Od útleho veku som mala vždy dobré známky a z testov som často dostávala najlepšiu známku v triede. Zakaždým, keď sme dostali známky z písomky, moje meno a fotografia sa vždy objavili na školskej tabuli cti. Keď som videla, ako sa na mňa učitelia pozerajú usmiatymi očami plnými spokojnosti a chvály a počúvala pochvaly od spolužiakov, srdce mi od radosti poskočilo a cítila som sa veľmi poctená. Keď som sa vrátila domov, susedia, ktorých som stretávala na ulici, ma zdravili slovami: „Toto dievča je skvelá študentka. Rodičia sú na teba veľmi hrdí. V budúcnosti určite pôjdeš na Pekinskú univerzitu alebo univerzitu Tsinghua!“ Nesmelo som sa na nich usmiala, ale ego v mojom vnútri poriadne rástlo. Neskôr som urobila skúšky na najlepšiu univerzitu v mojej provincii a ako prváčka som sa umiestnila na prvom mieste v mojom odbore. Cítila som sa taká šťastná – všetci spolužiaci chválili môj talent, obdivovali ma a závideli mi a moji učitelia do mňa vkladali veľké nádeje. Mala som pocit, že som sa stala medzi svojimi rovesníkmi výnimočnou. Lenže život na univerzite nebol taký rušný ako na strednej škole. Neraz bol úplne jednoduchý a bezstarostný. Na hodinách sme často museli študovať spoločenskovedné teórie a učiť sa ich spolu s terminológiou naspamäť. Niekedy som si kládla otázku: „Aký zmysel má učiť sa a memorovať všetky tieto teórie?“ Väčšinou som sa učila výlučne preto, aby som zvládla testy. Moji spolužiaci mimo vyučovania a vo voľnom čase len spokojne zaháľali, zatiaľ čo ja som len sedela na telefóne a na smrť sa nudila. Často som premýšľala: „Naozaj sme prišli na túto zem len preto, aby sme takto zabíjali čas? Nemali by sme ako ľudia mať v živote nejaký cieľ alebo smer?“ Na tieto otázky som však nevedela odpovedať.

V lete po prvom ročníku mi jedna sestra zvestovala Božie evanjelium posledných dní. Prostredníctvom jedenia a pitia Božích slov som sa dozvedela, že Boh vykonal tri etapy diela, aby spasil ľudstvo. Videla som, ako bol Pán Ježiš ukrižovaný, aby vykúpil ľudstvo z jeho hriechov a v posledných dňoch sa Boh znovu vtelil, aby ľudstvo úplne spasil, vyjadril mnoho právd, aby ho súdil a očistil, aby sa mohlo úplne vymaniť z pút hriechu a vstúpiť do Božieho kráľovstva. Silno som vnímala úprimnosť a láskavosť, s ktorými Boh spasil ľudstvo, ako aj pocit Božej lásky k nemu. Bol som hlboko dojatá a rozhodla som sa vložiť svoju vieru v Boha a usilovať sa o pravdu. Neskôr moji bratia a sestry hovorili v duchovnom spoločenstve o tom, že je rozhodujúci čas na rozšírenie evanjelia o kráľovstve. Vraveli, že je neuveriteľne cenná vec mať možnosť prispieť k rozšíreniu evanjelia a priviesť pred Boha viac ľudí, aby prijali Jeho spásu. Jedna sestra sa ma potom opýtala, či chcem konať nejakú povinnosť. Trochu som váhala: „Konanie povinnosti si vyžaduje čas a energiu. Konkurencia v škole je dosť silná. Čo budem robiť, ak to ovplyvní moje známky? Mám sa rozhodnúť, že budem veriť v Boha a konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť alebo venovať svoj čas štúdiu, aby som mala dobré známky a zabezpečila si dobrú budúcnosť, obdiv a rešpekt ostatných?“ Nevedela som, ktorú cestu si mám vybrať, a tak som sestre povedala, že si to premyslím. Počas niekoľkých nasledujúcich večerov som bola často v rozpakoch, keď som kráčala po ceste v našej univerzite a pozorovala ostatných študentov, ako do neskorého večera tvrdo pracujú, aby mali dobré známky. Rozmýšľala som: „Mám sa usilovať o vzdelanie a dobrú budúcnosť ako väčšina mojich rovesníkov, alebo nasledovať Boha a konať povinnosť?“

