V posledných rokoch som vykonával svoje povinnosti mimo domova. Niekedy mi chýbala mama, ale zamestnávala ma moja povinnosť. Mama bola stále mladá a v celkom dobrom zdravotnom stave, takže som sa pri konaní svojej povinnosti necítil príliš obmedzovaný ani znepokojený. Neskôr, v septembri 2020, komunistická strana využila sčítanie ľudu ako zámienku na to, aby chodila od domu k domu a hľadala veriacich. Počas tohto sčítania ma zatkla a zadržala polícia. Keď ma prepustili na kauciu a odišiel som domov, všimol som si, že mojej mame po všetkých tých rokoch odlúčenia pribudlo veľa šedín, do veľkej miery stratila pohyblivosť a jej ochorenie žalúdka sa zhoršilo. Ak zjedla niečo nevhodné, celé dni ju trápili bolesti. Z bezpečnostných dôvodov sa nemohla zúčastňovať na stretnutiach a bola v zlom stave. A keďže ma dvakrát zatkla polícia, bola taká znepokojená, že začala mať depresie a nevychádzala z domu. Cítil som sa jednoducho hrozne. Môj otec zomrel už dávnejšie a mama si veľa vytrpela, aby sme so sestrou mohli chodiť do školy. Vždy som jej chcel prejaviť synovskú úctu, ale nikdy som nemal príležitosť. Teraz, keď som bol doma, som sa o ňu mohol konečne postarať.

Len čo som prišiel domov, prišla k nám Brigáda národnej bezpečnosti. Oznámili mi, že sa im musím každý mesiac hlásiť a nahlasovať svoj pracovný status a miesto pobytu. Z tohto dôvodu som nemohol kontaktovať cirkev a konať svoju povinnosť, tak som sa zamestnal ako fotograf a zvyšok času som sa staral o mamu. Keď som mal čas, rozprával som sa s ňou o svojich skúsenostiach z posledných rokov a so sestrou sme ju tiež brávali na jedlo do reštaurácií. Niekedy som s ňou chodil do nemocnice na vyšetrenia a kupoval som jej výživové doplnky na žalúdočné problémy. Stále k nám chodila polícia a obťažovala nás. Nútili ma, aby som sa im hlásil a podpísal „Tri vyhlásenia“. Keď mama videla, ako ma kontrolujú, bála sa, že sa mi niečo stane a v skutočnosti upadla do ešte väčšej depresie a prestala sa stýkať s ľuďmi mimo vlastnej rodiny. Dokonca nechodila von ani na nákup potravín. Keď som videl, že sa moja mama takto správa, dosť ma to znepokojilo a obával som sa, že by sa u nej mohla rozvinúť duševná choroba. Robil som maximum pre to, aby som ju viedol – hovoril som s ňou v duchovnom spoločenstve, chodil som s ňou von, aby som jej pomohol uvoľniť sa, ale nič nepomáhalo. Bol som ustarostený a znepokojený. Jediné, čo som mohol robiť, bolo ešte usilovnejšie pracovať, aby som si zabezpečil lepší život a aby sa o mňa nemusela toľko báť. Takto prešiel rok a polícia ma stále nenechala na pokoji. Stále som nemohol konať svoju povinnosť v blízkosti domova. Neskôr ma bratia a sestry požiadali, či by som nemohol odísť z domu, aby som vykonával svoju povinnosť. Keďže mama na tom nebola dobre a ja som sa o ňu chcel postarať, túto úlohu som odmietol. Potom so mnou niekoľkokrát hovorili v duchovnom spoločenstve, podporovali ma a pomáhali mi, hovorili so mnou o Božom úmysle a dúfali, že budem pokračovať v konaní svojej povinnosti. Cítil som, že na mňa zostupuje Božia láska a spása, ale stále som sa cítil rozporuplne. Myslel som na to, že ak by som opäť odišiel konať svoju povinnosť, polícia by si určite všimla, že som sa im prestal hlásiť, a ktovie, kedy by som sa mohol vrátiť domov. Moja mama bola na tom zdravotne zle a bola v hroznom stave. Keby som zostal pri nej, mohol by som sa o ňu aspoň postarať a prejaviť trochu synovskej zbožnosti. Neupadla by do ešte väčšej depresie, keby som odišiel? Čo ak by sa jej stav ešte zhoršil a rozvinula by sa u nej duševná choroba? Čo by si potom o mne mysleli moji priatelia a príbuzní? Nemysleli by si o mne, že sa správam neúctivo? Pre tieto obavy som sa cítil veľmi rozporuplne a nevedel som, čo mám robiť.

