V súčasnosti mnohí ľudia nevenujú pozornosť tomu, aké ponaučenia by mali získať zo vzájomnej súčinnosti. Zistil som, že mnohí z vás sa pri vzájomnej súčinnosti vôbec nedokážu poučiť, väčšina z vás sa drží svojich vlastných názorov. Pri práci v cirkvi si povieš to svoje a niekto iný si povie zase to svoje, pričom jedno s druhým vôbec nesúvisí, takže v skutočnosti vôbec nespolupracujete. Všetci ste takí pohltení len tým, že komunikujete svoje vlastné vnútorné pohľady alebo sa zbavujete „bremien“, ktoré v sebe nosíte, bez toho, aby ste čo i len v tej najmenšej miere hľadali život. Zdá sa, že túto prácu vykonávaš len povrchne a vždy si myslíš, že by si mal kráčať svojou vlastnou cestou bez ohľadu na to, čo hovoria alebo robia ostatní, myslíš si, že by si mal byť v duchovnom spoločenstve tak, ako ťa vedie Duch Svätý, bez ohľadu na okolnosti ostatných. Nedokážeš objaviť silné stránky druhých a nie si ani schopný skúmať sám seba. Vaše pochopenie skutočností je naozaj skreslené. Dá sa povedať, že aj teraz ešte stále prejavujete veľa samospravodlivosti, akoby ste znovu prepadli tej vašej starej chorobe. Nekomunikujete medzi sebou tak, aby ste dosiahli úplnú otvorenosť, napríklad o tom, aký výsledok ste dosiahli pri práci v určitých cirkvách, alebo o nedávnom stave svojich vnútorných pocitov a podobne. O takýchto veciach jednoducho nikdy nekomunikujete. Absolútne sa nepodieľate na takých praktikách, ako je upustenie od vlastných predstáv alebo vzdorovanie sebe samému. Predstavení a pracujúci myslia len na to, ako uchrániť svojich bratov a sestry pred negatívnym postojom, a ako im umožniť, aby mohli intenzívne nasledovať. Vy všetci si však myslíte, že intenzívne nasledovanie samo osebe stačí, a v podstate vôbec nerozumiete tomu, čo znamená poznať seba samého a vzdorovať sebe samému, a už vôbec nerozumiete tomu, čo znamená slúžiť v súčinnosti s ostatnými. Myslíte len na to, aby ste sami mali vôľu odplatiť sa Bohu za Jeho lásku, aby ste sami mali vôľu žiť podľa Petrovho vzoru. Okrem týchto záležitostí nemyslíte na nič iné. Dokonca tvrdíš, že bez ohľadu na to, čo robia iní ľudia, nebudeš slepo poslúchať, a bez ohľadu na to, akí sú tí druhí, ty sám sa budeš usilovať o zdokonalenie skrze Boha, a to postačí. Skutočnosť je však taká, že tvoja vôľa vôbec nenašla konkrétny výraz v realite. Nie je práve toto presne ten typ správania, ktorý v dnešnej dobe preukazujete? Každý z vás sa drží svojho vlastného náhľadu a všetci túžite byť zdokonalení. Vidím, že ste slúžili tak dlho bez toho, aby ste dosiahli veľký pokrok, najmä v tejto lekcii o spolupráci v harmónii ste nedosiahli absolútne nič! Keď chodievaš do kostola, komunikuješ svojím spôsobom a ostatní komunikujú zase tým svojím. Málokedy dochádza k harmonickej súčinnosti, a to platí ešte viac pre vašich podriadených. To znamená, že len zriedkakedy niekto z vás chápe, čo je služba Bohu alebo ako by sa malo Bohu slúžiť. Ste zmätení a poučenia tohto druhu považujete za malichernosti. Dokonca je mnoho ľudí, ktorí nielenže nepraktizujú tento aspekt pravdy, ale aj vedome konajú nesprávne. Dokonca aj tí, ktorí už slúžia dlhé roky, bojujú a stroja úklady proti sebe, sú závistliví a súťaživí, každý kope sám za seba a vôbec navzájom nespolupracujú. Nepredstavuje toto všetko vaše skutočné duchovné postavenie? Vy, ľudia, ktorí spolu denne slúžite, ste ako Izraeliti, ktorí každý deň priamo slúžili samotnému Bohu v chráme. Ako je možné, že vy, ľudia, ktorí slúžite Bohu, nemáte ani potuchy o tom, ako sa zosúladiť alebo ako slúžiť?

