Xu Zhen, Čína

Moji rodičia ma odmalička vždy veľmi milovali a tvrdo fyzicky dreli, aby sme spolu s bratom mohli vychodiť školu. Pri pohľade na to, ako od svitu do mrku tak tvrdo pracujú, som myslela na to, že: „Keď vyrastiem, musím zarobiť kopu peňazí, aby som im mohla zaistiť lepší život,“ a po nástupe do zamestnania som im preto v nádeji, že im tým zlepším kvalitu života, posielala všetky zarobené peniaze. Neskôr som prijala Božie dielo posledných dní a podelila som sa s rodičmi o evanjelium. A hoci môj otec prestal veriť, pretože sa bál prenasledovania veľkého červeného draka, mama ma v mojej povinnosti podporovala ďalej a pomáhala mi s výchovou dieťaťa. Mala som pocit, že pre mňa rodičia spravili tak veľa, a pri každej svojej návšteve som sa im snažila čo najviac pomáhať s domácimi prácami a prejavovať úctu, vďaka čomu sa cítila uvoľnenejšie. V júni roku 2022 ma za moju evanjelizáciu začala prenasledovať polícia, a tak už som sa potom nemohla vrátiť domov navštíviť svojich rodičov ani dieťa. Navyše ma trápilo aj to, že rodičia už sú starí a majú chatrné zdravie a že by sa o nich v chorobe nemal kto starať. Vďaka čítaniu Božích slov som pochopila, že celý život človeka usporiadava Boh, ktorý je zvrchovaný aj nad osudom mojich rodičov, a oboch som Mu preto zverila, takže to už veľmi neovplyvňovalo môj stav a ja som mohla normálne konať svoju povinnosť.

Koncom novembra 2022 som dostala list od jednej sestry, v ktorom sa písalo, že mama leží v nemocnici v kritickom stave. Neuvádzalo sa v ňom však, akú chorobu má, a ja som sa veľmi obávala, pretože som o tejto chorobe ani o jej zdravotnom stave nič nevedela. Veľmi som sa chcela vrátiť, aby som mamu navštívila. No potom som pomyslela na to, ako ma ešte stále prenasleduje polícia, ako veľa práce mám s riešením následkov v niekoľkých cirkvách, ktoré čelia zatknutiam, a ako by môj odchod zdržal cirkevnú prácu. Bola som veľmi rozpoltená, a tak som sa modlila k Bohu, ktorému som maminu chorobu zverila. V polovici mája 2023 som z domova dostala list, v ktorom stálo, že mi mama v predošlom roku umrela na mŕtvicu a otca zas len niekoľko dní dozadu skolil astmatický záchvat. Tá náhla správa pre mňa bola až priveľa. Keď som si spomenula na to, ako rýchlo sa pominuli a že už nemám rodičov, zaplavila ma vlna bolesti a ja som jednoducho nemohla prestať plakať. Napadlo mi, ako som sa o nich nestarala, keď boli chorí, a ako som sa s nimi pred smrťou poslednýkrát nestretla. Mala som pocit, že museli byť veľmi smutní, že som ich ako dcéra musela sklamať a že ma moji príbuzní určite nazývali neúctivou dcérou alebo nevďačnou naničhodníčkou. Cítila som sa taká slabá, že som sa zmohla len na plač. Keď som si šla do izby ľahnúť, hlavu mi zaplnili obrazy mojich rodičov. Ich úsmevy, to, akí ku mne boli láskaví, a scény z nášho spoločného života pripomínali film, ktorý sa mi v mysli prehrával stále dookola. Spomenula som si, aké ťažké to mali s mojou výchovou, ako tvrdo fyzicky dreli, nech môžem vychodiť školu, a ako mi mama pomáhala starať sa o moje dieťa, keď som si mimo domu konala svoje povinnosti. Cítila som, že im toľko dlžím za každú jednu maličkosť, čo pre mňa spravili, a tak veľmi ma to bolelo. Dokonca som si myslela, že keby som nevykonávala svoju povinnosť a namiesto toho pracovala a zarábala, mohla som im pomôcť so životnými nákladmi a poskytnúť peniaze na ich liečbu, keď boli chorí, takže by možno neumreli tak skoro. Pri myšlienke na všetky tie roky, čo som pri nich nebola, aby som sa o nich starala, a neplnila som si svoje záväzky ako ich dcéra, cítila som sa ako hriešnica, ktorá im toľko dlží! V tých dňoch som bola vo veľmi skormútenom stave, nedokázala som jesť ani spať a žila som s pocitom viny a v bolesti. Aj napriek tomu, že som stále konala svoju povinnosť, som mala hlboko ustarané srdce a navyše mi chýbal zmysel pre bremeno spočívajúce v sledovaní práce na evanjeliu, ktorú som mala na starosti, čo malo vplyv aj na tú moju. Vo svojej bolesti som sa pomodlila k Bohu: „Bože, zomreli mi rodičia a veľmi ma to bolí a trápi. Prosím, pomôž mi a ochráň moje srdce pred starosťami.“ Po modlitbe som sa cítila o niečo uvoľnenejšie. Spomenula som si na Božie slová o tom, ako sa vyrovnať so smrťou rodičov, a tak som ich vyhľadala, nech si ich môžem prečítať.

