Koncom septembra 2022 si Ming Hui odviedol manžel domov z väzenia. Pre vieru vo Všemohúceho Boha Ming Hui dvakrát zatkla a prenasledovala polícia. Toto bolo jej druhé zatknutie a odsúdili ju na tri roky väzenia. Keďže sa vyhýbala policajnému prenasledovaniu a neskôr ju odsúdili do väzby, od jej posledného návratu domov uplynulo 10 rokov.

Po príchode domov sa Ming Hui dozvedela, že pred rokom jej otec ochorel a zomrel a jej matka ochrnula. Keď uvidela svoju matku, zaskočilo ju to. Jej matka, ktorej zdravie bolo kedysi pevné, teraz skončila na invalidnom vozíku. Ming Hui mala pocit, že je svojim rodičom zaviazaná. Bola najmladšia v rodine a otec ju odmalička nenechal robiť žiadnu prácu. Najmä jej matka sa o ňu dôkladne starala. Dali si záležať na jej výchove, poskytli jej jedlo, ošatenie a vzdelanie, ale keď ju potrebovali, vôbec nebola svedomitou dcérou. Spomenula si na to, ako ju prvýkrát vzali do väzby. Keďže sa jej matka obávala, že ju polícia surovo zbije, nemohla jesť ani spať. Všemožne ťahala za nitky a financovala jej kauciu. Pri tejto myšlienke podišla Ming Hui k svojej matke. Jej matka sa rozplakala a povedala: „Konečne si späť. Vieš, ako veľmi si mi za tie roky chýbala? Bála som sa, že tam trpíš a že s tebou zaobchádzajú nespravodlivo.“ Keď si Ming Hui vypočula tieto slová, cítila sa matke ešte viac zaviazaná. Po lícach jej nekontrolovateľne stekali slzy a pomyslela si: „Človek sa má starať o svojich rodičov v starobe, ale keď tí moji ochoreli a potrebovali moju starostlivosť, nedostala som príležitosť byť pri nich a slúžiť im. Nekŕmila som ich ani som im nedávala lieky, nehovoriac o tom, že som im ani nepomohla uľaviť si. Som nehodná láskavosti, ktorú mi preukázali pri výchove. Aký má zmysel vychovať takú dcéru, ako som ja!“ Čím viac Ming Hui premýšľala, tým viac si to vyčítala. V nasledujúcich dňoch sa každý deň starala o svoju ochrnutú matku. Chcela jej vynahradiť všetky tie roky, za ktoré jej bola zaviazaná. Ming Hui ešte nebola doma dlho, keď ju navštívili dvaja miestni policajti a odfotili si ju. Informovali ju aj o tom, že ju budú musieť navštevovať raz mesačne. Ming Hui veľmi dobre vedela, že títo diabli sledujú, kde sa zdržiava. Bolo by pre ňu nemožné veriť v Boha a vykonávať tu svoju povinnosť.

Jedného dňa poslala vodkyňa cirkvi Ming Hui list s otázkou, či by nemohla konať svoju povinnosť niekde inde. Po prijatí listu pocítila Ming Hui radosť aj obavy. Tešilo ju, že má stále možnosť konať svoju povinnosť, ale zároveň ju to znepokojovalo, lebo vedela, že sa bude báť o svoju staručkú ochrnutú matku. Už len získať príležitosť vrátiť sa domov a starať sa o ňu bolo dosť ťažké. Ak by odišla, netušila, kedy sa vráti. Ming Hui si nemohla pomôcť a ponorila sa do hlbokého zamyslenia: „Moji rodičia zo mňa vychovali dospelého človeka. Keď mi zomrel otec, nebola som doma. Ak moja matka zomrie a ja nebudem pri nej, budem mať nejakú ľudskú prirodzenosť? Netreba zabúdať na to, že aj susedia ma budú nazývať nevďačnou; to by ma navždy ťažilo na svedomí! Vari si moji rodičia nedali záležať na mojej výchove, aby som im mohla byť po boku a starať sa o nich v starobe? Počas týchto pár rokov ma komunistická strana zatkla a prenasledovala za vieru v Boha a nikdy som nemala možnosť im slúžiť. Moje svedomie ma za to už karhá; svoju matku teraz nemôžem opustiť.“ Mysliac na to napísala Ming Hui list, v ktorom odmietla požiadavku svojej vodkyne. Potom sa za to v srdci karhala. Ako stvorená bytosť by mala konať svoju povinnosť, ale ona ju odmietla, aby mohla zostať doma a starať sa o matku. To nebolo v súlade s Božím úmyslom! V tých dňoch sa Ming Hui nesmierne trápila a neustále sa modlila za túto záležitosť. Myslela na Božie slová: „Niekto, kto má normálnu ľudskú prirodzenosť, musí mať prinajmenšom svedomie a rozum. Ako zistíte, či má človek svedomie a rozum? Ak sú jeho reč a konanie v zásade v súlade s normami svedomia a rozumu, potom je z ľudského hľadiska dobrým človekom a je to niekto, kto spĺňa prijateľnú normu. Ak navyše dokáže chápať pravdu a konať podľa pravdy-princípov, potom spĺňa Božie požiadavky, ktoré prevyšujú normy svedomia a rozumu. Niektorí ľudia hovoria: ‚Človeka stvoril Boh. Boh nám dal dych života a je to Boh, kto nás zaopatruje, živí a vedie k tomu, aby sme vyrástli v dospelých ľudí. Ľudia svedomia a rozumu nemôžu žiť pre seba alebo pre satana; mali by žiť pre Boha a plniť si svoju povinnosť.