Keď som mala 28 rokov, dostala som alergickú astmu. Vždy, keď to u mňa prepuklo, nemohla som dýchať, a tak som sa dusila, až sa mi točila hlava. V noci som si ani nemohla ľahnúť, musela som sedieť opretá o niečo, a takto som musela vydržať celú noc. V tom čase som musela byť často hospitalizovaná a utrpenie z choroby ma fyzicky aj psychicky vyčerpávalo. Pamätám si, ako som raz bola vážne chorá a nemohla som dýchať, a ani po viac ako desiatich dňoch v nemocnici sa môj stav nezlepšoval, a hoci som bola na infúziách a kyslíku, stále som sa dusila a nesmierne potila. V nemocnici si s mojím stavom nevedeli rady, a tak zariadili môj prevoz do väčšej nemocnice. Rodina ma niesla na nosidlách a len čo sme dorazili ku vchodu do nemocnice, stratila som vedomie. Vtedy som si myslela, že je to asi môj koniec, ale po desiatich dňoch intenzívnej liečby sa môj stav podarilo dostať pod kontrolu. Po prepustení som sa zotavovala doma. Každý deň som žila opatrne a bála som sa, že aj tá najmenšia chyba opäť spustí moju chorobu. Jedného dňa som išla k lekárovi. Lekár povedal: „Vaša choroba je pre medicínu výzvou. Je úspech už to, že sa príznaky dajú kontrolovať, ale šanca na vyliečenie nie je žiadna. Vždy by ste mali mať pri sebe pohotovostné lieky, pretože ak sa liečba oneskorí, môže to ohroziť váš život.“ Bolo dosť skľučujúce to počuť. Ako som mohla v takom mladom veku skončiť s takouto chorobou? Vždy, keď som si spomenula na to obdobie, keď som bola v kritickom stave a blízko smrti, triasla som sa od strachu. Ďalších viac ako desať rokov som všade hľadala lekársku pomoc, ale nič neriešilo príčinu. Utrpenie z choroby ma pripravilo o nádej do života. V roku 2009 mi mama kázala Božie evanjelium o posledných dňoch. Čítaním Božích slov som porozumela, že toto je Božia záverečná etapa diela na spásu ľudstva. To, že som mohla počas svojho života prijať Božie dielo posledných dní, bolo veľkým požehnaním. Pomyslela som si: „Pokiaľ sa budem správne usilovať, vyliečenie mojej choroby by malo byť pre Boha maličkosťou. Možno dokonca uvidím nádheru kráľovstva!“ Bolo to ako oáza na púšti – a ja som znovu získala nádej do života. Potom som začala v cirkvi konať svoju povinnosť. Pomaly som cítila, že moja choroba nie je taká vážna ako predtým. Hoci sa mi záchvaty stále často vracali, dali sa zvládnuť pomocou liekov. V srdci som neustále ďakovala Bohu a bola som vo svojej povinnosti ešte viac motivovaná. Raz som stretla sestru, ktorá verila v Boha už dlho. Povedala, že predtým, ako našla Boha, mala rovnakú chorobu ako ja. Keď našla Boha, naďalej konala svoju povinnosť v cirkvi a ani nevedela ako, z choroby sa uzdravila. Pomyslela som si: „Boh dokázal uzdraviť ju, takže určite dokáže uzdraviť aj mňa. Len som ešte nezaplatila dostatočnú cenu a nie som toho hodná. Keď sa budem Bohu viac vydávať, nesklame ma.“

