Po sobáši človek začína vychovávať ďalšiu generáciu. Nikto nemôže rozhodnúť o tom, koľko a aké deti bude mať. Aj to je dané osudom človeka, ktorý mu predurčil Stvoriteľ. Toto je piaty medzník, ktorý musí človek absolvovať.

Ak sa niekto narodí, aby plnil úlohu niekoho dieťaťa, potom vychováva ďalšiu generáciu, ktorá má plniť úlohu niekoho rodiča. Táto zmena úloh spôsobuje, že človek prežíva rôzne fázy života z rôznych perspektív. Dáva človeku aj rôzne súbory životných skúseností, prostredníctvom ktorých spoznáva zvrchovanosť Stvoriteľa, ktorá sa vždy uskutočňuje rovnakým spôsobom, a prostredníctvom ktorých sa stretáva s tým, že nikto nemôže presiahnuť alebo zmeniť Stvoriteľovo predurčenie.

1. Človek nemá kontrolu nad tým, čo vyrastie z jeho potomkov

Narodenie, dospievanie a manželstvo prinášajú rôzne druhy a stupne sklamania. Niektorí ľudia sú nespokojní so svojou rodinou alebo s vlastným fyzickým vzhľadom, nemajú radi svojich rodičov, majú odpor k prostrediu, v ktorom vyrastali, alebo sa naň sťažujú. A pre väčšinu ľudí je manželstvo spomedzi všetkých týchto sklamaní tým najväčším. Bez ohľadu na to, ako veľmi je človek nespokojný so svojím narodením, dospievaním alebo manželstvom, každý, kto týmito vecami prešiel, vie, že si nemôže vybrať, kde a kedy sa narodí, ako vyzerá, kto sú jeho rodičia a kto bude jeho partnerom, ale musí jednoducho prijať vôľu neba. Keď však príde čas, aby ľudia vychovávali ďalšiu generáciu, premietnu všetky túžby, ktoré sa im v prvej polovici života nepodarilo naplniť, na svojich potomkov v nádeji, že im vynahradia všetky sklamania z prvej polovice ich vlastného života. Ľudia sa preto oddávajú rôznym ilúziám o svojich deťoch: že z ich dcér vyrastú úžasné krásavice a z ich synov šarmantní gentlemani; že ich dcéry budú vzdelané a talentované a ich synovia vynikajúci študenti a športovci; že ich dcéry budú jemné, cnostné a rozumné a ich synovia inteligentní, šikovní a citliví. Dúfajú, že ich potomkovia, či už dcéry alebo synovia, budú rešpektovať starších, budú ohľaduplní k rodičom, všetci ich budú milovať a chváliť… V tomto bode sa nanovo prebudí nádej na život a v ľudských srdciach sa rozhoria nové vášne. Ľudia vedia, že sú v tomto živote bezmocní a nemajú nádej, že už nebudú mať ďalšiu príležitosť ani šancu vyniknúť z davu a že im nezostáva nič iné, len prijať svoj osud. A tak všetky svoje nádeje, svoje neuskutočnené túžby a ideály prenášajú na ďalšiu generáciu dúfajúc, že ich deti im pomôžu dosiahnuť ich sny a uskutočniť ich túžby; že ich dcéry a synovia zveľadia meno rodiny, budú významní, bohatí alebo slávni. Stručne povedané, chcú, aby ich deti prosperovali. Plány a predstavy ľudí sú dokonalé. Nevedia azda, že o počte detí, ich vzhľade, schopnostiach a tak ďalej nerozhodujú oni a že ani štipka osudu ich detí nie je v ich rukách? Ľudia nie sú pánmi svojho osudu a predsa dúfajú, že zmenia osudy mladej generácie. Nemôžu uniknúť vlastnému osudu a predsa sa snažia ovládať osudy svojich synov a dcér. Nepreceňujú sa? Nie je to ľudská hlúposť a nevedomosť? Ľudia sa pre svoje potomstvo snažia urobiť čokoľvek, ale nakoniec ich plány a túžby nerozhodujú o tom, koľko detí budú mať a aké tie deti budú. Niektorí ľudia sú bez peňazí, ale splodia veľa detí. Niektorí sú bohatí, ale nemajú ani jedno. Niektorí chcú dcéru, ale je im to odopreté, a iní chcú syna, ale nedokážu ho splodiť. Pre niektorých sú deti požehnaním, pre iných prekliatím. Niektoré páry sú inteligentné, ale rodia zaostalé deti. Niektorí rodičia sú pracovití a čestní, ale deti, ktoré vychovávajú, sú lenivé. Niektorí rodičia sú láskaví a spravodliví, ale z ich detí sa stanú zákerní a zlomyseľní ľudia. Niektorí rodičia sú duševne a telesne zdraví, ale narodia sa im postihnuté deti. Niektorí sú zas obyčajní a neúspešní, ale majú deti, ktoré dosiahnu veľké úspechy. A niektorí majú nízke postavenie, ale ich deti sa vypracujú na významné osobnosti…

