V roku 2012 ma zatkla polícia, lebo som konala svoju povinnosť, a odsúdili ma na päť rokov väzenia. Mama mala vtedy už viac ako 60 rokov. Bola ochrnutá na pol tela, no i tak ma vo väzení navštevovala. Keď som videla, že sa nevie dobre pohybovať a pevne stáť, bola som veľmi nešťastná. Celé tie roky ma vychovávala a ja ako jej dcéra som sa o ňu nemohla starať a ešte sa v tom pokročilom veku musela o mňa báť. Keď som sa dostala z väzenia, zistila som, že sa na mňa policajti doma vypytovali. Mamu nahrávali a zastrašovali. Bola vydesená a jej zdravotný stav sa zhoršil. Skutočne som sa cítila byť jej dlžníčkou a pomyslela som si: „Odteraz sa musím o svoju mamu dobre starať a pomáhať jej, aby toľko netrpela.“ Toto želanie sa mi však nesplnilo. Polícia ma stále vyšetrovala a nepretržite sledovala a v záujme vlastnej bezpečnosti som musela odísť z domu, aby som konala svoju povinnosť.

O dva roky neskôr som sa dopočula, že mama je u mojej sestry, tak som ju išla potajme navštíviť. Zhoršil sa jej zrak, dobre nevidela, krívala a opierala sa o palicu. Sotva sa pohybovala a mala problémy s rečou. Bolo také ťažké ju takto vidieť. Najmä keď sa ma opýtala: „Kedy najbližšie prídeš?“ Nevedela som, ako odpovedať. Keďže polícia ma stále hľadala, návštevou som vtedy podstúpila isté riziko. Ak by som odišla, nevedela som, kedy sa vrátim. Mama sa na mňa pozerala a čakala na moju odpoveď, ale ja som to proste nevedela, tak som ju len pohladila po pleci a nepovedala ani slovo. Keď som odišla, v ušiach mi stále znela jej otázka. Čím viac som o tom premýšľala, tým mi bolo horšie. Nedokázala som jej dať ani len obyčajný sľub a cítila som, že som ju sklamala. Krátko nato som sa dozvedela, že zatkli moju sestru. Už som sa neodvážila ísť k nej domov. Cítila som, akoby mi niekto vŕtal nožom v srdci. Mama bola taká stará, ležala v posteli a nemohla sa pohnúť. Každým dňom mohla zomrieť. Ako jej dcéra som ani len nemala možnosť splniť si voči nej svoju povinnosť. Onedlho vypukla epidémia koronavírusu a všade začali zomierať ľudia. Nemohla som si pomôcť, opäť som sa začala báť a premýšľať: „Dostane mama ten vírus? Podarí sa jej uniknúť tejto pohrome? Keby zomrela, nemohla by som ju už ani naposledy vidieť.“ Neskôr som našla spôsob, ako sa skontaktovať so svojou rodinou. Zistila som, že mama takmer pred mesiacom zomrela. Keď som sa to dozvedela, sedela som na stoličke, v hlave som mala prázdno a veľmi som sa snažila zadržať slzy. Mamu som už pred jej smrťou nenavštívila. Myslela si, že nemám svedomie? Povedala, že som krutá? Keď som sa vrátila, z celého srdca som sa vyplakala. Mama ma celé tie roky vychovávala, ale keď žila, nedokázala som sa o ňu postarať, a keď zomrela, nemohla som ju už ani naposledy vidieť. Trápilo ma svedomie a pohltil ma pocit viny. V tom čase som videla starých ľudí vyhrievať sa na slnku pri vchode a ich synov a dcéry, ako sa o nich starajú. Pomyslela som si: „Nerobila som mame spoločnosť, keď sedela na slnku pri vchode. Nestrihala som jej nechty ani vlasy.“ Keď sestra v mojej hostiteľskej rodine uvarila dobré jedlo, pomyslela som si: „Nebola som schopná uvariť mame takéto jedlo a už tú možnosť nikdy nebudem mať.“ Počas jarného festivalu som videla, ako sa každý na ulici ponáhľa naspäť do svojho rodného mesta. Niektorí sa tam vracali so svojimi deťmi, aby navštívili starších ľudí. Počítala som, koľko rokov ubehlo, odkedy som sprevádzala svoju matku. V tom čase som bola apatická a nemala som žiadny cieľ. Hoci som konala svoju povinnosť, vo voľnom čase som vždy myslela na svoju matku a cítil som sa jej dlžníkom. Srdce sa mi pri čítaní Božích slov neupokojilo a stále som bola ospalá. Začal som byť ľahostajná, svoju povinnosť som vykonávala bez záujmu a nechcela som sa rozprávať s bratmi a sestrami, s ktorými som spolupracovala. Keď sme sa spolu učili odborné zručnosti, mysľou som bola inde. Keď sa vedúci prišiel opýtať na prácu, nechcela som mu ani odpovedať, a ak som aj odpovedala, bolo to len pár ľahostajných slov. Svojej povinnosti som nevenovala veľkú pozornosť. Išlo to so mnou dolu vodou a pri plnení povinnosti som nedosahovala žiadne výsledky. Dokonca som si chcela popri povinnosti nájsť aj prácu, lebo som nechcela tráviť celý svoj čas vydávaním sa.