Neskôr som prevzala prácu s textom. Hovorila som si: „To, že môžem vykonávať povinnosti práce s textom, je Božia milosť a vyvýšenie, takže to musím robiť celým srdcom. Možno Boh uvidí moju ochotu zaplatiť cenu a zmierni moje utrpenie. Boh je všemohúci a možno moju chorobu úplne vylieči.“ S týmto nastavením mysle som pracovala každý deň od svitu do mrku a moja povinnosť prinášala aj určité výsledky. V roku 2017 boli niektoré lieky pri dlhodobom užívaní menej účinné a tie účinnejšie boli pre mňa pridrahé, a tak, ak som chcela udržať svoju chorobu pod kontrolou, mohla som sa spoliehať len na hormonálne lieky. Pomyslela som si: „Celé tie roky som sa nenechala touto chorobou obmedzovať a vytrvala som v konaní svojej povinnosti. Možno Boh uvidí, ako sa Mu vydávam a jedného dňa moju chorobu vylieči. Potom budem môcť konať svoju povinnosť ako normálny človek. No nebolo by to úžasné!“ Práve keď som o tom snívala, moja choroba sa nielenže nezlepšila, ale zhoršila sa. Keďže som dlhodobo užívala hormonálne lieky, začali sa objavovať vedľajšie účinky a telo mi začalo opúchať. Keď nadriadená videla môj stav, nemala inú možnosť, len zariadiť, aby som išla domov na liečenie. Bola som nesmierne negatívna a zúfalá a premýšľala som: „Moja choroba je už taká vážna. Ani neviem, či sa dožijem zajtrajška, nieto ešte krásnych výjavov Božieho kráľovstva v budúcnosti.“ Keď som o tom premýšľala, ani som si to neuvedomila a po tvári mi začali stekať slzy, a v srdci som sa začala sťažovať: „Ó, Bože! Celé tie roky som pri konaní svojej povinnosti prekonávala všetky nástrahy, znášala som nespočetné útrapy a platila som cenu. Moja povinnosť priniesla aj výsledky, tak prečo si ma neochránil? Ak takto zomriem, nebude celé moje vydávanie sa bezvýznamné? Bože, používaš túto chorobu na to, aby si ma zjavil a vyradil? Keby som vedela, že sa to stane, sústredila by som sa na liečbu svojej choroby a starostlivosť o svoje telo. Potom by som takto neskončila.“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila ukrivdená. Potom som nejedla a nepila Božie slová ani som sa nemodlila. Každý deň som žila ako v mrákotách, ako chodiaca mŕtvola. Cítila som sa od Boha veľmi vzdialená, akoby ma opustil. Dosť som sa bála, a tak som sa modlila k Bohu: „Bože, viem, že môj stav je nesprávny, ale neviem, aké ponaučenie si mám z tohto vziať. Prosím, osvieť ma a veď ma, aby som porozumela svojmu problému.“

Jedného dňa som čítala Božie slová a získala som určité poznanie o svojom probléme. Všemohúci Boh hovorí: „Keď ľudia začnú veriť v Boha, kto z nich nemá svoje vlastné ciele, motivácie a ambície? Aj keď jedna časť z nich verí v existenciu Boha a uvidela existenciu Boha, ich viera v Boha stále obsahuje tieto motivácie a ich konečným cieľom vo viere v Boha je získať Jeho požehnania a veci, ktoré chcú. Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: ‚Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …‘ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) „Vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto vzťahu založenom na záujmoch niet príbuzenskej náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť. Keď to teraz dospelo do tohto bodu, kto dokáže zvrátiť toto smerovanie? A koľko ľudí dokáže skutočne porozumieť, do akej krízy sa dostal tento vzťah? Verím, že keď sa ľudia ponoria do radosti z požehnania, žiadny z nich si nedokáže predstaviť, aký trápny a škaredý je taký vzťah s Bohom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Pri čítaní Božích slov som cítila bodnutie pri srdci, bola som zarmútená, zahanbená a ponížená. Počas týchto rokov viery v Boha, aj keď som trpela chorobou, vstávala som skoro a pracovala dlho do noci, aby som konala svoju povinnosť, a hoci som sa zdala byť oddaná Bohu, ohľaduplná k Jeho