V roku 2012 prijala celá naša rodina dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Z Božích slov som pochopila, čo znamená skutočne veriť v Boha, a tiež to, že každý človek má na tomto svete svoje poslanie. V živote sa ľudia musia usilovať o pravdu a konať svoje povinnosti ako stvorené bytosti. Preto som odišla z práce a prišla som do cirkvi konať svoju povinnosť.

V tom čase som každý deň chodievala šíriť evanjelium a domov som za otcom prichádzala iba príležitostne. Keď som videla, že je na tom zdravotne zle, vedela som, že sa mu opäť zhoršuje astma. Predtým mu stačilo užívať nejaké lieky alebo dostať infúziu. Myslela som si, že aj teraz to zvládne bez problémov tak ako v minulosti, ale krátko nato som sa dozvedela, že zomrel. Zavolal mi brat a povedal: „Otec zomrel.“ Keď som počula tie dve slová, zlomilo mi to srdce a bez prestania mi tiekli slzy. Keď som prišla domov, teta mi vyčítavo povedala: „Študovala si medicínu. Vedela si, že tvoj otec má astmu, tak prečo si ho neposlala na kyslíkovú terapiu? Potom by možno nezomrel tak skoro.“ Keď som to počula, ešte viac mi to zlomilo srdce, ktoré bolo plné zaviazanosti voči otcovi. Keby som naňho trochu viac myslela, naozaj by nezomrel tak skoro? Teta ma vzala za ruku a povedala mi: „Tvoji rodičia za teba zaplatili zo všetkých svojich detí najväčšiu cenu. Tvoj otec teraz zomrel a ty si nemala možnosť prejaviť mu úctu ako dcéra. V budúcnosti sa musíš riadne postarať o svoju matku.“ Mlčky som prikývla, premýšľala som nad tým, ako ma rodičia vychovali, poskytli mi vzdelanie a boli na mňa hrdí. Avšak skôr, ako som pre nich mohla čokoľvek urobiť, môj otec zomrel. Musela som prevziať zodpovednosť a postarať sa o svoju matku; nemohla som ju nechať trpieť. Aj keď som potom každý deň konala svoju povinnosť, vždy vo voľnom čase som premýšľala: „Ak si nenájdem prácu a nezarobím peniaze, ako bude moja matka žiť v budúcnosti? Ak sa o ňu nebudem môcť postarať a budem si musieť vyčítať ďalšiu vec, budem to ľutovať celý život.“ Tak som si každý deň po vykonaní svojej povinnosti začala hľadať prácu.

Našla som si ju v marci 2013 a chystala som sa nastúpiť, no hneď pri odchode z domu na mňa doľahol veľký smútok. V hlave mi stále dookola znel jeden chválospev: „Upadol som do hriechu, ale povstávam vo svetle. Prijímajúc Tvoje vyvýšenie, aký som len vďačný. Vtelený Boh trpí, o čo viac by som mal trpieť ja, skazený človek! Ak by som sa podvolil temným silám, ako by som videl Boha? Pri spomienke na Tvoje slová po Tebe túžim. Vždy keď vidím Tvoju tvár, naplní ma pocit viny a úcty. Ako by som Ťa mohol opustiť, hľadajúc takzvanú slobodu?“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne, Očakávanie Božej dobrej zvesti) Keď som si túto pieseň pohmkávala, premohol ma smútok, a pri verši „Ako by som Ťa mohol opustiť, hľadajúc takzvanú slobodu?“ som už mala celú tvár zaliatu slzami. V minulosti som žila v prázdnote a bolesti, bez životného smerovania a zmyslu svojej existencie. Bol to Boh, kto si ma vyvolil z tohto obrovského mora ľudí a doprial mi to šťastie počúvať Jeho slová a pochopiť zmysel života. Boh mi tým ukázal svoju milosť. Ja som sa však tak rýchlo vzdala svojej povinnosti, aby som si našla prácu a zarobila peniaze, a cítila som sa Bohu veľmi zaviazaná. S plačom som k Nemu volala: „Bože, som príliš slabá a nemôžem voči sebe vzdorovať. Prosím, zabráň mi kráčať po tejto ceste.“ Vtom som zbadala, ako sa mojím smerom z diaľky ženie piesočná búrka. Skôr než som sa nazdala, búrka ma pohltila. Nemohla som dýchať a nič som nevidela. Onedlho som začula trepotajúci zvuk, akoby sa niečo vznieslo do vzduchu. Vtedy mi v hlave skrsla jediná myšlienka: „Utekaj!“ Okamžite som odhodila svoj elektrobicykel a rozbehla sa vpred. Odbehla som len niekoľko metrov, keď som za sebou začula hlasný zvuk. Zakrývala som si oči a neodvážila som sa obzrieť. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo ďalej sa v srdci modliť a prosiť Boha o ochranu. Po chvíli piesočná búrka utíchla. Až potom som si všimla, že sa môj elektrobicykel rozbil o pouličný telefónny stĺp. Keby mi práve vtedy moja myseľ nepovedala, aby som utekala, telefónny stĺp ma mohol rozdrviť. Vtedy mi v mysli zaznela jedna veta z Božích slov: „Ukázal som vám dokonca nebeské plamene, ale nemal som to srdce, aby som vás spálil…“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Všetci ste takého nízkeho charakteru!) Vedela som, že ma Boh ochránil a že to bol Jeho spôsob, ako ku mne prehovoriť a ukázať mi Jeho úmysel. V srdci som sa k Nemu potichu modlila: „Bože, nebudem pracovať, aby som zarobila peniaze; neopustím Ťa.“ No keď som sa na druhý deň zobudila, opäť som zaváhala. Pri pohľade do budúcnosti som usúdila, že ma čaká ešte dlhá cesta. Ak by som nemala prácu, ako by potom v budúcnosti žila moja matka? Rodičia ma vychovali a ja by som ich mala v starobe zaopatriť. No vzdať sa svojej povinnosti a nájsť si prácu, aby som zarobila peniaze, by ma tiež veľmi zarmútilo. Vedela som, že práca v nemocnici je nesmierne časovo náročná, takže ak by som tam išla pracovať, sotva by som mala čas zúčastňovať sa na stretnutiach. Neskôr som šla konať svoju povinnosť. Z času na čas som však stále myslela na matku. Aj keď som vedela, že sú s ňou moji bratia a že by nemala mať v živote žiadne ťažkosti, aj tak som mala často výčitky a cítila som zaviazanosť voči nej, že sa o ňu nedokážem postarať.

Desať rokov prešlo ako nič. Raz, za istých nezvyčajných okolností, som si pomyslela, ako asi vyzerá moja matka, keď žije sama po otcovej smrti. V srdci som cítila bolesť, ktorú bolo ťažké ovládať, akoby sa to všetko stalo len včera. Môj otec nežil už desať rokov, ale môj pocit zaviazanosti voči rodičom som mala v srdci stále hlboko zakorenený. Chcela som sa tohto stavu úplne zbaviť, a tak som predstúpila pred Boha, aby som hľadala dôvod, prečo som vždy žila v pocite zaviazanosti voči rodičom.

Prečítala som si niekoľko Božích slov a získala som trochu poznatkov o svojom probléme. Všemohúci Boh hovorí: „Vo svete nevercov sa hovorí: ‚Vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa nesynovsky, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy, ktoré spomína prvé úslovie, teda vrany, ktoré sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá, ktoré kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy vo svete zvierat. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory a ktorým sa riadia všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí. Skutočnosť, že všetky druhy živých tvorov dodržiavajú tento zákon, ďalej dokazuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. Dokonca aj pomerne divoké mäsožravé šelmy, ako sú levy a tigre, sa starajú o svoje potomstvo a nehryzú ho, kým nedosiahne dospelosť. Je to zvierací inštinkt. Všetky zvieratá majú tento inštinkt bez ohľadu na to, akého sú druhu, či už sú divoké, alebo prívetivé a mierne. Všetky druhy tvorov vrátane ľudí sa môžu naďalej množiť a prežiť len vtedy, ak budú dodržiavať tento inštinkt a zákon. Ak by tento zákon nedodržiavali alebo by tento zákon a inštinkt nemali, nemohli by sa množiť a prežiť. Biologický reťazec by neexistoval a neexistoval by ani tento svet. Nie je to pravda? (Je.) Úslovie ‚vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek‘ značí, že svet zvierat sa riadi práve týmto druhom zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje povinnosti a záväzky voči potomstvu, riadne a svedomito vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia na nižšej úrovni ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali, keď ťa vychovávali, a do akej miery si plnili svoju povinnosť voči tebe, robili len to, čo mali robiť v rámci schopností stvoreného človeka – bol to ich inštinkt. … Tieto inštinkty a zákony majú všetky druhy