Koncom roku 2017 ma zvolili za cirkevnú vodkyňu. Bola som trochu pod tlakom, pretože som túto povinnosť ešte nikdy predtým nekonala, no vedela som, že to, že som ju mohla prevziať, bolo Božím povýšením a milosťou, a tak som tú úlohu bola ochotná prijať. Spočiatku, keď sa bratia a sestry stretávali s problémami, som sa spoliehala na Boha a hľadala pravdu-princípy, aby som ich vyriešila. Niekedy som pracovala dlho do noci a stále sa mi to nezdalo ťažké ani vyčerpávajúce. V rôznych pracovných oblastiach v cirkvi po chvíli došlo k zlepšeniu a ja som vo vzťahu k tejto povinnosti pochopila niektoré princípy, čo ma trochu zbavilo tlaku, ktorý som cítila.

Roky ubehli ako voda, a než prišiel marec 2021, objem práce sa vzhľadom na zvýšený počet členov cirkvi zväčšil. Začala som pociťovať tlak. Sestra Jing Yuan, ktorá so mnou vtedy spolupracovala, bola nová, práca jej ešte nešla a zoči-voči ťažkostiam mala tendenciu prepadať negativite, takže väčšina cirkevnej práce pripadla mne. Spočiatku som k tomu vedela pristupovať správne a myslela som si, že keďže Jing Yuan verí len krátko a prácu nezvládne, môžem jej pokojne urobiť viac. Cez deň ma zamestnávali zhromaždenia, na ktorých sa riešili problémy bratov a sestier a vykonávala práca, a keď som sa večer vrátila domov, musela som ešte urobiť súhrn odchýlok a problémov, ktoré sa v nej našli. Po dlhej dobe takéhoto počínania som nadobudla pocit, že byť vodkyňou je príliš ťažké a únavné a že nemám žiaden voľný čas. Mala som chatrné zdravie, pred časom som prekonala rakovinu a zotavovala som sa ešte len pár rokov, takže mi doktor povedal, aby som veľa oddychovala. Pomyslela som si: „Som každý deň taká zaneprázdnená. Neochoriem znova, ak sa takto budem neustále vyčerpávať? Ak na to príde, nebudem iba fyzicky trpieť, no môžem aj zomrieť.“ Keď som nad tým premýšľala, cítila som veľké obavy a už som svoju povinnosť vodkyne konať nechcela. Chcela som ju vymeniť za nejakú ľahšiu a dopriať si trochu času na oddych. Už veľakrát som mala chuť napísať svoju výpoveď a pri každej takejto myšlienke som sa cítila trochu previnilo. Cirkev nemala nikoho, kto by sa do roly vodkyne hodil. Čo by sa teda po mojom odstúpení stalo s jej prácou? Neskôr som sa vybrala vykonať prácu na evanjeliu a zistila som, že bratom a sestrám prekáža mnoho ich nesprávnych názorov. Spočiatku som sa vedela posnažiť o duchovné spoločenstvo a riešenie vecí, no práca na evanjeliu aj po istom čase stále vykazovala slabé výsledky. Pri každej myšlienke na čas a úsilie, ktoré budem musieť vkladať do zhŕňania odchýlok a riešenia problémov, na to, ako sa stále budem musieť zaoberať problémami potenciálnych prijímateľov evanjelia a ďalej ich riešiť, a na to, koľko práce ma ešte len čaká, som sa cítila unavená. Pomyslela som si: „Už teraz mám veľa práce. Ako to mám všetko zvládnuť? Čo ak to moje telo neustojí? Patrí mi a ja ho musím šetriť. Nemôžem sa takto uťahať.“ Na každom stretnutí s bratmi a sestrami som sa teda len rýchlo spýtala, či nie sú nejakí potenciálni prijímatelia evanjelia, ktorým treba kázať, a potom som povedala zopár slov z učenia a odišla. Netrvalo dlho a vyššie vedenie poslalo list s tvrdením, že dôvodom, prečo práca na evanjeliu neprináša výsledky, musí byť to, že vodkyňa nekoná skutočnú prácu. Cítila som sa trochu rozrušene a premýšľala som: „Za prácu na evanjeliu zodpovedám ja a nedostatočné výsledky sa ma priamo týkajú.