Neskôr som si uvedomila, že ak budem takto pokračovať, bude to pre mňa nebezpečné a rýchlo som sa začala modliť a čítať Božie slová. Čítala som Božie slová, ktoré hovorili: „Už choroba tvojich rodičov by pre teba bola veľkým šokom, takže ich skonanie by predstavovalo ešte väčší šok. Ako by si mal teda vyriešiť neočakávanú ranu, ktorú ti to spôsobí, ešte predtým, ako sa to stane, aby to neovplyvnilo a nezasiahlo vykonávanie tvojej povinnosti alebo cestu, po ktorej kráčaš? Najprv sa pozrime na to, čo presne znamená smrť a čo presne znamená skonanie – neznamená to, že človek opúšťa tento svet? (Áno.) Znamená to, že život človeka, ktorý sa vyznačuje fyzickou prítomnosťou, sa odstráni z hmotného ľudským okom viditeľného sveta, a zmizne. Táto osoba potom pokračuje v živote v inom svete, v inej podobe. Odchod tvojich rodičov znamená, že vzťah, ktorý si s nimi mal na tomto svete, sa rozplynul, zmizol a skončil sa. Žijú v inom svete, v iných podobách. Pokiaľ ide o to, ako sa bude odvíjať ich život v tom inom svete, či sa vrátia do tohto sveta, či sa s tebou opäť stretnú, či budú mať s tebou nejaký telesný vzťah alebo citové väzby, to určuje Boh a nemá to s tebou nič spoločné. Ich skonanie skrátka znamená, že ich poslanie na tomto svete sa skončilo a urobila sa za nimi úplná bodka. Ich poslanie v tomto živote a na tomto svete sa skončilo, takže sa skončil aj tvoj vzťah s nimi. … Skonanie tvojich rodičov bude poslednou správou, ktorú si o nich na tomto svete vypočuješ, a poslednou z prekážok, ktoré uvidíš alebo si vypočuješ, pokiaľ ide o ich skúsenosti s narodením, starnutím, chorobami a smrťou v ich živote. To je všetko. Ich smrť ti nič nevezme ani nič nedá, jednoducho zomrú, ich ľudské cesty sa skončia. Takže keď príde na rad ich skonanie, je jedno, či ide o náhodné úmrtia, normálne úmrtia, úmrtia na choroby a podobne, v každom prípade, ak by nebolo Božej zvrchovanosti a opatrení, žiadna osoba ani sila by im nemohla vziať život. Ich skonanie znamená len ukončenie ich fyzického života. Ak ti chýbajú a túžiš po nich, alebo sa za seba kvôli svojim pocitom hanbíš, nič z toho by si nemal a nemusíš cítiť. Odišli z tohto sveta, takže nie je dôvod, aby ti chýbali, však? Ak si myslíš: ‚Chýbal som svojim rodičom počas všetkých tých rokov? O koľko viac trpeli, pretože som nebol po ich boku a nepreukazoval som im toľko rokov synovskú zbožnosť? Počas všetkých tých rokov som si vždy prial, aby som s nimi mohol stráviť pár dní, vôbec som nečakal, že skonajú tak skoro. Som smutný a cítim sa previnilo.‘ Nie je potrebné, aby si takto premýšľal, ich smrť nemá s tebou nič spoločné. Prečo nie? Lebo aj keby si im preukázal synovskú zbožnosť alebo ich sprevádzal, nie je to záväzok ani úloha, ktorú ti dal Boh. Boh určil, koľko šťastia a koľko utrpenia sa od teba tvojim rodičom dostane – to s tebou nemá vôbec nič spoločné. Nebudú žiť dlhšie preto, lebo si s nimi, ani nebudú žiť kratšie preto, lebo si od nich ďaleko a nemohol si byť s nimi často. Boh určil, ako dlho budú žiť, a s tebou to nemá nič spoločné. Ak sa teda dozvieš správu, že tvoji rodičia počas tvojho života skonali, nemusíš sa cítiť previnilo. Mal by si sa k tejto záležitosti postaviť správnym spôsobom a prijať ju.