Lin Yinuo, Čína

Odmalička ma rodičia viedli k tomu, že je dôležité usilovne sa učiť, a vraveli, že dobrú prácu získam len vtedy, ak budem mať dobrý titul, a že len tak prežijem zvyšok života bez starostí o živobytie a budem sa tešiť veľkej vážnosti. Otec často dával za príklad sám seba a hovoril, že bol prvý z dediny, kto išiel na vysokú školu, čo mu umožnilo odísť z dediny a prísť do mesta. Teraz sedel v klimatizovanej kancelárii, popíjal čaj, zarábal veľa peňazí a užíval si dobré výhody. To všetko získal vďaka svojmu titulu. Neskôr mama našla Boha. Často mi rozprávala biblické príbehy a dávala mi čítať Božie slová. Dozvedela som sa, že Boh bol vždy po našom boku, dohliadal na nás a chránil nás, a že teraz vyjadruje pravdu, aby nás spasil. Cítila som sa veľmi šťastná a bola som ochotná veriť v Boha. Mama so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, že viera v Boha je v živote to najdôležitejšie a že by som ju mala brať vážne. Ja som to však nechápala a viac som sa stotožňovala s otcovým názorom, že „Ostatné snahy sú prízemné, čítaniu sa nič nevyrovná“. Verila som, že len vďaka vyššiemu titulu môžem mať dobrý život, vyniknúť v dave a byť niekým, komu ostatní závidia a ku komu vzhliadajú. Štúdium bolo v mojom živote to najdôležitejšie. Môj životný plán spočíval v tom, že sa s nadšením pustím do štúdia na univerzite, potom získam magisterský titul, doktorát a absolvujem postdoktorandské štúdium, a nakoniec sa stanem profesorkou, čím sa stanem tou najvýnimočnejšou osobou medzi príbuznými a priateľmi a vzorom pre ich deti. Potom by som robila česť svojej rodine a prežila by som život bez ľútosti. Od základnej školy som sa takmer každé ráno budila na zvuk anglických nahrávok a cez prázdniny ma otec nikdy nepustil von hrať sa. Prihlásil ma aj na doučovanie cez víkendy a počas zimných a letných prázdnin. Hoci som sa cítila veľmi unavená, mala som pocit, že je to niečo, čo mám robiť, a kedykoľvek som urobila čosi, čo ma zdržalo od učenia, cítila som vinu.

S cieľom dostať ma na lepšiu univerzitu minul otec veľa peňazí, aby ma preložil zo strednej školy v okresnom meste na školu v hlavnom meste provincie. Na tejto škole platilo, že ak sa v skúškach na priame prijatie každý semester umiestnite v prvej dvestovke, môžete byť priamo prijatí na špičkové univerzity ako Čching-chua, Pekinská univerzita a Tchung-ťi. Dostať sa na túto školu však nebolo ľahké; bolo potrebné urobiť prijímacie skúšky. Aby som sa na túto školu dostala bez problémov, otec opäť minul veľa peňazí a zaplatil mi individuálne doučovanie. Mala som hodiny od chvíle, keď som ráno otvorila oči, až kým som nešla večer spať. Dokonca sa mi snívalo o tom, ako sa na mňa sypú vzorce a písmená. Cítila som sa stiesnene a bezradne, ale jediné, čo som mohla urobiť, aby som si uľavila, bolo vyplakať sa a potom ísť ďalej. Nakoniec som sa na tú školu dostala, presne ako som chcela. Po prestupe som videla, že konkurencia medzi študentmi na tejto škole je naozaj tvrdá. Každý sa snažil dostať do prvej dvestovky, aby si zaistil miesto na priame prijatie. V takomto prostredí som cítila veľký tlak a vôbec som sa neodvážila poľaviť. Každú noc som sa dlho do noci učila a neodvážila som sa ísť spať pred jednou alebo druhou ráno, a keď som si cez víkend trochu dlhšie pospala, pripadalo mi to ako hriech. Často som premýšľala: Skončia sa niekedy tieto dni vyčerpania? Potom som si však pomyslela: „Ak teraz nebudem tvrdo pracovať, nedostanem sa na dobrú univerzitu a nakoniec mnou budú pohŕdať, že som sa tam nedostala, budem to ľutovať ešte viac. Keď sa dostanem na dobrú univerzitu, všetko bude fajn.“ Keď som na to pomyslela, v srdci mi svitla nádej. No na moje prekvapenie, dostala som sa len na obyčajnú vysokú školu prvého stupňa. Bola som veľmi sklamaná. Obzvlášť som sa cítila zahanbená, keď som na tejto škole stretla niekoľko spolužiakov, ktorí študovali v mojom okresnom meste a mali horšie známky ako ja. „Dokonca som prestúpila na dobrú strednú školu, len aby som sa dostala na dobrú univerzitu, ale nakoniec som sa tam nedostala. Určite sa mi smejú a hovoria si, že na viac nemám a že nie som o nič lepšia ako oni, však?