úmyslom a usilujúca sa Ho uspokojiť, mojím skutočným úmyslom bolo využiť moje vydávanie sa a dosiahnuté výsledky ako kapitál na to, aby Boh vyliečil moju chorobu. Vnímala som tieto veci ako prostriedky na výmenu za zaistenie spásy a vstup do Božieho kráľovstva. Všetko, čo som robila, bolo pre moje vlastné požehnania a úžitok a snažila som sa s Bohom uzatvárať obchody. V skutočnosti som si neplnila povinnosť, aby som uspokojila Boha. Moja choroba bola nevyliečiteľná a roky bolesti a utrpenia spôsobili, že som stratila vôľu žiť, ale v mojej bolesti a zúfalstve ku mne prišlo Božie evanjelium. Keď som videla Božiu autoritu a moc, vložila som do Neho svoju nádej. Najmä keď som videla, ako sa jedna sestra uzdravila po tom, čo našla Boha, myslela som si, že pokiaľ budem ochotná znášať utrpenie pri svojej povinnosti, Boh ma nesklame. Verila som, že nielenže vylieči moju chorobu, ale ma aj privedie do svojho kráľovstva, aby som si užívala večný život. Takže akúkoľvek povinnosť pre mňa cirkev usporiadala, prijala som ju a podriadila som sa, aby som chorobu zvládala, brala som lieky a nikdy som vo svojej povinnosti nespôsobila zdržanie. Keď sa však moja choroba namiesto zlepšenia zhoršila a dokonca som čelila hrozbe smrti, okamžite som sa obrátila proti Bohu s pocitom, že Boh je voči mne nespravodlivý. Žila som v negatívnom stave, sťažovala som sa na Boha a nerozumela som Mu. Nečítala som Božie slová ani som sa nemodlila a dokonca som ľutovala, že som sa predtým vydávala. Keď som sa na seba pozrela vo svetle odhalenia Božích slov, uvedomila som si, že môj vzťah s Bohom bol založený čisto na mojom vlastnom prospechu, ako vzťah zamestnanca a zamestnávateľa. Moja drina a obety boli len na to, aby som získala výhody od Boha, a Boha som využívala a klamala. Nikdy som sa k Bohu skutočne nesprávala ako k Bohu. Spomenula som si na svoju ťažkú chorobu, ktorou som trpela, keď som mala po dvadsiatke, a vedela som, že bez Božej ochrany by som už dávno zomrela. Ako inak by som mohla žiť ďalej? Bol to práve Boh, ktorý mi daroval druhý život a dovolil mi dožiť sa tohto okamihu. Namiesto vďačnosti som však svoje vydávanie sa Bohu využívala na to, aby som od Neho žiadala požehnania a milosť. Skutočne mi chýbala ľudská prirodzenosť a nebola som hodná Božej spásy. Myslela som na Pavla. Hoci drel a obetoval sa, nerobil to preto, aby uspokojil Boha, ale aby získal požehnania a korunu. Nakoniec vo svojej vzdorovitosti povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Urazil Božiu povahu. Keby som sa nekajala a nezmenila a naďalej žiadala od Boha požehnania a milosť, nakoniec by ma Boh zavrhol a vyradil ako Pavla. Keď som si to uvedomila, cítila som ešte väčšiu ľútosť, a nenávidela som sa za to, že som toľké roky verila v Boha bez toho, aby som sa usilovala o pravdu. Vydala som sa na nesprávnu cestu usilovania sa o požehnania. Modlila som sa k Bohu: „Bože, za celé tie roky viery v Teba som Ti neprejavila žiadnu lásku ani som sa nesnažila odplatiť sa Ti. Vždy som sa Ťa len snažila využívať. Úplne mi chýbala ľudská prirodzenosť! Bože, chcem vzdorovať svojim nesprávnym úmyslom a prestať sa snažiť uzatvárať s Tebou obchody.“

