V roku 2019 osemnásťročnú Mu Si zatkla ČKS za kázanie evanjelia, odsúdili ju na dva a pol roka a v apríli 2022 ju prepustili. Vyšla zo železničnej stanice a na kraji cesty uvidela stáť svojho otca, vyzeral zničene, keď úzkostlivo hľadel na východ. Mu Si bola šťastím bez seba, keďže otca nevidela tri roky. Kým bola vo väzení, Mu Si sa dozvedela, že otcova reuma sa zhoršila, a premýšľala, či sa jeho zdravotný stav medzitým zlepšil. Ako o tom premýšľala, zrýchlila k nemu krok. Keď sa priblížila, všimla si, že otec má mierne zhrbený chrbát a jeho tvár niesla známky žiaľu a starnutia. Srdce jej zalial smútok, zaštípalo ju v nose a odvrátila sa, aby si utrela slzy. Po návrate domov sa počas rozhovoru s otcom dozvedela, že si o ňu posledné roky neustále robil starosti. Nemohol uveriť, keď v tom roku dostal od polície oznámenie o zatknutí, a nedokázal to ani prijať. Jeho osemnásťročné dieťa zatkli a uväznili a on nevedel, ako ju bude polícia mučiť. Trávil dni v takých starostiach, že nemohol poriadne spať ani jesť. Navyše mu roky ťažkej práce zanechali chronické ochorenia, a reuma v nohách sa mu zhoršila. Málokedy mohol robiť ťažkú prácu a kríval, keď bola bolesť silná, a bál sa, že ak zomrie sám doma, nikto sa to ani nedozvie. Mu Si videla, že jej zvyčajne silný otec má červené oči, a pri rozprávaní o udalostiach posledných pár rokov sa mu mierne zasekáva hlas. Mu Si pocítila srdcervúcu bolesť a po tvári jej tiekli slzy. Mu Si si spomenula, že keď mala jedenásť rokov, jej matku prenasledovala polícia za vieru v Boha a musela sa ukryť. Bol to jej otec, kto sám zastával úlohu otca aj matky, keď sa o ňu staral a vychovával ju. Jej otec pracoval nielen ako vodič kamiónu, ale aj na poli, a po dlhom dni ťažkej práce nemal čas na odpočinok, keďže sa o ňu ako o dieťa ešte musel starať. Neskôr, keď odišla z domu konať svoje povinnosti, polícia neustále chodila k nim domov vypočúvať jej otca o mieste ich pobytu, a bol to všetko jej otec, kto sa s tým vysporiadal úplne sám, znášajúc chladné pohľady a výsmech od príbuzných a susedov, pričom si vždy robil starosti o bezpečnosť jej aj jej matky. Potom myslela na to, ako jej otec zostával každý deň sám v chladnom, prázdnom dome, trpiac bolesťami bez nikoho po svojom boku, kto by sa s ním porozprával alebo sa oňho postaral. Mu Si sa cítila otcovi ešte viac zaviazaná a napĺňal ju pocit viny, keď myslela na to, že dospela, ale nepomohla otcovi so žiadnymi životnými tlakmi, a spôsobila, že si o ňu otec robil starosti. Nechýbala jej vari úcta k rodičom? Mu Si si potajomky povedala: „Teraz, keď som späť, musím zostať po otcovom boku a pomôcť mu menej trpieť.“ V nasledujúcich dňoch Mu Si začala pracovať, aby zarobila peniaze, a starostlivo sa starala o otcove potreby.