V tom čase som narazil na úryvok z Božích slov o synovskej zbožnosti. Božie slová hovoria: „Boh povedal ľuďom, aby si najprv ctili svojich rodičov, a potom im predložil vyššie požiadavky, pokiaľ ide o ich praktizovanie pravdy, vykonávanie povinností a nasledovanie Božej cesty – čo z toho by si mal dodržiavať? (Vyššie požiadavky.) Je správne praktizovať podľa vyšších požiadaviek? Možno pravdu rozdeliť na vyššie a nižšie pravdy alebo na staršie a novšie pravdy? (Nie.) Takže keď praktizuješ pravdu, podľa čoho by si mal praktizovať? Čo znamená praktizovať pravdu? (Pristupovať k záležitostiam podľa princípov.) Pristupovanie k záležitostiam podľa princípov je najdôležitejšia vec. Praktizovať pravdu znamená praktizovať Božie slová na rôznych miestach, v rôznych časoch, prostrediach a kontextoch; nejde o tvrdohlavé uplatňovanie pravidiel na veci, ale o zachovávanie pravdy-princípov. To znamená praktizovať pravdu. Takže medzi praktizovaním Božích slov a dodržiavaním požiadaviek, ktoré predložil Boh, jednoducho nie je žiadny rozpor. Presnejšie povedané, medzi úctou k rodičom a plnením poverenia a povinnosti, ktoré ti dal Boh, nie je vôbec žiadny rozpor. Čo z tohto sú súčasné Božie slová a požiadavky? Túto otázku by si mal zvážiť ako prvú. Boh vyžaduje od rôznych ľudí rôzne veci; má na nich špecifické požiadavky. Tí, ktorí slúžia ako vodcovia a pracovníci, boli povolaní Bohom, preto sa musia zriekať a nemôžu zostať so svojimi rodičmi a ctiť si ich. Mali by prijať Božie poverenie a zrieknuť sa všetkého, aby Ho nasledovali. To je jeden druh situácie. Obyčajných nasledovníkov Boh nepovolal, takže môžu zostať so svojimi rodičmi a ctiť si ich. Za toto konanie nedostanú žiadnu odmenu a nezískajú vďaka nemu žiadne požehnania, ale ak neprejavia láskavú úctu k rodičom, potom im chýba ľudská prirodzenosť. V skutočnosti je úcta k rodičom len istým druhom zodpovednosti a zaostáva za praktizovaním pravdy. Práve podriadenie sa Bohu je praktizovaním pravdy, práve prijatie Božieho poverenia je prejavom podriadenia sa Bohu a práve tí, ktorí sa zrieknu všetkého, aby konali svoje povinnosti, sú Božími nasledovníkmi. Stručne povedané, najdôležitejšou úlohou, ktorá pred tebou stojí, je dobre vykonávať svoju povinnosť. To je praktizovanie pravdy a prejav podriadenosti voči Bohu. Aká je teda pravda, ktorú by mali ľudia teraz praktizovať v prvom rade? (Vykonávanie svojej povinnosti.) Správne: verné vykonávanie povinnosti je praktizovaním pravdy. Ak človek nevykonáva svoju povinnosť úprimne, potom len pracuje.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) Prostredníctvom Božích slov som spoznal Boží úmysel a požiadavky. Úcta k matke a otcovi je požiadavka, ktorú Boh predložil už skôr a ktorú by sme mali praktizovať. Pokiaľ to neovplyvňuje povinnosť človeka, starostlivosť o rodičov, trávenie času s nimi a ich ochrana pred obavami a úzkosťou je povinnosťou každého človeka, syna či dcéry. Nemá to však nič spoločné s praktizovaním pravdy a podriadením sa Bohu. Keď moja mama ochorela, bolo mojou povinnosťou vziať ju do nemocnice a kúpiť jej výživové doplnky, ale ja som len konal svoju synovskú povinnosť, nepraktizoval