Bai Lu, Čína

Narodila som sa v roľníckej rodine, kde sme sa živili prácou na poli. Odmalička ma otec a starý otec učili, že musím usilovne študovať a že len keď sa dostanem na dobrú univerzitu, budem si môcť nájsť dobrú prácu, presadiť sa a priniesť rodine česť. Vďaka tomu, že ma slovom aj príkladom viedli, som usilovne študovala, a moje známky vždy boli vynikajúce. Otec mi často hovorieval: „Tvoja sesternica si urobila doktorát, stala sa profesorkou, dobre zarába a je to veľmi prestížne. A tvoj bratranec zas vyštudoval slávnu univerzitu, teraz pracuje vo vedeckom výskume a má sa tam veľmi dobre…“ Myslela som si, že musím usilovne študovať, dostať sa na dobrú univerzitu a nájsť si dobrú prácu, aby som priniesla česť sebe aj rodičom. V tom čase som už verila v Boha, ale aby som sa dostala na dobrú univerzitu, neskôr si našla dobrú prácu a aby ma všetci obdivovali, sústredila som sa výlučne na štúdium a nechodila som pravidelne na zhromaždenia. Neskôr som v dôsledku veľkého študijného tlaku a silnej konkurencie začala postupne mávať zdravotné problémy. Jedna za druhou sa u mňa objavili choroby ako zväčšená štítna žľaza, žalúdočné problémy a akútna gastroenteritída. Chodila som sa liečiť do nemocnice, ale bolesť príliš neustupovala a začali mi veľmi vypadávať vlasy, ktoré mi priam redli pred očami. Aj gastroenteritída sa mi často vracala a mávala som hnačky. Tieto choroby ma trápili a spôsobovali mi neznesiteľné utrpenie. Keď som v zrkadle videla svoju strhanú tvár, cítila som sa fyzicky aj psychicky vyčerpaná, mala som extrémne bolesti a chýbali mi dni, keď som sa stretávala s bratmi a sestrami, aby sme si čítali Božie slová a spievali na Jeho chválu – bolo to mimoriadne uvoľňujúce a oslobodzujúce. Túžila som si oddýchnuť, ale veľká študijná záťaž ma fyzicky aj psychicky vyčerpávala. Často som cítila bolesť a prázdnotu a myslela som si, že takto žiť je príliš vyčerpávajúce. Niekedy som si dokonca myslela, že by bolo skvelé skočiť z nejakej výšky a upadnúť do večného, nekonečného spánku. Uvedomila som si, že sú to myšlienky od satana a že sa nimi nesmiem riadiť. Neskôr som si pomyslela: „Toľko rokov som tak tvrdo pracovala na svojom sne presadiť sa. Musím sa prehrýzť už len cez tento posledný rok. Keď sa dostanem na univerzitu, bude to ľahšie. Nebude tam taký študijný tlak ako na strednej škole a budem môcť normálne chodiť na zhromaždenia.“

V roku 2019 ma prijali na dobrú technickú univerzitu. Príbuzní mi prišli zablahoželať a svojim deťom dokonca hovorili, aby si ma brali za vzor. V okamihu som sa stala hviezdou rodiny. Aj priatelia mi posielali správy s blahoželaním, keď sa to dozvedeli. Keď som počula túto chválu od príbuzných a priateľov, bola som veľmi šťastná. Myslela som si, že študijný tlak na univerzite bude menší ako na strednej škole a že budem mať veľa voľného času, takže budem môcť normálne chodiť na zhromaždenia. Veci sa však nevyvinuli tak, ako som si predstavovala. Mimo prednášok som musela robiť rôzne certifikačné skúšky a často som bola zaneprázdnená kurzami, ktoré ma na ne mali pripraviť. Musela som sa tiež zúčastňovať rôznych školských aktivít, aby som získala kredity, takže môj rozvrh bol veľmi nabitý. Navyše na čínskych univerzitách nepovoľujú vieru v Boha, takže som na zhromaždenia musela chodiť tajne. Cítila som sa trochu obmedzovaná a stále som sa bála, že ma odhalia. Neskôr sestra Chen Xin povedala, že v cirkvi je veľa nováčikov, ktorí naliehavo potrebujú polievanie, a chcela, aby som sa v tom zacvičila. Pomyslela som si: „Som zaneprázdnená štúdiom a musím robiť certifikačné skúšky. Ak budem ešte aj konať povinnosť, zdrží to môj študijný pokrok. Čo ak nezískam dosť kreditov na diplom? Ako si potom nájdem dobrú prácu?“ Keď som na to pomyslela, odmietla som a plne som sa vrhla do získavania kreditov. Hoci som stále chodila na zhromaždenia, nedokázala som upokojiť svoje srdce. Modlila som sa a čítala Božie slová menej často. Každý deň som rutinne chodila na prednášky a získavala kredity a časom sa vo mne začal objavovať nevysvetliteľný pocit prázdnoty, pre ktorý som mala pocit, že takýto život nemá zmysel. Spolubývajúca ma ťahala von zabávať sa a jesť chutné jedlá, ale prázdnota v mojom srdci vôbec neustupovala.

