Keď som mala 15 rokov, otec zomrel na chorobu a naša rodina prišla o hlavu rodiny. Nedokázala som sa s tým zmieriť. Mala som pocit, že sa mi zrútil svet. Mama to tiež nezvládala, vážne ochorela a päť dní mala vysoké horúčky. Nikto z príbuzných neprišiel, lebo sa báli, že nás budú musieť zachraňovať. Odviedla som chorú mamu do nemocnice a ona sa zrútila na lavičku. Nikto jej neprišiel na pomoc a ja som upadla do zúfalstva. Pomyslela som si: „Práve mi zomrel otec. Ak sa niečo stane mame, čo budeme so sestrou robiť?“ Neskôr nám niekto zvestoval evanjelium Pána Ježiša. Vďaka Pánovej milosti sa mame polepšilo už po dvoch stretnutiach. Tak sme začali veriť v Pána. Keď som videla, ako Ho ukrižovali, aby vykúpil ľudstvo, bola som dojatá veľkou Božou láskou. Pán povedal svojim učeníkom: „Nasledujte Ma.“ (Mt 4, 19) „Tieto veci som vám povedal, aby ste mali vo Mne pokoj. Vo svete budete mať súženie, no radujte sa; Ja som premohol svet.“ (Jn 16, 33) Tieto slová ma naozaj utešili. Hlavne keď som počula o západných misionároch, ktorí zasvätili svoj život Pánovi. Inšpirovalo ma to, a tak som si pred Pánom predsavzala, že sa Mu vydám a budem hlásať evanjelium! Vtedy som mala pocit, že nič v živote nemá zmysel. Len nasledovať Pána, pracovať pre Neho a privádzať pred Neho ľudí sa mi zdalo zmysluplné a hodnotné. Tešila som sa na deň, keď budem môcť odísť z domu a kázať a pracovať pre Pána. Na jednom modlitebnom stretnutí som sa modlila k Pánovi a povedala som Mu o svojom želaní. Vtedy tam bola aj mama. Keď sme prišli domov, vynadala mi a povedala: „Ako môžeš byť taká hlúpa? Prečo si to povedala? Fajn, ver si v Pána, ale nevzdáš sa kvôli tomu štúdia. Musíš sa sústrediť na strednú školu. Príbuzní k tebe budú vzhliadať, len ak budeš úspešná.“ Zaváhala som. V duchu som si vravela: „Má pravdu. Rodina do mňa vkladá všetku nádej. Ak sa vzdám štúdia a pôjdem hlásať evanjelium, mamu to veľmi zraní. Starať sa o nás muselo byť náročné. Nemôžem jej spôsobiť ďalšiu bolesť.“ Tak som naďalej chodila do školy, zúčastňovala sa na stretnutiach aj kázňach a pochovala som túžbu kázať a pracovať pre Pána.

V júli 2001, keď som práve robila prijímačky na vysokú školu, som stretla niekoľko ľudí, ktorí šírili evanjelium o nebeskom kráľovstve. Spolu so sestrou sme čítali slová Všemohúceho Boha a vedeli sme, že On bol Pán, ktorý sa vrátil, aby vyjadril pravdu, vykonal dielo súdu počnúc Božím domom a aby raz a navždy očistil a spasil človeka. Bola som nadšená. Pán, na ktorého som tak dlho čakala, sa konečne vrátil, a počuť Jeho hlas a byť Ním osobne vedená a spasená bola Jeho veľká milosť! Keď som čítala Bibliu, závidela som Pánovým učeníkom, že si mohli kedykoľvek vypočuť Jeho učenie. Nikdy som si nemyslela, že ma postretne také šťastie ako ich. Myslela som na všetkých ľudí, ktorí túžili po Pánovom zjavení, ale nevedeli, že sa vrátil. Keďže som túto veľkú novinu počula skôr ako oni, vedela som, že musím šíriť evanjelium o nebeskom kráľovstve. Rozmýšľala som: „Bolo by skvelé, ak by som sa nedostala na vysokú. Potom by som mala pre mamu dobrý dôvod, prečo idem kázať a slúžiť Bohu.“