živých tvorov a zvierat a veľmi dobre sa nimi riadia a vykonávajú ich takmer dokonale. Je to niečo, čo nemôže zničiť nikto. Existujú aj niektoré špeciálne zvieratá, napríklad tigre a levy. Keď tieto zvieratá dosiahnu dospelosť, opustia svojich rodičov a niektoré samce sa dokonca stanú rivalmi, ktorí podľa potreby hryzú, súperia medzi sebou a bojujú. Je to normálne, taký je zákon. Nie sú plné náklonnosti a nežijú uprostred svojich pocitov ako ľudia, ktorí hovoria: ‚Musím sa im odvďačiť za ich láskavosť, musím sa im odplatiť – musím poslúchať svojich rodičov. Ak im neprejavím synovskú zbožnosť, ostatní ľudia ma odsúdia, budú mi nadávať a kritizovať ma za mojím chrbtom. To by som nezniesol!‘ Takéto veci sa vo svete zvierat nehovoria. Prečo ľudia hovoria takéto veci? Pretože v spoločnosti a v skupinách ľudí existujú rôzne nesprávne názory a zhody. Keď tieto veci ovplyvnia, rozožerú a pokazia ľudí, začnú premýšľať o rôznych spôsoboch výkladu a riešenia vzťahu rodič – dieťa, a napokon sa k svojim rodičom správajú ako k svojim veriteľom – veriteľom, ktorým nikdy nedokážu splatiť celý svoj život. Niektorí ľudia sa dokonca aj po smrti svojich rodičov celý život cítia vinní a považujú sa za nehodných ich láskavosti pre niečo, čo urobili a čo nepotešilo ich rodičov alebo sa nevydarilo tak, ako si to rodičia želali. Povedzte Mi, nie je to prehnané? Ľudia žijú uprostred svojich pocitov, takže ich môžu ovládať a vyrušovať len rôzne myšlienky prameniace z týchto pocitov.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „V každom prípade si tvoji rodičia tým, že ťa vychovávajú, plnia svoju povinnosť a záväzok. Vychovať z teba dospelého človeka je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Ak sa to nedá nazvať láskavosťou, nie je to potom niečo, z čoho by si sa mal tešiť? (Je.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Rodičia by ťa mali vychovávať, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Tvoji rodičia si teda voči tebe plnia len istý druh povinnosti a ty ju len prijímaš, ale určite od nich nedostávaš milosť ani láskavosť. Plodenie detí, starostlivosť o ne, rozmnožovanie a výchova ďalšej generácie sú pre každé živé stvorenie istým druhom zodpovednosti. Vtáky, kravy, ovce a dokonca aj tigre sa napríklad musia po rozmnožení starať o svoje potomstvo. Neexistujú živé stvorenia, ktoré by nevychovávali svoje potomstvo. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale nie je ich veľa. Ide o prirodzený jav v existencii živých stvorení, je to ich inštinkt a nemožno to pripísať láskavosti. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko úsilia a peňazí na teba vynaložia, nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil, pretože ide o ich rodičovskú zodpovednosť. Keďže ide o povinnosť a záväzok, malo by to byť zadarmo a nemali by žiadať náhradu. Tvoji rodičia si tým, že ťa vychovávali, len plnili svoju povinnosť a záväzok a to by malo byť bezodplatné a nemalo by ísť o obchod. K rodičom a ku vzťahu s nimi teda nemusíš pristupovať s predstavou, že sa im musíš odvďačiť. Ak sa k rodičom správaš, odplácaš sa im a riešiš svoj vzťah s nimi podľa tejto predstavy, je to neľudské. Zároveň ťa to pravdepodobne spútava a zväzuje s tvojimi telesnými pocitmi a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto pletiek, a to až do takej miery, že môžeš dokonca zablúdiť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie duchovné spoločenstvo je také jasné a zrozumiteľné. Ukazuje sa, že rodičovská opatera o deti vôbec nie je druhom láskavosti. Je to len zákon a inštinkt, ktorý Boh ustanovil pre všetko živé. Všetky druhy zvierat, či už sú krotké alebo divoké, robia všetko pre to, aby vychovali svoje potomstvo na základe podmienok prostredia. Je to ich zodpovednosť a záväzok, ako aj inštinkt, ktorý im dal Boh. Len ak sa živé tvory riadia týmto inštinktom a zákonom, môžu sa naďalej