Keď som sa cez prázdniny vrátila domov, na zhromaždení som stretla svoju spolužiačku zo základnej školy, He Xin. He Xin mi povedala, že jej mladšia sestra sa pred dvoma rokmi psychicky zrútila, pretože sa dvakrát nedostala na strednú školu. Ostala som ako obarená: „Jej sestra bývala taká veselá a optimistická, a teraz duševne ochorela!“ Táto udalosť ma trochu zasiahla. V tých dňoch som často premýšľala: „Sestra He Xin tak usilovne študovala, aby sa presadila. Nečakala som, že to takto dopadne. Sama som sa drvila nad knihami, aby som sa dostala na univerzitu, a hoci ma prijali na moju vysnívanú a príbuzní aj priatelia ma obdivujú, necítim žiadnu radosť a som dosť vyčerpaná. Stojí toto úsilie naozaj za to?“ O niekoľko dní neskôr po celej krajine rozšírila pandémia covidu-19, zatvorili dediny aj cesty a cestovanie bolo obmedzené. Univerzity prerušili vyučovanie, továrne húfne zatvárali a ja som už nemohla chodiť do školy. Tak som v cirkvi normálne chodila na zhromaždenia a začala som konať svoje povinnosti. Ako som si čítala ďalšie Božie slová, postupne som pochopila niektoré pravdy. Jedného dňa som si prečítala tieto: „Pri konaní povinnosti existujú dva hlavné typy ľudí. Jedným je ten, ktorý sa úprimne vydáva Bohu, kým druhým je ten, ktorý si vždy necháva únikovú cestu. Ktorý typ človeka podľa vás Boh schváli a spasí? (Tých, ktorí sa úprimne vydávajú Bohu.) Boh chce získať tých ľudí, ktorí sa úprimne vydávajú Bohu. … Práve teraz, keď konáte svoju povinnosť, sa vaše záľuby a zručnosti rozvíjajú. Počas tohto obdobia tiež konáte svoju povinnosť ako stvorené bytosti, ste schopní pochopiť pravdu a vstúpiť na správnu cestu života. Aká šťastná udalosť, koľké šťastie! Nech sa na to pozeráte akokoľvek, nie je to strata. Keď budete nasledovať Boha, vzďaľovať sa od miest hriechu a vzďaľovať sa od skupín podlých ľudí, prinajmenšom vaše myšlienky a srdce nebudú ďalej trpieť tým, že ich satan kazí a pošliapava. Prišli ste na kúsok čistej zeme, prišli ste pred Boha. Nie je to obrovské šťastie? Ľudia sa reinkarnujú z pokolenia na pokolenie, až po súčasnosť, a koľko takých šancí majú? Nemajú túto príležitosť iba ľudia, ktorí sa narodili v posledných dňoch? Aká je to veľká vec! Tu nejde o stratu, je to najväčšie šťastie. Mal by si byť taký šťastný! Ako stvorené bytosti, medzi celým stvorením, medzi niekoľkými miliardami ľudí na zemi, koľko ľudí má príležitosť svedčiť o skutkoch Stvoriteľa vo svojej identite stvorených bytostí, konať svoju povinnosť a záväzok v rámci Božieho diela? Kto má takú príležitosť? Je veľa takých ľudí? Je ich príliš málo! Aký je pomer? Jeden z desaťtisíc? Nie, je ich ešte menej! Najmä vy, ktorí dokážete využiť svoje zručnosti a vedomosti, ktoré ste si naštudovali, aby ste konali svoju povinnosť, nie ste mimoriadne požehnaní? Nesvedčíš o človeku a to, čo robíš, nie je kariéra – Ten, komu slúžiš, je Stvoriteľ. To je tá najkrajšia a najcennejšia vec! Nemali by ste sa cítiť hrdí? (Mali by sme.) Keď konáte svoju povinnosť, získavate Božie polievanie a zaopatrenie. S takým dobrým prostredím a príležitosťou, ak nezískate nič podstatné, ak nezískate pravdu, nebudete potom po zvyšok života pociťovať ľútosť? Preto sa musíte chopiť príležitosti konať svoju povinnosť a nesmiete si ju nechať ujsť; horlivo sa usilujte o pravdu pri konaní svojej povinnosti a získajte ju. To je tá najcennejšia vec, ktorú môžete urobiť, ten najzmysluplnejší život!