som pravdu. Keď Boh na ľudí volá a žiada ich, aby konali svoju povinnosť, aj keď je konanie tejto povinnosti v rozpore so schopnosťou správať sa úctivo voči rodičom, ako stvorené bytosti sa musíme podriadiť Bohu a nasledovať Božiu cestu, aby sme splnili svoje povinnosti ako stvorené bytosti. To je naše nebeské poslanie a súčasný Boží úmysel a požiadavka. Keď som si to uvedomil, vedel som, aké rozhodnutie mám ďalej urobiť. Teraz je rozhodujúci čas pre veľké rozšírenie evanjelia o kráľovstve a treba vykonať veľa naliehavej práce. Toľko som sa tešil z Božieho zaopatrenia pravdou a Boží dom ma roky vychovával, preto som sa, samozrejme, musel rozhodnúť konať svoju povinnosť, aby som uspokojil Boha. Koniec koncov, mamin zdravotný stav nebol najlepší, ale vedela sa o seba celkom dobre postarať a pomôcť so starostlivosťou o ňu mohli aj môj strýko a sestra. Musel som si splniť svoju povinnosť – to bola Božia nádej a požiadavka voči mne a nevyhnutnosť pre moje usilovanie sa o pravdu a získanie spásy. Ak by som zostal doma, naďalej by ma sledovala a kontrolovala polícia a vôbec by som nedokázal vykonávať svoju povinnosť a kráčať po ceste viery. Ak by som však zostal pri mame, ako dobrý syn, nakoniec by ma zväzovali starosti o rodinu a telo a nedokázal by som konať svoju povinnosť. Stratil by som svoju funkciu stvorenej bytosti a prišiel by som o možnosť byť spasený. Spomenul som si na svoje niekdajšie predsavzatie pred Bohom, že Mu odovzdám celý svoj život a vydám sa Mu. Spomenul som si aj na všetko, čo som sa naučil pri konaní svojej povinnosti mimo domova, a ako veľmi to obohatilo môj život. Bolo to oveľa zmysluplnejšie a hodnotnejšie ako žiť vo svojom tele a doma v rodine. Boh ma viedol na tejto ceste, na ceste, ktorú mi pripravil. Bol som ochotný ďalej po nej kráčať.

Potom som mame povedal o svojom pláne odísť z domu, aby som vykonával svoju povinnosť. Nebola z rozlúčky nadšená, ale rešpektovala moje rozhodnutie. V nasledujúcich dňoch, keď som nepracoval, som mamu viedol k jedeniu a pitiu Božích slov a k zdieľaniu v duchovnom spoločenstve. Dúfal som, že sa jej podarí čo najskôr dostať z depresie. O niekoľko dní neskôr som doma všetko vybavil a vydal sa na cestu. Krátko nato som sa hneď pustil do konania svojej povinnosti. Napriek tomu, že som bol dosť zaneprázdnený, nemohol som si pomôcť – mama mi chýbala. Keď som si spomenul, ako smutne a neochotne sa tvárila, keď ma vyprevádzala z domu, zachvátil ma smútok. Doma som s ňou mohol tráviť čas a rozprávať sa s ňou, aby nebola taká osamelá. Ako sa bude mať teraz po mojom odchode? Zdravotný stav mojej mamy bol zlý a bál som sa, že jej zhoršujúce sa zdravie prehĺbi jej depresiu. Ak by čas plynul a ona by sa nedokázala zbaviť depresie, urobila by niečo hlúpe? Čím viac som premýšľal, tým viac som sa obával. Ak by sa mame niečo stalo, príbuzní by ma určite ohovárali. Keď som si to uvedomil, trochu som sa rozptýlil a nedokázal som sa sústrediť na svoju povinnosť. Vedel som, že kým som tu, mal by som dať do svojej povinnosti všetko, že jej splnenie pre uspokojenie Boha, je kľúčové, ale nedokázal som sa zbaviť pocitu viny a sebaobviňovania voči mame.