Vtedy Izraeliti slúžili Jahvemu priamo v chráme a mali postavenie kňazov. (Samozrejme, nie každý človek bol kňazom, toto postavenie mali len niektorí, ktorí slúžili Jahvemu v chráme.) Nosili koruny, ktoré im daroval Jahve (čo znamená, že si tieto koruny vyrobili podľa Jahveho požiadaviek, nie že by im koruny dal priamo Jahve). Taktiež nosili kňazské rúcho, ktoré im daroval Jahve, a slúžili Mu priamo v chráme, bosí, od rána až do noci. Ich služba pre Jahveho vôbec nebola náhodná a neznamenala pobehovanie naslepo, ale všetko sa dialo podľa pravidiel, ktoré nemohol porušiť nikto, kto Mu slúžil priamo. Všetci museli tieto nariadenia dodržiavať, inak by im bol vstup do chrámu zakázaný. Ak niekto z nich porušil pravidlá chrámu – teda ak niekto neposlúchol Jahveho príkazy – muselo sa s ním zaobchádzať podľa zákonov, ktoré vydal, a nikto nesmel proti tomu namietať ani previnilca chrániť. Bez ohľadu na to, koľko rokov slúžili Bohu, všetci museli tieto pravidlá dodržiavať. Z tohto dôvodu si toľko kňazov oblieklo kňazské rúcho a nepretržite slúžili Jahvemu týmto spôsobom, po celý rok, hoci sa o nich nijako zvlášť nestaral. Pred oltárom a v chráme by dokonca strávili celý svoj život. Bol to prejav ich oddanosti a podriadenosti. Nebolo divu, že ich Jahve obdaril takým požehnaním, práve vďaka ich vernosti získali priazeň a uvideli všetky Jeho skutky. V čase, keď Jahve vykonával svoje dielo v Izraeli medzi svojím vyvoleným ľudom, kládol na nich dosť prísne požiadavky. Všetci boli veľmi podriadení a dodržiavali zákony. Tieto zákony slúžili na ochranu ich schopnosti báť sa Jahveho. Všetko to boli Jahveho správne ustanovenia. Ak niektorý z týchto kňazov nedodržiaval sobotu alebo porušoval Jahveho prikázania, a ak ich odhalil obyčajný ľud, potom takého človeka okamžite vyniesli pred oltár a ukameňovali na smrť. Nebolo dovolené, aby tieto mŕtve telá boli umiestnené v chráme alebo v jeho okolí, Jahve to nedovolil. S každým, kto by tak urobil, by sa zaobchádzalo ako s človekom, ktorý prináša „svetské obete“, a hodili by ho do veľkej jamy a zabili by ho. Samozrejme, všetci takíto ľudia by prišli o život, nikoho by nešetrili. Boli dokonca aj takí, ktorí obetovali „svetský oheň“, inými slovami, ľudia, ktorí neobetovali v dňoch určených Jahvem, by boli spálení Jeho ohňom spolu so svojimi obetnými predmetmi, ktoré nesmeli zostať na oltári. Požiadavky na kňazov boli nasledovné: Nesmeli vstúpiť do chrámu, ba ani na jeho vonkajšie nádvorie, bez toho, aby si predtým neumyli nohy, nesmeli vstúpiť do chrámu, ak nemali na sebe kňazské rúcho, nesmeli vstúpiť do chrámu, ak nemali na hlave kňazskú korunu, nesmeli vstúpiť do chrámu, ak boli znečistení mŕtvolou, nemohli vstúpiť do chrámu po tom, čo sa ich ruky dotkli nečestného človeka, ak si najprv ruky neumyli, nemohli vstúpiť do chrámu po tom, čo sa poškvrnili so ženami (po dobu troch mesiacov, nie navždy), a nesmeli vidieť Jahveho tvár. Po uplynutí tohto času – to znamená, že až po troch mesiacoch si mohli obliecť čisté kňazské rúcho – museli sedem dní slúžiť na vonkajšom nádvorí, kým mohli vstúpiť do chrámu a uvidieť Jahveho tvár. Takéto kňazské ošatenie mohli nosiť len v chráme a nikdy nie mimo neho, aby nepoškvrnili Jahveho chrám. Všetci kňazi museli priviesť pred Jahveho oltár zločincov, ktorí porušili Jeho zákony, kde ich mali obyčajní ľudia zabiť, inak by kňaza, ktorý bol svedkom zločinu, stihol