Netrvalo dlho a uplynul polrok, ale polícia stále sledovala, kde sa Mu Si zdržiavala, čím jej bránila žiť cirkevným životom a konať svoje povinnosti, v dôsledku čoho sa cítila prázdna a utrápená. Jedného dňa sa cirkevný vodca spýtal Mu Si, či by bola ochotná ísť konať svoje povinnosti inam. Mu Si bola veľmi nadšená, keďže by sa konečne mohla zhromažďovať so svojimi bratmi a sestrami, jesť a piť Božie slová a konať svoju povinnosť. Mu Si sa o túto správu podelila so svojím otcom, ale na jej prekvapenie sa otec náhle rozrušil a povedal: „Ako ma môžete nútiť, aby som sa len prizeral, ako obe zas a znova odchádzate?“ Keď Mu Si videla otca takého emotívneho, pocítila skľúčenosť a cítila sa mu hlboko zaviazaná. Pomyslela si: „Ak naozaj odídem z domu, ktovie, kedy sa vrátim, bude si otec myslieť, že po všetkej tej jeho tvrdej práci pri mojej výchove, nemám vôbec žiadnu úctu k rodičom?“ Potom Mu Si myslela na otcovo zdravie a nezniesla by, keby mu mala ublížiť ešte viac. Ale vedela, že bez Božej ochrany a starostlivosti by neprežila viac ako dva roky vo väzení, a že by bolo nesvedomité nekonať svoju povinnosť stvorenej bytosti! Mu Si sa cítila veľmi rozpoltená a nakoniec sa vzdala príležitosti konať svoju povinnosť. V momente, keď urobila toto rozhodnutie, sa cítila naozaj vinná, a tak rýchlo jedla a pila Božie slová, aby hľadala Jeho úmysly.

Pri hľadaní si Mu Si prečítala dva úryvky z Božích slov: „Nemusíš príliš analyzovať ani skúmať záležitosť, že tvoji rodičia vážne ochoreli alebo ich postihlo nejaké veľké nešťastie, a určite by si na to nemal vynakladať energiu – nebude to mať žiadny zmysel. To, že sa ľudia rodia, starnú, bývajú chorí, zomierajú a v živote sa stretávajú s rôznymi veľkými či malými záležitosťami, je úplne normálne. Ak si dospelý, mal by si mať zrelý spôsob myslenia a mal by si k tejto záležitosti pristupovať pokojne a správne: ‚Moji rodičia sú chorí. Niektorí ľudia vravia, že je to preto, lebo som im veľmi chýbal, je to možné? Určite som im chýbal – ako by človeku nemohlo chýbať vlastné dieťa? Aj mne chýbali, tak prečo som neochorel?‘ Ochorie nejaký človek preto, lebo mu chýbajú jeho deti? Nie je to tak. Čo sa teda deje, keď tvojich rodičov postretnú takéto dôležité záležitosti? Možno povedať len toľko, že v ich živote sa vyskytli takéto záležitosti v dôsledku Božieho ovládania. Zasiahla Božia ruka – nemôžeš sa sústrediť na objektívne príčiny a dôvody –, tvojich rodičov mala postretnúť táto záležitosť, keď dosiahli tento vek, mala ich zasiahnuť táto choroba. Mohli sa jej vyhnúť, keby si tam bol? Ak by Boh v rámci ich osudu nezariadil, aby ochoreli, potom by sa im nič nestalo, aj keby si s nimi nebol. Ak im bolo súdené stretnúť sa v živote s takýmto veľkým nešťastím, ako by si to ovplyvnil, keby si bol po ich boku? Aj tak by sa tomu nedokázali vyhnúť, však? (Správne.) … Tvoji rodičia sú dospelí; v spoločnosti sa s tým stretli už veľakrát. Ak Boh vytvorí prostredie, aby sa tejto záležitosti zbavili, skôr či neskôr úplne zmizne. Ak je táto záležitosť pre nich životnou prekážkou a musia ju zažiť, potom je na Bohu, ako dlho ju budú musieť zažívať. Je to niečo, čo musia zažiť, a nemôžu sa tomu vyhnúť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Bez ohľadu na to, čo robíš, čo si myslíš alebo čo plánuješ, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš pochopiť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a ten osud, že sa môžu tešiť z domácej blaženosti a šťastia veľkej a bohatej rodiny. To