Ako malý som mal podlomené zdravie a býval som často chorý. Rodičia so mnou niekedy utekali k lekárovi uprostred noci. Klopali mu na dvere neskoro v noci a bez ohľadu na jeho nepríjemný tón alebo mizerný postoj boli vždy ochotní to strpieť. Robili to preto, aby som sa mohol začať včas liečiť. Báli sa, že sa mi zhorší stav, a tak zostávali v noci hore, aby sa o mňa starali. Neskôr, keď som bol trochu starší a videl som, že rodičia sú každý deň po práci vyčerpaní, ľutoval som ich. Vždy mi však hovorili: „Musíme zarobiť viac peňazí, aby si mal lepší život a mohli sme ti kúpiť všetko, čo sa ti páči.“ Pomyslel som si, že toho pre mňa toľko spravili, a rozhodol som sa, že sa k nim budem správať ako syn a nedovolím, aby sa príliš unavili. Keď odišli do práce, upratal som dom a naučil som sa prať a variť. Zakaždým, keď prišli domov a videli, že je všetko na poriadku, natešeným hlasom povedali: „Toto dieťa sme nevychovali nadarmo.“ Keď som to počul, bol som veľmi šťastný. Myslel som si, že celkom stálo za to im to trochu uľahčiť, aby mali o čosi viac času na odpočinok.

Neskôr sme všetci traja uverili v Boha a svoju povinnosť som odišiel vykonávať na iné miesto. Mama ma v mojej povinnosti veľmi podporovala. Otec z toho síce nebol nadšený, no aj on moju voľbu rešpektoval. Neskôr sa situácia začala neustále zhoršovať a mnohých bratov sa sestry pri vykonávaní povinností zatkli. Raz som prišiel domov a otec mi ustarostene povedal: „Toľko rokov sme ťa vychovávali a nikdy sme nežiadali, aby si mal príliš svetlú budúcnosť. Chceli sme len, aby si pri nás zostal. Ty si však odišiel vykonávať svoju povinnosť a už ťa ani nemôžeme vidieť, keď chceme. Teraz je však situácia dosť zlá. Čo si počnem, ak ťa časom zatknú? Čo bude s tvojou budúcnosťou?“ Slová môjho otca ma dosť prekvapili. Ako mohol niečo také povedať? Keby som sa zriekol svojich povinností pre obavy zo zatknutia, nezradil by som Boha a nebol by zo mňa zbeh? Otcovi som vážne odvetil: „Oci, nemal by si mi brániť vo vykonávaní povinnosti. Som už dospelý a pre odchod z domu a konanie povinnosti som sa rozhodol po starostlivej úvahe. Mal by si ma podporovať!“ Nahnevane odvetil: „Celé tie roky som ťa vychovával a ty si len tak odídeš. Už mi to je asi jasné. Vychoval som nevďačného naničhodníka!“ Keď som to počul, bol som veľmi skľúčený a nedokázal som sa ubrániť slzám. Myslel som na to, že keď som ako dieťa ochorel, otec ma celú noc držal a ani oko nezažmúril, len aby na mňa dával pozor, a ako moji rodičia tvrdo pracovali, aby zarobili peniaze a zabezpečili mi dobrý život. No teraz som sa nielenže nesprával ako syn, ani som s nimi nezostal. Vôbec som si nesplnil svoju povinnosť ako ich syn. Pri pohľade na odchod môjho nahnevaného otca som cítil vinu. Chcel som byť so svojimi rodičmi a tráviť s nimi viac času. No v tej chvíli som pomyslel na Boha. Kedysi, keď som v Boha neveril, som vnútri často cítil prázdnotu a nevedel som, prečo som na tomto svete. Keď som v Neho uveril, vďaka čítaniu Jeho slov som porozumel, že ľudí stvoril Boh a práve Boh do mňa vdýchol tento dych. Mám na tomto svete svoje poslanie. Až vtedy som objavil hodnotu svojej existencie a už som nepociťoval prázdnotu ani stratenosť. Keďže som sa tešil takej veľkej láske Boha, nemohol som nemať svedomie a vzdať sa vykonávania svojej povinnosti. Vtedy som získal moc zanechať svoje telo a išiel som ďalej vykonávať svoju povinnosť.