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) Z Božích slov som pochopila, že len tí, ktorí sa úprimne vydávajú Bohu, Ním môžu byť schválení. Konanie svojej povinnosti a úsilie o získanie pravdy je pre mňa ako pre stvorenú bytosť tou najpožehnanejšou a najcennejšou vecou. Rozmýšľala som o tom, že som len nepatrná stvorená bytosť a spomedzi miliárd ľudí na svete som mala tú česť prijať Božie dielo posledných dní, byť polievaná a zásobovaná Jeho slovami, konať svoje povinnosti v Božom dome a prispieť svojím úsilím k dielu šírenia Božieho evanjelia – Boh ma tým naozaj pozdvihoval! Predtým som sa sústredila výlučne na to, aby som vynikla nad ostatnými a bola obdivovaná, všetok svoj čas a energiu som venovala štúdiu a svoju vieru som nebrala vážne. Keď ma sestra Chen Xin požiadala, aby som sa zacvičila v polievaní nováčikov, odmietla som. Ale Boh mi to nezazlieval a dal mi ďalšiu príležitosť konať moje povinnosti. Musela som si to náležite vážiť. Potom som už svoje povinnosti brala vážne a premýšľala som, ako ich konať dobre. Zjavila som pri ich konaní nemálo skazenosti. S vedením a pomocou sestier som získala určité porozumenie svojim skazeným povahám. Pocítila som stabilitu, pokoj, úľavu a slobodu, aké som nikdy predtým nezažila. Každý deň bol naplňujúci a dúfala som, že budem navždy konať svoje povinnosti v Božom dome.

Dobré časy však netrvali dlho. Študijná poradkyňa nám oznámila, že škola sa začne v septembri a že z dôvodu pandémie po znovuotvorení zavedie uzavretý režim, pričom všetci budú mať zakázané opustiť areál. Keď som túto správu dostala, pohltila ma náhla bolesť. „Teraz, keď škola zavádza uzavretý režim, sa po jej opätovnom otvorení nebudem môcť vzdialiť z areálu, a teda ani chodiť na zhromaždenia alebo konať svoje povinnosti. Navyše mi budú vštepovať ateistické myšlienky. Mám len plytké základy vo viere a moje duchovné postavenie je malé. Dokážem v takomto prostredí obstáť?“ Do školy som preto ísť nechcela. Ale potom som si pomyslela: „Ak nepôjdem do školy, otec a starý otec vo mne určite budú veľmi sklamaní. Moji príbuzní a priatelia si o mne už nebudú myslieť nič dobré a možno sa mi budú aj vysmievať. Ale ak do nej pôjdem, nebudem môcť chodiť na zhromaždenia ani konať svoje povinnosti. Teraz, keď sa pandémia šíri všade a pohromy sú čoraz intenzívnejšie, Božie dielo sa blíži ku koncu. Ak sa Božie dielo skončí a ja stále nezískam pravdu, nepadnem potom do pohrôm? Ale ak sa vzdám štúdia, nevyjde všetko moje dlhoročné úsilie navnivoč?