trest ohňom. Takto boli Jahvemu neochvejne verní, pretože Jeho zákony boli pre nich veľmi prísne, a absolútne nikdy by sa neodvážili neuvážene porušiť Jeho správne ustanovenia. Izraeliti boli Jahvemu verní, pretože videli Jeho plameň a videli Jeho ruku, ktorou napomínal ľudí, a tiež preto, že k Nemu od začiatku prechovávali bohabojné srdce. To, čo dostali, teda nebol len Jahveho plameň, ale aj Jeho starostlivosť, ochrana a požehnanie. Ich vernosť spočívala v tom, že sa vo všetkých svojich činoch riadili Jahveho slovami a nikto nevzdoroval. Ak by sa predsa len objavila nejaká vzdorovitosť, ostatní by aj tak vykonávali Jahveho slová a zabili by každého, kto by Mu vzdoroval, a vôbec by takého človeka pred Ním neskrývali. Tí, ktorí porušovali sobotu, tí, ktorí sa previnili promiskuitou, a tí, ktorí kradli obety venované Jahvemu, boli potrestaní obzvlášť prísne. Tých, ktorí porušili sobotu, ukameňovali (obyčajní ľudia), alebo ich bez výnimky zbičovali na smrť. Tí, ktorí sa dopustili smilstva – aj tí, ktorí túžili po príťažlivých ženách, alebo ktorí pri pohľade na nemravné ženy prepadli chlipným myšlienkam, alebo ktorí sa stali chlipnými pri pohľade na mladé ženy – všetci boli odsúdení na smrť. Ak by nejaká mladá žena, ktorá nenosila prikrývku alebo závoj, zvádzala muža k nezákonnému správaniu, bola by odsúdená na smrť. Ak bol ten človek, ktorý porušil takéto zákony kňazom (slúžil v chráme), bol ukrižovaný alebo obesený. Takýto človek by nezostal nažive, a ani jeden by nenašiel Jahveho priazeň. Príbuzní takého človeka by tri roky po jeho smrti nesmeli prinášať Jahvemu obety pred oltár, ani by sa nesmeli podieľať na obetách, ktoré Jahve udelil obyčajným ľuďom. Až po uplynutí tohto času mohli na Jahveho oltár položiť prvotriedny dobytok alebo ovce. Ak sa dopustili akéhokoľvek iného priestupku, museli sa tri dni pred Jahvem postiť a prosiť Ho o milosť. Jahveho neuctievali len preto, že Jeho zákony boli také tvrdé a prísne, robili to pre Jeho milosť a svoju vernosť voči Nemu. Preto až dodnes zostali podobne verní vo svojej službe a nikdy neustúpili od svojich prosieb pred Jahvem. V súčasnosti sa izraelskému ľudu stále dostáva Jeho starostlivosti, ochrany a je medzi nimi stále milosťou, ktorá s nimi navždy zostáva. Všetci vedia, ako by sa mali Jahveho báť, ako by Mu mali slúžiť, a všetci vedia, ako musia konať, aby sa im dostalo Jeho starostlivosti a ochrany. Je to preto, že sa Ho všetci boja vo svojich srdciach. Tajomstvom úspechu celej ich služby nie je nič iné než strach. Akí ste teda v súčasnosti vy všetci? Podobáte sa aspoň trochu izraelskému ľudu? Myslíš si, že slúžiť v dnešnej dobe je podobné ako nasledovať vedenie veľkej duchovnej osobnosti? Jednoducho neprechovávate žiadnu oddanosť a strach. Dostáva sa vám značnej milosti a ste rovnocenní izraelským kňazom v tom, že všetci slúžite priamo Bohu. Hoci nevstupujete do chrámu, to, čo dostávate, a čo vidíte, je oveľa viac než to, čo dostávali kňazi, ktorí slúžili Jahvemu v chráme. Vy však vzdorujete a búrite sa mnohonásobne viac ako oni. Vaše srdce nie je vôbec bohabojné, a preto dostávate veľmi málo milosti. Hoci ste venovali veľmi málo, dostalo sa vám oveľa viac ako tým Izraelitom. Azda sa s vami pri tom všetkom nezaobchádza zhovievavo? Kým sa v Izraeli vykonávalo dielo, ľudia sa neodvážili súdiť Jahveho podľa svojho uváženia. Čo však vy? Keby nebolo diela, ktoré práve