“ Navyše som sa cítila trochu utláčane a myslela som si, že by sa mi lepšie konala nejaká jednoduchá úloha, ako napríklad polievanie nováčikov v cirkvi. Mohla by som sa tak trochu uvoľniť a prestať sa toľko vyčerpávať. Byť vodkyňou bola taká drina, a ak som neodviedla dobrú prácu, musela som za to prevziať zodpovednosť. Mala som pocit, že si ju skrátka musím priznať a odstúpiť, a tak som sa na stretnutí s vyššie postaveným vodcom posťažovala na svoje ťažkosti a útrapy. Povedala som, že mi chýba kvalita, ktorú si táto povinnosť vyžaduje, že moje zastávanie vodcovskej funkcie brzdí vstup bratov a sestier do života a ovplyvňuje prácu cirkvi a že sa tým dopúšťam zla. Vodca však moje odstúpenie neprijal a namiesto toho mi ponúkol duchovné spoločenstvo a pomoc. Uvedomila som si, že mi nechýbala kvalita a že som skôr mala priveľké starosti o svoje telo. Pri každej myšlienke na to, že budem musieť fyzicky trpieť, som sa stále bála, že to moje telo neunesie, a premýšľala som, čo by sa stalo, keby sa moja niekdajšia choroba vrátila a ja by som umrela. A hoci som naoko konala svoje povinnosti, mala som bolesti a cítila som sa potláčaná. Sestra, ktorá mala na starosti prácu na evanjeliu, mi neskôr povedala: „Chabé výsledky práce na evanjeliu v tvojej cirkvi sa ťa priamo týkajú.“ Neuvažovala som nad sebou a radšej som si vymýšľala výhovorky a ospravedlnenia, podľa ktorých mi chýbala kvalita a nemohla som tú prácu zvládnuť. Potom som vo svojej povinnosti bola aj naďalej pasívna.

Jedného dňa v júni 2021 ma počas istého zhromaždenia zatkla polícia. V momente som si jasne uvedomila, že ma tým Boh karhal. Vo svojej povinnosti som vždy bola pasívna, neustále som si robila starosti o svoje telo, chcela som odstúpiť a nechcela som konať vodcovskú povinnosť a teraz som o možnosť konať svoju povinnosť prišla. Mala som pocit, že Boh túto situáciu využil na to, aby ma pripravil o schopnosť konať svoju povinnosť, a moje srdce bolo plné trýzne. Neskôr ma vďaka Božej ochrane rýchlo prepustili. Chvíľu som sa musela skrývať a nechodiť von, aby ma polícia nemohla sledovať a zatknúť, a nemohla som konať svoju povinnosť. Nesmierne ma to bolelo a cítila som sa veľmi negatívne a premýšľala som, či táto situácia znamená, že ma Boh zjavoval a že ma už nechce. Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božieho slova a pochopila Jeho úmysel. Boh hovorí: „Boh niekedy použije určitú záležitosť, aby ťa zjavil alebo disciplinoval. Znamená to potom, že si bol vyradený? Znamená to, že prišiel tvoj koniec? Nie. … V skutočnosti v mnohých prípadoch pramenia obavy ľudí z ich vlastných sebeckých záujmov. Všeobecne povedané, je to strach, že nedosiahnu žiadny výsledok. Stále premýšľajú: ‚Čo ak ma Boh zjaví, vyradí a odmietne?‘ To je tvoj nesprávny výklad Boha; sú to len tvoje jednostranné dohady. Musíš prísť na to, aký je Boží úmysel. Keď zjavuje ľudí, nie je to preto, aby ich vyradil. Zjavuje ich preto, aby odhalil ich nedostatky, chyby a ich prirodzenosti-podstaty, aby spoznali sami seba a boli schopní pravého pokánia; z tohto dôvodu sú ľudia zjavovaní, aby mohli vo svojom živote rásť. Bez čistého pochopenia sú ľudia náchylní nesprávne interpretovať Boha a stávajú sa negatívnymi a slabými. Môžu dokonca podľahnúť zúfalstvu. V skutočnosti to, že ťa Boh zjaví, nemusí nevyhnutne znamenať, že budeš vyradený. Má ti to pomôcť spoznať tvoju vlastnú skazenosť a primäť ťa k pokániu. Keďže ľudia sú často vzdorovití a nehľadajú riešenie v pravde, keď odhalia skazenosť, Boh musí uplatňovať disciplínu. A tak niekedy zjavuje ľudí, odhaľuje ich škaredosť a úbohosť, aby spoznali samých seba, čo pomáha ich životu rásť. Zjavovanie ľudí má dva rôzne dôsledky: pre zlých ľudí zjavenie znamená, že sú vyradení. Pre tých, ktorí sú schopní prijať pravdu, je to pripomenutie a varovanie; sú prinútení zamyslieť sa nad sebou, pochopiť svoj skutočný stav a prestať byť svojhlaví a bezohľadní, pretože pokračovať takto by bolo nebezpečné. Takýmto zjavovaním ľudí sa im má pripomenúť, aby pri plnení svojich povinností neboli zmätení a nedbalí, nebrali veci vážne, neuspokojili sa len s niekoľkými výsledkami a