Keď som bola malá, mama s otcom mi povedali, že Boh stvoril človeka a človek by preto mal žiť uctievaním Stvoriteľa. Keď som bola staršia, začala som navštevovať zhromaždenia. Mamu okolo roku 2017 vypudili ako zlého človeka, pretože narúšala a vyrušovala dielo cirkvi a tvrdohlavo sa odmietala kajať. Odvtedy ma už vo viere toľko nepodporovala. V roku 2018 som nastúpila na výšku a mama mi zakaždým, keď som sa vrátila domov alebo keď mi volala, neustále opakovala, že mám usilovne študovať, a vypytovala sa na moje študijné a životné plány. O mojej viere v Boha sa pritom nezmienila takmer nikdy, a keďže som navyše mala plno práce so štúdiom a Božie slová som jedla a pila len zriedka, postupne som sa od Boha vzďaľovala. Často som sa cítila prázdna a vyčerpaná.

Jedného dňa v roku 2020, keď som zimné prázdniny trávila doma, som si prečítala úryvok z Božích slov. „Boh nielenže platí cenu za každého človeka počas desaťročí od jeho narodenia až po súčasnosť. Z Božieho pohľadu si na tento svet prišiel nespočetnekrát a nespočetnekrát si sa prevtelil. Kto je za to zodpovedný? Za to je zodpovedný Boh. Ty nemáš možnosť tieto veci poznať. Zakaždým, keď prídeš na tento svet, Boh to pre teba osobne zariadi: On zariadi, koľko rokov budeš žiť, do akej rodiny sa narodíš, kedy si vybuduješ domov a kariéru, ako aj to, čo budeš na tomto svete robiť a čím sa budeš živiť. Boh zariadi spôsob, akým si budeš zarábať na živobytie, aby si mohol bez prekážok splniť svoje poslanie v tomto živote. A čo sa týka toho, čo by si mal robiť vo svojom ďalšom vtelení, Boh ti tento život zariadi a poskytne podľa toho, čo by si mal mať a čo by si mal dostať. … Boh tieto opatrenia pre teba urobil mnohokrát, až si sa nakoniec narodil do veku posledných dní, do svojej súčasnej rodiny. Boh pre teba pripravil prostredie, v ktorom si v Neho mohol uveriť, dovolil ti počuť Jeho hlas a vrátiť sa pred Neho, aby si Ho mohol nasledovať a vykonávať povinnosť v Jeho dome. Iba vďaka tomuto Božiemu vedeniu si až dodnes žil. … Boh preberá plnú zodpovednosť za každú dušu, ktorá sa prevtelí. Pozorne pracuje, platí cenu svojho života, vedie každého človeka a usporadúva životy všetkých ľudí. Boh takto drie a platí cenu kvôli človeku a obdarúva ho všetkými týmito pravdami a týmto životom. Ak ľudia v týchto posledných dňoch nevykonávajú povinnosť stvorených bytostí a nevrátia sa pred Stvoriteľa – ak si nakoniec bez ohľadu na to, koľko životov a generácií prežili, nekonajú svoje povinnosti dobre a neplnia Božie požiadavky – nebol by potom ich dlh voči Bohu priveľký? Neboli by nehodní všetkých cien, ktoré Boh zaplatil? Natoľko by im chýbalo svedomie, že by si nezaslúžili byť nazývaní ľuďmi, pretože ich dlh voči Bohu by bol príliš veľký. Preto ak sa v tomto živote – nehovorím o tvojich predchádzajúcich životoch, ale v tomto živote – nedokážeš pre svoje poslanie vzdať vecí, ktoré máš rád, alebo vonkajších vecí – ako sú materiálne pôžitky a láska a radosť z rodiny –, ak sa nevzdáš telesných pôžitkov pre ceny, ktoré Boh za teba platí, alebo aby si splatil Božiu lásku, potom si naozaj podlý! Vlastne každá cena, ktorú zaplatíš za Boha, stojí za to. Čo v porovnaní s cenou, ktorú za teba platí Boh, znamená tá nepatrná suma, ktorú obetuješ alebo vynaložíš? Čo znamená to málo, ktoré vytrpíš? Vieš, ako veľmi trpel Boh? Tvoje malé utrpenie nestojí ani za zmienku v porovnaní s tým, koľko trpel Boh. Navyše, tým, že si teraz konáš svoju povinnosť, získavaš pravdu a život a nakoniec prežiješ a vstúpiš do Božieho kráľovstva. Aké je to veľké požehnanie! Kým nasleduješ Boha, bez ohľadu na to, či