množiť a prežiť. Rovnako je to aj s ľuďmi. Rodičia majú zodpovednosť a povinnosť vychovávať svoje deti a je to niečo prirodzené, čo im dal Boh, niečo, čo ľudia robia inštinktívne. Rodičia od narodenia vychovávali mňa a mojich súrodencov. Môj mladší brat sa rád učil remeslám, a tak mu mama umožnila vyučiť sa za kuchára. Ja som mala celkom rada učenie a vždy som dostávala dobré známky. Rodičia mi pomáhali pestovať moju horlivosť, a tak na mňa vynakladali dosť energie a peňazí. Moja matka povedala, že podporia každého z nás, ak bude chcieť študovať. Normálne si tým plnila povinnosť výchovy svojich detí a nemožno to považovať za akýsi obchod. Rodičia ma vždy podporovali vo viere v Boha a v konaní mojej povinnosti. Aj keď môj otec zomrel, moja matka nevyžadovala, aby som sa o ňu starala. Dúfala len, že budem veriť v Boha a konať svoju povinnosť celým srdcom. Po celý čas som však dovolila, aby tradičná kultúra ovplyvnila vnímanie môjho vzťahu s rodičmi. Myšlienky ako „synovská zbožnosť je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“, „deti dúfajú, že zaopatria svojich rodičov v starobe, ale čas nečaká, tak ako strom túži po bezvetrí, ale vietor neustáva“, „vrany sa odplácajú matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek“ a „neúctivý človek je podradnejší než zviera“ mi boli vštepované od mladosti. Verila som, že láska mojich rodičov je najväčšou láskou na svete. Iba ak by som sa k nim správala úctivo a oplatila im to materiálne a duchovne, bola by som dobrou dcérou a dobrým človekom. Otcova náhla smrť mi umožnila ešte lepšie pochopiť nenapraviteľnú vinu vyjadrenú vo vete: „Deti dúfajú, že zaopatria svojich rodičov, ale čas nepočká.“ Takže po smrti otca som si chcela nájsť prácu a zarobiť peniaze, zaopatriť matku a prejaviť jej svoju dcérsku zbožnosť. Aj keď som si plne uvedomovala, že nemôžem zanechať svoju povinnosť a zradiť Boha, stále som sa nedokázala oslobodiť od týchto myšlienok, ktoré ma zväzovali. Keby Boh nepoužil piesočnú búrku, aby ma varoval, možno by som sa už bola vzdala svojej povinnosti a vyhýbala sa Mu. Tieto myšlienky vychádzajúce z tradičnej kultúry sa zdajú byť celkom vznešené, ale v podstate sú to neviditeľné reťaze, ktorými satan spútava ľudí. Tieto myšlienky pokrivili vzťah medzi rodičmi a ich deťmi. Prinútili ľudí vnímať rodičovskú zodpovednosť za starostlivosť o deti ako láskavosť, ktorú treba oplatiť. Ak ľudia rodičom nedokážu oplatiť ich starostlivosť alebo na to nie sú splnené podmienky, budú si myslieť, že sa správajú neúctivo a nemajú svedomie, a dokonca budú mať po celý život pocit zaviazanosti a budú si to vyčítať. Satan používa tieto tradičné názory, aby ľudí otrávil a zviazal, aby ich prinútil vyhýbať sa Bohu a zradiť Ho, čím dosahuje svoj cieľ – škodiť ľuďom. Zatiaľ čo Boh zjavoval vzťah medzi rodičmi a deťmi, postupne sa mi v hlave vyjasňovalo. To, že sa pre mňa rodičia obetovali, nie je bremeno, ktoré musím niesť na svojich pleciach. Nemala by som nazerať na svoj vzťah s rodičmi na základe satanskej tradičnej kultúry a považovať ich lásku a starostlivosť o mňa za láskavosť, ktorú treba oplatiť. To nie je v súlade s pravdou. Keď som si to uvedomila, moje srdce sa odľahčilo a oslobodilo.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Rodičovský vzťah je pre niekoho najťažším vzťahom, ktorý musí emocionálne zvládnuť, ale v skutočnosti nie je úplne nezvládnuteľný. K tejto záležitosti môžu ľudia pristupovať správne a racionálne len na základe pochopenia pravdy. Nevychádzajte z hľadiska pocitov a z názorov alebo náhľadov svetských ľudí. Namiesto toho sa správajte k svojim rodičom správne podľa Božích slov. Akú úlohu v skutočnosti zohrávajú rodičia, čo v skutočnosti znamenajú deti pre svojich rodičov, aký postoj by mali mať deti k svojim rodičom a ako by mali ľudia riešiť vzťahy medzi rodičmi a deťmi? Ľudia by na tieto veci nemali nazerať na