O týždeň neskôr som si išla po výsledky prijímačiek. Učiteľ mi s radosťou oznámil, že som sa dostala na dobrú vysokú školu. Spolužiaci ma chválili a hovorili: „Z našej provincie vybrali len desať ľudí z tisícov. Darilo sa ti, keď si sa dostala na túto vysokú školu.“ Keď som počula reakcie učiteľa a spolužiakov, bola som rozpoltená, pretože som si myslela, že ak by som na prijímačkách neuspela, mohla by som kázať evanjelium. Ale teraz, keď sa mama dozvedela, že som sa dostala na vysokú školu, bola by ešte viac proti tejto myšlienke. Keď som prišla domov, mama sa nevedela prestať usmievať, ale ja som sa cítila hrozne. Celé tie roky som sa tešila, že Pán príde a vezme nás späť do neba. Teraz prišiel a vyjadruje pravdu, aby nás osobne zachránil. Nechcela som premrhať takú vzácnu príležitosť. Keď sa príbuzní dozvedeli o prijímačkách, všetci mi prišli zablahoželať a dávali mi komplimenty. Ale ja som si pomyslela: „Všetci sú takí falošní. Keď mi zomrel otec, nikto z nich k nám neprišiel, ale teraz, keď som sa dostala na vysokú školu, sú tu všetci. Len dúfajú, že ak jedného dňa uspejem, budú vyzerať dobre.“ Čím viac som ich sledovala, ako o mňa prejavujú „záujem“, tým viac som videla, akí sú ľudia nevypočítateľní. Ale mama sa s nimi tak spokojne rozprávala. Vedela som, že je na mňa pyšná, že som sa dostala na vysokú školu a že ľudia si ju teraz kvôli mne vážia. Keby som sa rozhodla nenastúpiť na vysokú školu, mamu by to zničilo a naši príbuzní by nami opäť opovrhovali. Keď som si spomenula na mamine vtedajšie utrpenie kvôli tomu, ako sa k nám príbuzní správali, pomyslela som si: „Vychovať nás bolo pre mamu veľmi ťažké. Ak neurobím to, čo chce ona, naozaj by som ju sklamala. Moje srdce chce uspokojiť Boha, ale nemôžem takto ublížiť mame.“ Takže som cítila, že nemám na výber, musela som nastúpiť na vysokú školu. Keď som nastúpila, zistila som, že medzi chudobnými a bohatými študentmi je veľká priepasť. Tí z bohatých rodín sa na chudobných pozerali zvrchu a rozkazovali im. Už po dvoch týždňoch vojenského výcviku začali dvaja inštruktori chodiť s niekoľkými peknými dievčatami v triede. A keď mal spolužiak narodeniny, všetci sa snažili navzájom tromfnúť darčekmi. Chodili na veľkolepé obedy a zdalo sa mi, že spolužiaci sa navzájom len klamú a využívajú. Neexistovali tam žiadne skutočné priateľstvá. Bola som z toho znechutená. Nedokázala som si predstaviť, čo by sa zo mňa stalo po štyroch rokoch štúdia. V tom čase mi začal ešte viac chýbať cirkevný život a ostatní členovia cirkvi doma. Túžila som odísť z výšky a vrátiť sa k nim.

Po ďalších vyše troch mesiacoch trápenia na vysokej začali zimné prázdniny. Rozhodla som sa, že keď sa vrátim domov, konfrontujem mamu a poviem jej, že odchádzam zo školy.