2. Po výchove ďalšej generácie ľudia nanovo pochopia osud

Väčšina ľudí, ktorí vstupujú do manželstva, tak robí okolo tridsiateho roku života, teda v období, keď človek ešte vôbec nerozumie ľudskému osudu. Keď však ľudia začnú vychovávať deti a ich potomkovia rastú, sledujú, ako nová generácia znova prežíva život a všetky skúsenosti predchádzajúcej generácie. A keď vidia, ako sa v nich odráža ich vlastná minulosť, uvedomujú si, že cesta, ktorou kráča mladá generácia, sa rovnako ako ich vlastná nedá naplánovať ani vybrať. Tvárou v tvár tejto skutočnosti im nezostáva nič iné, len pripustiť, že osud každého človeka je predurčený, a bez toho, aby si to celkom uvedomovali, postupne odkladajú svoje vlastné túžby a vášne v ich srdciach sa rozpŕchnu a vyhasnú… Ľudia, ktorí v podstate už prešli dôležitými životnými míľnikmi, v tomto období nadobudli nové chápanie života, osvojili si nový postoj. Čo všetko môže človek v tomto veku očakávať od budúcnosti a na aké vyhliadky sa môže tešiť? Ktorá päťdesiatnička ešte sníva o krásnom princovi? Ktorý päťdesiatročný muž ešte stále hľadá svoju Snehulienku? Ktorá žena v strednom veku ešte stále dúfa, že sa zo škaredého káčatka stane labuť? Má väčšina starších mužov rovnaký zápal pre kariéru ako mladí muži? Celkovo možno povedať, že bez ohľadu na to, či ide o muža alebo ženu, každý, kto sa dožije tohto veku, má pravdepodobne relatívne racionálny a praktický postoj k manželstvu, rodine a deťom. Takýto človek už v podstate nemá na výber, nemá žiadnu chuť vzdorovať osudu. Čo sa týka ľudskej skúsenosti, len čo človek dosiahne tento vek, prirodzene si vytvorí určitý postoj: „Človek musí prijať svoj osud. Jeho deti majú vlastný osud. Ľudský osud určuje nebo.“ Väčšina ľudí, ktorí nechápu pravdu, po tom, čo prežili všetky peripetie, sklamania a ťažkosti tohto sveta, zhrnú svoj pohľad na ľudský život do troch slov: „To je osud!“ Hoci táto veta vystihuje to, ako svetskí ľudia chápu ľudský osud a záver, ku ktorému dospeli, a hoci vyjadruje bezmocnosť ľudstva a možno ju označiť za ráznu a presnú, je na míle vzdialená od pochopenia Stvoriteľovej zvrchovanosti a jednoducho nemôže nahradiť poznanie Stvoriteľovej autority.