základe pocitov a nemali by ich ovplyvňovať ani žiadne nesprávne predstavy alebo prevládajúce nálady; mali by k nim pristupovať správne na základe Božích slov. Ak sa ti nepodarí splniť žiadny zo svojich záväzkov voči rodičom v prostredí, ktoré určil Boh, alebo ak nezohrávaš v ich živote vôbec žiadnu úlohu, znamená to, že sa správaš nesynovsky? Bude ťa tvoje svedomie obviňovať? Tvoji susedia, spolužiaci a príbuzní ti budú nadávať a kritizovať ťa za tvojím chrbtom. Budú ťa nazývať dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a hovoriť: ‚Tvoji rodičia pre teba toľko obetovali, vložili do teba toľko úsilia a urobili pre teba toľko už od detstva, a ty ako nevďačné dieťa jednoducho zmizneš bez stopy a ani nedáš vedieť, že si v poriadku. Nielenže neprídeš domov na Nový rok, ale rodičom dokonca ani nezavoláš a nepošleš pozdrav.‘ Zakaždým, keď počuješ takéto slová, tvoje svedomie krváca a narieka a ty sa cítiš odsudzovaný. ‚Ach, majú pravdu.‘ Tvár ti zaleje horúčosť a srdce sa ti chveje, akoby doň pichali ihly. Zažil si už niekedy takéto pocity? (Áno, dávnejšie.) Majú susedia a tvoji príbuzní pravdu, keď hovoria, že si dieťa, ktoré sa správa nesynovsky? (Nie, nie som dieťa, ktoré sa správa nesynovsky.) Vysvetlite svoje dôvody. … V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu prvoradé objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov; nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, že by si chcel opustiť rodičov a utiecť pred svojimi záväzkami, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol záväzkom, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol záväzkom, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne prirodzenosti? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si záväzky. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje záväzky ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej prirodzenosti? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol synovstvu a plneniu záväzkov, je to nesynovské a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť záväzky. To znamená správať sa nesynovsky. No je to tak aj teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje zostať v kontakte so svojimi rodinami. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú stále zdraví a v poriadku. V skutočnosti sa nesprávaš nesynovsky; nedosiahol si bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje záväzky voči nim. Toto rozhodnutie musíš urobiť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že sa správaš nesynovsky.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Z Božích slov som pochopila, že môj život s vnútorným pocitom zaviazanosti voči rodičom bol spôsobený tým, že ma ovplyvnila a otrávila tradičná kultúra. Myslela som si, že som nežila podľa úsloví „vrany sa odplácajú matkám tým, že ich kŕmia“ a „prijatú láskavosť treba s vďakou vrátiť“. Bola som presvedčená o tom, že som sa nesprávala ako dcéra. Ťažilo ma svedomie a nedokázala som zadržať slzy. Z Božích slov som si konečne uvedomila, že človek by nemal súdiť svedomie a ľudskosť človeka na základe jeho vonkajšieho správania, ale skôr na základe podstaty jeho konania. Presne tak, ako som si v priebehu týchto rokov robila iba starosti o svoju matku a chcela som jej preukazovať dcérsku zbožnosť, pretože veriť v Boha a konať svoju povinnosť znamenalo, že som často nemohla byť po jej boku. Aj prenasledovanie a stíhanie komunistickou stranou znamenalo, že som musela utiecť z domu a nemala som možnosť správať sa voči svojim rodičom ako dcéra. Nie žeby som nechcela alebo žeby som sa chcela vyhnúť zodpovednosti. Tento problém sa v podstate líši – niekto splní podmienky úcty voči rodičom, no napriek tomu sa tak nespráva –, takže by som tieto dva prípady nemala zamieňať. Musela som na seba správne nazerať na základe Božích slov; len tak som sa mohla zbaviť satanovho klamstva a škody.

