Chen Mo, Čína

Narodila som sa do rodiny intelektuálov. Rodičia ma vždy učili, že „ostatné snahy sú prízemné, čítaniu sa nič nevyrovná“, „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta,“ a „vynikni nad ostatnými a ucti si tak svojich predkov“. Tieto myšlienky a názory som si vzala k srdcu a vždy som tvrdo pracovala, aby som sa nimi riadila. Chcela som zmeniť svoj osud nadobudnutím vedomostí a verila som, že ak sa dostanem na vysokú školu, budem mať úctyhodnú prácu. Budem môcť sedieť v kancelárii bez toho, aby som musela vykonávať ťažkú manuálnu prácu, a ľudia ku mne budú vzhliadať. Veci sa však nevyvíjali podľa mojich predstáv a na vysokú školu som sa nedostala. Neskôr som sa zamestnala ako robotníčka v továrni na cementové výrobky. Keď som sa vydala, svokra mnou pohŕdala, pretože som bola obyčajná robotníčka, a často mi robila napriek. Hovorievala, že nie som nič viac než len mizerná robotníčka. Neodvážila som sa povedať ani slovo, keď mi svokra hovorila tieto posmešné a ponižujúce veci, a bolo mi veľmi smutno. Rozhodla som sa, že popri výchove dieťaťa budem študovať akademické predmety, aby som sa po prijatí na vysokú školu mohla stať úradníčkou a svokra sa na mňa už nepozerala zvrchu.

V roku 1986 som nakoniec zložila prijímacie skúšky na vysokú školu a získala titul diplomovanej špecialistky, presne ako som dúfala. Po promócii som sa vrátila do továrne a stala som sa tam úradníčkou. Neskôr ma povýšili na riaditeľku samostatnej sekcie závodu na výrobu krmív. Moji spolužiaci a kolegovia ma veľmi obdivovali, hovorili, že som silná žena, a všetci moji príbuzní a priatelia ma chválili. Všetci známi ma pri stretnutí srdečne zdravili. Aj postoj mojej svokry sa oproti minulosti zmenil, a keď sa so mnou rozprávala, mala vždy úsmev na tvári. Dokonca sa susedom chválila mojimi schopnosťami. Konečne som mohla chodiť so vztýčenou hlavou. Neubránila som sa povzdychu: „Aký je to rozdiel, mať postavenie a nemať ho!“ Kým som sa vyžívala v chvále iných, napadlo mi, že mám ešte jednu zodpovednosť: Musím poriadne rozvíjať svojho syna, aby tak ako ja nadobudol viac vedomostí a dostal sa na vysokú školu. Potom ma v budúcnosti prekoná, bude môcť budovať kariéru v štátnej správe, získa moc a postavenie, vynikne nad ostatnými a uctí našich predkov. Potom by som sa ako jeho matka mohla tiež ohrievať na výslní jeho slávy. Keď teda syn nastúpil na druhý stupeň, využila som svoje známosti, aby som ho dostala na najlepšiu miestnu školu, často som mu hovorila, aby sa usilovne učil, a vštepovala som mu, že len prijatím na vysokú školu môže získať dobrú prácu a mať sľubnú budúcnosť. Syn ma nesklamal a jeho študijné výsledky ho vždy radili medzi šiestich najlepších v triede. Jeho triedny učiteľ mi povedal: „Musíte svojho syna správne rozvíjať. Je veľmi bystrý a má potenciál dostať sa na Univerzitu Čching-chua alebo Pekinskú univerzitu.“ Učiteľove slová ma veľmi potešili a pomyslela som si: „Môj syn je bystrý a nebude pre neho problém dostať sa na špičkovú univerzitu. Nájsť si v budúcnosti dobrú prácu bude pre neho hračka.“ Mala som úspešnú kariéru a synovi sa v škole veľmi darilo. To ma napĺňalo nádejou do budúcnosti. To, čo sa stalo potom, bolo však úplne nečakané.