Neskôr som premýšľal o týchto Božích slovách: „Kto sa dokáže pre Mňa skutočne a úplne oddať a všetko pre Mňa obetovať? Všetci ste ľahostajní; vaše myšlienky krúžia dookola, myslíte na domov, na vonkajší svet, na jedlo a oblečenie. Napriek skutočnosti, že si tu predo Mnou a robíš veci pre Mňa, v hĺbke duše stále myslíš na svoju manželku, deti a rodičov doma. Sú všetky tieto veci tvojím majetkom? Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nemáš vo Mňa dostatočnú vieru? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné opatrenia? Prečo sa vždy obávaš o svoju pokrvnú rodinu? Vždy sa Ti cnie po svojich blízkych!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Neboli v skutočnosti zdravie mojej matky a závažnosť jej depresie v Božích rukách? Žiadne starosti z mojej strany by jej problémy nevyriešili. Musel som všetko zveriť do Božích rúk. Neskôr som sa modlil k Bohu: „Ó, Bože, viem, že to, či sa stav mojej mamy zlepší alebo či sa jej zdravie zhorší, je len v Tvojich rukách. Prosím, vyveď ju z depresie a utrpenia. Ak by sa z toho mala niečo naučiť, veď ju, prosím, aby nad sebou uvažovala a naučila sa zažívať Tvoje dielo. Som ochotný zveriť všetko do Tvojich rúk a podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti a opatreniam.“ Po modlitbe som sa trochu upokojil. Neskôr som mame napísal list, v ktorom som sa podelil o všetko, čo som sa naučil, a poukázal na niekoľko problémov v jej skúsenosti s nádejou, že nad sebou pouvažuje a spozná samu seba.

Krátko nato som od nej dostal list. Bratia a sestry jej vraj krátko po mojom odchode zabezpečili cirkevný život. Okrem toho prostredníctvom Božích slov pochopila negatívne emócie spojené s jej životom v stave depresie. Jej stav sa tiež výrazne zlepšil. Keď som sa dozvedel túto správu, bol som veľmi šťastný a ďakoval som Bohu. Neskôr, keď som čítal Božie duchovné spoločenstvo o pravde o tom, ako správne vnímať povinnosti, ktoré si človek plní voči rodičom, som okamžite pocítil úľavu a získal som správny pohľad a princíp praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Rodičovský vzťah je pre niekoho najťažším vzťahom, ktorý musí emocionálne zvládnuť, ale v skutočnosti nie je úplne nezvládnuteľný. K tejto záležitosti môžu ľudia pristupovať správne a racionálne len na základe pochopenia pravdy. Nevychádzajte z hľadiska pocitov a z názorov alebo náhľadov svetských ľudí. Namiesto toho sa správajte k svojim rodičom správne podľa Božích slov. Akú úlohu v skutočnosti zohrávajú rodičia, čo v skutočnosti znamenajú deti pre svojich rodičov, aký postoj by mali mať deti k svojim rodičom a ako by mali ľudia riešiť vzťahy medzi rodičmi a deťmi? Ľudia by na tieto veci nemali nazerať na základe pocitov a nemali by ich ovplyvňovať ani žiadne nesprávne predstavy alebo prevládajúce nálady; mali by k nim pristupovať správne na základe Božích slov. Ak sa ti nepodarí splniť žiadny zo svojich záväzkov voči rodičom v prostredí, ktoré určil Boh, alebo ak nezohrávaš v ich živote vôbec žiadnu úlohu, znamená to, že sa správaš nesynovsky? Bude ťa tvoje svedomie obviňovať? Tvoji susedia, spolužiaci a príbuzní ti budú nadávať a kritizovať ťa za tvojím chrbtom. Budú ťa nazývať dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a hovoriť: ‚Tvoji rodičia pre teba toľko obetovali, vložili do teba toľko úsilia a urobili pre teba toľko už od detstva, a ty ako nevďačné dieťa jednoducho zmizneš bez stopy a ani nedáš vedieť, že si v poriadku. Nielenže neprídeš domov na Nový rok, ale rodičom dokonca ani nezavoláš a nepošleš pozdrav.