je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú, Boh to pre nich nezariadil. Nemajú to požehnanie, aby sa tešili zo šťastnej rodiny alebo z toho, že ich deti zostávajú po ich boku. Deje sa to v dôsledku Božieho ovládania a ľudia si to nemôžu vynútiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Mu Si premýšľala nad Božími slovami a nemohla si pomôcť, upadla do hlbokého zamyslenia. Vždy, keď myslela na to, ako bol jej otec celé tie roky sám doma, a ako sa o neho nemal kto postarať, keď bol chorý, napĺňal ju pocit viny a zaviazanosti. Chcela sa len o otca postarať a dopriať mu trochu pohodlia, ale po prečítaní Božích slov konečne pochopila, že utrpenie, ktoré musí každý človek v živote zniesť, a aké choroby a pohromy ho postihnú, to všetko je predurčené Bohom, a nikto to nemôže zmeniť. Mu Si si spomenula, ako sa vo väzení dozvedela, že sa otcova reuma zhoršila, a veľmi sa o neho bála. Obávala sa a premýšľala, ako by si poradil, keby sa jeho stav zhoršil a nikto by sa o neho nepostaral. Ona však bola uväznená a nemohla sa o neho starať, a jediné, čo vtedy mohla robiť, bolo viac sa modliť k Bohu a zveriť otca do Božích rúk. Po prepustení z väzenia sa dozvedela, že hoci bol otcov stav veľmi vážny, a nemal sa o neho kto starať, jeho reuma sa postupne zmiernila. Uvedomila si, že stav ľudského tela a to, či sú ľudia v bezpečí, závisí od Božieho predurčenia a zvrchovanosti, a že podriadenie sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam a zverenie otca Bohu bol rozumný postoj. Keď si toto uvedomila, Mu Si pocítila v srdci oveľa väčšiu úľavu, a už nebola taká ustarostená ani úzkostlivá.

Mu Si chcela ísť plniť si svoje povinnosti inam, ale vždy, keď videla otca vyčerpaného po dlhom dni práce a spomenula si, že má aj vysoký krvný tlak a celý deň sa mu točí hlava, znovu sa dostala do rozporu a pomyslela si: „Môj otec toľko trpel, aby sa o mňa postaral, nemala by som zostať doma a ešte chvíľu sa o neho starať?“ Ale urobiť to by znamenalo, že si nemôže plniť svoju povinnosť, a cítila sa preto previnilo. Mu Si často predkladala túto záležitosť Bohu vo svojich modlitbách, prosiac Boha, aby jej dal odhodlanie praktizovať pravdu. Neskôr si Mu Si prečítala úryvok z Božích slov, ktorý jej ukázal správnu cestu praktizovania pre jej nadchádzajúce rozhodnutia. Všemohúci Boh hovorí: „Je prejavovanie úcty detí voči rodičom pravdou? (Nie, nie je.) Byť úctivý voči rodičom je správna a pozitívna vec, ale prečo hovoríme, že to nie je pravda? (Pretože ľudia neprejavujú voči svojim rodičom úctu s princípmi a nie sú schopní rozoznať, akí ľudia ich rodičia skutočne sú.) To, ako sa má človek správať k svojim rodičom, súvisí s pravdou. Ak tvoji rodičia veria v Boha a správajú sa k tebe dobre, mal by si byť voči nim úctivý? (Áno.) Ako si úctivý? Správaš sa k nim inak ako k bratom a sestrám. Robíš všetko, čo ti povedia, a ak sú starí, musíš zostať pri nich, aby si sa o nich staral, čo ti bráni ísť von a vykonávať svoju povinnosť. Je správne takto konať? (Nie.) Čo by si mal vtedy robiť? To závisí od okolností. Ak sa o nich stále dokážeš postarať, zatiaľ čo vykonávaš svoju povinnosť v blízkosti svojho domova, a tvoji rodičia nemajú námietky voči tvojej viere v Boha, potom by si si mal plniť svoju povinnosť syna alebo dcéry a pomôcť rodičom s nejakou prácou. Ak sú chorí, postaraj sa o nich; ak ich niečo trápi, uteš ich; ak ti to tvoja finančná situácia dovolí, kúp im výživové doplnky, ktoré si môžeš dovoliť. Čo by si však mal