V roku 2019 ma raz pri vykonávaní povinnosti zatkli. Počas výsluchu priviedli policajti do väzenia môjho strýka, a povedali mi, že je môj biologický otec. Mal som okamžite vysvetliť situáciu v cirkvi, aby som sa mohol vrátiť domov k svojim rodičom. Nepovedal som nič. Strýko nakoniec zaplatil, aby ma pustili. Polícia mala podozrenie, že nasledujem svojich rodičov vo viere v Boha, a nedovolila mi ísť domov ani sa s nimi skontaktovať. Strýkovi dovolili, aby ma vzal na iné miesto. Keďže za mňa zaplatil kauciu, polícia mu skoro každý deň volala, aby ho zastrašila. Strýko uveril rečiam komunistickej strany a bránil mi vo viere v Boha. Povedal: „Si už dospelý, mal by si mať rozum. Tvoja matka, ja ani tvoji adoptívni rodičia takéto útrapy neznesieme. Polícia nám pre tvoju vieru v Boha každý deň volá a obťažuje nás. Už som veľmi starý. Keď ma pokarhali, ešte som si urobil hanbu a prihovoril sa za teba. Vieš, aké je to pre mňa ťažké?“ Pohľad na to, ako sa môj biologický otec a adoptívni rodičia zaplietli do mojich vecí, ma veľmi bolel. Kedysi dávno ľudia hovorili: „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá musí byť nad všetkým ostatným.“ Všetky deti by sa k rodičom mali správať ako ich deti a mali by sa postarať, aby sa toľko netrápili. Moji adoptívni rodičia ma celé roky vychovávali a biologických rodičov polícia vydierala a donútila ich zaplatiť za mňa kauciu 140 000 jüanov. Cítil som sa veľmi previnilo. Predtým som si plnil svoje povinnosti a nemohol som byť s nimi, aby som sa o nich staral, a teraz ma zatkli pre vieru v Boha a ja som ich zatiahol do svojho trápenia. Neurobil som nič z toho, čo by deti mali robiť, len som im priťažil. Čím viac som o tom premýšľal, tým horšie som sa cítil. Dokonca som si pomyslel: „Je pravda, že moja rodina prestane mať problémy, len ak sa vzdám viery v Boha? Naozaj by polícia prestala moju rodinu sledovať a rodičov by už neobťažovala ani neponižovala, len keby som zomrel?“ Vtedy som cítil veľký útlak. Uvedomoval som si svoje myšlienky na zradu Boha a myslel som si, že som Jeho dlžníkom, no len čo som pomyslel na to, ako sa do mojich problémov zaplietli moji adoptívni a biologickí rodičia, cítil som veľkú vinu. Bol som pod tlakom z oboch strán a ani chvíľu som nebol pokojný.

Vtedy ma strýko a teta prinútili pracovať, aby som prestal veriť v Boha. Požiadali mojich kolegov, aby ma sledovali, a keď som čo i len prišiel domov neskoro, vypočúvali ma: „Kde si bol? S kým si bol?“ Teta si dokonca kľakla na kolená, prosila ma a odmietala jesť, aby ma donútila vzdať sa viery v Boha. Zoči-voči takýmto okolnostiam som sa psychicky zrútil. Cítil som, že v tom dome nie som slobodný a hlavne nemám žiadne práva. Mal som pocit, akoby mi niekto zvieral hrdlo a lapal som po dychu. Chcel som sa vzoprieť a hádať sa s nimi: „Prečo so mnou takto zaobchádzate len preto, lebo verím v Boha?“ No hneď ako som si pomyslel, že do týchto problémov sa dostali pre mňa a že dostali vysokú pokutu, odpor sa z môjho srdca vytratil. Uvedomil som si, že som sa nesprával ako syn, že nemali na výber a museli sa ku mne takto správať a že rodič má vždy pravdu. A keď som rozmýšľal, ako som pri svojich rodičoch posledné roky nebol a nepreukazoval im úctu, mal som ešte väčší pocit, že som ich sklamal. V tom období som vynaložil všetky prostriedky, aby som rodičom splatil dlh. Kúpil som im produkty na podporu zdravia, robil všetky domáce práce a snažil som sa pracovať a zarábať peniaze. Každý deň som s radosťou ťažko robil neskoro do noci. Proste som chcel zarobiť viac peňazí, aby mali rodičia viac potešenia. Ani som sa nenazdal a začal som sa čoraz viac vzďaľovať Bohu.