trpíš alebo platíš cenu, s Ním vlastne spolupracuješ. Čokoľvek od nás Boh žiada, aby sme urobili, počúvame Božie slová a praktizujeme podľa nich. Nevzdoruj Bohu a nerob nič, čo Ho zarmucuje. Aby si mohol spolupracovať s Bohom, musíš trochu trpieť, musíš sa zrieknuť niektorých vecí a odložiť ich bokom. Musíš sa vzdať slávy, zisku, postavenia, peňazí a svetských pôžitkov – dokonca sa musíš vzdať aj vecí, ako sú manželstvo, práca a tvoje vyhliadky vo svete. Vie Boh, či si sa týchto vecí vzdal? Vidí to všetko? (Áno.) Čo urobí, keď uvidí, že si sa týchto vecí vzdal? (Boh bude potešený a bude mať radosť.) Boh sa nielen poteší a povie: ‚Ceny, ktoré som zaplatil, priniesli ovocie. Ľudia sú ochotní pracovať po Mojom boku, majú toto odhodlanie a Ja som si ich získal.‘ Bez ohľadu na to, či má Boh radosť alebo je šťastný, spokojný alebo potešený, nemá len tento postoj. On aj koná a chce vidieť výsledky, ktoré Jeho dielo prináša, inak by Jeho požiadavky na ľudí nemali zmysel. Milosť, láska a milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje človeku, nie sú len akýmsi postojom – sú aj skutočnosťou. Aká je to skutočnosť? Znamená to, že Boh do teba vkladá svoje slová, osvecuje ťa, aby si videl, čo je na Ňom milé a o čom je tento svet, aby bolo tvoje srdce plné svetla, ktoré ti umožní pochopiť Jeho slová a pravdu. Takto, bez toho, aby si o tom vedel, získaš pravdu. Boh na tebe veľmi reálnym spôsobom vykonáva tak veľa diela, čím ti umožňuje získať pravdu. Keď získaš pravdu, keď získaš tú najcennejšiu vec, ktorou je večný život, Božie úmysly sú uspokojené. Keď Boh vidí, že ľudia sa usilujú o pravdu a sú ochotní s Ním spolupracovať, je šťastný a spokojný. Vtedy má postoj, a kým má tento postoj, pustí sa do práce, schvaľuje človeka a žehná mu. Hovorí: ‚Odmením ťa požehnaniami, ktoré si zaslúžiš.‘ A potom získaš pravdu a život. Keď budeš poznať Stvoriteľa a získaš Jeho uznanie, budeš vo svojom srdci ešte pociťovať prázdnotu? Nebudeš. Budeš sa cítiť naplnený a budeš mať pocit radosti. Neznamená práve toto, že život človeka má hodnotu? Je to ten najhodnotnejší a najzmysluplnejší život.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Zaplatiť cenu za získanie pravdy má veľký význam) Z Božích slov som pochopila, že všetko, čo človek má, pochádza od Boha, že za to, že tu dnes sme, vďačíme len tomu, že Boh sa o nás stará a chráni nás a že ľudia majú svedomie a žijú zmysluplné životy len vtedy, keď si plnia svoje povinnosti ako stvorené bytosti. To, že som sa narodila v posledných dňoch a mala to šťastie počuť Boží hlas, Boh predurčil už pred vekmi spolu s mojimi záväzkami a misiou, ktore by som mala splniť. Vo viere som už odmalička nasledovala svojich rodičov, no napriek tomu som nikdy nevykonávala žiadnu povinnosť. A hoci som jednu chcela konať po nástupe na výšku, nemohla som sa vzdať štúdia ani budúcich vyhliadok. Iba som chodievala na zhromaždenia, pretože mi tak kázali predpisy, no moje srdce sa Bohu odcudzilo. Keď sa tak spätne zamyslím, ľudia, s ktorými som sa počas výšky stýkala, boli takmer všetci nevercami, a časom som preto aj sama začala nasledovať podlé trendy a jesť, piť a zabávať sa. Trávila som čoraz menej času jedením a pitím Božích slov a navyše som sa stávala čoraz sebeckejšou a nečestnejšou. Vlastne som sa od tých, ktorí neverili, vôbec nelíšila. Spomenula som si na Božie slová: „Ľudia môžu v živote rásť, len ak budú počas vykonávania povinnosti hľadať pravdu, aby vyriešili problémy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (1)) Pochopila som, že získať pravdu, neustále rásť v živote a nakoniec