Po toľkom zhone, frustráciách a sklamaniach, po mnohých radostiach a strastiach, vzostupoch a pádoch, mnohých nezabudnuteľných rokoch, po pozorovaní striedania ročných období človek bez toho, aby si to všimol, prejde dôležitými životnými medzníkmi a v okamihu sa ocitne na sklonku života. Stopy času sa otláčajú na celom tele: človek už nedokáže stáť vzpriamene, jeho vlasy sa zmenia z tmavých na biele, kým oči, ktoré boli kedysi bystré a jasné, sa zmenia na matné a zastreté a hladká, pružná pokožka zvráskavie a vytvoria sa na nej škvrny. Sluch človeka zoslabne, zuby sa mu uvoľnia a vypadnú, jeho reakcie sa spomalia, pohyby ustrnú… V tomto okamihu sa človek definitívne rozlúči s vášnivými rokmi svojej mladosti a vstúpi do súmraku svojho života – staroby. Potom sa stretne so smrťou, posledným medzníkom v ľudskom živote.

1. Len Stvoriteľ má moc nad životom a smrťou človeka

Ak bolo narodenie človeka predurčené jeho predchádzajúcim životom, potom jeho smrť znamená koniec tohto osudu. Ak je narodenie človeka začiatkom jeho poslania v tomto živote, potom jeho smrť znamená koniec tohto poslania. Keďže Stvoriteľ určil pevný súbor okolností pre narodenie človeka, je len samozrejmé, že usporiadal aj pevný súbor okolností pre jeho smrť. Inak povedané, nikto sa nenarodí náhodou, smrť neprichádza nečakane a narodenie aj smrť sú nevyhnutne spojené s predošlým a súčasným životom človeka. Okolnosti narodenia aj smrti sú vopred určené Stvoriteľom. Je to osud človeka, jeho predurčenie. Keďže existuje mnoho vysvetlení pre narodenie človeka, platí aj to, že jeho smrť prirodzene nastane za osobitných, špecifických okolností. To je dôvod rozdielnej dĺžky života ľudí a rôzneho spôsobu a času ich úmrtia. Niektorí ľudia sú silní a zdraví, ale zomierajú mladí, iní sú slabí a chorľaví, ale dožívajú sa vysokého veku a pominú sa pokojne. Niektorí zomierajú neprirodzenou smrťou, iní prirodzenou. Niektorí ukončia svoj život ďaleko od domova, iní naposledy zatvoria oči pri svojich blízkych. Niektorí ľudia umierajú vo vzduchu, iní pod zemou. Niektorí sa utopia pod vodou, iní sa stratia pri katastrofách. Niektorí zomierajú ráno, iní v noci. … Každý chce zažiť úžasné narodenie, skvelý život a slávnu smrť, ale nikto nemôže prekročiť svoj vlastný osud, nikto nemôže uniknúť Stvoriteľovej zvrchovanosti. Taký je ľudský osud. Človek môže do budúcnosti plánovať všeličo, ale nikto nemôže naplánovať spôsob a čas svojho narodenia ani odchodu z tohto sveta. Hoci sa ľudia všemožne snažia vyhnúť príchodu smrti a vzdorovať jej, nevedno prečo, smrť sa predsa len potichu blíži. Nikto nevie, kedy a ako zahynie, a už vôbec nie, kde sa to stane. Je jasné, že moc nad životom a smrťou nemá v rukách ľudstvo, ani žiadna prirodzená bytosť, ale Stvoriteľ, ktorého autorita je jedinečná. Život a smrť ľudstva nie sú výsledkom nejakého zákona prirodzeného sveta, ale dôsledkom zvrchovanosti autority Stvoriteľa.

2. Toho, kto nepozná zvrchovanosť Stvoriteľa, bude prenasledovať strach zo smrti

Keď človek vstúpi do staroby, výzva, pred ktorou stojí, nespočíva v zabezpečení rodiny alebo naplnení veľkých životných ambícií, ale v tom, ako sa rozlúčiť so svojím životom, ako sa vyrovnať s koncom svojho života a ako dať bodku na koniec vety svojho života. Hoci sa navonok zdá, že ľudia smrti nevenujú veľkú pozornosť, nikto sa nemôže vyhnúť skúmaniu tejto témy, pretože nikto nevie, či sa na druhej strane smrti nachádza iný svet. Svet, ktorý ľudia nemôžu vnímať ani cítiť, o ktorom nič nevedia. To spôsobuje, že ľudia sa boja postaviť sa smrti tvárou v tvár, boja sa jej čeliť tak, ako by mali, a namiesto toho robia všetko pre to, aby sa tejto téme vyhli. Preto to každého človeka napĺňa strachom zo smrti a pridáva tejto nevyhnutnej skutočnosti života závoj tajomstva, ktorý vrhá na srdce každého človeka trvalý tieň.

