Shen Yi, Čína

Koncom apríla 2023 došlo v pár cirkvách v Tung-čchengu k rozsiahlym raziám a počula som, že zatkli mnoho vodcov, pracovníkov, bratov a sestier. V tom čase mi vyšší vodcovia poslali list, v ktorom ma žiadali, aby som vykonala následnú prácu. Keď som si list prečítala, cítila som radosť aj nervozitu. Radovala som sa, pretože táto povinnosť bola Božím povýšením. Napriek dlhoročnej viere v Boha som svoju povinnosť nekonala dobre a nedávno ma odvolali za narúšanie a vyrušovanie práce v cirkvi, čím som za sebou zanechala priestupky, ale Boh so mnou nezaobchádzal podľa mojich priestupkov a dával mi príležitosť konať takú dôležitú povinnosť. Bola som veľmi vďačná a ochotná spolupracovať. Ale keď som pomyslela na mnoho bratov a sestier, ktorých v týchto cirkvách zatkli, nemohla som si pomôcť a oblial ma studený pot. V posledných rokoch polícia ČKS viackrát zatkla bratov a sestry v celom Tung-čchengu, po celom meste boli kamery s vysokým rozlíšením a ísť teraz vykonať následnú prácu by bolo ako kráčať priamo do jamy levovej. Okrem toho vykonávanie následnej práce zahŕňalo presun cirkevných darov aj kníh Božích slov a netušila som, ako by ma polícia mučila, keby ma zatkli! Jedného brata ubila polícia na smrť len za to, že prevážal knihy Božích slov, a obávala som sa, že ak by ma zatkli, nebolo by isté, či to prežijem. Pomyslela som si: „Ak zomriem, budem ešte môcť byť spasená?“ Ale pomyslela som si, že vyhýbanie sa povinnosti by nebolo v súlade s Božím úmyslom, a tak som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože! Schopnosť konať takúto dôležitú povinnosť je Tvoje povýšenie, ale cítim sa bojazlivo a bojím sa zatknutia, prosím, daj mi vieru.“ Po modlitbe sa mi srdce trochu upokojilo. Pomyslela som na mnoho bratov a sestier, ktorých zatkli, a na následnú prácu, ktorú bolo potrebné urýchlene riešiť. Situáciu v cirkvi som poznala celkom dobre a nemohla som byť sebecká a opovrhnutiahodná a myslieť len na svoju vlastnú bezpečnosť. Musela som urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, modliť sa k Bohu a spoliehať sa na Neho, že prácu na následkoch zvládnem dobre.

Na druhý deň večer som sa stretla so sestrou, ktorá povedala, že pri tomto zásahu v Tung-čchengu zatkli viac než sto bratov a sestier a že z viac než desiatich domov treba premiestniť knihy. Pomyslela som si: „Zatkli toľko bratov a sestier. Práca na následkoch sa nebude dať dokončiť okamžite. Stále musím nájsť bratov a sestry, ktorí budú spolupracovať, ale neviem, koho zatkli a koho sledujú, a kým my sme vonku, polícia sa skrýva v tieni. V celom meste sú elektronické oči, a ak tu zostaneme príliš dlho, je len otázkou času, kedy zatknú aj nás!“ V tú noc som ležala v posteli a vôbec som nemohla zaspať. Myseľ mi išla na plné obrátky, snažila som sa prísť na to, ktorých bratov a sestry by som mohla nájsť na spoluprácu, a chcela som len rýchlo dokončiť prácu na následkoch a odísť. Keďže mnohí bratia a sestry boli v ohrození, pri hľadaní domov, v ktorých boli uložené knihy, sme sa stretli s mnohými ťažkosťami a práca postupovala veľmi pomaly. Cítila som sa naozaj utláčaná, a mala som pocit, že ak to takto bude pokračovať, skôr či neskôr ma určite zatknú. O fyzickom utrpení ani nehovoriac – keby som nevydržala mučenie a stal by sa zo mňa Judáš, stratila by som šancu na dobrý výsledok a konečný osud. Keď som na to všetko pomyslela, cítila som sa naozaj slabá a myslela som si, že táto povinnosť je príliš ťažká. Preto som Bohu povedala o svojom stave a požiadala som Ho, aby ma viedol k podriadeniu sa. Prečítala som si Božie slová: „Ak ti chýba skutočná viera, neobstojíš v skúške času ani v skúške prostredia. Ak neobstojíš v skúške, ktorú ti dáva Boh, Boh k tebe nebude hovoriť ani sa ti nezjaví. Boh chce vidieť, či veríš v Jeho existenciu, či uznávaš Jeho existenciu a či máš v srdci skutočnú vieru. Takto