Qingsong, Čína

V roku 2001 som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. V roku 2020 mi diagnostikovali mozgový infarkt a srdcové ochorenie. V tom čase som súrne potrebovala peniaze na liečbu a zhodou okolností mi syn poslal 5 000 jüanov. Pomyslela som si: „Na syna sa môžem vždy spoľahnúť. Keď zostarnem, budem sa musieť stále spoliehať na syna.“ V roku 2022 sa syn oženil a sám si kúpil dom aj auto. Neskôr mi nevesta kúpila zlatý prsteň za viac ako tisíc jüanov. Povedala mi tiež: „Nič iné od teba nechceme, ale keď budeme mať v budúcnosti deti, bolo by skvelé, keby si nám pomohla postarať sa o ne.“ Keď som videla, akí sú ku mne syn a nevesta milí, pomyslela som si: „Je to môj jediný syn. Musím so synom a nevestou dobre vychádzať, lebo keď zostarnem, budem sa musieť spoliehať na to, že sa o mňa postarajú. Moje zdravie sa z roka na rok zhoršuje. Ak im pomôžem starať sa o deti, kým ešte vládzem, oni sa o mňa postarajú, keď budem stará.“ S týmto vedomím som súhlasila a povedala: „Dobre. Keď budete mať deti, postarám sa vám o ne.“ Neskôr som pre bezpečnostné riziká nemala inú možnosť, než odísť z domu, aby som aj ďalej mohla konať povinnosť v cirkvi a vyhnúť sa zatknutiu Čínskou komunistickou stranou.

Jedného dňa v apríli 2024 som sa dozvedela, že nevesta je tehotná, a rodina ma požiadala, aby som sa vrátila a postarala sa o ňu. Ponáhľala som sa späť. Len čo som však prišla domov, prišli obecní úradníci skontrolovať moju registráciu domácnosti. Pri pomyslení na to, že ČKS má moju fotku a celé tie roky po mne pátra, som sa neodvážila zostať doma a rýchlo som odišla. Po návrate do cirkvi mi bolo veľmi smutno a premýšľala som: „Syn pracuje v inom meste a nemá čas starať sa o nevestu. Ak sa o ňu ako svokra nepostarám, čo si o mne pomyslí jej rodina? Ani neviem, ako sa nevesta teraz má.“ Keď som na to myslela, neustále som voči nim cítila podlžnosť. Pre to trápenie v srdci sa mi opäť ozval mozgový infarkt. Bála som sa ešte viac a premýšľala som: „Som čoraz staršia a moje zdravie sa stále zhoršuje. Nebudem v budúcnosti potrebovať syna a nevestu, aby sa o mňa postarali? Nepostarala som sa o nevestu, keď ma najviac potrebovala. Ak budem jedného dňa stará a chorá a budem sa k nim musieť vrátiť, prijmú ma ešte a postarajú sa o mňa v starobe?“ Vždy, keď som na to pomyslela, môj stav sa zhoršil. Dni plynuli a čoskoro nastal čas pôrodu. Ja som sa však stále nemohla vrátiť, aby som sa postarala o nevestu, a mohla som si len povzdychnúť. V tom čase som vykonávala povinnosť polievania nováčikov. Hoci som svoju povinnosť konala každý deň, táto záležitosť často vyrušovala moje srdce a nedohliadala som na prácu ani som neriešila problémy nováčikov včas. Výsledkom bolo, že problémy niektorých nováčikov sa neriešili bezodkladne a oni žili v negativite a slabosti. Keď som videla, že som si povinnosti neplnila dobre, nepremýšľala som o tom, ako veci vyriešiť a zvrátiť. Namiesto toho som si dokonca myslela: „Ak nie sú výsledky, nech je tak. Ak ma prepustia, možno sa budem môcť vrátiť k synovi a pomôcť mu starať sa o bábätko.“ Keďže som žila v nesprávnom stave, vykonávala som svoju povinnosť bez vedenia Ducha Svätého a zostala som negatívna a nešťastná. Potom som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, neustále chcem ísť domov a starať sa o nevestu a vnuka. Bojím sa, že ak sa teraz nevrátim, v starobe sa o mňa nikto nepostará. Viem, že je nesprávne žiť v takomto stave. Osvieť ma a veď ma, aby som porozumela pravde a spoznala vlastné problémy.