“ Tak som si stanovila nový životný cieľ: „Nepodarilo sa mi dostať na špičkovú univerzitu na bakalárske štúdium, tak sa dostanem na špičkovú univerzitu na magisterské štúdium! Keď budem mať vyšší titul, všetci priatelia a príbuzní ma budú uznávať. To bude ale sláva!“ Pomyslenie na to ma napĺňalo motiváciou. Potom som chodila do knižnice študovať vždy, keď som mala čas. Keď boli v škole prípravné kurzy na magisterské štúdium, tiež som sa zavčasu prihlásila. V tom čase som chodila na zhromaždenia dvakrát týždenne. Z každého zhromaždenia som si mohla niečo odniesť a na zhromaždenia som chodila rada. Sestra, ktorá so mnou chodila na zhromaždenia, bola moja spolužiačka z nižšieho ročníka. Mala vo svojej povinnosti veľké bremeno a dokonca ju zvolili za cirkevnú vodkyňu. Využívala čo najviac času na zhromaždenia a svoju povinnosť, ale ja som to nedokázala. Mala som pocit, že štúdium je v živote to najdôležitejšie, takže som väčšinu svojho voľného času venovala príprave na prijímacie skúšky na magisterské štúdium. Neskôr ma zvolili za diakonku pre polievanie, a počet zhromaždení, na ktoré som týždenne chodila, sa tiež trochu zvýšil. Svedomito som si plnila každú povinnosť, ktorú mi vodkyňa zverila. Keďže som však stále chodila na prípravné kurzy na prijímacie skúšky na magisterské štúdium, mala som na svoju povinnosť menej času. Keď mali bratia a sestry na zhromaždeniach nejaké problémy, chcela som o nich hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby som ich rýchlo vyriešila a ušetrila si viac času na prípravu na skúšky. Niekedy, keď sa zhromaždenie chýlilo ku koncu, som videla, že bratia a sestry chcú pokračovať v duchovnom spoločenstve, a aj ja som chcela zostať dlhšie, ale potom som si spomenula, že som už zaostala v učení na ten deň, a keby som pokračovala v zhromaždení, zaostala by som ešte viac a ovplyvnilo by to môj úspech na skúške, tak som si našla výhovorku a odišla som. Neskôr som v srdci cítila výčitky svedomia, ale potom som pomyslela na to, ako mnou budú ostatní pohŕdať, ak nespravím prijímacie skúšky na magisterské štúdium, tak som ten pocit výčitiek potláčala.

Dvadsiateho šiesteho augusta 2016 ma zvolili za cirkevnú vodkyňu. Keď oznámili tento výsledok, v srdci sa mi miešala radosť s obavami. Bola som šťastná, pretože zvolenie za cirkevnú vodkyňu znamenalo, že budem mať viac príležitostí cvičiť sa. Obavy som mala preto, lebo v druhej polovici roka som mala byť vo štvrtom ročníku na univerzite a celoštátne prijímacie skúšky na magisterské štúdium boli za dverami. Na túto skúšku som sa dlhé roky usilovne učila a týchto posledných pár mesiacov bolo pre prípravu rozhodujúcich. Keby som neuspela, dostala by som nálepku „neúspešná kandidátka“ alebo „tá, čo opakuje skúšku“. Aká by to bola hanba! Okrem toho, dostať sa na magisterské štúdium bol dôležitý krok na ceste k dosiahnutiu môjho slávneho životného cieľa. Ak by som sa nedostala ani na magisterské štúdium, ako by som mohla niekedy získať vyšší titul? Prečo som celé tie roky ponocovala a tvrdo sa učila? Nebolo to kvôli tomu, aby som získala vyšší titul? Keby som v tejto chvíli prijala povinnosť cirkevnej vodkyne, musela by som sa viac podieľať na cirkevnej práci a nemala by som čas ani energiu na prípravu na prijímacie skúšky na magisterské štúdium. Dalo by sa povedať, že by som sa vzdala svojej budúcnosti, a v dôsledku toho by mi navždy zostal len titul bakalárky. Vysokoškolských absolventov je dnes všade plno. Pri hľadaní práce by som nemala žiadnu výhodu. A keby som si nenašla dobrú prácu, ako by som mohla vyniknúť a robiť česť svojej rodine? Nechcela som, aby mnou navždy pohŕdali, a tak som vyjadrila svoju neochotu byť vodkyňou. Keď si kazateľka vypočula moje obavy, prečítala mi pasáž Božích slov, ktorá ma dojala pri srdci. Všemohúci Boh hovorí: „Ak berieš ohľad na Božie úmysly, potom si vypestuješ skutočné bremeno za cirkev. Namiesto toho, aby si to nazýval bremenom, ktoré