Prvý deň po návrate domov som si pustila chválospev s Božími slovami: „Čistá láska bez poškvrny.“ „Pod slovom ‚láska‘ rozumieme čistý, ničím nepoškvrnený cit, rozumieme čistý, ničím nepoškvrnený cit, keď človek svojím srdcom miluje, cíti a prejavuje ohľaduplnosť. Láska nepozná žiadne podmienky, žiadne prekážky ani vzdialenosti. V láske niet upodozrievania, klamstva ani ľstivosti. Láska nemá nič spoločné s obchodom a nie je v nej nič nečisté. Ak miluješ, nebudeš klamať, sťažovať sa, zrádzať, vzdorovať, niečo si vynucovať ani sa snažiť získať nejakú vec alebo nejakú sumu. Pod slovom ‚láska‘ rozumieme čistý, ničím nepoškvrnený cit, keď človek svojím srdcom miluje, cíti a prejavuje ohľaduplnosť. Láska nepozná žiadne podmienky, žiadne prekážky ani vzdialenosti. V láske niet upodozrievania, klamstva ani ľstivosti. Láska nemá nič spoločné s obchodom a nie je v nej nič nečisté. Ak miluješ, potom sa s radosťou zasvätíš, ochotne budeš znášať ťažkosti, zladíš sa s Bohom, opustíš preňho všetko, čo máš, vzdáš sa svojej rodiny, svojej budúcnosti, svojej mladosti aj svojho manželstva. Ak nie, potom by tvoja láska vôbec nebola láskou, ale podvodom a zradou!“ (Nasledujte baránka a spievajte nové piesne) Božie slová mnou hlboko pohli. Cítila som sa nadšená, ale mala som výčitky. Predsavzala som si, že budem celý život nasledovať Boha, budem sa Ho snažiť spoznať a milovať. V láske nenájdeme klamstvo ani zradu. Ak by som Ho skutočne milovala, potom by som sa Mu zasvätila a vzdala sa pre Neho všetkého. Ale všetko to boli len slová. Keď prišlo na lámanie chleba, myslela som len na svoju rodinu a jej pocity. Boha som nemilovala. Oklamala a zradila som Ho. Potom som si prečítala úryvok Božích slov: „Pre každého, kto má snahu milovať Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy a spravodlivosť, za ktorými by nemohol pevne stáť. Ako by si mal žiť svoj život? Ako by si mal milovať Boha a využiť túto lásku na uspokojenie Jeho túžby? V tvojom živote nie je nič väčšie. V prvom rade musíš mať takéto snahy a vytrvalosť a nemal by si byť ako tí slabosi bez chrbtovej kosti. Musíš sa naučiť, ako prežívať zmysluplný život a zmysluplné pravdy a nemal by sa k sebe v tomto smere správať ľahostajne. Tvoj život prejde bez toho, aby si si to uvedomil. Budeš mať potom ďalšiu príležitosť milovať Boha? Môže človek milovať Boha, keď je mŕtvy? Musíš mať rovnaké ambície a svedomie ako Peter. Tvoj život musí byť zmysluplný a nesmieš so sebou hrať hry. Ako ľudská bytosť a človek, ktorý hľadá Boha, musíš byť schopný starostlivo zvážiť, ako zaobchádzať so svojím životom, ako by si sa mal obetovať Bohu, ako mať v Neho zmysluplnejšiu vieru a keďže Boha miluješ, ako by si Ho mal milovať spôsobom, ktorý je čistejší, krajší a lepší.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) V Jeho slovách som pocítila Božiu nádej pre človeka. Stretnúť Boha v našom živote je veľmi vzácne. Pred dvetisíc rokmi sa Pánovi učeníci stretli s Bohom a teraz túto vzácnu príležitosť nasledovať Ho a snažiť sa Ho spoznať a milovať ponúka mne. Ak by som neprekonala rodinné väzby, bála by som sa, že ublížim mame, a naďalej by som nasledovala svetskú cestu satana, nepremárnila by som svoj čas? Božie dielo na nikoho nečaká a Boh koná na zemi len krátko. Ak by som ho nechala ísť, už by som ho nikdy nenašla. Spomenula som si na Petra. Jeho rodičia chceli, aby sa stal funkcionárom, ale on nebol zviazaný rodinnými väzbami. Rozhodol sa nasledovať Boha, snažil sa Ho milovať a Pán ho zdokonalil. Aj keď som sa s Petrom nemohla porovnávať, vedela som, že by som sa mala snažiť spoznať a milovať Boha tak ako on. Tak by som viedla zmysluplný život. Už som sa necítila zviazaná rodinnými putami a rozhodla som sa, že tento raz Boha uspokojím!