“ Po modlitbe som si spomenula na Božie slová: „Prečo sú deti oddané svojim rodičom? Prečo rodičia zbožňujú svoje deti? Aké úmysly vlastne ľudia prechovávajú? Nie je ich zámerom uspokojiť vlastné plány a sebecké túžby? Naozaj chcú konať v záujme Božieho plánu riadenia? Skutočne konajú v záujme Božieho diela? Snažia sa plniť povinnosti stvorenej bytosti?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Boh odhaľuje, že medzi ľuďmi vôbec nie je skutočná láska ani starostlivosť. Každý má svoje vlastné úmysly a hľadá svoj osobný prospech. Bola som presne taká, ako to Boh odhalil. Neustále som myslela na tehotenstvo svojej nevesty, nie preto, že by som sa o ňu chcela úprimne starať, ale pre svoje vlastné úmysly. Cítila som, že moje zdravie sa za posledných pár rokov zhoršuje, a že sa v starobe budem musieť stále spoliehať na syna, že sa o mňa postará. Preto som im chcela pomôcť so starostlivosťou o dieťa, kým som ešte vládala, aby sa on na oplátku postaral o mňa v starobe. Ale keď som sa nemohla vrátiť pre svoju povinnosť a bezpečnostné riziká, moje srdce bolo naplnené agóniou a už som necítila žiadne bremeno pre svoju povinnosť. Videla som, že beriem ohľad len na záujmy svojho tela.

Neskôr som hľadala pravdu, aby som vyriešila svoje problémy. Čítala som Božie slová: „Keď ľudia nie sú schopní vidieť skrz, pochopiť a prijať Bohom ovládané prostredia a Jeho zvrchovanosť alebo sa im podriadiť, a keď v každodennom živote čelia rôznym ťažkostiam, prípadne keď sú tieto ťažkosti väčšie než to, čo normálni ľudia dokážu uniesť, podvedome pociťujú najrôznejšie obavy, úzkosť, ba dokonca aj tieseň. Nevedia, čo bude zajtra alebo pozajtra, ako sa budú veci mať o niekoľko rokov ani aká bude ich budúcnosť, a tak v nich rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy. V akom kontexte u nich tieto rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy? Ide o to, že neveria v Božiu zvrchovanosť – to znamená, že nie sú schopní veriť v Božiu zvrchovanosť ani vidieť skrz až k nej. Aj keby ju videli na vlastné oči, nepochopili by ju a neuverili by jej. Neveria, že Boh má zvrchovanosť nad ich osudom, neveria, že ich život je v Božích rukách, a tak v ich srdci vzniká nedôvera voči Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a potom dôjde k obviňovaniu a neschopnosti podriadiť sa.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) To, čo Boh odhalil, bol presne môj stav. Keď som našla Boha a bola som zdravá, dokázala som sa sústrediť na svoje povinnosti, ale ako som starla, moje zdravotné problémy postupne pribúdali. Prekonala som mozgový infarkt a ani srdce som nemala v poriadku. Ani som si to neuvedomila a začala som žiť v trápení a úzkosti, a bála som sa, čo budem robiť, ak sa mi zhorší zdravie a nebude tam nikto, kto by sa o mňa postaral. Keď ma syn a nevesta potrebovali, nevrátila som sa, aby som sa o nich postarala, tak postarajú sa o mňa, keď zostarnem a budem potrebovať opateru? Keď som na to myslela, začala som prepadať negatívnym emóciám, stratila som pocit bremena vo svojej povinnosti a dokonca som začala byť neochotná konať svoju povinnosť v cirkvi. Chcela som sa len vrátiť a starať sa o nevestu. Hoci som často hovorievala, že všetko je v Božích rukách, keď na mňa veci doľahli, stratila som vieru v Božiu zvrchovanosť a chcela som sa len spoliehať na druhých. Videla som, že v Boha nemám vôbec žiadnu vieru. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, aký zmysel malo trápiť sa pre tieto veci? Boh už zariadil, aký bude môj budúci život, a ja som sa len potrebovala podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a zažívať veci prirodzeným spôsobom.