nesieš za cirkev, bolo by lepšie nazvať to bremenom, ktoré nesieš za svoj život, lebo účelom bremena cirkvi je využiť tieto skúsenosti na to, aby ťa Boh zdokonalil. Preto toho, kto nesie najväčšie bremeno cirkvi, toho, kto nesie bremeno vstupu do života, Boh zdokonalí. Je ti to už jasné? Ak je cirkev, do ktorej patríš, roztrúsená ako piesok, ale ty nedbáš ani sa nebojíš a dokonca privieraš oči, keď tvoji bratia a sestry normálne nejedia a nepijú Božie slová, potom nenesieš žiadne bremená. V takýchto ľuďoch Boh nemá zaľúbenie. Ľudia, z ktorých sa Boh teší, majú hlad a smäd po spravodlivosti a berú ohľad na Božie úmysly. Preto by ste mali dbať na Božie bremeno tu a teraz; nemali by ste čakať, kým Boh zjaví svoju spravodlivú povahu všetkým ľuďom a až potom začať dbať na Božie bremeno. Nebude potom príliš neskoro? Teraz je vhodná príležitosť, aby ťa Boh zdokonalil. Ak si túto šancu necháš uniknúť pomedzi prsty, budeš to ľutovať po celý život, tak ako keď Mojžiš nemohol vojsť do dobrej kanaánskej krajiny a ľutoval to po zvyšok svojho života. Zomrel s výčitkami svedomia. Keď Boh raz ukáže svoju spravodlivú povahu všetkým národom, naplní ťa ľútosť. Hoci ťa Boh nenapomenie, budeš sa napomínať vlastnými výčitkami svedomia. Niektorí o tom nie sú presvedčení, ale ak tomu neveríš, len počkaj a uvidíš. Sú ľudia, ktorých jediným cieľom je naplniť tieto slová. Si ochotný obetovať sa pre ne?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ber ohľad na Božie úmysly, aby si dosiahol dokonalosť) Pri čítaní Božích slov som si uvedomila, že teraz je rozhodujúci čas, v ktorom Boh zdokonaľuje ľudí, a Boh zdokonaľuje ľudí prostredníctvom toho, že konajú svoju povinnosť. Ako vodkyňa by som mohla prichádzať do kontaktu s viacerými bratmi a sestrami a stretávať sa s viacerými problémami. Všetky tieto problémy by bolo potrebné riešiť hľadaním pravdy, a čím viac problémov by som vyriešila, tým viac pravdám by som porozumela. V procese konania svojej povinnosti by som zjavila mnoho skazených pováh. Hľadaním pravdy by sa napravili mylné pohľady, ktoré sa skrývali za mojím snažením, a moje skazené povahy by sa postupne vyriešili. Tento proces je zároveň procesom očisťovania. Bez konania povinnosti nemôžete získať pravdu a stratíte aj príležitosť na očistenie a dosiahnutie spásy. Uvedomila som si, že ak túto príležitosť nevyužijem, a kým sa Božie dielo skončí, nebudem vybavená veľkou mierou pravdy, a moja skazená povaha sa nezmení, nakoniec budem vystavená zničeniu, a potom už bude neskoro na ľútosť. Premýšľala som o tom, ako som počas tohto obdobia vďaka konaniu povinnosti a vyzbrojovaniu sa pravdami týkajúcimi sa vízií porozumela cieľu Božieho diela riadenia a významu Božieho diela súdu a ako som získala určité poznanie o Božom diele. Taktiež, keď sa mi predtým niečo stalo, nevedela som o sebe uvažovať. Vždy som si myslela, že je moja ľudská prirodzenosť dobrá a že som čestná a láskavá. Prostredníctvom odhalenia v Božích slovách a zjavenia faktov som však konečne pochopila, že pri platení ceny a vydávaní sa som mala postranné úmysly, že som sa snažila obchodovať s Bohom, a že vôbec nie som čestný človek. Keby som nekonala povinnosť, nikdy by som nezískala toto poznanie ani nedosiahla tieto zisky. V ten deň som bola zvolená za vodkyňu a Boh dúfal, že konaním povinnosti porozumiem viacerým pravdám. Boh ma chcel spasiť, ale ja som nevedela, čo je pre mňa dobré. Myslela som len na to, či sa budem v budúcnosti tešiť veľkej vážnosti u ostatných, a či budem môcť vyniknúť v dave a robiť česť svojej rodine. Chcela som odstrčiť príležitosť, ktorú mi dal Boh na to, aby som bola zdokonalená. Bola som naozaj taká krátkozraká, hlúpa a nevedomá! Potom som si spomenula, ako počas tohto obdobia vykonávania povinnosti polievania moji bratia a sestry dúfali vo viac zhromaždení a duchovného spoločenstva, ale ja som myslela len na to, aby som sa ponáhľala späť pripravovať sa na skúšky, a vôbec som nebrala ohľad na cirkevnú prácu. Bola som skutočne taká sebecká a bez ľudskej prirodzenosti!