Od druhej polovice roku 1995 sa závod na výrobu krmív, kde som bola zamestnaná, prepadol zo zisku do straty. Robilo mi to nesmierne starosti. Navyše som vážne ochorela na tuberkulózu a bola som taká slabá, že som nemohla chodiť do práce, takže som predčasne ukončila zmluvu a továreň mi nevyplatila peniaze. V tom čase bol môj manžel už dlhé roky po prepustení nezamestnaný a nedarilo sa mu nájsť vhodnú prácu. Po kúpe bytu sa naše zvyšné úspory takmer minuli. Syn mal nastúpiť na strednú školu, čo bolo finančne náročné. Ako by sme ho len mohli bez zdroja príjmu ďalej podporovať v štúdiu? Neskôr ma manžel požiadal, aby som si s ním postavila pouličný stánok a predávala tovar. Veľmi som tým trpela a pomyslela som si: „Ja, vážená riaditeľka závodu, som klesla tak hlboko, že musím predávať veci na ulici. Ak to uvidia moji kolegovia z továrne alebo ľudia, ktorí ma poznajú, úplne stratím tvár!“ Potom som si však pomyslela: „Možno teraz stratím tvár, ale keď syn vyštuduje univerzitu a bude úspešný, prinesie mi prestíž. To, že stratím tvár a trochu si vytrpím, mi stoji za to, aby som synovi našetrila na vysokoškolské štúdium.“

V apríli 1998 sa mi pošťastilo prijať dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Z Božích slov som porozumela, že táto etapa Božieho diela je Jeho záverečným dielom na spásu ľudstva, a že ak ľudia neveria v Boha a neprijmú Jeho spásu, bez ohľadu na to, koľko vedomostí nadobudnú alebo aký vysoký titul či postavenie majú, nakoniec zahynú. Myšlienky a názory o usilovaní sa o vedomosti na účel zmeny osudu však boli vo mne hlboko zakorenené, a stále som dúfala, že môj syn vynikne nad ostatnými a uctí našich predkov. Syn však nečakane už v prvom ročníku na strednej nechcel študovať a namiesto toho chcel vstúpiť do armády. Prekvapilo ma to a pomyslela som si: „Byť vojakom je ťažká práca. Akú to má perspektívu do budúcnosti? Dobrú prácu si môžeš nájsť len vtedy, ak sa dostaneš na vysokú školu a získaš diplom. Len tak budeš mať šancu získať vysokú, dobre platenú funkciu a stať sa váženým človekom.“ Rozhodne som nemohla dovoliť, aby si syn robil, čo chce. Preto som sa mu snažila jemne dohovoriť: „Synak, si naozaj bystrý. Všetci učitelia hovorili, že máš na to ísť na Univerzitu Čching-chua alebo Pekinskú univerzitu. Do prijímačiek na vysokú ostávajú už len dva roky. Ak teraz necháš školu a vstúpiš do armády, budeš to ľutovať do konca života. Keď vojakov prepustia z armády, vždy ich zaradia ako robotníkov, bez ohľadu na to, akú prácu im pridelia, a nemajú žiadnu perspektívu na rozvoj. Dobrú prácu si nájdeš len s vysokoškolským diplomom. Minimálne získaš prácu v kancelárii, nejakú funkciu, stabilné miesto. Ak budeš tvrdo pracovať, budeš mať veľa príležitostí na povýšenie. V tejto spoločnosti sa uchytíš, len ak budeš mať úspešnú kariéru a postavenie. V dnešnej dobe je v spoločnosti taká silná konkurencia, že bez vedomostí a diplomu budeš len podradným človekom. Toto všetko ti hovorím kvôli tvojej budúcnosti.“ Po opakovanom prehováraní chodil ďalej do školy, hoci neochotne. Jedno ráno manžel videl, že sa syn doma len poflakuje a nechce ísť do školy, tak ho zbil. Syn okamžite utiekol z domu a našli sme ho až neskoro večer. Vedela som, že moje dieťa nechce študovať a chce ísť k vojakom, ale nemohla som mu to dovoliť. Snažila som sa ho všemožne presvedčiť a on nakoniec, aj keď neochotne, súhlasil, že do školy pôjde. V tom čase bol syn každý deň zamračený a nechcel sa s nami rozprávať, ale ja som si myslela: „Či už to teraz chápeš alebo nie, keď budeš v budúcnosti slávny a úspešný, pochopíš naše úporné úmysly.“ Neskôr ho naozaj prijali na univerzitu a ja som bola veľmi šťastná. Všetky moje roky nádejí sa konečne vyplatili. Hoci som však bola šťastná, trápili ma aj náklady na jeho štúdium. Naša rodina nemala peniaze nazvyš, aby ho poslala na univerzitu, tak som predala byt, na ktorý som drela polovicu života, aby som zaplatila synovi školné, a na bývanie som si prenajala holobyt. Keď mal syn končiť školu, zaplatila som niekomu 10 000 jüanov, aby som mu zaistila miesto v banke. Pripravila som všetko pre synovu budúcnosť a už som len čakala, kým získa diplom a začne pracovať v banke. Stala sa však ďalšia nečakaná vec.