‘ Zakaždým, keď počuješ takéto slová, tvoje svedomie krváca a narieka a ty sa cítiš odsudzovaný. ‚Ach, majú pravdu.‘ Tvár ti zaleje horúčosť a srdce sa ti chveje, akoby doň pichali ihly. Zažil si už niekedy takéto pocity? (Áno, dávnejšie.) Majú susedia a tvoji príbuzní pravdu, keď hovoria, že si dieťa, ktoré sa správa nesynovsky? … V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu prvoradé objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov; nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, že by si chcel opustiť rodičov a utiecť pred svojimi záväzkami, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol záväzkom, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol záväzkom, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne prirodzenosti? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si záväzky. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje záväzky ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej prirodzenosti? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol synovstvu a plneniu záväzkov, je to nesynovské a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť záväzky. To znamená správať sa nesynovsky. No je to tak aj teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje zostať v kontakte so svojimi rodinami. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú stále zdraví a v poriadku. V skutočnosti sa nesprávaš nesynovsky; nedosiahol si bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje záväzky voči nim. Toto rozhodnutie musíš urobiť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že sa správaš nesynovsky. Toto sú dva dôvody. A je tu ešte jedna vec: ak tvoji rodičia nepatria k ľuďom, ktorí ťa zvlášť prenasledujú alebo ti bránia vo viere v Boha, ak podporujú tvoju vieru v Boha, alebo ak sú to bratia a sestry, ktorí veria v Boha ako ty, a sami sú členmi Božieho domu, potom kto z vás sa ticho nemodlí k Bohu, keď hlboko vnútri myslí na svojich rodičov? Kto z vás nezveruje svojich rodičov – spolu s ich zdravím, bezpečím a všetkými ich životnými potrebami – do Božích rúk? Zveriť svojich rodičov do Božích rúk je najlepší spôsob, ako im prejaviť synovskú úctu. Nedúfaš, že vo svojom živote budú čeliť rôznym ťažkostiam, ani nedúfaš, že budú žiť zlý život, nezdravo sa stravovať alebo trpieť chatrným zdravím. V hĺbke srdca určite dúfaš, že ich Boh ochráni a udrží v bezpečí. Ak sú to veriaci v Boha, dúfaš, že dokážu vykonávať svoje povinnosti, a tiež dúfaš, že si dokážu pevne stáť za svojím svedectvom. Ide o plnenie ľudských povinností; ľudia to môžu dosiahnuť len svojou vlastnou ľudskou prirodzenosťou. Okrem toho je najdôležitejšie, že po rokoch viery v Boha a počúvania toľkých právd majú ľudia aspoň tento malý kúsok pochopenia a porozumenia: ľudský osud určuje nebo, človek žije v Božích rukách a mať Božiu starostlivosť a ochranu je oveľa dôležitejšie ako sú obavy, synovská zbožnosť alebo spoločnosť svojich detí. Nepociťuješ úľavu, že tvoji rodičia sú pod Božou starostlivosťou a ochranou? Nemusíš si o nich robiť starosti. Ak si robíš starosti, znamená to, že nedôveruješ Bohu; tvoja viera v Neho je príliš malá. Ak sa o svojich rodičov skutočne obávaš a