Vždy som verila, že vysoké vzdelanie a vyšší titul mi zaručia dobrú budúcnosť a pohodlný život. Je však tento názor naozaj obhájiteľný? Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Niektorí ľudia si na vysokej škole vyberú dobrý odbor a po skončení štúdia si nájdu uspokojivú prácu, čím urobia prvý triumfálny krok na svojej životnej ceste. Niektorí sa naučia a budú ovládať mnoho rôznych zručností, a predsa nikdy nenájdu prácu, ktorá by im vyhovovala, alebo si nikdy nenájdu svoje miesto a už vôbec nie kariéru. Na začiatku svojej životnej cesty sa stretávajú s prekážkami na každom kroku, sú sužovaní problémami, ich vyhliadky sú pochmúrne a ich život neistý. Niektorí ľudia sa svedomito venujú štúdiu, ale každá príležitosť získať vyššie vzdelanie im tesne unikne. Zdá sa, že im nie je súdené dosiahnuť úspech, že už ich prvá ambícia na ceste životom sa rozplynula vo vzduchoprázdne. Nevediac, či je cesta pred nimi hladká alebo skalnatá, po prvý raz pocítia, aký je ľudský osud premenlivý, a tak sa na život pozerajú s očakávaním a strachom. Niektorí ľudia, hoci nie sú veľmi vzdelaní, píšu knihy a dosiahnu určitý stupeň slávy. Niektorí, hoci sú takmer úplne negramotní, zarábajú peniaze v podnikaní a dokážu sa tak zabezpečiť… Aké povolanie si človek vyberie a ako sa bude živiť: majú ľudia nejakú kontrolu nad tým, či si vyberú dobre alebo zle? Sú tieto veci v súlade s ich túžbami a rozhodnutiami? Väčšina ľudí si želá nasledovné: menej pracovať a viac zarábať, nenadrieť sa na slnku ani v daždi, dobre sa obliekať, všade žiariť a blyšťať sa, vyvyšovať sa nad ostatných a prinášať česť svojim predkom. Ľudia dúfajú v dokonalosť, ale keď urobia prvé kroky na svojej životnej ceste, postupne si uvedomia, aký nedokonalý je ľudský osud. Po prvý raz skutočne pochopia fakt, že hoci si človek môže robiť smelé plány do budúcnosti a prechovávať odvážne fantázie, nikto nemá schopnosť ani moc uskutočniť svoje sny a nikto nedokáže kontrolovať svoju budúcnosť. Medzi snami a realitou, s ktorou sa človek musí vyrovnať, bude vždy určitý rozdiel. Veci nikdy nie sú také, aké by si ich človek želal, a tvárou v tvár takejto realite ľudia nikdy nemôžu dosiahnuť spokojnosť alebo pohodu. Niektorí sú ochotní zájsť za hranice únosnosti, vynaložiť veľké úsilie a priniesť veľké obete v záujme svojho živobytia a budúcnosti v snahe zmeniť svoj osud. Ale nakoniec, aj keď sa im vlastnou tvrdou prácou podarí uskutočniť svoje sny a túžby, svoj osud nikdy nezmenia a je jedno, ako húževnato sa snažia, nikdy nemôžu prekročiť to, čo im osud pridelil. Bez ohľadu na rozdiely v schopnostiach a inteligencii, alebo na to, či majú odhodlanie, sú si ľudia pred osudom všetci rovní. Nerozlišuje sa medzi veľkými a malými, vysokými a nízkymi, vznešenými a prostými. To, akému povolaniu sa človek venuje, čím sa živí a koľko má v živote bohatstva, nezávisí od rodičov, talentu, úsilia či ambícií – závisí to od Stvoriteľovho predurčenia.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní tejto pasáže Božích slov som si uvedomila, že to, aké má človek vyhliadky a osud, nie je určené tým, čo študuje, alebo aký má titul, ale skôr Božím predurčením. Pozrela som sa na ľudí okolo seba. Mnohí dobre študovali a získali vyššie tituly, ale nakoniec si nenašli dobrú prácu. Niektorí moji spolužiaci mali zlé známky, ale keď skončili školu, pošťastilo sa im vďaka zmenám v predpisoch a dostali sa k dobrým zamestnávateľom. Iní spolužiaci sa dostali na magisterské štúdium, ale nakoniec robili tú istú prácu ako tí, ktorí mali len nižšie vzdelanie. Taktiež to, či sa dostanete na dobrú školu, nezáleží na vašom rozhodnutí. Vezmite si napríklad mňa. Aby som sa dostala na dobrú univerzitu, špeciálne som prestúpila na dobrú strednú školu a každý deň som sa dlho do noci učila. Myslela som si, že s veľkým úsilím prekročím prah špičkovej univerzity, a od tej chvíle budem vynikať v dave a robiť česť svojej rodine. Nikdy by som však nečakala, že sa nakoniec dostanem len na obyčajnú vysokú školu. Teraz to bolo rovnaké. Keby mi bolo súdené dostať sa na špičkové magisterské štúdium, dostala by som sa tam. Keby mi to nebolo súdené, tak bez ohľadu na to, koľko úsilia by som vynaložila, skúšku by som nespravila. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniu a zažívať veci tak, že im nechám voľný priebeh, pričom budem dobre konať svoju povinnosť. Pri pomyslení na to sa mi v srdci uľavilo a povinnosť vodkyne som prijala. Keď som sa stala vodkyňou, videla som, že všetky záležitosti v cirkvi, veľké aj malé, treba riešiť s opatrnosťou. Len krátko som sa zaúčala, nechápala som princípy a nevedela som, ako riešiť mnohé veci. Musela som teda vynaložiť úsilie na hľadanie princípov a hovoriť v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami. V podstate som nemala čas ani energiu na štúdium vedomostí. Zároveň som čoraz viac cítila, že memorovanie vedomostí z učebníc je zdĺhavé a nudné a že tieto vedomosti nemajú žiadne praktické využitie. Vždy som sa musela nútiť, aby som si tie veci zapamätala. Avšak konanie povinnosti bolo iné. Konanie povinnosti mi mohlo priniesť praktické zisky a v srdci som cítila radosť. Napríklad pri realizácii práce na očisťovaní cirkvi som musela hľadať pravdu v oblasti rozlišovania a dávať ju do súvislosti s prejavmi ľudí, čo mohlo zlepšiť moju schopnosť rozlišovať. Pri vykonávaní cirkevnej práce som sa tiež často stretávala s ťažkosťami. Obracala som sa na Boha s modlitbou a hľadaním a dostávalo sa mi Božieho osvietenia a vedenia. Rástla aj moja viera v Boha. Hoci som nevidela Boha na vlastné oči ako Jób, cítila som, že Boh je po mojom boku v každom čase a na každom mieste, a že je mojou jedinou oporou. V srdci som cítila neuveriteľný pokoj, a ten pocit uspokojenia v mojom srdci bol niečím, čo sa nedalo získať štúdiom vedomostí. Ale zakaždým, keď som sa vrátila na univerzitu a videla spolužiakov, ako sa všetci zaneprázdnene pripravujú na prijímacie skúšky na magisterské štúdium, a tiež som počula učiteľov, študentov a rodičov hovoriť o týchto prijímacích skúškach, zatiaľ čo ja som bola zaneprázdnená cirkevnou prácou a mala som čoraz menej času na prípravu na skúšky, robila som si starosti, čo si o mne pomyslia. Budú si myslieť, že sa v štúdiu nesnažím a nevenujem sa svojej riadnej práci? Potom som premýšľala o tom, ako som od malička tvrdo pracovala na tom, aby som získala vyšší titul. Mám sa toho len tak vzdať? Potom by som už nikdy nemala šancu vyniknúť v dave. Pri pomyslení na tieto veci sa toho moje srdce stále nedokázalo vzdať, a tak som sa modlila k Bohu: „Bože, neustále sa chcem usilovať o vyšší titul a v srdci chcem stále ísť na prijímacie skúšky na magisterské štúdium. Nedokážem sa toho úplne vzdať. Prosím, veď ma, aby som porozumela pravde, aby ma neovplyvňovala záležitosť prijímacích skúšok a aby som mohla dobre konať svoju povinnosť.“

Po modlitbe som hľadala Božie slová týkajúce sa slávy a zisku. Prečítala som si tieto Božie slová: „Počas procesu, keď ľudia získavajú vedomosti, po akej ceste ich chce satan vlastne viesť tým, že používa najrôznejšie metódy, či už ide o rozprávanie príbehov, jednoduché poskytnutie nejakej vedomosti, alebo o to, že im umožní uspokojiť ich túžby či ašpirácie? Ľudia si myslia, že na získavaní vedomostí nie je nič zlé a že je to úplne prirodzené a odôvodnené. Ak sa to povie príťažlivým spôsobom, stanoviť si vznešené ašpirácie alebo mať ambície znamená mať motiváciu a to by mala byť v živote tá správna cesta. Ak človek dokáže uskutočniť svoje vlastné ašpirácie alebo si počas svojho života vybudovať úspešnú kariéru, nie je to veľkolepejší spôsob žitia? Takto môže človek nielen vzdať česť svojim predkom, ale má aj šancu zanechať po sebe stopu pre budúce generácie – nie je to dobrá vec? Je to dobrá vec v očiach svetských ľudí a pre nich by to malo byť správne a pozitívne. Vedie však satan so svojimi zákernými úmyslami ľudí takouto cestou a to je všetko? Samozrejme, nie. V skutočnosti je jedno, aké má človek veľkolepé ašpirácie, aké realistické sú jeho túžby alebo aké správne môžu byť – všetko, čo chce človek dosiahnuť, a všetko, čo hľadá, je neoddeliteľne spojené s dvomi slovami. Tieto dve slová sú životne dôležité pre každého človeka počas celého jeho života a sú to veci, ktoré má satan v úmysle človeku vštepiť. Ktoré dve slová to sú? ‚Sláva‘ a ‚zisk‘. Satan používa veľmi miernu metódu – metódu, ktorá je v dokonalej zhode s predstavami ľudí a ktorá nie je veľmi agresívna, aby ľudia nevedomky prijali jeho prostriedky a zákony prežitia, vytvorili si životné ciele a životné smerovania a začali mať životné ašpirácie. Bez ohľadu na to, ako vznešene môžu znieť opisy životných ašpirácií ľudí, tieto ašpirácie sa vždy točia okolo slávy a zisku. Všetko, za čím sa nejaký veľký alebo slávny človek – vlastne každý človek – v celom svojom živote ženie, súvisí len s týmito dvomi