nemysleli si, že svoje povinnosti splnili na prijateľnej úrovni, hoci v skutočnosti, v meradle Božích požiadaviek, zďaleka nedosahujú požadovanú úroveň, a napriek tomu sú stále spokojní a nazdávajú sa, že sa im darí. Za takýchto okolností bude Boh ľudí disciplinovať, varovať a upozorňovať. Niekedy Boh zjaví ich škaredosť – čo má zrejme slúžiť ako pripomienka. V takýchto chvíľach by si sa mal nad sebou zamyslieť: ak si takto plníš svoje povinnosti, je to nepostačujúce, je v tebe vzdorovitosť a príliš veľa negatívnych prvkov. Všetko, čo robíš, je povrchné, a ak sa stále nekajáš, právom by si mal byť potrestaný. Z času na čas, keď ťa Boh disciplinuje alebo ťa zjaví, nemusí to nevyhnutne znamenať, že budeš vyradený. K tejto záležitosti treba pristupovať správne. Aj keď budeš vyradený, mal by si to prijať, podriadiť sa tomu a poponáhľať sa, aby si sa zamyslel a činil pokánie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže dosiahnuť zmenu povahy len praktizovaním pravdy a podriadením sa Bohu) Moje mylné chápanie Boha sa vďaka Jeho slovám vytratilo. Myslela som si, že to, že ma zatkli a že som prišla o povinnosť, znamená, že Boh využíva túto situáciu, aby ma zjavil a vyradil, no On ma ňou vlastne upozorňoval a varoval a prinútil ma, aby som nad sebou uvažovala. Vždy som sa sťažovala na ťažkosti a útrapy a namiesto toho, aby som vo svojej povinnosti konala skutočnú prácu, som túžila po pohodlí, čo túto prácu len brzdilo. Keby sa mi táto situácia neprihodila, nikdy by som nad sebou neuvažovala a ďalej by som sa k svojej povinnosti stavala ľahkovážne. Práca by tým utrpela nenapraviteľné straty a rozhnevalo by to Boha, čo by určite viedlo k môjmu vyradeniu. Vedela som, že nad sebou musím riadne pouvažovať a skutočne sa kajať, pretože to bolo v súlade s Božím úmyslom. Už som Mu ďalej nemohla mylne rozumieť. Začala som teda uvažovať a modlila som sa k Bohu s prosbou, aby ma viedol k tomu, že sa z tejto veci poučím.

Neskôr som si prečítala tieto Jeho slová: „Keď ľudia konajú povinnosť, vždy si vyberajú ľahkú prácu, takú, ktorá nie je namáhavá a ktorá si nevyžaduje čeliť vonkajším živlom. Je to vyberanie si ľahkých prác a vyhýbanie sa tým ťažkým a je to prejav baženia po telesnom pohodlí. Čo ešte? (Sústavné sťažovanie, keď je ich povinnosť trochu ťažká, trochu únavná, keď za to treba zaplatiť.) (Zaoberanie sa jedlom, oblečením a telesnými pôžitkami.) To všetko sú prejavy baženia po telesnom pohodlí. Keď takí ľudia vidia, že úloha je príliš namáhavá alebo riskantná, podstrčia ju niekomu inému; oni sami robia len nenáročnú prácu a vyhovárajú sa, že sú slabej kvality, že im chýba pracovná spôsobilosť a nemôžu sa tejto úlohy zhostiť – hoci v skutočnosti je to preto, lebo túžia po telesnom pohodlí. Nechcú trpieť bez ohľadu na to, akú prácu robia alebo akú povinnosť vykonávajú. … Patrí k nim aj to, keď sa ľudia stále sťažujú na ťažkosti pri konaní svojej povinnosti, keď sa im nechce vynakladať žiadne úsilie a len čo majú chvíľu voľna, hneď odpočívajú, tárajú o nedôležitých veciach alebo sa venujú oddychu a zábave. A keď objem práce narastie a naruší im rytmus a stereotyp ich života, sú s touto povinnosťou nespokojní a nešťastní. Šomrú a sťažujú sa a stávajú sa vo svojej povinnosti povrchnými. Je to túžba po telesnom pohodlí, však? … Nezávisle od toho, koľko je v cirkvi práce alebo ako sú zaneprázdnení svojimi povinnosťami, rutina a normálna situácia ich života nie sú nikdy narušené. Nikdy nie sú ľahkovážni, pokiaľ ide o akékoľvek drobné detaily telesného života a dokonale ich ovládajú, pričom to berú veľmi prísne a vážne. Keď sa však zaoberajú prácou Božieho domu, bez ohľadu na to, o akú veľkú záležitosť ide, a dokonca aj vtedy, keď sa to môže týkať bezpečnosti bratov a sestier, zaoberajú sa ňou