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov a obavy v mojom srdci sa čiastočne zmiernili. Boh hovorí: „Rodičia už od svojich detí v procese ich výchovy získali mnoho potešenia a porozumenia, čo je pre nich veľkou útechou a prínosom. Pokiaľ ide o to, či ti budú tvoje deti prejavovať synovskú úctu, či sa na ne môžeš v niečom spoľahnúť a čo od nich môžeš získať, tieto veci závisia od toho, či ste predurčení žiť spolu, a to závisí od Božieho predurčenia. Z iného hľadiska, to, v akom prostredí tvoje deti žijú, aké sú ich životné podmienky, či majú podmienky na to, aby sa o teba postarali, či sú finančne zabezpečené a či ti môžu poskytnúť materiálne potešenie a pomoc, tiež závisí od Božieho predurčenia. Navyše, to, či si ako rodič môžeš užívať materiálne veci, peniaze alebo citovú útechu, ktorú ti tvoje deti dávajú, tiež závisí od Božieho predurčenia. Nie je to tak? (Áno.) Toto nie sú veci, o ktoré ľudia môžu požiadať z vlastnej vôle. Vidíš, niektoré deti ich rodičia nemajú radi a nie sú ochotní s nimi žiť, ale Boh im predurčil žiť s ich rodičmi, nemôžu teda byť ďaleko od nich ani od rodičov odísť. Sú k svojim rodičom pripútaní po celý život – tí by ich nemohli odohnať, ani keby sa o to pokúsili. Na druhej strane, niektoré deti majú rodičov, ktorí sú veľmi ochotní s nimi žiť; sú nerozluční, po rozlúčení si vždy jedni druhým chýbajú, ale z rôznych dôvodov, ako je práca v zahraničí alebo bývanie na inom mieste po svadbe, ich od rodičov delí veľká vzdialenosť. Nie je pre nich ľahké stretnúť sa čo i len raz a musia si nájsť ten správny čas, aby si vôbec zatelefonovali alebo si dohodli videohovor; kvôli časovému posunu alebo iným nepríjemnostiam majú len občas príležitosť porozprávať sa s rodičmi. Nesúvisia všetky tieto zvláštne okolnosti s Božím predurčením? (Áno.) Nie je to niečo, o čom môžu rozhodnúť subjektívne priania rodiča alebo dieťaťa; v prvom rade to závisí od Božieho predurčenia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Z Božích slov som pochopila, že všetci rodičia dúfajú, že sa o nich v starobe postarajú ich deti. To však nie je niečo, o čo sa ľudia môžu sami usilovať; skôr je to určené Božou zvrchovanosťou a predurčením. Spomenula som si na jednu staršiu sestru, ktorú som poznala. Keď si jej deti založili vlastné rodiny, ona naďalej konala svoju povinnosť v cirkvi a nemala čas pomáhať so strážením vnúčat. No keď dovŕšila 60 rokov, jej dcéra sa iniciatívne podujala, že sa o ňu postará, a ona mohla naďalej konať svoje povinnosti z dcérinho domu. Poznala som aj iný prípad, keď jedna žena pracovala, aby zarobila peniaze pre synovu rodinu, a pomáhala mu so starostlivosťou o deti, no nakoniec ju nevesta vyhodila z domu. Myslela som aj na rok 2020, keď som bola chorá a naozaj som potrebovala peniaze. Hoci som synovi nič nepovedala, zhodou okolností mi dal 5 000 jüanov. Nebol to všetko výsledok Božej zvrchovanosti a usporiadania? Keď som to pochopila, skutočne som sa hanbila. Verila som v Boha toľko rokov a jedla a pila som toľko Božích slov, ale len čo som ochorela, bola som zjavená. Nespoliehala som sa na Boha, snažila som sa vymyslieť vlastné východiská a stále som chcela utekať k synovi, aby mi bol oporou. V čom som bola veriaca v Boha? Po prečítaní Božích slov som pochopila, že ak Boh predurčil, že sa o človeka v starobe jeho deti nepostarajú, tak bez ohľadu na to, ako veľmi sa snaží udržiavať vzťah s deťmi, všetko to bude márne. Ak Boh predurčil, že sa o mňa deti postarajú, potom to Boh zariadi, keď nadíde čas. Ak by som jedného dňa pre zdravie už nemohla konať svoju povinnosť, potom by som to zažívala tak, že sa podriadim Božím ovládaniam a usporiadaniam. Verila som, že sú v tom lekcie, ktoré sa treba naučiť, a pravdy, ktoré treba získať. Potom som sa už netrápila tým, že sa nemôžem starať o nevestu, a dokázala som stíšiť svoje srdce a konať svoju povinnosť.

