Rodičov som stratila už v ranom detstve a ja a moje dve sestry sme odmalička žili s babičkou. Práve naša babička nám kázala evanjelium Pána Ježiša. V nedeľu sme s ňou chodili do kostola a často sme sa modlili k Pánovi. Po babkinej smrti nás prichýlili teta s ujom a správali sa k nám ako k vlastným deťom. Teta nám často hovorila, že štúdium je to najdôležitejšie v živote a že je to kľúč k svetlej budúcnosti. Uchovávala som si tie slová v srdci a myslela som si, že bez ohľadu na to, čo sa stane, to so štúdiom nesmiem vzdať. Učila som sa naozaj usilovne a na chodení do školy som trvala ešte aj počas choroby. Moje známky vždy patrili k najlepším v triede a získala som veľa ocenení a certifikátov.

Po vypuknutí pandémie covidu-19 v roku 2020 som prestala chodiť do kostola a začala som si doma čítať Bibliu. Inšpirovali ma v nej svätci, ktorí svoje životy zasvätili Bohu, a postupne sa vo mne prebudila túžba slúžiť Mu. Začala som na internete hľadať skupiny, s ktorými by som sa mohla stretávať, a v auguste 2020 ma istý priateľ na Facebooku pozval na online zhromaždenie, kde mi svedčili o diele Všemohúceho Boha posledných dní. Keď som slová Všemohúceho Boha čítala prvýkrát, bola som hlboko dojatá a plná vzrušenia, pretože mali autoritu a zjavili veľa záhad, ktorým som predtým nerozumela. Začala som sa preto veľmi tešiť na účasť na online zhromaždeniach a vo voľnom čase som pozerala veľa filmov Cirkvi Všemohúceho Boha a skúsenostných svedectiev bratov a sestier. Moje srdce bolo plné radosti a zaopatrenia.

Netrvalo dlho a praktizovala som online polievanie nováčikov. Vďaka pandémii som mohla doštudovať len na diaľku a mala som veľa voľného času a zladiť moje povinnosti so štúdiom preto nebolo veľmi ťažké. Ujo s tetou sa však časom začali strachovať, že moje povinnosti budú mať dosah na moje štúdium, a tak ma požiadali, aby som s online zhromaždeniami prestala. Robila som si mierne starosti a premýšľala som: „Ak mi nedovolia navštevovať online zhromaždenia, ako budem konať svoje povinnosti? V poslednom čase tam prichádza čoraz viac nováčikov, aby prijali dielo Všemohúceho Boha, a ak ich poriadne nepolejem, tak tým ich životy utrpia. Bola by to moja vina a som si istá, že by som z toho mala výčitky svedomia.“ Rozhodla som sa teda v konaní povinností pokračovať. Vodca mi jedného dňa poslal správu s otázkou, či by som svoje povinnosti nechcela konať na plný úväzok. Bola som z tej správy celá unesená a ihneď som súhlasila, pretože by som tak konečne mohla tráviť všetok svoj čas vydávaním sa Bohu a moje želanie slúžiť Bohu celý život by sa naplnilo. No mala som aj určité obavy, pretože som uvažovala: „Čo bude s mojím štúdiom, ak budem celý svoj čas venovať konaniu povinností? A čo s mojou budúcnosťou, ak odídem zo školy? Ako sa ujo s tetou budú cítiť? Stále očakávajú, že sa o nich jedného dňa postarám a splatím ich lásku a snahu, ktoré vynaložili na moju výchovu.“ Vtom som si prečítala dva úryvky z Božích slov: „Bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, je to tá najsprávnejšia vec, ktorú môže robiť, tá najkrajšia a najspravodlivejšia vec v rámci ľudstva. Ľudia by ako stvorené bytosti mali vykonávať svoje povinnosti, a len tak môžu získať odobrenie od Stvoriteľa. Stvorené bytosti žijú pod Stvoriteľovou nadvládou a prijímajú všetko, čo im Boh poskytuje a všetko, čo pochádza od Boha, preto by si mali plniť svoje povinnosti a záväzky. Je to dokonale prirodzené a opodstatnené a bolo to ustanovené Bohom. Na tom možno vidieť, že vykonávať povinnosti