máš o nich strach, mal by si sa často modliť k Bohu, zveriť ich do Božích rúk a nechať Boha, aby všetko ovládal a usporiadal. Boh vládne nad osudom ľudstva a vládne aj nad každým jeho dňom a nad všetkým, čo sa mu prihodí, tak čo ťa ešte stále trápi? Nemáš kontrolu ani nad svojím vlastným životom[a] a sám máš kopec ťažkostí; čo by si už len mohol urobiť, aby tvoji rodičia mohli žiť šťastne každý deň? Môžeš urobiť iba to, že zveríš všetko do Božích rúk. Ak sú veriaci, požiadaj Boha, aby ich priviedol na správnu cestu, aby mohli byť nakoniec spasení. Ak nie sú veriaci, nechaj ich kráčať po akejkoľvek ceste, po ktorej chcú. Za rodičov, ktorí sú láskavejší a majú trochu ľudskej prirodzenosti, sa môžeš modliť k Bohu, aby ich požehnal a oni mohli stráviť zvyšné roky života v šťastí. Pokiaľ ide o to, ako Boh pôsobí, má svoje opatrenia a ľudia by sa im mali podriadiť. Celkovo si teda ľudia vo svojom svedomí uvedomujú záväzky, ktorú si plnia voči svojim rodičom. Bez ohľadu na to, aký postoj k rodičom toto uvedomenie prináša, či už ide o obavy alebo rozhodnutie stáť po ich boku, v každom prípade by sa ľudia nemali cítiť vinní ani mať zlé svedomie, pretože pod vplyvom objektívnych okolností nedokázali splniť svoje záväzky voči rodičom. Tieto a podobné problémy by sa nemali stať ťažkosťami v živote ľudí, ktorí veria v Boha, ale ľudia by ich mali pustiť. Pokiaľ ide o tieto témy súvisiace s plnením záväzkov voči rodičom, ľudia by mali mať tieto presné poznatky a už by sa nemali cítiť obmedzovaní. Na jednej strane z hĺbky svojho srdca vieš, že nie si neúctivý a neobchádzaš svoje záväzky ani sa im nevyhýbaš. Na druhej strane sú tvoji rodičia v Božích rukách, tak čoho sa ešte obávať? Akékoľvek obavy, ktoré by človek mohol mať, sú zbytočné. Každý človek bude nerušene žiť podľa Božej zvrchovanosti a opatrení až do konca a dosiahne koniec svojej cesty bez akejkoľvek odchýlky. Takže ľudia sa už nemusia starať o túto záležitosť. To, či si úctivý, či si splnil svoje záväzky voči rodičom alebo či by si mal rodičom oplatiť ich láskavosť – to nie sú veci, o ktorých by si mal premýšľať; sú to veci, ktoré by si mal pustiť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Prostredníctvom Božích slov som videl, že keď som odišiel z domu, aby som konal svoju povinnosť, a nedokázal som si splniť povinnosť ako syn, cítil som sa vinný a obával som sa, že ma budú považovať za neúctivého syna. Pochopil som, že som neuvažoval z pohľadu pravdy ani prostredníctvom Božích slov o tom, ako správne vnímať povinnosť syna alebo dcéry voči rodičom, ale skôr som ju vnímal podľa rodinných väzieb svetského človeka. V skutočnosti mať schopnosť a možnosť postarať sa o rodičov, ale nesprávať sa k nim synovsky a nezostať po ich boku, pretože ste dostali od Boha poslanie konať svoju povinnosť, boli dve úplne odlišné situácie. Ak syn alebo dcéra žijú so svojimi rodičmi a majú čas správať sa voči nim úctivo, ale nechcú si voči nim plniť povinnosť pre vlastné záujmy alebo túžby a nestarajú sa o nich, keď zostarnú a ochorejú, chýba im ľudská prirodzenosť a stratili svedomie a rozum, ktoré by normálny človek mal mať. My, ktorí veríme v Boha a nasledujeme Ho, sme ochotní plniť si povinnosti voči rodičom a starať sa o nich, keď sme po ich boku, ako najlepšie vieme. Z dôvodu prenasledovania komunistickou stranou však mnohí z nás nemôžu byť doma a