Jedného dňa mi syn povedal, že v poslednom ročníku nechal školu. Nezaplatil školné, takže nemohol dostať diplom. Keď som tú novinku počula, nemohla som uveriť vlastným ušiam. Vari som zle počula? Keď som však videla synov pokojný výraz, vedela som, že je to pravda, a nevedela som prestať plakať. Plakala som, sťažovala sa a vynadala synovi. Bola som taká nahnevaná, že som v celom tele pociťovala slabosť. Pomyslela som si: „Celé roky som tak tvrdo pracovala, aby som mu vytvorila podmienky na štúdium na univerzite. Dúfala som len, že bude úspešný a bude mi ako matke robiť česť. Nemôžem uveriť, že to urobil. Ako sa teraz budem môcť pozrieť ľuďom do očí?“ V tej chvíli som mala chuť chytiť sa elektrického vedenia a so všetkým skoncovať. V tom čase som nemohla jesť ani spať. Hlavu som mala plnú starostí o budúcnosť svojho dieťaťa. „Čo si počnem v budúcnosti?“ Premýšľala som. „Predala som byt, aby som podporila jeho vzdelanie, a teraz nemáme ani stabilné bývanie. Polovica života tvrdej driny je zničená!“ Keď bola moja bolesť na vrchole, modlila som sa k Bohu, aby ma vyviedol z bolesti.

Pri hľadaní som počula chválospev z Božích slov: Osud človeka ovládajú Božie ruky. „Osud človeka ovládajú Božie ruky. Nedokážeš sa sám ovládať: Aj keď sa človek kvôli sebe vždy náhli a je zaneprázdnený, nie je schopný ovládať seba samého. Ak by si poznal svoje vlastné vyhliadky, ak by si mohol ovládať svoj vlastný osud, bol by si naďalej nazývaný stvorenou bytosťou? Skrátka, bez ohľadu na to, ako Boh koná, celé Jeho dielo je v prospech človeka. Vezmime si napríklad nebo, zem a všetko, čo Boh stvoril, aby to slúžilo človeku: mesiac, slnko a hviezdy, ktoré stvoril pre človeka, zvieratá a rastliny, jar, leto, jeseň a zimu a tak ďalej – všetko je stvorené kvôli ľudskej existencii. Bez ohľadu na to, ako Boh napomína a súdi človeka, všetko sa deje pre ľudskú spásu. Aj keď zbavuje človeka jeho telesných nádejí, je to kvôli očisťovaniu človeka a očistenie človeka sa deje preto, aby prežil. Konečný osud človeka je v rukách Stvoriteľa, tak ako by mohol človek ovládať sám seba?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Počúvala som tento chválospev stále dookola. Keď som rozjímala o Božích slovách, pochopila som, že Boh je zvrchovaný nad osudom každého človeka a predurčil ho. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíš alebo ako bojuješ, nemôžeš zmeniť svoju budúcnosť ani svoj osud; a už vôbec nie osud iných. Spomínala som na prvú polovicu svojho života. Chcela som zmeniť svoj osud nadobudnutím ďalších vedomostí, ale neskôr továreň utrpela straty a ja som ochorela. Nemala som inú možnosť, len dať výpoveď. Toto všetko naozaj nezáviselo odo mňa. Svojho syna som od malička učila slovom aj skutkom, dúfajúc, že pôjde na univerzitu a stane sa funkcionárom, ako som si to priala. Bojovala som a obetovala polovicu života, krv, pot a slzy, aby sa to stalo, ale on neurobil to, čo som chcela, a nakoniec ten vysokoškolský diplom nikdy nezískal. Tieto skutočnosti mi umožnili uvedomiť si, že to, či má môj syn dobrú budúcnosť a osud, nie je v mojich rukách. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím alebo koľko obetujem, všetko je to márne. Keďže som len maličká stvorená bytosť, Boh je zvrchovaný nad mojím osudom i osudom môjho syna a On ich predurčuje. Nedokážem ovládať ani svoj vlastný osud, a predsa som chcela ovládať budúcnosť a osud svojho syna. Bola som taká nevedomá a arogantná! Dôvod, prečo som cítila takú bolesť, bol ten, že som vôbec nerozumela Božej zvrchovanosti, a nedokázala som sa jej podriadiť. Keď som tomu porozumela, bola som ochotná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a prestať sa sťažovať na syna. Ak bude žiť obyčajný život, je to vďaka Božej zvrchovanosti a predurčeniu, a mala by som ho zveriť Bohu a nechať veciam voľný priebeh.