Po nejakom čase mi policajti telefonicky oznámili, že si pre mňa prídu a odvedú ma, aby som im opísal situáciu v cirkvi. Vedel som, že ak zostanem doma, možno ma zatknú, no uvažoval som aj o tom, že ak odídem, ktovie kedy sa budem môcť vrátiť. Navyše, ak by ma nenašli, neodviedli by namiesto mňa mojich rodičov a strýka s tetou? V takom prípade by to vôbec nebolo správanie hodné syna. Jediné, na čom som dokázal myslieť, boli slová mojich rodičov: teta chcela, aby som ostal pri nej a mala dobrú rodinu. Strýko povedal, že som rozumný dospelý človek a mám na nich brať ohľad. Otec povedal, že chce, aby som mu preukázal úctu ako jeho syn, a že nechcel vychovať nevďačné dieťa. V tej chvíli som mal pocit, že sa všetko rúca. Vtedy som sa modlil k Bohu: „Bože, nemôžem ostať doma, lebo ma zatkne polícia. No keby som odišiel, nesprával by som sa ako syn, ktorý má svedomie. Veľmi to bolí. Bože, ako sa mám rozhodnúť? Prosím, veď ma!“ Po modlitbe som pomyslel na jeden úryvok Božích slov. „Keby nebolo Stvoriteľovho predurčenia a Jeho vedenia, život, ktorý sa práve narodil do tohto sveta, by nevedel, kam má ísť a kde má zostať, nemal by žiadne vzťahy, nikam by nepatril a nemal by skutočný domov. Ale vďaka dôkladným opatreniam Stvoriteľa má tento nový život miesto, kde môže zostať, rodičov, miesto, kam patrí, a príbuzných, a preto sa vydáva na svoju cestu. Počas tohto procesu sa zhmotnenie nového života určuje podľa plánov Stvoriteľa a všetko, čo bude tento život vlastniť, mu udeľuje Stvoriteľ. Z voľne sa vznášajúceho tela, ktoré nedisponuje ničím, sa postupne stáva človek z mäsa a kostí, viditeľný, hmatateľný, ktorý je jedným z Božích stvorení. Myslí, dýcha a vníma teplo a chlad. Môže sa zúčastňovať na všetkých bežných činnostiach stvorenej bytosti v materiálnom svete. Pritom podstúpi všetko, čo musí stvorená ľudská bytosť v živote zažiť. To, že Stvoriteľ predurčil narodenie človeka znamená, že mu dá aj všetko potrebné na prežitie. Rovnako to, že sa človek narodí, znamená, že dostane od Stvoriteľa všetko potrebné na prežitie a od tohto okamihu bude žiť v inej forme, ktorú mu Stvoriteľ zabezpečil a ktorá podlieha Jeho zvrchovanosti.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som pochopil, že som len osamelé telo, ktoré sa voľne vznáša. Bol to Boh, kto mi dal rodinu a rodičov; Boh to ovládal. Nenarodil som sa do tohto sveta, aby som si len užíval teplo rodiny a preukazoval rodičom úctu, ale skôr preto, aby som prijal zodpovednosť a poslanie, ako sa to očakáva od stvorených bytostí. Teraz som uvažoval, že sa vzdám svojej povinnosti, aby som uspokojil svojich rodičov. Také niečo však Boh nechcel vidieť. Poskytol mi všetko, nemohol som sa vzdať svojej povinnosti a zradiť Ho. Potom som odišiel z domu za svojou povinnosťou.