Všemohúci Boh hovorí: „Aj pokiaľ ide o smrť rodičov, ľudia by mali mať správny a racionálny postoj. … Ako by si mal teda vyriešiť neočakávanú ranu, ktorú ti to spôsobí, ešte predtým, ako sa to stane, aby to neovplyvnilo a nezasiahlo vykonávanie tvojej povinnosti alebo cestu, po ktorej kráčaš? Najprv sa pozrime na to, čo presne znamená smrť a čo presne znamená skonanie – neznamená to, že človek opúšťa tento svet? (Áno.) Znamená to, že život človeka, ktorý sa vyznačuje fyzickou prítomnosťou, sa odstráni z hmotného ľudským okom viditeľného sveta, a zmizne. Táto osoba potom pokračuje v živote v inom svete, v inej podobe. Odchod tvojich rodičov znamená, že vzťah, ktorý si s nimi mal na tomto svete, sa rozplynul, zmizol a skončil sa. Žijú v inom svete, v iných podobách. Pokiaľ ide o to, ako sa bude odvíjať ich život v tom inom svete, či sa vrátia do tohto sveta, či sa s tebou opäť stretnú, či budú mať s tebou nejaký telesný vzťah alebo citové väzby, to určuje Boh a nemá to s tebou nič spoločné. Ich skonanie skrátka znamená, že ich poslanie na tomto svete sa skončilo a urobila sa za nimi úplná bodka. Ich poslanie v tomto živote a na tomto svete sa skončilo, takže sa skončil aj tvoj vzťah s nimi. Pokiaľ ide o to, či sa v budúcnosti reinkarnujú, či ich čaká nejaký trest a obmedzenie alebo nejaké zaobchádzanie a opatrenia na druhom svete, má to niečo spoločné s tebou? Môžeš o tom rozhodnúť? Nemá to s tebou nič spoločné, nemôžeš o tom rozhodovať a nebudeš môcť o tom získať nijaké správy. Tvoj vzťah s nimi v tomto živote sa v tom momente skončí. To znamená, že osud, ktorý vás spájal, keď ste žili bok po boku 10, 20, 30 alebo 40 rokov, sa vtedy skončí. Oni sú potom oni, ty si ty a medzi vami už neexistuje vôbec žiadny vzťah. Aj keď všetci veríte v Boha, oni vykonávali svoje povinnosti a ty vykonávaš svoje; keď už nežijú v tom istom priestore, nie je už medzi vami žiaden vzťah. Jednoducho už dokončili poslania, ktoré im Boh zveril. Takže pokiaľ ide o povinnosti, ktoré si plnili voči tebe, tie sa končia v deň, keď začneš existovať nezávisle od nich – so svojimi rodičmi už nemáš nič spoločné. Ak dnes skonajú, bude ti chýbať len niečo na citovej úrovni a budeš mať o dvoch milovaných ľudí, po ktorých by si túžil, menej. Už nikdy ich neuvidíš a už nikdy viac o nich nebudeš počuť žiadne správy. To, čo sa s nimi potom stane, a ich budúcnosť s tebou nemá nič spoločné, nebudú medzi vami žiadne pokrvné väzby, dokonca už nebudete ani rovnakým druhom bytia. Tak to je. Skonanie tvojich rodičov bude poslednou správou, ktorú si o nich na tomto svete vypočuješ, a poslednou z etáp, ktoré uvidíš alebo si vypočuješ, pokiaľ ide o ich skúsenosti s narodením, starnutím, chorobami a smrťou v ich živote. To je všetko. Ich smrť ti nič nevezme ani nič nedá, jednoducho zomrú, ich ľudské cesty sa skončia. Takže keď príde na rad ich skonanie, je jedno, či ide o náhodné úmrtia, normálne úmrtia, úmrtia na choroby a podobne, v každom prípade, ak by nebolo Božej zvrchovanosti a opatrení, žiadna osoba ani sila by im nemohla vziať život. Ich skonanie znamená len ukončenie ich fyzického života. Ak ti chýbajú a túžiš po nich, alebo sa za seba kvôli svojim pocitom hanbíš, nič z toho by si nemal a nemusíš cítiť. Odišli z tohto sveta, takže nie je dôvod, aby ti chýbali, však? Ak si myslíš: ‚Chýbal som svojim rodičom počas všetkých tých rokov? O koľko viac trpeli, pretože som nebol po ich boku a nepreukazoval som im toľko rokov synovskú zbožnosť? Počas všetkých tých rokov som si vždy prial, aby som s nimi mohol stráviť pár dní, vôbec som nečakal, že skonajú tak skoro. Som smutný a cítim sa previnilo.