Keď človek cíti, že jeho telo chradne a že sa blíži smrť, pociťuje neurčitú hrôzu, nevýslovný strach. Strach zo smrti spôsobuje, že sa človek cíti stále osamelejší a bezmocnejší, a v tej chvíli sa sám seba pýta: Odkiaľ sa vzal človek? Kam smeruje? Takto človek zomiera, keď jeho život prebehne okolo neho? Je toto obdobie koncom ľudského života? Aký má napokon život zmysel? A akú má hodnotu? Je o sláve a bohatstve? O založení rodiny? … Bez ohľadu na to, či človek premýšľa o týchto konkrétnych otázkach a ako veľmi sa bojí smrti, v hĺbke srdca každého človeka je vždy túžba skúmať tajomstvá, pocit nepochopenia života a do toho sa mieša pocit sentimentality voči svetu a nechuť odísť. Azda nikto nedokáže jasne vyjadriť, čoho sa bojí, čo hľadá, prečo je precitlivený a čo sa zdráha opustiť…

Pre strach zo smrti majú ľudia veľa starostí a pre strach zo smrti majú i veľa toho, čoho sa nevedia vzdať. Keď už majú zomrieť, niektorí sa trápia kvôli tomu či onomu. Robia si starosti o svoje deti, blízkych a majetok, akoby tým, že si budú robiť starosti, mohli vymazať utrpenie a strach, ktoré smrť prináša, akoby udržiavaním akejsi blízkosti so živými mohli uniknúť bezmocnosti a osamelosti, ktoré smrť sprevádzajú. V hĺbke ľudského srdca sa skrýva neznámy strach, strach z rozlúčky s milovanými, z toho, že už nikdy neuvidia modrú oblohu, že už nikdy neuvidia materiálny svet. Osamelá duša, zvyknutá na spoločnosť svojich blízkych, nechce pustiť ich zovretie a odísť úplne sama do sveta, ktorý je cudzí a neznámy.

3. Človek, ktorý strávi život hľadaním slávy a bohatstva je tvárou v tvár smrti bezradný