konať svoju povinnosť tam, kde žijú. Jednoducho nemôžeme žiť so svojimi rodičmi a praktizovať synovskú zbožnosť. Aj pre potreby cirkevnej práce musíme niekedy odísť z domu, aby sme konali svoje povinnosti ako stvorené bytosti a nemôžeme zostať po boku svojich rodičov ako vzorní synovia a dcéry. Ak nám to okolnosti dovolia, dúfame tiež, že im budeme môcť často volať, aby sme zistili, ako sa im darí, a dali im vedieť, že sme v poriadku, aby si nerobili starosti. V srdci sa o našich rodičov do istej miery obávame. Niekedy sa za nich aj modlíme a vkladáme našu rodinu do Božích rúk. Snažíme sa čo najlepšie praktizovať úctu k rodičom a plníme si svoje povinnosti vlastným spôsobom a podľa našej vlastnej situácie. To nie je to isté, čo svetskí ľudia nazývajú „neúctivým správaním“. Kráčame inou cestou ako oni, veríme v Boha, nasledujeme Ho a kráčame po správnej ceste života, snažíme sa vykonávať svoje povinnosti a nasledovať Božiu vôľu. Na našich pleciach spočíva oveľa dôležitejšia zodpovednosť a poslanie. Konanie našej povinnosti spočíva v praktizovaní podľa Božieho úmyslu a požiadaviek, v praktizovaní pravdy a podriadení sa Bohu. To do veľkej miery presahuje ľudské normy morálky a svedomia. Keď som si to všetko uvedomil, mal som vo veciach oveľa jasnejšie a nadobudol som správny pohľad a postoj. Už som sa nebál, že sa mi budú svetskí ľudia vysmievať alebo že ma obvinia z neúctivosti.

Vďaka Božiemu duchovnému spoločenstvu som tiež jasne pochopil, že mi chýba pravá viera v Boha. Neuvedomoval som si, že smrteľnosť a osud človeka sú v Božích rukách. Čo sa týka zdravia našich rodičov, aké choroby ich môžu stretnúť a ako budú žiť v starobe, nič z toho nemohli určiť obyčajní ľudia, všetko predurčil Boh. Musel som uznať Božiu zvrchovanosť v tejto veci a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam. Spomenul som si, ako som mamu, keď ochorela, vodil po rôznych lekároch a objednával som ju na vyšetrenia vždy, keď boli k dispozícii nejakí špecialisti, ale napriek užívaniu všetkých liekov sa jej stav nielenže nezlepšil, ale dokonca sa ešte zhoršil. Keď som bol pri mame, nemohol som pre ňu nič urobiť, nedokázal som jej utrpenie ani trochu zmierniť. Keď sa utápala v depresii a utrpení, dosť som s ňou hovoril v duchovnom spoločenstve, niekedy som ju viedol a inokedy som odhaľoval jej problémy, ale ona uviazla v nevhodnom stave a nechcela ho napraviť. Napriek mojim obavám som nemohol urobiť naozaj nič. Keď som však odišiel vykonávať svoju povinnosť, mama v skutočnosti dokázala normálne chodiť na stretnutia, bola ochotná komunikovať s bratmi a sestrami a jej stav sa zlepšil. Videl som, že moje drobné prejavy synovskej zbožnosti v skutočnosti nepomáhali. Božia ochrana a starostlivosť boli oveľa dôležitejšie ako moje zotrvávanie po jej boku a starostlivosť o ňu. Videl som, že blaho a šťastie rodičov nezávisia od toho, či sa k nim ich deti správajú úctivo, ale skôr od Božej zvrchovanosti a predurčenia. Najlepší spôsob, ktorý môžeme ako deti praktizovať, je modliť sa za svojich rodičov a úplne ich zveriť do Božích rúk. Presne ako hovoria Božie slová: „Zveriť svojich rodičov do Božích rúk je najlepší spôsob, ako im prejaviť synovskú úctu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Keď veríme, že všetky Božie opatrenia budú vhodné a podriadime sa Božej zvrchovanosti, máme pokojný a bezstarostný život.