‘ Nie je potrebné, aby si takto premýšľal, ich smrť nemá s tebou nič spoločné. Prečo nie? Lebo aj keby si im preukázal synovskú zbožnosť alebo ich sprevádzal, nie je to záväzok ani úloha, ktorú ti dal Boh. Boh určil, koľko šťastia a koľko utrpenia sa od teba tvojim rodičom dostane – to s tebou nemá vôbec nič spoločné. Nebudú žiť dlhšie preto, lebo si s nimi, ani nebudú žiť kratšie preto, lebo si od nich ďaleko a nemohol si byť s nimi často. Boh určil, ako dlho budú žiť, a s tebou to nemá nič spoločné. Ak sa teda dozvieš správu, že tvoji rodičia počas tvojho života skonali, nemusíš sa cítiť previnilo. Mal by si sa k tejto záležitosti postaviť správnym spôsobom a prijať ju.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Keby si nebol odišiel z domu, aby si vykonával svoju povinnosť inde, a bol by si zostal pri svojich rodičoch, zabránil by si tomu, aby ochoreli? (Nie.) Môžeš ovplyvniť, či tvoji rodičia budú žiť alebo zomrú? Môžeš ovplyvniť, či budú bohatí alebo chudobní? (Nie.) Nech už tvoji rodičia dostanú akúkoľvek chorobu, nebude to preto, lebo ich vyčerpala tvoja výchova, alebo preto, že by si im chýbal. Hlavne sa kvôli tebe nenakazia žiadnou z týchto závažných, ťažkých a možno aj smrteľných chorôb. Je to ich osud a s tebou to nemá nič spoločné. Bez ohľadu na to, ako synovsky sa správaš, maximálne môžeš trochu zmierniť ich telesné utrpenie a bremeno, ale čo sa týka toho, kedy ochorejú, akú chorobu dostanú, kedy a kde zomrú – majú tieto veci s tebou niečo spoločné? Nie, nemajú. Ak sa správaš ako syn, ak nie si bezcitným nevďačníkom a tráviš s nimi celé dni a bdieš nad nimi, neochorejú? Neumrú? Ak majú ochorieť, neochorejú aj tak? Ak majú zomrieť, či aj tak nezomrú? Nie je to tak?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po dočítaní Božích slov som si uvedomila, že to, kedy sa človek narodí, kedy umrie a ako dlho bude žiť, je všetko súčasťou Božej zvrchovanosti a predurčenia. A Boh rovnako usporiadava a ovláda aj to, kedy a ako zomrú naši rodičia. Nevnímala som veci na základe Božích slov a neuznávala som Jeho zvrchovanosť. Myslela som si, že keby som neodišla preč konať svoju povinnosť, mohla som sa o rodičov postarať a umožniť im lekársku starostlivosť, keď boli chorí, takže by možno žili o niekoľko rokov dlhšie a neumreli tak skoro. Moje názory na veci boli rovnaké ako tie, ktoré zastávali neverci, a totožné s názormi pochybovačov. Vybavila som si, ako som sa raz vrátila domov navštíviť rodičov, keď boli chorí, no mohla som im akurát tak ponúknuť pár upokojujúcich slov, poradiť im, aby sa o seba starali, a dať im tú trochu peňazí, ktoré som mala, nech si kúpia lieky. Ich stav sa však nezlepšil a ja som nedokázala zmierniť ich utrpenie. Najmä keď som čítala tieto Božie slová: „Nech už tvoji rodičia dostanú akúkoľvek chorobu, nebude to preto, lebo ich vyčerpala tvoja výchova, alebo preto, že by si im chýbal. Hlavne sa kvôli tebe nenakazia žiadnou z týchto závažných, ťažkých a možno aj smrteľných chorôb. Je to ich osud a s tebou to nemá nič spoločné,“ som si konečne uvedomila, že so mnou smrť rodičov nemá nič spoločné a že keď nadišiel koniec ich dĺžky života, mali tento svet opustiť v čase, ktorý im Boh predurčil. Bol to ich osud. Spomenula som si, ako mi mama povedala, že otca už niekoľkokrát poslali do nemocnice v kritickom stave, aby mu zachránili život. Všetci si mysleli, že onedlho zomrie, no on nakoniec prežil. Mnohí ľudia ostávajú po boku svojich rodičov a starajú sa o nich celé roky, a predsa nemôžu zabrániť ich smrti, keď ochorejú. Nezachráni ich žiadne množstvo