Vďaka Stvoriteľovej zvrchovanosti a predurčeniu získava osamelá duša, ktorá začala z ničoho, rodičov a rodinu, šancu stať sa členom ľudského pokolenia, zažiť ľudský život a vidieť svet. Táto duša tiež získava možnosť zažiť Stvoriteľovu zvrchovanosť, spoznať podivuhodnosť Stvoriteľovho stvorenia, ba čo viac, spoznať Stvoriteľovu autoritu a podliehať jej. Väčšina ľudí však túto vzácnu a pominuteľnú príležitosť nevyužíva. Človek vynakladá celoživotnú energiu na boj s osudom, trávi všetok čas v zhone, snaží sa uživiť rodinu a pendluje medzi bohatstvom a postavením. Ľudia si cenia rodinu, peniaze a slávu a považujú ich za najvzácnejšie veci v živote. Všetci sa sťažujú na svoj osud, ale stále odsúvajú do úzadia otázky, ktoré musia nevyhnutne preskúmať a pochopiť: prečo človek žije, ako má žiť, aká je hodnota a zmysel života. Celý život, nech už trvá akokoľvek dlho, sa ľudia len ženú za slávou a bohatstvom, až kým ich mladosť neopustí a oni zošedivejú a zvráskavejú. Takto žijú, až kým nezistia, že sláva a bohatstvo nedokážu zastaviť nástup ich staroby a peniaze zasa nedokážu vyplniť prázdnotu srdca, že nikto sa nemôže oslobodiť od zákonov narodenia, starnutia, choroby a smrti a nikto nemôže uniknúť tomu, čo mu osud pripraví. Až keď sú nútení čeliť poslednému štádiu života, skutočne pochopia, že aj keď človek vlastní obrovské bohatstvo a rozsiahly majetok, aj keď je privilegovaný a vysoko postavený, stále nemôže uniknúť smrti a musí sa vrátiť do svojho pôvodného postavenia: osamelej duše, ktorá nemá nič. Keď majú ľudia rodičov, veria, že rodičia sú všetko. Keď majú majetok, myslia si, že peniaze sú ich oporou, že sú prostriedkom, vďaka ktorému žijú. Keď majú postavenie, pevne na ňom lipnú a riskovali by preň život. Až keď sa ľudia chystajú opustiť tento svet, uvedomia si, že veci, o ktoré sa celý život usilovali, sú len prchavé oblaky, z ktorých si nič nemôžu uchovať, vziať so sebou, a nič ich nemôže ochrániť pred smrťou a poskytnúť spoločnosť alebo útechu osamelej duši na jej ceste späť. Už vôbec nič z toho nemôže človeka zachrániť a umožniť mu prekonať smrť. Sláva a bohatstvo, ktoré človek získava v materiálnom svete, mu prinášajú dočasné uspokojenie, pominuteľné potešenie, falošný pocit pohodlia, ale zároveň spôsobujú, že sa stráca na svojej ceste. A tak ľudí, ktorí sa zmietajú v obrovskom mori ľudstva a túžia po mieri, pohodlí a pokoji v srdci, pohlcuje jedna vlna za druhou. Keď si ľudia ešte len musia ujasniť otázky, ktoré je najdôležitejšie pochopiť – odkiaľ pochádzajú, prečo žijú, kam smerujú a podobne –, nechajú sa zviesť slávou a bohatstvom, sú nimi oklamaní a ovládaní a nenávratne stratení. Čas letí, roky ubiehajú ako voda, a kým si to človek uvedomí, rozlúči sa s najlepšími rokmi svojho života. Na sklonku života postupne prichádza k poznaniu, že všetko na svete sa vzďaľuje, že si už nedokáže udržať veci, ktoré mu pôvodne patrili. Vtedy má naozaj pocit, že je ako plačúce nemluvňa, ktoré sotva prišlo na svet a nemá nič okrem svojho mena. V tomto momente je človek nútený zamyslieť sa nad tým, čo v živote urobil, akú cenu má byť nažive, čo to znamená a prečo prišiel na svet. A práve v tomto bode sa človek čoraz viac zaujíma o to, či naozaj existuje ďalší život, či naozaj existuje nebo a či naozaj existuje odplata… Čím viac sa človek blíži k smrti, tým viac chce pochopiť, o čom život naozaj je. Čím viac sa blíži k smrti, tým viac sa mu zdá, že jeho srdce je prázdne a tým viac sa cíti bezmocne, a tak sa strach zo smrti každým dňom zväčšuje. Existujú dva dôvody, prečo sa takéto pocity prejavujú u ľudí, keď sa blížia k smrti: po prvé, čoskoro prídu o slávu a bohatstvo, od ktorých závisel ich život, a opustia všetko, čo na svete vidia, a po druhé, čoskoro sa ocitnú úplne sami v neznámom svete, v tajomnej, neznámej ríši, kam sa boja vkročiť, kde nemajú žiadnych blízkych a žiadne prostriedky na živobytie. Z týchto dvoch dôvodov sa každý, kto sa stretáva so smrťou, cíti nepríjemne, prežíva paniku a pocit beznádeje, aký nikdy predtým nepoznal. Až keď sa niekto skutočne dostane do tohto bodu, uvedomí si, že keď človek vstúpi na túto zem, musí v prvom rade pochopiť, odkiaľ sa vzali ľudské bytosti, prečo ľudia žijú, kto určuje ľudský osud, zabezpečuje ľudskú existenciu a má nad ňou zvrchovanosť. Toto poznanie je skutočným prostriedkom, vďaka ktorému človek žije, podstatným základom ľudského prežitia – nie schopnosť naučiť sa, ako zabezpečiť svoju rodinu alebo ako dosiahnuť slávu a bohatstvo, vystúpiť z davu alebo ako žiť zámožnejšie, a už vôbec nie ako vynikať a úspešne konkurovať iným. Rozličné schopnosti prežitia, ktoré si ľudia celý život cibria, im síce môžu poskytnúť hojnosť materiálneho pohodlia, ale nikdy im neprinesú skutočný pokoj a útechu do srdca. Naopak, spôsobujú, že ľudia neustále strácajú svoj smer, majú problém ovládať sa a premárnia každú príležitosť spoznať zmysel života. Tieto schopnosti prežitia spôsobujú skrytú úzkosť z toho, ako správne čeliť smrti. Ľudské životy sa takto ničia. Stvoriteľ zaobchádza s každým spravodlivo, počas celého života dáva každému príležitosť zažiť a spoznať Jeho zvrchovanosť, ale človek začne vidieť svetlo až vtedy, keď sa blíži smrť, keď sa blíži jej prízrak – a vtedy je už neskoro!