‘ To je pravda, ale je to len široký rámec, hrubý náčrt. Pokiaľ ide o podrobnosti, ako žiť pre Boha v realite, zahŕňa to svedomie a rozum. Ako teda človek žije pre Boha? (Dobre koná svoju povinnosť, ktorú by stvorená bytosť mala konať.) Správne. Práve teraz je všetko, čo robíte, konaním povinnosti človeka, ale pre koho to v skutočnosti robíte? (Pre Boha.) Je to pre Boha, je to spolupráca s Ním! Poverenie, ktoré vám dal Boh, je vašou povinnosťou. Je určené osudom, predurčené a On ho riadi, alebo inými slovami, je to Boh, kto ti túto úlohu odovzdáva a chce, aby si ju dokončil.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Päť podmienok, ktoré treba splniť, aby sme sa vydali na správnu cestu viery v Boha) Z Božích slov Ming Hui pochopila, čo znamená mať svedomie a ľudskú prirodzenosť. Bola stvorenou bytosťou a každý nádych jej bol daný od Boha. Všetko, čo vlastnila, jej poskytol Boh. To, že mohla prežiť až do dnešného dňa, bolo neoddeliteľné od Božej zvrchovanosti a zaopatrenia. Po celé tie roky viery v Boha sa tešila z polievania a poskytnutia toľkých Jeho slov. Keby naozaj mala kúsok svedomia a rozumu, mala by dobre konať svoju povinnosť, aby sa odvďačila za Božiu lásku. Nemala by sa starať len o vlastné záležitosti, žiť len pre svoju rodinu, pre svojich rodičov alebo deti; to znamenalo nemať vôbec žiadne svedomie. Teraz sa o matku starali jej starší brat a sestra a robili by to bez ohľadu na to, či by bola doma, alebo nie. V nasledujúcich dňoch sa Ming Hui modlila k Bohu a bola ochotná podriadiť sa Jeho ovládaniu a usporiadaniu a konať svoju povinnosť.

Vo februári 2023 sa Ming Hui vymanila spod policajného dohľadu a odišla z domu konať svoju povinnosť. Konečne sa opäť stretla s bratmi a sestrami a na jej srdce doľahlo neopísateľné vzrušenie. Jedného dňa si prečítala krátky článok o žene v strednom veku, ktorá sa dozvedela, že jej matka ochorela, a tak jej kúpila nejaké jedlo a išla ju navštíviť. Táto žena veľmi túžila vziať matku k sebe domov a niekoľko dní sa o ňu starať, ale okolnosti jej to nedovolili. Jediné, čo mohla urobiť, bolo povedať matke pár súcitných slov. Ming Hui si nemohla pomôcť a spomenula si na vlastnú matku a pre slzy nemohla hovoriť. Keď to videla sestra, s ktorou Ming Hui spolupracovala, žartovne povedala: „Čo sa deje? Zahral ti tento článok na citlivú strunu?“ Ming Hui v tej chvíli nedokázala sestre odpovedať. Bolo to, akoby videla svoju matku sediacu na vozíku, dúfajúcu, že uvidí jej tvár, a preto sa jej z očí podvedome hrnuli slzy. Od malička spôsobovala svojej matke veľa starostí. Keď uverila v Boha, komunistická strana ju neustále prenasledovala, až ju dvakrát zatkli a uvrhli do väzenia. Jej matka sa kvôli nej často trápila. Nespočetnekrát sa strachovala a preliala množstvo sĺz. Možno jej chorobu dokonca spôsobila ona sama. Teraz, keď matka potrebovala jej pomoc, opustila ju a išla konať svoju povinnosť. Čím viac nad tým Ming Hui premýšľala, tým viac cítila, že je matke zaviazaná, a rozplakala sa. Uvedomila si, že opäť žije vo svojich citoch a rýchlo sa modlila k Bohu: „Bože, opäť som v stave, keď sa úzkostlivo strachujem o matku. Prosím, ochraňuj moje srdce a dovoľ mi pozerať sa na ľudí a veci na základe Tvojich slov bez toho, aby ma vyrušoval satan. Amen!“