urobiť, ak si zaneprázdnený svojou povinnosťou, o tvojich rodičov sa nemá kto postarať a aj oni veria v Boha? Akú pravdu by si mal praktizovať? Keďže synovské správanie voči rodičom nie je pravda, ale len ľudská zodpovednosť a záväzok, čo by si mal teda robiť, ak sa tvoj záväzok dostane do rozporu s tvojou povinnosťou? (Uprednostniť svoju povinnosť; dať povinnosť na prvé miesto.) Niekoho záväzok nemusí byť nevyhnutne jeho povinnosťou. Rozhodnúť sa vykonávať svoju povinnosť znamená praktizovať pravdu, zatiaľ čo pri plnení záväzku to tak nie je. Ak máš tento stav, môžeš si túto zodpovednosť alebo záväzok splniť, ale ak to súčasné prostredie neumožňuje, čo by si mal urobiť? Mal by si povedať: ‚Musím konať svoju povinnosť – to je praktizovanie pravdy. Správať sa synovsky voči rodičom znamená žiť podľa svojho svedomia a nedosahuje to praktizovanie pravdy.‘ Takže by si mal uprednostniť svoju povinnosť a dodržiavať ju. … Čo je pravdou: správať sa synovsky voči rodičom, alebo konať si povinnosť? Samozrejme, že konanie povinnosti je pravdou. Plnenie povinnosti v Božom dome nie je len o tom, že si človek plní svoj záväzok a robí to, čo má robiť. Ide o vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti. V tom spočíva Božie poverenie; je to tvoj záväzok, tvoja zodpovednosť. Ide o skutočnú zodpovednosť, ktorá spočíva v plnení zodpovednosti a záväzku pred Stvoriteľom. Je to požiadavka Stvoriteľa voči ľuďom a veľká životná záležitosť. Preukazovanie synovskej úcty voči rodičom je však len zodpovednosťou a záväzkom syna alebo dcéry. Určite nejde o poverenie od Boha, a už vôbec to nie je v súlade s Božou požiadavkou. Preto medzi preukazovaním synovskej úcty voči rodičom a vykonávaním svojej povinnosti niet pochýb o tom, že jedine vykonávanie svojej povinnosti je praktizovaním pravdy. Vykonávanie svojej povinnosti ako stvorenej bytosti je pravdou a ide o záväznú povinnosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Mu Si z Božích slov pochopila, že byť k rodičom úctivý je pozitívna vec a zodpovednosť dieťaťa, ale je to len niečo, čo by mal robiť človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a neznamená to, že človek praktizuje pravdu. Len konaním povinnosti stvorenej bytosti človek praktizuje pravdu. Keď jej povinnosť nebola v rozpore s jej úctou k rodičom, mala sa čo najlepšie starať o otca, viac sa s ním rozprávať a pomáhať mu zmierniť jeho starosti, pretože to bola jej zodpovednosť ako dieťaťa; ale keď musela konať svoju povinnosť a nemohla byť po otcovom boku, aby sa o neho starala, musela otca zveriť Bohu. Ako stvorená bytosť mala zodpovednosť a záväzok konať svoju povinnosť a dokončiť svoje poslanie. Toto znamenalo praktizovať pravdu a toto musela urobiť. Mu Si si potom spomenula na dva a pol roka, ktoré strávila vo väzení. Počas svojho utrpenia a bezmocnosti tam stretla jednu sestru, a mali možnosť navzájom si pomáhať, podporovať sa a byť spolu v spoločenstve o Božích slovách. Práve vďaka osvieteniu a vedeniu Božích slov to postupne zvládla. Mu Si cítila, že Boh sa o ňu staral, ochraňoval ju a preukázal jej veľmi veľa milosti, a že ak by uprednostnila svoje telesné emócie pred svojou povinnosťou, bolo by to skutočne vzdorovité. Keď si to uvedomila, Mu Si sa modlila a zverila všetky svoje starosti a obavy Bohu. Dokončila domáce práce, ktoré bolo treba urobiť, a potom kúpila nejaké výživové doplnky, lieky, a ďalšie potreby pre otca. Potom sa Mu Si s otcom pozhovárala a odišla plniť si svoju povinnosť inam.