peňazí. Pochopila som, že Boh je zvrchovaný nad osudom každého, a aj keby som s cieľom postarať sa o svojich rodičov stála po ich boku, stále by dostali choroby, ktoré mali dostať. Bolo by jedno, koľko peňazí by som minula na ich liečbu. Tie by ich životy nezachránili. Navyše moji rodičia mali obaja cez šesťdesiat a otec už niekoľko rokov trpel astmou, bol každý deň odkázaný na lieky, aby prežil, a mal veľké bolesti, takže keď teraz skonal, tak už viac netrpel chorobou a bolo to preňho istou formou úľavy. S týmito myšlienkami som sa do istej miery upokojila, trochu sa mi zlepšil stav a začala som normálne konať svoju povinnosť.

Jedného dňa som kvôli nej vyšla von a v autobuse uvidela jeden starší pár, ktorý mal približne toľko, čo moji rodičia. Znovu som si na nich spomenula a napadlo mi, že už umreli, a tak teraz nežili v rovnakom svete ako ja. Tá myšlienka mi nahnala slzy do očí a upadla som do naozaj pochmúrneho stavu. Opätovne som pritom na nich spomínala najmä na Nový rok a cítila som sa ako zlá dcéra za to, že som im nedokázala dať pohodlný život. Bola to prekážka, cez ktorú som sa nedokázala preniesť, a cítila som sa im hlboko zaviazaná. Vedela som, že nie som v správnom stave, a modlila som sa k Bohu: „Bože, zomreli mi rodičia a ja viem, že za tým je Tvoja zvrchovanosť a opatrenie, no neviem to nechať tak a zisťujem, že žijem s pocitom viny a viním samu seba. Prosím, pomôž mi tento stav vyriešiť.“

Potom som si prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Keď ide o zvládanie očakávaní rodičov, je jasné, aké princípy treba dodržiavať a akých bremien sa treba vzdať? (Áno.) Aké bremená teda ľudia presne nesú? Musia počúvať svojich rodičov a nechať ich žiť dobrý život; všetko, čo rodičia robia, je pre ich dobro; a musia robiť to, čo rodičia povedia, aby sa správali úctivo. Okrem toho musia ako dospelí robiť veci pre svojich rodičov, oplácať im láskavosť, byť k nim úctiví, sprevádzať ich, nespôsobovať im zármutok ani sklamanie, nezmariť ich nádeje a robiť všetko pre to, aby zmenšili ich utrpenie alebo ho dokonca úplne odstránili. Ak to nedokážeš dosiahnuť, si nevďačný, neúctivý, zaslúžiš si, aby ťa zasiahol blesk a ostatní ťa zavrhli, a si zlý človek. Sú toto tvoje bremená? (Áno.) Keďže tieto veci sú ľudskými bremenami, ľudia by mali prijať pravdu a riadne im čeliť. Iba prijatím pravdy sa dá týchto bremien a nesprávnych myšlienok a názorov zbaviť a zmeniť ich. Ak neprijmeš pravdu, môžeš sa vydať inou cestou? (Nie.) Či už ide o zbavenie sa rodinných alebo telesných bremien, všetko sa začína prijatím správnych myšlienok a názorov a prijatím pravdy. Keď začneš prijímať pravdu, tieto tvoje vnútorné nesprávne myšlienky a názory sa postupne rozoberú, rozlíšia a odhalia a potom sa postupne odmietnu. Počas procesu rozoberania, rozlišovania a následného opúšťania a odmietnutia týchto nesprávnych myšlienok a názorov budeš postupne meniť svoj postoj a prístup k týmto záležitostiam. Tieto myšlienky, ktoré pochádzajú z tvojho ľudského svedomia alebo pocitov postupne zoslabnú. Už ťa nebudú trápiť ani spútavať hlboko v tvojej mysli, ovládať ani ovplyvňovať tvoj život, ani zasahovať do tvojho vykonávania povinnosti. Ak si napríklad prijal správne myšlienky a názory a tiež tento aspekt pravdy, keď sa dozvieš správu o smrti svojich rodičov, budeš za nich len roniť slzy bez pomyslenia na to, ako si im počas týchto rokov neoplatil láskavosť tvojej výchovy, ako si ich nechal toľko trpieť, ako si sa im ani trochu neodvďačil alebo ako si im nedovolil žiť dobrý život. Už sa nebudeš za tieto veci obviňovať – skôr budeš vykazovať normálne