Potom si Ming Hui prečítala úryvok z Božích slov a jej srdce sa trochu oslobodilo. Všemohúci Boh hovorí: „Tvoji rodičia si tým, že ťa vychovávali, len plnili svoju povinnosť a záväzok a to by malo byť bezodplatné a nemalo by ísť o obchod. K rodičom a ku vzťahu s nimi teda nemusíš pristupovať s predstavou, že sa im musíš odvďačiť. Ak sa k rodičom správaš, odplácaš sa im a riešiš svoj vzťah s nimi podľa tejto predstavy, je to neľudské. Zároveň ťa to pravdepodobne spútava a zväzuje s tvojimi telesnými pocitmi a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto pletiek, a to až do takej miery, že môžeš dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania. To znamená, že môžu mať svoje vlastné očakávania. Ty máš svoje vlastné rozhodnutia a životnú cestu a osud, ktoré pre teba určil Boh a ktoré nemajú nič spoločné s tvojimi rodičmi. Takže keď jeden z tvojich rodičov povie: ‚Nesprávaš sa ako syn. Už toľko rokov si ma neprišiel navštíviť a už toľko dní si mi nezavolal. Som chorý a nemá sa o mňa kto postarať. Naozaj som ťa vychoval zbytočne. Naozaj si bezcitný nevďačník a neláskavé dieťa!‘ Ak nepochopíš pravdu obsiahnutú vo výroku ‚tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi‘, tieto slová ťa zabolia, akoby ti prebodli srdce nožom, a vo svojom svedomí sa budeš cítiť odsúdený. Každé z týchto slov sa ti vryje do srdca a spôsobí, že sa budeš hanbiť čeliť svojmu rodičovi, budeš mu zaviazaný a budeš sa voči nemu cítiť vinný. Keď tvoj rodič povie, že si bezcitný nevďačník, naozaj budeš mať pocit: ‚Rodičia majú úplnú pravdu. Vychovali ma do tohto veku a nemohli si ma ani trochu užiť. Teraz sú chorí a dúfali, že by som mohol zostať pri ich lôžku, slúžiť im a sprevádzať ich. Potrebovali, aby som sa im odvďačil za ich láskavosť, no ja som tam nebol. Naozaj som bezcitným nevďačníkom!‘ Označíš sa za bezcitného nevďačníka – je to rozumné? Si bezcitným nevďačníkom? Keby si nebol odišiel z domu, aby si vykonával svoju povinnosť inde, a bol by si zostal pri svojich rodičoch, zabránil by si tomu, aby ochoreli? (Nie.) Môžeš ovplyvniť, či tvoji rodičia budú žiť alebo zomrú? Môžeš ovplyvniť, či budú bohatí alebo chudobní? (Nie.) Nech už tvoji rodičia dostanú akúkoľvek chorobu, nebude to preto, lebo ich vyčerpala tvoja výchova, alebo preto, že by si im chýbal. Hlavne sa kvôli tebe nenakazia žiadnou z týchto závažných, ťažkých a možno aj smrteľných chorôb. Je to ich osud a s tebou to nemá nič spoločné. Bez ohľadu na to, ako synovsky sa správaš, maximálne môžeš trochu zmierniť ich telesné utrpenie a bremeno, ale čo sa týka toho, kedy ochorejú, akú chorobu dostanú, kedy a kde zomrú – majú tieto veci s tebou niečo spoločné? Nie, nemajú. Ak sa správaš ako syn, ak nie si bezcitným nevďačníkom a tráviš s nimi celé dni a bdieš nad nimi, neochorejú? Neumrú? Ak majú ochorieť, neochorejú aj tak? Ak majú zomrieť, či aj tak nezomrú? Nie je to tak? … Bez ohľadu na to, či ťa rodičia nazvú bezcitným nevďačníkom, aspoň konáš svoju povinnosť stvorenej bytosti pred Stvoriteľom. Pokiaľ nie si bezcitným nevďačníkom v Božích očiach, stačí to. Nezáleží na tom, čo hovoria ľudia. To, čo o tebe hovoria rodičia, nemusí byť nevyhnutne pravda a to, čo hovoria, nie je užitočné. Musíš vychádzať z Božích slov. Ak Boh hovorí, že si vhodná stvorená bytosť, potom nezáleží na tom, či ťa ľudia nazývajú bezcitným nevďačníkom, nič tým nedosiahnu. Ide len o to, že ľudí tieto urážky ovplyvnia z dôvodu účinku ich svedomia alebo keď nechápu pravdu a ich duchovné postavenie je nízke. Budú mať trochu zlú náladu a budú sa cítiť trochu deprimovaní, ale keď sa vrátia pred Boha, všetko sa to vyrieši a už to pre nich nebude predstavovať problém.