Boh podrobne skúma skúma hlbiny ľudských sŕdc. Sú ľudia, ktorí žijú medzi nebom a zemou, v Božích rukách? Všetci sú v Božích rukách. Presne tak to je. Nezáleží na tom, či si na púšti alebo na mesiaci, si v Božích rukách. Tak to je. Ak sa ti Boh nezjavil, ako môžeš vidieť Jeho existenciu a zvrchovanosť? Ako môžeš dovoliť, aby pravda, že ‚Boh existuje a je zvrchovaný nad všetkým‘, zapustila v tvojom srdci korene a nikdy sa nevytratila? Ako môžeš urobiť z tohto výroku svoj život, hybnú silu svojho života a dôveru a silu, ktoré ti umožnia žiť ďalej? (Modli sa.) To je praktické. To je cesta praktizovania. Keď prežívaš najťažšie obdobie, keď si najmenej schopný cítiť Boha, keď sa cítiš najutrápenejšie a najosamelejšie, keď máš pocit, že si Bohu vzdialený, čo by si mal urobiť ako prvé? Vzývať Boha. Vzývanie Boha ti dodá silu. Vzývanie Boha ti umožní pocítiť Jeho existenciu. Vzývanie Boha ti umožní pocítiť Božiu zvrchovanosť. Keď budeš vzývať Boha, modliť sa k Nemu a svoj život zveríš do Božích rúk, ucítiš, že Boh je po tvojom boku a že ťa neopustil. Keď budeš cítiť, že ťa Boh neopustil, keď skutočne pocítiš, že je po tvojom boku, porastie tvoja dôvera? Ak máš skutočnú dôveru, zoslabne a vytratí sa časom? Rozhodne nie. Je teraz problém dôvery vyriešený? Môžu mať ľudia skutočnú dôveru len vďaka tomu, že so sebou nosia Bibliu a mechanicky sa učia naspamäť jej slová? Stále sa musíš modliť k Bohu a spoliehať sa na Boha, aby si tento problém vyriešil. Ako Mojžiš prežil tých štyridsať rokov na púšti? V tom čase neexistovala Biblia a okolo neho bolo len málo ľudí. Mal so sebou len ovce. Mojžiša určite viedol Boh. Hoci Biblia nezaznamenáva, ako ho Boh viedol, či sa mu zjavil, či k nemu hovoril alebo či mu Boh dovolil pochopiť, prečo ho nechal štyridsať rokov žiť na púšti, je nepopierateľným faktom, že Mojžiš tých štyridsať rokov na púšti naozaj prežil. Tento fakt nemôže nikto poprieť. Ako mohol sám prežiť štyridsať rokov na púšti, keď nemal nikoho, s kým by sa podelil o to, čo mal na srdci? Bez skutočnej viery by to nikto nedokázal. Bol by to zázrak! Bez ohľadu na to, ako ľudia nad touto vecou premýšľajú, majú pocit, že by sa to nikdy nemohlo stať. Je to príliš v rozpore s ľudskými predstavami a domnienkami! Ale toto nie je legenda, nie je to fantastický príbeh, je to skutočný, nezmeniteľný a nepopierateľný fakt. Čo ľuďom ukazuje existencia tohto faktu? Ak máš v Boha skutočnú vieru, Boh ťa neopustí, kým ti zostáva čo i len jeden dych. Toto je jedna zo skutočností Božej existencie. Ak máš takúto skutočnú vieru a takéto skutočné poznanie Boha, potom je tvoja viera dosť veľká. Bez ohľadu na to, v akom prostredí sa ocitneš a ako dlho v ňom budeš, tvoja viera sa nevytratí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže mať skutočnú dôveru len vďaka pravému podriadeniu sa) Boh hovorí, že pravá viera dokáže obstáť v skúškach času a prostredia. Spomenula som si, ako som pred príchodom do Tung-čchengu vravela, že sa budem spoliehať na Boha, aby som si tým prešla, ale keď som videla, aká hrozná je situácia a že práca nenapreduje, stratila som vieru v Boha zo strachu, že ak tu zostanem príliš dlho, zatknú ma. Neustále som myslela na svoju vlastnú bezpečnosť. Spomenula som si na Mojžiša, ktorý strávil štyridsať rokov na púšti. Bolo tam pusto a životné podmienky boli extrémne drsné, ale on prežil, pretože sa spoliehal na Boha. Počas tých štyridsiatich rokov Mojžiš skutočne zažil, že všetko, čo sa týka človeka, je v Božích rukách, a jeho viera a vytrvalosť boli zdokonalené. Aj dnešné stretnutie s takouto situáciou dovolil Boh a nastala, aby zdokonalila moju vieru, takže už som nemohla byť bojazlivá a vystrašená. Musela som napodobniť Mojžiša a spoľahnúť sa na Boha, aby som to zažila, a bez ohľadu na to, či ma chytia alebo nie, som sa musela podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu.

