Keď som chodila do školy, učitelia nás často učili, že prejavovanie úcty detí voči svojim rodičom a rešpektovanie starších je tradičnou čínskou cnosťou. Moji rodičia ma to tiež často učili a sami to praktizovali. Vždy, keď bolo treba v dome mojej starej mamy urobiť nejakú prácu, otec odložil svoje vlastné povinnosti, aby jej pomohol, a cez víkendy nás vodieval so sebou, aby sme jej pomáhali pri poľnohospodárskych prácach. V tom čase rodičia často pracovali na poliach. Ja a moji súrodenci sme boli veľmi malí, nemal na nás kto dávať pozor a stará mama sa o nás nestarala. Moja mama však starej mame nič nezazlievala, naopak, starala sa o ňu. Varila jej obľúbené jedlá a brávala ju k lekárovi, keď bola chorá. Príbuzní, priatelia a susedia chválili moju mamu a otca za ich oddanosť rodičom a dobrú ľudskú prirodzenosť. Keď som to videla, pomyslela som si: „V budúcnosti chcem byť ako moji rodičia, ctiť si svojich rodičov a mať úctu voči manželovej rodine. Takto by mal konať človek s dobrou ľudskou prirodzenosťou.“

V roku 2013 som prijala dielo Všemohúceho Boha. Môj manžel sa pod vplyvom nepodložených fám od ČKS postavil proti mojej viere a v roku 2014 sa so mnou rozviedol. Po rozvode som sa presťahovala späť k rodičom, konala svoje povinnosti a zároveň sa starala o rodičov a pomáhala pri domácich prácach. V roku 2017 som odišla konať svoje povinnosti inam. Krátko nato som dostala list z domu, v ktorom sa písalo, že polícia prišla ku mne domov, aby sa vyhrážala mojim rodičom a varovala ich, aby už neverili v Boha. Vyžiadali si aj moju fotografiu a vypytovali sa rodičov, kde sa nachádzam. Potom som sa už neodvážila ísť domov. Keď som myslela na svojich rodičov, ktorí mali takmer šesťdesiat rokov a podlomené zdravie, najmä na mamu, ktorej zostali vleklé problémy po vážnej zlomenine nohy spred niekoľkých rokov a pri návrate bolestí nohy mala problém pracovať, vždy som sa pýtala, kedy sa budem môcť vrátiť domov, aby som ich videla.

V auguste 2019 som podstúpila riziko a vrátila sa domov. Len čo som zbadala svojich rodičov, všimla som si, že na tvárach majú oveľa viac vrások a na spánkoch im šedivejú vlasy. Moja mama bola navyše oveľa chudšia a ja som v srdci pocítila horkosť a nepríjemné pocity. Pre našich rodičov nebolo ľahké vychovať nás a teraz museli vo svojom veku a s podlomeným zdravím stále tak ťažko pracovať vonku na poliach. Ako ich dcéra som sa o nich nemohla starať a nemohla som im pomáhať pri práci, takže som sa cítila voči rodičom neúctivá a trochu vinná. Moja teta ma tiež kritizovala slovami: „Bola si preč niekoľko rokov bez toho, aby si sa vrátila. Tvoji rodičia starnú a ak ochorejú alebo sa im stane nejaká nehoda, nie je tu nikto, kto by sa o nich postaral. Pred niekoľkými dňami bol tvoj otec vonku postrekovať úrodu a v horúčave sa priotrávil. Keby sa nedostal včas do nemocnice, mohol zomrieť.“ Tieto slová ma veľmi rozrušili a spomenula som si na príslovie: „Necestuj ďaleko, kým žijú tvoji rodičia.“ Ja som však nemohla byť s nimi, aby som sa o nich postarala alebo pre nich niečo urobila. Mala som pocit, že moji rodičia mojou výchovou premárnili čas. V minulosti ma príbuzní vnímali ako rozumné dieťa, ktoré je oddané rodičom, ale teraz som sa stala neúctivým dieťaťom, nevďačnou úbožiačkou. Noc pred mojím odchodom otec povedal, že som jeho najväčšou starosťou. Povedal to preto, lebo som v tom čase nemala domov ani kariéru. Tvrdo pracoval, aby pre mňa naškriabal viac peňazí. Tiež povedal, že sa neustále obáva, že ma zatknú, že často celú noc nespí a trávi dni v neustálom napätí. Vždy, keď mu zavolali z obecného výboru, obával sa, či ma nezatkla polícia. Otec to všetko hovoril so slzami v očiach. Mala som pocit, ako by mi do srdca udreli kladivom, a nedokázala som zadržať slzy. Cítila som, že v ich veku sa o nich nielenže nestarám, ale ešte im robím aj starosti. Skutočne som nebola rodičom oddaná! Po návrate do hostiteľskej rodiny som neustále spomínala na otcove slová a jeho strhanú tvár a v srdci som cítila hlbokú bolesť. Keby som nebola preč a nekonala svoju povinnosť, vari by som nebola schopná prejaviť svojim rodičom oddanosť? Keď som o tom premýšľala, už som viac nechcela konať svoju povinnosť mimo domu. Skutočne som sa chcela vrátiť domov a postarať o rodičov, aby sa už o mňa nemuseli obávať ani pre mňa trpieť. Polícia však po mne stále išla a vrátiť sa by znamenalo, že ma pravdepodobne zatknú. Okrem toho som bola naozaj zaneprázdnená svojimi povinnosťami a keby som ich zanechala, nezradila by som Boha? Počas tých dní som bola hlboko rozpoltená a pociťovala som veľkú bolesť a muky. Žijúc v takomto stave som sa nemohla sústrediť na svoje povinnosti, čo malo za následok ich odkladanie. Keďže som vedela, že môj stav nie je správny, modlila som sa k Bohu a prosila Ho, aby ma vyviedol z tohto zlého stavu.