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Ming Hui v srdci ďakovala Bohu. Keby Boh jasne nepovedal v duchovnom spoločenstve o pravde, že „tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi“, bola by stále verila, že keďže jej dali rodičia život, vynaložili veľké úsilie, aby jej poskytli vzdelanie, a toľko sa o ňu strachovali, láskavosť, ktorú jej prejavili pri výchove, je väčšia než čokoľvek iné, a ona by sa im za to mala odvďačiť, keď raz vyrastie. Ak by to nedokázala urobiť, karhalo by ju za to svedomie a ostatní by ju označili za nevďačnú s neúctivú dcéru. Verila tomu, že keby bola počas týchto rokov doma, mohla sa riadne postarať o chorého otca a matka by sa o ňu tak nestrachovala. Potom by možno jej matka neochorela. Vždy si myslela, že choroba jej matky súvisí s ňou. Teraz čítala Božie slová, ktoré hovoria: „Môžeš ovplyvniť, či tvoji rodičia budú žiť alebo zomrú? Môžeš ovplyvniť, či budú bohatí alebo chudobní? (Nie.) Nech už tvoji rodičia dostanú akúkoľvek chorobu, nebude to preto, lebo ich vyčerpala tvoja výchova, alebo preto, že by si im chýbal. Hlavne sa kvôli tebe nenakazia žiadnou z týchto závažných, ťažkých a možno aj smrteľných chorôb. Je to ich osud a s tebou to nemá nič spoločné.“ Ming Hui uznala, že osud každého človeka je v Božích rukách. Keď človek v tomto živote ochorie alebo zomrie, ide o veci, ktoré Boh určil už dávno. Aj keby bola počas týchto rokov vždy po boku svojich rodičov, nezmenilo by to ich osud. Ming Hui si pomyslela, že každý rok je toľko starších ľudí, ktorých pre vysoký krvný tlak postihne krvácanie do mozgu, infarkty a srdcové choroby. V dôsledku toho zomierajú na náhle ochorenia alebo trpia hemiplégiou. Niektorí z nich mali deti, ktoré sa o nich obetavo starali, ale bez ohľadu na rozsah ich starostlivosti nedokázali zabrániť tomu, aby ich rodičia ochoreli a zomreli. Maximálne ich mohli okamžite odviezť do nemocnice na ošetrenie, ale nemali možnosť ovplyvniť, či ich lekári dokážu vyliečiť, alebo nie. Keď si to Ming Hui uvedomila, jasne pochopila, že jej matka takto ochorela nie preto, že by jej chýbala alebo bola vyčerpaná jej výchovou. Bol to jej osud. Ming Hui sa oveľa viac uvoľnila.

Hoci chápala, že matkina choroba s ňou nesúvisí, hneď ako si spomenula na všetko, čo pre ňu matka urobila, a na to, že teraz je ochrnutá a potrebuje starostlivosť, no ona tam nie je, stále si to trochu vnútorne vyčítala. Myslela si, že je matke zaviazaná. Krátko nato si prečítala dva úryvky Božích slov, ktoré zmenili jej pohľad na vec. Všemohúci Boh hovorí: „Vo svete nevercov sa hovorí: ‚Vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa nesynovsky, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy, ktoré spomína prvé úslovie, teda vrany, ktoré sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá, ktoré kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy vo svete zvierat. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory a ktorým sa riadia všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí. Skutočnosť, že všetky druhy živých tvorov dodržiavajú tento zákon, ďalej dokazuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. Dokonca aj pomerne divoké mäsožravé šelmy, ako sú levy a tigre, sa starajú o svoje potomstvo a nehryzú ho, kým nedosiahne dospelosť. Je to zvierací inštinkt. Všetky zvieratá majú tento inštinkt bez ohľadu na to, akého sú druhu, či už sú divoké, alebo prívetivé a mierne. Všetky druhy tvorov vrátane ľudí sa môžu naďalej množiť a prežiť len vtedy, ak budú dodržiavať tento inštinkt a zákon. Ak by tento zákon nedodržiavali alebo by tento zákon a inštinkt nemali, nemohli by sa množiť a prežiť. Biologický reťazec by neexistoval a neexistoval by ani tento svet. Nie je to pravda? (Je.) Úslovie ‚vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek‘ značí, že svet zvierat sa riadi práve týmto druhom zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje povinnosti a záväzky voči potomstvu, riadne a svedomito vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia na nižšej úrovni ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali, keď ťa vychovávali, a do akej miery si plnili svoju povinnosť voči tebe, robili len to, čo mali robiť v rámci schopností stvoreného človeka – bol to ich inštinkt.