Predtým som nič z toho nechápal a vždy som sa cítil vinný za to, že sa voči svojim rodičom nesprávam úctivo. Vždy som sa obával, že ma ostatní nazvú neúctivým a budú ma za chrbtom ohovárať. V dôsledku toho som mal pri konaní povinnosti vždy obavy a cítil som sa obmedzený. Napriek tomu, že som odišiel z domu, aby som vykonával svoju povinnosť, moje srdce bolo často plné obáv o mamu. Nedokázal som do svojej povinnosti úplne vložiť srdce a v dôsledku toho sa mi nepodarilo pochopiť princípy a zručnosti a v mojej práci sa často objavovali problémy a odchýlky. Napriek tomu som sa za tieto problémy necítil vinný ani som nemal výčitky svedomia. Namiesto toho som sa často cítil vinný za to, že som sa nesprával úctivo voči svojej mame. Nemal som náhodou pomýlené priority? Bol som vzdorovitý voči Bohu! To, že som mal rodičov a život, bolo vďaka Božej zvrchovanosti a predurčeniu. V prvom rade som stvorenou bytosťou a v druhom rade synom svojich rodičov. Napriek tomu som sa vždy snažil uspokojiť svoje citové potreby a vyhnúť sa karhaniu svetských ľudí, ale nedokázal som si splniť povinnosť, ktorú mi Boh zveril. Nebol to zradný čin? Ako by som mohol tvrdiť, že mám pravé svedomie? Spomenul som si na úryvok z Božích slov: „Zachoval si si povesť dobre vychovaného syna, uspokojil si svoje citové potreby, tvoje svedomie nebolo nikdy obvinené a rodičom si splatil ich láskavosť, ale jednu vec si predsa len zanedbal a stratil: ku všetkým týmto záležitostiam si nepristupoval a neriešil si ich podľa Božích slov a prišiel si o možnosť vykonávať svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Čo to znamená? Znamená to, že si sa správal synovsky voči svojim rodičom, ale zradil si Boha. Prejavil si synovskú zbožnosť a uspokojil si citové potreby tela svojich rodičov, ale vzdoroval si Bohu. Radšej si si zvolil byť poslušným dieťaťom, ako by si mal vykonávať svoje povinnosti stvorenej bytosti. To je najväčšia neúcta voči Bohu. Boh nepovie, že si niekto, kto sa Mu podriaďuje alebo má ľudskú prirodzenosť, len preto, že si poslušným dieťaťom, nesklamal si svojich rodičov, máš svedomie a plníš si svoje povinnosti dieťaťa. Ak uspokojuješ len potreby svojho svedomia a emocionálne potreby svojho tela, ale neprijímaš Božie slová alebo pravdu ako základ a princípy zaobchádzania s touto záležitosťou, potom preukazuješ najväčšiu vzdorovitosť voči Bohu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Súd Božích slov zarezal celkom do živého. Aj keby som zostal s mamou a staral sa o ňu čo najlepšie, aj keby mali svetskí ľudia o mne dobrú mienku a považovali by ma za veľmi vzorného syna, pred Bohom by som aj tak stratil svoju funkciu a povinnosť stvorenej bytosti, chýbalo by mi i to najmenšie svedomie voči Bohu, ktorý mi dal život a všetky veci. Sám by som patril medzi ľudí, ktorí Bohu najviac vzdorujú a odolávajú a nebol by som hoden Jeho spásy. Keď som si to uvedomil, cítil som sa mizerne. Videl som, že ma satan príliš hlboko skazil, voči Bohu som sa vôbec nesprával svedomito, chýbala mi čo i len štipka úprimnosti a ľudskej prirodzenosti! Uvedomil som si svoje poverenie a poslanie a prestal som sa nechať obmedzovať touto nálepkou „neúctivého syna“. Bol som ochotný podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam, robiť to, čoho som bol vo svojej povinnosti schopný, a bol som ochotný zveriť svoju mamu do Božích rúk, pričom som si prial, aby nás Boh viedol a aby sme zažívali Božie dielo v našich životoch a plnili si svoje povinnosti. Bohu vďaka za to, že mi umožnil urobiť správnu voľbu a usilovať sa o správne veci!