Počas svojich pobožností som si prečítala úryvok z Božích slov: „Je prejavovanie úcty detí voči rodičom pravdou? (Nie, nie je.) Byť úctivý voči rodičom je správna a pozitívna vec, ale prečo hovoríme, že to nie je pravda? (Pretože ľudia neprejavujú voči svojim rodičom úctu s princípmi a nie sú schopní rozoznať, akí ľudia ich rodičia skutočne sú.) To, ako sa má človek správať k svojim rodičom, súvisí s pravdou. Ak tvoji rodičia veria v Boha a správajú sa k tebe dobre, mal by si byť voči nim úctivý? (Áno.) Ako si úctivý? Správaš sa k nim inak ako k bratom a sestrám. Robíš všetko, čo ti povedia, a ak sú starí, musíš zostať pri nich, aby si sa o nich staral, čo ti bráni ísť von a vykonávať svoju povinnosť. Je správne takto konať? (Nie.) Čo by si mal vtedy robiť? To závisí od okolností. Ak sa o nich stále dokážeš postarať, zatiaľ čo vykonávaš svoju povinnosť v blízkosti svojho domova, a tvoji rodičia nemajú námietky voči tvojej viere v Boha, potom by si si mal plniť svoju povinnosť syna alebo dcéry a pomôcť rodičom s nejakou prácou. Ak sú chorí, postaraj sa o nich; ak ich niečo trápi, uteš ich; ak ti to tvoja finančná situácia dovolí, kúp im výživové doplnky, ktoré si môžeš dovoliť. Čo by si však mal urobiť, ak si zaneprázdnený svojou povinnosťou, o tvojich rodičov sa nemá kto postarať a aj oni veria v Boha? Akú pravdu by si mal praktizovať? Keďže synovské správanie voči rodičom nie je pravda, ale len ľudská zodpovednosť a záväzok, čo by si mal teda robiť, ak sa tvoj záväzok dostane do rozporu s tvojou povinnosťou? (Uprednostniť svoju povinnosť; dať povinnosť na prvé miesto.) Niekoho záväzok nemusí byť nevyhnutne jeho povinnosťou. Rozhodnúť sa vykonávať svoju povinnosť znamená praktizovať pravdu, zatiaľ čo pri plnení záväzku to tak nie je. Ak máš tento stav, môžeš si túto zodpovednosť alebo záväzok splniť, ale ak to súčasné prostredie neumožňuje, čo by si mal urobiť? Mal by si povedať: ‚Musím konať svoju povinnosť – to je praktizovanie pravdy. Správať sa synovsky voči rodičom znamená žiť podľa svojho svedomia a nedosahuje to praktizovanie pravdy.‘ Takže by si mal uprednostniť svoju povinnosť a dodržiavať ju. Ak teraz nemáš žiadnu povinnosť a nepracuješ ďaleko od domova a žiješ blízko svojich rodičov, nájdi si spôsob, ako sa o nich postarať. Urob všetko, čo je v tvojich silách, aby si im pomohol žiť o niečo lepšie a zmiernil ich utrpenie. Závisí to však aj od toho, akými ľuďmi sú tvoji rodičia. Čo máš robiť, ak majú tvoji rodičia biednu ľudskú prirodzenosť, ak ti neustále bránia vo viere v Boha a ak ťa neustále odrádzajú od viery v Boha a od vykonávania tvojej povinnosti? Akú pravdu by si mal praktizovať? (Odmietnutie.) V tejto chvíli ich musíš odmietnuť. Splnil si svoj záväzok. Tvoji rodičia neveria v Boha, takže nemáš záväzok preukázať im synovskú úctu. Ak veria v Boha, potom sú rodinou, tvojimi rodičmi. Ak nie, potom kráčate po rôznych cestách: veria v satana a uctievajú diabolského kráľa a kráčajú po satanovej ceste; sú to ľudia, ktorí kráčajú inými cestami ako tí, ktorí veria v Boha. Už nie ste rodina. Veriacich v Boha považujú za svojich protivníkov a nepriateľov, takže tvojím záväzkom už nie je starať sa o nich a musíš s nimi úplne prerušiť kontakt. Čo je pravdou: správať sa synovsky voči rodičom, alebo konať si povinnosť? Samozrejme, že konanie povinnosti je pravdou. Plnenie povinnosti v Božom dome nie je len o tom, že si človek plní svoj záväzok a robí to, čo má robiť. Ide o vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti. V tom spočíva Božie poverenie; je to tvoj záväzok, tvoja zodpovednosť. Ide o skutočnú zodpovednosť, ktorá spočíva v plnení zodpovednosti a záväzku pred Stvoriteľom. Je