ľahkomyseľne. Nezaujímajú sa dokonca ani o veci, ktoré sa týkajú Božieho poverenia alebo povinnosti, ktorú by mali konať. Nepreberajú na seba žiadnu zodpovednosť. Je to oddávanie sa telesnému pohodliu, však? Sú ľudia, ktorí si užívajú telesné pohodlie, vhodní na konanie povinnosti? Len čo niekto nadhodí tému konania povinnosti alebo hovorí o platení ceny a znášaní utrpenia, stále krútia hlavou. Majú príliš veľa problémov, sú plní sťažností a sú naplnení negativitou. Takíto ľudia sú zbytoční, nemajú kvalifikáciu na konanie svojej povinnosti a mali by byť vyradení.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (2)) „Je to preto, lebo to, čo najvýraznejšie odráža puto, ktoré ťa spája s Bohom, je to, ako sa staviaš k záležitostiam, ktoré ti Boh zveruje, a k povinnosti, ktorú ti ukladá, a aký máš postoj. Táto otázka je najlepšie pozorovateľná a najpraktickejšia. Boh čaká; chce vidieť tvoj postoj. V tejto rozhodujúcej chvíli by si sa mal ponáhľať a oznámiť Bohu svoje stanovisko, prijať Jeho poverenie a dobre vykonávať svoju povinnosť. Keď pochopíš tento kľúčový bod a splníš poverenie, ktoré ti Boh dal, tvoj vzťah s Bohom bude normálny. Ak je tvoj postoj povrchný a apatický a neberieš vážne, keď ti Boh zverí nejakú úlohu alebo ti povie, aby si vykonal určitú povinnosť, nie je to vari presný opak vynakladania celého svojho srdca a všetkej svojej sily? Môžeš takýmto spôsobom vykonávať svoju povinnosť dobre? Určite nie. Svoju povinnosť nebudeš vykonávať primerane. Preto je pri vykonávaní tvojej povinnosti veľmi dôležitý tvoj postoj, ako aj spôsob a cesta, ktoré si vyberieš. Tí, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti dobre, budú vyradení bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Pri úvahách o Božích slovách som sa cítila, akoby mi prebodli srdce – akoby tam Boh predo mnou stál a súdil ma. Boh ľuďom zveruje poverenia v nádeji, že ich z celého srdca a zo všetkých síl dokážu splniť, no ja som k svojej povinnosti pristupovala veľmi odmietavo a vôbec som si neplnila svoje záväzky. Len čo moje povinnosti začali byť trochu hektické alebo keď sa našli ťažkosti, pri ktorých som sa musela zamyslieť alebo zaplatiť cenu, túžila som po pohodlí a sťažovala som sa a nebola som ochotná znášať utrpenie ani platiť cenu. Dokonca som chcela odstúpiť a vyhnúť sa svojim povinnostiam. V mysli som sa vrátila do obdobia, keď som sa ujala povinnosti cirkevnej vodkyne. Hoci som mala veľa práce, spoliehala som sa na Boha a platila skutočnú cenu, a On ma viedol, takže práca spravila určitý pokrok. No keď sa neskôr počet členov cirkvi zvýšil, bolo treba urobiť viac a sestra, s ktorou som spolupracovala, bola ešte len nováčik, takže si väčšina cirkevnej práce vyžadovala, aby som sa na nej podieľala osobne. Bola som vo dne v noci zaneprázdnená a mala som pocit, že fyzicky trpím. Trápilo ma najmä to, že sa mi môže vrátiť rakovina, a do svojich povinností som už preto nechcela vkladať srdce. Keď som videla, že v práci na evanjeliu nedošlo k žiadnemu pokroku, sťažovala som sa na ťažkosti a útrapy a vyhovárala som sa, že na tú prácu nemám, pretože mi chýba kvalita, a vždy som sa chcela uliať zo svojich záväzkov a zameniť ich za ľahšiu povinnosť. Pravdou bolo, že keby som bola ochotná zaplatiť cenu, mohla som odviesť dobrú prácu, no bála som sa problémov a nechcela som si dať tú námahu hľadať Božie slová, aby som vyriešila ťažkosti bratov a sestier. Bála som sa, že to moje telo nevydrží, a preto som iba bezstarostne sledovala pomalé napredovanie práce, takže tá na evanjeliu niekoľko mesiacov nemala žiaden účinok. To všetko spôsobila moja prehnaná túžba po pohodlí. No ani za týchto okolností som nad sebou neuvažovala a snažila som sa radšej obhájiť, keď ma sestra orezala. Boh môj postoj k