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Čítanie Božích slov ma veľmi dojímalo, hlavne, keď som si prečítala, že: „Boh určil, koľko šťastia a koľko utrpenia sa od teba tvojim rodičom dostane – to s tebou nemá vôbec nič spoločné.“ Je jedno, aké utrpenie moja matka v živote prežila a ako nakoniec zomrela, všetko to určil Boh. Aj keby som bola nablízku a denne sa o ňu starala, nijako by som jej nepomohla zmierniť jej telesnú chorobu a už vôbec by som ju neudržala pri živote. Narodenie, staroba, choroba a smrť sú zákony existencie, ktoré človeku určil Boh; musí im čeliť každý človek a nikto ich nemôže porušiť. Vedela som, že by som nemala žiť s pocitom viny. Mala by som si zachovať racionálny postoj, prijať Božiu zvrchovanosť a opatrenia a podriadiť sa im. Moja matka bola veľmi stará a zomrela normálnou smrťou. Jej smrť znamenala, že jej poslanie na tomto svete sa skončilo. Bola chorá už viac ako 20 rokov. Mnohí ľudia s rovnakou chorobou zomreli už po niekoľkých rokoch. Už to, že mohla žiť tak dlho a počuť slová z Božích úst, bola Božia milosť a požehnanie. Keď som si to uvedomila, v srdci som pocítila viac slobody a nemala som také výčitky svedomia a tlak pre jej smrť.

Jedného dňa som počas zhromaždenia čítala úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia opúšťajú svoje rodiny, pretože veria v Boha a vykonávajú svoje povinnosti. Stanú sa tak slávnymi a vláda často prehľadáva ich dom, obťažuje ich rodičov, ktorým sa dokonca vyhráža, aby ich vydali. Všetci susedia o nich hovoria takto: ‚Ten človek nemá svedomie. Nezáleží mu na jeho starnúcich rodičoch. Nielenže voči nim neprechováva synovskú úctu, ale spôsobuje im aj veľa problémov. Je to neúctivé dieťa!‘ Sú niektoré z týchto slov v súlade s pravdou? (Nie.) Nepovažujú však neverci všetky tieto slová za správne? Neverci si myslia, že toto je najlegitímnejší a najrozumnejší názor na danú vec a že je v súlade s ľudskou etikou a normami ľudského správania. Bez ohľadu na rozsiahly obsah v týchto normách, napríklad ako prechovávať voči rodičom synovskú úctu, ako sa o nich postarať v starobe a zariadiť im pohreb alebo koľko im toho treba splatiť, a bez ohľadu na to, či sú tieto normy v súlade s pravdou, alebo nie, v očiach nevercov ide o pozitívne veci, pozitívnu energiu, správne veci a všetky skupiny ľudí ich považujú za bezchybné. Pre nevercov sú to normy, podľa ktorých majú ľudia žiť, a ty tieto veci musíš robiť, aby si sa v ich srdciach stal dostatočne dobrým človekom. Skôr než si uveril v Boha a pochopil pravdu, nebol si aj ty pevne presvedčený o tom, že takéto správanie charakterizuje dobrého človeka? (Áno.) Okrem toho si tieto veci používal aj na vlastné zhodnotenie, aby si sa držal na uzde a vyžadoval si od seba, že sa staneš takýmto človekom. Ak si chcel byť dobrým človekom, určite si do svojich noriem správania zahrnul aj tieto veci: ako prechovávať synovskú úctu voči svojim rodičom, ako im spôsobovať menej starostí, ako im prinášať česť a uznanie a ako priniesť slávu svojim predkom. To boli normy správania v tvojom srdci a smer tvojho správania. Keď