Potom som stále premýšľala: Prečo som cítila takú bolesť, keď syn nezískal diplom? Prečo som prikladala takú dôležitosť vedomostiam a titulom? Čo bolo hlavnou príčinou? Prečítala som si Božie slová: „Niektorí ľudia si myslia, že vedomosti sú v tomto svete drahocennou vecou a že čím viac vedomostí majú, tým vyššie je ich postavenie a tým sú elitnejší, tým sú vznešenejší a kultivovanejší, takže sa bez vedomostí nezaobídu. Niektorí ľudia si myslia: ‚Ak sa budeš dobre učiť a získaš bohaté vedomosti, budeš mať všetko. Budeš mať postavenie, peniaze, dobrú prácu a dobré vyhliadky; v tomto svete musíš mať vedomosti. Ak ich nemáš, všetci sa na teba pozerajú zvrchu. Bol by si diskriminovaný a nikto by nebol ochotný stýkať sa s tebou; tí, ktorí nemajú vedomosti, môžu žiť len na najnižších priečkach spoločnosti.‘ A tak skutočne uctievajú vedomosti, vysoko si ich cenia a považujú ich za mimoriadne dôležité – dokonca za dôležitejšie ako pravdu. ... nech sa na to pozerajú akokoľvek, toto je jeden aspekt ľudských myšlienok a názorov. Existuje staré príslovie: ‚Prečítaj desaťtisíc kníh, precestuj desaťtisíc míľ.‘ Čo to znamená? Znamená to, že čím viac čítaš, tým budeš vzdelanejší a úspešnejší, a bez ohľadu na to, v akej skupine ľudí sa ocitneš, budeš vysoko vážený a budeš mať postavenie. Každý vo svojom srdci prechováva tento druh myšlienok a názorov. Ak niekto nemôže ísť na vysokú školu a získať diplom, pretože jeho rodina na to nemá prostriedky, bude to do konca života ľutovať, a tak sa rozhodne zabezpečiť, aby jeho potomkovia študovali viac, chodili na univerzitu a získali vyššie tituly, alebo dokonca pokračovali v štúdiu v zahraničí. Toto je myšlienka a názor, ktorý má na vedomosti každý; každý túži získať ich. Mnohí rodičia preto neľutujú žiadne úsilie ani výdavky – dokonca zachádzajú až tak ďaleko, že privedú rodinu na mizinu –, aby svojim deťom zabezpečili vzdelanie a zaplatili im štúdium. A kam až zachádzajú niektorí rodičia pri disciplinovaní svojich detí? Dovoľujú im spať len tri hodiny v noci, nútia ich neustále sa učiť a študovať, alebo ich dokonca nútia napodobňovať ľudí staroveku a priväzovať si vlasy o strop, čím im úplne odopierajú spánok. Tieto druhy príbehov, tieto tragédie, sa stávali od staroveku až po súčasnosť a sú dôsledkom smädu ľudstva po vedomostiach a ich uctievania.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Cesta praktizovania smerom k zmene povahy človeka) Božie slová sa dotkli môjho srdca. Bola som zviazaná satanskými myšlienkami a názormi, ako napríklad „ostatné snahy sú prízemné, čítaniu sa nič nevyrovná,“ „čítaj tisíce kníh a precestuj tisíce kilometrov“ a „vedomosti dokážu zmeniť tvoj osud,“ a obzvlášť som uctievala vedomosti. Verila som, že vedomosti povedú k sľubnej budúcnosti, v ktorej môžete byť významným človekom a ostatní vás budú obdivovať; len tak bude mať život hodnotu. Verila som, že bez vedomostí či diplomu budete musieť tvrdo drieť a žiť podradný život, ostatní sa na vás budú pozerať zvrchu, a celý život zostanete na dne spoločnosti, neschopní sa presadiť. Verila som, že s vedomosťami môžete mať všetko, preto som sa nevzdala snahy získať vedomosti ani po svadbe a narodení dieťaťa. Keď som vyštudovala vysokú školu a vrátila sa do továrne, okamžite som získala vedúcu funkciu, a potom ma krok za krokom povyšovali a zverovali mi dôležité úlohy. Zanedlho sa naša trojčlenná