Potom som si prečítala ďalšie Božie slová a videla som jasnejšie, ako správne pristupovať k svojmu vzťahu s rodičmi. Všemohúci Boh hovorí: „To, či si ako dieťa splníš svoje záväzky v súvislosti so starostlivosťou o rodičov, musí závisieť výlučne od tvojich osobných podmienok a od Božieho ovládania. Nevysvetľuje to túto záležitosť dokonale? Keď niektorí ľudia opúšťajú svojich rodičov, majú pocit, že im veľa dlhujú a že pre nich nič nerobia. Keď však potom spolu žijú, vôbec sa voči nim nesprávajú synovsky a neplnia si žiadne záväzky. Ide naozaj o človeka, ktorý sa správa synovsky? Sú to prázdne slová. Bez ohľadu na to, čo robíš, čo si myslíš alebo čo plánuješ, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš pochopiť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a ten osud, že sa môžu tešiť z domácej blaženosti a šťastia veľkej a bohatej rodiny. To je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú, Boh to pre nich nezariadil. Nemajú to požehnanie, aby sa tešili zo šťastnej rodiny alebo z toho, že ich deti zostávajú po ich boku. Deje sa to v dôsledku Božieho ovládania a ľudia si to nemôžu vynútiť. Nech sa deje čokoľvek, pokiaľ ide o synovskú zbožnosť, ľudia musia mať v konečnom dôsledku aspoň zmýšľanie podriadenosti. Ak to prostredie umožňuje a máš na to prostriedky, potom môžeš svojim rodičom prejaviť synovskú zbožnosť. Ak to prostredie neumožňuje a nemáš prostriedky, potom sa nesnaž vynútiť si to – ako sa to nazýva? (Podriadenosť.) Nazýva sa to podriadenosť. Ako k tejto podriadenosti dochádza? Čo je jej základom? Je založená na tom, že všetky tieto veci zariadil Boh a On ich aj riadi. Hoci si chcú ľudia možno vybrať, nemôžu, nemajú právo výberu a mali by sa podriadiť. Keď cítiš, že ľudia by sa mali podriadiť a že všetko ovláda Boh, necítiš sa v srdci pokojnejší? (Áno.) Bude sa potom tvoje svedomie stále cítiť pokarhané? Už sa nebude cítiť neustále karhané a myšlienka, že si sa nesprával synovsky voči rodičom, ťa už nebude ovládať. Príležitostne na to možno budeš stále myslieť, pretože sú to normálne ľudské myšlienky alebo inštinkty a nik sa im nevyhne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „V prítomnosti Stvoriteľa si stvorenou bytosťou. To, čo by si mal v tomto živote robiť, nie je len plnenie záväzkov voči rodičom, ale aj plnenie záväzkov a povinností stvorenej bytosti. Svoje záväzky voči rodičom môžeš plniť len na základe Božích slov a pravdy-princípov, nie tak, že pre nich budeš robiť niečo na základe svojich citových potrieb alebo potrieb svojho svedomia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Keď teda ide o vzťah medzi rodičmi a deťmi v prostredí, ktoré určil Boh, obe strany by si mali plniť povinnosti na základe svojich schopností a podmienok. Pokiaľ ide o osud človeka, Boh už určil, ako veľmi bude človek trpieť a koľko požehnania si počas svojho života užije. Rodičia nemôžu rozhodovať o tom, akými cestami sa v budúcnosti vydajú ich deti, a deti nemôžu zmeniť osud svojich rodičov vlastnou tvrdou prácou. Niektorí ľudia majú určité požehnanie, zatiaľ čo iní ho nemajú. Nič z toho sa nedá zmeniť silou ľudskej vôle a náklonnosťou. Je to podobné, ako keď mi rodičia umožnili štúdium medicíny, a hoci minuli veľa peňazí, nakoniec som