si si však vypočul Božie slová a kázne, tvoj názor sa začal meniť a pochopil si, že musíš všetko opustiť, aby si vykonal svoju povinnosť stvorenej bytosti, a že Boh vyžaduje, aby sa ľudia správali práve takto. Skôr než si sa uistil o tom, že plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je pravdou, domnieval si sa, že by si mal voči svojim rodičom prechovávať synovskú úctu, ale zároveň si cítil, že by si mal vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a cítil si sa vnútorne rozorvaný. Vďaka neustálemu polievaniu a pastierskemu zaopatreniu Božími slovami si postupne pochopil pravdu a vtedy si si uvedomil, že vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti je úplne prirodzené a oprávnené.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Boh naozaj odhalil myšlienky v mojej mysli. V mojich očiach sú ľudia, ktorí sú voči rodičom poslušní, v starobe sa o nich starajú a zariaďujú ich pohreby, poslušní, dobrí ľudia. Ak nedokáže byť voči rodičom poslušný, nemá svedomie a nie je to dobrý človek. Neverci posudzujú, či je človek dobrý alebo zlý, na základe etiky, cností a morálky. To sa vôbec nezhoduje s Božími slovami ani s pravdou. Tradičnú kultúru som považovala za pozitívnu vec. Myslela som si, že keď ma mama vychovala, mala by som sa o ňu v starobe postarať. Keďže som nemohla byť voči rodičom poslušná a zároveň vykonávať svoju povinnosť a mama bola po mojom zatknutí a uväznení zatiahnutá do mojich problémov, myslela som si, že nemám žiadne svedomie ani ľudskú prirodzenosť. Teraz som videla, že môj názor sa zhodoval s názorom nevercov; bol to názor tých, ktorí neveria. Myslela som na učeníkov, ktorí nasledovali Pána Ježiša, ako aj na tých misionárov. Cestovali do ďalekých krajín, aby šírili Božie evanjelium. Ľudia to, že odvrhli svojich rodičov, vnímali ako niečo chladnokrvné, čomu chýba ľudská prirodzenosť. Ale tí, ktorí šírili evanjelium a plnili si svoje povinnosti, skutočne mali svedomie a ľudskú prirodzenosť. Ako hovoria Božie slová: „Možno si nesmierne priateľský a oddaný svojim príbuzným, priateľom, manželke (či manželovi), synom a dcéram a rodičom, pričom nikdy nevyužívaš iných, no ak nie si schopný byť v súlade s Kristom, ak s Ním nedokážeš byť v harmónii, potom aj keby si sa celý oddal pomoci blížnym a starostlivo sa staral o otca, matku a členov domácnosti, povedal by som, že si stále zlý človek a ešte aj ľstivý ako líška.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí nie sú v súlade s Kristom, sú určite nepriateľmi Boha) Z Božích slov som zistila, že bez ohľadu na to, ako dobre sa človek stará o členov svojej rodiny, ak nedokáže praktizovať pravdu, dobre konať svoju povinnosť alebo byť v súlade s Kristom, potom je to zlý človek. Po matkinej smrti som neustále smútila a nemyslela na to, ako dobre konať svoju povinnosť, dokonca som ľutovala, že som tomu venovala všetok svoj čas. Toľko rokov som verila v Boha, no moje názory na veci boli stále rovnaké ako názory nevercov. Bola som neveriaca. Bola som veľmi rozrušená a s plačom som sa modlila a kajala Bohu, aby som vyjadrila svoju vôľu zmeniť svoje názory a nežiť v tomto negatívnom stave.