Čoskoro som sa dozvedel, že keďže ma polícia nemohla zatknúť, odviedla namiesto mňa môjho strýka. Oznámila, že ho prepustia, až keď sa vrátim. V tej chvíli mi prišlo trochu zle a uvedomil som si, že som strýka sklamal. Veľmi som sa chcel vrátiť a ísť do väzenia namiesto neho. Nemal som náladu plniť si povinnosť a myslel som len na hlasy a tváre členov svojej rodiny. Myslel som si, že môžem za ich nešťastie, hlavne keď som si spomenul na strýkovo zatknutie; nevedel som, ako s ním bude polícia zaobchádzať. Zbili by ho? Čím viac som na to myslel, tým viac ma to bolelo a v srdci som sa modlil k Bohu: „Bože, dnes čelím týmto okolnostiam a neviem, ako ich prežiť. Bolí ma srdce a nemám chuť plniť si svoju povinnosť. Nechcem žiť v takomto stave. Bože, čo mám robiť? Prosím, veď ma, aby som tento stav zmenil.“ Po modlitbe som si prečítal úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia opúšťajú svoje rodiny, pretože veria v Boha a vykonávajú svoje povinnosti. Stanú sa tak slávnymi a vláda často prehľadáva ich dom, obťažuje ich rodičov, ktorým sa dokonca vyhráža, aby ich vydali. Všetci susedia o nich hovoria takto: ‚Ten človek nemá svedomie. Nezáleží mu na jeho starnúcich rodičoch. Nielenže voči nim neprechováva synovskú úctu, ale spôsobuje im aj veľa problémov. Je to neúctivé dieťa!‘ Sú niektoré z týchto slov v súlade s pravdou? (Nie.) Nepovažujú však neveriaci všetky tieto slová za správne? Neveriaci si myslia, že toto je najlegitímnejší a najrozumnejší názor na danú vec a že je v súlade s ľudskou etikou a normami ľudského správania. Bez ohľadu na rozsiahly obsah v týchto normách, napríklad ako prechovávať voči rodičom synovskú úctu, ako sa o nich postarať v starobe a zariadiť im pohreb alebo koľko im toho treba splatiť, a bez ohľadu na to, či sú tieto normy v súlade s pravdou, alebo nie, v očiach neveriacich ide o pozitívne veci, pozitívnu energiu, správne veci a všetky skupiny ľudí ich považujú za bezchybné. Pre neveriacich sú to normy, podľa ktorých majú ľudia žiť, a ty tieto veci musíš robiť, aby si sa v ich srdciach stal dostatočne dobrým človekom. Skôr než si uveril v Boha a pochopil pravdu, nebol si aj ty pevne presvedčený o tom, že takéto správanie charakterizuje dobrého človeka? (Áno.) Okrem toho si tieto veci používal aj na vlastné zhodnotenie, aby si sa držal na uzde a vyžadoval si od seba, že sa staneš takýmto človekom. Ak si chcel byť dobrým človekom, určite si do svojich noriem správania zahrnul aj tieto veci: ako prechovávať synovskú úctu voči svojim rodičom, ako im spôsobovať menej starostí, ako im prinášať česť a uznanie a ako priniesť slávu svojim predkom. To boli normy správania v tvojom srdci a smer tvojho správania. Keď si si však vypočul Božie slová a kázne, tvoj názor sa začal meniť a pochopil si, že musíš všetko opustiť, aby si si splnil povinnosť stvorenej bytosti, a že Boh vyžaduje, aby sa ľudia správali práve takto. Skôr než si sa uistil o tom, že plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je pravdou, domnieval si sa, že by si mal voči svojim rodičom prechovávať synovskú úctu, ale zároveň si cítil, že by si mal vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a cítil si sa vnútorne rozorvaný. Vďaka neustálemu polievaniu a pastierskemu zaopatreniu Božími slovami si postupne pochopil pravdu a vtedy si si uvedomil, že vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti je úplne prirodzené a oprávnené. Až do dnešného dňa mnohí ľudia dokázali prijať pravdu a úplne upustiť od noriem správania, ktoré sú späté s tradičnými ľudskými predstavami a domnienkami. Keď sa týchto vecí úplne vzdáš, už ťa nebudú obmedzovať slová súdu a odsúdenia zo strany neveriacich, zatiaľ čo budeš nasledovať Boha a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a tak ich budeš môcť ľahko odvrhnúť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Po prečítaní Božích slov som bol veľmi dojatý. Dobro a zlo som väčšinou posudzoval podľa normy svedomia, čo však nie je v súlade s pravdou. Môj život pochádza od Boha; Boh priviedol moju dušu na tento svet a dal mi rodinu a rodičov, vybral ma, aby som v posledných dňoch prijal Jeho spásu, a dal mi možnosť vykonávať povinnosť ako stvorená bytosť. Toto je Božia láska a milosť. No keďže strýka zatkli, myslel som si, že moja rodina trpí pre moju vieru v Boha, a chcel som sa vzdať svojej povinnosti a zradiť Ho. Aký som bol hlúpy! Všetko, čo moja rodina doteraz prežila, spôsobila diabolská komunistická strana. Postavila sa proti Bohu a prenasledovala kresťanov, obťažovala moju rodinu a zatkla môjho strýka a mojim rodičom nedala ani deň pokoja. Skutočným vinníkom bola komunistická strana! Necítil som k nej však nenávisť a myslel som si, že moja rodina sa do problémov dostala pre moju vieru v Boha. Vôbec som nevedel rozlíšiť dobro od zla. Teraz som pochopil, že nasledovať Boha a vykonávať povinnosť je úplne prirodzené a odôvodnené. Ľudia by mali mať takéto svedomie a rozum! Spomenul som si na ďalší úryvok z Božích slov: „To, koľko musí jedinec vytrpieť, a vzdialenosť, ktorú musí na svojej ceste prejsť, ustanovil Boh a v skutočnosti nikto nemôže nikomu inému pomôcť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (6)) Nezáleží na tom, či človek verí alebo neverí v Boha. Jeho život je v Božích rukách a Boh ho riadi a ovláda. Boh predurčil, koľko bude každý človek trpieť, a my to nemôžeme zmeniť. Aj moji rodičia a adoptívni rodičia sú v Božích rukách. Mal by som ich odovzdať Bohu. Potom som sa potichu modlil k Bohu, ochotný všetko Mu zveriť a podriadiť sa Jeho usporiadaniu. Potom som sa úplne vložil do svojej povinnosti.