vykonávam, aby som si vás podmanil, ako by som mohol tolerovať, že ste tak nehorázne potupili Moje meno? Ak by bol vek, v ktorom žijete, Vekom zákona, potom by vzhľadom na vaše slová a činy nezostal nažive ani jeden z vás. Vaše srdce nie je vôbec bohabojné! Stále Ma obviňujete, že som vám neudelil dostatok priazne, a dokonca tvrdíte, že vám nedávam dostatok slov požehnania, a že mám pre vás len samé prekliatia. Či neviete, že keď nemáte vôbec bohabojné srdce, je pre vás nemožné prijať Moje požehnania? Azda neviete, že vás neustále preklínam a odsudzujem kvôli žalostnému stavu vašich služieb? Máte všetci pocit, že vám bolo ukrivdené? Ako môžem udeliť Moje požehnania skupine ľudí, ktorí vzdorujú a nepodriaďujú sa? Ako by som mohol ľahkovážne udeliť Moju milosť ľuďom, ktorí potupujú Moje meno? Už som sa k vám správal mimoriadne láskavo. Keby boli Izraeliti takí vzdorovití ako vy dnes, už dávno by som ich zahubil. Správam sa k vám však len zhovievavo. Azda to nie je zhovievavosť? Želáte si väčšie požehnania ako toto? Jahve požehnáva len tých, ktorí sa Ho boja. Napomína ľudí, ktorí Mu vzdorujú, a nikdy neodpustí ani jednému z nich. Či vy, dnešní ľudia, ktorí neviete slúžiť, nepotrebujete viac napomínania a súdu, aby sa vaše srdcia úplne zmenili? Nie sú takéto napomínania a súdy tými najlepšími druhmi požehnania, ktorými vás možno obdarovať? Nie sú najlepšou ochranou? Dokázal by bez nich niekto z vás vydržať Jahveho spaľujúci oheň? Keby ste naozaj dokázali slúžiť tak oddane ako Izraeliti, nemali by ste aj milosť ako svoju stálu spoločníčku? Nemali by ste aj vy často radosť a dostatok priazne? Všetci viete, ako máte slúžiť?

Požiadavka, ktorá sa na vás dnes kladie – spolupracovať v harmónii – je podobná službe, ktorú Jahve vyžadoval od Izraelitov: V opačnom prípade jednoducho prestaňte slúžiť. Keďže ste ľudia, ktorí slúžia priamo Bohu, musíte byť pri svojej službe prinajmenšom schopní oddanosti a podriadenosti, a musíte sa zároveň vedieť poučiť praktickým spôsobom. Najmä pre tých z vás, ktorí pracujú v cirkvi, odvážili by sa vás niektorí z vašich podriadených bratov a sestier orezávať? Odvážili by sa vám niektorí do očí povedať o vašich pochybeniach? Stojíte vysoko nad všetkými ostatnými, vládnete ako králi! Dokonca sa ani nevenujete štúdiu a praktickým lekciám tohto druhu, a predsa hovoríte o službe Bohu! V súčasnosti sa od teba žiada, aby si viedol viacero cirkví, ale ty sa nielenže nezriekneš sám seba, ale dokonca sa držíš svojich vlastných predstáv a názorov a hovoríš veci ako: „Myslím si, že toto by sa malo robiť takto, pretože Boh povedal, že sa nemáme nechať obmedzovať inými a v dnešnej dobe sa nemáme slepo poslúchať.“ Preto sa každý z vás drží svojho názoru a navzájom sa neposlúchate. Hoci jasne viete, že vaša služba je v slepej uličke, stále hovoríte: „Podľa mňa, moja cesta nie je ďaleko od cieľa. V každom prípade, každý z nás má vlastné stanovisko: ty hovoríš o svojom a ja budem hovoriť o tom mojom, ty budeš v duchovnom spoločenstve zdieľať svoje vízie a ja budem hovoriť o svojom vstupe.“ Nikdy neprevezmete zodpovednosť za mnohé skutočnosti, ktorými by ste sa mali zaoberať, alebo si jednoducho vystačíte s tým, že každý z vás si ventiluje svoje názory a obozretne si chráni svoje postavenie, povesť a tvár. Nikto z vás nie je ochotný pokoriť sa, ani jedna strana neprevezme iniciatívu, aby sa zriekla samej seba a nahradila nedostatky toho druhého, aby sa život mohol vyvíjať rýchlejšie. Pri vzájomnej súčinnosti by ste sa mali naučiť hľadať pravdu. Môžete povedať: „Tento aspekt pravdy jasne nechápem. Aké skúsenosti s ňou máš ty?