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Navonok sa zdá, že tvoji rodičia zrodili tvoj telesný život a že to boli práve oni, kto ti dal život. Ak sa však na to pozrieme z Božieho pohľadu a nazrieme do jadra veci, tvoj telesný život ti nedali rodičia, pretože ľudia nemôžu stvoriť život. Jednoducho povedané, žiadny človek nemôže stvoriť ľudský dych. Dôvodom, prečo sa telo každého človeka môže stať človekom, je to, že to telo má dych. Život človeka spočíva v tomto dychu, je znakom živého človeka. Ľudia majú tento dych a život a zdrojom a pôvodom týchto vecí nie sú ich rodičia. Ide len o to, že ľudia vznikli tak, že sa rodičom narodili – v podstate je to Boh, kto dáva ľuďom tieto veci. Preto tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života, pánom tvojho života je Boh. Boh stvoril ľudstvo, stvoril životy ľudí a dal im dych života, ktorý je pôvodom ľudského života. Nie je teda ľahké pochopiť výrok ‚tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života‘? Tvoj dych ti nedali rodičia a už vôbec ti nedali jeho pokračovanie. Boh sa stará o každý deň tvojho života a vládne nad ním. Tvoji rodičia nemôžu rozhodovať o tom, ako bude prebiehať každý deň tvojho života, či bude šťastný a bezproblémový, s kým sa budeš každý deň stretávať alebo v akom prostredí budeš žiť. Ide výlučne o to, že Boh sa o teba stará prostredníctvom tvojich rodičov – tvoji rodičia sú jednoducho ľudia, ktorých Boh poslal, aby sa o teba starali. Keď si sa narodil, neboli to tvoji rodičia, kto ti dal život. Boli to teda tvoji rodičia, kto ti dal život, ktorý ti umožnil žiť až doteraz? Stále nie. Pôvodcom tvojho života je vždy Boh, a nie tvoji rodičia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov si Ming Hui s úľavou povzdychla. Ako povedal Boh, je faktom, že „vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek“, ale táto skutočnosť len dokazuje, že všetky zvieratá v prírode si plnia povinnosť a záväzok vychovávať svoje deti. Je to zákon, ktorý Boh sformuloval pre všetky živé tvory. Aj keď ide o divokého tigra alebo leva, keď sú jeho mláďatá malé a ešte nedospelé, bude sa venovať ich ochrane a výchove, kým sa neosamostatnia. Je to zákon, ktorý pre ne vytvoril Boh, a je to aj ich inštinkt. Ľudia sú vyspelejší druh ako ostatné zvieratá, majú srdce a ducha a mali by sa vedieť riadiť týmto zákonom ešte lepšie. Bez ohľadu na cenu, ktorú rodičia za svoje deti zaplatia, plnia len svoju povinnosť a záväzok a vôbec to nemožno nazvať láskavosťou. Ming Hui si všimla, že predtým chápala výrok „vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek“ tak, že aj zvieratá sa vedia odvďačiť za láskavosť svojich rodičov, ktorí ich vychovali. Ak to ona nedokázala, potom bola ešte horšia ako zviera. Takéto chápanie bolo nesprávne a nebolo v súlade s Božími slovami. Rodičia jej dali život, vychovali ju a poskytli jej jedlo, ošatenie a vzdelanie. To všetko boli povinnosti a záväzky, ktoré si ako rodičia mali splniť. Nemala by sa voči nim vždy cítiť zaviazaná, a už vôbec by nemala myslieť na to, že im treba ich láskavosť oplatiť. Navonok jej rodičia dali život a vychovali ju, ale nariadil to Boh. Rodičia dohliadali na život svojich detí a vychovali z nich dospelých ľudí, ale čo sa týka dobrých a zlých osudov ich detí, a toho, kedy ich nejaké veci postretnú alebo kedy ich postihnú nehody, nič z toho nebolo v ich moci. Ming Hui si zrazu spomenula na časy, keď mala päť alebo šesť rokov, keď sa išla hrať k rieke so svojou o dva roky staršou sestrou a nešťastnou náhodou spadla do hlbokej priekopy. Prehltla veľa vody a takmer sa utopila. Sestra ju s plačom vytiahla z priekopy. V tom čase síce neverila v Boha, no keby na ňu Boh nedohliadal a nechránil ju, už dávno by prestala dýchať a prišla by o život. Bez ohľadu na to, ako veľmi ju rodičia milovali, nemali žiadnu kontrolu nad tým, či bude žiť, alebo zomrie. To, že sa mohla dožiť dnešného dňa, bolo výlučne výsledkom Božej starostlivosti a ochrany. Mala by sa zamyslieť nad tým, ako sa Bohu odvďačiť za Jeho lásku a ako konať svoju povinnosť stvorenej bytosti; to by mal urobiť človek, ktorý má svedomie a rozum.