Potom sa vďaka liekom a inhaláciám podarilo dostať moju chorobu relatívne pod kontrolu. V apríli 2022 som sa vrátila k povinnostiam práce s textom. Vážila som si túto príležitosť. V tom čase som konala svoju povinnosť, ako som najlepšie vedela, a celým srdcom, a jej výsledky boli celkom dobré. Zrazu tu bol september 2023 a moja astma sa náhle zhoršila. Lieky ani injekcie nezaberali a nemala som inú možnosť, len ísť na liečenie do krajskej nemocnice. Po veľkých ťažkostiach sa môj stav konečne stabilizoval. Onedlho sa mi astma opäť náhle zhoršila. Mohla som sa len nadýchnuť, ale nie vydýchnuť, z čoho sa mi točila hlava a mala som závraty, a cítila som, že som v neustálom nebezpečenstve, že prídem o život. Nemala som inú možnosť, než sa vrátiť domov, aby som sa zotavila. Pri pomyslení na návrat domov som bola nesmierne skľúčená a zúfalá a neubránila som sa slzám. Pomyslela som si: „Tak tvrdo som pracovala vo svojej povinnosti, zniesla som toľko utrpenia a zaplatila veľkú cenu, tak prečo sa moja choroba stále len zhoršuje? Prečo Boh neberie ohľad na moju ochotu konať povinnosť a nechráni ma ani ma neuzdraví? Vari Boh nevidí moje srdce?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila ukrivdená a verila som, že Boh so mnou zaobchádza nespravodlivo. Pokiaľ išlo o budúcnosť, cítila som úplnú beznádej. Nielenže bolo nepravdepodobné, že sa moja choroba vylieči, ale mala som pocit, že moje nádeje na získanie spásy a vstup do kráľovstva sú ešte mizivejšie. V tom čase mi jedna sestra na základe môjho stavu našla istú pasáž Božích slov: „Keď Boh zariadi, aby niekto ochorel, či už veľmi, alebo len mierne, nerobí to preto, aby si ocenil, aké je to byť chorý, ako ti choroba ubližuje, aké nepríjemnosti a problémy ti spôsobuje a aké nespočetné pocity v tebe vyvoláva – Jeho cieľom nie je dosiahnuť, aby si ocenil chorobu vďaka tomu, že budeš sám chorý. Skôr chce, aby si si z nej zobral ponaučenie, naučil sa chápať Božie úmysly, spoznal skazené povahy a nesprávne postoje, ktoré zaujímaš voči Bohu, keď si chorý, a zistil, ako sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, aby si mohol dosiahnuť skutočnú podriadenosť voči Bohu a dokázal si pevne stáť za svojím svedectvom – toto je úplne kľúčové. Boh ťa chce prostredníctvom choroby zachrániť a očistiť. Čo chce na tebe vyčistiť? Chce očistiť všetky tvoje prehnané túžby a požiadavky na Neho, a dokonca aj rôzne výpočty, súdy a plány, ktoré za každú cenu pripravuješ, aby si prežil a žil. Boh ťa nežiada, aby si plánoval, nežiada ťa, aby si súdil, a nepovoľuje ti, aby si mal voči Nemu prehnané túžby. Žiada len, aby si sa Mu podriadil a pri praktizovaní a prežívaní podriaďovania sa spoznal svoj vlastný postoj voči chorobe a voči týmto telesným stavom, ktoré na teba zosiela, ako aj k vlastným osobným želaniam. Keď budeš tieto veci poznať, dokážeš oceniť, nakoľko je pre teba prospešné, že Boh ti pripravil okolnosti tejto choroby alebo ti zoslal tieto telesné stavy; a dokážeš oceniť, ako ti pomáhajú meniť vlastnú povahu a dosiahnuť spásu a vstup do života. Preto keď sa ozve choroba, nesmieš stále premýšľať, ako pred ňou môžeš utiecť či uniknúť, alebo ako ju môžeš odmietnuť. … Nemôžeš povedať: ‚Ak sa vyliečim z tejto choroby, potom uverím, že je to Božia veľká moc, ale ak sa nevyliečim, potom nebudem s Bohom spokojný. Prečo mi Boh dal túto chorobu? Prečo túto chorobu nevylieči? Prečo som dostal túto chorobu ja, a nie niekto iný? Nechcem ju! Prečo musím zomrieť tak skoro v takom mladom veku? Ako to, že iní ľudia môžu ďalej žiť? Prečo?