aj byť získaní Bohom môžeme len tak, že budeme konať svoju povinnosť a zažívať Božie dielo. Ako môžeme dosiahnuť spásu, ak nekonáme svoju povinnosť a usilujeme sa o svetské trendy? Krátko nato som náhodou začula chválospev Božích slov: „Zobuďte sa, bratia! Zobuďte sa, sestry! Môj deň sa nebude odďaľovať! Čas je život a získať späť čas znamená zachrániť život. Ten čas už nie je ďaleko! Ak neuspejete pri prijímacích skúškach na vysokú školu, môžete si učivo doštudovať a skúšky zopakovať, koľkokrát sa vám žiada. Môj deň však nestrpí žiadne ďalšie zdržanie. Pamätajte! Pamätajte! Týmito dobrotivými slovami vás nabádam. Koniec sveta sa odvíja priamo pred vašimi očami a rýchlo sa blížia veľké nešťastia. Čo je pre vás dôležitejšie: váš život, alebo váš spánok, poživeň, nápoje a ošatenie? Teraz je najvyšší čas tieto veci zvážiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 30. kapitola) Po vypočutí tohto chválospevu som si uvedomila, že na konanie povinnosti mi neostáva veľa času. Keď som skladala prijímacie skúšky na vysokú školu, mohla som v prípade neúspechu zotrvať v škole ďalší rok a zložiť skúšky znova. Na spásu Bohom však máme len jednu šancu a keď ju premeškáme, stratíme ju už navždy. Uvažovala som navyše aj o tom, akú vážnu situáciu priniesla pandémia a ako bez Božej starostlivosti a ochrany môžeme kedykoľvek zomrieť. Mala som pocit, že pandémia bola Božím varovaním. Svetské trendy som nasledovala už roky, premárnila som toľko času a premeškala toľko príležitostí vykonávať nejakú povinnosť a získať pravdu. Nechcela som premeškať už ani jednu. Ak tento drahocenný čas nevyužijem na to, aby som konala povinnosť a viac dobrých skutkov, zametie so mnou pohroma a na ľútosť bude príliš neskoro. Odrazu som cítila čoraz naliehavejšiu potrebu konať povinnosť a po skončení pandemických zákazov vychádzania som sa pustila do vykonávania povinnosti polievania nováčikov.

Keďže pandémia prebiehala aj naďalej, mala som online vyučovania a nemala som príliš veľa hodín, takže som sa mohla zúčastňovať na hodinách a zároveň konať povinnosť. Nikdy mi ani nenapadlo, že by to moju mamu mohlo zarmútiť. Ona totiž chcela, aby som si našla brigádu, ktorej by som sa venovala vo voľnom čase. Jedného večera sa ma zlostne spýtala: „Povedala som ti, aby si si našla prácu, tak nad čím ešte rozmýšľaš?“ Odvetila som: „Plánujem aj naďalej konať svoju povinnosť.“ Veľmi sa nahnevala a povedala: „Neprosím ťa o to, aby si prestala konať povinnosť. Veď ju môžeš konať a pracovať zároveň. Nesmieš svoju vieru brať tak vážne. Nebuď ako ja, čo som sa všetkého vzdala, len aby ma nakoniec vyčistili.“ Pomyslela som si: „Ak lipneš na svete a zároveň veríš v Boha, nie je to len snaha mať oboje? Tak predsa úprimná viera v Boha nevyzerá! A to, že si sa vzdala svojej práce a rodiny a že ťa vyčistili, sú navyše dve rozdielne veci. Vyčistili ťa, pretože si konala všetky možné druhy zla a odmietala si sa kajať.“ Mame som teda povedala: „Momentálne študujem. Ak by som si popri tom našla aj prácu, kde by som vzala čas na konanie povinnosti? Žiadnu prácu si nenájdem.“ Mama ma pokarhala so slovami: „Vidím, že nepočúvneš nič, čo ti poviem. Nechápeš, že pre teba chcem len to najlepšie?“ Odvetila som: „Budem ťa počúvať v čomkoľvek inom, len nie v tejto veci.“ Nahnevala sa tak veľmi, až mi vzala notebook a rozbila ho. Cítila som sa veľmi ukrivdene a nerozumela som, čo ju tak strašne rozzúrilo. Kedykoľvek som sa potom chcela zúčastniť na zhromaždení alebo konať povinnosť, dala mi robiť domáce práce, a keď som sa občas ponáhľala z domu, nahnevala sa na mňa a vynadala mi.