povinnostiam nenávidel a bol ním znechutený. Použil túto situáciu, aby moje povinnosti prerušil a naplno zjavil svoju spravodlivú povahu. Lenže ja som nad sebou neuvažovala a myslela som si, že túto situáciu využíva na to, aby ma zjavil a vyradil. Žila som v nedorozumení a vôbec som nechápala Božie dobré úmysly! Keď som si to uvedomila, cítila som sa Mu hlboko zaviazaná, a tak som sa k Nemu modlila: „Ó, Bože, neplnila som si svoje záväzky a pri stretnutí s ťažkosťami som sa sťažovala, starala len o svoje telo a obávala sa vyčerpania. Vôbec som nebrala ohľad na Tvoj úmysel. Teraz už si svoju vzdorovitosť uvedomujem a som ochotná konať pokánie. Neviem, či budem mať v budúcnosti možnosť konať povinnosti, no ak áno, chcem brať ohľad na Tvoj úmysel a už ďalej nehľadať fyzické pohodlie.“

Potom som sa upokojila, prečítala som si Božie slová, modlila som sa k Nemu a uvažovala som o tom, prečo som vo svojich povinnostiach nechcela trpieť a platiť cenu. Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne náročné úlohy, utrpenie ani najmenšie ťažkosti. Vždy sa usiluješ o veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje vlastné výstredné myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí sa neusilujú o pravdu a namiesto toho milujú telo, iba zvieratá? Nie sú všetci tí mŕtvi bez duší iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé dielo? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš výstredné? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak nie si schopný získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? … Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Boh odhaľuje, že keď ľudia vo svojich povinnostiach čelia ťažkostiam, sťažujú sa a nechcú ich konať a že takíto ľudia, ktorí vyhľadávajú pohodlie, sú ako prasce, ktoré sa vedia iba sýtiť jedlom, pitím a spánkom bez akéhokoľvek pozitívneho úsilia. Pri úvahách o Božích slovách som uvidela, že som presne rovnaká. Konaním povinnosti vodkyne som mala príležitosť praktizovať, ktorá mi umožňovala hľadať pravdu a zhostiť sa práce, keď sa objavia ťažkosti. Lenže keď som videla, že byť vodkyňou znamená prebrať veľa starostí a ťažkej práce, chcela som odolávať, a keď práca na evanjeliu nebola účinná a ja som pri nej musela trpieť a platiť cenu, starala som sa len o svoje telo a zo strachu, že sa mi z toho vyčerpania vráti rakovina, som sa neustále vyhovárala a chcela odstúpiť. Pochopila som, že som nemala žiadne svedomie ani zmysel pre zodpovednosť. Pristupovala som k svojim povinnostiam nezodpovedne a brala som ich na ľahkú váhu, čo spôsobilo, že práca na evanjeliu vôbec nepokročila, a tiež som vôbec nepomohla bratom a sestrám. Aj keď som sa nevyčerpala, zdržala som prácu cirkvi. Bola som naozaj sebecký a nespoľahlivý človek. Ako by ku mne Boh mohol necítiť nenávisť a odpor? Ako si tak spomínam na časy, keď cirkev mala menej členov, po istom čase platenia ceny sa v práci aj napriek mnohým úlohám a ťažkostiam objavili náznaky zlepšenia a ja som pochopila niektoré pravdy-princípy. No ako počet členov cirkvi rástol a v práci sa vyskytli určité problémy, nebola som ochotná platiť cenu ani hľadať pravdu, aby som ich vyriešila, pretože som sa bála, že to moje telo nevydrží. Nielenže tým práca bola neefektívna, no ani som nezískala žiadnu pravdu. Boh pre mňa zaplatil takú vysokú cenu, usporiadal mnoho situácií, aby očistil a zmenil moju skazenú povahu, a prostredníctvom mojich povinností mi dal príležitosť získať pravdu, no ja som sa tvárou v tvár ťažkostiam, ktoré sa spájali s fyzickým utrpením, stiahla. Znamenalo to, že som nielen sklamala starostlivý Boží úmysel, no ešte aj spôsobila straty cirkevnej práci a zanechala za sebou priestupky. Cítila som sa veľmi previnilo a s túžbou kajať sa som sa k Nemu modlila.