‘ Neexistuje prečo, je to Božie ovládanie. Usporiadal veci takto a takto ich aj naplánoval. Žiadny dôvod neexistuje a nemal by si sa pýtať prečo. Pýtať sa prečo je vzdorovitá reč a nie je to otázka, ktorú by sa mala pýtať stvorená bytosť. Ak sa pýtaš prečo, potom sa dá len povedať, že si príliš vzdorovitý, príliš neoblomný. Keď nie si s niečím spokojný alebo Boh neurobí to, čo si želáš, alebo ti neumožní, aby bolo po tvojom, staneš sa nešťastným, si nespokojný a neustále sa pýtaš prečo. Boh sa ťa teda pýta: ‚Prečo si ako stvorená bytosť nekonal svoju povinnosť dobre? Prečo si svoju povinnosť nevykonával verne?‘ A ako odpovieš? Povieš: ‚Nie je žiadne prečo, som jednoducho taký.‘ Je táto odpoveď prijateľná? (Nie.) Je prijateľné, aby Boh takto hovoril k tebe, ale nie je prijateľné, aby si ty takto hovoril k Bohu. Zastávaš nesprávnu pozíciu a príliš ti chýba rozum.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som trochu porozumela Božiemu úmyslu. Boh nechcel, aby som žila vo svojej chorobe a zaoberala sa jej podrobnosťami, ani aby som sa úzkostlivo snažila svojej chorobe uniknúť. Choroba sa dá liečiť, ale to, či sa dá vyliečiť, alebo či ohrozí môj život, nezáleží na ľuďoch. To všetko ovláda Božia zvrchovanosť a Jeho predurčenie. Musela som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Jeho usporiadaniam, uvažovať o tom, aké skazené povahy a mylné názory som v chorobe zjavila, a hľadať pravdu na vyriešenie týchto vecí. Takýto rozum som mala mať. Premýšľala som o tom, ako som sa v chorobe vôbec nepodriaďovala Bohu. Keď sa môj stav zhoršil a nemohla som konať svoje povinnosti, alebo keď bol dokonca ohrozený môj život, nehľadala som pravdu, ale namiesto toho som sa sťažovala. Sťažovala som sa na Boha, že neberie ohľad na moje utrpenie a vydávanie sa a že ma nechráni, a verila som, že Boh je nespravodlivý. Hoci som vďaka predchádzajúcim skúsenostiam do istej miery porozumela svojmu mylnému zmýšľaniu, pri ktorom som sa snažila s Bohom uzatvárať obchody, k skutočnej premene nedošlo. Boh poznal moje nedostatky a slabiny a prostredníctvom návratu mojej choroby opäť odhalil moje opovrhnutiahodné úmysly vo viere v Neho. Až vtedy som si uvedomila, ako hlboko sú zakorenené moje úmysly získať požehnania. Návrat mojej choroby v sebe skrýval Boží dobrý úmysel a prihodil sa mi preto, aby očistil moju skazenosť a nečistoty. Ja som však nerozumela Božiemu dielu a sťažovala som sa, že Boh je nespravodlivý. Rozumela som Bohu nesprávne a myslela som si, že ma chce prostredníctvom choroby vyradiť, a videla som, že po všetkých tých rokoch viery Boha stále vôbec nepoznám. Bola som skutočne úbohá, poľutovaniahodná a slepá! Teraz som už rozumela, že hoci som navonok touto chorobou veľmi trpela, za tým všetkým bol Boží úporný úmysel, že to bola Božia spása pre mňa, a že ma to malo priviesť k tomu, aby som uvažovala a spoznala samu seba v chorobe. Keby sa to nestalo, pokračovala by som vo svojom mylnom pohľade na moje usilovanie, a len by som sa vzďaľovala od Božích požiadaviek a nakoniec by som kráčala po ceste, z ktorej niet návratu. Keď som si to uvedomila, v srdci sa mi rozjasnilo a už som sa na Boha nesťažovala ani som Mu nerozumela nesprávne.