Krátko nato si prečítala Božie slová: „V prítomnosti Stvoriteľa si stvorenou bytosťou. To, čo by si mal v tomto živote robiť, nie je len plnenie záväzkov voči rodičom, ale aj plnenie záväzkov a povinností stvorenej bytosti. Svoje záväzky voči rodičom môžeš plniť len na základe Božích slov a pravdy-princípov, nie tak, že pre nich budeš robiť niečo na základe svojich citových potrieb alebo potrieb svojho svedomia. … Samozrejme, niektorí ľudia povedia: ‚Všetko, čo si povedal, sú fakty, ale ja mám pocit, že takéto konanie je príliš neosobné. Vždy mám výčitky svedomia, nemôžem to vydržať.‘ Ak to nemôžeš vydržať, potom len uspokoj svoje pocity; sprevádzaj svojich rodičov a buď im nablízku, slúž im, správaj sa synovsky a rob, čo povedia, či už majú pravdu, alebo nie – buď ako ich tieň a sprievodca, to všetko je v poriadku. Takto ťa nebude nikto za chrbtom kritizovať a dokonca aj tvoja širšia rodina bude hovoriť o tvojom synovskom správaní. Nakoniec však jediný, kto utrpí stratu, budeš ty sám. Zachoval si si povesť dobre vychovaného syna, uspokojil si svoje citové potreby, tvoje svedomie nebolo nikdy obvinené a rodičom si splatil ich láskavosť, ale jednu vec si predsa len zanedbal a stratil: ku všetkým týmto záležitostiam si nepristupoval a neriešil si ich podľa Božích slov a prišiel si o možnosť vykonávať svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Čo to znamená? Znamená to, že si sa správal synovsky voči svojim rodičom, ale zradil si Boha. Prejavil si synovskú zbožnosť a uspokojil si citové potreby tela svojich rodičov, ale vzdoroval si Bohu. Radšej si si zvolil byť poslušným dieťaťom, ako by si mal vykonávať svoje povinnosti stvorenej bytosti. To je najväčšia neúcta voči Bohu. Boh nepovie, že si niekto, kto sa Mu podriaďuje alebo má ľudskú prirodzenosť, len preto, že si poslušným dieťaťom, nesklamal si svojich rodičov, máš svedomie a plníš si svoje povinnosti dieťaťa. Ak uspokojuješ len potreby svojho svedomia a emocionálne potreby svojho tela, ale neprijímaš Božie slová alebo pravdu ako základ a princípy zaobchádzania s touto záležitosťou, potom preukazuješ najväčšiu vzdorovitosť voči Bohu. Ak chceš byť spôsobilou stvorenou bytosťou, musíš najprv všetko vnímať a robiť podľa Božích slov. Tomu sa hovorí byť spôsobilý, mať ľudskú prirodzenosť a svedomie. Naopak, ak neprijímaš Božie slová ako princípy a základ pre zaobchádzanie s touto záležitosťou a neprijímaš ani Božie volanie, aby si vyšiel a vykonával svoje povinnosti, alebo radšej odkladáš alebo sa zriekneš možnosti vykonávať svoje povinnosti, aby si zostal po boku svojich rodičov, sprevádzal ich, prinášal im šťastie, nechal ich užívať si starobu a oplatil im ich láskavosť, potom Boh povie, že si vec bez ľudskej prirodzenosti a svedomia. Nie si stvorená bytosť a Boh ťa neuzná.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Ming Hui si spomenula, ako jej vodkyňa cirkvi prvýkrát poslala list s otázkou, či môže odísť z domu, aby konala svoju povinnosť. Ako prvé jej napadlo, že za tie roky toho dlží svojim rodičom naozaj veľa. Najmä už bolo príliš neskoro na to, aby vynahradila to, čo dlhovala svojmu otcovi. Ak by opustila aj matku, bolo by ešte ťažšie vysvetliť to. Aby trochu utíšila svoje svedomie a aby susedia povedali, že sa správa ako vzorná dcéra, odmietla svoju povinnosť a zostala doma, aby sa postarala o matku. Verila, že práve to znamená byť človekom, ktorý má svedomie a ľudskú prirodzenosť. Z Božích slov pochopila, že ako stvorená bytosť, ktorá dýcha vzduch od Boha a teší sa zo všetkého, čo jej poskytol, by sa mala Bohu za Jeho lásku odvďačiť. Keď však cirkev potrebovala, aby konala svoju povinnosť, odmietla to, aby sa postarala o matku. Aj keby sa o matku dôkladne starala a ostatní by ju chválili za dcérske správanie, stále by bola pred Stvoriteľom človekom bez svedomia a ľudskej prirodzenosti. Keď o tom Ming Hui premýšľala, nemohla si pomôcť a hnevala sa sama na seba: „Keby som neverila v Boha a nečítala Božie slová, bolo by to ospravedlniteľné. Celé tie roky verím v Boha a prečítala som už toľko Jeho slov, ale moje názory na veci sú stále rovnaké ako názory nevercov. Nepatrím azda k pochybovačom? Peter opustil svojich rodičov a rodinu, aby nasledoval Pána Ježiša, šíril evanjelium nebeského kráľovstva a pásol cirkvi. Boli aj takí zahraniční misionári, ktorí opustili svoje rodiny a prekročili more, aby prišli do Číny a šírili nám evanjelium Pána Ježiša o nebeskom kráľovstve. Aj oni mali rodičov, deti a príbuzných. To, na čo mysleli, však neboli ich rodiny, ani ich rodičia a deti, ale skôr to, ako dbať na Boží úmysel a ako priviesť pred Boha ľudí, ktorí žili v hriechu a ktorých hlboko poškodil satan, aby prijali Jeho spásu. Boli to ľudia so svedomím a ľudskou prirodzenosťou. Teraz nastali posledné dni a Božie dielo sa chýli ku koncu. Postihol nás koronavírus, záplavy, vojna a najrôznejšie katastrofy. Stále je veľa ľudí, ktorí ešte nepočuli evanjelium o Božom diele posledných dní. Títo ľudia čelia nebezpečenstvu, že sa v katastrofách kedykoľvek stratia. Teraz mám príležitosť konať svoju povinnosť a šíriť evanjelium o Božom kráľovstve. Nie je to vari tá najspravodlivejšia a najzmysluplnejšia vec? Je to vec, ktorú by mal urobiť niekto s ľudskou prirodzenosťou! Čo záleží na tom, ako vysoko ma ostatní hodnotia? Pre mňa ako stvorenú bytosť je najdôležitejšie iba si plniť svoju povinnosť a získať uznanie Stvoriteľa.