Po modlitbe som si spomenula na jeden úryvok z Božích slov: „To, ako vnímaš Božie poverenia, je mimoriadne dôležité a je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo Boh ľuďom zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si byť potrestaný. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia by mali splniť akékoľvek poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najväčšia ľudská povinnosť a je to rovnako dôležité ako samotné ich životy. Ak Božie poverenia neberieš vážne, zrádzaš Boha tým najvážnejším spôsobom. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Bola to pravda. Bola som odmietavá a chcela som odolávať a v povinnostiach mi chýbal zmysel pre bremeno. Vážne som tým Boha zradila a bola som poľutovaniahodnejšia ako Judáš. Judáš zapredal Pána Ježiša kvôli svojim vlastným záujmom a Boh mu v tom čase veľmi nekázal. Lenže ja som si dnes prečítala toľko Božích slov, a aj keď som pochopila niektoré pravdy a Božie úmysly spasiť ľudí, namiesto toho, aby som sa snažila čo najlepšie konať svoje povinnosti a splatiť Božiu lásku, som dbala na svoje telo a bola nezodpovedná voči cirkevnej práci. Neboli moje činy odpornejšie ako tie Judášove? Vo svojich povinnostiach som brala ohľad len na vlastné telo, vždy som si vybrala tú ľahšiu možnosť a úplne som odignorovala prácu cirkvi. Moje správanie predstavovalo zradu Boha a oprávňovalo Ho k tomu, aby ma preklial a potrestal. Pravda je taká, že keby som vo svojich povinnostiach bola svedomitejšia a mala väčšiu ochotu trochu sa snažiť a zaplatiť cenu, práca na evanjeliu by nebola celé mesiace neúčinná. Brala som svoje povinnosti na ľahkú váhu a zdržala som prácu na evanjeliu. Bol to vážny priestupok! Keď som si to uvedomila, pocítila som strach. Uvažovala som o tom, že Boh môj postoj k povinnostiam nenávidel a bol z neho znechutený a že som si zaslúžila, aby ma preklial. Lenže Boh sa ku mne nesprával podľa mojich činov. Naopak, použil moje zatknutie ČKS, aby ma pred seba prinútil predstúpiť, uvažovať o svojej skazenej povahe a rozpoznať ju, pretože dúfal, že budem schopná zanechať svoje telo a obrátiť sa k Nemu. Bola som ochotná prijať Boží súd a kajať sa pred Ním. V budúcnosti už bude jedno, aké ťažké budú moje povinnosti. Už sa im nebudem vyhýbať. Chcela som ich len konať najlepšie, ako budem vedieť.