stvorenej bytosti je pre ľudí spravodlivejšie, krajšie a vznešenejšie než čokoľvek iné, čo robia počas svojho života na zemi; medzi ľuďmi neexistuje nič zmysluplnejšie a cennejšie a nič nevnáša väčší zmysel a hodnotu do života stvoreného človeka, než vykonávať povinnosti stvorenej bytosti. Len tí ľudia na zemi, ktorí pravdivo a úprimne vykonávajú povinnosti stvorenej bytosti, sú tí, ktorí sa podriaďujú Stvoriteľovi. Táto skupina sa neriadi svetskými trendmi; podriaďujú sa Božiemu vedeniu a usmerňovaniu, počúvajú len slová Stvoriteľa, prijímajú pravdy vyjadrené Stvoriteľom a žijú podľa Stvoriteľových slov. Toto najpravdivejšie, najhlasnejšie svedectvo je tým najlepším svedectvom viery v Boha. To, že stvorená bytosť dokáže vykonať povinnosť stvorenej bytosti, dokáže uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa malo šíriť ako príbeh, ktorý by mali chváliť všetci ľudia. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosťou šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí sú schopní vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné spomienky – je to niečo pozitívne. … Keď človek ako stvorená bytosť predstúpi pred Stvoriteľa, mal by vykonávať svoju povinnosť. Takéto konanie je správne a človek by si mal danú zodpovednosť splniť. Pod podmienkou, že stvorené bytosti vykonávajú svoje povinnosti, Stvoriteľ vykonal medzi ľuďmi ešte väčšie dielo a uskutočnil na nich ďalší krok diela. O aké dielo ide? Zaopatruje ľudstvo pravdou a umožňuje mu, aby od Boha získalo pravdu pri vykonávaní svojich povinností, a tým sa zbavilo svojich skazených pováh a očistilo sa, uspokojilo Božie úmysly a vydalo sa na správnu cestu životom a napokon sa dokázalo báť Boha a vyhýbať sa zlu, dosiahnuť úplnú spásu a už viac nepodliehalo satanovmu súženiu. To je účinok, ktorý má Boh v konečnom dôsledku dosiahnuť tým, že prinúti ľudstvo vykonávať povinnosti.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) „Ako príslušníci ľudskej rasy a oddaní kresťania máme všetci zodpovednosť a povinnosť ponúknuť svoje mysle a telá pre naplnenie Božieho poverenia, pretože celé naše bytie pochádza od Boha a existuje vďaka Jeho zvrchovanosti. Ak naše mysle a telá nebudú oddané Božiemu povereniu a spravodlivej veci ľudstva, potom sa naše duše budú cítiť zahanbené pred tými, ktorí boli umučení pre Božie poverenie, a oveľa zahanbenejšie pred Bohom, ktorý nám dal všetko.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Božie slová nám jasne hovoria o tom, že zasvätiť svoje telá aj mysle plneniu Božieho poverenia a šíreniu Jeho evanjelia je našou zodpovednosťou a úlohou. Ak sme svoje telá ani mysle nezasvätili Božiemu povereniu a trávime svoje životy iba žitím pre telo, tak tieto životy nemajú zmysel. Boh dúfa, že dokážeme konať svoje povinnosti a že svoj čas nepremárnime. Ako stvorená bytosť, ktorej život pochádza od Boha, by som ich teda konať mala. Vďaka Božím slovám som si navyše uvedomila, že konanie povinnosti je cestou, ako docieliť spásu a dokonalosť, a ak by som tie svoje konať prestala, mala by som prázdny život a žila by som zbytočne a bez schválenia Všemohúceho Boha. Božie slová mi dodali odvahu a vo mne vzrástla túžba uspokojiť Boha a zasvätiť Mu svoj život. No hoci som bola ochotná zanechať všetko vrátane svojho štúdia, aby som konala povinnosti stvorenej bytosti, zároveň som sa strachovala, čo by odchod zo školy spravil s mojou budúcnosťou. Lámala som si hlavu, či by sa mi bez diplomu podarilo nájsť dobrú prácu a či by som sa v budúcnosti dokázala uživiť, a pamätala som aj na to, čo často hovorievala moja teta: „Vzdelanie je tá najdôležitejšia vec v živote. Vedomosti sú tým najcennejším majetkom, ktorý nemožno ukradnúť, a sú kľúčom k svetlej budúcnosti.