“ Keď som o tom premýšľala, bola som hlboko znepokojená a nevedela som, ako sa rozhodnúť. V tom čase ma kontaktovala vodkyňa a povedala: „Teraz, keď sa evanjelium značne šíri a čoraz viac ľudí prijíma Božie dielo, cirkev naliehavo potrebuje polievačov a chceme, aby si polievala nováčikov. Máš na to odhodlanie?“ Bola som vtedy dosť bezradná. Potom som si pozrela divadelnú hru „Zbohom, moja nevinná škola“ a vo videu som videla citovaný úryvok z Božích slov: „Satan používa slávu a zisk, aby ovládal myšlienky človeka, až kým ľudia dokážu myslieť len na slávu a zisk. Usilujú sa o slávu a zisk, prežívajú útrapy kvôli sláve a zisku, znášajú ponižovanie kvôli sláve a zisku, obetujú všetko, čo majú, kvôli sláve a zisku a vynesú akýkoľvek súd alebo prijmú akékoľvek rozhodnutie, aby dosiahli slávu a zisk. Satan takto ľudí spútava neviditeľnými putami a keď majú tieto putá na sebe, nemajú silu ani odvahu ich zhodiť. Nevedomky nosia tieto putá a len s veľkými ťažkosťami sa vlečú vpred. Ľudstvo sa pre túto slávu a zisk vyhýba Bohu, zrádza Ho a je čoraz podlejšie. Uprostred satanovej slávy a zisku preto týmto spôsobom dochádza k ničeniu jednej generácie za druhou.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Z Božích slov som pochopila, že satan používa slávu a zisk, aby ľudí zvádzal preč od Boha a viedol ich k tomu, aby Ho zradili. Spomenula som si, ako ma otec a starý otec v detstve učili, nech „vynikni nad ostatnými a ucti si tak svojich predkov“, a tiež, že „človek musí prestáť tie najväčšie útrapy, aby sa stal najväčším z ľudí“. Úsilie o slávu, zisk a postavenie som si vzala za svoj životný cieľ a verila som, že život má zmysel a hodnotu len vtedy, ak toto všetko dosiahnem a ostatní ma budú obdivovať. Neváhala som si poškodiť zdravie, aby som sa dostala na dobrú univerzitu. Učila som sa neustále ako robot, čo viedlo k rôznym ochoreniam. Fyzická bolesť a vnútorné muky vo mne vyvolávali pocit mimoriadneho trápenia a vyčerpania. Stratila som motiváciu žiť a naozaj som si želala, aby som mohla spať naveky. No v záujme získania titulu, slávy a zisku som zaťala zuby a vytrvala. Po prijatí na vysnívanú univerzitu som sa s cieľom získať diplom a nájsť si dobrú prácu vrhla na získavanie kreditov a čoraz viac som sa vzďaľovala od Boha. Zo zúčastňovania sa na zhromaždeniach sa stala len formalita a mojich modlitieb a čítania Božích slov ubúdalo. Sláva a zisk boli ako neviditeľné okovy, ktoré mi satan nasadil a ktoré ma proti mojej vôli zväzovali a zraňovali. V úsilí o slávu a zisk som celé roky venovala všetok svoj čas a energiu štúdiu, zanedbávala som svoju vieru v Boha a môj duchovný život veľmi utrpel. Ak by som pokračovala touto cestou, možno by som získala bakalársky titul, dobrú prácu a obdiv ľudí, ale na čo by mi to bolo, keby som stratila príležitosť na spásu? Teraz, keď sa všade šírila pandémia, počet nakazených denne stúpal a mnohí zomreli. Nakazili sa aj niektorí úradníci. Ak sa niekto nakazil vírusom, bez ohľadu na to, aký bol bohatý alebo slávny, ho aj tak čakala smrť. Uvedomila som si, že úsilie o slávu, zisk a postavenie nemá žiadnu skutočnú hodnotu ani význam. Len úsilie o pravdu ponúka nádej na spásu.