Jedného dňa som si prečítala ďalšie Božie slová. „Keď ide o zvládanie očakávaní rodičov, je jasné, aké princípy treba dodržiavať a akých bremien sa treba vzdať? (Áno.) Aké bremená teda ľudia presne nesú? Musia počúvať svojich rodičov a nechať ich žiť dobrý život; všetko, čo rodičia robia, je pre ich dobro; a musia robiť to, čo rodičia povedia, aby sa správali úctivo. Okrem toho musia ako dospelí robiť veci pre svojich rodičov, oplácať im láskavosť, byť k nim úctiví, sprevádzať ich, nespôsobovať im zármutok ani sklamanie, nezmariť ich nádeje a robiť všetko pre to, aby zmenšili ich utrpenie alebo ho dokonca úplne odstránili. Ak to nedokážeš dosiahnuť, si nevďačný, neúctivý, zaslúžiš si, aby ťa zasiahol blesk a ostatní ťa zavrhli, a si zlý človek. Sú toto tvoje bremená? (Áno.) Keďže tieto veci sú ľudskými bremenami, ľudia by mali prijať pravdu a riadne im čeliť. Iba prijatím pravdy sa dá týchto bremien a nesprávnych myšlienok a názorov zbaviť a zmeniť ich. Ak neprijmeš pravdu, môžeš sa vydať inou cestou? (Nie.) Či už ide o zbavenie sa rodinných alebo telesných bremien, všetko sa začína prijatím správnych myšlienok a názorov a prijatím pravdy. Keď začneš prijímať pravdu, tieto tvoje vnútorné nesprávne myšlienky a názory sa postupne rozoberú, rozlíšia a odhalia a potom sa postupne odmietnu. Počas procesu rozoberania, rozlišovania a následného opúšťania a odmietnutia týchto nesprávnych myšlienok a názorov budeš postupne meniť svoj postoj a prístup k týmto záležitostiam. Tieto myšlienky, ktoré pochádzajú z tvojho ľudského svedomia alebo pocitov postupne zoslabnú. Už ťa nebudú trápiť ani spútavať hlboko v tvojej mysli, ovládať ani ovplyvňovať tvoj život, ani zasahovať do tvojho vykonávania povinnosti. Ak si napríklad prijal správne myšlienky a názory a tiež tento aspekt pravdy, keď sa dozvieš správu o smrti svojich rodičov, budeš za nich len roniť slzy bez pomyslenia na to, ako si im počas týchto rokov neoplatil láskavosť tvojej výchovy, ako si ich nechal toľko trpieť, ako si sa im ani trochu neodvďačil alebo ako si im nedovolil žiť dobrý život. Už sa nebudeš za tieto veci obviňovať – skôr budeš vykazovať normálne prejavy vyplývajúce z potrieb normálnych ľudských pocitov; budeš roniť slzy a potom ti bude za nimi trochu smutno. Čoskoro sa tieto veci stanú prirodzenými a normálnymi a ty sa rýchlo ponoríš do normálneho života a vykonávania svojich povinností; táto záležitosť ťa nebude trápiť. Ak však tieto pravdy neprijmeš, keď sa dozvieš správu o smrti svojich rodičov, budeš nekonečne dlho plakať. Budeš ich ľutovať, že to celý život nemali ľahké a že vychovali také neúctivé dieťa, ako si ty. Keď boli chorí, nebdel si ich pri lôžku, a keď zomreli, na pohrebe si ani nezaplakal a nesmútil si; sklamal si ich, zmaril ich nádeje a nedovolil si im žiť dobrý život. S týmto pocitom viny budeš žiť dlho a vždy, keď si na to spomenieš, budeš plakať a cítiť tupú bolesť v srdci. Vždy, keď sa stretneš s okolnosťami alebo ľuďmi, udalosťami a vecami, ktoré s tým súvisia, budeš reagovať emocionálne; tento pocit viny ťa môže sprevádzať do konca života. Aký je na to dôvod? Taký, že si nikdy neprijal pravdu alebo správne myšlienky a názory ako svoj život; namiesto toho ťa naďalej ovládajú tvoje staré myšlienky a názory a ovplyvňujú tvoj život. Takže v dôsledku smrti svojich rodičov stráviš zvyšok života v bolesti. Toto nepretržité utrpenie bude mať následky, ktoré výrazne presahujú malé telesné nepohodlie; ovplyvní to tvoj život, tvoj postoj k vykonávaniu povinností, tvoj postoj k práci