“ Myslela som si, že ak sa mi nebude dariť v štúdiu, nenájdem si dobrú prácu a nebudem mať stabilný život. Tá myšlienka vo mne vyvolávala ešte väčšie obavy a starosti. Do skončenia strednej školy mi vtedy chýbali iba dva či tri mesiace, a tak som najprv chcela zmaturovať. Tak som sa zároveň učila aj konala svoje povinnosti v cirkvi. Chcela som, aby sa mi darilo v oboch naraz, no bolo to skutočne veľmi náročné. Niekedy som si musela robiť úlohy aj polievať nováčikov a v srdci som sa nedokázala upokojiť. Spomínam si, ako som raz dostala istú domácu úlohu a ako som pri pohľade na to, koľko toho je, premýšľala, čo bude s mojimi povinnosťami, ak sa to všetko pokúsim dokončiť. Pri čítaní látky, ktorú som preberala, som sa navyše cítila veľmi nepríjemne, lebo väčšina obsahu predmetu nebola v súlade s pravdou a istá jeho časť jej dokonca odporovala a popierala existenciu Boha. Spôsobovalo mi to veľa bolesti a vnútorného nepokoja. Pripadala som si, akoby som žila v dvoch svetoch – vo svete svetla a vo svete temnoty – a tiež akoby som jednou nohou stála vo svetle a druhou v temnote. Vtedy som si konečne uvedomila, že si musím vybrať medzi štúdiom a svojimi povinnosťami.

Prečítala som si úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia si na vysokej škole vyberú dobrý odbor a po skončení štúdia si nájdu uspokojivú prácu, čím urobia prvý triumfálny krok na svojej životnej ceste. Niektorí sa naučia a budú ovládať mnoho rôznych zručností, a predsa nikdy nenájdu prácu, ktorá by im vyhovovala, alebo si nikdy nenájdu svoje miesto a už vôbec nie kariéru. Na začiatku svojej životnej cesty sa stretávajú s prekážkami na každom kroku, sú sužovaní problémami, ich vyhliadky sú pochmúrne a ich život neistý. Niektorí ľudia sa svedomito venujú štúdiu, ale každá príležitosť získať vyššie vzdelanie im tesne unikne. Zdá sa, že im nie je súdené dosiahnuť úspech, že už ich prvá ambícia na ceste životom sa rozplynula vo vzduchoprázdne. Nevediac, či je cesta pred nimi hladká alebo skalnatá, po prvý raz pocítia, aký je ľudský osud premenlivý, a tak sa na život pozerajú s očakávaním a strachom. Niektorí ľudia, hoci nie sú veľmi vzdelaní, píšu knihy a dosiahnu určitý stupeň slávy. Niektorí, hoci sú takmer úplne negramotní, zarábajú peniaze v podnikaní a dokážu sa tak zabezpečiť… Aké povolanie si človek vyberie a ako sa bude živiť: majú ľudia nejakú kontrolu nad tým, či si v týchto otázkach vyberú dobre alebo zle? Sú tieto veci v súlade s ich túžbami a rozhodnutiami? Väčšina ľudí si želá nasledovné: menej pracovať a viac zarábať, nenadrieť sa na slnku ani v daždi, dobre sa obliekať, všade žiariť a blyšťať sa, vyvyšovať sa nad ostatných a prinášať česť svojim predkom. Ľudia dúfajú v dokonalosť, ale keď urobia prvé kroky na svojej životnej ceste, postupne si uvedomia, aký nedokonalý je ľudský osud. Po prvý raz skutočne pochopia fakt, že hoci si človek môže robiť smelé plány do budúcnosti a prechovávať odvážne fantázie, nikto nemá schopnosť ani moc uskutočniť svoje sny a nikto nedokáže kontrolovať svoju budúcnosť. Medzi snami a realitou, s ktorou sa človek musí vyrovnať, bude vždy určitý rozdiel. Veci nikdy nie sú také, aké by si ich človek želal, a tvárou v tvár takejto realite ľudia nikdy nemôžu dosiahnuť spokojnosť alebo pohodu. Niektorí sú ochotní zájsť za hranice