Neskôr Mu Si počula skúsenostné svedectvá svojich bratov a sestier o tom, ako sa správať k rodičom, a to ju podnietilo k zamysleniu. Myslela na to, ako jej otec zastával úlohu matky aj otca pri jej výchove od malička, a ako pre ňu priniesol veľké obete. Cítila, že mu je zaviazaná obrovským dlhom vďačnosti, a vždy, keď nemohla byť po otcovom boku, aby sa o neho starala, mala pocit, že si nesplnila svoju zodpovednosť ako jeho dieťa, a cítila sa otcovi zaviazaná a jej svedomie ťažila vina. Teraz jej konanie povinnosti ďaleko od otca často ovplyvňovalo jej stav a obmedzovalo ju, a chcela vedieť, ako tento problém vyriešiť. Pri svojom hľadaní a rozjímaní narazila na tento úryvok z Božích slov: „Vo svete nevercov sa hovorí: ‚Vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa nesynovsky, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy, ktoré spomína prvé úslovie, teda vrany, ktoré sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá, ktoré kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy vo svete zvierat. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory a ktorým sa riadia všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí. Skutočnosť, že všetky druhy živých tvorov dodržiavajú tento zákon, ďalej dokazuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. Dokonca aj pomerne divoké mäsožravé šelmy, ako sú levy a tigre, sa starajú o svoje potomstvo a nehryzú ho, kým nedosiahne dospelosť. Je to zvierací inštinkt. Všetky zvieratá majú tento inštinkt bez ohľadu na to, akého sú druhu, či už sú divoké, alebo prívetivé a mierne. Všetky druhy tvorov vrátane ľudí sa môžu naďalej množiť a prežiť len vtedy, ak budú dodržiavať tento inštinkt a zákon. Ak by tento zákon nedodržiavali alebo by tento zákon a inštinkt nemali, nemohli by sa množiť a prežiť. Biologický reťazec by neexistoval a neexistoval by ani tento svet. Nie je to pravda? (Je.) Úslovie ‚vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek‘ značí, že svet zvierat sa riadi práve týmto druhom zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje povinnosti a záväzky voči potomstvu, riadne a svedomito vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia na nižšej úrovni ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali, keď ťa vychovávali, a do akej miery si plnili svoju povinnosť voči tebe, robili len to, čo mali robiť v rámci schopností stvoreného človeka – bol to ich inštinkt. … Existujú aj niektoré špeciálne zvieratá, napríklad tigre a levy. Keď tieto zvieratá dosiahnu dospelosť, opustia svojich rodičov a niektoré samce sa dokonca stanú rivalmi, ktorí podľa potreby hryzú, súperia medzi sebou a bojujú. Je to normálne, taký je zákon. Neriadia sa svojimi pocitmi a nežijú uprostred svojich pocitov ako ľudia, ktorí hovoria: ‚Musím sa im odvďačiť za ich láskavosť, musím sa im odplatiť – musím poslúchať svojich rodičov. Ak im neprejavím synovskú zbožnosť, ostatní ľudia ma odsúdia, budú mi nadávať a kritizovať ma za mojím chrbtom. To by som nezniesol!