cirkvi, tvoj postoj k Bohu, ako aj ku každej osobe alebo záležitosti, ktorá sa dotkne tvojej duše. Môže sa tiež stať, že ťa sklamú a odradia viaceré záležitosti, budeš zronený a pasívny, stratíš vieru v život, nadšenie a motiváciu pre čokoľvek a podobne. Časom sa tento vplyv neobmedzí len na tvoj jednoduchý každodenný život; ovplyvní aj tvoj postoj k vykonávaniu povinností a cestu, ktorou sa v živote vydáš. To je veľmi nebezpečné. Toto nebezpečenstvo môže spôsobiť, že nebudeš môcť primerane vykonávať svoje povinnosti ako stvorená bytosť, a dokonca môžeš prestať vykonávať svoje povinnosti na polceste alebo prechovávať odmietavú náladu a postoj k povinnostiam, ktoré vykonávaš. Stručne povedané, tento druh situácie sa časom nevyhnutne zhorší a spôsobí, že tvoja nálada, emócie a mentalita sa budú vyvíjať nepriaznivým smerom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Rozmýšľala som, ako som počas týchto rokov, čo som verila v Boha, vždy považovala tradičné tvrdenia ako „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „Necestuj ďaleko, kým tvoji rodičia ešte žijú“ za pozitívne veci, kritériá toho, ako som sa sama správala. Keď bolo konanie mojej povinnosti v konflikte so starostlivosťou o mamu, aj keď som odišla z domu konať svoju povinnosť, vždy som sa o ňu bála a cítila som sa jej dlžníkom, lebo som sa o ňu nestarala. Keď som sa dozvedela, že zomrela, mala som výčitky svedomia a bolelo ma to, lebo som sa o ňu v starobe nepostarala a nezariadila jej pohreb. Mama ma vychovala, ale ja som sa o ňu nestarala a dokonca som ju pred smrťou ani naposledy nevidela. Cítila som, že nemám svedomie a ľudskú prirodzenosť, a myslela som si, že ma ostatní budú preklínať a kritizovať. Stratou matky som vnútorne trpela, lebo tvrdenia ako „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „Staraj sa o svojich rodičov v starobe a zariaď im pohreb“ som považovala za pravdy, ktorými by som sa mala riadiť. Keďže som sa nimi neriadila, nosila som v sebe pocit viny, nevedela som si odpustiť a svoju povinnosť som vnímala pasívne. Tieto tradičné predstavy ma zavádzali. Keď som sa dozvedela o matkinom odchode, nedokázala som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, žila som v stave melanchólie, ľútosti a sebaobviňovania, bola som negatívna a poľavovala som vo svojej povinnosti. Ani som si to neuvedomila, no postavila som sa proti Bohu a stala sa niekým, kto si Ho znepriatelil. Potom som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a dozvedela som sa, ako by som sa mala k svojim rodičom správať. Božie slová znejú: „Niektorí ľudia chcú vykonávať svoje povinnosti, ale zároveň cítia, že si musia uctiť svojich rodičov, čo zahŕňa pocity. Ak len orezávaš svoje pocity, hovoríš si, že nemáš myslieť na svojich rodičov a rodinu, máš myslieť iba na Boha a máš sa sústrediť na pravdu, ale aj tak si nemôžeš pomôcť a myslíš na svojich rodičov, nemôže to vyriešiť základný problém. Na vyriešenie tohto problému musíš rozobrať veci, ktoré si pokladal za správne, spolu s prísloviami, vedomosťami a teóriami, ktoré si zdedil a ktoré sú v súlade s ľudskými predstavami. Okrem toho, to, či si ako dieťa splníš svoje záväzky v súvislosti so starostlivosťou o rodičov, musí závisieť výlučne od tvojich osobných podmienok a od Božieho ovládania. Nevysvetľuje to túto záležitosť dokonale? Keď niektorí ľudia opúšťajú svojich rodičov, majú pocit, že im veľa dlhujú a že pre nich nič nerobia. Keď však potom spolu žijú, vôbec sa voči nim nesprávajú synovsky a neplnia si žiadne záväzky. Ide naozaj o