Neskôr som čítala Božie slová a do určitej miery som porozumela Božej spravodlivej povahe. Všemohúci Boh hovorí: „Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by vyradil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nevie nijako použiť, a preto by ťa zničil, bola by aj toto Jeho spravodlivosť? Áno, bola. Možno to práve teraz nedokážeš rozpoznať z faktov, ale z hľadiska učenia to musíš pochopiť. Čo by ste povedali – ak Boh zničí satana, je to výraz Jeho spravodlivosti? (Áno.) Čo ak by umožnil satanovi zostať? Neodvážite sa súhlasiť, či áno? Božou podstatou je spravodlivosť. Aj keď nie je ľahké pochopiť, čo robí, všetko, čo robí, je spravodlivé; to len ľudia tomu nerozumejú. Ako zareagoval Peter, keď ho Boh vydal satanovi? ‚Ľudstvo nie je schopné pochopiť, čo robíš, ale vo všetkom, čo robíš, sú Tvoje dobré úmysly; vo všetkom je spravodlivosť. Ako by som nemohol vysloviť chválu za Tvoju múdrosť a skutky?‘ Teraz by ste mali chápať, že Boh v čase Božej spásy človeka nezničí satana preto, aby ľudia jasne videli, ako a do akej miery ich satan skazil a ako ich Boh očisťuje a prináša im spásu. Keď ľudia napokon pochopia pravdu a jasne uvidia satanovu ohavnú tvár a uzrú obludný hriech satana, ktorý ich skazil, Boh zničí satana a ukáže im svoju spravodlivosť. Načasovanie okamihu, keď Boh zničí satana, je naplnené Božou povahou a múdrosťou. Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že som vôbec nerozumela Božej spravodlivej povahe. Božiu spravodlivosť som považovala za férovosť a rozumnosť, ako ich vníma skazené ľudstvo. Myslela som si, že keďže verím v Boha, zaplatila som cenu a vydávala som sa Bohu, Boh by mal vyliečiť moju chorobu a udeliť mi milosti a požehnania. Keď boli veci v súlade s mojimi predstavami, považovala som Boha za spravodlivého, ale keď ma Boh nepožehnal a veci neboli v súlade s mojimi predstavami a domnienkami, myslela som si, že Boh je nespravodlivý. Merala som Božiu spravodlivosť úplne podľa toho, či som získala požehnania a výhody, čo je v úplnom rozpore s pravdou. Tieto názory boli skutočne skreslené! V skutočnosti, bez ohľadu na to, koľko toho človek zanechá alebo koľko sa po nájdení Boha vydáva, koľko trpí alebo akú veľkú cenu platí, toto všetko je to, čo by stvorená bytosť mala robiť. Čo sa týka toho, ako Boh zaobchádza s ľuďmi – či dáva milosť a požehnania, alebo uzdravuje chorobu tela – to je Božia výsada a skazené ľudstvo nemá právo žiadať, aby Boh urobil to či ono. Ľudia by to mali prijať a podriadiť sa, lebo to je rozum, ktorý by mali mať. Ja som však samospravodlivo žiadala, aby ma Boh uzdravil preto, že som sa vydávala. Nesnažila som sa Boha vari vydierať? Myšlienka, že po tom, čo som uverila v Boha, som sa obetovala a vydávala, a Boh preto musel zabezpečiť, aby mi všetko išlo hladko a vyliečiť moju chorobu, a ak by to neurobil, bol by nespravodlivý – neboli to len moje vlastné predstavy? Ak ma Boh uzdraví, tak je to Jeho spravodlivosť, a ak ma neuzdraví, tak aj to je Jeho spravodlivosť. Bez ohľadu na to, aká vážna bude moja choroba, aj keby ma Boh nechal zomrieť, je to Božia spravodlivosť. Nemohla som sa pozerať na Božiu spravodlivú povahu z pohľadu osobných záujmov, ale skôr z pohľadu Jeho podstaty. Boh je Stvoriteľ a Jeho podstatou je spravodlivosť. Nech sa už s nami zaobchádza akokoľvek, je to niečo, čo si zaslúžime a je to spravodlivé. Myslela som na to, ako Boh vydal Petra satanovi. Peter to dokázal prijať bez toho, aby sa na Boha sťažoval alebo Mu nesprávne rozumel, a dokonca povedal: „Ľudstvo nie je schopné pochopiť, čo robíš, ale vo všetkom, čo robíš, sú Tvoje dobré úmysly; vo všetkom je spravodlivosť. Ako by som nemohol vysloviť chválu za Tvoju múdrosť a skutky?“ Som len malá stvorená bytosť a čokoľvek mi Boh urobí, je vhodné. Či už ma uzdraví alebo nie, či mi dá alebo nedá dobrý výsledok alebo konečný osud, mala by som to prijať a podriadiť sa, lebo to dokazuje, že mám ľudskú prirodzenosť a rozum. Keď som si to uvedomila, modlila som sa k Bohu: „Bože, predtým som nerozumela Tvojej spravodlivej povahe a merala som ju podľa vlastných predstáv a domnienok. Teraz už rozumiem, že všetko, čo robíš, je spravodlivé. Aj keď sa moja choroba nevylieči a zomriem, Ty si stále spravodlivý a stále Ti budem ďakovať a chváliť Ťa!“