Neskôr som čítala, ako Boh odhaľuje, že satan používa tradičnú kultúru na to, aby kazil ľudí, a do istej miery som získala schopnosť rozlišovať nesprávne názory, ktoré som v sebe mala. Všemohúci Boh hovorí: „Pri pohľade na tradičnú čínsku kultúru Číňania obzvlášť zdôrazňujú synovskú úctu. Od dávnych čias až po súčasnosť sa o tom vždy diskutovalo a považovalo sa to za súčasť ľudskej prirodzenosti a za štandard toho, či je niekto dobrý alebo zlý. Samozrejme, v spoločnosti sa vytvorila všeobecná nálada a verejná mienka. Ak deti neprejavujú synovskú úctu, sú zavrhnuté a odsudzované, ich rodičia sa cítia zahanbení a deti cítia, že nedokážu zniesť túto škvrnu na svojej povesti. Pod vplyvom rôznych faktorov sú rodičia tiež hlboko otrávení týmto tradičným zmýšľaním a bez premýšľania alebo rozlišovania požadujú, aby im deti prejavovali synovskú úctu. Prečo rodičia vychovávajú deti? Nie preto, aby sa o teba v starobe postarali a vystrojili ti náležitý pohreb, keď zomrieš, ale aby si splnil zodpovednosť a záväzok, ktorý ti dal Boh. Jedným aspektom je, že výchova detí je ľudský inštinkt, zatiaľ čo druhým je, že ide o ľudskú zodpovednosť. Deti si priviedol na svet z inštinktu a zodpovednosti, nie kvôli príprave na starobu a tomu, aby sa o teba postarali, keď zostarneš. Nie je tento názor správny? (Áno.) Sú ľudia bez detí v starobe nevyhnutne nešťastní? Nie nevyhnutne, však? Aj ľudia bez detí sa môžu dožiť staroby a niektorí sú dokonca zdraví, užívajú si jeseň života a v pokoji odchádzajú do hrobu. Môžu si ľudia, ktorí majú deti, určite užívať jeseň života v šťastí a zdraví? (Nie nevyhnutne.) Preto zdravie, šťastie, životná situácia, kvalita života a fyzický stav rodičov v starobe v skutočnosti nemajú priamy súvis s tým, či im deti prejavujú synovskú úctu alebo nie, ale súvisia s Božím predurčením a so životným prostredím, ktoré im On pripravil. Deti nie sú povinné niesť zodpovednosť za životnú situáciu svojich rodičov v neskoršom veku.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Po prečítaní Božích slov som porozumela tomu, že účelom výchovy detí nie je to, aby sa o vás v starobe postarali, a že každý má svoje vlastné poslanie a zodpovednosti. Avšak po tom, čo ma skazil satan, som prijala myšlienky a názory, ktoré mi vštepil, ako napríklad „maj sa v starobe na koho spoľahnúť“, „maj niekoho, kto sa o teba v starobe postará“ a „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe starali“. Verila som, že jednoducho nie je možné, aby človek nemal deti, ktoré by sa o neho v starobe postarali. Keď som zostarla a objavili sa rôzne zdravotné problémy, chcela som si len udržiavať dobrý vzťah so synom a nevestou, aby sa o mňa v budúcnosti postarali. Keď som sa pre riziká nemohla vrátiť, aby som sa postarala o tehotnú nevestu, nemala som chuť ani konať svoju povinnosť. To znamenalo, že problémy nováčikov sa neriešili a ich vstup do života sa oneskoril. Ja som sa však stále nekajala a dokonca som dúfala, že ma v povinnostiach preradia, aby som mohla ísť domov a starať sa o nevestu. Premýšľala som o tom, ako verím v Boha už dlhé roky a užívam si toľko Božieho zaopatrenia pravdou. Nielenže som riadne nekonala svoju povinnosť, aby som sa Bohu odvďačila, ale bola som sa jej dokonca schopná