prejavy vyplývajúce z potrieb normálnych ľudských pocitov; budeš roniť slzy a potom ti bude za nimi trochu smutno. Čoskoro sa tieto veci stanú prirodzenými a normálnymi a ty sa rýchlo ponoríš do normálneho života a vykonávania svojich povinností; táto záležitosť ťa nebude trápiť. Ak však tieto pravdy neprijmeš, keď sa dozvieš správu o smrti svojich rodičov, budeš nekonečne dlho plakať. Budeš ich ľutovať, že to celý život nemali ľahké a že vychovali také neúctivé dieťa, ako si ty. Keď boli chorí, nebdel si pri ich lôžku, a keď zomreli, na pohrebe si ani nezaplakal a nesmútil si; sklamal si ich, zmaril ich nádeje a nedovolil si im žiť dobrý život. S týmto pocitom viny budeš žiť dlho a vždy, keď si na to spomenieš, budeš plakať a cítiť tupú bolesť v srdci. Vždy, keď sa stretneš s okolnosťami alebo ľuďmi, udalosťami a vecami, ktoré s tým súvisia, budeš reagovať emocionálne; tento pocit viny ťa môže sprevádzať do konca života. Aký je na to dôvod? Taký, že si nikdy neprijal pravdu alebo správne myšlienky a názory ako svoj život; namiesto toho ťa naďalej ovládajú tvoje staré myšlienky a názory a ovplyvňujú tvoj život. Takže v dôsledku smrti svojich rodičov stráviš zvyšok života v bolesti. Toto nepretržité utrpenie bude mať následky, ktoré výrazne presahujú malé telesné nepohodlie; ovplyvní to tvoj život, tvoj postoj k vykonávaniu povinností, tvoj postoj k práci cirkvi, tvoj postoj k Bohu, ako aj ku každej osobe alebo záležitosti, ktorá sa dotkne tvojej duše. Môže sa tiež stať, že ťa sklamú a odradia viaceré záležitosti, budeš zronený a pasívny, stratíš vieru v život, nadšenie a motiváciu pre čokoľvek a podobne. Časom sa tento vplyv neobmedzí len na tvoj jednoduchý každodenný život; ovplyvní aj tvoj postoj k vykonávaniu povinností a cestu, ktorou sa v živote vydáš. To je veľmi nebezpečné. Toto nebezpečenstvo môže spôsobiť, že nebudeš môcť primerane vykonávať svoje povinnosti ako stvorená bytosť, a dokonca môžeš prestať vykonávať svoje povinnosti na polceste alebo prechovávať odmietavú náladu a postoj k povinnostiam, ktoré vykonávaš. Stručne povedané, tento druh situácie sa časom nevyhnutne zhorší a spôsobí, že tvoja nálada, emócie a mentalita sa budú vyvíjať nepriaznivým smerom. Rozumieš? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Po dočítaní Božích slov som si uvedomila, že dôvodom, prečo som žila v bolestiach a s pocitom viny, bolo, že som prijala tradičné satanove názory ako „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“, „o rodičov sa v ich starobe treba starať a previesť ich až ku sklonku ich života“ a „neúctivé dieťa je horšie ako zviera“. Verila som, že to, že niekto k rodičom prechováva úctu, stará sa o nich v starobe a sprevádza ich až do konca života, znamená, že má svedomie a ľudskú prirodzenosť, a že ak to niekto nerobí, je to bezohľadný človek, ktorý ľudskú prirodzenosť nemá. Moje srdce tak bolo plné viny a v mojom svedomí sa ozýval stiesnený pocit odsúdenia. Keď som sa dozvedela o smrti oboch rodičov, napadlo mi, aké to mali ťažké s mojou výchovou a koľko toho pre mňa obetovali. Lenže ja som ich v starobe nezabezpečila, nestarala som sa o nich, keď boli chorí, a pred smrťou som sa s nimi ani len poslednýkrát nestretla. Mala som neutíchajúci pocit, že som neúctivá, že som si ako dieťa nesplnila svoje záväzky a že ma za to ostatní odsúdia a zavrhnú, a nemohla som si preto odpustiť. Považovala som názory ako „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“, „o rodičov sa v ich starobe treba starať a previesť ich až ku sklonku ich života“ a „neúctivé dieťa je horšie ako zviera“ za pozitívne veci, no