Neskôr sme zariskovali a našli predošlú cirkevnú vodkyňu Li Zhen, aby sme sa dozvedeli viac o úschovných domoch. Po stretnutí s Li Zhen som sa dozvedela, že polícia bola u nej doma, že v jej blízkosti prehľadali niekoľko domov bratov a sestier a že polícia bola aj v ďalšom úschovnom dome, ale vďaka Božej ochrane knihy Božích slov nezabavila. Po odchode polície však manžel dozorujúcej sestry, ktorý bol neverec, povedal, aby knihy rýchlo premiestnila, a prenasledoval ju so slovami, že ak u nich znova uvidí nejakého veriaceho v Boha, zavolá políciu. Pomyslela som si, že knihy, ktoré sú uložené v dome tejto sestry, treba rýchlo premiestniť, ale potom mi napadlo: „V tomto dome už bola polícia a aj sestrin neveriaci manžel povedal, že ju zavolá. Ak tam pôjdem, nebudem len kráčať do jamy levovej? Ak ma nakoniec naozaj chytia, neubije ma polícia na smrť? Aj keby ma neubili na smrť, aj tak dostanem vysoký trest. Ale knihy Božích slov treba rýchlo premiestniť, a ak môj strach zo smrti povedie k tomu, že veľký červený drak zhabe knihy Božích slov, tak sa dopustím priestupku.“ V duchu som sa potichu modlila k Bohu a prosila som Ho, aby mi dal vieru. Spomenula som si na Božie slová: „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, mal by si zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla uskutočňovať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Musíš vydržať všetko; pre Mňa musíš byť pripravený obetovať všetko a nasleduj Ma so všetkých síl a buď pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu. Teraz nastal čas, keď ťa budem skúšať: Ponúkneš Mi svoju vernosť? Môžeš Ma verne nasledovať až na koniec cesty? Neboj sa; kto by s Mojou podporou mohol túto cestu zahatať? Pamätaj na to! Pamätaj! Všetko obsahuje Moje dobré úmysly a je pod Mojím podrobným skúmaním. Môžeš nasledovať Moje slovo vo všetkom, čo hovoríš a robíš? Keď na teba prídu skúšky ohňom, pokľakneš a budeš kričať? Alebo sa budeš krčiť, neschopný pohnúť sa vpred?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová mi dodali vieru a silu. Čoho som sa mala báť, keď bol Boh mojou oporou? Môj život bol v Božích rukách a to, či ma chytia, bolo na Ňom. Musela som do svojich činov vložiť srdce a urobiť všetko, čo treba. Zvyšok by som zverila Bohu. Potom sme sa dohodli, že knihy premiestnime, keď sestrin manžel nebude doma. Keď sestrin manžel v daný deň odišiel, ponáhľali sme sa do úschovného domu, ale na naše prekvapenie sa jej manžel vrátil skôr, ako sme so sestrou stihli prehovoriť čo i len pár slov. Cítila som sa naozaj nervózna a potichu som sa modlila k Bohu, aby nás viedol. Prevzdala som iniciatívu a pozdravila sestrinho manžela a na moje prekvapenie nás nielenže nenahlásil, ale aj pomohol premiestniť knihy Božích slov. Knihy z prvého úschovného domu sa takto bezpečne premiestnili. Táto skúsenosť mi pomohla pocítiť Božie vedenie a moja viera v Boha trochu vzrástla.