‘ Takéto veci sa vo svete zvierat nehovoria. Prečo ľudia hovoria takéto veci? Pretože v spoločnosti a v skupinách ľudí existujú rôzne nesprávne názory a zhody. Keď tieto veci ovplyvnia, rozožerú a pokazia ľudí, začnú premýšľať o rôznych spôsoboch výkladu a riešenia vzťahu rodič – dieťa, a napokon sa k svojim rodičom správajú ako k svojim veriteľom – veriteľom, ktorým nikdy nedokážu splatiť celý svoj život. Niektorí ľudia sa dokonca aj po smrti svojich rodičov celý život cítia vinní a považujú sa za nehodných ich láskavosti pre niečo, čo urobili a čo nepotešilo ich rodičov alebo sa nevydarilo tak, ako si to rodičia želali. Povedzte Mi, nie je to prehnané? Ľudia žijú uprostred svojich pocitov, takže ich môžu ovládať a vyrušovať len rôzne myšlienky prameniace z týchto pocitov. Ľudia žijú v prostredí, ktoré je poznačené ideológiou skazeného ľudstva, a tak ich ovládajú a vyrušujú rôzne mylné myšlienky, v dôsledku čoho je ich život vyčerpávajúci a menej jednoduchý ako život iných živých tvorov. No práve teraz, keďže Boh pôsobí a vyjadruje pravdu, aby ľuďom povedal pravdu o všetkých týchto skutočnostiach a umožnil im pochopiť pravdu, po tom, ako pochopíš pravdu, ťa tieto mylné myšlienky a názory už nebudú zaťažovať a nebudú ti slúžiť ako návod na to, ako máš riešiť svoj vzťah s rodičmi. V tomto bode sa tvoj život stane uvoľnenejším.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Mu Si premýšľala nad Božími slovami a cítila sa osvietená. Ukazuje sa, že všetky druhy stvorení sú schopné pozorne sa starať o svoje potomstvo a zodpovedne ho vychovávať. Toto je princíp a zákon určený Bohom pre všetky živé bytosti, a je to inštinkt, ktorý im dal Boh. Podobne ako divoké tigre a levy, keď sú ich mláďatá ešte nedospelé a neschopné samostatne prežiť, starostlivo sa o ne starajú a chránia ich, hľadajú pre ne potravu, a robia všetko pre to, aby im poskytli bezpečné a pohodlné prostredie pre rast. Ak by nedodržiavali tento princíp prežitia, a po vrhu by sa o svoje mláďatá nestarali a nevychovávali ich, potom by ich ďalšia generácia nedokázala prežiť, a kontinuita nového života v celej živočíšnej ríši by sa rozpadla. S ľuďmi je to rovnaké. Kým ich deti nedokážu samostatne prežiť, rodičia ich vychovávajú a starajú sa o ne z celého srdca, aj keď pritom znášajú mnohé útrapy. Plnia si tým však iba svoju zodpovednosť a záväzok ako rodičia a len dodržiavajú princípy prežitia určené Bohom pre všetky živé bytosti, a toto nepredstavuje láskavosť. Mu Si tiež myslela na to, ako v detstve školy a rodiny vštepovali deťom názor, že „človek bez úcty k rodičom je horší ako zviera“. Z toho vyplývalo, že keďže zvieratá sa po dosiahnutí dospelosti odvďačujú svojim rodičom, človek by mal byť určite ešte viac úctivý a splatiť rodičom milosť výchovy. Ak to niekto nedokáže, potom mu chýba ľudská prirodzenosť a akýkoľvek zmysel pre ľudský cit. Keďže bola Mu Si od detstva vychovávaná týmto spôsobom, vždy považovala otcovu zodpovednosť a záväzky pri jej výchove za láskavosť voči nej, a správala sa k otcovi, akoby bol jej veriteľom. Vždy, keď pomyslela na to, že nevie splatiť otcovu milosť výchovy, cítila vinu a v srdci sa obviňovala, mala pocit, že jej chýba svedomie. Aj keď vedela, že jej povinnosť je zodpovednosť, ktorú by mala ako stvorená bytosť naplniť, naďalej bola spútaná a obmedzovaná mylnými názormi, a pristihla sa, že je ochotná zahodiť príležitosť konať svoju povinnosť a usilovať sa o pravdu. V tomto vzdorovala Bohu a zrádzala Ho! Mu Si videla, aké úbohé je nemať správny pohľad na veci, byť úplne neschopný rozlíšiť medzi tým, čo je pozitívne, a tým, čo je negatívne. Uvedomila si, že život jej dal Boh, a že bez Božieho predurčenia a zvrchovanosti by ani nebola na tomto svete, nieto ešte bezpečne vyrástla, a skutočnosť, že sa narodila do svojej rodiny so srdečnou starostlivosťou otca, bola tiež súčasťou Božej zvrchovanosti a usporiadaní. Mala byť vďačná za Božiu milosť a nie cítiť sa zaviazaná voči akejkoľvek osobe. Keď si to Mu Si uvedomila, pomodlila sa k Bohu: „Bože, všetky tie roky som bola spútaná mylnými tradičnými predstavami, a vždy som otcovu zodpovednosť považovala za láskavosť. To ma viedlo k pocitu obmedzenia a obviňovania, keď som sa o neho nemohla postarať, a k ignorovaniu mojej povinnosti. Bože, už Ti nechcem viac vzdorovať. Chcem sa pred Tebou kajať.“