Neskôr som si prečítal úryvok z Božích slov, vďaka ktorým som ešte viac porozumel svojmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Pod vplyvom čínskej tradičnej kultúry vychádzajú tradičné predstavy Číňanov z toho, že človek musí voči svojim rodičom prechovávať synovskú zbožnosť. Kto neprechováva synovskú zbožnosť, je neúctivé dieťa. Tieto predstavy sa ľuďom vštepujú od detstva a učia sa v podstate v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď človeku do hlavy vštepili takéto myšlienky, povie si: ‚Synovská zbožnosť je dôležitejšia než čokoľvek iné. Keby som ju neprechovával, nebol by som dobrým človekom – bol by som neúctivým dieťaťom a spoločnosť by ma odsúdila. Bol by som človekom, ktorému chýba svedomie.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko Bohom vyjadrených právd – vyžadoval Boh, aby človek prechovával synovskú zbožnosť voči svojim rodičom? Je to jedna z právd, ktoré musia veriaci v Boha pochopiť? Nie, nie je. Boh len v duchovnom spoločenstve zdieľal niektoré princípy. Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo hľadajú pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh pohŕda tými, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme nimi mali pohŕdať. To od človeka žiada Boh. Ak tvoji rodičia neveria v Boha, ak dobre vedia, že viera v Boha je správna cesta a môže viesť k spáse, a napriek tomu ju neprijímajú, potom niet pochýb o tom, že sú to ľudia, ktorí majú pravdy po krk a nenávidia ju. Sú to tiež ľudia, ktorí vzdorujú Bohu a nenávidia Ho – a Bohu sa prirodzene hnusia a pohŕda nimi. Mohol by si pohŕdať takýmito rodičmi? Odporujú Bohu a zlorečia Mu – a v tom prípade sú to iste démoni a satani. Mohli by sa ti hnusiť a mohol by si ich preklínať? To všetko sú skutočné otázky. Ak ti tvoji rodičia bránia veriť v Boha, ako by si sa k nim mal správať? Ako žiada Boh, mal by si milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí. Vo Veku milosti Pán Ježiš povedal: ‚Kto je Moja matka? A kto sú Moji bratia?‘ ‚Každý, kto koná vôľu Môjho Otca na nebi, je Môj brat, sestra i matka.‘ Tieto slová existovali už vo Veku milosti a teraz sú Božie slová ešte zreteľnejšie: ‚Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.‘ Tieto slová sú bez okolkov, no ľudia aj tak často nepochopia ich skutočný význam. Ak niekto popiera Boha a odporuje Mu, ak je Bohom prekliaty, ale je to tvoj rodič či príbuzný, a pokiaľ vieš, nie je to žiadny zlosyn, a správa sa k tebe dobre, potom sa môže stať, že tohto človeka nedokážeš nenávidieť. Dokonca s ním môžeš zostať v úzkom kontakte, pričom váš vzťah sa nezmení. Keď sa ti dostane do uší, že Boh takýmito ľuďmi pohŕda, bude ťa to trápiť a nedokážeš sa postaviť na stranu Boha a nemilosrdne ich zavrhnúť. Stále ťa zväzujú emócie a nedokážeš sa ich úplne zbaviť. Prečo to tak je? Deje sa to preto, lebo tvoje emócie sú príliš silné a bránia ti v praktizovaní pravdy. Táto osoba je k tebe dobrá, preto sa nedokážeš prinútiť nenávidieť ju. Nenávidieť by si ju mohol len vtedy, keby ti ublížila. Bola by táto nenávisť v súlade s pravdou-princípmi? Takisto ťa zväzujú tradičné predstavy, myslíš si, že ak by si nenávidel vlastného rodiča alebo príbuzného, spoločnosť by tebou opovrhovala a verejná mienka by ťa zatratila, bol by si odsúdený ako neúctivé dieťa bez svedomia a dokonca by ťa nepokladali ani za človeka. Myslíš si, že by ťa Boh odsúdil a potrestal. Aj keby si ich chcel nenávidieť, tvoje svedomie ti to nedovolí. Prečo tvoje svedomie funguje týmto spôsobom? Je to preto, lebo tento spôsob myslenia ti vštepili už v detstve, a to