Neskôr som natrafila na tieto úryvky Božích slov: „Vďaka Stvoriteľovej zvrchovanosti a predurčeniu získava osamelá duša, ktorá začala úplne bez ničoho, rodičov a rodinu, šancu stať sa členom ľudského pokolenia a šancu zažiť ľudský život a putovať ľudským svetom; získava tiež šancu zakúsiť Stvoriteľovu zvrchovanosť, spoznať zázraky Stvoriteľovho stvorenia, ba čo viac, možnosť spoznať Stvoriteľovu autoritu a poddať sa jej. Väčšina ľudí však túto vzácnu a prchavú príležitosť skutočne nevyužíva. Ľudia vyčerpávajú celoživotnú energiu v boji s osudom, celý život sa naháňajú v snahe zabezpečiť svoju rodinu a ponáhľajú sa sem a tam kvôli prestíži a zisku. Ľudia si cenia rodinnú lásku, peniaze, slávu a zisk a považujú ich za najcennejšie veci v živote. Všetci ľudia sa sťažujú na to, že majú neblahý osud, no napriek tomu odsúvajú do úzadia otázky, ktoré by ľudia mali najviac chápať a skúmať: prečo človek žije, ako by mal žiť a aká je hodnota a zmysel ľudského života. Celý svoj život, nech už trvá akokoľvek dlho, sa len ponáhľajú za slávou a ziskom, až kým ich mladosť neopustí a oni nezošedivejú a nezvráskavejú, kým si neuvedomia, že sláva a zisk nedokážu zastaviť nástup ich staroby, že peniaze nezaplnia prázdnotu ich sŕdc, a kým nepochopia, že nikto nemôže uniknúť zákonom narodenia, starnutia, choroby a smrti a že nikto sa nemôže odvrhnúť usporiadania osudu. Až keď musia čeliť poslednému štádiu života, skutočne pochopia, že aj keď človek vlastní obrovské bohatstvo a rozsiahly majetok, aj keď je privilegovaný a vysoko postavený, stále nemôže uniknúť smrti a musí sa vrátiť do svojho pôvodného postavenia: osamelej duše, ktorá nemá nič.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) „Všetko v živote človeka je prázdne a nehodné spomienky, okrem viery v Boha, usilovania sa o pravdu a plnenia svojej povinnosti ako stvorenej bytosti. Aj keď si dosiahol najúžasnejšie činy; aj keď si bol na Mesiaci a späť; aj keď si urobil vedecké pokroky, ktoré boli určitým prínosom pre ľudstvo alebo mu pomohli, je to márne a všetko to pominie. Čo je jediná vec, ktorá nepominie? (Božie slovo.) Iba Božie slovo, svedectvá o Bohu, všetky svedectvá a diela, ktoré svedčia o Stvoriteľovi, a dobré skutky ľudí nepominú. Tieto veci vydržia naveky a sú veľmi cenné.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba v dobrom vykonávaní povinnosti stvorenej bytosti je hodnota života) Božie slová mali na mňa hlboký vplyv. Boh zariaďuje, aby každý človek prišiel na tento svet, aby spoznal Božiu zvrchovanosť, pochopil Jeho múdrosť a autoritu a naučil sa podriadiť Bohu a uctievať Ho. Ak si ľudia neuvedomia Boží úmysel, ich čas na tomto svete bude prázdny – nebudú vedieť, prečo sa narodili, prečo musia umrieť alebo pre čo by mali žiť. V novinách som často vídavala správy o slávnych ľuďoch, u ktorých sa napriek tomu, že boli obdivovaní, zarábali veľa peňazí a žili v luxuse, rozvinula skľúčenosť a nakoniec spáchali samovraždu. Iné príbehy podrobne opisovali, ako bohatí ľudia s vysokým postavením náhle ochoreli a zomreli. Sledovala som tiež, ako moji vlastní starí rodičia, ktorí boli intelektuálmi s akademickými titulmi, celý život tvrdo pracovali a kedysi zažili svoje chvíle slávy, teraz trávia roky na dôchodku – rozprávajú sa, zabíjajú čas, ich dni plynú naprázdno a bezcieľne čakajú na smrť bez toho, aby poznali zmysel života. Videla som, že je jedno, koľko človek študuje či aké veľké úspechy dosiahne, všetko je pominuteľné a nestále. Keď napokon dôjde k zničeniu zlého starého sveta, všetko bude spustošené. Tieto vedecké výsledky a osobné úspechy nemôžu ľudí viesť k pochopeniu Boha ani k tomu, aby prišli pred Boha a spoznali zmysel života. Neumožnia im ani odvrhnúť svoju skazenosť a žiť ľudskú podobu – aj po dosiahnutí týchto úspechov sú stále rovnako skazení ako predtým. Ba čo viac, poznatky vôbec nedokážu zmeniť temný stav spoločnosti a nevedia ľudí nasmerovať na správnu cestu a smer. Poznatky a úspechy jednoducho nemajú zmysel. Len svedectvo Božieho vyvoleného národa o Bohu a to, čo získa zo skúsenosti s Božím dielom, je večné. Keby som sa mala oddať hľadaniu poznatkov, úsiliu o plody tohto smrteľného sveta a honbe za slávou a ziskom, rodinou, titulmi a kariérou, neusilovala sa o pravdu, nepoznala Boha a nakoniec nepochopila žiadnu pravdu, nedosiahla poznanie Boha a moja povaha by sa nepremenila, vari by som nepremárnila jedinečnú príležitosť zažiť Božie dielo? Boh ma viedol, aby som našla v živote svoj smer – uvedomila som si, že v živote by sme sa mali usilovať o pravdu a o poznanie Boha. Iba ak by som si splnila svoju povinnosť stvorenej bytosti, bola by som hodná Božej spásy a len takýto život by bol hodnotný a zmysluplný. Bola to moja zodpovednosť a povýšenie Bohom, aby som dokázala vložiť svoje úsilie do šírenia evanjelia a do toho, aby som pred Boha priviedla viac ľudí. Musela som prestať strácať čas štúdiom. Rozhodla som sa, že mojou prioritou bude viera. Potom som sa vzdala šance na zaručené prijatie na magisterské štúdium a rozhodla som sa konať svoju povinnosť.