človeka, ktorý sa správa synovsky? Sú to prázdne slová. Bez ohľadu na to, čo robíš, čo si myslíš alebo čo plánuješ, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš pochopiť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a ten osud, že sa môžu tešiť z domácej blaženosti a šťastia veľkej a bohatej rodiny. To je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú, Boh to pre nich nezariadil. Nemajú to požehnanie, aby sa tešili zo šťastnej rodiny alebo z toho, že ich deti zostávajú po ich boku. Deje sa to v dôsledku Božieho ovládania a ľudia si to nemôžu vynútiť. Nech sa deje čokoľvek, pokiaľ ide o synovskú zbožnosť, ľudia musia mať v konečnom dôsledku aspoň zmýšľanie podriadenosti. Ak to prostredie umožňuje a máš na to prostriedky, potom môžeš svojim rodičom prejaviť synovskú zbožnosť. Ak to prostredie neumožňuje a nemáš prostriedky, potom sa nesnaž vynútiť si to – ako sa to nazýva? (Podriadenosť.) Nazýva sa to podriadenosť. Ako k tejto podriadenosti dochádza? Čo je jej základom? Je založená na tom, že všetky tieto veci zariadil Boh a On ich aj riadi. Hoci si chcú ľudia možno vybrať, nemôžu, nemajú právo výberu a mali by sa podriadiť. Keď cítiš, že ľudia by sa mali podriadiť a že všetko ovláda Boh, necítiš sa v srdci pokojnejší? (Áno.) Bude sa potom tvoje svedomie stále cítiť pokarhané? Už sa nebude cítiť neustále karhané a myšlienka, že si sa nesprával synovsky voči rodičom, ťa už nebude ovládať. Príležitostne na to možno budeš stále myslieť, pretože sú to normálne ľudské myšlienky alebo inštinkty a nik sa im nevyhne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Boh veľmi jasne hovorí o princípoch správania sa k rodičom. Malo by vychádzať predovšetkým z vlastných podmienok a schopností. Keď to podmienky človeka dovoľujú a má dostatočné schopnosti, môže si plniť svoju povinnosť a byť poslušný voči rodičom. Stále sa však musí podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Tie roky, keď som sa nemohla postarať o svoju matku, neznamenali, že som sa o ňu nechcela starať alebo si plniť svoju povinnosť. Bolo to tak preto, lebo ma stále prenasledovala polícia. Nemohla som si zaistiť ani vlastnú bezpečnosť, tak ako som sa mohla postarať o svoju matku? Nenávidela som komunistickú stranu, a dokonca som obviňovala Boha. Videla som, že som si naozaj pomýlila fakty a nedokázala som rozlíšiť dobro od zla; nedalo sa so mnou rozumne dohodnúť! Často som mávala pocit, že som sa o svoju matku nepostarala, nepomohla jej šťastne žiť, nestarala sa o ňu na sklonku života ani nezariadila jej pohreb, a tak som mala pocit, že som jej niečo dlžná. Myslela som si, že v mojej starostlivosti by žila šťastne. Bol to však mylný názor. Šťastie človeka pochádza z Božej starostlivosti, ochrany a požehnania. Nie je šťastný len preto, že sa o neho v starobe starajú jeho synovia a dcéry. Moja matka dlhé roky trpela hemiplégiou a bolelo ju celé telo. Keď som predtým bola doma a starala sa o ňu, kontaktovala som lekára a zháňala jej lieky. Aj keď som sa snažila zaistiť jej liečbu a starostlivosť, jej bolesti to ani trochu nezmiernilo. To, koľko utrpenia mala zniesť, určil Boh. Takže keď zomrela, znamenalo to, že nastal jej čas. Už netrpela telesnou chorobou. To bola dobrá vec a ja by som sa mala podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam. V tejto veci som však nehľadala pravdu a nepodriadila som sa Božím vymedzeniam. Bola som negatívna, poľavila som vo svojej povinnosti a podstata môjho správania bola v rozpore s Bohom; nemala som žiadnu ľudskú prirodzenosť ani rozum!