Neskôr som v Božích slovách videla Jóbovu podriadenosť Bohu a hlboko ma to dojalo. Boh hovorí: „Jób nehovoril o obchodovaní s Bohom a nekládol na Boha žiadne požiadavky ani nároky. Chválil Božie meno z dôvodu veľkej Božej moci a autority pri riadení všetkých vecí, a nie preto, či získal požehnanie alebo ho zasiahla pohroma. Veril, že bez ohľadu na to, či Boh ľudí požehná alebo na nich zošle pohromu, Božia moc a autorita sa nezmenia, a že Božie meno by sa preto malo chváliť bez ohľadu na okolnosti daného človeka. To, že človek je požehnaný Bohom, je pre Božiu zvrchovanosť, a keď človeka postihne pohroma, tak aj to je pre Božiu zvrchovanosť. Božia moc a autorita ovládajú a usporadúvajú všetko, čo sa týka človeka; vrtochy ľudského šťastia sú prejavom Božej moci a autority a je jedno, z akého pohľadu sa to vníma, Božie meno by sa malo chváliť. To je to, čo Jób zažil a spoznal počas rokov svojho života. Všetky Jóbove myšlienky a činy sa dostali k Božím ušiam a pred Boha a Boh ich považoval za dôležité. Boh si cenil toto Jóbovo poznanie a vážil si ho za to, že má také srdce. Toto srdce vždy a všade očakávalo Boží príkaz a bez ohľadu na čas alebo miesto privítalo všetko, čo sa mu prihodilo. Jób na Boha nekládol žiadne požiadavky. Od seba vyžadoval čakať na všetky opatrenia, ktoré prišli od Boha, prijímať ich, čeliť im a podriadiť sa im. Jób veril, že je to jeho povinnosť, a bolo to presne to, čo Boh chcel.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Po prečítaní Božích slov sa mi v srdci rozjasnilo a našla som cestu praktizovania. Jób veril v Boha bez toho, aby sa s Ním snažil uzatvárať obchody, a či už prijímal požehnania alebo trpel pohromami, dokázal Boha chváliť. Bolo to preto, lebo uznával Božiu autoritu zo všetkých vecí a z vlastných skúseností, a vedel, že je to Božia veľká moc, ktorá všetko usporiadava a zvrchovane vládne nad všetkým. Bez ohľadu na to, či človek nakoniec získa požehnania alebo trpí, mal by sa bezpodmienečne podriadiť Stvoriteľovej zvrchovanosti a usporiadaniu. Jób mal ľudskú prirodzenosť a rozum; nežiadal od Boha, aby niečo urobil. Namiesto toho od seba vyžadoval, aby na všetko, čo prichádzalo od Boha, vždy čakal, prijímal to a podriaďoval sa tomu. Jób bol čestný, láskavý a mal v Boha skutočnú vieru; nakoniec počas skúšok stál pevne za svojím svedectvom a získal Božie schválenie. Aj ja som chcela napodobniť Jóba, a či už sa moja choroba zlepší alebo nie, alebo akýkoľvek bude môj výsledok, podriadim sa Božiemu usporiadaniu a ovládaniu a už nebudem robiť vlastné rozhodnutia. Modlila som sa k Bohu: „Bože, v minulosti som nerozumela pravde. Vždy som sa trápila tým, či sa moja choroba vylieči, alebo či budem mať dobrý výsledok alebo konečný osud, a žila som vo veľkom utrpení. Dnes som ochotná zveriť sa do Tvojich rúk, a či už získam požehnania alebo budem trpieť, podriadim sa Tvojej zvrchovanosti a usporiadaniu.“ Keď sa môj pohľad trochu zmenil, pocítila som veľkú úľavu a oslobodenie. Potom som vyskúšala tradičný čínsky ľudový liek na posilnenie zdravia a môj stav sa nečakane naozaj dostal pod kontrolu a ja som mohla normálne vykonávať svoje povinnosti.

Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila, že keby som nebola prostredníctvom svojej choroby zjavená, nevedela by som rozpoznať svoje opovrhnutiahodné úmysly usilovať sa o požehnania. Hoci som pre chorobu trpela určitou fyzickou bolesťou, do istej miery som porozumela svojim mylným pohľadom na moje usilovanie a zažila som určitú zmenu. To bola Božia láska a spása pre mňa! Bohu vďaka!