Potom som išla do druhého domu určeného na úschovu, aby som zistila informácie o situácii. Aj toto miesto prehľadala polícia, ale našťastie nenašli žiadne knihy Božích slov. Obávali sme sa, že sa polícia vráti, aby dom prehľadala znova, a tak sme chceli knihy čo najskôr premiestniť. Vedľa tohto miesta však bolo niekoľko kamier a jedna z nich bola priamo pred sestrinými dverami. Okrem toho bol sestrin dom na samom konci uličky a bez ohľadu na to, z ktorej uličky ste prišli, kamery videli všetko jasne. Bola som naozaj nervózna a premýšľala som: „Všade sú kamery, a ak vojdeme do ulice vedúcej k domu tejto sestry, ocitneme sa v slepej uličke Ak by tam človek vošiel, ťažko by unikol. Nebolo by to teda ešte ťažšie pri premiestňovaní kníh? Ak nás odhalí veľký červený drak, nebude úniku!“ V tej chvíli som pocítila ľútosť a pomyslela som si: „Prečo som sem prišla kontrolovať toto miesto? Teraz sa zdá, že premiestňovanie kníh je na mne.“ Bola som ustarostená a vystrašená a nemala som to srdce ďalej si prezerať okolie. Neodvážila som sa zostať ani o chvíľu dlhšie a ponáhľala som sa preč. Keď som prišla domov, pravdivo som povedala vodkyni, čo som videla, s tým, že za súčasnej situácie sa knihy premiestniť nedajú. Vodkyňa však na moje prekvapenie v tomto úschovnom dome už bola a povedala: „Ulička pri sestrinom dome nie je slepá. Je tam malá bočná cesta, do ktorej sa dá vojsť a ktorú kamery nevidia.“ Keď som to počula, cítila som sa trochu zahanbene. Ukázalo sa, že sestrin dom vlastne nebol v slepej uličke. Pomyslela som si: „Osobne som si oblasť prezrela. Ako to, že som si nevšimla, že z uličky vedie chodník?“ Keď som sa obzrela spätne, uvedomila som si, že som sa nechala zastrašiť kamerami, a pretože som bola bojazlivá a vystrašená, neodvážila som sa ísť do uličky a všetko si poriadne pozrieť. Uvedomila som si, že v takomto stave je nemožné, aby som túto prácu vykonala dobre, a tak som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, keď som všade videla kamery, stala som sa bojazlivou a vystrašenou a vždy som sa bála, že ma zatknú a budem trpieť. Ó, Bože, prosím, osvieť ma a veď ma, aby som mohla spoznať samu seba a poučiť sa.“

Potom som vyhľadala Božie slová, aby som vyriešila svoje problémy. Uvidela som tieto Božie slová: „Na čo ešte myslia niektorí antikristi okrem toho, že berú ohľad na vlastnú bezpečnosť? Vravia: ‚Práve teraz je naše prostredie nepriaznivé, takže menej ukazujme tvár a menej kážme evanjelium. Tak je menej pravdepodobné, že nás chytia, a práca cirkvi nebude zničená. Ak sa vyhneme chyteniu, nestaneme sa Judášom a potom budeme môcť zotrvať aj v budúcnosti, však?‘ Neexistujú vari antikristi, ktorí používajú takéto výhovorky na zavádzanie svojich bratov a sestier? Niektorí antikristi sa veľmi boja smrti a vedú hanebné životy… Neveria, že Boh môže ochrániť bezpečnosť ľudí, a určite neveria, že zasvätiť sa vydávaniu sa Bohu znamená zasvätiť sa pravde a že je to niečo, čo Boh schvaľuje. V srdci sa Boha neboja; obávajú sa len satana a podlých politických strán. Neveria v Božiu existenciu, neveria, že všetko je v Božích rukách, a určite neveria, že Boh schváli človeka, ktorý vydá všetko pre Neho a pre nasledovanie Jeho cesty a ktorý splní Jeho poverenie. Nič z toho nedokážu vidieť. V čo veria? Veria, že ak padnú do rúk veľkého červeného draka, čaká ich zlý koniec, že by mohli byť odsúdení alebo dokonca riskovať stratu života. V srdci berú ohľad len na svoju vlastnú bezpečnosť, a nie na prácu cirkvi. Nie sú to pochybovači? (Áno, sú.) Čo hovorí Biblia? ‚Kto stratí svoj život pre Mňa, ten ho nájde.