Začiatkom roka 2020, keď som doma trávila čínsky nový rok, udrela pandémia. Musela som ostať doma a nemohla som sa spojiť so svojou cirkvou. Pol roka som sa nemohla zúčastňovať na zhromaždeniach ani jesť a piť Božie slová. V tom čase som bola v poslednom ročníku a pripravovala som sa na ukončenie štúdia. Niektorí moji spolužiaci už boli prijatí na magisterské štúdium, iní si našli dobré zamestnanie. Ja som si prácu ešte nenašla. Otec na mňa často prísne naliehal a hovoril: „Dieťa toho a toho práve prijali na magisterské štúdium na slávnej škole. V dnešnej dobe je získanie magisterského titulu trendom a na trhu práce budeš vďaka nemu žiadanejšia. Mala si sa rozhodnúť pre získanie magisterského titulu, no nepočúvala si nás. Ak si čoskoro nenájdeš prácu, čo plánuješ robiť po skončení štúdia?“ Keď som počula otcove naliehania a videla, ako všetci moji rovesníci tvrdo pracujú na lepšej budúcnosti, pomyslela som si: „Má pravdu, už čoskoro budem končiť štúdium. Naozaj chcem zostať bez práce? Čo si o mne pomyslia ľudia? Nebudú si myslieť, že som povaľač?“ Cítila som sa úplne mizerne. Raz na stretnutí s bývalými spolužiakmi začali všetci hovoriť o svojich plánoch do budúcnosti – niektorí nadšene hovorili, že ich prijali do toho či onoho magisterského programu na slávnej univerzite, iní sa zamestnali v štátnych podnikoch, ďalší dostali prácu ako štátni zamestnanci. Navzájom sa chválili a hovorili o svojich skúsenostiach pred prijatím a po ňom. Ja som však nemala čo povedať. Keď som videla prestíž svojich rovesníkov, ako im tváre žiaria úsmevmi a hrdosťou, nemohla som si pomôcť – v tichom zúfalstve som sklonila hlavu a premýšľala: „Kedysi som mala ešte lepšie známky ako oni a všetci ku mne vzhliadali a obdivovali ma, ale teraz sú magisterskí študenti na najlepších školách a ja mám len bakalársky titul. Sú tak výrazne predo mnou, tak ako môžem pred nimi držať hlavu vzpriamene? Neklesol azda teraz môj obraz a vážnosť v ich očiach?“ Mala som pocit, akoby ma zahalila tma. Keď sa ma spolužiaci pýtali, aké mám plány do budúcnosti, len som sa zakoktala a nešikovne sa vyhla ich otázkam. Bála som sa, že uvidím ich nesúhlasné pohľady. Počas celého stretnutia som sa cítila neuveriteľne utláčaná. Myslela som si, že som nič nedokázala a spolužiaci sa na mňa určite budú pozerať zvrchu. Po návrate domov som sa rozplakala. Od malička ma ostatní vždy obdivovali a chválili, ale teraz som za nimi výrazne zaostávala a tá obrovská pocitová priepasť medzi súčasnosťou a minulosťou mi uštedrila silnú ranu. Nebola som si istá, akou cestou sa mám ďalej uberať. Vzhľadom na moje doterajšie dosiahnuté vzdelanie som nemala možnosť nájsť si slušnú prácu. Mala som sa zmieriť s tým, že budem o triedu nižšie ako títo magisterskí študenti? Nedokázala som to prijať. Rozhodla som sa teda, že pôjdem na prijímacie skúšky na magisterské štúdium.

Neskôr som sa skontaktovala so svojou cirkvou a povedala som bratom a sestrám, že sa chystám ísť domov a na prijímaciu skúšku, ale že keď budem môcť, budem stále chodiť na zhromaždenia. Bratia a sestry mi povedali, že potrebujú viac ľudí na konanie istej povinnosti a požiadali ma, nech to zvážim. V tom čase som vedela, že veriť v Boha a usilovať sa o pravdu sú dobré veci a že ak by som nekonala svoju povinnosť, sklamala by som Boha, ktorý ma tak veľmi zaopatroval. Potom som si však pomyslela, že na prípravu na prijímacie skúšky zostáva už len niekoľko mesiacov a toto bola moja posledná šanca zachovať si tvár. Prijatie na magisterský program bolo jediným spôsobom, ako som mohla zostať na rovnakej úrovni s tými vysokokvalifikovanými spolužiakmi, splniť očakávania svojej rodiny a mať vztýčenú hlavu pred svojimi priateľmi a príbuznými. Ak by som sa vzdala prijímacej skúšky na magisterské štúdium, nestratila by som všetku nádej vyniknúť medzi svojimi rovesníkmi? To som jednoducho nebola ochotná urobiť. Tak som povedala svojim bratom a sestrám, že nemôžem konať povinnosť na plný úväzok a môžem v rámci nej konať len toľko práce, koľko dokážem, a zároveň sa budem pripravovať na skúšku. Nasledujúcich niekoľko mesiacov som bola pod veľkým tlakom a v strese. Cez deň som konala svoju povinnosť alebo sa zúčastňovala na zhromaždeniach. Večer som sa potom vracala domov k hrubým kopám materiálov na prípravu na skúšku. Bola som veľmi unavená, ale nútila som sa mať oči otvorené a zvládnuť všetky študijné úlohy, ktoré som si na ten deň stanovila. Každé ráno som vstávala hneď za úsvitu, akokoľvek unavená som sa cítila, a znova som sa ponorila do toho hlbokého mora vedomostí. Neodvážila som sa ani trochu oddychovať – dokonca aj keď som išla kúpiť jedlo, varila som alebo umývala riad, púšťala som si nahrávky, aby som ďalej študovala. Potom som konečne po niekoľkých náročných mesiacoch príprav absolvovala skúšku na magisterské štúdium. Keď som uvidela svoj počet bodov v teste, bola som taká nadšená – teraz som konečne mohla získať späť časť svojej niekdajšej prestíže, mať vztýčenú hlavu medzi svojimi príbuznými a priateľmi a prestať sa obávať, že sa na mňa ostatní budú pozerať zvrchu. Keď sa moji spolužiaci dozvedeli, že som sa dostala na magisterské štúdium, všetci ma zasypali gratuláciami. Môj otec sa od šťastia usmieval od ucha k uchu a nevedel sa dočkať, kedy túto dobrú správu povie všetkým našim susedom a príbuzným. Keď som sa vrátila domov, všetci susedia mi blahoželali a chválili ma so slovami: „Dostala si sa do magisterského programu, skvelé! Od útleho veku si bola talentovaná žiačka. Tvoj otec musí byť na teba veľmi hrdý!“ Cítila som sa taká spokojná sama so sebou a konečne som mohla mať vztýčenú hlavu.