Neskôr som si s cieľom vyriešiť svoj neustály strach z telesného zrútenia a stav, v ktorom som sa bála smrti, prečítala ďalšie Božie slová, ktoré moje obavy rozptýlili. Boh hovorí: „Ak má niekto vo svojom srdci naozaj vieru v Boha, v skutočnosti musí najprv vedieť, že dĺžka ľudského života je v Božích rukách. Čas narodenia a smrti človeka predurčuje Boh.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Niektorí ľudia robia všetko možné a používajú rôzne metódy na liečbu svojich chorôb, ale bez ohľadu na použitú terapiu sa nemôžu vyliečiť. Čím viac sa liečia, tým vážnejšie sú chorí. Namiesto toho, aby sa modlili k Bohu, aby zistili, o čo presne pri ich chorobe ide, a hľadali jej príčinu, berú veci do vlastných rúk. V konečnom dôsledku uplatnia množstvo metód a minú nemalé peniaze, ale ich choroba sa aj tak nevylieči. Potom, keď už liečbu vzdajú, choroba po nejakom čase nečakane sama ustúpi a oni nevedia, ako sa to stalo. U niektorých ľudí sa vyvinie nenápadné ochorenie, z ktorého si nerobia ťažkú hlavu, ale jedného dňa sa ich stav zhorší a náhle zomrú. O čo v takom prípade ide? Ľudia to nedokážu pochopiť; z pohľadu Boha je to totiž preto, že poslanie daného človeka na tomto svete sa skončilo, a tak ho vzal preč. Ľudia často hovoria: ‚Ľudia neumierajú, ak nie sú chorí.‘ Je to skutočne tak? U niektorých ľudí sa po vyšetrení v nemocnici zistilo, že nemajú žiadnu chorobu. Boli mimoriadne zdraví, ale do niekoľkých dní zomreli. Volá sa to úmrtie bez choroby. Takýchto ľudí je mnoho. Znamená to, že človek dosiahol koniec svojho života a bol vzatý späť do duchovnej sféry. Niektorí ľudia prekonali rakovinu a tuberkulózu a aj tak sa dožili sedemdesiatky alebo aj osemdesiatky. Takých ľudí je pomerne dosť. Všetko to závisí od Božích nariadení. Kto to pochopí, ten má pravú vieru v Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som pochopila, že to, či sa moja choroba vráti a či zomriem, je v Božích rukách a nie je to niečo, čo môžem ovládať. Tak, ako ani moja rakovina nebola výsledkom mojej vlastnej vôle, a to, kedy som ochorela a kedy som sa uzdravila, bolo všetko predurčené Bohom. Mala by som sa podriadiť Jeho zvrchovanosti a opatreniam a dobre konať svoju povinnosť a nemala by som sa zbytočne trápiť životom a smrťou. Vždy som sa obávala, že ak sa pri svojich povinnostiach budem vyčerpávať, spôsobí to, že sa moja choroba vráti a ja umriem. Nepociťovala som v nich bremeno a zdržala som prácu cirkvi. V tej chvíli som si uvedomila, že život aj smrť človeka sú v Božích rukách, že bez ohľadu na to, či sa moja rakovina vráti, musím dobre konať svoje povinnosti a že ak Boh dovolí, aby si po mňa prišla smrť, mala by som sa k tomu postaviť s prijatím a podriadenosťou, čo je v zhode s Jeho úmyslom.

Navyše mi napadlo, ako s Božím poverením naložil Noe. Boh hovorí: „Noe čelil všakovakým problémom, ťažkým situáciám a výzvam, no neustúpil. Keď niektoré jeho ťažšie technické úlohy neraz zlyhávali a dochádzalo k ich poškodeniu, Noe sa v srdci znepokojoval a pociťoval úzkosť, no keď pomyslel na Božie slová, keď si spomenul na každé slovo, ktoré mu Boh prikázal, a na to, ako ho Boh povýšil, vtedy sa často cítil mimoriadne motivovaný: ‚Nemôžem to vzdať, nemôžem zahodiť to, čo mi Boh prikázal a zveril; je to Božie poverenie, a keďže som ho prijal, keďže som počul slová, ktoré Boh vyslovil, a hlas Boží, a keďže som to od Boha prijal, mal by som sa úplne podriadiť, lebo to je to, čo by mala ľudská bytosť dosiahnuť.‘ A tak bez ohľadu na to, akým ťažkostiam čelil, s akým posmechom či ohováraním sa stretol, bez ohľadu na to, ako veľmi sa jeho telo vyčerpalo a unavilo, nezanechal to, čo mu zveril Boh, a neustále mal na pamäti každé jedno slovo z toho, čo Boh povedal a prikázal. Bez ohľadu na to, ako sa menilo jeho prostredie, bez ohľadu na to, akej veľkej ťažkosti čelil, veril, že nič z toho nebude trvať večne, že samotné Božie slová nikdy nepominú a že s istotou sa podarí len to, čo Boh prikázal urobiť. Noe mal v sebe pravú vieru v Boha a podriadenosť, ktorú mal mať, a pokračoval v stavaní archy, o čo ho požiadal Boh. Noe deň za dňom a rok za rokom starol, ale jeho viera sa nezmenšila a nezmenili sa ani jeho postoj a odhodlanie splniť to, čím ho Boh poveril. Hoci boli chvíle, keď sa jeho telo cítilo unavené a vyčerpané, keď ochorel a v srdci bol slabý, jeho vytrvalosť a odhodlanie splniť Božie poverenie a podriadiť sa Božím slovám sa nezmenšili. Noe počas rokov, keď staval archu, praktizoval počúvanie a podriaďovanie sa slovám, ktoré Boh povedal, a tiež praktizoval dôležitú pravdu stvorenej bytosti a obyčajného človeka, ktorý potrebuje dokončiť Božie poverenie.