slovami: ‚sláva‘ a ‚zisk‘. Ľudia si myslia, že keď raz majú slávu a zisk, majú kapitál na to, aby si užívali vysoké postavenie a veľké bohatstvo a vychutnávali si život. Myslia si, že keď raz majú slávu a zisk, majú kapitál na to, aby hľadali pôžitok a oddávali sa samopašnej telesnej rozkoši. Kvôli sláve a zisku, po ktorých túžia, ľudia s potešením nevedomky odovzdajú satanovi svoje telá, srdcia a dokonca všetko, čo majú, vrátane svojich vyhliadok a osudov. Robia to bez výhrad, bez toho, aby čo i len na okamih zapochybovali a bez toho, aby vedeli, že majú získať späť všetko, čo raz mali. Môžu si ľudia nad sebou zachovať kontrolu, keď sa odovzdajú satanovi a stanú sa takýmto spôsobom voči nemu verní? Určite nie. Satan ich úplne a načisto ovláda. Úplne a načisto sa ponorili do tohto bahna a nedokážu sa vyslobodiť. Keď sa niekto ponorí do bahna slávy a zisku, už nehľadá to, čo je svetlé, to, čo je spravodlivé, ani veci, ktoré sú krásne a dobré. Je to preto, lebo sláva a zisk sú príliš veľkým lákadlom pre ľudí a sú to veci, o ktoré sa ľudia môžu donekonečna usilovať počas celého života, a dokonca aj počas celej večnosti. Nie je to skutočná situácia? Niektorí ľudia povedia, že osvojovať si vedomosti znamená len čítať knihy alebo sa naučiť určité veci, ktoré nevedia, aby nezaostávali za dobou alebo nestratili krok so svetom. Vedomosti sa osvojujú, len na zaistenie živobytia, pre svoju budúcnosť alebo na zabezpečenie základných potrieb. Existuje nejaký človek, ktorý by desať rokov tvrdo študoval len preto, aby si zabezpečil základné potreby a vyriešil otázku stravy? Nie, takí ľudia neexistujú. Tak prečo potom človek celé tie roky znáša tieto útrapy? Je to pre slávu a zisk. Sláva a zisk na neho v diaľke čakajú, mávajú mu a človek verí, že len vďaka vlastnej usilovnosti, útrapám a snaženiu môže vykročiť na cestu, ktorá vedie k sláve a zisku, a tým tieto veci získať. Takýto človek si musí vytrpieť tieto útrapy kvôli svojej budúcej ceste, svojmu budúcemu potešeniu a získaniu lepšieho života. … Tieto myšlienky ovplyvňujú jednu generáciu za druhou a ľudia z každej generácie sú vedení k tomu, aby tieto myšlienky prijali. Neustále bojujú v úsilí o ‚vznešené ašpirácie‘, za ktoré dokonca obetujú aj svoje životy. To je spôsob a prístup, ktorým satan využíva vedomosti, aby skazil ľudí. Keď teda satan vedie ľudí po tejto ceste, dokážu sa podriadiť Bohu a uctievať Ho? A dokážu prijať Božie slová a hľadať pravdu? Vôbec nie – pretože satan ich zviedol na scestie. Pozrime sa opäť na vedomosti, myšlienky a názory, ktoré ľuďom vštepil satan – obsahujú pravdy o podriadenosti voči Bohu a o uctievaní Boha? Sú v nich pravdy o strachu z Boha a o vyhýbaní sa zlu? Sú v nich nejaké slová Božie? Je v nich niečo, čo súvisí s pravdou? Vôbec nie – tieto veci úplne chýbajú.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) „Ľudstvo sa pre túto slávu a zisk vzďaľuje od Boha, zrádza Ho a je čoraz podlejšie. Uprostred satanovej slávy a zisku týmto spôsobom dochádza k ničeniu jednej generácie za druhou. Keď sa teraz pozrieme na satanovo konanie, nie sú jeho zákerné motívy načisto nenávideniahodné? Možno dnes ešte stále nedokážete prezrieť satanove zákerné motívy, pretože si myslíte, že bez slávy a zisku by život nemal žiadny zmysel a ľudia by už nedokázali vidieť cestu vpred, nedokázali by vidieť svoje ciele a ich budúcnosť by sa stala temnou, nejasnou a ponurou. Pomaly si však všetci jedného dňa uvedomíte, že sláva a zisk sú masívne putá, ktoré satan kladie na človeka. Keď príde ten deň, úplne sa vzoprieš satanovej nadvláde a úplne odoláš putám, ktoré ti priniesol satan. Keď si budeš želať oslobodiť sa od všetkých týchto vecí, ktoré ti satan vštepil, potom sa so satanom úplne rozídeš a budeš skutočne nenávidieť všetko, čo ti satan priniesol. Až potom dosiahneš skutočnú lásku a túžbu po Bohu.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI)