vzdať, aby som potešila syna a nevestu. Keď na mňa veci doľahli, myslela som len na svoje vlastné východisko. Neprejavila som ani štipku oddanosti svojej povinnosti. Mala som vôbec nejakú ľudskú prirodzenosť? Uvedomila som si, že názory ako „maj sa v starobe na koho spoľahnúť“, „maj niekoho, kto sa o teba v starobe postará“ a „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe starali“, sú triky, ktoré satan používa na ovládanie ľudí. Život podľa týchto názorov ma viedol k tomu, že som neverila v Božiu zvrchovanosť, vzdorovala som Bohu a nepodriaďovala sa Mu a vo svojej povinnosti som vôbec nepociťovala bremeno. Takmer som stratila príležitosť konať svoju povinnosť. Keby som sa týchto názorov držala aj naďalej, stratila by som šancu na spásu a skutočne by som sa zničila. Potom som premýšľala o svojich skúsenostiach s chorobami v posledných rokoch. V roku 2018 som nemohla vystrieť ruky pre krčnú spondylózu, ktorá mi tlačila na nervy. Sestra, ktorá ma ubytovala, mi kúpila nejaké lieky, a neskôr som konečne mohla ruky opäť vystrieť. Tiež som v roku 2020 prekonala mozgový infarkt a lekári povedali, že moja choroba sa ťažko lieči. Nečakane mi jedna staršia sestra dala štyri balenia liekov na mozgový infarkt. Po užití liekov sa moje zdravie postupne zlepšilo. Žiadna z týchto chorôb v posledných rokoch sa nevyliečila spoliehaním sa na syna: Bol to Boh, kto zas a znova usporiadal osoby, udalosti a veci tak, aby sa moje choroby mohli vyliečiť. Dnes žijem len vďaka Božej ochrane! Musela som sa zbaviť satanových bludov ako „maj sa v starobe na koho spoľahnúť“ a „maj niekoho, kto sa o teba v starobe postará“, a zveriť sa Bohu, a využiť čas, ktorý mi zostáva, na riadne konanie svojej povinnosti, aby som Ho uspokojila.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov, ktorý zmenil môj pohľad na to, že som sa chcela vždy spoliehať na svoje dieťa, že sa o mňa v starobe postará. Boh hovorí: „Rodičia by od detí nemali vyžadovať, aby im prejavovali synovskú úctu, starali sa o nich a podporovali ich v starobe – nie je to potrebné. Z jedného hľadiska je to postoj, ktorý by mali zaujímať rodičia k svojim deťom, a z druhého je to dôstojnosť, ktorú by mali rodičia mať. Samozrejme, je tu aj dôležitejší aspekt: ide o princíp, ktorým by sa stvorené bytosti, ktoré sú rodičmi, mali riadiť pri zaobchádzaní so svojimi deťmi. Ak ti deti prejavujú synovskú úctu a sú ochotné sa o teba postarať, nemusíš ich odmietať; ak to nie sú ochotné robiť, nemusíš celé dni nariekať a stonať, cítiť sa nepríjemne alebo zatrpknuto v srdci, ani prechovávať voči nim zášť. Mal by si prevziať zodpovednosť a niesť bremeno za svoj vlastný život a prežitie, pokiaľ si toho schopný, a nemal by si to presúvať na iných, najmä na svoje deti. Mal by si proaktívne a správne čeliť životu bez spoločnosti alebo pomoci svojich detí po svojom boku, a aj keď si od nich odlúčený, stále by si mal byť schopný sám čeliť všetkému, čo ti život prinesie. Samozrejme, ak potrebuješ od detí nevyhnutnú pomoc, môžeš ich o ňu požiadať, nemalo by to však vychádzať z mylnej myšlienky a názoru, že deti musia prejavovať rodičom synovskú úctu alebo že sa spoliehaš na to, že sa o teba v starobe postarajú. Namiesto toho by mali jedni i druhí robiť veci pre svojich