prostredníctvom dedičstva tvojej rodiny, výchovy, ktorú ti poskytli rodičia, a vštepovania tradičnej kultúry. Tento spôsob myslenia je zakorenený veľmi hlboko v tvojom srdci a spôsobuje, že sa mylne domnievaš, že synovská zbožnosť je úplne prirodzená a oprávnená a že všetko, čo si zdedil po svojich predkoch, je vždy dobré. Naučil si sa to v ranom detstve a zostáva to dominantné, čo do veľkej miery obmedzuje a vyrušuje tvoju vieru a prijatie pravdy. Navyše to spôsobuje, že nedokážeš uviesť Božie slová do praxe a milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Z Božích slov som pochopil, že satan používa všetky prostriedky, aby ľudí skazil. Napríklad si na základe vedenia rodičov, vzdelávania na školách a názorov ľudí okolo nás myslíme, že rodičom, ktorí nás vychovali, sa musíme odvďačiť za ich láskavosť a že práve v tom spočíva ľudská prirodzenosť a svedomie. Inak by sme nemali svedomie, nesprávali sa ako ich deti a ostatní by nás zavrhli. Od útleho veku mi vštepovali myšlienky a názory ako „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá musí byť nad všetkým ostatným,“ „rodič má vždy pravdu,“ „prejaviť úctu rodičom je úplne prirodzené a opodstatnené“. Tieto tradičné myšlienky a názory sa vo mne zakorenili a keď som odišiel z domu za povinnosťou a nemohol sa o rodičov starať, dával som si to za vinu. Nemal som náladu plniť si povinnosť a ľutoval som, že som odišiel. Keď som videl, že strýko minul 140 000 jüanov, aby ma dostal na slobodu, a keď som sa dozvedel, že ho polícia obťažovala a zatkla, pomyslel som si, že moja rodina sa do týchto problémov dostala len pre moju vieru v Boha. Chcel som sa vzdať svojej povinnosti, zradiť Boha a dokonca si vziať život. Strýko s tetou ovládali moju slobodu a sledovali, kde som, aby mi zabránili vo viere v Boha. Teta si dokonca kľakla na kolená a prestala jesť, aby ma donútila vzdať sa viery v Boha. Cítil som veľkú bolesť a nesmierny útlak, neodvážil som sa im však odporovať a ani som to nechcel. Veril som, že „rodič má vždy pravdu“ a že keď som im ako ich potomok spôsobil takéto ťažkosti, až si teta kľakla na kolená a prosila ma, znamenalo to, že sa nesprávam ako syn. Hoci som vtedy vedel, že poslúchnuť ich a neplniť si povinnosť by bolo zradou Boha, a že prídem o možnosť získať pravdu, nemal som silu im odporovať. Aj keď som nikdy nepovedal, že neverím v Boha, z môjho správania počas väčšiny tohto roka vyplynulo, že som sa sklonil pred satanom a tradičným myslením. Zostali len prehrešky a škvrny; Boha som zrádzal zas a znova. Teraz mi bolo jasné, že preukazovať úctu rodičom síce bolo pozitívne, no nebola to pravda, lebo v dôsledku takéhoto pohľadu mi chýbali princípy a dokonca som nevedel rozlíšiť dobro od zla či správne od nesprávneho. Strýko a teta mi bránili vo viere v Boha, potajme ma uväznili a mali o Ňom rúhavé reči. Dokonca povedali, že kým budú žiť a nezomrú, nedovolia mi veriť v Boha, a že ak sa Ho budem držať, stratím rodinu a ak sa budem držať rodiny, stratím Boha. Ich podstata bola nepriateľská voči pravde a Bohu. Môj adoptívny otec ma navyše stále obmedzoval a hral zápornú rolu satanovho prisluhovača. Mal som ich rozlíšiť, milovať, čo miluje Boh a nenávidieť, čo nenávidí Boh. Veril som však, že „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá musí byť nad všetkým ostatným“ a v dôsledku tohto tradičného myslenia som Bohu vzdoroval. Takmer som sa vzdal plnenia svojej povinnosti a zradil Ho. Teraz som pochopil, že všetky myšlienky a názory, ktoré satan vštepoval ľuďom, v sebe skrývali ľstivé plány. Klamali ľudí a ubližovali im.