Vzápätí sa začal školský rok a ja som svoj čas delila medzi štúdiom a konaním povinnosti. Študenti magisterského štúdia však museli mať niekoľko hodín denne a vo voľnom čase si museli robiť domáce úlohy, takže som nemala čas na praktizovanie pobožností a čítanie Božích slov. Niekedy som si uvedomila, že vo svojej povinnosti zjavujem skazenosť, no nemala som čas o sebe uvažovať. Cítila som sa rozrušená a skľúčená. Niekedy som rozmýšľala: „Ako bude môj život napredovať, ak nebudem mať čas čítať Božie slová a hľadať pravdu? Domáce úlohy sa však stále hromadili a ja som ich musela urobiť. Moji spolužiaci navyše študovali a robili výskum ešte usilovnejšie a vynakladali všetko úsilie, aby zvýšili svoje schopnosti a úroveň – ak by som si na štúdium nenašla čas, nezaostávala by som za nimi a vynikla by som niekedy?“ To ma znepokojovalo a trápilo – prečo som ani po prijímačkách na vysnívaný magisterský program stále nebola šťastná?

V jeden večer moja škola oznámila, že sa pre pandémiu zatvára areál školy. O niekoľko dní by teda študenti, ktorí vstúpia do areálu, nemohli odísť, kedykoľvek sa im zachce. Uvedomila som si, že nastal čas, aby som sa rozhodla. Ak by som sa rozhodla pokračovať v štúdiu, nemohla by som praktizovať vieru a konať svoju povinnosť. Ak by som svoju povinnosť odložila bokom a nemohla v takej dôležitej chvíli chodiť na zhromaždenia, určite by to poškodilo môj život. Ba čo viac, ak by som všetok svoj čas trávila v škole a nemohla sa zúčastňovať zhromaždení, určite by som dala všetko do hľadania budúcnosti v sekulárnom svete a bolo by ťažké od toho odísť. Ak by som nedosiahla pravdu, moje názory na veci by sa nepremenili a nakoniec by som sa topila v bahne s ostatnými nevercami a usilovala sa o zlé trendy. Napokon by som bola živým obrazom satana a bola by som odsúdená na záhubu a zničenie. Pohromy sa už začali a bol to aj rozhodujúci okamih pre rozšírenie evanjelia – ak by som pokračovala vo svetských snahách a vôbec nekonala svoju povinnosť a nepripravovala dobré skutky, určite by sa mi nedostalo Božej starostlivosti a ochrany a ako všetkých ostatných nevercov by ma zmietli pohromy. Napriek tomu som sa nemohla vzdať ani štúdia. Nebolo ľahké spraviť prijímačky, tak ako by som mohla len tak ľahko vystúpiť? Keby som vystúpila, nestratila by som opäť svoju prestíž a slávu? Nebola by som potom o triedu nižšie ako moji rovesníci, nežila utláčaný život a mohla hrdo zdvihnúť hlavu? Keď som zvažovala odchod, cítila som sa tak mizerne, že som nemala chuť nič robiť. Každé ráno som po prebudení premýšľala o možnostiach, ktoré mám, a upadla do smútku.