‘ (Mt 10, 39) Veria týmto slovám? (Nie, neveria.) Ak sa od nich žiada, aby pri konaní svojej povinnosti riskovali, budú sa chcieť skryť a nedovolia, aby ich niekto videl – budú chcieť byť neviditeľní. To je miera, do akej sa boja. Neveria, že Boh je človeku oporou, že všetko je v Božích rukách, že ak sa niečo naozaj pokazí alebo ich skutočne prichytia, Boh to dovolil a že ľudia by mali mať podriadené srdce. Títo ľudia nemajú toto srdce, toto pochopenie ani túto prípravu. Skutočne veria v Boha? (Nie, neveria.) Nie je podstatou tohto prejavu prejav pochybovača? (Áno, je.) Je to tak. Takíto ľudia sú mimoriadne bojazliví, hrozne vystrašení a boja sa fyzického utrpenia a toho, že sa im prihodí niečo zlé. Stávajú sa ustráchanými ako plachí vtáci a už viac nedokážu vykonávať svoju prácu.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) „Antikristi sú mimoriadne sebeckí a hodní opovrhnutia. Nemajú pravú vieru v Boha a už vôbec nie sú Bohu verní; keď sa stretnú s nejakým problémom, chránia a ochraňujú len sami seba. Nič pre nich nie je dôležitejšie než vlastná bezpečnosť. Nestarajú sa o to, aké škody utrpí dielo cirkvi – pokiaľ môžu žiť a nezatknú ich, na ničom inom nezáleží. Títo ľudia sú mimoriadne sebeckí, vôbec nemyslia na bratov a sestry či na dielo cirkvi, myslia len na svoju vlastnú bezpečnosť. Sú to antikristi.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) Boh odhaľuje, že antikristi sú sebeckí a opovrhnutiahodní a chýba im vernosť voči Bohu, že neveria, že všetko je v Božích rukách, a že keď čelia nebezpečenstvu, berú ohľad len na svoje vlastné záujmy a vôbec nezvažujú záujmy Božieho domu. V takomto stave som bola. Vedela som, že domy, v ktorých boli knihy uskladnené, už polícia prehľadala a že knihy musím čo najskôr premiestniť, ale keď som videla, že okolo tohto domu bolo niekoľko kamier, ktoré všetko sledovali, začala som sa báť, že ma chytia, a žila som v hrôze a strachu pri ktorých som na obhliadku okolia ani nepomyslela. Dokonca som oľutovala, že som prišla skontrolovať situáciu. Tvárou v tvár faktom som si uvedomila, že som sa zaujímala len o svoju vlastnú bezpečnosť a vôbec som nepremýšľala o tom, ako knihy bezpečne premiestniť, akoby jediné, na čom záležalo, bolo, aby ma nechytili. Bola som úplne sebecká a opovrhnutiahodná a zjavila som povahu antikrista! Spomenula som si, ako Boh po všetky tie roky pôsobil v Číne. ČKS stíhala Krista, prenasledovala kresťanov a plienila Božie obety, ale mnohí bratia a sestry v takýchto hrozných situáciách ani len nepomysleli na svoju vlastnú bezpečnosť. Nedbali na záležitosti svojho vlastného života a smrti a boli schopní dodržiavať svoje povinnosti, aby ochránili prácu cirkvi, plniť si ich, aby uspokojili Boha, a vydávali o Bohu zvučné svedectvo. Znovu som sa pozrela na seba a videla som, že som len zbabelec, bola som ako vták, ktorého vystraší aj tetiva luku, a nemala žiadne duchovné postavenie. Cítila som sa taká zahanbená z hĺbky srdca som sa nenávidela a už som ďalej nechcela žiť takýmto sebeckým a opovrhnutiahodným spôsobom. Bola som ochotná čo najskôr premiestniť knihy Božích slov.

Na druhý deň sme s dozorujúcou sestrou išli prediskutovať, ako ich premiestniť, ale na naše prekvapenie bol ochotný pomôcť syn sestry, ktorý nebol veriaci, a dokonca premiestnil knihy z poschodia do svojho auta, aby ich odviezol. Takto sa knihy z toho domu bezpečne premiestnili. Hlboko som zakúsila, že Boh sám si udržiava svoje dielo, a cítila som, že Boh zariadil takúto situáciu, aby očistil a zmenil moju skazenú povahu, čím mi umožnil prakticky zažiť Božie dielo a pochopiť Jeho skutky. Z hĺbky srdca som Mu ďakovala a chválila Ho!