Jedného dňa sa ma spýtala: „Aké máš plány do budúcnosti?“ Odpovedala som: „Rozhodla som sa, že budem konať svoju povinnosť v Božom dome.“ Pri pohľade na to, ako svoju povinnosť kladiem na prvé miesto, mi s prísnym výrazom povedala: „Všetky tie roky výchovy, čo som ti obetovala, a aj tak z nich nič dobré nevzišlo. Mala som si radšej zaobstarať psa. Mohla by som ho kŕmiť a on by na mňa vrtel chvostom. No čo som dostala ako odplatu za všetko to úsilie, ktoré som vynaložila na teba? Radšej už odíď. Choď si, kam chceš. Už v tomto dome nestrpím žiadnych príživníkov!“ Keď som to počula, ostala som ako omráčená a pomyslela som si: „Však iba verím v Boha. Neurobila som nič zlé a ty ma chceš vykopnúť z domu.“ Mama však pokračovala so slovami: „Pokiaľ vo svojej viere a v konaní povinnosti vytrváš, táto rodina sa rozbije. Počnúc týmto dňom už nemám žiadnu dcéru a ty zas žiadnu matku. Vychovala som ťa zbytočne!“ Po týchto jej slovách som sa cítila taká zranená a ukrivdená. Pomyslela som si: „Mama predsa kedysi verila v Boha. Nemala by ma podporovať? Prečo mi bráni?“ Mala som pocit, že predo mnou ležia dve cesty: cesta viery v Boha, konania povinnosti a ukončenia vzťahu s mojou mamou a cesta uspokojovania mojej náklonnosti, zrádzania Boha a neschopnosti zotrvať v konaní povinnosti. Tomu rozhodnutiu som čelila s pocitom, že sa moje srdce trhá na dve časti. K mame som cítila takú hlbokú náklonnosť. Celý život ma tak veľmi milovala. Obišla sa bez dobrého jedla a nového oblečenia a tie najlepšie veci nechávala mne. Bola pre mňa tou najdôležitejšou osobou. No rovnako tak som nemohla opustiť ani Boha. Boh mi dal život. Bol to práve Boh, ktorý mi dal môj živý dych a ktorý sa o mňa staral a chránil ma, keď som vyrastala. Moje zdravie na tom nikdy nebolo práve najlepšie a často som bývala chorá. Bez Božej starostlivosti a ochrany by som dávno zomrela a dnes by ma tu už nebolo. Keby som odišla od mamy, aspoň by som mohla žiť ďalej. No keby som opustila Boha, nestala by sa zo mňa len chodiaca mŕtvola? Aký zmysel by potom mal môj život? Vedela som, že si musím zvoliť vieru v Boha, ale ak by som sa tak rozhodla, neznamenalo by to, že potom ostanem bez mamy? Stratila by som svoju vrúcnu a milujúcu rodinu. Mama na mňa vyvíjala taký veľký tlak. Prečo to muselo byť len tak alebo onak? Prečo som sa musela rozhodnúť? Potom som si spomenula na úryvok z Božích slov, ktorý som čítala už predtým: „V každom kroku diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá, že ide o vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudských opatrení alebo ľudského vyrušovania. V zákulisí je však každý krok diela a všetko, čo sa deje, stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si, aby ľudia stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí sa satan stavil s Bohom a to, čo sa prihodilo Jóbovi, boli ľudské skutky a ľudské vyrušovanie. Za každým krokom diela, ktoré Boh vo vás koná, je satanova stávka s Bohom – za tým všetkým je boj.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Božie slová mi pomohli pochopiť, že aj keď sa naoko zdalo, že na mňa mama tlačí a núti ma vybrať si, za všetkým tým sa skrýva duchovný boj. Išlo tu aj o pokušenie satana. Satan poznal môj najslabší bod, a tak využil náklonnosť, aby ma prinútil opustiť vieru. Ak by som nasledovala mamu a vzdala sa svojej viery aj povinnosti, naletela by som intrigám satana a stratila svoju šancu na spásu. Nezáležalo na tom, či ma vyhodí z domu alebo nie. Nemohla som kvôli náklonnosti zradiť Boha a vzdať sa svojej povinnosti. Vybavila som si ďalšie Božie slová: „Keď čelíš skúškam, musíš uspokojiť Boha, hoci možno horko zaplačeš alebo sa budeš zdráhať rozlúčiť sa s milovaným predmetom. Len to je pravá láska a viera.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Moje srdce našlo svoju silu. Bez ohľadu na to, čomu budem v budúcnosti čeliť, budem sa spoliehať na Boha, že vytrvám. Mame som teda povedala: „Vždy som chcela túto rodinu a vždy som chcela aj teba a ocka. Radšej by som menej jedla a utrácala a bola ti dobrou dcérou. Ak teda nedokážem splniť tvoje požiadavky, tak je to preto, lebo toho jednoducho nie som schopná. Toto je to najlepšie, na čo sa zmôžem. Ibaže viera v Boha a vykonávanie povinnosti predstavujú tú správnu cestu a ja sa jej nemôžem vzdať.“ Mama sa nesmierne nahnevala a neskôr odišla bývať do podnájmu niekde inde.