Neskôr som si prečítal tento úryvok z Božích slov. „Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na dôvod, prečo ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) Ak si rodičia voči tebe plnia svoju povinnosť, nepovažuje sa to za láskavosť, takže ak si plnia svoju povinnosť voči kvetu alebo rastline, polievajú ju a hnoja, považuje sa to za láskavosť? (Nie.) To už vôbec nie je láskavosť. Kvety a rastliny rastú lepšie vonku – ak sú zasadené v zemi a vystavené vetru, slnku a dažďu, darí sa im. Keď sú zasadené v kvetináči vnútri, nerastú tak dobre ako vonku, ale nech sú kdekoľvek, žijú, však? Bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú, nariadil to Boh. Si živým človekom a Boh preberá zodpovednosť za každý život, umožňuje mu prežiť a dodržiavať zákon, ktorým sa riadia všetky stvorené bytosti. Ako človek však žiješ v prostredí, v ktorom ťa vychovávajú tvoji rodičia, takže by si mal v tomto prostredí vyrastať a existovať. To, že žiješ v tomto prostredí, je vo väčšej miere zásluhou Božieho nariadenia; v menšej miere ide o zásluhu tvojich rodičov, ktorí ťa vychovávajú, však? V každom prípade si tvoji rodičia tým, že ťa vychovávajú, plnia svoju povinnosť a záväzok. Vychovať z teba dospelého človeka je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Ak sa to nedá nazvať láskavosťou, nie je to potom niečo, z čoho by si sa mal tešiť? (Je.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Rodičia by ťa mali vychovávať, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Tvoji rodičia si teda voči tebe plnia len istý druh povinnosti a ty ju len prijímaš, ale určite od nich nedostávaš milosť ani láskavosť. Plodenie detí, starostlivosť o ne, rozmnožovanie a výchova ďalšej generácie sú pre každé živé stvorenie istým druhom zodpovednosti. Vtáky, kravy, ovce a dokonca aj tigre sa napríklad musia po rozmnožení starať o svoje potomstvo. Neexistujú živé stvorenia, ktoré by nevychovávali svoje potomstvo. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale nie je ich veľa. Ide o prirodzený jav v existencii živých stvorení, je to ich inštinkt a nemožno to pripísať láskavosti. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko úsilia a peňazí na teba vynaložia, nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil, pretože ide o ich rodičovskú zodpovednosť. Keďže ide o povinnosť a záväzok, malo by to byť zadarmo a nemali by žiadať náhradu. Tvoji rodičia si tým, že ťa vychovávali, len plnili svoju povinnosť a záväzok a to by malo byť bezodplatné a nemalo by ísť o obchod. K rodičom a ku vzťahu s nimi teda nemusíš pristupovať s predstavou, že sa im musíš odvďačiť.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Ako hľadať pravdu (17)) Z Jeho slov som pochopil, že to, keď rodičia privedú deti na svet, vychovajú ich a poriadne sa o ne starajú, nie je láskavosť, ale skôr ich zodpovednosť a povinnosť ako rodičov. Je to presne tak, ako povedal Boh, že keď presadíme kvety zvonku dovnútra, je našou zodpovednosťou sa o ne starať, polievať ich a hnojiť; je to naša zodpovednosť. Ďalším príkladom sú mačky, psy a podobné zvieratá, ktoré sa rozmnožujú a starajú o svoje mláďatá. Robia to inštinktívne. Rodičia detí sú na tom rovnako. Keď sú deti malé, výchova a starostlivosť o ne sú zodpovednosťou a povinnosťou všetkých rodičov. Je to zároveň inštinkt, ktorý dal ľuďom Boh. Deti tým svojim rodičom nič nedlžia. Vždy som si myslel, že keď sa o mňa adoptívni rodičia poriadne starajú, túto láskavosť im musím vrátiť a strýkovi a tete musím splatiť to, že ma priviedli na svet. Teraz som pochopil, že