Potom som premýšľala: „Neustále sa obávam, že ma chytia a ubijú na smrť. Ako by som mala vyriešiť tento problém?“ Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Ako zomreli učeníci Pána Ježiša? Niektorých z nich ukameňovali, iných vliekli za koňom, ukrižovali hore nohami alebo ich rozštvrtilo päť koní – postretla ich najrôznejšia smrť. Aký bol dôvod ich smrti? Boli zákonne popravení za svoje zločiny? Nie. Šírili Pánovo evanjelium, ale ľudia vo svete ho neprijali a namiesto toho ich odsudzovali, a bili, nadávali im, ba dokonca ich usmrcovali – takto boli umučení. Nehovorme o konečnom výsledku týchto mučeníkov ani o Božej definícii ich správania, ale položme si túto otázku: Keď prišli na koniec, zodpovedalo to, ako dospeli ku koncu svojho života, ľudským predstavám? (Nie, nezodpovedalo.) Z pohľadu ľudských predstáv zaplatili takú veľkú cenu, aby šírili Božie dielo, no napokon ich zabil satan. To nezodpovedá ľudským predstavám, ale práve to sa im prihodilo. Boh to dovolil. Akú pravdu v tom možno hľadať? Dovolil im Boh takto zomrieť v dôsledku Jeho kliatby a odsúdenia alebo to bol Jeho plán a požehnanie? Ani jedno z toho. Čo to bolo? Ľudia teraz vnímajú svoju smrť veľmi bolestivo, no veci sa mali takto. Tak zomreli tí, ktorí verili v Boha, ako sa to dá vysvetliť? Keď spomíname túto tému, pasujete sa do ich pozície, sú teda vaše srdcia zarmútené a pociťujete skrytú bolesť? Pomyslíte si: ‚Títo ľudia plnili svoju povinnosť šírenia Božieho evanjelia a mali by sa pokladať za dobrých ľudí, ako ich teda mohol postretnúť taký koniec a výsledok?‘ Lepšie povedané, takto zomreli a odišli ich telá. Bol to spôsob ich odchodu z ľudského sveta, čo však neznamenalo, že ich výsledok bol rovnaký. Bez ohľadu na to, ako zomreli a odišli alebo ako to prebehlo, Boh takto nedefinoval konečné výsledky týchto životov, týchto stvorených bytostí. To je niečo, čo musíš jasne vidieť. Naopak, to ony použili presne tieto spôsoby na odsúdenie tohto sveta a na to, aby svedčili o Božích skutkoch. Tieto stvorené bytosti použili svoje najcennejšie životy – posledný okamih svojich životov –, aby svedčili o Božích skutkoch a veľkej Božej moci a aby oznámili satanovi a svetu, že Božie skutky sú správne, že Pán Ježiš je Boh, že On je Pán a Božie vtelené telo. Do poslednej chvíle svojho života nikdy nezapreli meno Pána Ježiša. Nebola to forma súdu tohto sveta? Pomocou svojich životov oznámili svetu a potvrdili ľuďom, že Pán Ježiš je Pán, že Pán Ježiš je Kristus, Božie vtelené telo, že dielo vykúpenia celého ľudstva, ktoré vykonal, umožňuje tomuto ľudstvu žiť ďalej – táto skutočnosť je naveky nemenná. Do akej miery si vykonali svoju povinnosť tí, ktorí boli umučení za šírenie evanjelia Pána Ježiša? Bolo to do najväčšej možnej miery?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Kázanie evanjelia je povinnosť, ktorú musia plniť všetci veriaci) Učeníci Pána Ježiša boli pri hlásaní evanjelia prenasledovaní rímskou vládou a náboženskou komunitou, ale bez ohľadu na to, ako ich sily satana prenasledovali, naďalej hlásali a svedčili o Božom diele. Radšej obetovali svoje životy, než aby sa podvolili satanovi. Niektorých ukameňovali, iných kone vliekli na smrť a ďalších ukrižovali. Svojimi životmi vydali zvučné svedectvo o Bohu. Hoci zomreli fyzicky, ich duše boli v Božích rukách. Keď som pomyslela na ich svedectvo, cítila som sa veľmi zahanbená a hlboko dojatá. Boh v posledných dňoch prišiel konať dielo a vyjadril mnoho právd, čím nám sprístupnil všetky pravdy a tajomstvá. Nasledovala som Boha mnoho rokov, tešila som sa z polievania a zaopatrenia Jeho slov, ale nebola som schopná svedčiť o Ňom. Uprostred zúrivého prenasledovania veľkým červeným drakom som sa obávala, že ma chytia a ubijú na smrť, vždy som myslela na svoje vlastné telesné záujmy a voči Bohu som nemala vôbec žiadnu vernosť. Vôbec som sa nemohla porovnávať so svätcami minulých vekov a nebola som hodná byť nasledovníčkou Boha. Život a smrť človeka sú v Božích rukách a Boh schvaľuje tých, ktorí položia svoje životy, aby splnili Jeho poverenie. Pod vedením Božích slov som už nebola obmedzovaná strachom zo zatknutia a cítila som sa veľmi oslobodená. Potom som spolupracovala so svojimi bratmi a sestrami a všetky knihy z viac než desiatich domov určených na úschovu boli bezpečne premiestnené.