to požiadavka Stvoriteľa voči ľuďom a veľká životná záležitosť. Preukazovanie synovskej úcty voči rodičom je však len zodpovednosťou a záväzkom syna alebo dcéry. Určite nejde o poverenie od Boha, a už vôbec to nie je v súlade s Božou požiadavkou. Preto medzi preukazovaním synovskej úcty voči rodičom a vykonávaním svojej povinnosti niet pochýb o tom, že jedine vykonávanie svojej povinnosti je praktizovaním pravdy. Vykonávanie svojej povinnosti ako stvorenej bytosti je pravdou a ide o záväznú povinnosť. Preukazovanie synovskej úcty voči rodičom spočíva v synovskom správaní sa k ľuďom. Neznamená to, že človek vykonáva svoju povinnosť, ani to, že praktizuje pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Po prečítaní Božích slov som pocítila určitú úľavu a pochopila som, že byť oddaný rodičom je pozitívna vec a súčasť normálnej ľudskej prirodzenosti, ale nie je to praktizovanie pravdy. Praktizovaním pravdy je konanie povinnosti stvorenej bytosti. Moji rodičia ma v mojej viere a povinnostiach vždy podporovali a je mojou povinnosťou ako ich potomka prejavovať im oddanosť. Za vhodných okolností a podmienok môžem urobiť všetko preto, aby som sa o nich postarala, zmiernila ich starosti a ťažkosti a plnila si svoje záväzky ako ich potomok. Keďže ma však prenasledovala polícia a nemohla som sa o nich starať doma, a pretože som bola zaneprázdnená povinnosťami, musela som v tom čase uprednostniť svoje povinnosti. Prostredníctvom Božích slov som tiež pochopila, že ako stvorená bytosť mám poslanie plniť povinnosť stvorenej bytosti, že je to tá najdôležitejšia vec v živote a záväzná povinnosť, ktorú treba splniť. Byť oddaný rodičom je len plnením záväzku potomka. Neznamená to, že človek praktizuje pravdu, ani že sa podriaďuje Bohu. Keď bola oddanosť voči rodičom v rozpore s vykonávaním povinností, musela som si vybrať konanie povinnosti stvorenej bytosti. Keď som si tieto veci uvedomila, už som sa necítila rozporuplne ani ubolene. Bola som ochotná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam a upokojiť sa, aby som konala svoje povinnosti.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a trochu som pochopila svoj stav. Všemohúci Boh hovorí: „Pod vplyvom tradičnej čínskej kultúry vychádzajú tradičné predstavy Číňanov z toho, že človek musí voči svojim rodičom prechovávať synovskú zbožnosť. Ktokoľvek, kto synovskú zbožnosť neprechováva, je potomkom bez synovskej zbožnosti. Kto neprechováva synovskú zbožnosť, je dieťa, ktoré sa správa nesynovsky. Tieto predstavy sa ľuďom vštepujú od detstva a učia sa v podstate v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď človeku do hlavy vštepili takéto myšlienky, povie si: ‚Synovská zbožnosť je dôležitejšia než čokoľvek iné. Keby som ju neprechovával, nebol by som dobrým človekom – bol by som dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a spoločnosť by ma odsúdila. Bol by som človekom, ktorému chýba svedomie.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko Bohom vyjadrených právd – vyžadoval Boh, aby človek prechovával synovskú zbožnosť voči svojim rodičom? Je to jedna z právd, ktoré musia veriaci v Boha pochopiť? Nie, nie je. Boh len v duchovnom spoločenstve zdieľal niektoré princípy. Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Satan používa tento druh tradičnej kultúry a predstavy o morálke, aby spútal tvoje myšlienky, tvoju myseľ a tvoje srdce, čím ti znemožní prijať Božie slová; si posadnutý týmito satanovými vecami a neschopný prijať Božie slová. Keď chceš praktizovať Božie slová, tieto veci ťa vyrušujú, spôsobujú, že sa staviaš proti pravde a Božím požiadavkám, a robia ťa bezmocným zbaviť sa jarma tradičnej kultúry. Po určitom čase zápasu urobíš kompromis: radšej veríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietaš alebo zanecháš Božie slová. Neprijímaš Božie slová ako pravdu a nemyslíš na to, že by si mohol byť spasený. Cítiš, že stále žiješ v tomto svete a môžeš prežiť len tak, že sa spoľahneš na týchto ľudí. Nedokážeš znášať obvinenia spoločnosti a radšej sa rozhodneš vzdať sa pravdy a Božích slov, podľahneš tradičným predstavám o morálke a vplyvu satana, radšej urážaš Boha a nepraktizuješ pravdu. Povedzte Mi, nie je človek úbohý? Vari nepotrebuje Božiu spásu? Niektorí ľudia veria v Boha už mnoho rokov, ale stále nemajú prehľad o otázke synovskej zbožnosti. Skutočne nechápu pravdu. Nikdy nedokážu prekonať túto bariéru svetských vzťahov; nemajú odvahu ani dôveru, nieto ešte odhodlanie, takže nemôžu milovať a poslúchať Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Keď som uvažovala nad Božími slovami, uvedomila som si, že moje utrpenie má korene v tradičnej kultúre. Naši učitelia nás od detstva učili, že máme byť rodičom oddaní, že je to tradičná cnosť čínskeho ľudu. Aj moji rodičia mi vštepovali túto myšlienku – že keď vyrastiem, mala by som starším a rodičom prejavovať oddanosť. Sami v tom išli príkladom, preto sa táto myšlienka hlboko zakorenila v mojom mladom srdci. Dospela som k presvedčeniu, že len ak je človek svojim rodičom oddaný, možno ho považovať za oddané dieťa a dobrého človeka, a že ak to človek nerobí, nie je oddaný a je nevďačný nešťastník, ktorým budú opovrhovať, odsúdia ho a nebude hodný toho, aby sa nazýval človekom. Keď som odišla z domu konať svoje povinnosti a nemohla som sa postarať o svojich rodičov, cítila som sa ako dcéra, ktorá si nectí rodičov. Najmä keď som sa dozvedela, že rodičia sa obávajú, že ma chytia, cítila som sa ešte viac neúctivá. Nielenže som sa o nich nedokázala postarať, ale spôsobovala som im aj starosti o mňa, čo vo mne vyvolávalo pocit, že som ich dlžníčkou. Tradičné myšlienky ako „synovská zbožnosť je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“, „vychovávaj deti, aby ťa v starobe podporovali“, a „necestuj ďaleko, kým žijú tvoji rodičia“ ma zväzovali a obmedzovali. Neustále som pociťovala vinu za to, že nemôžem byť pri svojich rodičoch a starať sa o nich, a dokonca som ľutovala, že som odišla z domu, aby som konala svoje povinnosti. Hoci som sa domov nevrátila, moje srdce sa už odklonilo od Boha. Vo svojich povinnostiach som bola povrchná a chýbala mi vernosť. Vtedy som konečne pochopila, že tradičné predstavy vštepované satanom spôsobili, že som sa vzdialila od Boha a zradila Ho, v dôsledku čoho som sa nevedomky postavila proti Nemu. Spomenula som si na Petra vo Veku milosti. Zanechal svoju rodinu a rodičov, aby nasledoval Pána Ježiša, kázal evanjelium široko-ďaleko a pásol cirkev. Myslela som aj na západných misionárov, ktorí brali ohľad na Pánove úmysly a zanechali svoje rodiny, rodičov a deti, aby priviedli viac ľudí k prijatiu Pánovej spásy. Precestovali tisíce kilometrov do Číny, aby šírili Pánovo evanjelium a splnili svoje poslanie. Boli to jednotlivci s ľudskou prirodzenosťou a svedomím. Teraz, keď sa pohromy stávajú čoraz vážnejšími, je čas na veľké rozšírenie evanjelia o kráľovstve, a je potrebné, aby povstalo viac ľudí, ktorí budú hlásať evanjelium a svedčiť o Bohu. Jedla a pila som tak veľa Božích slov a pochopila som niektoré pravdy a ako stvorená bytosť by som mala brať ohľad na Božie úmysly a hlásať evanjelium, aby som pred Neho priviedla viac ľudí, ktorí by prijali Jeho spásu. To znamená byť človekom s ľudskou prirodzenosťou. Keď som si tieto veci uvedomila, dokázala som vo svojich povinnostiach upokojiť svoje srdce.