Prečítala som si ďalší úryvok Božích slov, ktorý ďalej objasňoval, ako sa správať k svojim rodičom. Božie slová znejú: „Navonok sa zdá, že tvoji rodičia zrodili tvoj telesný život a že to boli práve oni, kto ti dal život. No z Božieho pohľadu a z jadra veci ti tvoj telesný život nedali rodičia, pretože ľudia nemôžu stvoriť život. Jednoducho povedané, žiadny človek nemôže stvoriť ľudský dych. Dôvodom, prečo sa telo každého človeka môže stať človekom, je to, že to telo má dych. Život človeka spočíva v tomto dychu, je znakom živého človeka. Ľudia majú tento dych a život a zdrojom a pôvodom týchto vecí nie sú ich rodičia. Ide len o to, že ľudia vznikli tak, že sa rodičom narodili – v podstate je to Boh, kto dáva ľuďom tieto veci. Preto tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života, pánom tvojho života je Boh. Boh stvoril ľudstvo, stvoril životy ľudí a dal im dych života, ktorý je pôvodom ľudského života. Nie je teda ľahké pochopiť výrok ‚tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho života‘? Tvoj dych ti nedali rodičia a už vôbec ti nedali jeho pokračovanie. Boh sa stará o každý deň tvojho života a vládne nad ním. Tvoji rodičia nemôžu rozhodovať o tom, ako bude prebiehať každý deň tvojho života, či bude šťastný a bezproblémový, s kým sa budeš každý deň stretávať alebo v akom prostredí budeš žiť. Ide výlučne o to, že Boh sa o teba stará prostredníctvom tvojich rodičov – tvoji rodičia sú jednoducho ľudia, ktorých Boh poslal, aby sa o teba starali. Keď si sa narodil, neboli to tvoji rodičia, kto ti dal život. Boli to teda tvoji rodičia, kto ti dal život, ktorý ti umožnil žiť až doteraz? Stále nie. Pôvodcom tvojho života je vždy Boh, a nie tvoji rodičia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie slová sú úplne jasné – pôvodcom ľudského života je Boh. Aj keď ma porodila moja matka, život mi daroval Boh. Bez Božieho požehnania a zabezpečenia by ma nedokázala vychovať. Boh ju použil, aby ma vychovala, aby ma pred Neho priviedla a zbavila ma obáv z problémov, ktoré mám doma. Je jedno, koľko toho pre mňa vydala, zdrojom všetkého bolo to, čím ma obdaroval Boh. Ja som sa však k tomu postavila úplne inak v presvedčení, že moja matka toho pre mňa vydala príliš veľa, a vždy som sa chcela rodičom odvďačiť, a tak som ignorovala Božiu zvrchovanosť a vymedzenia. V skutočnosti bolo jedno, koľko toho moja matka vydala. Plnila si svoju povinnosť ako matka, čo bolo tiež Božím usporiadaním a zvrchovanosťou. Ďakovať som mala Bohu. Pochopila som tiež, že na tomto svete mám vlastné poslanie, ktorým bolo konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť, a nie odplácať sa matke za jej láskavosť. Keď som si to uvedomila, prestala som žiť s pocitom viny, nič som si nevyčítala a necítila som sa byť dlžníkom. Dokázala som upokojiť svoje srdce a konať svoju povinnosť. Božie slová sú majákom svetla. Keby ma Božie slová včas neosvietili a neviedli, stále by som nedokázala rozlíšiť tvrdenia ako „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „Necestuj ďaleko, kým tvoji rodičia ešte žijú“, ktoré mi vštepil satan, žila by som s pocitom, že som matke niečo dlžná, a satan by mi ublížil. Teraz konečne jasne vidím, že tradičná kultúra je spiatočnícky omyl, ktorý odoláva Bohu, a že tieto myšlienky a názory sú veľmi zavádzajúce. Boli to Božie slová, ktoré ma od týchto satanských bludov odpútali a umožnili mi správne vnímať smrť mojej matky. Moje srdce bolo oslobodené a voľné! Ďakujem Bohu, že ma spasil!