Z času na čas ma pozývala do svojho prenajatého bytu, aby sa porozprávala, a raz mi pri tom povedala: „Ocko má podlomené zdravie. Musíš na neho myslieť. Čo spravíš, ak jedného dňa ochorie? Nikdy som netvrdila, že nemôžeš veriť v Boha. Tento a tamten a henten a onen predsa veria v Boha a majú aj prácu, no nie? Nesmieš tú vieru brať tak vážne. Nemyslím snáď pri tom, ako ti hovorím, aby si si našla prácu, iba na tvoju budúcnosť?“ Veľmi ma to rozrušilo. Otcovo zdravie už niekoľko rokov naozaj nebolo najlepšie. Čo by som si ako dcéra počala bez jeho peňažnej pomoci, keby naozaj ochorel? Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa trápila. V srdci som sa neprestajne modlila k Bohu so slovami: „Bože, prosím, ochráň ma pred nástrahami satana. Chcela by som ťa uspokojiť, no som slabá a o chvíľu sa pod týmto obliehaním zrútim. Daj mi, prosím, vieru, aby som prekukla satanove intrigy a pevne si stála za svojím svedectvom o Tebe.“ Po modlitbe mi na myseľ prišli tieto Božie slová: „Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nemáš vo Mňa dostatočnú vieru? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné opatrenia?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Božie slová odrazu vniesli svetlo do môjho srdca. Boh má nad všetkým zvrchovanosť a riadi naše životy aj našu smrť. Nie je tak celkom určite ešte viac zvrchovaný nad tým, či niekto ochorie alebo nie? To, či môj ocko v budúcnosti ochorie alebo ako to bude vyzerať s jeho zdravím, boli všetko veci, ktoré som nemohla ovplyvniť. Mala by som ho nechať v Božích rukách a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Jeho opatreniam. Tiež som pochopila, že moja mama sa stala prisluhovačom satana. Po tom, čo zlyhala tvrdá výchova, vyskúšala mäkký prístup a použila hádam každý prostriedok, aby ma pokúšala a zviedla k zrade Boha. Povedala som jej teda: „Som už dospelá. Dokážem rozmýšľať sama za seba a robiť vlastné rozhodnutia. A rozhodla som sa veriť v Boha. Moja viera je viac než len tvrdenie, že Ho uznávam a že v srdci v Neho verím. Mám vôbec vieru v Boha, ak nekonám svoju povinnosť? Nezaujíma ma, ako v Boha veria všetci tí ľudia, ktorých si spomenula. Alebo by som ich mala nasledovať, aj keď to s nimi ide dolu vodou? Nie je to tak, že by som nemala svedomie. Naopak, vďaka tomu, že ho mám, viem, čo robiť a čo nie.“ Keď si to mama vypočula, zmĺkla. Vedela som, že som tie slová nemohla vysloviť ja sama. Stál za nimi Boh, ktorý ma viedol, aby som sa ubránila pred intrigami satana.

Cestou domov som však bola aj tak veľmi rozrušená. Mama sa so mnou rozprávala znova a znova a ja som nechápala, prečo ku mne zakaždým musí byť takáto alebo prečo vždy chce, aby som si vybrala medzi svojou vierou a ňou a ockom. Kedy sa to všetko skončí? Naozaj som si tým už nechcela prechádzať. Ako som tak kráčala, prišiel mi na um úryvok Božích slov: „Keď Boh pracuje na zušľachtení človeka, človek trpí. Čím viac je človek zušľachtený, tým väčšie bude jeho srdce milujúce Boha a tým viac sa v ňom môže zjaviť Božia moc. A naopak, čím menej zušľachťovania sa človeku dostane, tým menšie bude jeho srdce milujúce Boha a tým menej sa v ňom bude zjavovať Božia moc. Čím väčšie zušľachtenie a bolesť takýto človek prežíva a čím väčšie muky zakúsi, tým hlbšia bude jeho láska k Bohu, tým úprimnejšia bude jeho viera v Boha a tým hlbšie bude jeho poznanie Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Kráčajúc som sa zamýšľala nad týmto úryvkom Božích slov a ani som nezbadala ako, odrazu som pocítila príval energie. Satan sa mi snaží prekážať práve preto, že som si teraz zvolila cestu viery. Keby som neverila v Boha a nedospela k rozhodnutiu, že budem vykonávať povinnosť, nebolo by možné takto ma zušľachtiť. Pomyslela som na mnohých bratov a sestry, ktorí boli pre svoju vieru v Boha prenasledovaní a zdolávali prekážky zo strany rodiny, no svojej viery ani povinnosti sa aj tak nikdy nevzdali. Namiesto toho sa modlili k Bohu a opierali sa o Neho, aby si pevne stáli za svojím svedectvom. Rozhodla som sa nasledovať Boha a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti. Satan by ma však v žiadnom prípade nepustil len tak ľahko, a tak sa ma skrz prenasledovanie zo strany mojej mamy pokúšal donútiť k tomu, aby som sa od Boha odklonila. Boh navyše toto prenasledovanie využíval na to, aby zdokonalil moju vieru v Neho a aby som sa naučila opierať sa o Neho a pevne si stáť za svojím svedectvom. Keď som si to uvedomila, nesmierne ma to dojalo. Boh ma vo chvíľach, keď som bola negatívna, neopustil, ale použil svoje slová, aby ma viedol, a umožnil mi pevne si stáť za svojím svedectvom a nedovoliť, aby ma satan zavádzal a zvádzal. Cítila som, že Boh stojí po mojom boku a za ruku ma vedie vpred. Cítila som sa taká istá a podporovaná a verila som, že sa z tejto situácie dostanem.