Neskôr som dostala ďalší list z domu, v ktorom sa písalo, že v auguste 2022 prišla polícia ku mne domov, aby ma zatkla. Môj otec im povedal, že nie som doma, ale oni mu neverili, a tak tajne nainštalovali do skladu mojej rodiny plošticu. Jedného popoludnia prišli štyria ľudia z policajnej stanice. Prišli ku mne domov so zbraňami, aby ma zatkli, a vyhnali mojich rodičov z domu, pričom interiér prehľadávali viac ako desať minút. Polícia potom zavolala mojim príbuzným a pýtala sa, kde som. Tento list ma veľmi rozrušil a nemohla som sa ubrániť slzám. Premýšľala som o tom, ako sa moji rodičia celé tie roky obávali, že ma zatknú, keď konám svoje povinnosti mimo domova, a o tom, ako polícia dokonca nasadila do môjho domu plošticu, aby ma chytila, a že posledné roky života strávia moji rodičia pod policajným dohľadom. Tieto problémy museli znášať výlučne kvôli mne. Veľmi som sa trápila a nedokázala som upokojiť svoje srdce, dokonca ani pri konaní svojich povinností. Neskôr som si uvedomila, že môj stav nie je v poriadku, tak som sa vedome modlila a hľadala. Spomenula som si na niektoré Božie slová, ktoré som predtým čítala, a rýchlo som si ich vyhľadala, aby som si ich prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia opúšťajú svoje rodiny, pretože veria v Boha a vykonávajú svoje povinnosti. Stanú sa tak slávnymi a vláda často prehľadáva ich dom, obťažuje ich rodičov, ktorým sa dokonca vyhráža, aby ich vydali. Všetci susedia o nich hovoria takto: ‚Ten človek nemá svedomie. Nezáleží mu na jeho starnúcich rodičoch. Nielenže voči nim neprechováva synovskú úctu, ale spôsobuje im aj veľa problémov. Je to neúctivé dieťa!‘ Sú niektoré z týchto slov v súlade s pravdou? (Nie.) Nepovažujú však neverci všetky tieto slová za správne? Neverci si myslia, že toto je najlegitímnejší a najrozumnejší názor na danú vec a že je v súlade s ľudskou etikou a normami ľudského správania. Bez ohľadu na rozsiahly obsah v týchto normách, napríklad ako prechovávať voči rodičom synovskú úctu, ako sa o nich postarať v starobe a zariadiť im pohreb alebo koľko im toho treba splatiť, a bez ohľadu na to, či sú tieto normy v súlade s pravdou alebo nie, v očiach nevercov ide o pozitívne veci, pozitívnu energiu, správne veci a všetky skupiny ľudí ich považujú za bezchybné. Pre nevercov sú to normy, podľa ktorých majú ľudia žiť, a ty tieto veci musíš robiť, aby si sa v ich srdciach stal dostatočne dobrým človekom. Skôr než si uveril v Boha a pochopil pravdu, nebol si aj ty pevne presvedčený o tom, že takéto správanie charakterizuje dobrého človeka? (Áno.) Okrem toho si tieto veci používal aj na vlastné zhodnotenie, aby si sa držal na uzde a vyžadoval si od seba, že sa staneš takýmto človekom. Ak si chcel byť dobrým človekom, určite si do svojich noriem správania zahrnul aj tieto veci: ako prechovávať synovskú úctu voči svojim rodičom, ako im spôsobovať menej starostí, ako im prinášať česť a uznanie a ako priniesť slávu svojim predkom. To boli normy správania v tvojom srdci a smer tvojho správania. Keď si si však vypočul Božie slová a kázne, tvoj názor sa začal meniť a pochopil si, že musíš všetko opustiť, aby si vykonal svoju povinnosť stvorenej bytosti, a že Boh vyžaduje, aby sa ľudia správali práve takto. Skôr než si sa uistil o tom, že plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je pravdou, domnieval si sa, že by si mal voči svojim rodičom prechovávať synovskú úctu, ale zároveň si cítil, že by si mal vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a cítil si sa vnútorne rozorvaný. Vďaka neustálemu polievaniu a pastierskemu zaopatreniu Božími slovami si postupne pochopil pravdu a vtedy si si uvedomil, že vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti je úplne prirodzené a oprávnené. Až do dnešného dňa mnohí ľudia dokázali