Neskôr som natrafila na úryvok Božích slov: „Boh nielenže platí cenu za každého človeka počas desaťročí od jeho narodenia až po súčasnosť. Z Božieho pohľadu si na tento svet prišiel nespočetnekrát a nespočetnekrát si sa prevtelil. Kto to tu vedie? Boh to tu vedie. Ty nemáš možnosť tieto veci poznať. Zakaždým, keď prídeš na tento svet, Boh to pre teba osobne zariadi: On zariadi, koľko rokov budeš žiť, do akej rodiny sa narodíš, kedy si vybuduješ domov a kariéru, ako aj to, čo budeš na tomto svete robiť a čím sa budeš živiť. Boh zariadi spôsob, akým si budeš zarábať na živobytie, aby si mohol bez prekážok splniť svoje poslanie v tomto živote. A čo sa týka toho, čo by si mal robiť vo svojom ďalšom vtelení, Boh ti tento život zariadi a poskytne podľa toho, čo by si mal mať a čo by si mal dostať… Boh tieto opatrenia pre teba urobil mnohokrát, až si sa nakoniec narodil do veku posledných dní, do svojej súčasnej rodiny. Boh pre teba pripravil prostredie, v ktorom si v Neho mohol uveriť, dovolil ti počuť Jeho hlas a vrátiť sa pred Neho, aby si Ho mohol nasledovať a vykonávať povinnosť v Jeho dome. Iba vďaka tomuto Božiemu vedeniu si až dodnes žil. Nevieš, koľkokrát si sa narodil medzi ľuďmi, ani koľkokrát sa tvoj vzhľad zmenil, ani koľko rodín si mal, ani koľko vekov a dynastií si prežil – no Božia ruka ťa po celý čas podporovala a Boh nad tebou vždy bdel. Koľko úsilia Boh vynakladá pre človeka! Niektorí ľudia vravia: ‚Mám šesťdesiat rokov. Šesťdesiat rokov ma Boh strážil, chránil a viedol. Ak nebudem môcť vykonávať povinnosť a nebudem môcť nič robiť, keď budem starý – bude Bohu na mne stále záležať?‘ Nie je to pochabé tvrdenie? Boh nemá zvrchovanosť nad osudom človeka a nestráži a nechráni ho len počas jedného života. Keby šlo len o jednu dĺžku života, jeden život, to by nepreukázalo, že Boh je všemohúci a má zvrchovanosť nad všetkým. Práca, ktorú Boh vykonáva, a cena, ktorú platí za človeka, nie je len na to, aby usporiadal, čo robí v tomto živote, ale aby mu usporiadal nespočetné množstvo životov. Boh preberá plnú zodpovednosť za každú dušu, ktorá sa prevtelí. Pozorne pracuje, platí cenu svojho života, vedie každého človeka a usporadúva životy všetkých ľudí. Boh takto drie a platí cenu kvôli človeku a obdarúva ho všetkými týmito pravdami a týmto životom. Ak ľudia v týchto posledných dňoch nevykonávajú povinnosť stvorených bytostí a nevrátia sa pred Stvoriteľa – ak si nakoniec bez ohľadu na to, koľko životov a generácií prežili, nekonajú svoje povinnosti dobre a neplnia Božie požiadavky – nebol by potom ich dlh voči Bohu priveľký? Neboli by nehodní všetkých cien, ktoré Boh zaplatil? Natoľko by im chýbalo svedomie, že by si nezaslúžili byť nazývaní ľuďmi, pretože ich dlh voči Bohu by bol príliš veľký. Preto ak sa v tomto živote – nehovorím o tvojich predchádzajúcich životoch, ale v tomto živote – nedokážeš pre svoje poslanie vzdať vecí, ktoré máš rád, alebo vonkajších vecí – ako sú materiálne pôžitky a láska a radosť z rodiny –, ak sa nevzdáš telesných pôžitkov pre ceny, ktoré Boh za teba platí, alebo aby si splatil Božiu lásku, potom si naozaj podlý! Vlastne každá cena, ktorú zaplatíš za Boha, stojí za to. Čo v porovnaní s cenou, ktorú za teba platí Boh, znamená tá nepatrná suma, ktorú obetuješ alebo vynaložíš? Čo znamená to málo, ktoré vytrpíš? Vieš, ako veľmi trpel Boh? Tvoje malé utrpenie nestojí ani za zmienku v porovnaní s tým, koľko trpel Boh. Navyše, tým, že si teraz konáš svoju povinnosť, získavaš pravdu a život a nakoniec prežiješ a vstúpiš do Božieho kráľovstva. Aké je to veľké požehnanie! Kým nasleduješ Boha, bez ohľadu na to, či trpíš alebo platíš cenu, s Ním vlastne spolupracuješ. Čokoľvek od nás Boh žiada, aby sme urobili, počúvame Božie slová a praktizujeme podľa nich. Nevzdoruj Bohu a nerob nič, čo Ho zarmucuje. Aby si mohol spolupracovať s Bohom, musíš trochu trpieť, musíš sa zrieknuť niektorých vecí a odložiť ich bokom. Musíš sa vzdať slávy, zisku, postavenia, peňazí a svetských pôžitkov – dokonca sa musíš vzdať aj vecí, ako sú manželstvo, práca a tvoje vyhliadky vo svete. Vie Boh, či si sa týchto vecí vzdal? Vidí to všetko? (Áno.) Čo urobí, keď uvidí, že si sa týchto vecí vzdal? (Boh bude potešený a bude mať radosť.) Boh sa nielen poteší a povie: ‚Ceny, ktoré som zaplatil, priniesli ovocie. Ľudia sú ochotní pracovať po Mojom boku, majú toto odhodlanie a Ja som si ich získal.‘ Bez ohľadu na to, či má Boh radosť alebo je šťastný, spokojný alebo potešený, nemá len tento postoj. On aj koná a chce vidieť výsledky, ktoré Jeho dielo prináša, inak by Jeho požiadavky na ľudí nemali zmysel. Milosť, láska a milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje človeku, nie sú len akýmsi postojom – sú aj skutočnosťou. Aká je to skutočnosť? Znamená to, že Boh do teba vkladá svoje slová, osvecuje ťa, aby si videl, čo je na Ňom milé a o čom je tento svet, aby bolo tvoje srdce plné svetla, ktoré ti umožní pochopiť Jeho slová a pravdu. Takto, bez toho, aby si o tom vedel, získaš pravdu. Boh na tebe veľmi reálnym spôsobom vykonáva tak veľa diela, čím ti umožňuje získať pravdu. Keď získaš pravdu, keď získaš tú najcennejšiu vec, ktorou je večný život, Božie úmysly sú uspokojené. Keď Boh vidí, že ľudia sa usilujú o pravdu a sú ochotní s Ním spolupracovať, je šťastný a spokojný. Vtedy má postoj, a kým má tento postoj, pustí sa do práce, schvaľuje človeka a žehná mu. Hovorí: ‚Odmením ťa požehnaniami, ktoré si zaslúžiš.‘ A potom získaš pravdu a život. Keď budeš poznať Stvoriteľa a získaš Jeho uznanie, budeš vo svojom srdci ešte pociťovať prázdnotu? Nebudeš. Budeš sa cítiť naplnený a budeš mať pocit radosti. Neznamená práve toto, že život človeka má hodnotu? Je to ten najhodnotnejší a najzmysluplnejší život.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Zaplatiť cenu za získanie pravdy má veľký význam) Prostredníctvom Božích slov som si uvedomila, že to bol On, kto ma na každom kroku mojej cesty k tomuto okamihu viedol a ochraňoval. Boh nedopustil, aby som sa narodila v posledných dňoch a mala to šťastie prijať Jeho dielo posledných dní len preto, aby som sa mohla usilovať o vyhliadky a kariéru. Nie, On chcel, aby som prijala prísun Jeho slov, pochopila pravdu a splnila svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Rodina a práca, ktoré Boh pre ľudí usporiadúva, sú len dočasné. Ak by som neprijala Božiu spásu a odmietla konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť len preto, aby som mohla splniť očakávania svojej rodiny alebo dosiahnuť istú úroveň materiálneho pôžitku, slávy a zisku, vari by som nebola nehodná Božieho zaopatrenia a nestratila úžasnú možnosť byť spasená? Ak by som sa rozhodla konať svoju povinnosť, možno by som sa vzdala určitých osobných záujmov, ale nadobudla by som najcennejšiu pravdu a nakoniec by som dosiahla Božiu spásu a prežila – to boli tie najhmatateľnejšie prínosy zo všetkých! Keď som si to uvedomila, bola som veľmi dojatá a motivovaná a cítila som, že Boh ma povzbudzuje a vedie tvárou v tvár. Potom som si pozrela video so skúsenostným svedectvom s názvom „Voľba bez výčitiek“, v ktorom sa jedna sestra odhodlane vzdáva možnosti študovať na univerzite Tsinghua, aby mohla praktizovať vieru a šíriť evanjelium. Keď sestra vo videu hlása evanjelium svojmu učiteľovi, ten je nevýslovne nadšený a od radosti sa rozplače, pretože na Pánov príchod čakal nekonečne dlho. Konečne našiel Božie evanjelium, na ktoré tak dlho čakal. Toto video malo na mňa mimoriadne hlboký vplyv. Myslela som na všetkých svojich spolužiakov a priateľov, ktorí nepochopili pravý zmysel života a stále žili v biede v moci satana. Mala som to šťastie, že som prijala Božie evanjelium posledných dní, takže by som mala niesť zodpovednosť, usilovať sa o pravdu, ako najlepšie viem, vybaviť sa pravdou, šíriť evanjelium a priviesť pred Boha ešte viac ľudí, aby prijali Jeho súd, boli očistení, dosiahli spásu a žili s Božími požehnaniami a Jeho vedením. Aké by to bolo úžasné! Keď som si to uvedomila, rozhodla som sa zanechať štúdium a sústrediť sa na vieru v Boha. Keď však skutočne nastal čas, aby som sa rozhodla, stále to pre mňa bolo trochu ťažké. Pomyslela som si: „Ak nebudem pokračovať v štúdiu, nikdy v budúcnosti nebudem mať možnosť vyniknúť.“ Pochvala od mojej rodiny, príbuzných, priateľov a susedov bola istým druhom prestíže, ktorej som sa ťažko vzdávala.

