelil som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal. Máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Ak človek žije len preto, aby sa oddával telesnému pohodliu, a nemá žiadny cieľ, o ktorý by sa usiloval, potom sa nelíši od zvieraťa. Nemohla som ďalej takto upadať. Musela som sústrediť svoju myseľ a energiu na usilovanie sa o pravdu a plnenie svojej povinnosti. To je jediný spôsob, ako žiť ako skutočná ľudská bytosť!

Potom som sa modlila k Bohu, aby ma karhal a disciplinoval, ak budem v povinnosti znova povrchná. Tiež som často skúmala svoj postoj k povinnosti. Vždy, keď som bola v pokušení byť povrchná, rýchlo som sa pomodlila a vzdorovala som svojmu telu. Raz popoludní som s jednou herečkou cvičila repliky. Hoci som ju niekoľkokrát opravila, stále sa nezlepšovala. Začala som mať pocit, že je to príliš veľká oštara, a už som ju nechcela učiť. Vtom som si spomenula na pasáž z Božích slov, ktorú som čítala dva dni dozadu: „Pri vykonávaní svojej povinnosti chceš byť napríklad nedbanlivý a lajdácky. Snažíš sa ulievať a vyhnúť sa Božiemu podrobnému skúmaniu. Vtedy rýchlo predstúp pred Boha, modli sa a uvažuj o tom, či si konal správne. Potom sa nad tým zamysli: ‚Prečo verím v Boha? Takúto lajdáckosť si ľudia možno nevšimnú, ale všimne si ju Boh? Navyše, moja viera v Boha neslúži na to, aby som sa mohol ulievať – slúži na to, aby som bol spasený. Takéto moje konanie nie je prejavom normálnej ľudskej prirodzenosti a neobľubuje ho ani Boh. Nie, vo vonkajšom svete by som sa mohol ulievať a robiť si, čo sa mi zachce, ale teraz som v Božom dome, som pod Božou zvrchovanosťou, pod drobnohľadom Božích očí. Som človek a musím konať podľa svojho svedomia, nemôžem si robiť, čo sa mi zachce. Musím konať podľa Božích slov, nesmiem byť nedbanlivý a povrchný, nesmiem sa ulievať. Ako mám teda konať, aby som sa neulieval, aby som nebol nedbanlivý a povrchný? Musím vynaložiť určité úsilie. Len pred chvíľou som mal pocit, že je to príliš veľký problém, chcel som sa vyhnúť útrapám, ale teraz to chápem: je to síce veľmi ťažké, ale je to účinné, a preto by sa to tak malo robiť.‘ Keď pracuješ a stále sa bojíš útrap, vtedy sa musíš modliť k Bohu: ‚Ó, Bože! Som lenivý a nečestný, prosím ťa, aby si ma disciplinoval, aby si ma vyhrešil, aby to prebudilo moje svedomie a aby som pocítil hanbu. Nechcem byť nedbanlivý a povrchný. Prosím Ťa, aby si ma viedol a osvietil, ukázal mi moju vzdorovitosť a škaredosť.‘ Keď sa takto modlíš, premýšľaj a snaž sa spoznať samého seba, vzbudí to v tebe pocit ľútosti a budeš môcť nenávidieť svoju škaredosť. Tvoj zlý stav sa začne meniť a budeš môcť o tom uvažovať a klásť si otázky.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Modlila som sa, aby som vzdorovala svojim nesprávnym myšlienkam a nápadom. Potom som s herečkou rozobrala každú repliku a zistili sme, kde má problémy. Potom svoje repliky podala oveľa lepšie, a natáčanie na druhý deň prebehlo veľmi hladko. Keď som takto praktizovala, cítila som v srdci veľký pokoj a vyrovnanosť. Neskôr ma režisér požiadal, aby som išla s herečkou nahrať komentár do filmu. Aj k tomu som pristúpila vážne. Necítila som únavu ani keď sme nahrávali do skorých ranných hodín. Neskôr, keď bol film hotový a videla som zostrihané video, bola som hlboko dojatá. Hoci som mala na tomto filme len malý podiel, cítila som, že konanie tejto povinnosti bolo hodnotné a zmysluplné! Bohu vďaka!