Začiatkom novembra som dostala list od vodcov v mojom okrese, v ktorom stálo, že polícia zatkla viac ako tridsať ľudí z dvoch cirkví a že traja cirkevní vodcovia už zmizli. Požiadali ma, aby som išla a postarala sa o následnú prácu. Cítila som sa trochu neochotná a premýšľala som: „Prečo mám ísť zase ja? Naozaj nemôže ísť nikto iný?“ Potom som sa však upokojila a premýšľala o tom. Keďže zatkli toľko vodcov, pracovníkov, bratov a sestier, bolo naozaj ťažké nájsť vhodných ľudí, a keďže som cirkvi v tej oblasti poznala celkom dobre, bola som najvhodnejšou osobou. Tejto povinnosti som sa už nemohla vyhýbať. Ale keď som skutočne spolupracovala, stále som sa cítila veľmi bojazlivo, takže som sa modlila k Bohu a prosila som Ho, aby ma viedol. Spomenula som si na Božie slová: „Bez ohľadu na to, aký je satan ‚mocný‘, odvážny a ctižiadostivý, aká veľká je jeho schopnosť spôsobovať škody, aké rozsiahle sú techniky, ktorými kazí a zvádza človeka, aké šikovné sú triky a plány, ktorými zastrašuje človeka, a bez ohľadu na to, aká premenlivá je forma, v ktorej existuje, nikdy nedokázal vytvoriť jedinú živú bytosť, stanoviť zákony a pravidlá existencie všetkých vecí ani vládnuť a ovládať žiaden predmet, či už živý, alebo neživý. Vo vesmíre ani na nebesiach nie je jediná osoba alebo predmet, ktorý by sa z neho zrodil alebo by vďaka nemu existoval. Neexistuje jediná osoba alebo predmet, ktorému by vládol alebo ho ovládal. Naopak, nielenže musí žiť pod Božou nadvládou, ale okrem toho sa musí podriadiť všetkým Božím rozkazom a príkazom. Bez Božieho dovolenia sa satan ťažko môže dotknúť čo i len kvapky vody alebo zrnka piesku na zemi. Bez Božieho dovolenia nemôže pohnúť ani mravcami na zemi, nehovoriac o ľudstve, ktoré Boh stvoril. V Božích očiach má satan menšiu hodnotu ako ľalie na vrchu, vtáky lietajúce vo vzduchu, ryby v mori či červy na zemi. Jeho úlohou uprostred všetkých vecí je všetkému slúžiť, slúžiť ľudstvu a slúžiť Božiemu dielu a Jeho plánu riadenia. Bez ohľadu na to, aká zlomyseľná je jeho povaha a aká zlá je jeho podstata, jediné, čo môže robiť, je poslušne sa riadiť svojou funkciou: slúžiť Bohu a byť Jeho protipólom. Také je jadro a pôvodné postavenie satana. Jeho podstata nie je spätá so životom, mocou ani autoritou; je to len hračka v Božích rukách, len akýsi stroj, ktorý slúži Bohu!“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný I) Boh povedal, že satan je nástroj, ktorý slúži Božiemu dielu, a že nech je satan akokoľvek agresívny a jeho prirodzenosť akokoľvek podlá, bez Božieho dovolenia sa nám neodváži dotknúť ani vlasu na hlave. Ak by Boh dovolil, aby ma zatkli, mala by som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu a napodobniť Pánových učeníkov tým, že položím svoj život, ale keďže ma nezatkli, mala by som sa dobre postarať o následnú prácu. Pomyslela som na to, ako sme tu dlho spolupracovali, a hoci bola situácia naozaj hrozná, podarilo sa nám bezpečne premiestniť nejaké knihy. Bolo to všetko tým, že nás Boh krok za krokom viedol, a bola to Božia zvrchovanosť a ochrana. S touto myšlienkou som sa bola ochotná spoľahnúť na Boha, aby som touto situáciou prešla.