Uprostred svojho utrpenia som natrafila na tento úryvok z Božích slov: „Satan počas procesu, pri ktorom si človek osvojuje vedomosti, používa najrôznejšie metódy – rozpráva príbehy, jednoducho človeku poskytne nejaký poznatok alebo mu umožní, aby uspokojil svoje túžby alebo ambície. Po akej ceste ťa chce satan viesť? Ľudia si myslia, že na získavaní vedomostí nie je nič zlé a že je to úplne prirodzené. Povedať niečo spôsobom, ktorý znie príťažlivo, podporovať vznešené ideály alebo mať ambície znamená mať motiváciu a to by mala byť v živote tá správna cesta. Nie je to pre ľudí krajší spôsob života, keď môžu napĺňať svoje ideály alebo si úspešne budovať kariéru? Takýmto konaním si človek môže uctiť svojich predkov a zároveň má šancu niečo po sebe zanechať – nie je to dobrá vec? Je to dobrá vec v očiach svetských ľudí a pre nich by to malo byť správne a pozitívne. Nejde však pri tom len o to, že satan svojimi nekalými motívmi navádza ľudí na túto cestu? Samozrejme, nie. V skutočnosti je jedno, aké má človek vznešené ideály, aké realistické sú jeho túžby alebo aké správne môžu byť – všetko, čo chce človek dosiahnuť, a všetko, čo hľadá, je neoddeliteľne spojené s dvomi slovami. Tieto dve slová sú veľmi dôležité pre život každého človeka a sú to veci, ktoré má satan v úmysle človeku vštepiť. Ktoré dve slová to sú? ‚Sláva‘ a ‚zisk‘. Satan používa veľmi rafinovanú metódu – metódu, ktorá je v silnej zhode s predstavami ľudí a ktorá vôbec nie je radikálna. Prostredníctvom nej dosahuje, aby ľudia nevedomky prijali jeho spôsob života, jeho pravidlá, podľa ktorých majú žiť, a stanovili si životné ciele a smerovanie. Zároveň nevedomky začnú mať v živote ambície. Bez ohľadu na to, aké veľkolepé sa tieto životné ambície môžu zdať, sú neoddeliteľne spojené so ‚slávou‘ a ‚ziskom‘. Všetko, čo nejaký veľký alebo slávny človek – vlastne každý človek – v živote nasleduje, súvisí len s týmito dvomi slovami: ‚sláva‘ a ‚zisk‘. Ľudia si myslia, že keď raz majú slávu a zisk, môžu z týchto vecí ťažiť, užívať si vysoké postavenie a veľké bohatstvo a vychutnávať si život. Myslia si, že sláva a zisk sú akýmsi kapitálom, ktorý môžu použiť, aby dosiahli život plný pôžitkov a telesnej rozkoše. Kvôli sláve a zisku, po ktorých ľudstvo tak dychtí, ľudia ochotne, aj keď nevedomky, odovzdajú satanovi svoje telá, mysle, všetko, čo majú, svoju budúcnosť a svoj osud. Robia to úprimne a bez toho, aby na okamih zaváhali, a úplne ignorujú potrebu získať späť všetko, čo odovzdali. Môžu si ľudia nad sebou zachovať kontrolu, keď týmto spôsobom našli útočisko u satana a stali sa voči nemu lojálni? Určite nie. Satan ich úplne a načisto ovláda. Úplne a načisto sa ponorili do bahna a nevedia sa vyslobodiť. Keď sa niekto ponorí do bahna slávy a zisku, už nehľadá to, čo je svetlé, to, čo je spravodlivé, ani veci, ktoré sú krásne a dobré. Je to preto, lebo zvodná moc, ktorú majú sláva a zisk nad ľuďmi, je príliš veľká. Stanú sa z nich veci, o ktoré sa ľudia usilujú počas celého života, a dokonca aj počas celej večnosti bez akéhokoľvek konca. Nie je to pravda?“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Prostredníctvom Božích slov som si postupne uvedomila, že tie názory, myšlienky a princípy prežitia ako „vynikni nad ostatnými“, „vzdaj česť svojim predkom“, a „ostatné snahy sú prízemné, čítaniu sa nič nevyrovná“, na ktoré som sa vždy spoliehala, pochádzali od satana. Myslela som si, že usilovné štúdium s cieľom získať vyšší titul a vyniknúť nad ostatnými bolo pozitívnym cieľom, o ktorý sa treba usilovať. V záujme svojho cieľa som mimoriadne tvrdo študovala a bola som ochotná vytrvať napriek akémukoľvek utrpeniu. Keď som si všimla, že niektorí moji spolužiaci získavajú vyššie tituly alebo vynikajúce zamestnania, cítila som sa o úroveň nižšie a obávala som sa, že sa na mňa budú pozerať zvrchu. Aby som si zachovala tvár a mohla mať pred rovesníkmi vztýčenú hlavu, vzdala som sa možnosti konať svoju povinnosť na plný úväzok a rozhodla som sa dať všetok svoj čas a energiu do prípravy na prijímaciu skúšku na magisterské štúdium. Ani v najmenšom som nebrala ohľad na prácu cirkvi ani naliehavý Boží úmysel spasiť ľudstvo. Mala som strach, že konanie povinnosti by zdržiavalo moje prípravy na skúšku. Počas príprav na skúšku som trávila celé dni a noci štúdiom, vôbec som si nedovolila oddychovať a chtiac-nechtiac som sa stala nepokojnou a skľúčenou. Bolo to mimoriadne vyčerpávajúce! Videla som, ako ľudia na internete diskutovali o tom, že po neúspešnej skúške na magisterské programy alebo neúspešnom hľadaní práce začali trpieť úzkosťou a depresiou. Jeden priateľ mi tiež povedal o študentovi našej školy, ktorý nespravil prijímačky a skončil na psychiatrii pre psychické muky, ktoré mu celá táto skúsenosť spôsobila. Každý deň ho na oddelení bolo počuť kričať: „Chcem ísť na vysokú školu, chcem ísť na vysokú školu!“ Veľa ľudí, ktorí neuspeli na skúške na bakalárske alebo magisterské štúdium, sa nakoniec zabilo. Mysleli si totiž, že nemajú žiadne vyhliadky do budúcnosti, žiadnu šancu dosiahnuť slávu a zisk a že život nemá zmysel. Neboli všetky tieto živé príklady výsledkom satanovho trápenia? U mňa to bolo presne tak isto – dala som všetko do usilovania sa o vyhliadky, slávu a zisk, ponorila som sa do hlbokej priepasti slávy a zisku a vôbec som necítila motiváciu praktizovať vieru, usilovať sa o pravdu a o premenu povahy. Až vtedy som skutočne uvidela satanove zlovestné motívy. Použil slávu a zisk, aby ma nalákal, a spôsobil mi nielen psychické a emocionálne utrpenie, ale snažil sa mi aj zabrániť prísť pred Boha, aby som sa usilovala o pravdu a dosiahla spásu. Pomyslela som si na tento úryvok Božích slov: „Ak má niekto veľmi nízke spoločenské postavenie, veľmi chudobnú rodinu a nízku úroveň vzdelania, no verí v Boha skromným spôsobom a miluje pravdu a pozitívne veci, potom je jeho hodnota v Božích očiach vysoká alebo nízka, je vznešená alebo podradná? Je cenný. Keď sa na to pozrieme z tejto perspektívy, od čoho závisí niečia hodnota – či už vysoká, alebo nízka, vznešená, alebo prostá? Záleží to od toho, ako ťa vidí Boh. Ak ťa Boh vidí ako niekoho, kto sa usiluje o pravdu, potom máš hodnotu a si cenný – si cenná nádoba. Ak Boh vidí, že sa neusiluješ o pravdu a úprimne sa Mu nevydávaš, potom si bezcenný a nie si hodnotný – si prostá nádoba. Bez ohľadu na to, ako vysoko vzdelaný si alebo aké vysoké je tvoje postavenie v spoločnosti, ak sa neusiluješ o pravdu alebo nerozumieš pravde, potom nikdy nedosiahneš vysokú hodnotu; dokonca aj keď ťa mnohí ľudia podporujú, chvália a zbožňujú, aj tak zostaneš opovrhnutiahodným úbožiakom. Prečo teda Boh vidí ľudí týmto spôsobom? Prečo Boh vidí takú ‚vznešenú‘ osobu s takým vysokým postavením v spoločnosti, ktorú chváli a obdivuje toľko ľudí a ktorá má dokonca aj takú vysokú prestíž, ako prostú? Prečo je spôsob, akým Boh vidí ľudí, úplne v rozpore s názormi, ktoré majú ľudia o druhých? Stavia sa Boh proti ľuďom zámerne? Rozhodne nie. Je to preto, lebo Boh je pravda, Boh je spravodlivosť, kým človek je skazený a nemá pravdu ani spravodlivosť; Boh meria človeka podľa svojej vlastnej normy a Jeho normou na meranie človeka je pravda. Môže to znieť trochu abstraktne, keď sa to povie takto, takže inak povedané, Božia norma merania je založená na postoji človeka k Bohu, jeho postoji k pravde a jeho postoji k pozitívnym veciam – to už nie je abstraktné.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Prvá časť)) Prostredníctvom Božích slov som sa naučila, že Boh nehodnotí ľudí na základe ich akademických titulov alebo spoločenského postavenia, ale skôr na základe ich postoja v ich prístupe k pravde a Bohu. Boh si váži tých, ktorí v Neho skutočne veria, usilujú o pravdu a milujú pozitívne veci. Naopak, aj keď má niekto vysoké spoločenské postavenie a ostatní si ho vážia, ak neprijíma pravdu, je neúctivý voči Bohu a usiluje sa o zlé a skazené veci, Boh ho bude považovať za nízkeho. Keď som pochopila Boží úmysel a Jeho normu pre hodnotenie ľudí, mala som pocit slobody a uvedomila som si, aké smiešne a protirečiace pravde bolo, keď som ľudí hodnotila podľa ich akademických titulov. Pocítila som aj motiváciu a prestala som sa odhodlane usilovať o vyšší titul a dobré známky. Chcela som sa stať niekým, kto sa usiluje o pravdu a vo svojich povinnostiach sa drží pevne pri zemi.