rodina presťahovala do priestranného bytu, a každý, kto ma videl, na mňa hľadel so závisťou a iniciatívne ma zdravil; všetci zamestnanci v továrni si ma veľmi vážili. Získala som slávu a zisk, po ktorých som túžila, a verila som, že to všetko mi priniesli vedomosti nadobudnuté tvrdým štúdiom a diplom, ktorý som získala. Preto som bola ešte viac presvedčená, že vedomosti dokážu zmeniť osud človeka, a dúfala som, že môj syn získa vysoký titul a v budúcnosti bude úspešný a slávny, aby som sa mohla ohrievať na výslní jeho slávy. Keď mi syn povedal, že chce vstúpiť do armády, nepýtala som sa ho, čo si naozaj myslí. Namiesto toho som len verila, že po vstupe do armády nebude mať žiadnu perspektívu do budúcnosti, tak som ho nútila ísť na univerzitu. Aby som synovi zabezpečila štúdium na univerzite, predala som byt, na ktorý som pracovala polovicu života. Keď som sa dozvedela, že syn nezaplatil školné za posledný ročník a nezíska vysokoškolský diplom, moje nádeje sa úplne rozplynuli a prepadla som úplnému zúfalstvu. Mala som chuť so všetkým skoncovať. Sláva a zisk ma naozaj zaslepili! V skutočnosti je osud každého človeka v Božích rukách a nedá sa zmeniť len nadobudnutím vedomostí. Spomenula som si na suseda, vedúceho úseku Wanga, ktorý má nízke vzdelanie, ale teraz je vedúcim oddelenia na personálnom úrade; na druhej strane, moju spolužiačku prijali na Pekinskú univerzitu, ale po skončení školy si dlhé roky nevedela nájsť vhodnú prácu. Dnes sú všade absolventi univerzít bez práce, a dokonca ani mnohí postgraduálni študenti si nevedia nájsť riadnu prácu. Je jasné, že myšlienka „vedomosti dokážu zmeniť tvoj osud“ je mylná a úplne neudržateľná. Je v rozpore s pravdou. Hoci som verila v Boha, nerozumela som pravde a nemala som schopnosť rozlišovať. Vedomosti, slávu a zisk som považovala za dôležitejšie než čokoľvek iné a vôbec som netušila, že sú to spôsoby, akými satan zvádza a požiera ľudí. Vďaka odhaleniu v Božích slovách som konečne precitla. V srdci som sa ticho modlila k Bohu: „Drahý Bože, ďakujem Ti za zaopatrenie a osvietenie Tvojimi slovami, ktoré mi umožnili rozlíšiť satanove myšlienky a názory. Už nechcem byť zviazaná týmito myšlienkami a názormi. Kiežby si ma viedol po ceste usilovania sa o pravdu.“

Neskôr som si prečítala niekoľko ďalších úryvkov z Božích slov a pochopila som, že za ľudskou snahou o slávu a zisk sa skrýva satanov zlovestný úmysel. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia povedia, že osvojovať si vedomosti znamená len čítať knihy alebo sa naučiť určité veci, ktoré nevedia, aby nezaostávali za dobou alebo nestratili krok so svetom. Vedomosti sa osvojujú, len na zaistenie živobytia, pre svoju budúcnosť alebo na zabezpečenie základných potrieb. Existuje nejaký človek, ktorý by desať rokov tvrdo študoval len preto, aby si zabezpečil základné potreby a vyriešil otázku stravy? Nie, takí ľudia neexistujú. Tak prečo potom človek celé tie roky znáša tieto útrapy? Je to pre slávu a zisk. Sláva a zisk na neho v diaľke čakajú, mávajú mu a človek verí, že len vďaka vlastnej usilovnosti, útrapám a snaženiu môže ísť po ceste, ktorá ho dovedie k sláve a zisku. Takýto človek musí prežiť tieto útrapy kvôli svojej budúcej ceste, svojmu budúcemu potešeniu a získaniu lepšieho života.