rodičov alebo svoje deti z perspektívy plnenia si svojich zodpovedností. Takto možno vzťah medzi rodičmi a deťmi riešiť rozumne. Samozrejme, ak sú obe strany rozumné, dajú si navzájom priestor a rešpektujú sa, nakoniec spolu budú určite vychádzať lepšie a harmonicky, budú si pestovať túto rodinnú náklonnosť a budú si vážiť svoju vzájomnú starostlivosť, záujem a pozornosť. Samozrejme, robiť tieto veci na základe vzájomného rešpektu a porozumenia je relatívne v súlade s ľudskou prirodzenosťou a je to relatívne vhodné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Boh hovorí: „Rodičia by od detí nemali vyžadovať, aby im prejavovali synovskú úctu, starali sa o nich a podporovali ich v starobe – nie je to potrebné. Z jedného hľadiska je to postoj, ktorý by mali zaujímať rodičia k svojim deťom, a z druhého je to dôstojnosť, ktorú by mali rodičia mať.“ Tieto slová sa ma naozaj dotkli. Boh nám jasne povedal, že vzťah medzi rodičmi a deťmi by mal byť založený na vzájomnej starostlivosti a porozumení, a nemal by zahŕňať žiadne obchodovanie. Každý má svoje vlastné poslanie, a ako rodičia by sme nemali od detí žiadať, aby nás podporovali a starali sa o nás. Aj starší ľudia by mali žiť dôstojne a nemyslieť vždy na to, že sa budú spoliehať na starostlivosť svojich detí. Hoci som syna vychovala ja, teraz je už dospelý a nezávislý, a so mnou už nemá veľa do činenia. Každý má svoju vlastnú životnú cestu a musí nezávisle čeliť tomu, čo sa v živote stane. Ja som však vždy chcela, aby sa o mňa syn v starobe postaral, a neodvážila som sa sama zažívať život, ktorý mi Boh usporiadal. Ako som takto mohla žiť dôstojne? Jedením a pitím Božích slov sa môj pohľad trochu zmenil, a cítila som sa oveľa slobodnejšia.

Jedného dňa som dostala list z domu. Písalo sa v ňom, že nevesta už porodila a žiadali ma, aby som sa vrátila a postarala sa o ňu. Trochu to mnou otriaslo a pomyslela som si: „Teraz som veľmi zaneprázdnená svojou povinnosťou. Ak naozaj pôjdem domov, neviem, ako dlho mi potrvá, kým sa sem vrátim. Zdrží to prácu cirkvi. Okrem toho sa ma ČKS neustále snaží zatknúť. Návrat bude pravdepodobne spojený s rizikami. Ale ak sa nevrátim, čo ak so mnou syn a nevesta prerušia styky? Stále sa musím spoliehať na to, že sa o mňa v starobe postarajú. Ak to naozaj nepôjde inak, budem sa musieť jednoducho vrátiť.“ Keď som na to myslela, uvedomila som si, že sa v starobe chcem stále spoliehať na syna, a hľadala som pravdu v súvislosti so svojím problémom. Prečítala som si Božie slová: „Boh nielenže platí cenu za každého človeka počas desaťročí od jeho narodenia až po súčasnosť. Z Božieho pohľadu si na tento svet prišiel nespočetnekrát a nespočetnekrát si sa prevtelil. Kto to tu vedie? Boh to tu vedie. Ty nemáš možnosť tieto veci poznať. … Koľko úsilia Boh vynakladá pre človeka! Niektorí ľudia vravia: ‚Mám šesťdesiat rokov. Šesťdesiat rokov ma Boh strážil, chránil a viedol. Ak nebudem môcť vykonávať povinnosť a nebudem môcť nič robiť, keď budem starý – bude Bohu na mne stále záležať?