Potom som išla do školy, aby som sa odhlásila. Môj učiteľ ma v jednom kuse karhal a dokonca sa mi vysmieval, že nepokračujem v magisterskom štúdiu. Hovoril, že musím byť idiot, keď proste nevenujem dva roky na získanie vyššieho titulu. Čeliac učiteľovým posmeškom som sa cítila trochu slabá. Myslela som aj na to, ako na začiatku školského roka budú študenti prekypovať nadšením a ambíciami, pripravení začať svoj nový život ako študenti magisterského štúdia, zatiaľ čo ja som odišla a vybrala sa opačným smerom. Ak by si ľudia mysleli, že som divná a nerozumeli by mi, dokázala by som čeliť ich otázkam stojac pevne za svojím postojom? Modlila som sa k Bohu: „Ó, Bože, takto sa mi ešte nikto nevysmieval a cítim sa dosť slabá. Ó, Bože, prosím, daj mi vieru a dovoľ mi, aby som týmto všetkým prešla sebavedomo a statočne a mohla pevne stáť za svojimi presvedčeniami.“ Neskôr som hľadala Božie slová týkajúce sa môjho súčasného stavu a náhodou som natrafila na chválospev Božieho slova s názvom „O čo sa musia usilovať mladí“. Tento chválospev na mňa hlboko zapôsobil.