Pri čítaní Božích slov som si uvedomila, že navonok nie je na usilovaní sa o vedomosti nič zlé, ale skrývajú sa za tým satanove zlovestné úmysly. Boh stvoril človeka. Je úplne prirodzené a oprávnené, aby ľudia verili v Boha a uctievali Ho a aby konali svoju povinnosť; sú to pozitívne veci. S cieľom súperiť s Bohom o ľudí však satan používa vedomosti na to, aby ľudí zavádzal a viedol ich cestou usilovania sa o slávu a zisk, čím spôsobuje, že považujú úsilie o slávu a zisk za pozitívnu vec, takže všetok svoj čas a energiu vynakladajú na slávu a zisk, a ani len nepomýšľajú na konanie svojich povinností či uctievanie Boha, čím sa vzďaľujú od Boha, zrádzajú Boha až ich nakoniec pohltí satan. Spomenula som si, ako som od útleho veku prijala názor, ktorý mi vštepoval otec, že „Ostatné snahy sú prízemné, čítaniu sa nič nevyrovná“. Verila som, že ak nechcem, aby na mňa ostatní pozerali zvrchu, musím sa usilovne učiť a získať vyšší titul. Kvôli prijímacím skúškam som si každý deň od rána do večera ako robot tlačila do hlavy vedomosti. Mala som pocit, že mi praskne hlava. Stiesnená a ubolená som nemala ako ventilovať svoje pocity, len plačom. Napriek tomu som nikdy nepomyslela na to, že by som to vzdala, pretože som verila, že získanie slávy a zisku sa rovná svetlej budúcnosti. Vyniknúť v dave a robiť česť rodine bolo ako návnada, ktorá predo mnou visela, ktorá ma lákala, aby som vynaložila všetok svoj čas a energiu. Neskôr, hoci som tiež chodila na zhromaždenia a konala svoju povinnosť, v mysli som premýšľala len o tom, ako si vyhradiť viac času na učenie. Nemala som chuť riešiť ťažkosti a problémy bratov a sestier, pretože som sa bála, že mi to zaberie čas na učenie. Bratia a sestry ma zvolili za vodkyňu, čo bola Bohom daná príležitosť na to, aby som sa cvičila, aby som mohla získať pravdu a rásť v živote. Ja som to však chcela odmietnuť. Považovala som úsilie o slávu a zisk za pozitívnu vec, a bola som ochotná zaplatiť akúkoľvek cenu, aby som ich získala. Keď som však nekonala svoju povinnosť dobre, necítila som vôbec žiadne výčitky svedomia. Skutočne som nerozlišovala správne od nesprávneho! Pochopila som, že usilovanie sa o slávu a zisk ma len vzdiali od Boha a prinúti ma zradiť Boha, a že nakoniec úplne stratím Božiu spásu a budem pohltená satanom. V posledných dňoch sa Boh stal telom, aby vyjadril slová na spásu ľudstva. Toto je rozhodujúci okamih pre spásu človeka, no ja som mrhala najlepšími rokmi svojho života štúdiom týchto zbytočných vedomostí a prichádzala som o tú najlepšiu príležitosť na Božiu spásu. Keď sa Božie dielo skončí a prídu veľké kataklizmy, bez ohľadu na to, koľko vedomostí alebo peňazí budem mať, alebo aká veľká bude moja povesť, nezachráni mi to život. Aký by to malo zmysel? Pri pomyslení na to som si uvedomila vážne následky usilovania sa o slávu a zisk, a čoraz viac som cítila, že príprava na prijímacie skúšky na magisterské štúdium by bola len mrhaním mojou mladosťou. Už som sa nemohla nechať oklamať satanom. Musela som sa vzdať usilovania sa o slávu a zisk, a investovať viac času a energie do konania svojej povinnosti.

V decembri 2016, keď sa termín skúšky blížil čoraz viac, pozerala som sa na učebnice na prípravu na prijímacie skúšky na magisterské štúdium na mojom stole, ktoré som už niekoľko dní neotvorila, a moje srdce bolo stále trochu rozpoltené: „Mám ísť na tú skúšku, alebo nie? Koniec koncov, tvrdo som pracovala viac ako desať rokov. Čo ak to spravím? Ale ak to spravím, budem musieť začať nové kolo náročného štúdia, bude tam viac intríg a súperenia medzi spolužiakmi a nekonečné naháňanie sa za rôznymi certifikátmi. Už len pomyslenie na to mi spôsobuje tieseň a dusí ma! Nevyhnutne mi to tiež zaberie čas na konanie povinnosti. Ale ak nepôjdem na prijímacie skúšky na magisterské štúdium, čo budem robiť v budúcnosti? Spoločnosť si teraz tak veľmi cení tituly. Ak nebudem mať vyšší titul, nebude ľahké nájsť si prácu. Koniec koncov, týka sa to mojej budúcnosti!“ Pri pomyslení na to som chodila hore-dole po študovni. Čo si mám vybrať? Spomenula som si na jednu z posledných jedenástich požiadaviek, ktoré má Boh na človeka: „Dokážeš sa kvôli Mne vzdať úvah, plánov alebo príprav tvojej budúcej cesty k prežitiu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľmi závažný problém: Zrada (2)) Potom som si prečítala Božie slová: „To, v čo človek dúfa a o čo sa usiluje, sú túžby vyplývajúce z jeho snahy o extravagantné túžby tela, a nie konečný osud, ktorý mu prináleží. To, čo Boh pripravil pre človeka, sú požehnania a zasľúbenia, ktoré mu prináležia, len čo sa stane čistým, ktoré Boh pripravil pre človeka po stvorení sveta a ktoré nie sú poškvrnené jeho voľbami, predstavami, nápadmi ani telom. Tento konečný osud nie je pripravený pre konkrétnu osobu, ale je miestom odpočinku celého ľudstva. A tak je tento konečný osud najvhodnejším konečným osudom pre ľudstvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) „Teraz