únosnosti, vynaložiť veľké úsilie a priniesť veľké obete v záujme svojho živobytia a budúcnosti v snahe zmeniť svoj osud. Ale nakoniec, aj keď sa im vlastnou tvrdou prácou podarí uskutočniť svoje sny a túžby, svoj osud nikdy nezmenia a je jedno, ako húževnato sa snažia, nikdy nemôžu prekročiť to, čo im osud pridelil. Bez ohľadu na rozdiely v schopnostiach, inteligencii a sile vôle sú si všetci ľudia rovní pred osudom, ktorý nerozlišuje medzi veľkými a malými, vysokými a nízkymi, vznešenými a priemernými. O tom, aké povolanie človek vykonáva, čím sa živí a koľko bohatstva v živote nazhromaždí, nerozhodujú jeho rodičia, talent, úsilie ani ambície, ale predurčuje ich Stvoriteľ.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že môj osud ani moja budúcnosť nie sú v mojich rukách a že ani nezávisia od môjho úsilia. Určuje ich v plnej miere Stvoriteľ. Teta vždy vravievala, že vedomosti sú kľúč k svetlej budúcnosti a že v nich máme neporovnateľné bohatstvo, a tie slová sa zakorenili hlboko v mojom srdci a nútili ma veriť, že je to pravda. Neraz som si hovorila, že bez ohľadu na to, čo sa stane, nesmiem prestať študovať, pretože to je kľúč k úspešnej budúcnosti, a že ak by som prestala, tak by sa môj osud nikdy nezmenil. A keďže som nechcela vyrastať ani umrieť v chudobe, usilovne som sa učila. Teraz som si však uvedomila, že som mala v srdci vštepené tie isté slová, ktorými satan zavádza ľudí a ktorými ich núti odporovať Bohu a popierať Jeho zvrchovanosť a opatrenia. Núti nás veriť, že dobrý osud záleží na našej tvrdej práci a človek má osud vo vlastných rukách, a privádza nás k popieraniu pravdy, že ľudský osud spočíva v rukách Stvoriteľa. Premýšľala som, prečo mnohí ľudia, ktorí majú vysoké akademické vzdelanie alebo vyštudovali dobré odbory, skončia s kariérou a majetkom, ktoré tak drasticky zaostávajú za ich očakávaniami. Niektorí z nich sa po skončení štúdia stanú opatrovateľmi, iní farmármi, ďalší predavačmi a podaktorí si ani len nenájdu prácu. No naproti tomu je veľa ľudí, ktorí neštudovali vôbec alebo aspoň nie usilovne, a teraz sú bohatí alebo slávni. Keď som nad týmito vecami uvažovala, pochopila som, že naše osudy nie sú v našich rukách, ale v rukách Božích. Presne, ako povedal Pán Ježiš: „Preto vám hovorím: Nerobte si starosti o svoj život, čo budete jesť a čo budete piť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Vari nie je život viac ako pokrm a telo viac ako odev? Hľaďte na nebeské vtáky, lebo nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú potravu do stodôl, váš nebeský Otec ich však živí. Vari nie ste oveľa lepší ako ony?“ (Mt 6, 25-26) Z Božích slov som pochopila, že Boh je zdrojom všetkého, čo potrebujeme, a stará sa o všetky naše potreby, takže si s ničím nemusím robiť starosti. Nemusím si robiť starosti so svojou budúcnosťou ani s tým, či budem mať čo jesť a kde bývať alebo či si nájdem dobrú prácu. Stačí, že budem hľadať Boha a všetko Mu zverím, a On bude všetko ovládať a usporadúvať. V tej chvíli som sa cítila pokojná a rozhodla som sa, že preruším štúdium a sústredím sa na svoje povinnosti. No mala som strach, že s tým moja rodina nebude súhlasiť, a pocit, že im niečo dlžím. Preskákali si toho veľa, aby ma vychovali. Ujo často pracoval nadčasy, našiel si prácu na polovičný úväzok, aby viac zarobil na naše živobytie, a niekedy radšej sám zostal o hlade, aby zostalo dosť pre nás. Veľmi ma tie myšlienky trápili, no keby som sa vzdala svojich povinností, aby som sa im odvďačila, nemala by som pokoj na duši.