Ľudia sa celý život naháňajú za peniazmi a slávou, chytajú sa týchto slamiek a myslia si, že sú ich jediným zdrojom obživy, akoby vďaka nim mohli ďalej žiť, oslobodení od smrti. Ale až keď majú zomrieť, uvedomia si, ako sú im tieto veci vzdialené, akí sú slabí tvárou v tvár smrti, ako ľahko sa zlomia, akí sú osamelí a bezmocní a nemajú sa kam obrátiť. Uvedomujú si, že život sa nedá kúpiť za peniaze či slávu a že bez ohľadu na to, aký je človek bohatý a aké má vysoké postavenie, tvárou v tvár smrti sú všetci rovnako chudobní a bezvýznamní. Pochopia, že život si nemožno kúpiť za peniaze, sláva nemôže vymazať smrť a že ani peniaze ani sláva nemôžu predĺžiť život človeka ani o jedinú minútu či sekundu. Čím viac to ľudia cítia, tým viac túžia žiť ďalej a tým viac sa desia blížiacej sa smrti. Až v tom momente si skutočne uvedomia, že ich život im nepatrí, nemôžu ho ovládať a že človek nemôže rozhodnúť o tom, či bude žiť alebo zomrie – že to všetko je mimo jeho kontroly.

4. Dostať sa pod nadvládu Stvoriteľa a pokojne čeliť smrti

V okamihu, keď sa človek narodí, jedna osamelá duša začína svoju skúsenosť života na zemi, skúsenosť so Stvoriteľovou autoritou, ktorú pre ňu Stvoriteľ pripravil. Netreba dodávať, že pre človeka – dušu – je to vynikajúca príležitosť nadobudnúť poznanie o Stvoriteľovej zvrchovanosti, spoznať Jeho autoritu a osobne ju zažiť. Ľudia žijú svoj život v rámci zákonov osudu, ktoré im stanovil Stvoriteľ, a pre každého rozumného človeka so svedomím nie je ťažké sa počas desiatok rokov svojho života zmieriť so zvrchovanosťou Stvoriteľa a spoznať Jeho autoritu. Preto by malo byť pre každého človeka veľmi ľahké uznať na základe vlastných životných skúseností v priebehu niekoľkých dekád, že všetky ľudské osudy sú predurčené, a malo by byť ľahké pochopiť alebo zhodnotiť, čo znamená byť nažive. Keď si človek osvojí tieto životné lekcie, postupne pochopí, odkiaľ pochádza život, pochopí, čo srdce skutočne potrebuje, čo ho privedie na pravú cestu života a aké by malo byť poslanie a cieľ ľudského života. Človek postupne uzná, že ak neuctieva Stvoriteľa a nedostane sa pod Jeho nadvládu, potom, keď príde čas postaviť sa tvárou v tvár smrti – keď sa jeho duša bude musieť opäť stretnúť so Stvoriteľom –, jeho srdce bude naplnené bezbrehou hrôzou a nepokojom. Ak je človek na svete už niekoľko desaťročí, ale ešte nepochopil, odkiaľ pochádza ľudský život, ani neuznal, v koho ruke spočíva ľudský osud, potom sa nemožno čudovať, že nebude schopný pokojne čeliť smrti. Človek, ktorý počas desiatok rokov skúseností s ľudským životom získal poznanie o zvrchovanosti Stvoriteľa, je osoba, ktorá správne oceňuje zmysel a hodnotu života. Takýto človek má hlboké poznanie zmyslu života, skutočnú skúsenosť a pochopenie zvrchovanosti Stvoriteľa a okrem toho je schopný podriadiť sa Stvoriteľovej autorite. Taká osoba chápe zmysel Božieho stvorenia ľudstva. Rozumie, že človek by mal ctiť Stvoriteľa, že všetko, čo človek vlastní, pochádza od Stvoriteľa a že sa k Nemu niekedy v blízkej budúcnosti navráti. Tento typ človeka rozumie, že Stvoriteľ pripravuje narodenie človeka a má zvrchovanú moc nad jeho smrťou a že život aj smrť sú predurčené Stvoriteľovou autoritou. Keď teda človek tieto veci skutočne pochopí, bude prirodzene schopný pokojne čeliť smrti, pokojne odložiť všetok svoj pozemský majetok, prijať a radostne sa podriadiť všetkému, čo nasleduje, a privítať posledný životný okamih, ktorý Stvoriteľ zariadil, a nie sa ho slepo báť a bojovať proti nemu. Ak človek vníma život ako príležitosť zakúsiť Stvoriteľovu zvrchovanosť a spoznať Jeho autoritu, ak vníma svoj život ako vzácnu príležitosť splniť si povinnosť stvorenej ľudskej bytosti a splniť svoje poslanie, potom bude mať určite správny pohľad na život, určite prežije požehnaný život pod vedením Stvoriteľa, bude kráčať vo svetle Stvoriteľa, spozná Stvoriteľovu zvrchovanosť, iste sa dostane pod Jeho nadvládu a stane sa svedkom Jeho zázračných skutkov, svedkom Jeho autority. Netreba dodávať, že takýto človek bude určite milovaný a prijatý Stvoriteľom, a len takýto človek môže mať pokojný postoj k smrti a s radosťou privítať posledný okamih života. Jedným z ľudí, ktorí zjavne mali takýto postoj k smrti, bol Jób. Jób bol v pozícii, keď mohol prijať poslednú etapu života s radosťou, a keď svoju životnú cestu úspešne zavŕšil a dokončil svoje životné poslanie, vrátil sa, aby bol po Stvoriteľovom boku.