3. Viera v osud nemôže nahradiť poznanie Stvoriteľovej zvrchovanosti

Po mnohých rokoch nasledovania Boha, existuje nejaký zásadný rozdiel medzi vaším poznaním osudu a poznaním svetských ľudí? Skutočne ste pochopili Stvoriteľovo predurčenie a naozaj ste spoznali Jeho zvrchovanosť? Niektorí ľudia dôkladne a do hĺbky chápu slovné spojenie „to je osud“, ale ani prinajmenšom neveria v Božiu zvrchovanosť. Neveria, že ľudský osud usporadúva a ovláda Boh, a nie sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti. Takíto ľudia sú akoby unášaní oceánom, zmietajú sa vo vlnách, unáša ich prúd a nemajú inú možnosť ako pasívne čakať a zmieriť sa so svojim osudom. Napriek tomu si neuvedomujú, že ľudský osud podlieha Božej zvrchovanosti. Nemôžu z vlastnej iniciatívy spoznať Božiu zvrchovanosť, a tak dosiahnuť poznanie Božej autority, podriadiť sa Božiemu riadeniu a opatreniam, prestať vzdorovať osudu a žiť v Božej starostlivosti, pod Božou ochranou a vedením. Inými slovami, prijať osud nie je to isté ako podriadiť sa zvrchovanosti Stvoriteľa. Viera v osud neznamená, že človek prijíma, uznáva a pozná zvrchovanosť Stvoriteľa. Viera v osud je len uznaním jeho pravdivosti a jeho vonkajších prejavov. Je to niečo iné ako poznanie toho, ako Stvoriteľ riadi osud ľudstva, ako uznanie, že Stvoriteľ je zdrojom nadvlády nad osudmi všetkých vecí, a určite je to na míle vzdialené od podriadenia sa Stvoriteľovmu ovládaniu a opatreniam pre osud ľudstva. Ak človek iba verí v osud, dokonca ho hlboko prežíva, ale nie je schopný poznať a uznať Stvoriteľovu zvrchovanosť nad ľudským osudom, podriadiť sa mu a prijať ho, potom bude jeho život napriek tomu tragédiou, márnym životom, prázdnotou. Stále nebude schopný dostať sa pod Stvoriteľovu nadvládu, stať sa stvorenou ľudskou bytosťou v pravom zmysle slova a tešiť sa zo Stvoriteľovej priazne. Človek, ktorý skutočne pozná a prežíva Stvoriteľovu zvrchovanosť, by mal byť v aktívnom, nie v pasívnom alebo bezmocnom stave. Hoci by takýto človek akceptoval, že všetko je predurčené, mal by mať presnú definíciu života a osudu: každý život podlieha zvrchovanosti Stvoriteľa. Keď sa človek obzrie späť na cestu, po ktorej kráčal, a spomenie si na každú etapu svojej cesty, uvidí, že na každom kroku, či už bola jeho cesta namáhavá alebo bezproblémová, Boh viedol jeho cestu, naplánoval ju. Boli to dôkladné Božie opatrenia, Jeho starostlivé plánovanie, ktoré človeka nevedomky priviedli k dnešnému dňu. Dokázať prijať Stvoriteľovu zvrchovanosť a Jeho spásu – aké je to obrovské šťastie! Ak má človek negatívny postoj k osudu, dokazuje to, že sa bráni všetkému, čo pre neho Boh pripravil, že nemá postoj podriadenosti. Ak má človek pozitívny postoj k Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom, potom, keď sa pozrie späť na svoju cestu, keď skutočne pochopí Božiu zvrchovanosť, bude úprimnejšie túžiť podriadiť sa všetkému, čo Boh usporiadal, bude mať viac odhodlania a dôvery dovoliť Bohu, aby ovládal jeho osud, a prestane sa proti Nemu búriť. Človek totiž vidí, že keď nechápe osud, keď nerozumie Božej zvrchovanosti, keď dobrovoľne tápe na ceste vpred, potkýna sa a potáca v hmle, cesta je príliš ťažká a príliš zdrvujúca. Keď si teda ľudia uvedomia Božiu zvrchovanosť nad ľudským osudom, tí múdrejší sa rozhodnú spoznať a prijať ju, rozlúčiť sa s bolestnými dňami, keď sa snažili vybudovať si dobrý život vlastnými rukami. Prestanú bojovať proti osudu a nasledovať svoje takzvané „životné ciele“ po svojom. Keď človek nemá Boha, keď Ho nevidí, keď nedokáže jasne rozpoznať Božiu zvrchovanosť, každý deň je bezvýznamný, zbytočný a úbohý. Nech je človek kdekoľvek, nech je jeho práca akákoľvek, jeho životné prostriedky a snaha dosiahnuť svoje ciele mu neprinášajú nič iné ako nekonečné sklamanie a utrpenie bez úľavy, lebo sa nemôže obhliadnuť späť do svojej minulosti. Až keď človek prijme Stvoriteľovu zvrchovanosť, podriadi sa Jeho riadeniu a opatreniam a bude sa usilovať o skutočný ľudský život, postupne sa začne oslobodzovať od všetkého sklamania a utrpenia a zbaví sa všetkej prázdnoty života.