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz tretí: Ako Noe a Abrahám počúvli Božie slová a podriadili sa Bohu (Druhá časť)) Vďaka Božím slovám som videla, že Noe dokázal brať ohľad na Boží úmysel. Tvárou v tvár obrovským ťažkostiam pri stavbe archy necúvol ani keď si jeho telo muselo prejsť veľkým utrpením a namiesto toho sto rokov deň čo deň vytrvalo plnil poverenie, ktoré mu Boh dal, až kým archu nepostavil. Keď som jeho praktizovanie porovnala s tým svojím, cítila som sa taká zahanbená a ponížená. Vo svojej povinnosti som nevytrvala a radšej som sa na každom kroku sťažovala na ťažkosti a útrapy a myslela len na svoje telo. V žiadnom prípade som sa nemohla porovnávať v Noemom. Bola som iba človekom bez svedomia. Mala som rakovinu, vďaka Božej ochrane som sa vyliečila a moja choroba sa za roky môjho konania povinností nevrátila, no ja som namiesto toho, aby som splatila Božiu lásku, neustále myslela na vlastné telo, bála som sa, že sa rakovina vráti, a sústavne som vyhľadávala fyzické pohodlie. Neraz som sa dokonca chcela vyhnúť svojej povinnosti. Vôbec som Bohu nebola verná. Bola som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná a nemala som žiadnu ľudskú prirodzenosť ani rozum! Čím viac som o tom premýšľala, tým väčšiu vinu som cítila, a zdalo sa mi, že si Božie pozdvihnutie ani spásu nezaslúžim. Musela som nasledovať Noemov príklad a prestať dbať na svoje telo. A ak by som dostala ďalšiu príležitosť konať svoje povinnosti, musím si ju vážiť.

Vyššie vedenie ma neskôr poverilo dohľadom nad prácou cirkvi nováčikov. Bola som veľmi šťastná, pretože som vedela, že mi tým Boh dával šancu kajať sa. Keď som do tejto cirkvi nováčikov dorazila, uvidela som, že výsledky práce sú chabé, najmä v práci na evanjeliu sa ešte nespravil žiaden pokrok a v tíme im chýbajú ľudia. Vyvolalo to vo mne pocit, že majú naozaj veľké ťažkosti, a pomyslela som si: „Vykonať túto prácu dobre si bude vyžadovať veľa úsilia. Bude sa treba učiť a ovládať rôzne pracovné princípy a moje zdravie na tom nie je najlepšie. Čo ak to moje telo nevydrží?“ Nechcela som zaplatiť cenu, no uvedomila som, že zmýšľam nesprávne, a tak som sa pomodlila k Bohu: „Ó, Bože, už si nechcem dávať pozor na svoje telo, keď práca cirkvi narazí na ťažkosti. Musím mať svedomie a rozum, aby som s Tebou spolupracovala. Veď ma, prosím. Som ochotná pracovať v úplnej jednote s bratmi a sestrami a odvádzať dobrú prácu.“ Keď som potom videla, že sa nie je kde zhromažďovať, snažila som sa nájsť vhodné hostiteľské domy, aby moji bratia a sestry mohli žiť cirkevným životom. Videla som, že tí z nich, ktorí šíria evanjelium, žijú s ťažkosťami, a robilo mi to starosti, no myslela som na to, že kázanie evanjelia je Božím úmyslom a že by som tvárou v tvár ťažkostiam nemala utekať. S cieľom vyriešiť stavy bratov a sestier som preto hľadala Božie slová, v duchovnom spoločenstve som im rozprávala o tom, ako Noe naložil s Božím poverením, čím som im umožnila pochopiť význam kázania evanjelia aj naliehavého Božieho úmyslu. Ich stavy sa po mojom duchovnom spoločenstve zlepšili a oni boli ochotní vykonávať prácu na evanjeliu. Po čase sa ukázalo, že práca na evanjeliu sa v porovnaní s predošlým obdobím zlepšila, čo bolo všetko len vďaka tomu, že nás Boh viedol!

Prostredníctvom tejto skúsenosti som trochu porozumela podstate a následkom túžby po pohodlí a do istej miery som pochopila aj Božiu spravodlivú povahu. Dnes už viem napraviť svoj prístup a cítiť vo svojich povinnostiach zmysel pre zodpovednosť, Tento výsledok mi priniesli Božie slová. Bohu vďaka!