O mesiac a pol neskôr sa moja mama nasťahovala naspäť domov. Jedného rána vošla do mojej izby a spýtala sa ma, čo si myslím o hľadaní práce. Odvetila som: „Svoj názor som nezmenila. Zvolila som si konanie povinnosti v Božom dome.“ Vynadala mi do nevďačnej úbožiačky a v záchvate zúrivosti ma začala biť. Už si presne nepamätám, koľko tých faciek bolo. Dokonca ma držala aj pod krkom a hlavu mi búchala o stenu. Skončila, až keď som už ledva lapala po dychu. Naozaj som nemohla pochopiť, prečo mi to robila. Predsa som len verila v Boha a konala svoju povinnosť. Nerobila som nič zlé. Kým ma bila, myslela som sa bratov a sestry, ktorých kruto mučí veľký červený drak. Veľký červený drak je kráľom diablov a bratov a sestry ohromne trýzni. No toto bola moja mama. Bola mi tou najbližšou osobou, a keď ma takto silno udierala, bolesť, ktorú som cítila, nebola fyzická. Lámala mi srdce.

Čoskoro prišla jar roku 2021. Jedného dňa som sa práve vrátila domov z výkonu povinnosti a mama sa naschvál snažila vyvolať hádku pre nejaké banálne veci. Znova ma udrela a zakričala: „Všetky tie roky výchovy, čo som ti obetovala, a aj tak z nich nič dobré nevzišlo. Keď už to teda je, ako je, tak proste choď. Vypadni! Budem sa tváriť, že nie si moja dcéra. Nepochádzaš zo mňa!“ Pomyslela som si: „Svoju povinnosť môžem konať jedine tak, že odídem. No ak mám byť úprimná, opustiť rodičov som takisto nechcela. Odsťahovať sa by znamenalo žiť sama a ja som vôbec nebola odvážna. Keď som si predstavila, ako sa zo mňa stane dieťa bez rodiny, veľmi ma to rozrušilo. Ak by ma prinútila vzdať sa viery, mohla by som zostať doma, no ja som si už užila toľkú Božiu milosť a zjedla a vypila toľko Božích slov. Kde by som mala svedomie, keby som nedokázala konať svoju povinnosť?“ V tej chvíli som bola taká rozrušená, až som mala pocit, že mi niekto nožom vyrezal srdce. V extrémnych bolestiach som myslela na smrť. Myslela som na to, že ak by som zomrela, už by som túto bolesť nemusela trpieť. A keď boli bolesti najväčšie, prečítala som si Božie slová: „Dnes väčšine ľudí také poznanie chýba. Nazdávajú sa, že trpieť nestojí za to, že svet sa ich zriekol, že ich domáci život sužujú problémy, Boh ich nemiluje a ich vyhliadky sú pochmúrne. Utrpenie niektorých ľudí prerastie do extrému a ich myšlienky sa obracajú k smrti. Toto nie je skutočná láska k Bohu. Takí ľudia sú zbabelci, nemajú žiadnu vytrvalosť, sú slabí a bezmocní! Boh prahne po tom, aby Ho človek miloval, ale čím viac Ho človek miluje, tým väčšie je jeho utrpenie, a čím viac Ho človek miluje, tým väčším skúškam čelí. Ak Ho miluješ, potom ťa postretne každý prejav utrpenia. A ak Ho nemiluješ, potom možno všetko v tvojom živote pôjde hladko a všetko naokolo teba bude pokojné. Keď miluješ Boha, pocítiš, že mnohé z toho, čo ťa obklopuje, je neprekonateľné, a pretože si nevýznamný, budeš zušľachtený. Navyše nebudeš schopný uspokojiť Boha a vždy budeš cítiť, že Božie úmysly sú príliš vznešené, že sú mimo dosahu človeka. Preto budeš zušľachtený – lebo sa v tebe skrýva veľa slabosti a veľa toho, čo nedokáže uspokojiť Božie úmysly, a tak budeš zušľachtený vnútorne. Musíte jasne vidieť, že očistu možno dosiahnuť len zušľachťovaním. A tak počas týchto posledných dní musíte priniesť svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní a oddaní Bohu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a presvedčivé svedectvo. … Z veľkej časti Božieho diela vidieť, že Boh skutočne miluje človeka, hoci oči ľudského ducha sa ešte stále úplne neotvorili a nedokážu jasne vidieť väčšinu Božieho diela a prejavov Jeho úmyslov, ani mnoho vecí, ktoré