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) „Čo používa satan, aby človeka držal pevne vo svojej moci? (Slávu a zisk.) Satan používa slávu a zisk, aby ovládal myšlienky ľudí, núti ich myslieť na nič iné, len na tieto dve veci a privádza ich k tomu, že bojujú o slávu a zisk, prežívajú útrapy kvôli sláve a zisku, znášajú ponižovanie a nesú ťažké bremená kvôli sláve a zisku, obetujú všetko, čo majú, kvôli sláve a zisku a vynesú každý súd alebo prijmú akékoľvek rozhodnutie, aby dosiahli slávu a zisk. Satan takto kladie na ľudí neviditeľné putá a s týmito putami na sebe nemajú schopnosť ani odvahu oslobodiť sa. Nevedomky nosia tieto putá, vlečúc sa vpred, krok za krokom, s veľkými ťažkosťami. Ľudstvo sa pre túto slávu a zisk vzďaľuje od Boha, zrádza Ho a je čoraz podlejšie. Uprostred satanovej slávy a zisku týmto spôsobom dochádza k ničeniu jednej generácie za druhou. Keď sa teraz pozrieme na satanovo konanie, nie sú jeho zákerné motívy načisto nenávideniahodné? Možno dnes ešte stále nedokážete prezrieť satanove zákerné motívy, pretože si myslíte, že bez slávy a zisku by život nemal žiadny zmysel a ľudia by už nedokázali vidieť cestu vpred, nedokázali by vidieť svoje ciele a ich budúcnosť by sa stala temnou, nejasnou a ponurou. Pomaly si však všetci jedného dňa uvedomíte, že sláva a zisk sú masívne putá, ktoré satan kladie na človeka. Keď príde ten deň, úplne sa vzoprieš satanovej nadvláde a úplne odoláš putám, ktoré ti priniesol satan. Keď si budeš želať oslobodiť sa od všetkých týchto vecí, ktoré ti satan vštepil, potom sa so satanom úplne rozídeš a budeš skutočne nenávidieť všetko, čo ti satan priniesol. Až potom dosiahneš skutočnú lásku a túžbu po Bohu.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Božie slová sú také praktické. Dôvodom, prečo sa ľudia usilujú o vedomosti, je získanie slávy a zisku. Kvôli získaniu slávy a zisku ľudia tvrdo pracujú, znášajú útrapy a sú za to ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu. Satan využíva vedomosti na zvádzanie ľudí a slávu a zisk na to, aby ich ovládal, takže sa nimi nechajú skaziť bez toho, aby si to uvedomovali. Ja som bola presne taká. Otec ma od malička učil, že keď si osvojím viac vedomostí, stane sa zo mňa lepší človek; bez vedomostí budem len podradným človekom a budem vykonávať ťažkú manuálnu prácu. Aj učitelia nás učili, aby sme mali veľkolepé ašpirácie, a usilovali sa vyniknúť nad ostatnými a uctiť si tak svojich predkov. Ani som sa nenazdala a tieto myšlienky a názory som prijala. Pre získanie slávy, zisku a postavenia som bola ochotná zniesť akékoľvek útrapy a zaplatiť akúkoľvek cenu. Nielenže som sa o tieto veci sama usilovala, ale nútila som do toho aj svojho syna. Keď som sa dozvedela, že syn nezíska diplom, moje sny sa náhle rozplynuli a prežívala som také muky, že som z toho chcela uniknúť smrťou. Ovládali ma myšlienky na usilovanie sa o slávu a zisk, ktoré mi vštepil satan. Nielenže mi to spôsobilo veľkú bolesť, ale ublížilo to aj môjmu synovi, psychicky aj fyzicky. Satan mi nasadil neviditeľné okovy slávy a zisku, čím ma nútil neustále bojovať a tvrdo pracovať pre slávu a zisk. Hoci som bola fyzicky aj psychicky vyčerpaná, nedokázala som sa z toho vymaniť. Vďaka Božej spáse pre mňa som získala určitú schopnosť rozlišovať satanove metódy, ktorými ubližuje ľuďom. Už som sa nemohla usilovať o slávu a zisk. Musela som sa správne postaviť na miesto stvorenej bytosti a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam.