Neskôr som narazila na úryvok slov Všemohúceho Boha, ktoré môj problém vyriešili. Všemohúci Boh hovorí: „Boh stvoril tento svet a priviedol naň človeka, živú bytosť, ktorej udelil život. Potom mal človek rodičov a príbuzných a už nebol sám. Odkedy človek po prvýkrát uzrel tento hmotný svet, bol predurčený na to, aby existoval v rámci Božieho predurčenia. Dych života od Boha živí každú živú bytosť odmalička až do dospelosti. Počas tohto procesu si nik nemyslí, že človek rastie pod Božou opaterou. Skôr verí, že človek rastie pod láskyplnou opaterou svojich rodičov a jeho vlastný životný inštinkt riadi jeho rast. To preto, lebo človek nevie, kto mu dal život, ani odkiaľ pochádza, a už vôbec nie, akým spôsobom životný inštinkt vytvára zázraky. Vie len to, že jedlo je základom, vďaka ktorému žije ďalej, že vytrvalosť je zdrojom jeho existencie a že presvedčenia, ktoré existujú v jeho mysli, sú kapitálom, od ktorého závisí jeho prežitie. O Božej milosti a zaopatrení človek vôbec nevie, a tak premrháva život, ktorý mu Boh dal… Ani jeden z tohto ľudstva, o ktoré sa Boh stará dňom i nocou, sa nepodujme Ho uctievať. Boh len pokračuje v práci na človeku, od ktorého nič neočakáva, ako si to naplánoval. Robí tak v nádeji, že raz sa človek prebudí zo sna a zrazu si uvedomí hodnotu a zmysel života, cenu, ktorú Boh zaplatil za všetko, čo mu dal. Uvedomí si ustarostenosť Boha, ktorý dychtivo čaká, že sa k Nemu človek vráti.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Z Božích slov som pochopila, že to Boh každého zaopatruje, a aj keď sa zdá, že sa o nás stará naša rodina, na pozadí je to vlastne Boh, kto celý náš život všetko zariaďuje a bdie nad nami. Náhle som si vybavila, že keď sme so sestrami boli ešte len deti, žilo sa nám dobre aj bez starostlivosti našich rodičov. Bez ohľadu na to, kde sme žili, k nám ľudia, ktorých sme stretli, vždy bývali milí a správali sa k nám ako k vlastným deťom. Spomenula som si, ako som mala sedem a ako sme raz so sestrou prechádzali cez cestu, keď sa na nás zrazu vyrútilo auto a takmer nás zrazilo. Sestra a ja sme boli príliš ohromené na to, aby sme sa pohli, no auto sa odrazu zastavilo a nám sa nič nestalo. Aj trojkolka, ktorá ma skoro zrazila pri inom prechode cez cestu, sa nečakane zastavila, takže som vyviazla bez ujmy. Pri myšlienkach na tieto príhody som sa nekontrolovateľne rozplakala. Boh bol vždy pri mne, dával na mňa pozor a chránil ma, no ja som si to neuvedomovala a všetko, čo som mala, som pokladala za výsledok obiet a tvrdej práce môjho uja a tety. Tá vďačnosť k nim mi nikdy nezišla z mysle a dúfala som, že im to odplatím. Až z Božích slov som pochopila, že všetko, čo mám, je zásluhou Božej lásky a starostlivosti a že to On je ten, kto si najviac zaslúži moju lásku a vďačnosť. Ako stvorená bytosť mám úlohu a zodpovednosť konať povinnosti stvorenej bytosti. Potom som sa pomodlila k Bohu s prosbou, aby mi dal odvahu povedať o svojom rozhodnutí rodine.