nenahliadala som na veci v súlade s Božími slovami. Boh v skutočnosti súdi, či má istý človek svedomie a ľudskú prirodzenosť podľa toho, či si dokáže plniť povinnosť stvorenej bytosti a uspokojiť Ho. Ak dokáže všetko zanechať, aby sa Mu vydával, a plniť si povinnosť stvorenej bytosti, tak je Mu verný a má veľké svedomie aj ľudskú prirodzenosť. No ak naopak zanechá svoju povinnosť, aby bol úctivý k rodičom, tak žije pre vlastné telesné pocity, je sebecký a opovrhnutiahodný a chýba mu ľudská prirodzenosť, aj keby sa o rodičov veľmi dobre dobre staral a všetci by ho chválili za to, že je úctivým dieťaťom. Spomenula som si na svätých, ktorí v priebehu dejín zanechali svoje rodiny a práce, aby kázali Pánovo evanjelium. Na to, aby ľudí priviedli pred Boha a umožnili im získať Jeho spásu, opustili svoju vlasť aj rodinu. A hoci sa v očiach ľudí javili ako bezcitní, pretože sa nestarali o rodinu alebo neboli úctiví k svojim rodičom, v Božích očiach si plnili svoje povinnosti stvorených bytostí a mali svedomie aj ľudskú prirodzenosť. Boh si ich skutky pripomínal. A ja som vo viere v Neho nasledovala tú správnu cestu, trpela prenasledovaním zo strany ČKS a nemohla sa vrátiť domov. Moju neschopnosť postarať sa o rodičov spôsobili moje okolnosti, nie môj nedostatok úcty voči nim alebo svedomia. Nezáležalo na tom, ako ma vnímala rodina alebo ako mi nadávali neverci. Cesta, na ktorej som bola, nebola nesprávna. To, ako ma druhí vnímajú, nie je dôležité a záleží len na tom, či si viem získať Božie schválenie. To je to, čo je najdôležitejšie. Žila som v stave zaviazanosti a viny za smrť svojich rodičov, prechovávala som voči Bohu sťažnosti a vzburu a nebola som verná vo svojej povinnosti. V čom som mala akúkoľvek ľudskú prirodzenosť alebo svedomie? Boh mi dal život, bdel nado mnou, chránil ma a postaral sa o všetky moje potreby a ja som sa na Neho aj tak sťažovala. Naozaj som nedokázala rozlíšiť dobré od zlého. Bola som úplne nerozumná! Keď som si tieto veci uvedomila, pomodlila som sa k Bohu: „Bože, nechcem žil v bolesti zo smrti svojich rodičov. Chcem sa Ti kajať.“

Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Kto sa rozhodol priviesť ťa na svet: ty alebo tvoji rodičia? Kto si koho vybral? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, odpoveď znie: nikto z vás. To, že sa im narodíš, si si nezvolil ani ty, ani tvoji rodičia. Ak sa pozrieš na koreň tejto veci, uvidíš, že to určil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne; bez toho, aby si mal na výber. A z pohľadu tvojich rodičov, to oni ťa priviedli na svet z vlastnej vôle, je tak? Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho posvätenia, v prípade tvojho narodenia mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli priviesť ťa na svet, oni o všetkom rozhodli. Ty si si nevybral, že sa narodíš práve im. Pasívne si sa im narodil a nemal si v tejto veci na výber. Tvoji rodičia mali všetku moc a rozhodli sa priviesť ťa na svet a sú preto povinní a zodpovední odchovať ťa, vychovať z teba dospelého človeka a poskytnúť ti vzdelanie, jedlo, oblečenie a peniaze – je to ich zodpovednosť a povinnosť a mali by to robiť, zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – museli ťa vychovávať oni. Pretože si bol malý, nevedel si sa vychovávať sám a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Bol si vychovávaný tak, ako sa tvoji rodičia rozhodli. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil plevami a divými rastlinami, tak si prežil na plevách a divých rastlinách. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. Je to rovnaké, ako keď sa tvoji rodičia starajú o kvet. Keďže sa oň chcú starať, mali by ho hnojiť, zalievať a uistiť sa, že má dosť slnka. Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na dôvod, prečo ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) Plnenie rodičovskej povinnosti voči tebe sa nepovažuje za láskavosť, takže ak si tvoji rodičia plnia svoju povinnosť voči kvetu alebo rastline, polievajú ju a hnoja, to sa za láskavosť považuje? (Nie.) To už vôbec nie je láskavosť. Kvety a rastliny rastú lepšie vonku – ak sú zasadené v zemi a vystavené vetru, slnku a dažďu, darí sa im. Keď sú zasadené v kvetináči vnútri, nerastú tak dobre ako vonku, ale nech sú kdekoľvek, žijú, však? Bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú, nariadil to Boh. Si živým človekom a Boh preberá zodpovednosť za každý život, umožňuje mu prežiť a dodržiavať zákon, ktorým sa riadia všetky stvorené bytosti. Ako človek však žiješ v prostredí, v ktorom ťa vychovávajú tvoji rodičia, takže by si mal v tomto prostredí vyrastať a existovať. To, že žiješ v tomto prostredí, je vo väčšej miere zásluhou Božieho nariadenia; v menšej miere ide o zásluhu tvojich rodičov, ktorí ťa vychovávajú, však? V každom prípade si tvoji rodičia tým, že ťa vychovávajú, plnia svoju povinnosť a záväzok. Vychovať z teba dospelého človeka je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Ak sa to nedá nazvať láskavosťou, nie je to potom niečo, z čoho by si sa mal tešiť? (Je.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Rodičia by ťa mali vychovávať, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Tvoji rodičia si teda voči tebe plnia len istý druh povinnosti a ty ju len prijímaš, ale určite od nich nedostávaš milosť ani láskavosť. Plodenie detí, starostlivosť o ne, rozmnožovanie a výchova ďalšej generácie sú pre každé živé stvorenie istým druhom zodpovednosti. Vtáky, kravy, ovce a dokonca aj tigre sa napríklad musia po rozmnožení starať o svoje potomstvo. Neexistujú živé stvorenia, ktoré by nevychovávali svoje potomstvo. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale nie je ich veľa. Ide o prirodzený jav v existencii živých stvorení, je to ich inštinkt a nemožno to pripísať láskavosti. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko úsilia a peňazí na teba vynaložia, nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil, pretože ide o ich rodičovskú zodpovednosť. Keďže ide o povinnosť a záväzok, malo by to byť zadarmo a nemali by žiadať náhradu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po dočítaní Božích slov som si uvedomila, že vychovávať ma po tom, čo mi dali život, bolo ich záväzkom a úlohou a nedalo sa to považovať za láskavosť. No keďže som nerozumela pravde a pristupovala k rodičovskej starostlivosti a výchove ako k láskavosti, myslela som si, že by som im ju vzhľadom na to, koľko mi toho dali a že ku mne boli láskaví, mala splatiť. Keď boli rodičia chorí, tak som ich starostlivosť neopätovala a tesne pred smrťou som ich ani len poslednýkrát nevidela. Cítila som sa im hlboko zaviazaná, no po čítaní Božích slov som si uvedomila, že výchova detí, kým nevyrastú, je niečo, čo rodičia majú robiť. Je to ich zodpovednosť. Rovnako ako človek, ktorý sa stará o izbovú rastlinu, je povinný ju polievať a hnojiť, čo sa nepovažuje za láskavosť. Dobrota mojich rodičov aj všetky tie veci, čo pre mňa spravili, pramenili z Božej zvrchovanosti a opatrenia a ja by som ich mala prijať ako niečo, čo je od Neho. Nič som rodičom nedlžila ani som im nič nemusela splatiť alebo vynahradiť. Keď som to pochopila, bolesť v mojom srdci trochu poľavila.