Neskôr som o svojom stave povedala sestre a ona mi vyhľadala jeden úryvok z Božích slov: „Po prvé, pozrime sa na tieto požiadavky a prístupy, ktoré rodičia uplatňujú voči svojim deťom – sú správne alebo nesprávne? (Sú nesprávne.) Čo je teda nakoniec hlavným vinníkom, pokiaľ ide o tieto prístupy rodičov k deťom? Nie sú to očakávania, ktoré rodičia od svojich detí majú? (Áno.) V subjektívnom vedomí rodičov existujú všelijaké predpoklady, plány a rozhodnutia o budúcnosti ich detí a v dôsledku toho si vytvárajú tieto očakávania. ... Títo rodičia kladú na svoje deti očakávania úplne podľa vlastných preferencií a túžob. Nie je to subjektívne? (Áno.) Ak povieme, že je to subjektívne, to sme sa ešte vyjadrili pekne – čo je to v skutočnosti? Aký je iný výklad tejto subjektivity? Nie je to sebectvo? Nie je to nátlak? (Je.) Páči sa ti určité povolanie, chcel by si byť úradníkom, zbohatnúť, byť obdivovaný a úspešný v spoločnosti, nútiš teda svoje deti, aby sa tiež usilovali byť takým človekom a kráčať takou cestou. Je však ťažké povedať, či v budúcnosti budú schopné vykonávať tú prácu, alebo či sa k nim tá práca naozaj hodí. A aký je teda presne ich osud? Ako bude nad nimi Boh mať zvrchovanosť a aké usporiadania pre ne urobí? Vieš tieto veci? Niektorí ľudia hovoria: ‚Ja sa o tieto veci nestarám. Pokiaľ je to niečo, čo sa mne ako rodičovi páči, tak je to v poriadku. Keďže sa mi to páči, kladiem na deti očakávania tohto druhu.‘ Nie je to príliš sebecké? (Je.) Ak to povieme pekne, je to veľmi subjektívne, ide len o počúvanie seba samého, ale čo to v skutočnosti je? Je to veľmi sebecké! Títo rodičia neberú do úvahy kvalitu ani talent svojich detí a nezaujímajú ich usporiadania, ktoré má Boh pre osud a život každého človeka. Neberú tieto veci do úvahy, akurát tak na základe zbožných želaní nútia svoje deti prijať ich vlastné preferencie a plány.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (18)) Po prečítaní Božích slov som zrazu precitla. V minulosti som si myslela, že všetko, čo robím, robím pre synovu budúcnosť a osud. Vďaka odhaleniu v Božích slovách som konečne pochopila, že úmyslom mojich činov bolo vždy uspokojiť moju túžbu po sláve, zisku a postavení. Keďže som mala rada moc a postavenie a chcela som byť funkcionárkou, aby ku mne ostatní vzhliadali, vnucovala som synovi svoje vlastné preferencie a túžby. Dúfala som, že sa bude usilovne učiť a v budúcnosti vynikne, získa vysokú funkciu a dobrý plat, aby som sa mohla ohrievať na výslní jeho slávy. Všetko, čo som robila, bolo kvôli mojim vlastným ambíciám a túžbam, a vôbec som nebrala ohľad na synove preferencie a priania. Keď syn povedal, že nechce ísť na univerzitu a chce vstúpiť do armády, robila som všetko pre to, aby som mu to vyhovorila, a nútila som ho ísť na univerzitu proti jeho vôli. Mojím cieľom bolo, aby sa usiloval o kariéru funkcionára a získal moc a postavenie, aby som aj ja získala prestíž. Navonok som všetko robila pre synovu budúcnosť a osud. Dala som všetko do toho, aby som syna rozvíjala. V podstate to však bolo len na uspokojenie mojej vlastnej túžby po postavení, chcela som si prostredníctvom syna užívať