“ Alebo môžete povedať: „Máš viac skúseností s týmto aspektom ako ja, mohol by si mi, prosím, poradiť?“ Nebol by to dobrý prístup? Vypočuli ste si veľa kázní a máte určité skúsenosti s vykonávaním služby. Ak sa pri vykonávaní práce v cirkvách neučíte jeden od druhého, nepomáhate si navzájom a nenahrádzate si svoje nedostatky, ako sa potom môžete niečo naučiť? Vždy, keď sa s niečím takým stretnete, mali by ste sa o to navzájom podeliť v duchovnom spoločenstve, aby to bolo pre vaše životy prínosom. Okrem toho by ste sa mali pred akýmkoľvek rozhodnutím starostlivo poradiť v duchovnom spoločenstve o akýchkoľvek záležitostiach. Iba tak preberáte zodpovednosť za cirkev, a teda nekonáte len povrchne. Po návšteve všetkých cirkví by ste sa mali zísť a v duchovnom spoločenstve diskutovať o všetkých záležitostiach, ktoré ste objavili, a o všetkých problémoch, s ktorými ste sa stretli pri svojej práci, a potom by ste mali komunikovať o osvietení a osvetlení, ktoré sa vám dostalo – je to nevyhnutná prax služby. Musíte dosiahnuť harmonickú spoluprácu pre účel Božieho diela, pre dobro cirkvi, a tak povzbudiť svojich bratov a sestry k ďalšiemu napredovaniu. Vzájomne by si mal spolupracovať s ostatnými, navzájom sa dopĺňať a dospievať k lepšiemu výsledku práce, aby si sa tak staral o Boží úmysel. Toto je skutočná spolupráca a len tí, ktorí sa do nej zapájajú, získajú pravý vstup. Pri spolupráci môžu byť niektoré slová, ktoré vyslovíte, nevhodné, ale to nevadí. Neskôr sa o tom porozprávajte v duchovnom spoločenstve a jasne to pochopte, nezanedbávajte to. Po takomto zdieľaní v duchovnom spoločenstve môžete napraviť nedostatky svojich bratov alebo sestier. Len takýmto stále hlbším posunom v diele môžete dosiahnuť lepšie výsledky. Každý z vás, ako ľudia, ktorí slúžia Bohu, musí dokázať obhajovať záujmy cirkvi vo všetkom, čo robíte, namiesto toho, aby ste brali do úvahy len svoje vlastné záujmy. Je neprípustné konať samostatne a navzájom sa pritom podkopávať. Ľudia, ktorí sa takto správajú, nie sú hodní slúžiť Bohu! Takíto ľudia majú hroznú povahu, nezostala v nich ani štipka ľudskej prirodzenosti. Sú stopercentným satanom! Sú to beštie! Dokonca aj teraz sa to medzi vami ešte deje, dokonca zachádzate tak ďaleko, že sa počas stretnutia v duchovnom spoločenstve navzájom napádate, zámerne hľadáte zámienky a celí červení sa hádate o nejakú maličkosť, pričom ani jeden z vás nie je ochotný ustúpiť, každý pred tým druhým skrýva svoje vnútorné myšlienky, pozorne sleduje druhú stranu a je stále v strehu. Je taký druh povahy hodný službe Bohu? Môže takáto práca, ako je tá vaša, niečo poskytnúť vašim bratom a sestrám? Nielenže nedokážeš ľudí nasmerovať na správnu životnú cestu, ale v skutočnosti do svojich bratov a sestier vnášaš svoje vlastné skazené povahy. Neubližuješ tým druhým? Tvoje svedomie je príšerné a je prehnité až do základov! Nedokážeš vstúpiť do reality, ani uviesť pravdu do praxe. Okrem toho bezostyšne odhaľuješ pred ostatnými svoju diabolskú prirodzenosť. Jednoducho nepoznáš hanbu! Títo bratia a sestry ti boli zverení, ale ty ich berieš do pekla. Nie si snáď niekto, koho svedomie je prehnité? Nemáš absolútne žiadnu hanbu!