A keď išlo o môj pohľad na rodičov, našla som cestu v Božích slovách. Prečítala som si tieto slová Boha: „Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi – to znamená, že by si nemal stále premýšľať o tom, ako im musíš niečo splatiť len preto, lebo ťa tak dlho vychovávali. Ak nie si schopný splatiť im to, ak nemáš možnosť alebo vhodné okolnosti na to, aby si im to splatil, vždy budeš cítiť smútok a vinu, a to dokonca až natoľko, že budeš smutný zakaždým, keď uvidíš niekoho, kto je so svojimi rodičmi, ako sa o nich stará alebo ako robí nejaké veci, aby im preukázal synovskú zbožnosť. Boh nerozhodol, aby ťa tvoji rodičia vychovávali a umožnili ti vyrásť v dospelého človeka preto, aby si im to celý život splácal. Máš povinnosti a záväzky, ktoré musíš v tomto živote splniť, cestu, ktorou sa musíš vydať, a máš svoj vlastný život. V tomto živote by si nemal vkladať všetku svoju energiu do splácania láskavosti svojich rodičov. Je to iba niečo, čo ťa sprevádza v tvojom živote a na tvojej životnej ceste. Z hľadiska ľudskej prirodzenosti a citových vzťahov je to niečo, čomu sa nedá vyhnúť. Ale pokiaľ ide o to, aký typ vzťahu je tebe a tvojim rodičom súdené mať, či budete môcť žiť spolu po zvyšok života alebo či sa oddelíte a osud vás neprepojí, to závisí od Božích ovládaní a opatrení. Ak Boh ovládal a opatril veci tak, že počas tohto života budeš na inom mieste ako tvoji rodičia, že budeš od nich veľmi ďaleko a často nebudete môcť žiť spolu, potom je pre teba plnenie tvojich povinností voči nim len akýmsi druhom túženia. Ak ti Boh zariadil, že v tomto živote budeš žiť veľmi blízko svojich rodičov a budeš môcť zostať po ich boku, potom plnenie si nejakých svojich povinností voči rodičom a prejavovanie im istej synovskej zbožnosti sú veci, ktoré by si mal v tomto živote robiť – na tom sa nedá nič kritizovať. Ak si však na inom mieste ako tvoji rodičia a nemáš možnosť alebo vhodné okolnosti na to, aby si im prejavoval synovskú zbožnosť, potom to nemusíš považovať za niečo nehanebné. Nemal by si sa hanbiť pozrieť sa rodičom do očí, pretože im nemôžeš prejavovať synovskú zbožnosť, sú to iba tvoje okolnosti, ktoré ti to neumožňujú. Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Je veľa vecí, ktoré musíš v tomto živote urobiť, a sú to všetko veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Pán stvorenia a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej zbožnosti rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek povinnosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš na tom trvať. Ak si nemôžeš plniť svoju povinnosť a prejavovať synovskú zbožnosť voči rodičom, nie je to nič hrozné, len to trochu odporuje tvojmu svedomiu, ľudskej morálke a ľudským predstavám. Aspoň to však nie je v rozpore s pravdou a Boh ťa za to neodsúdi. Keď pochopíš pravdu, vo svojom svedomí sa preto nebudeš cítiť pokarhaný. Nie sú teraz vaše srdcia vyrovnané, keď ste pochopili tento aspekt pravdy? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po dočítaní Božích slov som pochopila, že moji rodičia neboli mojimi veriteľmi. Boh nepredurčil, že sa narodím v posledných dňoch, aby som niečo splácala svojim rodičom alebo k nim bola úctivá, ale aby som splnila poslanie, ktoré mám naplniť a ktorým je konať povinnosť stvorenej bytosti, čo by som ako človek mala robiť. Úcta k rodičom by sa mala zakladať na okolnostiach, v ktorých sa človek nachádza. Ak to jeho povinnosť nezdrží, môže ich navštevovať, aby si splnil svoje záväzky ako ich dieťa. No ak počas plnenia svojej povinnosť nemá možnosť byť po ich boku a starať sa o nich, nemusí sa im cítiť zaviazaný ani vinný. Povinnosti sa v kritických časoch musia uprednostniť. Bolo mi to zrejmé najmä po čítaní Božích slov, ktoré vravia: „Ako príslušníci ľudskej rasy a oddaní kresťania máme všetci zodpovednosť a povinnosť ponúknuť svoje mysle a telá pre naplnenie Božieho poverenia, pretože celé naše bytie pochádza od Boha a existuje vďaka Jeho zvrchovanosti. Ak naše mysle a telá nebudú oddané Božiemu povereniu a spravodlivej veci ľudstva, potom sa naše duše budú cítiť zahanbené pred tými, ktorí boli umučení pre Božie poverenie, a oveľa zahanbenejšie pred Bohom, ktorý nám dal všetko.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Boh je zdrojom ľudského života. Dal mi môj život a aj to, že dnes žijem, je vďaka Jeho starostlivosti a ochrane. Konanie povinnosti stvorenej bytosti je dnes mojím záväzkom a úlohou. Keď som to pochopila, už som smrť rodičov vedela vnímať správne.

A hoci na nich stále občas myslím, už ma to ďalej nezväzuje a dokážem sa sústreďovať na svoje povinnosti. Práve Božie slová ma priviedli k tomu, aby som pochopila, ako správne nazerať na smrť svojich rodičov, a aby som sa priučila princípom praktizovania v súvislosti s tým, ako ich vnímam. Dostala som sa zo svojej bolesti a vďačím za to Božej spáse!