Jedného dňa som svojej tete napísala správu, v ktorej som písala toto: „Tetuška, keď som bola malá, babka sa so mnou aj sestrami podelila o evanjelium Pána Ježiša, naučila nás, ako sa modliť k Bohu, a pomohla nám pochopiť, že Boh je Stvoriteľ. Uvidela som, aký je úžasný a dobrý, že pre ľudstvo obetoval všetko a že nám bez ohľadu na to, koľko máme hriechov, odpúšťa. Prečo by sme my ľudia nemali konať svoje povinnosti uprostred Božieho riadenia, keď pre nás Boh robí všetko? Pre toto som sa rozhodla slúžiť Bohu. Pán sa opäť stal telom, je Všemohúcim Bohom a vykonáva dielo súdu a očisty, aby ľudí vyslobodil z hriechu. Chcem všetok svoj čas venovať svojim povinnostiam a plneniu sľubu, ktorý som Bohu dala. Dúfam, že moje rozhodnutie dokážete prijať.“ Keď som tú správu odoslala, cítila som sa, akoby mi zo srdca spadol kameň, a bolo mi omnoho lepšie.

Na druhý deň ráno mi teta povedala: „Shara, si si týmto rozhodnutím istá? Čo tvoja budúcnosť? Tvoj strýko sa pre teba tak veľmi snažil a ty sa tak ľahko vzdávaš štúdia?“ Teta navyše povedala aj množstvo zraňujúcich vecí a jej slová sa ma hlboko dotkli. Spýtala sa ma vtedy: „Ešte stále študuješ?“ A ja som odvetila: „Nie, už nie.“ Veľmi ju to rozhnevalo, keď to počula, a zdvihla na mňa hlas: „Čože? Neštuduješ? Čo ťa to napadlo? S tvojím ujom sme tak tvrdo pracovali, aby si vychodila školu, a ty sa k nám chováš takto? Vždy som si myslela, že si spomedzi svojich sestier tá najmilšia a najmúdrejšia, no tak sa mi vidí, že som sa mýlila. Naozaj si nás sklamala!“ Vedela som, že za mňa zaplatili obrovskú cenu, a tak už som nemohla zastaviť slzy, ktoré mi stekali po tvári. Cítila som, že som si svoje povinnosti vybrala správne, lenže nezáležalo na tom, koľkokrát som sa to pokúsila vysvetliť. Teta mi stále nerozumela. Neskôr som v kuchyni poslala správu jednej sestre a povedala som jej o tom, čím si prechádzam. Sestra ma povzbudila a poslala mi jeden úryvok z Božích slov: „Musíš mať v sebe Moju odvahu a musíš mať zásady, keď čelíš príbuzným, ktorí neveria. Kvôli Mne však nesmieš podľahnúť žiadnym temným silám. Spoliehaj sa na Moju múdrosť, aby si kráčal dokonalou cestou; nedovoľ, aby sa ťa zmocnilo akékoľvek zo satanových sprisahaní. Vynalož všetko svoje úsilie na to, aby si svoje srdce položil predo Mňa, a Ja ťa uteším a prinesiem ti pokoj a šťastie. Nesnaž sa byť pred ostatnými ľuďmi niekým; či to, že Mňa robíš spokojným, nemá väčšiu hodnotu a váhu? Nebudeš vďaka tomu, že Ma uspokojíš, ešte viac naplnený večným a celoživotným pokojom a šťastím?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová dojali moje srdce a mne zasa dodali silu. Mala som pocit, že ma Boh povzbudzuje, upozorňuje a nabáda. Vedela som, že satan využíva moju rodinu, aby ma pokúšal a napadol, a že ma robí slabou a chce, aby som ustúpila, lenže ja som mu nemohla podľahnúť. Bez ohľadu na to, ako sa ku mne rodina správala, som si musela pevne stáť za svojím svedectvom a zahanbovať satana! Pomodlila som sa k Bohu: „Bože, satan na mňa útočí a ja som slabá a bezmocná. Daj mi, prosím, silu, bdej nad mojím srdcom a ochráň ma pred satanovými úkladmi.