“ Ming Hui si prečítala ďalší úryvok Božích slov a dozvedela sa viac o svojom probléme. Všemohúci Boh hovorí: „Pod vplyvom čínskej tradičnej kultúry vychádzajú tradičné predstavy Číňanov z toho, že človek musí voči svojim rodičom prechovávať synovskú zbožnosť. Kto neprechováva synovskú zbožnosť, je dieťa, ktoré sa správa nesynovsky. Tieto predstavy sa ľuďom vštepujú od detstva a učia sa v podstate v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď človeku do hlavy vštepili takéto myšlienky, povie si: ‚Synovská zbožnosť je dôležitejšia než čokoľvek iné. Keby som ju neprechovával, nebol by som dobrým človekom – bol by som dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a spoločnosť by ma odsúdila. Bol by som človekom, ktorému chýba svedomie.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko Bohom vyjadrených právd – vyžadoval Boh, aby človek prechovával synovskú zbožnosť voči svojim rodičom? Je to jedna z právd, ktoré musia veriaci v Boha pochopiť? Nie, nie je. Boh len v duchovnom spoločenstve zdieľal niektoré princípy. Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo hľadajú pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Satan používa tento druh tradičnej kultúry a predstavy o morálke, aby spútal tvoje myšlienky, tvoju myseľ a tvoje srdce, čím ti znemožní prijať Božie slová; si posadnutý týmito satanovými vecami a neschopný prijať Božie slová. Keď chceš praktizovať Božie slová, tieto veci ťa vyrušujú, spôsobujú, že sa staviaš proti pravde a Božím požiadavkám, a robia ťa bezmocným zbaviť sa jarma tradičnej kultúry. Po určitom čase zápasu urobíš kompromis: radšej veríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietaš alebo zanecháš Božie slová. Neprijímaš Božie slová ako pravdu a nemyslíš na to, že by si mohol byť spasený. Cítiš, že stále žiješ v tomto svete a môžeš prežiť len tak, že sa spoľahneš na týchto ľudí. Nedokážeš znášať obvinenia spoločnosti a radšej sa rozhodneš vzdať sa pravdy a Božích slov, podľahneš tradičným predstavám o morálke a vplyvu satana, radšej urážaš Boha a nepraktizuješ pravdu. Nie je človek poľutovaniahodný? Nepotrebuje Božiu spásu? Niektorí ľudia veria v Boha už mnoho rokov, ale stále nemajú prehľad o otázke synovskej zbožnosti. Skutočne nechápu pravdu. Nikdy nedokážu prekonať túto bariéru svetských vzťahov; nemajú odvahu ani dôveru, nieto ešte odhodlanie, takže nemôžu milovať a poslúchať Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Božie slová okamžite rozjasnili Ming Huiino srdce. Uvedomila si, že jej odmietnutie nechať matku tak pochádzalo z indoktrinácie a vplyvu tradičnej kultúry, ktorú jej vštepil satan. Žila podľa satanských jedov v znení: „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“, „Rodičia ťa vychovávajú, aby si sa o nich mohla starať, keď zostarnú“ a „Necestuj ďaleko, kým tvoji rodičia ešte žijú“. Od malička často počúvala poznámky ľudí, ako napríklad: „Dieťa toho a toho sa k rodičom správa skutočne úctivo; vie sa správať úctivo k svojim rodičom a oplatiť im ich láskavosť. Skutočne má svedomie! Zatiaľ čo dieťa toho a toho nie je vôbec dobré. Jeho rodičia ochoreli, ale on sa o nich nepostaral. Aký nevďačný syn. Slovo svedomie mu nič nehovorí!“ Tieto slová už boli hlboko zakorenené v Ming Huiinom srdci. Uprednostnila dcérske správanie voči rodičom a myslela si, že keďže je jej matka chorá, ako jej dcéra by mala byť pri nej a slúžiť jej. Ak nie je po boku svojej matky, nespráva sa ako vzorná dcéra. Bála sa, že ju susedia nazvú nevďačnou dcérou bez ľudskej prirodzenosti, a tak odmietla svoju povinnosť. Neskôr, aj keď opäť začala konať svoju povinnosť, sa stále cítila matke zaviazaná. Uvedomila si, že bola pevne spútaná týmito satanskými jedmi. V tejto chvíli Ming Hui myslela na to, že jej matka patrila k pochybovačom. Minulý rok nemohla zniesť trýzeň svojej choroby a rozhodla sa uctievať zlých duchov. Ming Hui nielenže nevedela milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo nenávidí, dovolila tiež, aby jej starosť o matku ovplyvnila jej povinnosť. Neznamenalo to, že nedokáže rozlíšiť dobré od zlého a správne od nesprávneho? Ming Hui sa nenávidela za to, že je taká slepá a nevedomá! Pozdychla si a zamyslela sa: „Našťastie Boh vyjadril tieto slová a povedal nám o princípoch, ktoré by sme mali praktizovať, pokiaľ ide o našich rodičov. Len vďaka tomu môžem zabudnúť na svoju zaviazanosť voči matke a myslieť na svoju povinnosť. Inak by ma v tomto živote mohlo ovládať len tradičné zmýšľanie, ktoré mi vštepil satan a vôbec by som nebola ochotná konať svoju povinnosť. Nakoniec by som stratila príležitosť na spásu a stala sa poľutovaniahodnou.“