sú na Bohu milé. Človek prechováva len málo skutočnej lásky k Bohu. Ty si veril v Boha po celý tento čas a Boh dnes odrezal všetky únikové cesty. Ak budeme uvažovať realisticky, nemáš inú možnosť, iba vykročiť správnou cestou. Správnou cestou, ku ktorej ťa priviedol tvrdý súd a najvyššia spása Boha. Len potom, ako človek okúsi utrpenie a zušľachťovanie, spozná, že Boh je milý. Po doterajšej skúsenosti možno povedať, že človek spoznal časť Božej miloty, ale to stále nestačí, lebo človeku toho chýba priveľa. Človek musí zažiť viac úžasného Božieho diela a viac zušľachťovania utrpením, ktoré pripravil Boh. Len potom sa môže zmeniť povaha ľudského života.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Milotu Boha možno spoznať len cez bolestivé skúšky) Po ich prečítaní som pocítila strašnú bolesť. Božia láska spočíva aj v prežívaní utrpenia, no ja som tú situáciu zakaždým vnímala ako príliš bolestivú a nechcela som si ňou prechádzať. Bola som naozaj hrozne krehká. Tvrdila som, že chcem plniť svoju povinnosť, no keď zašlo do tuhého, chcela som sa stiahnuť a dokonca som pomýšľala na smrť. A nebola som to vtedy práve ja, kto naletel intrigám satana? Ak by som sa odsťahovala, ešte stále by som mala Boha. Perfektne by ma to naučilo žiť samostatne a opierať sa o Boha v momentoch, keď nastanú problémy. Bolo by to pre môj život prospešné. Hneď ako som porozumela Božiemu úmyslu, v srdci som sa prestala trápiť. Bola som ochotná prejsť si svojou aktuálnou situáciou. Kľakla som si a modlila som sa k Bohu so slovami: „Ó, Bože, nech už tá cesta predo mnou bude akokoľvek ťažká, ja po nej odhodlane pôjdem ďalej. Veď ma, prosím.“ Keď som sa pomodlila, cítila som sa ešte pokojnejšie a vyrovnanejšie. Na ďalší deň som mame povedala, že si niekde prenajmem byt. Jej postoj sa zrazu nečakane zmenil a sama od seba ku mne prehovorila. V priebehu niekoľkých nadchádzajúcich dní sa jej prístup dosť zmiernil. Spomenula som si na Abraháma. Boh mu prikázal, aby Mu obetoval svojho najdrahšieho syna. On sa síce zdráhal urobiť to, no keď sa potom odhodlal naozaj syna obetovať Bohu, Boh ho neprijal. To, čo Boh chcel, bola Abrahámova úprimnosť a poslušnosť. Keď sa tak nad touto skúsenosťou zamýšľam spätne, mám pocit, že ma Boh skúšal. Len čo som sa rozhodla vykonávať povinnosť, satanovi neostali žiadne páky a ja som túto povinnosť konečne mohla konať bez zábran.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová a získala istú schopnosť rozlíšiť svoju mamu. Všemohúci Boh hovorí: „Tí medzi bratmi a sestrami, ktorí vždy dávajú priechod svojej negativite, sú lokajmi satana a narúšajú cirkev. Takíto ľudia musia byť jedného dňa vypudení a vyradení. Ak ľudia vo svojej viere v Boha nebudú mať bohabojné srdce, ak nebudú mať srdce podriadené Bohu, potom nielenže nebudú môcť pre Neho vykonať žiadne dielo, ale naopak, stanú sa tými, ktorí narúšajú Jeho dielo a ktorí sa Mu vzpierajú. Veriť v Boha, ale nepodriadiť sa Mu a nebáť sa Ho a namiesto toho Mu vzdorovať, je pre veriaceho najväčšou hanbou. Ak sú veriaci rovnako ľahostajní a bezuzdní vo svojom prejave a správaní ako neverci, potom sú ešte podlejší ako oni. Sú to priam archetypálni démoni. Tí, ktorí dávajú priechod svojim jedovatým, zlomyseľným rečiam v cirkvi, ktorí šíria klebety, podnecujú disharmóniu a vytvárajú sváry medzi bratmi a sestrami, by mali byť z cirkvi vyradení. Keďže však teraz prebieha iná etapa Božieho diela, títo ľudia sú obmedzení, pretože majú byť rozhodne vyhnaní. Všetci, ktorí boli skazení diablom, majú skazenú povahu. Niektorí nemajú nič iné ako skazenú povahu, zatiaľ čo iní sa líšia: nielenže majú