tento dych mi dal Boh, nie moji rodičia. Keby mi ho nedal, tak aj keby ma rodičia priviedli na svet, bol by som len mŕtvy plod. Moji rodičia ma vychovali, starali sa o mňa a dali mi dobré podmienky na rast. To by mali ako rodičia aj urobiť. Boh to tak predurčil a zariadil. Keď som vyrastal, tiež to bol Boh, kto sa o mňa skutočne staral a chránil ma. Ako keď som raz po škole šiel na elektrickom bicykli prirýchlo a nevedel zastaviť a uviazol som medzi cestným obložením a nákladným autom. Auto išlo plnou rýchlosťou a ja som musel pokračovať v jazde. Nohu som mal celý čas zaseknutú medzi autom a bicyklom a odierala sa mi. Keď sa cesta rozšírila, bicykel sa konečne zastavil. Bolo to naozaj stresujúce. Veľa ľudí sa vtedy od strachu zapotilo a myslelo si, že som určite vážne zranený. Aj ja som si myslel, že na tú nohu nebudem vedieť došľapovať. S údivom som zistil, že vôbec nie som zranený. Na vlastnej koži som zažil, ako sa o mňa Boh neustále potichu stará a chráni ma. Aj keď strýko a teta polícii zaplatili 140 000 jüanov, aby ma prepustili, myslel som si, že to bola tá najväčšia láskavosť a že im to musím vrátiť. Teraz som pochopil, že hoci to vyzeralo tak, že to zaplatili oni, celé to z diaľky riadil a zabezpečil Boh. Strýko a teta vtedy zarábali peniaze veľmi ľahko, tak ľahko, že z toho boli sami prekvapení. Keď som sa teraz nad tým zamyslel, keby im Boh nepožehnal, aby toľko zarobili, kde by vzali peniaze na moje prepustenie? Spomenul som si, že Boh povedal: „Ak nám niekto preukáže láskavosť, mali by sme to prijať od Boha – najmä od našich rodičov, ktorí nám dali život a vychovali nás; to všetko zariadil Boh. Boh vládne nad všetkým, človek je len nástrojom služby.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Navonok to boli moji rodičia, kto ma vychoval, a strýko a teta, kto zaplatil za moje prepustenie. No z hľadiska pravdy to všetko riadil a zabezpečoval Boh. Nie som ich dlžníkom. Nemusím splatiť tento dlh svojím životom na úkor mojej spásy. Môžem im prejaviť úctu, ale len ako to je v mojich silách. Za vhodných okolností a podmienok ich môžem sprevádzať a prejavovať im úctu. Ak však na to nie sú podmienky, nemusím si to vyčítať. Musím len dobre vykonávať svoje povinnosti. Ak by som sa vzdal Boha a pravdy, aby som preukázal úctu svojim rodičom, tak aj keby ľudia hovorili, že som dobrý syn, zradil by som Stvoriteľa, čo je veľký vzdor a nedostatok ľudskej prirodzenosti! V skutočnosti som nebol dlžný svojim rodičom, ale Bohu. Prežil som vďaka Božej starostlivosti a ochrane, Jemu by som mal najviac ďakovať! A tak som sa modlil k Bohu: „Bože, to, čo zažívajú moji rodičia a ako sa k nim správa polícia, je teraz v Tvojich rukách. Ja nemôžem nič zmeniť a chcem Ti ich vydať. Chcem si len pokojne plniť svoju povinnosť ako stvorená bytosť a správne prežívať Tvoje dielo.“

Od tej chvíle som ohľadne situácie vo svojej rodine cítil väčšiu úľavu a začal som uvažovať o tom, ako si dobre plniť svoju povinnosť. Čoskoro som nadviazal kontakt s matkou. Napísala mi list, v ktorom opísala svoje skúsenosti. Povedala, že táto situácia zvýšila jej odhodlanie usilovať sa o pravdu a vraj sa nemám trápiť tým, čo sa doma stalo, ale sústrediť sa na usilovanie o pravdu a plnenie povinnosti. Povedala tiež, že polícia vie, že som sa ešte nevrátil domov a že strýka zadržiava zbytočne, a tak ho pustila. Vtedy som bol veľmi dojatý. Jasne som si uvedomil, že situácia, ktorej som doteraz čelil, bola Božou vôľou, a mala zmeniť môj pohľad na veci a očistiť nečistoty, ktoré som v sebe mal. Boh takto prevzal zodpovednosť za môj život!