nastal čas, keď Môj Duch vykonáva veľké dielo, a zároveň čas, keď začínam konať svoje dielo medzi pohanskými národmi. Ba čo viac, je to čas, keď roztriedim všetky stvorené bytosti a každú zaradím do príslušnej triedy, aby Moje dielo mohlo prebiehať rýchlejšie a bolo schopnejšie dosahovať výsledky. A tak od vás stále žiadam, aby si obetoval celú svoju bytosť Môjmu dielu a ešte väčšmi, aby si jasne rozlíšil a s presnosťou videl všetko dielo, ktoré som v tebe vykonal, a aby si vydal všetku svoju energiu, aby Moje dielo mohlo dosiahnuť väčšie výsledky. Toto musíš pochopiť. Prestaň s ostatnými navzájom súperiť, hľadať záložný plán či pohodlie pre svoje telo, aby si sa vyhol zdržiavaniu Môjho diela a bráneniu svojej úžasnej budúcnosti. Takéto konanie by ťa ani zďaleka neochránilo, ale mohlo by ti priniesť len zničenie. Nebolo by to od teba pochabé? To, čomu sa dnes oddávaš, je práve to, čo ničí tvoju budúcnosť, zatiaľ čo bolesť, ktorú dnes znášaš, je práve to, čo ťa chráni. Musíš si tieto veci jasne uvedomovať, aby si sa vyvaroval pokušeniam, z ktorých bude pre teba ťažké sa vymaniť, a aby si sa vyhol tomu, že zablúdiš do hustej hmly a nebudeš už nikdy vedieť nájsť slnko. Keď sa hustá hmla rozplynie, ocitneš sa uprostred súdu veľkého dňa.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo šírenia evanjelia je súčasne dielom spásy človeka) Znova a znova som rozjímala o Božích slovách, a čím viac som rozjímala, tým viac sa mi v srdci rozjasnievalo. Božím úmyslom je, aby sa ľudia mohli vrátiť pred Stvoriteľa a konať svoju povinnosť, prijať Boží súd a napomínanie a nechať si očistiť svoje skazené povahy, a tým získať krásny konečný osud, ktorý pre nich Boh pripravil. Naproti tomu, pokiaľ išlo o moje úsilie vyniknúť v dave a robiť česť rodine, navonok sa zdalo, že vyhovuje záujmom môjho tela, ale v podstate ma to vzďaľovalo od Boha a spôsobovalo, že som Boha zrádzala, a nakoniec by to bolo mojou záhubou. Myslela som na to, ako celá moja štvorčlenná rodina kedysi verila v Boha, ale neskôr otec a moja sestra, zo strachu, že ich vieru v Boha odhalia zamestnávatelia a ovplyvní to ich budúcnosť, postupne prestali chodiť na zhromaždenia, a nakoniec prestali veriť v Boha úplne. Hoci neskôr získali vysoké postavenie a dobrý materiálny život, boli voči ľuďom stále ostražití, nemali žiadnych skutočných priateľov a báli sa, že sa proti nim budú kovať pikle; dni trávili snovaním úkladov a intrigami, a mali také obavy, že v noci nemohli spávať. Satan sa s nimi zahrával a trýznil ich a žili vo veľkej bolesti. Následky ich honby za slávou a ziskom mi tiež slúžili ako pripomienka, že usilovanie sa o slávu a zisk neprináša žiadny úžitok: je to slepá ulička. Nemohla som kráčať po ich ceste zlyhania. Mala by som sa usilovať o to, aby som dobre konala povinnosť stvorenej bytosti, a usilovať sa o skutočnú budúcnosť, ktorú Boh pripravil pre človeka. Keď som si to premyslela, už som necítila chlad zimy. Hoci som zaplatila registračný poplatok za prijímacie skúšky na magisterské štúdium a mala som pridelenú skúšobnú miestnosť, rozhodla som sa na ne neísť, pretože aj keby som ich spravila, nie je to správna životná cesta a tá sláva je bezvýznamná.

Keď som urobila toto rozhodnutie, cítila som na celom tele pocit ľahkosti. Keď som sa vrátila do školy a videla som spolužiakov, ako sa trápia kvôli prijímacím skúškam na magisterské štúdium, vedela som, že to ich trýzni satan, a moje srdce ma už k týmto skúškam neťahalo. Odvtedy som sa naplno venovala konaniu svojej povinnosti. O rok neskôr otcovi diagnostikovali rakovinu žalúdka v poslednom štádiu a o šesť mesiacov neskôr zomrel. Keď som videla, že vedomosti, sláva a zisk sú tvárou v tvár smrti nanič, v srdci som sa ešte viac utvrdila v tom, že viera v Boha a usilovanie sa o pravdu sú pre ľudí jedinou cestou k životu. Teraz vykonávam svoju povinnosť na plný úväzok, ďaleko od hluku a svárov sveta, a v srdci sa cítim veľmi pokojne a vyrovnane. Každý deň som v kontakte s bratmi a sestrami, a spoločne konáme svoje povinnosti a hovoríme v duchovnom spoločenstve o pravde. Zameriavam sa aj na zažívanie súdu a napomínania v Božích slovách, a získala som určité poznanie o svojich vlastných skazených povahách. Tieto zisky sú niečím, čo by mi roky štúdia a nadobúdanie veľkej slávy a zisku nikdy nemohli priniesť. Ďakujem za vedenie Božích slov, že mi umožnili porozumieť, čo je skutočná budúcnosť, a urobiť múdru voľbu.