v tomto odbore nepracovala. Rovnako som sa chcela zachovať voči rodičom úctivo ako dcéra, ale môj otec zomrel príliš skoro. Chcela som sa zachovať úctivo voči svojej matke, ale nikdy som nemohla byť po jej boku. V minulosti som sa obávala, že moja matka trpí a vždy som sa usilovala, aby som jej pomohla byť šťastnejšou v poslednom období jej života. Úprimne povedané, chcela som minúť všetky svoje sily na to, aby som zmenila osud svojej matky, a chcela som jej zaistiť šťastný život. Faktom je, že nemám kontrolu ani nad svojím vlastným osudom, nad tým, čo v tomto živote urobím, ani nad tým, či môžem alebo nemôžem byť šťastná. Ako by som mohla zmeniť osud svojej matky? Pochopila som, aká som bola hlúpa a arogantná. Naučila som sa, že pokiaľ ide o moju matku, musím brať veci tak, ako prichádzajú, a plniť si povinnosti s ohľadom na vlastné podmienky. Ak by som žila s matkou a boli by splnené podmienky týkajúce sa jej opatery, potom by som sa mohla správať úctivo, ako by som najlepšie vedela. Ak som nemohla byť po jej boku, nemusela som sa preto cítiť zaviazaná. Keďže som stvorená bytosť, musím len dobre konať svoju povinnosť v prostredí, ktoré mi Boh pripravil. To je najdôležitejšie.

Prednedávnom som sa spojila so svojou matkou. Povedala mi, že najväčším šťastím v jej živote je, že si ju Boh vyvolil a že počuje Jeho hlas, a že jej najväčším želaním je, aby mohla dobre konať svoju povinnosť a byť hodná Božej spásy. Aj mne povedala, aby som konala svoju povinnosť čo najlepšie. Po prečítaní matkinho listu som sa rozplakala. To, čomu som verila, že sa k svojej matke budem správať úctivo ako dcéra a dám jej lepší materiálny život, by ju nemuselo urobiť šťastnou. Pokiaľ ide o materiálne veci, moja matka v skutočnosti nemala také vysoké nároky. Chcela len, aby som riadne nasledovala Boha, usilovala sa o pravdu a dobre konala svoju povinnosť. To bolo naozaj jej najväčšie prianie. V minulosti som si myslela, že by som mala prevziať zodpovednosť a správať sa voči matke úctivo, keďže ona a môj otec za mňa zaplatili väčšiu cenu ako za mojich súrodencov, ale vždy to dopadlo inak, ako som si priala. Neskôr som si myslela, že aj keď nemôžem byť po matkinom boku, môj starší brat sa správa dosť úctivo a často sa o ňu stará. Ukázalo sa však, že pri nej nemohol zostať. Môjmu mladšiemu bratovi šetrenie peňazí príliš nejde a domnievala som sa, že by bolo dobre, keby mal dosť peňazí aspoň pre seba. Teraz zaopatruje matku práve on. Boh má naozaj v rukách zvrchovanosť a riadi veci spôsobom, ktorý presahuje všetky ľudské predstavy či očakávania, ale v skutočnosti je to Boh, kto má v rukách zvrchovanosť a riadi osud každého človeka, pričom osud je niečo, čo si nikto nemôže vybrať ani zmeniť. Teraz už necítim smútok pre všetky tie zdanlivo nešťastné okolnosti, ktoré moja matka zažila, a už sa nebojím o jej budúcnosť. Viem, že všetky naše osudy sú v Božích rukách, a každý človek zažije dobré aj nešťastné okolnosti, vrátane mňa. Nikto tomu nemôže uniknúť ani to zmeniť. Jediné, čo môžem urobiť, je odovzdať svoju matku Bohu a prosiť Ho, aby nás viedol za pravdou v rámci okolností, ktoré pre nás pripravil, a aby nás viedol k tomu, aby sme dobre konali všetky svoje povinnosti a oplácali Mu Jeho lásku. Bohu vďaka!