prijať pravdu a úplne upustiť od noriem správania, ktoré vychádzajú z tradičných ľudských predstáv a domnienok. Keď sa týchto vecí úplne vzdáš, už ťa nebudú obmedzovať slová súdu a odsúdenia zo strany nevercov, zatiaľ čo budeš nasledovať Boha a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a tak ich budeš môcť ľahko odvrhnúť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Osvietenie a vedenie Božími slovami mi pomohlo uvedomiť si, že opäť žijem podľa tradičných kultúrnych hodnôt, ktoré mi vštepil satan. Premýšľala som o tom, ako som sa celé tie roky nedokázala postarať o svojich rodičov a ako kvôli mne prišla ku mne domov polícia, aby ma zatkla, a že moji rodičia musia znášať nielen posmech od susedov, ale budú musieť znášať aj dlhodobé obťažovanie zo strany polície a popritom sa obávať o moju bezpečnosť. Takže som mala pocit, že všetko to utrpenie, ktorým moji rodičia musia prejsť, je kvôli mne, a že keby nebolo mňa, nemuseli by tieto útrapy znášať. To vo mne vyvolávalo pocit, že mi chýba oddanosť voči rodičom. Môj pohľad bol rovnaký ako pohľad nevercov a nebol zosúladený s pravdou. Moja viera v Boha zahŕňala len jedenie a pitie Jeho slov a usilovanie sa o pravdu a hoci som nespáchala žiadny zločin, polícia ČKS prišla vo veľkom počte so zbraňami ku mne domov, aby ma zatkla, vyhrážala sa mojim rodičom a chcela vedieť, kde sa nachádzam. Skutočným vinníkom, ktorý mojim rodičom spôsoboval všetko toto utrpenie, bol jednoznačne veľký červený drak. Namiesto toho, aby som ho nenávidela, som ale mylne verila, že moji rodičia do toho boli zatiahnutí pre moju vieru. Vari som nerozlišovala medzi dobrom a zlom? Nemohla som sa obviňovať zo všetkého utrpenia, ktoré znášali moji rodičia, ani som nemala žiť v neustálom stave pocitu, že im niečo dlhujem. V tom čase som sa musela sústrediť na svoje povinnosti, stáť si pevne za svojím svedectvom a zahanbiť satana.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Ak naozaj veríš, že všetko je v Božích rukách, potom by si mal veriť, že aj otázka, koľko utrpenia a koľko šťastia zažívajú tvoji rodičia počas svojho života, je v Božích rukách. To, či si k nim úctivý alebo nie, nič nezmení – tvoji rodičia nebudú trpieť menej, pretože si k nim úctivý, a nebudú trpieť viac, pretože k nim úctivý nie si. Boh už dávno predurčil ich osud a nič z toho sa nezmení pre tvoj postoj k nim ani pre hĺbku citov medzi vami. Majú svoj vlastný osud. Bez ohľadu na to, či sú celý život chudobní alebo bohatí, či im veci idú hladko alebo nie, alebo akú kvalitu života, materiálne výhody, spoločenské postavenie a životné podmienky majú, nič z toho s tebou nemá veľa spoločného. Ak sa voči nim cítiš previnilo, ak máš pocit, že im niečo dlhuješ a že by si im mal byť po boku, čo by sa zmenilo, aj keby si im bol po boku? (Nič by sa nezmenilo.) … Väčšina ľudí sa rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu prvoradé objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov. Nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, že by si chcel opustiť rodičov a utiecť pred svojimi záväzkami, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol záväzkom, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol záväzkom, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne prirodzenosti? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si záväzky. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje záväzky ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej prirodzenosti? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol synovstvu a plneniu záväzkov, je to nesynovské a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť záväzky. To znamená správať sa nesynovsky. No je to tak aj teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje zostať v kontakte so svojimi rodinami. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú stále zdraví a v poriadku. V skutočnosti sa nesprávaš nesynovsky; nedosiahol si bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje záväzky voči nim. Toto rozhodnutie musíš urobiť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že sa správaš nesynovsky. Toto sú dva dôvody. A je tu ešte jedna vec: ak tvoji rodičia nepatria k ľuďom, ktorí ťa zvlášť prenasledujú alebo ti bránia vo viere v Boha, ak podporujú tvoju vieru v Boha, alebo ak sú to bratia a sestry, ktorí veria v Boha ako ty, a sami sú členmi Božieho domu, potom kto z vás sa ticho nemodlí k Bohu, keď hlboko vnútri myslí na svojich rodičov? Kto z vás nezveruje svojich rodičov – spolu s ich zdravím, bezpečím a všetkými ich životnými potrebami – do Božích rúk? Zveriť svojich rodičov do Božích rúk je najlepší spôsob, ako im prejaviť synovskú úctu. Nedúfaš, že vo svojom živote budú čeliť rôznym ťažkostiam, ani nedúfaš, že budú žiť zlý život, nezdravo sa stravovať alebo trpieť chatrným zdravím. V hĺbke srdca určite dúfaš, že ich Boh ochráni a udrží v bezpečí. Ak sú to veriaci v Boha, dúfaš, že dokážu vykonávať svoje povinnosti, a tiež dúfaš, že si dokážu pevne stáť za svojím svedectvom. Ide o plnenie ľudských povinností; ľudia to môžu dosiahnuť len svojou vlastnou ľudskou prirodzenosťou. Okrem toho je najdôležitejšie, že po rokoch viery v Boha a počúvania toľkých právd majú ľudia aspoň tento malý kúsok pochopenia a porozumenia: ľudský osud určuje nebo, človek žije v Božích rukách a mať Božiu starostlivosť a ochranu je oveľa dôležitejšie ako sú obavy, synovská zbožnosť alebo spoločnosť svojich detí. Nepociťuješ úľavu, že tvoji rodičia sú pod Božou starostlivosťou a ochranou? Nemusíš si o nich robiť starosti. Ak si robíš starosti, znamená to, že nedôveruješ Bohu; tvoja viera v Neho je príliš malá. Ak sa o svojich rodičov skutočne obávaš a máš o nich strach, mal by si sa často modliť k Bohu, zveriť ich do Božích rúk a nechať Boha, aby všetko ovládal a usporiadal. Boh vládne nad osudom ľudstva a vládne aj nad každým jeho dňom a nad všetkým, čo sa mu prihodí, tak čo ťa ešte stále trápi? Nemáš kontrolu ani nad svojím vlastným životom a sám máš kopec ťažkostí; čo by si už len mohol urobiť, aby tvoji rodičia mohli žiť šťastne každý deň? Môžeš urobiť iba to, že zveríš všetko do Božích rúk. Ak sú veriaci, požiadaj Boha, aby ich priviedol na správnu cestu, aby mohli byť nakoniec spasení. Ak nie sú veriaci, nechaj ich kráčať po akejkoľvek ceste, po ktorej chcú. Za rodičov, ktorí sú láskavejší a majú trochu ľudskej prirodzenosti, sa môžeš modliť k Bohu, aby ich požehnal a oni mohli stráviť zvyšné roky života v šťastí. Pokiaľ ide o to, ako Boh pôsobí, má svoje opatrenia a ľudia by sa im mali podriadiť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Po prečítaní Božích slov som mala pocit veľkého vyjasnenia. Vždy som cítila, že keď nemôžem byť so svojimi rodičmi a starať sa o nich, znamená to, že mi chýba svedomie a ľudská prirodzenosť, ale v skutočnosti som nechápala, čo to znamená nebyť rodičom skutočne oddaný. Niektorí ľudia napríklad žijú so svojimi rodičmi alebo veľmi blízko nich a majú možnosť sa o nich starať, ale pre osobný prospech alebo telesný pôžitok zanedbávajú svoje záväzky ako ich deti a ignorujú svojich rodičov, keď zostarnú alebo ochorejú. Takýmto ľuďom naozaj chýba oddanosť voči rodičom a ľudská prirodzenosť. Keď som bola predtým doma, dokázala som sa starať o svojich rodičov a zároveň konať svoje povinnosti a pomáhala som rodičom s domácimi prácami, ako som najlepšie vedela. Dôvod, prečo som sa teraz nestarala o rodičov, nebol ten, že by som stratila svedomie alebo mi chýbala ľudská prirodzenosť, ani ten, že by som sa vyhýbala svojim záväzkom ako ich dieťa, ale skôr to bolo čiastočne preto, že som sa