Ming Hui si prečítala ďalšie dva úryvky Božích slov a naučila sa, ako sa má zachovať voči svojim rodičom. Všemohúci Boh hovorí: „V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu prvoradé objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov; nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, že by si chcel opustiť rodičov a utiecť pred svojimi záväzkami, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol záväzkom, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol záväzkom, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne prirodzenosti? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si záväzky. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje záväzky ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej prirodzenosti? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol synovstvu a plneniu záväzkov, je to nesynovské a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť záväzky. To znamená správať sa nesynovsky. No je to tak aj teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje zostať v kontakte so svojimi rodinami. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú stále zdraví a v poriadku. V skutočnosti sa nesprávaš nesynovsky; nedosiahol si bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje záväzky voči nim. Toto rozhodnutie musíš urobiť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že sa správaš nesynovsky. Toto sú dva dôvody. … Okrem toho je najdôležitejšie, že po rokoch viery v Boha a počúvania toľkých právd majú ľudia aspoň tento malý kúsok pochopenia a porozumenia: ľudský osud určuje nebo, človek žije v Božích rukách a mať Božiu starostlivosť a ochranu je oveľa dôležitejšie ako sú obavy, synovská zbožnosť alebo spoločnosť svojich detí. Nepociťuješ úľavu, že tvoji rodičia sú pod Božou starostlivosťou a ochranou? Nemusíš si o nich robiť starosti. Ak si robíš starosti, znamená to, že nedôveruješ Bohu; tvoja viera v Neho je príliš malá. Ak sa o svojich rodičov skutočne obávaš a máš o nich strach, mal by si sa často modliť k Bohu, zveriť ich do Božích rúk a nechať Boha, aby všetko ovládal a usporiadal.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) „Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Je veľa vecí, ktoré musíš v tomto živote urobiť, a sú to všetko veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Pán stvorenia a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej zbožnosti rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek povinnosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš na tom trvať. Ak si nemôžeš plniť svoju povinnosť a prejavovať synovskú zbožnosť voči rodičom, nie je to nič hrozné, len to trochu odporuje tvojmu svedomiu, ľudskej morálke a ľudským predstavám. Aspoň to však nie je v rozpore s pravdou a Boh ťa za to neodsúdi. Keď pochopíš pravdu, vo svojom svedomí sa preto nebudeš cítiť pokarhaný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Z Božích slov Ming Hui pochopila, že nemohla byť doma a starať sa o rodičov počas týchto rokov predovšetkým z dôvodu prenasledovania a zatýkania komunistickou stranou. Nútene prišla o možnosť zostať doma a starať sa o rodičov; nebolo to tak, že by sa úmyselne vyhýbala svojej povinnosti podporovať ich. Teraz mala záznam v registri trestov a polícia mohla kedykoľvek prísť do jej domu, aby ju obťažovala a sledovala, kde sa zdržiava. Neexistovala absolútne žiadna možnosť, aby verila v Boha a konala svoju povinnosť doma. Zároveň práve kvôli konaniu svojej povinnosti nemala inú možnosť, než odísť z domu. Jej povinnosťou ako stvorenej bytosti nebolo iba žiť tak, aby sa správala úctivo voči svojim rodičom. Ešte dôležitejšie bolo konať svoju povinnosť stvorenej bytosti. Bola to tá najspravodlivejšia vec, ktorú mala v živote urobiť, nehovoriac o tom, že to bolo jej poslanie. Ming Hui našla v Božích slovách cestu k praktizovaniu. Ak by to podmienky dovoľovali a ona by mala možnosť byť doma a starať sa o matku, potom by si mohla splniť svoju povinnosť a záväzok ako dcéra a postarať sa o ňu. Ak okolnosti neboli primerané, nemusela si to vyčítať. Deti a rodičia si navzájom neboli nič dlžní. Keď si to Ming Hui uvedomila, cítila, ako sa celé jej telo uvoľnilo. V srdci ďakovala Bohu. Práve Božie slová jej pomohli jasne vidieť, ako tradičná kultúra škodí ľuďom, a pochopiť, že ako stvorená bytosť má zmysel žiť len preto, aby človek konal svoju povinnosť, pričom to z neho robí osobu, ktorá má skutočne svedomie a ľudskú prirodzenosť. V nasledujúcich dňoch Ming Hui vložila do svojej povinnosti celé svoje srdce.