4. Len tí, ktorí sa podriadia zvrchovanosti Stvoriteľa, môžu dosiahnuť skutočnú slobodu

Keďže ľudia neuznávajú Božie riadenie a Božiu zvrchovanosť, vždy čelia osudu spurne a vzdorovito, vždy chcú odvrhnúť Božiu autoritu a zvrchovanosť i to, čo im osud pripravil, a márne dúfajú, že sa im podarí zmeniť súčasné okolnosti a svoj osud. Nikdy sa im to však nepodarí a ich snaha je zmarená na každom kroku. Tento boj, odohrávajúci sa hlboko v ľudskej duši, prináša hlbokú bolesť, ktorá sa človeku zarezáva do mäsa, pretože celý čas mrhá svojím životom. Čo je príčinou tejto bolesti? Božia zvrchovanosť alebo skutočnosť, že sa človek nešťastne narodil? Samozrejme, ani jedno, ani druhé nie je pravda. V podstate ju spôsobujú ľudské rozhodnutia a spôsoby, akými sa ľudia rozhodnú žiť svoj život. Niektorí si tieto veci možno neuvedomujú. Ale keď skutočne spoznáš a uznáš, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom, keď skutočne pochopíš, že všetko, čo pre teba Boh naplánoval a rozhodol, je pre teba veľkým prínosom a ochranou, potom pocítiš, ako sa tvoja bolesť začne zmierňovať a celá tvoja bytosť sa uvoľní, bude slobodná a oslobodená. Súdiac podľa stavu väčšiny ľudí, sa objektívne nedokážu naozaj vyrovnať s praktickou hodnotou a významom Stvoriteľovej zvrchovanosti nad ľudským osudom, hoci na subjektívnej úrovni nechcú žiť ako doteraz a chcú úľavu od bolesti. Z objektívneho hľadiska nedokážu skutočne uznať Stvoriteľovu zvrchovanosť a podriadiť sa jej, a ešte menej vedia ako hľadať a prijať Stvoriteľovo riadenie a opatrenia. Ak teda ľudia nedokážu skutočne uznať, že Stvoriteľ má zvrchovanú moc nad ľudským osudom a nad všetkými ľudskými záležitosťami, ak sa nedokážu naozaj podriadiť Stvoriteľovej nadvláde, potom bude pre nich ťažké nenechať sa uniesť a spútať myšlienkou, že „osud človeka je v jeho vlastných rukách“. Bude pre nich zložité striasť zo seba bolesť z intenzívneho boja proti osudu a Stvoriteľovej autorite, a netreba ani hovoriť, že bude pre nich tiež ťažké stať sa skutočne oslobodenými a slobodnými, stať sa ľuďmi, ktorí uctievajú Boha. Existuje však nesmierne jednoduchý spôsob, ako sa z tohto stavu oslobodiť, a to rozlúčiť sa s predchádzajúcim spôsobom života. Rozlúčiť sa s predchádzajúcimi životnými cieľmi, zhrnúť a zanalyzovať svoj predchádzajúci životný štýl, pohľad na život, snahy, túžby a ideály, a potom ich porovnať s Božou vôľou a nárokmi voči človeku a pozrieť sa na to, či sú v súlade s Božou vôľou a požiadavkami, či prinášajú správne životné hodnoty, vedú človeka k lepšiemu pochopeniu pravdy a umožňujú mu žiť s ľudskou prirodzenosťou a podobou ľudskej bytosti. Keď budeš opakovane skúmať a pozorne rozlišovať rôzne ciele, ktoré ľudia v živote nasledujú, a ich nespočetné spôsoby života, zistíš, že ani jeden z nich nie je v súlade s pôvodným zámerom Stvoriteľa, s ktorým stvoril ľudstvo. Všetky odvádzajú ľudí od Stvoriteľovej zvrchovanosti a starostlivosti. Sú to pasce, ktoré spôsobujú, že ľudia sa stávajú skazenými a vedú ich do pekla. Keď si to uvedomíš, tvojou úlohou bude odložiť svoj starý pohľad na život, držať sa ďaleko od rôznych nástrah, nechať Boha, aby prevzal tvoj život a urobil za teba opatrenia. Máš sa len snažiť podriadiť Božiemu riadeniu a vedeniu, žiť bez vlastnej voľby a stať sa človekom, ktorý uctieva Boha. Znie to jednoducho, ale je to ťažké. Niektorí ľudia to dokážu zniesť, iní zasa nie. Niektorí chcú poslúchať, iní nie. Tým, ktorí sú neochotní, chýba túžba a odhodlanie. Jasne si uvedomujú Božiu zvrchovanosť, dobre vedia, že Boh je ten, kto plánuje a usporadúva ľudský osud, a predsa stále vzdorujú a bojujú a nie sú pripravení zveriť svoj osud do Božích rúk a podriadiť sa Božej zvrchovanosti. Navyše stále odmietajú Božie riadenie a opatrenia. A tak budú vždy existovať ľudia, ktorí sa chcú na vlastnej koži presvedčiť, čo dokážu. Chcú vlastnoručne zmeniť svoj osud alebo dosiahnuť šťastie vlastnou silou, aby zistili, či dokážu prekročiť hranice Božej autority a prevýšiť Božiu zvrchovanosť. Tragédia človeka nespočíva v tom, že sa usiluje o šťastný život, že sa ženie za slávou a bohatstvom alebo zápasí s vlastným osudom uprostred hmly, ale v tom, že po tom, čo uvidel existenciu Stvoriteľa, po tom, čo spoznal skutočnosť, že Stvoriteľ je zvrchovaný nad ľudským osudom, stále nevie napraviť svoje cesty a vytiahnuť nohy z bahna, ale zatvrdzuje svoje srdce a zotrváva vo svojich omyloch. Radšej sa bude ďalej váľať v bahne, tvrdohlavo bojovať proti Stvoriteľovej zvrchovanosti, vzdorovať jej až do trpkého konca, a to všetko bez najmenšej štipky ľútosti. Až keď leží zničený a krváca, rozhodne sa konečne vzdať a obrátiť sa. To je pravý ľudský smútok. Preto hovorím, že tí, ktorí sa rozhodnú podriadiť, sú múdri, a tí, ktorí sa rozhodnú bojovať a unikať, sú naozaj hlúpi.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III