neodvážila vrátiť, keďže na mňa poľoval veľký červený drak, a tiež preto, že ako stvorená bytosť by som mala konať svoje povinnosti; je to moje poslanie. Nemohla som zanechať svoje povinnosti, aby som sa starala o svojich rodičov. Nebolo to tak, že som mala doma čas, ale rozhodla som sa neplniť si záväzky voči rodičom. Na túto záležitosť som sa musela pozerať podľa Božích slov a pravdy. Zároveň som tiež pochopila, že množstvo utrpenia a druhy útrap, ktorými majú moji rodičia prejsť, a to, či budú v posledných rokoch života šťastní, všetko predurčil Boh, a nemá to nič spoločné s tým, či mi na nich záleží alebo či som po ich boku. Nemôžem zmeniť vôbec nič. Spomenula som si na to, keď mala moja mama v nohe synovitídu, keď som bola doma. Aj keď som mohla pomáhať s niektorými prácami v domácnosti a starať sa o ňu, jej bolesť sa vďaka mojej starostlivosti vôbec nezmiernila. Za tie roky, čo som odišla z domu, sa jej noha postupne uzdravila a teraz môže vykonávať akúkoľvek prácu. Tieto skutočnosti dokazujú, že to, ako dobre budú moji rodičia žiť a aké budú ich posledné roky života, všetko predurčil Boh. Musela som zveriť svojich rodičov do Božích rúk a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Čo Boh myslí tým, keď hovorí ‚Boh je zdroj života človeka‘? Vraví to preto, aby si každý uvedomil, že náš život a naša duša pochádzajú od Boha a On ich stvoril – nepochádzajú od našich rodičov a už vôbec nie od prírody, ale dal nám ich Boh. Len naše telá sa zrodili z našich rodičov, tak ako sa z nás rodia naše deti, ich osud je však celkom v Božích rukách. To, že môžeme veriť v Boha, je príležitosť, ktorú nám dal; On to tak zariadil a je to Jeho milosť. Preto nemusíš napĺňať žiadny záväzok ani plniť si povinnosť voči niekomu inému; svoju povinnosť si musíš plniť len voči Bohu ako stvorená bytosť. Práve to musia ľudia robiť v prvom rade, to je to hlavné, čo by mali vykonávať ako prvoradú záležitosť svojho života. Ak si svoju povinnosť neplníš dobre, nie si spôsobilou stvorenou bytosťou. V očiach iných môžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, vynikajúcou gazdinou, poslušným dieťaťom a bezúhonnou členkou spoločnosti, ale pred Bohom si tou, ktorá Mu vzdoruje, vôbec si nesplnila svoj záväzok ani povinnosť, prijala, ale nedokončila Božie poverenie a vzdala to na polceste. Môže niekto takýto získať Božie schválenie? Takíto ľudia sú bezcenní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že dnes žijem vďaka Božej ochrane. Boh mi dal život a až dodnes sa vždy o mňa staral a bdel nado mnou. Zdrojom môjho života je Boh, nie moji rodičia. Všetko, čo pre mňa moji rodičia urobili, je v skutočnosti plnením ich rodičovských záväzkov a povinností. Je jedno, čo urobili, mala by som to od Boha prijať. Mala by som byť najviac vďačná Bohu, nie svojim rodičom. Pri pohľade späť na všetky tie roky som videla, že som žila podľa tradičných kultúrnych predstáv a hodnôt a oddanosť rodičom a plnenie povinností dieťaťa som považovala za svoje hlavné zásady správania. Vnímala som ich ako dôležitejšie než čokoľvek iné. Dokonca som zvažovala, že zanechám svoje povinnosti, aby som sa vrátila domov a starala sa o svojich rodičov. Vari som tým nevzdorovala Bohu? Je jedno, ako dobre by som sa starala o svojich rodičov, nebolo by to praktizovanie pravdy, ani by to neznamenalo, že mám svedomie alebo ľudskú prirodzenosť. Človek má skutočne ľudskú prirodzenosť, len keď koná povinnosti stvorenej bytosti. Hoci na svojich rodičov stále myslím a niekedy sa o nich bojím, z Božích slov som pochopila, že množstvo utrpenia a druhy skúseností, ktorými človek počas svojho života prejde, sú v Božích rukách. Som ochotná zveriť všetko, čo sa týka mojich rodičov, Bohu, podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam a dobre konať svoje povinnosti.