Mladí ľudia by nemali byť bez ambícií, bez odhodlania rozlišovať veci a hľadať spravodlivosť a pravdu. …

1  Mladí ľudia by nemali mať oči, ktoré sú plné klamstva a predsudkov voči ostatným, a nemali by vykonávať deštruktívne a ohavné skutky. Nemali by byť bez ambícií, motivácie a nadšenej snahy zlepšovať sa. Nemali by byť skľúčení nad svojimi vyhliadkami ani v živote strácať nádej či vieru v budúcnosť. Mali by mať schopnosť vytrvalo kráčať po ceste pravdy, ktorú si teraz vybrali – splniť si želanie vydať celé svoje životy Mne.

2  Nemali by byť bez pravdy ani ukrývať pokrytectvo a nespravodlivosť – mali by pevne zaujímať správny postoj. Nemali by sa len nechať unášať, ale mali by mať odvážneho ducha, ktorý prináša obete, a mali by bojovať za spravodlivosť a pravdu. Mladí ľudia by mali byť statoční – nemali by sa podriadiť utlačovaniu silami temnoty a mali by transformovať význam svojej existencie. Nemali by sa zmieriť s nepriazňou osudu, ale mali by byť otvorení a úprimní a mať ducha odpúšťania voči svojim bratom a sestrám.

3  Mladí ľudia by nemali byť bez odhodlania rozlišovať veci a hľadať spravodlivosť a pravdu. Mali by ste sa usilovať o všetky krásne a dobré veci a získať realitu všetkých pozitívnych vecí. Mali by ste byť zodpovední voči svojmu životu, ktorý nesmiete brať ľahkovážne.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová pre mladých a starých

Pri počúvaní Božích slov som mala pocit, že Boh ma motivuje tvárou v tvár: nenechajte sa uniesť prevládajúcimi trendmi. Zistili ste, že nasledovanie Boha je správna cesta svetla, preto by ste mali rozhodne nasledovať túto cestu. Tiež som si uvedomila, že vďaka úžasnej Božej milosti som bola schopná prijať Božie dielo a čítať pravdu, ktorú Boh vyjadruje! Všetko, čo pochádza od Boha, je pozitívne, zatiaľ čo všetko, o čo sa ľudia usilujú v sekulárnom svete, je negatívne. Ak by som sa obávala, že ma ostatní nepochopia a nepodporia, a nasledovala svetské trendy, aby som sa ochránila, vari by som sa spolu s ľuďmi zo sekulárneho sveta len nepotácala v bahne? S vedením Božích slov som mala vieru a odvahu pevne sa držať svojich presvedčení a odišla som zo školy.

Uvažujúc o svojej ceste som si uvedomila, že to bolo vedenie Božích slov, ktoré mi umožnilo vidieť zradné pohnútky satana, ktorý využíva slávu a zisk na to, aby škodil ľuďom. Ba čo viac, Božie slová mi pomohli vyslobodiť sa z temnej priepasti honby za slávou a ziskom. Zažila som radosť a pokoj, ktoré mi priniesli Božie slová, a pochopila som dobré úmysly, s ktorými Boh prináša ľudstvu spásu. Túto vzácnu príležitosť som si musela vážiť a urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som sa vybavila pravdou, šírila evanjelium a svedčila o Bohu, aby som splatila Jeho lásku! Potom som začala konať službu polievania nováčikov. Nezväzovalo ma akademické štúdium ani obmedzenia v podobe obáv o budúce vyhliadky a mohla som sa naplno venovať svojej povinnosti. Mala som viac času na čítanie Božích slov a na to, aby som sa vybavila pravdou, a oveľa viac som sa zo svojej povinnosti naučila a získala. Vďaka Bohu za Jeho vedenie a spásu!