skazenú satanskú povahu, ale aj ich prirodzenosť je mimoriadne zlomyseľná. Nielen ich slová a činy odhaľujú ich skazenú, diabolskú povahu; títo ľudia sú navyše skutoční diabli a satani. Ich správanie narúša a vyrušuje Božie dielo, vyrušuje vstup bratov a sestier do života a poškodzuje normálny cirkevný život. Skôr či neskôr musia byť títo vlci v ovčom rúchu odstránení; voči týmto diablovým lokajom treba zaujať nemilosrdný, odmietavý postoj. Iba to znamená stáť na strane Boha a tí, ktorí to nedokážu, sa váľajú s diablom v bahne. Ľudia, ktorí skutočne veria v Boha, Ho majú vždy vo svojom srdci a vždy v sebe nosia bohabojné srdce, srdce milujúce Boha. Tí, ktorí veria v Boha, by mali konať opatrne a rozvážne a všetko, čo robia, by malo byť v súlade s Božími požiadavkami a schopné uspokojiť Božie srdce. Nemali by byť tvrdohlaví a konať, ako sa im zachce. To sa nehodí k svätej poslušnosti. Ľudia nesmú bezuzdne mávať Božou vlajkou kade-tade a pritom sa všade vychvaľovať a podvádzať. To je ten najvzdorovitejší druh správania. Rodiny majú svoje pravidlá a národy majú svoje zákony. Nie je to tak aj v dome Božom? Nemá ešte prísnejšie normy? Nemá ešte viac správnych ustanovení? Ľudia si môžu robiť, čo chcú, ale Božie správne ustanovenia nemožno ľubovoľne meniť. Boh je Bohom, ktorý netoleruje od ľudí urážky. Je Bohom, ktorý ľudí posiela na smrť. Naozaj to ešte ľudia nevedia?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) Všimla som si, že to, čo Boh odhaľuje, presne zodpovedá maminmu správaniu. Predtým som túto schopnosť rozlíšiť mamu nemala a myslela som, že ma pochopí a že ma v mojej viere aj vo vykonávaní povinnosti podporí. Až vďaka jej prenasledovaniu a prekážkam, ktoré mi kládla, som začala vnímať jej podstatu zlého človeka. Všetkému rozumela, a aj tak ma stále prenasledovala a bránila mi vo viere. Bolo to dané jej podstatou, ktorá nenávidí Boha. Predtým ma mohlo zmiasť jej vystupovanie. Myslela som si, že dlhé roky verila v Boha, vzdala sa svojej rodiny aj kariéry a veľa trpela; že bola pravou veriacou a že jedného dňa sa možno obráti aj napriek tomu, že ju z cirkvi vyčistili. Skutočnosť je však taká, že nielenže neoľutovala, no ešte si k tomu aj vytvorila predstavy o Božom dome, vylievala si na mne svoju negativitu a dokonca mi bránila vo viere v Boha a konaní povinnosti, keď odo mňa chcela, aby som sa chopila sveta a zároveň verila v Boha. Navonok sa tvárila, že na mňa myslí, no v podstate chcela, aby som sa vyhýbala Bohu a stratila šancu na spásu. Poznala moje slabé miesto – to, že sa bojím stratiť domov, a tak využila všetky možné spôsoby, ako ma pre moju vieru prenasledovať. Pokiaľ som neurobila, čo mi kázala, začala na mňa vulgárne útočiť a dokonca ma aj biť. Uvedomila som si, že mamina prirodzenosť bola taká, ktorá nenávidí pravdu a je nepriateľská k Bohu. Spozorovala som však aj to, že svoje vzťahy s druhými ľuďmi zakladá na vlastných záujmoch. Keď som sa rozhodla pre výkon povinnosti a nemohla som si hľadať prácu, skrátka, keď som nerobila, čo chcela, obrátila sa proti mne, bila ma a nadávala mi, chcela sa ma zriecť a dokonca ma chcela aj vyhodiť z domu. Videla som, že ma v skutočnosti nemiluje. Keď už som trochu vedela rozlíšiť maminu podstatu, v srdci som sa dokázala zbaviť náklonnosti, ktorú som k nej cítila.

Touto situáciou som si prechádzala rok a Boh ma viedol k tomu, aby som prekonala mamine vyrušenia a prenasledovanie. Cítim, že v Božích slovách spočíva moc a autorita. Opakovane ma vyviedli zo slabosti a negativity a okrem toho som získala istú schopnosť rozlíšiť maminu podstatu zlého človeka. Za svoju spásu vďačím Bohu.