rešpekt a obdiv viacerých ľudí, a užívať si lepší materiálny život. Konečne som jasne videla, že všetko, čo som robila, nebolo vôbec pre dobro môjho syna. Všetko to malo uspokojiť len moje vlastné ambície a túžby. Moja prirodzenosť bola príliš sebecká, podlá a škaredá! Syn si v skutočnosti nechcel budovať kariéru v štátnej správe. Raz mi povedal: „Mami, ja sa jednoducho nehodím na to, aby som bol funkcionárom. Ak sa chceš v tejto spoločnosti uchytiť medzi funkcionármi, musíš vedieť chodiť na hostiny, popíjať, lichotiť a podvádzať. Potrebuješ aj správne rodinné zázemie a konexie a byť krutý a odporný. Ja nič z toho nemám. Je dobré byť len obyčajným človekom.“ Keď na to spätne pomyslím, to, čo syn povedal, bola naozaj pravda. Spomenula som si na syna mojej najstaršej sestry, ktorý je zástupcom riaditeľa Úradu priemyslu a obchodu. Raz mi povedal: „Keď vstúpiš do sféry funkcionárov, už nie si sám sebe pánom. Ľudia proti sebe spriadajú úklady a intrigujú, a nikomu nemôžeš povedať, čo máš na srdci, ani si nikoho pripustiť príliš k telu. Nevieš, čím by si mohla niekoho uraziť. Možno nechceš ublížiť iným, ale oni ti aj tak vrazia dýku do chrbta. Musíš žiť tak, že neustále sleduješ výrazy ľudí. Život funkcionára je vyčerpávajúci!“ Stať sa funkcionárom nie je dobré. Svet funkcionárov je ako veľká kaďa s farbou, a keby tam syn išiel, ako som chcela, tak po nejakom desaťročí by sa aj proti svojej vôli pošpinil všetkými možnými zlozvykmi. Stal by sa úlisným a klamlivým, usiloval by sa o slávu a zisk, súperil by s ostatnými a možno by robil aj zlé veci. Potom by už nemohol viesť normálny a pokojný život. To by mu spôsobilo obrovskú ujmu a nekonečnú bolesť na tele i na duchu. Syn nechcel byť funkcionárom, chcel byť len obyčajným človekom. Nie je to azda dobré? Teraz má riadnu prácu a jeho mesačný plat v podstate pokryje životné náklady jeho rodiny. Nenamieta proti mojej viere v Boha a je veľmi ochotný priložiť ruku k dielu, keď cirkev potrebuje jeho pomoc. Už to je skvelé.

Po tejto skúsenosti si čoraz viac uvedomujem, že Boh je zvrchovaný a určuje, akú prácu každý človek vykonáva a čím sa živí. Ako hovorí Boh: „Boh predurčil, že niekto bude obyčajným robotníkom a v tomto živote si bude schopný zarobiť len základnú mzdu, stačiacu na to, aby sa uživil a obliekol, jeho rodičia však trvajú na tom, aby sa stal celebritou, boháčom, vysokopostaveným úradníkom, pričom plánujú a zariaďujú veci pre jeho budúcnosť predtým, ako dosiahne dospelosť, platia rôzne takzvané ceny a pokúšajú sa ovládať jeho život a budúcnosť. Nie je to hlúpe? (Je.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (18)) Tento úryvok Božích slov mi umožnil uvedomiť si, že som nebola len nerozumná: bola som úplne a totálne hlúpa! Za všetko utrpenie, ktoré som prežila, som si mohla sama. Keď som upustila od očakávaní voči svojmu synovi, prestala som bojovať proti osudu, prestala som kráčať po ceste usilovania sa o slávu a zisk a dokázala som sa postaviť na miesto stvorenej bytosti a prijať Božiu zvrchovanosť, čeliť jej a zažívať ju s pozitívnym a podriadeným postojom, videla som, že Božie usporiadania sú úžasné. Bohu vďaka!