‘ Nie je to pochabé tvrdenie? Boh nemá zvrchovanosť nad osudom človeka a nestráži a nechráni ho len počas jedného života. Keby šlo len o jednu dĺžku života, jeden život, to by nepreukázalo, že Boh je všemohúci a má zvrchovanosť nad všetkým. Práca, ktorú Boh vykonáva, a cena, ktorú platí za človeka, nie je len na to, aby usporiadal, čo robí v tomto živote, ale aby mu usporiadal nespočetné množstvo životov. Boh preberá plnú zodpovednosť za každú dušu, ktorá sa prevtelí. Pozorne pracuje, platí cenu svojho života, vedie každého človeka a usporadúva životy všetkých ľudí. Boh takto drie a platí cenu kvôli človeku a obdarúva ho všetkými týmito pravdami a týmto životom. Ak ľudia v týchto posledných dňoch nevykonávajú povinnosť stvorených bytostí a nevrátia sa pred Stvoriteľa – ak si nakoniec bez ohľadu na to, koľko životov a generácií prežili, nekonajú svoje povinnosti dobre a neplnia Božie požiadavky – nebol by potom ich dlh voči Bohu priveľký? Neboli by nehodní všetkých cien, ktoré Boh zaplatil? Natoľko by im chýbalo svedomie, že by si nezaslúžili byť nazývaní ľuďmi, pretože ich dlh voči Bohu by bol príliš veľký. … Milosť, láska a milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje človeku, nie sú len akýmsi postojom – sú aj skutočnosťou. Aká je to skutočnosť? Znamená to, že Boh do teba vkladá svoje slová, osvecuje ťa, aby si videl, čo je na Ňom milé a o čom je tento svet, aby bolo tvoje srdce plné svetla, ktoré ti umožní pochopiť Jeho slová a pravdu. Takto, bez toho, aby si o tom vedel, získaš pravdu. Boh na tebe veľmi reálnym spôsobom vykonáva tak veľa diela, čím ti umožňuje získať pravdu. Keď získaš pravdu, keď získaš tú najcennejšiu vec, ktorou je večný život, Božie úmysly sú uspokojené. Keď Boh vidí, že ľudia sa usilujú o pravdu a sú ochotní s Ním spolupracovať, je šťastný a spokojný. Vtedy má postoj, a kým má tento postoj, pustí sa do práce, schvaľuje človeka a žehná mu. Hovorí: ‚Odmením ťa požehnaniami, ktoré si zaslúžiš.‘ A potom získaš pravdu a život. Keď budeš poznať Stvoriteľa a získaš Jeho uznanie, budeš vo svojom srdci ešte pociťovať prázdnotu? Nebudeš. Budeš sa cítiť naplnený a budeš mať pocit radosti. Neznamená práve toto, že život človeka má hodnotu? Je to ten najhodnotnejší a najzmysluplnejší život.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Zaplatiť cenu za získanie pravdy má veľký význam) Po prečítaní Božích slov som bola hlboko dojatá. Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva a riadi ho, a len On je mojou oporou. Premýšľala som o tom, ako ma počas všetkých tých rokov, čo nasledujem Boha a konám svoju povinnosť, Boh vždy viedol a chránil, a videla som mnoho Božích skutkov. Keď je Boh po mojom boku, čoho som sa ešte obávala? Keby som v tomto kľúčovom okamihu Božieho diela naďalej žila pre svoju rodinu a telo, nekonala svoju povinnosť, aby som si udržala vzťah so synom, a nakoniec stratila šancu na spásu, bolo by to skutočne hlúpe! Chcem len venovať všetko, čo môžem, plneniu svojej povinnosti po zvyšok svojho života. Aj keby sa o mňa syn v starobe nepostaral, nemusím sa báť. Budem to jednoducho prežívať tak, že sa budem spoliehať na Boha. Teraz som každý deň zaneprázdnená konaním svojich povinností a cítim sa nesmierne uvoľnená a slobodná.

Po tejto skúsenosti je mojím najhlbším poznaním to, že Boh je mojou skutočnou oporou. Iba Boh dokáže vyjadriť pravdu, ukázať nám správnu cestu v živote a viesť nás k tomu, aby sme žili zmysluplný život. Vďaka Všemohúcemu Bohu!