“ Po modlitbe som nabrala odvahu a zoči-voči blížiacej sa situácii som zrazu bola ochotná spoľahnúť sa na Boha. Onedlho nato sa môj ujo vrátil. Nemohla som si pomôcť, no pri pohľade naňho som znova pocítila nervozitu. Povedal: „Chceš ísť, aby si v cirkvi slúžila Bohu. Je to to, čo naozaj chceš?“ Prikývla som. Spýtal sa ma znova: „Si si svojím rozhodnutím istá?“ Odvetila som: „Áno.“ Myslela som si, že ujo bude zúriť, no on na moje prekvapenie povedal: „Dobre. Ak je to tvoje rozhodnutie, nebudem ti v ňom brániť. Shara, sľúbil som tvojej mame, že sa o teba aj tvoje sestry postarám a že dohliadnem na to, aby sa ti dostalo vzdelanie, a keď už som ti to teraz dal, už do tvojho rozhodnutia zasahovať nebudem. Rob si, čo chceš, pokiaľ svoje rozhodnutie nakoniec neoľutuješ.“ V tej chvíli som sa nemohla ubrániť slzám. Naozaj som nečakala, že ujo bude taký pokojný. Uvidela som, že všetko okolo mňa je pod Božou zvrchovanosťou a že aj toto je Jeho dielo, a z celého srdca som Bohu ďakovala!

Na moje prekvapenie však ujo jedného dňa nečakane zmenil názor a dožadoval sa stretnutia s bratmi a sestrami. Tvrdil, že nemôžem odísť, kým sa tak nestane, že mu o 8 večer musím odovzdať mobil a nemôžem sa zúčastniť zhromaždenia a že ak mu ho odmietnem odovzdať, tak ma vyhodí z domu. Keď som ho to počula hovoriť, naozaj som sa zľakla. Ujo bol celkom prísny a porušiť jeho požiadavky som si preto netrúfla, no boli tu aj nováčikovia, ktorí o 8 večer potrebovali poliať, a ako by som ich poliala, ak by mi ujo zobral mobil? S tou myšlienkou som sa skrátka nemohla upokojiť, a tak som sa pomodlila k Bohu: „Bože, nemôžem teraz nič robiť. Zverujem Ti situáciu, v ktorej práve som. Prosím, pomôž mi.“ Po modlitbe som pomyslela na to, ako je všetko v Božích rukách a ako sa na Neho musím spoliehať, stáť pri Ňom a nedovoliť, aby zvíťazili satanove úklady. Cítila som sa pri tej myšlienke osvietená, a tak som sa rozhodla, že nováčikov polejem. Odbila ôsma hodina, ujo mi nevzal mobil a na online zhromaždení som sa zúčastnila ako obvykle. Na moje prekvapenie ujo nič nepovedal ani moje online zhromaždenie neprerušil a mlčal, až dokým zhromaždenie s nováčikmi neskončilo. Nemohla som sa v tej chvíli ubrániť slzám. Uvidela som, že nezáleží na tom, aký je ujo prísny. Aj on bol v Božích rukách a pod Božou zvrchovanosťou a ovládaniami. Myslela som si, že už ma prestal prenasledovať, lenže on mi naďalej stál v ceste. Niekedy som sa musela čudovať: „Prečo môj ujo odrazu zmenil názor a začal mi oponovať?“ Dialo sa to dovtedy, kým som si neprečítala dva úryvky z Božích slov: „Keď Boh koná svoje dielo, stará sa o človeka a díva sa na neho, a keď si ho obľúbi a schvaľuje ho, satan je mu v pätách v snahe zavádzať ho a spôsobiť mu ujmu. Keď si Boh želá tohto človeka získať, satan urobí všetko, čo je v jeho moci, aby Bohu prekážal, a na to, aby dosiahol svoj skrytý cieľ, používa rôzne podlé úskoky s úmyslom pokúšať, vyrušiť a poškodiť dielo Boha. Aký je to cieľ? Nechce, aby Boh niekoho získal; chce sa zmocniť tých, ktorých si chce získať Boh, chce ich ovládať, prevziať nad nimi moc, aby ho uctievali, aby sa k nemu pridali pri páchaní zlých skutkov a odporovali Bohu. Nie je to satanov nepoctivý motív?