Vo videu som videla ďalší úryvok z Božích slov: „Kristus posledných dní prináša život a trvalú a večnú cestu pravdy. Táto pravda je cesta, ktorou človek získa život, a je to jediná cesta, prostredníctvom ktorej človek spozná Boha a Boh ho schváli. Ak nehľadáš cestu života, ktorú poskytuje Kristus posledných dní, nikdy nezískaš súhlas Ježiša a nikdy nebudeš oprávnený vstúpiť do brány nebeského kráľovstva, pretože si bábka a väzeň histórie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len Kristus posledných dní môže dať človeku cestu večného života) Protagonistka hovorila v duchovnom spoločenstve: „Jediná cesta do Božieho kráľovstva je prijať Krista posledných dní. … Pochopiť pravdu a byť spasený vo viere nie sú jednoduché veci. Nie je to tak, že sme spasení hneď, ako uveríme. … Pohromy sú čoraz väčšie a my stále študujeme. Kým neskončíme školu, nebudeme môcť šíriť evanjelium ani podávať svedectvo. Počíta sa to teda za nasledovanie Boha?“ Keď som to počula, hlboko ma to dojalo. „Len prijatím Božieho diela posledných dní a úsilím o získanie pravdy môže byť človek spasený a prežiť. Ak zároveň študujem a verím v Boha, ale nekonám svoje povinnosti, môžem byť považovaná za skutočnú nasledovníčku Boha? Ak to takto pôjde ďalej, neskončím napokon s prázdnymi rukami?“ Potom som si prečítala tieto Božie slová: „Dielo posledných dní spočíva v oddelení všetkých podľa druhu a zrealizovaní Božieho plánu riadenia, pretože čas sa blíži a Boží deň prichádza. Boh privádza všetkých, ktorí vstúpia do Jeho kráľovstva – všetkých, ktorí sú Mu oddaní až do úplného konca – do veku samotného Boha. Pred príchodom veku samotného Boha však nie je Božím dielom sledovať skutky ľudí alebo skúmať život človeka, ale súdiť jeho vzdorovitosť, pretože Boh očistí všetkých, ktorí prídu pred Jeho trón. Všetci, ktorí do dnešného dňa sledovali kroky Boha, sú tými, ktorí prichádzajú pred Boží trón, a preto každý jeden človek, ktorý prijme Božie dielo v jeho konečnej etape, sa stane predmetom Božieho očistenia. Inak povedané, Boh bude súdiť každého, kto prijme Božie dielo v jeho konečnej etape.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Kristus koná dielo súdu prostredníctvom pravdy) Pochopila som, že v posledných dňoch Boh prišiel vykonať dielo súdu, aby roztriedil ľudí podľa ich druhu a napokon ukončil svoje dielo spásy ľudstva. Tých, ktorí počúvajú Jeho slová, podriaďujú sa Mu a sú Mu verní, privedie do ďalšieho nádherného veku, zatiaľ čo tí, ktorí nekonajú svoje povinnosti a nemajú žiadnu pravdu-realitu, padnú do pohrôm a Boh ich zničí. Len viera v Boha, konanie svojich povinností a úsilie o pravdu s cieľom vstúpiť do pravdy-reality je to najdôležitejšie a najzmysluplnejšie. Mala som to šťastie počuť Boží hlas a prijať evanjelium o kráľovstve, a tak som dostala príležitosť usilovať sa o pravdu a získať spásu. Je to taká veľká Božia milosť. Ja som si to však nevážila a všetok svoj čas a energiu som venovala úsiliu o slávu a zisk. Aká slepá a nevedomá som bola! Predtým som sa sústreďovala len na slávu a zisk a brala som úsilie o pravdu na ľahkú váhu. A tak som napriek rokom viery v Boha nerozumela pravde a mala len malé poznanie svojej skazenej povahy. Vďaka pandémii som posledných pár mesiacov trávila doma čítaním Božích slov a konaním svojej povinnosti. Pochopila som niektoré pravdy a získala som nejaké poznanie o svojich skazených povahách. To, čo som v tom období získala, mi dalo pocit naplnenia a chcela som sa vzdať štúdia, aby som mohla konať svoje povinnosti. O svojom rozhodnutí odísť zo školy som povedala starej mame a mame. Stará mama ma veľmi podporila. Ale keď to počula mama, neprestávala plakať a hovorila: „Nebolo pre nás ľahké podporovať ťa v štúdiu. Ak teraz odídeš, čo na to povedia otec a starý otec? Čo si pomyslia naši príbuzní a priatelia, keď sa to dozvedia?