5. Jóbovo úsilie a životné úspechy mu umožňujú pokojne čeliť smrti

Vo Svätom písme sa o Jóbovi píše: „Jób teda zomrel starý a naplnený.“ (Jób 42, 17) To znamená, že keď Jób zomrel, neľutoval a necítil bolesť, ale prirodzene odišiel z tohto sveta. Ako každý vie, Jób bol človek, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu, kým bol nažive. Boh jeho skutky chválil a iní si ich pripomínali. Možno povedať, že jeho život mal hodnotu a význam, ktorý prevyšoval všetky ostatné. Jób sa tešil z Božieho požehnania a Boh ho na zemi nazval spravodlivým, ale zároveň ho skúšal nielen Boh ale aj satan. Svedčil o Bohu a zaslúžil si, aby ho Boh nazval spravodlivým človekom. Desaťročia po tom, čo ho Boh skúšal, žil život, ktorý bol ešte hodnotnejší, zmysluplnejší, uzemnenejší a pokojnejší ako predtým. Pre jeho spravodlivé skutky ho Boh skúšal a tiež sa mu zjavil a priamo s ním hovoril. Takže nasledujúce roky po tom, čo bol skúšaný, Jób konkrétnejšie pochopil a ocenil hodnotu života, dosiahol hlbšie pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti a získal presnejšie a definitívnejšie poznanie o tom, ako Stvoriteľ dáva a odníma svoje požehnania. Kniha Jób zaznamenáva, že Boh Jahve udelil Jóbovi ešte väčšie požehnania ako predtým, vďaka čomu Jób ešte lepšie spoznal Stvoriteľovu zvrchovanosť a mohol pokojne čeliť smrti. Keď teda Jób zostarol a stál tvárou v tvár smrti, určite sa nestrachoval o svoj majetok. Nemal žiadne starosti, nič neľutoval a samozrejme sa nebál smrti, pretože celý svoj život kráčal cestou bázne pred Bohom a stránil sa zlého. Nemal dôvod obávať sa o svoj koniec. Koľko ľudí by sa dnes zachovalo rovnako ako Jób, keď stál zoči-voči vlastnej smrti? Prečo nikto nie je schopný zachovať si taký jednoduchý vonkajší postoj? Existuje len jeden dôvod: Jób prežil svoj život v subjektívnom hľadaní viery, uznania a podriadenia sa Božej zvrchovanosti a práve s touto vierou, uznaním a podriadením si prešiel dôležitými životnými okamihmi, prežil svoje posledné roky a privítal svoj posledný životný okamih. Bez ohľadu na to, čo Jób zažil, jeho úsilie a životné ciele neboli bolestné, ale šťastné. Šťastný bol nielen pre požehnania či pochvaly, ktoré mu udelil Stvoriteľ, ale predovšetkým pre svoje úsilie a životné ciele, pre rastúce poznanie a pravdivé pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti, ktoré dosiahol prostredníctvom bázne pred Bohom a vyhýbaním sa zlu, a navyše pre svoju osobnú skúsenosť ako predmet Stvoriteľovej zvrchovanosti, pre obdivuhodné Božie skutky a nežné, ale nezabudnuteľné zážitky a spomienky na spolužitie, spoznávanie a vzájomné porozumenie človeka a Boha. Jób bol šťastný vďaka úteche a radosti, ktoré mu prinášalo poznanie Stvoriteľovej vôle, a vďaka bázni, ktorá sa v ňom vzbudila, keď videl, že On je veľký, obdivuhodný, milý a verný. Jób dokázal čeliť smrti bez akéhokoľvek utrpenia, pretože vedel, že keď zomrie, vráti sa k Stvoriteľovi. Práve jeho úsilie a životné úspechy mu umožnili pokojne čeliť smrti a tiež vyhliadke, že Stvoriteľ si vezme jeho život späť. Navyše mu umožnili stáť pred Stvoriteľom bez poškvrny a starostí. Môžu ľudia v dnešnej dobe dosiahnuť také šťastie, aké mal Jób? Máte na to potrebné podmienky? Keďže ľudia v súčasnosti tieto podmienky majú, prečo nie sú schopní žiť šťastne, ako žil Jób? Prečo nedokážu uniknúť utrpeniu zo strachu pred smrťou? Niektorí ľudia sa pri pohľade na smrť nekontrolovane pomočujú, iní sa trasú, omdlievajú, búria sa proti nebu i ľuďom, niektorí dokonca nariekajú a plačú. V žiadnom prípade to nie sú prirodzené reakcie, ktoré sa náhle objavia vtedy, keď sa blíži smrť. Ľudia sa takto zahanbujúco správajú najmä preto, že sa v hĺbke svojho srdca boja smrti, lebo jasne nepoznajú a nedoceňujú Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia, a tým menej sa im skutočne podriaďujú. Ľudia takto reagujú preto, lebo nechcú nič iné, ako všetko usporadúvať a riadiť sami, ovládať svoj osud, život a smrť. Preto sa niet čomu čudovať, že nikdy nevedia uniknúť strachu zo smrti.