Neskôr som sa dozvedela, že dvaja vodcovia sa po zatknutí stali Judášmi a vyzradili všetkých bratov a sestry v cirkvi aj všetky úschovné domy. Knihy Božích slov z troch domov určených na úschovu zhabala polícia, zatiaľ čo v ďalšom dome pri prehliadke nenašla žiadne a bratia a sestry neskôr v noci knihy premiestnili. Odvtedy bol však tento úschovný dom pod policajným dohľadom. Polícia sa tiež vyhrážala, že nastražila neuniknuteľnú pascu, aby zasiahla proti Cirkvi Všemohúceho Boha. Polícia nenašla knihy Božích slov ani v ďalšom úschovnom dome a bolo ich preto potrebné rýchlo premiestniť. Tvárou v tvár takejto hroznej situácii som sa trochu bála a premýšľala som: „Často som prichádzala do styku s tými, ktorých zatkli, a polícia si ma mohla kedykoľvek vziať na mušku; nezatknú ma nakoniec, keď pôjdem premiestniť knihy Božích slov?“ Začala som mať chuť cúvnuť. Vedela som však, že môj stav nie je správny, a tak som sa stále modlila k Bohu. Spomenula som si na Božie slová: „Viera je ako most z jedného brvna: tí, ktorí žalostne lipnú na živote, budú mať ťažkosti cezeň prejsť, ale tí, čo sú pripravení položiť život, môžu prejsť istým krokom a bez obáv. Ak človek prechováva váhavé a bojazlivé myšlienky, je to preto, že ho podviedol satan, ktorý sa obáva, že prekročíme most viery, aby sme vstúpili do Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) „Bez ohľadu na to, čo od teba Boh vyžaduje, musíš sa o to len usilovať celou svojou silou a ja dúfam, že v týchto posledných dňoch budete schopní pred Ním splniť svoju vernosť Bohu. Pokiaľ budeš vidieť, že Boh sa na svojom tróne spokojne usmieva, potom aj keby bola táto chvíľa stanoveným časom tvojej smrti, môžeš sa zasmiať i usmiať, keď zavrieš oči. Kým si nažive, musíš pre Boha vykonať svoju poslednú povinnosť. V minulosti bol Peter pre Boha ukrižovaný dolu hlavou; ty by si mal však Boha uspokojiť v týchto posledných dňoch a minúť celú svoju energiu v Jeho záujme. Čo môže stvorená bytosť spraviť pre Boha? Preto by si sa mal v predstihu vydať do Božích rúk, nech ťa ovláda podľa vlastného uváženia. Pokiaľ Ho to urobí šťastným a spokojným, dovoľ Mu, nech si s tebou robí, čo chce. Aké majú ľudia právo sťažovať sa?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výklad záhad „Slová Boha celému vesmíru“, 41. kapitola) Božie slová ma povzbudili. Hoci som sa nemohla porovnávať s Petrom, musela som nasledovať jeho príklad a nechať sa Bohom ovládať podľa Jeho vôle. Musela som nasadiť vlastný život a premiestniť knihy. S bratmi a sestrami sme ich potom bezpečne premiestnili.

Prostredníctvom tejto skúsenosti som získala skutočné poznanie o Božej autorite a Jeho všemohúcnosti a múdrosti a aj moja viera v Boha vzrástla. Zároveň som spoznala svoju sebeckú a opovrhnutiahodnú prirodzenosť. Takéto poznatky a prínosy by som v pohodlnom prostredí nezískala.