Potom si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu prvoradé objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov; nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, že by si chcel opustiť rodičov a utiecť pred svojimi záväzkami, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol záväzkom, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol záväzkom, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne prirodzenosti? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si záväzky. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje záväzky ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej prirodzenosti? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol synovstvu a plneniu záväzkov, je to nesynovské a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť záväzky. To znamená správať sa nesynovsky. No je to tak aj teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje zostať v kontakte so svojimi rodinami. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú stále zdraví a v poriadku. V skutočnosti sa nesprávaš nesynovsky; nedosiahol si bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje záväzky voči nim. Toto rozhodnutie musíš urobiť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že sa správaš nesynovsky. … Celkovo si teda ľudia vo svojom svedomí uvedomujú záväzky, ktoré si plnia voči svojim rodičom. Bez ohľadu na to, aký postoj k rodičom toto uvedomenie prináša, či už ide o obavy alebo rozhodnutie stáť po ich boku, v každom prípade by sa ľudia nemali cítiť vinní ani mať zlé svedomie, pretože pod vplyvom objektívnych okolností nedokázali splniť svoje záväzky voči rodičom. Tieto a podobné problémy by sa nemali stať ťažkosťami v živote ľudí, ktorí veria v Boha, ale ľudia by ich mali pustiť. Pokiaľ ide o tieto témy súvisiace s plnením záväzkov voči rodičom, ľudia by mali mať tieto presné poznatky a už by sa nemali cítiť obmedzovaní.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Z Božích slov Mu Si pochopila, že to, že nemôže byť doma, aby sa starala o otca, nie je neúcta k rodičom, pretože to nebolo tak, že by si nechcela plniť svoju zodpovednosť starať sa o otca a zostať s ním, ale skôr preto, že prenasledovanie a zatýkanie zo strany ČKS ju prinútili byť ďaleko od rodiny. Okrem toho ako stvorená bytosť musela konať svoju povinnosť stvorenej bytosti a dokončiť svoje zodpovednosti a záväzky. Mu Si myslela na svätých všetkých vekov, ktorí opustili svojich rodičov a rodiny, aby cestovali, hlásali a pracovali, aby svedčili o evanjeliu Pána Ježiša a kázali ho, čo im nakoniec umožnilo hlásať evanjelium Pána Ježiša do všetkých kútov sveta, čím dali mnohým ľuďom možnosť prijať Pánovu spásu. Ich obete a vydávanie sa boli skutkami dobra a tiež tou najspravodlivejšou vecou. Teraz je kľúčový čas pre šírenie evanjelia o kráľovstve a mnohí ľudia, ktorí žijú v temnote a zatiaľ nepočuli Boží hlas, túžia po Božom zjavení a Mu Si vedela, že by mala prispieť k dielu šírenia evanjelia. Keď si to Mu Si uvedomila, cítila sa oveľa slobodnejšia a pokojnejšia, už nežila s pocitom zaviazanosti voči otcovi a ešte viac zasvätila svoje srdce svojej povinnosti.