“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný IV) „V každom kroku diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá, že ide o vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudských opatrení alebo ľudského vyrušovania. V zákulisí je však každý krok diela a všetko, čo sa deje, stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si, aby ľudia stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí satan uzavrel stávku s Bohom a to, čo sa prihodilo Jóbovi, boli ľudské skutky a ľudské vyrušovanie. Za každým krokom diela, ktoré Boh vo vás koná, je satanova stávka s Bohom – za tým všetkým je boj. … Keď v duchovnej sfére bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom pre Neho? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, kedy Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že kým Boh chce spasiť ľudí, satan nechce, aby Ho ľudia slobodne nasledovali ani aby si Boh niekoho z nich získal. A tak, keď sa ľudia chcú priblížiť k Bohu a uctievať Ho, satan urobí všetko preto, aby ich vyrušil a zabránil im pred Neho predstúpiť. Uvidela som, aký zlý a nehanebný je satan! Navonok som síce narážala na prekážky a obmedzenia zo strany svojej rodiny, no za tým sa skrývalo satanovo vyrušovanie. Využíval ľudí, udalosti a veci okolo mňa, aby mi zabránil nasledovať Boha. Bol to satanov zlomyseľný cieľ a ja som ho začala nenávidieť ešte viac. Boh hovorí: „Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, kedy Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ Nezáleží na tom, ako ma bude vyrušovať a obmedzovať. Budem si pevne stáť za svojím svedectvom a zahanbovať ho! Pomyslela som aj na to, čím si prešiel Jób. Satan s Bohom v zákulisí urobil stávku a na Jóba doľahli rôzne telesné, citové a duchovné trápenia. Vydržal mnohé ťažkosti bez toho, aby Bohu vzdoroval alebo sa od Neho vzdialil, a zostal neochvejný ešte aj vtedy, keď ho jeho žena vyrušovala a napádala, aby ho prinútila opustiť Boha. Nakoniec satan uvidel, že Jób Boha ani napriek obrovským mukám, čo prežil, nepoprel ani nezradil, a s hanbou sa stiahol. S týmto vedomím bolo moje odhodlanie nasledovať Boha ešte pevnejšie. Ujo si potom takmer každý deň vodil domov príbuzných, aby sa ma pokúsili presvedčiť zmeniť názor. Povedal mi: „Čo teraz pokladáš za dôležitejšie – svoju povinnosť alebo rodinu? Vyber si!“ Moji príbuzní mi navyše povedali veľa vecí, ktorými sa Bohu stavali na odpor a popierali Ho, takže som jasne videla ich pravú tvár odolávania a nenávisti voči Bohu. Bolo jedno, ako veľmi sa ma snažili presvedčiť alebo mi brániť. Nič ma neprinútilo zmeniť svoje rozhodnutie. Pokračovala som v konaní svojej povinnosti a zbalila som si veci, aby som mohla odísť z domu. Keď teraz s bratmi a sestrami konám svoju povinnosť, cítim ľahkosť a pokoj. Konečne môžem slobodne nasledovať Boha a konať svoju povinnosť!