“ Keď sa to dozvedela moja sestra, tiež sa ma snažila presvedčiť a hovorila: „Si si istá, že po viac ako desiatich rokoch tvrdej práce v škole nebudeš ľutovať, ak takto skončíš?“ Keď som počula, čo hovoria, cítila som sa trochu rozrušená. Obetovala som toľko, aby som sa dostala na univerzitu. Ak by som teraz odišla, nevyšlo by mojich štrnásť rokov tvrdej práce a úpenlivé úsilie mojich rodičov navnivoč? Navyše, pre mojich rodičov nebolo ľahké podporovať ma v štúdiu. Dúfali, že sa dostanem na dobrú univerzitu, nájdem si dobrú prácu, poskytnem im lepší život a prinesiem im česť. Ak by som odišla zo školy, aby som konala svoje povinnosti, určite by im to zlomilo srdce a boli by sklamaní. Nebolo by to odo mňa nevďačné? Nechcela som rodičov zarmútiť, ale takýto život som nechcela. Cítila som sa hlboko rozpoltená a ubolená, a tak som sa neustále modlila k Bohu: „Ó, Bože, veľmi sa teraz trápim. Prosím, veď ma, aby som pochopila Tvoj úmysel a správne sa rozhodla.“

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov: „Boh stvoril tento svet a priviedol naň človeka, živú bytosť, ktorej udelil život. Človek zasa získal rodičov a príbuzných a už nebol sám. Odkedy človek po prvýkrát uzrel tento hmotný svet, bol predurčený na to, aby existoval v rámci Božieho predurčenia. Je to dych života od Boha, ktorý podporuje každú živú bytosť odmalička až do dospelosti. Počas tohto procesu nik nemá pocit, že človek existuje a rastie pod Božou opaterou. Skôr verí, že človek rastie pod milosťou rodičovskej výchovy a jeho vlastný životný inštinkt riadi jeho rast. To preto, lebo človek nevie, kto mu dal život, ani odkiaľ pochádza, a už vôbec nie, akým spôsobom životný inštinkt vytvára zázraky. Vie len to, že jedlo je základom, vďaka ktorému žije ďalej, že vytrvalosť je zdrojom jeho existencie a že presvedčenia, ktoré existujú v jeho mysli, sú kapitálom, od ktorého závisí jeho prežitie. O Božej milosti a zaopatrení človek vôbec nevie, a tak premrháva život, ktorý mu Boh dal… Ani jeden človek, o ktorého sa Boh stará dňom i nocou sa nepodujme Ho uctievať. Boh len pokračuje vo vykonávaní diela na človeku, pre ktorého neexistujú žiadne očakávania, ako si to naplánoval. Robí tak v nádeji, že jedného dňa sa človek prebudí zo sna a zrazu si uvedomí hodnotu a zmysel života, cenu, ktorú Boh zaplatil za všetko, čo človeku dal, a dychtivosť, s akou Boh zúfalo prahne po tom, aby sa k Nemu človek vrátil.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Z Božích slov som pochopila, že každý existuje pod Božou zvrchovanosťou a v Jeho predurčení. Navonok sa zdá, že ma vychovali rodičia, ale v skutočnosti môj život pochádza od Boha. Je to Boh, kto ma zaopatruje, kto mi zariadil rodinu, do ktorej som sa narodila, aj mojich rodičov, kto mi dodáva všetko potrebné na prežitie a kto ma krok za krokom vedie až tam, kde som dnes. Tým, že rodičia vychovávajú svoje deti, si iba plnia svoje záväzky a úlohy; neexistuje medzi nimi žiadny dlh. Vždy som chcela ísť na vysokú školu a nájsť si dobrú prácu, aby sme s rodičmi mohli mať lepší život a získať obdiv ľudí. Pre tento cieľ som tvrdo pracovala viac ako desať rokov. No keď som sa usilovala o slávu a zisk a satan ma ráňal a trápil, v mojich najťažších chvíľach pri mne nestáli moji rodičia, ale Boh. Boh nado mnou bdel a chránil, utešoval a viedol ma svojimi slovami. Čakal, kým sa k Nemu neobrátim. Ak by som zotrvala na tejto mylnej ceste, bola by som Bohu príliš dlžná. Boh ma neustále polieval a zaopatroval a krok za krokom ma viedol až tam, kde som dnes. Keď si teraz rôzne úlohy v Božom dome vyžadujú spoluprácu ľudí, mala by som si plniť záväzky stvorenej bytosti aj svoje povinnosti. Keď som toto všetko pochopila, povedala som mame a sestre: „Mám svoje poslanie a bez ohľadu na to, či súhlasíte alebo nie, odchádzam zo školy.“ Keď videli, aká som odhodlaná, už nič nepovedali.