6. Jedine prijatím Stvoriteľovej zvrchovanosti sa k Nemu človek môže vrátiť

Ak človek nemá jasné poznanie a skúsenosť s Božou zvrchovanosťou a s Jeho opatreniami, jeho poznanie osudu a smrti bude nevyhnutne neucelené. Ľudia nemôžu jasne vidieť, že všetko spočíva v Božích rukách, neuvedomujú si, že všetko podlieha Božej kontrole a zvrchovanosti a neuznávajú, že človek sa tejto zvrchovanosti nemôže zbaviť ani jej uniknúť. Preto, keď príde ich čas stretnutia so smrťou, ich posledné slová, starosti a výčitky nemajú konca kraja. Ťaží ich veľa bremien, neochoty a zmätku. To v nich vyvoláva obavy zo smrti. Pre každého človeka, ktorý sa narodí na tento svet, je narodenie nevyhnutné a smrť nutná. Nikto sa nemôže povzniesť nad týmto chodom vecí. Ak chce človek odísť z tohto sveta bezbolestne, ak chce vedieť čeliť poslednému životnému okamihu bez nevôle a obáv, jedinou cestou je nezanechať po sebe žiadne výčitky. A jediný spôsob, ako odísť bez výčitiek, je poznať Stvoriteľovu zvrchovanosť, Jeho autoritu a podriadiť sa im. Len tak môže človek zostať ďaleko od ľudských sporov a zla, od satanovho zajatia a žiť život ako Jób, vedený a požehnaný Stvoriteľom, život slobodný a oslobodený, s hodnotou a zmyslom, život čestný a otvorený. Len takto sa človek môže podriadiť, podobne ako Jób, skúškam a strádaniu Stvoriteľa, Stvoriteľovmu riadeniu a opatreniam. Jedine tak môže človek celý život uctievať Stvoriteľa, získať si Jeho pochvalu, ako to urobil Jób, a počuť Jeho hlas, vidieť Ho, ako sa zjavuje. Len tak môže človek žiť a zomrieť šťastne ako Jób, bez bolesti, starostí a výčitiek. Iba tak môže žiť vo svetle ako Jób a prejsť všetkými životnými križovatkami vo svetle, bez problémov dokončiť svoju cestu vo svetle, úspešne splniť svoje poslanie – zažiť, učiť sa a ako stvorená bytosť spoznať Stvoriteľovu zvrchovanosť – a odísť vo svetle a už naveky stáť po Stvoriteľovom boku ako stvorená ľudská bytosť, ktorú Stvoriteľ chváli.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III