Šesť vyššie opísaných medzníkov predstavuje kľúčové fázy stanovené Stvoriteľom, ktorými musí prejsť každý normálny človek počas svojho života. Z ľudského hľadiska je každá z týchto fáz reálna, žiadna sa nedá obísť a všetky majú vzťah k Stvoriteľovmu predurčeniu a zvrchovanosti. Pre človeka je teda každá z týchto fáz dôležitým kontrolným bodom a vy všetci teraz stojíte pred vážnou otázkou, ako úspešne prejsť každým z nich.

Niekoľko desaťročí, ktoré tvoria ľudský život, nie je ani dlhých, ani krátkych. Asi dvadsať rokov medzi narodením a dosiahnutím plnoletosti uplynie mihnutím oka, a hoci sa v tomto období života človek považuje za dospelého, ľudia v tomto veku nevedia o ľudskom živote a osude takmer nič. Keď získajú viac skúseností, postupne vstúpia do stredného veku. Ľudia medzi tridsiatkou a štyridsiatkou získavajú prvotné skúsenosti o živote a osude, ale ich názory na tieto veci sú stále veľmi nejasné. Až po štyridsiatke niektorí ľudia začnú rozumieť ľudstvu a vesmíru, ktoré stvoril Boh, a pochopia, o čom je ľudský život a ľudský osud. Niektorí ľudia, hoci sú už dlho Božími nasledovníkmi a sú v strednom veku, stále nedisponujú presným poznaním a definíciou Božej zvrchovanosti, a už vôbec nie pravou podriadenosťou. Niektorí sa nestarajú o nič iné ako o snahu získať požehnania, a hoci žijú už mnoho rokov, ani pri najmenšom nepoznajú a nerozumejú skutočnosti Stvoriteľovej zvrchovanosti nad ľudským osudom. Okrem toho neurobili ani najmenší krok k praktickej lekcii podriadenia sa Božiemu riadeniu a opatreniam. Títo ľudia sú veľmi hlúpi a svoj život žijú nadarmo.

Ak sa obdobia ľudského života rozdelia podľa stupňa životných skúseností a poznania ľudského osudu, možno ich rozdeliť zhruba do troch fáz. Prvou fázou je mladosť, čo sú roky medzi narodením a stredným vekom alebo od narodenia do tridsiateho roku života. Druhou fázou je dozrievanie, teda obdobie od stredného veku do staroby, respektíve od tridsiatky po šesťdesiatku. A tretia fáza je obdobie zrelosti, ktoré trvá od začiatku staroby, teda od šesťdesiatky až do odchodu človeka zo sveta. Inak povedané, od narodenia do stredného veku sa poznanie osudu a života väčšiny ľudí obmedzuje len na napodobňovanie myšlienok iných a nemá takmer žiadny skutočný, praktický obsah. V tomto období sú pohľad človeka na život a spôsoby komunikácie s inými ľuďmi dosť povrchné a naivné. Je to obdobie mladosti. Až keď človek okúsi všetky radosti a strasti života, skutočne pochopí osud a – podvedome, hlboko vo svojom srdci – si postupne uvedomí nezvratnosť osudu a pomaly pochopí, že Stvoriteľova zvrchovanosť nad ľudským osudom skutočne existuje. Je to obdobie dozrievania. Človek vstúpi do obdobia zrelosti, keď prestane bojovať s osudom, keď sa už nechce nechať zatiahnuť do boja a namiesto toho pozná svoj životný údel, podriaďuje sa nebeskej vôli, bilancuje svoje životné úspechy a chyby a očakáva Stvoriteľov súd nad svojím životom. Vzhľadom na rôzne skúsenosti a vedomosti, ktoré ľudia nadobúdajú počas týchto troch období, za normálnych okolností nie je možnosť spoznať zvrchovanosť Stvoriteľa veľmi veľká. Ak sa človek dožije šesťdesiatky, na poznanie Božej zvrchovanosti má približne len tridsať rokov. Ak niekto potrebuje dlhšie časové obdobie, je to možné len vtedy, pokiaľ jeho život trvá dostatočne dlho a môže žiť celé storočie. Preto tvrdím, že podľa bežných zákonov ľudskej existencie, hoci je to veľmi dlhý proces od chvíle, keď sa človek prvýkrát stretne s témou poznania Stvoriteľovej zvrchovanosti, až po chvíľu, keď je schopný rozpoznať skutočnosť tejto zvrchovanosti, a od tej chvíle až po okamih, keď je schopný sa jej podriadiť, ak naozaj spočítame tieto roky, nie je ich viac ako tridsať alebo štyridsať, počas ktorých má človek možnosť získať tieto výhody. Ľudia sa často nechávajú uniesť svojimi túžbami a ambíciami, aby získali požehnanie, takže nedokážu rozoznať, v čom spočíva podstata ľudského života, a nechápu, aké dôležité je poznať zvrchovanosť Stvoriteľa. Takíto ľudia si nevážia túto vzácnu príležitosť vstúpiť do ľudského sveta, zažiť ľudský život a Stvoriteľovu zvrchovanosť a neuvedomujú si, aké vzácne je pre stvorenú bytosť dostať Stvoriteľovo osobné vedenie. Preto hovorím, že tí ľudia, ktorí chcú, aby sa Božie dielo rýchlo skončilo, a želajú si, aby Boh naplánoval skon človeka na čo najskôr, aby mohli okamžite uzrieť Jeho skutočnú osobu a čo najskôr získali požehnania – dopúšťajú sa najhoršieho druhu neposlušnosti a sú nanajvýš nerozumní. Pritom tí, ktorí sú medzi ľuďmi múdri, tí, ktorí disponujú najvyššou mentálnou ostrosťou, sú tí, ktorí chcú počas svojho obmedzeného času využiť túto jedinečnú príležitosť na spoznanie Stvoriteľovej zvrchovanosti. Tieto dve rozdielne túžby odhaľujú dva výrazne odlišné pohľady a úsilia: tí, ktorí hľadajú požehnania, sú sebeckí a prízemní a neberú ohľad na Božiu vôľu, nikdy sa nesnažia poznať Božiu zvrchovanosť, nikdy sa jej nechcú podriadiť, ale jednoducho chcú žiť tak, ako sa im páči. Sú to ľahkovážni zvrhlíci a práve táto kategória ľudí bude zničená. Tí, ktorí sa snažia spoznať Boha, sú schopní odložiť svoje túžby, sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a snažia sa byť takými ľuďmi, ktorí sa podriaďujú Božej autorite a uspokojujú Božie priania. Takíto ľudia žijú vo svetle a uprostred Božích požehnaní a Boh ich určite pochváli. V každom prípade je ľudská voľba zbytočná a ľudia nemôžu ovplyvniť, ako dlho bude trvať Božie dielo. Je lepšie, keď sa ľudia zveria Božiemu riadeniu a podriadia sa Jeho zvrchovanosti. Ak sa nevydáš na Jeho milosť, čo môžeš urobiť? Utrpí Boh v dôsledku toho nejakú stratu? Ak sa nezveríš Jeho riadeniu, no namiesto toho sa pokúsiš prevziať zodpovednosť, potom robíš nerozumné rozhodnutie a nakoniec to budeš práve ty, kto utŕži stratu. Len ak ľudia začnú urýchlene spolupracovať s Bohom, poponáhľajú sa a prijmú Jeho riadenie, spoznajú Jeho autoritu a pochopia všetko, čo pre nich urobil, budú mať nádej. Len tak totiž ich život nebude márny a dosiahnu spásu.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III