Potom som napísala správu svojmu poradcovi, aby som ho informovala o svojom rozhodnutí odísť. Poradca sa ma snažil presvedčiť a povedal: „Rozmysli si to. Keď vyštuduješ, budeš mať bakalársky titul a hľadanie práce bude oveľa jednoduchšie.“ Keď som to počula, trochu som zaváhala, a tak som sa pomodlila k Bohu a spomenula si na Jeho slová: „Zobuďte sa, bratia! Zobuďte sa, sestry! Môj deň sa nebude odďaľovať! Čas je život a vziať späť čas znamená zachrániť život. Ten čas už nie je ďaleko! Ak neuspejete pri prijímacích skúškach na vysokú školu, môžete sa na ne učiť znova a znova. Môj deň sa však už nebude ďalej odkladať. Pamätajte! Pamätajte! Týmito dobrotivými slovami vás nabádam. Koniec sveta sa odohráva priamo pred vašimi očami a čoskoro príde veľká kataklizma. Čo je pre vás dôležitejšie: váš život, alebo váš spánok, poživeň, nápoje a ošatenie? Teraz je najvyšší čas tieto veci zvážiť! Už nepochybujte! Príliš sa bojíte brať tieto veci vážne, však?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 30. kapitola) Zrazu som precitla a pochopila som, že bez ohľadu na to, aký vysoký titul alebo akú dobrú prácu budem mať, bude to iba dočasné, uspokojí to moju márnivosť len na chvíľu a vôbec to môjmu životu neprospeje. Teraz Boh koná poslednú etapu svojho diela spásy a očisty ľudstva – je to jedinečná príležitosť. Ak ju premeškám, budem to ľutovať do konca života. Musela som sa chopiť tejto šance, konať svoju povinnosť a úprimne sa usilovať o pravdu. V opačnom prípade by som bez ohľadu na to, aký prestížny by bol môj titul, aká dobrá moja práca alebo koľko obdivu by som získala od priateľov a príbuzných, aj tak skončila v pohromách. A tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal vieru, aby som v Neho mohla neochvejne veriť a konať svoje povinnosti. Po modlitbe som odhodlane napísala svojmu poradcovi: „Rozhodla som sa odísť zo školy!“ Keď videl moje odhodlanie, už ma ďalej nepresviedčal a proces odchodu zo školy prebehol hladko.

V okamihu, keď som s batožinou vyšla zo školskej brány, mala som pocit, akoby mi zo srdca spadlo ťažké bremeno. Zažila som pocit ľahkosti a radosti, aký som nikdy predtým necítila. Potom som prišla do cirkvi konať svoje povinnosti a mala som viac času na čítanie Božích slov a približovanie sa k Nemu. Prostredníctvom prežívania rôznych prostredí, ktoré Boh usporiadal, som získala určité pochopenie pravdy a spoznala skutočný význam viery v Boha, ako aj ako sa usilovať o vstup do života, ako vyriešiť svoju skazenú povahu a tak ďalej. Moje srdce sa mimoriadne rozjasnilo. Cítila som, že každý deň je naplnený, a moje srdce bolo mimoriadne pokojné a radostné. Dokonca aj niektoré choroby, ktoré som mala, postupne zmizli bez toho, aby som si to všimla. Keď som išla domov na Nový rok, videla som svojich bývalých spolužiakov, ako sa každý deň venujú štúdiu, robia si rôzne certifikačné skúšky a zúčastňujú sa na všemožných aktivitách. Za svoj životný cieľ si stanovili úsilie o slávu a zisk a neúnavne sa o ne snažili, no ani nevedeli, odkiaľ prišli, kam napokon pôjdu, prečo ľudia vôbec žijú a tak ďalej. Žili úbohý život. Keby som vtedy neodišla zo školy, bola by som jednou z nich. Som taká šťastná, že som sa rozhodla odísť zo školy a prísť do Božieho domu konať svoje povinnosti – je to to najsprávnejšie rozhodnutie, aké som kedy urobila, a nikdy ho nebudem ľutovať!