Deň pred návratom do školy som mame veľmi úprimne povedala, že sa nevrátim. Vynadala mi a povedala: „Viem, že sa chceš školy vzdať kvôli Bohu, ale zakazujem ti to. Zabudni na to!“ Odvetila som jej: „Všetkých nás stvoril Boh. Mali by sme Ho uctievať. Je to správne a vhodné. Biblia nás okrem toho učí: ‚Nemilujte svet ani veci, ktoré sú vo svete. Ak človek miluje svet, niet v ňom Otcovej lásky.‘ (1 Jn 2, 15) Veriaci v Boha by nemali kráčať svetskou cestou v honbe za budúcimi možnosťami. To nie je Božia vôľa. Chcem nasledovať Boha a plniť si svoju povinnosť.“ Mama na to povedala: „Iné rodiny sú bohatšie ako my. Ak chcú, môžu všetok čas venovať službe Pánovi. Tvoj otec zomrel mladý, nemáme peniaze a naši príbuzní nami pohŕdajú. Načo som celé tie roky trpela? Urobila som to preto, aby si mohla ísť na vysokú, byť úspešná a mať dobrý život! Bolo to veľmi náročné. Už si takmer v cieli, a ty to chceš vzdať. Ako si mi mohla tak ublížiť?“ Keď to povedala, zoslabla som. Pomyslela som si: „Má pravdu. Ak pôjdem na vysokú školu, budem mať dobrú prácu a peniaze, takže už sa nad mamou nebudú povyšovať.“ Ale potom som sa zamyslela: „Môžem mať dobrý materiálny život a obdiv ostatných, ale keď Boh dokončí svoje dielo, tento satanov svet bude zničený a zostane len Kristovo kráľovstvo. Všetky pôžitky a márnosť sa rozplynú v dyme.“ Tak som mame odvetila: „Na zemi sme len hostia. Bez ohľadu na to, ako dobre žijeme, prídu po skončení Božieho diela spásy veľké katastrofy a naše životy budú zničené. Peniaze nič nezmenia. Pán Ježiš povedal: ‚Načo je dobré človeku, ak získa celý svet, ale príde o svoju dušu, alebo čo človek vymení za svoju dušu?‘ (Mt 16, 26)“ Mama ma však prerušila: „Nemám nič proti tvojej viere v Boha. Len to neber tak vážne. Ver v Boha, fajn, ale nevzdávaj sa sveta. Ako chceš inak prežiť šťastný život? Ako by som vás obe vychovala bez toho, aby som zarábala peniaze?“ Keď to povedala, uvedomila som si, že jej viera boli len slová. Bola rozpoltená. Chcela zároveň požehnania od Boha aj od sveta. Pokračovala som ďalej: „Bez Božieho požehnania ľudia nič nezarobia, aj keď tvrdo pracujú. To Boh rozhoduje, koľko peňazí v živote máme a bez pravdy je aj tak všetko nepodstatné.“ Ale nepočúvala ma a bola odhodlaná postaviť sa proti mojim želaniam. Zavolala mojej sesternici a tete a požiadala ich, aby sa so mnou porozprávali. Keď som videla, že mama neustúpi, veľmi ma to rozrušilo. Rozmýšľala som: „Prečo to nechápe?“ Netušila som, čo sa bude diať ďalej, tak som sa potichu pomodlila k Bohu a prosila Ho, aby mi pomohol prekonať, čo príde.

Mama zavolala domov všetkých príbuzných, ktorých mohla. Hneď ako prišiel strýko, nahnevane povedal: „Čo to má všetko s Bohom znamenať? Si primladá na to, aby si bola taká poverčivá.“ Teta zas povedala: „Mama chce pre teba len to najlepšie.“ Všetci sa na mňa oborili. Vedela som, že sú ateisti a že ma nebudú počúvať. Ak by som niečo povedala, rúhali by sa Bohu ešte viac, tak som radšej bola ticho. Zrazu sa strýko otočil a povedal mame: „Verí v Boha, pretože má strach, že zomrie v katastrofách, tak nech umrie ešte pred nimi. Zavolaj políciu a nechaj ich, nech ju zbijú elektrickými obuškami. Uvidíme, či bude veriť aj potom.“ Ani vo sne by mi nenapadlo, že by môj vlastný strýko mohol niečo také povedať. Zamyslela som sa: „Je to môj príbuzný alebo diabol?“ Na moje prekvapenie sa ich mama zastala a povedala: „Potrebuje disciplínu, je veľmi neposlušná!“ Keď som videla, že sa postavila na ich stranu a chce ma prinútiť vzdať sa viery, puklo mi srdce. Potom sa ozvala moja sesternica a povedala: „Ak prestaneš veriť a budeš sa sústrediť na vysokú, tak vám všetci pomôžeme. Postaráme sa o tvoju mamu a pomôžeme sestre nájsť dobrú prácu. Ale ak si vyberieš vieru, prerušíme s tvojou rodinou všetky väzby a odteraz, nech sa stane čokoľvek, nikomu z vás nepomôžeme. Už nebudeme príbuzní. Dobre si to rozmysli!“ Chcel ma odlákať od nasledovania Krista. Celý ten čas, čo som študovala na strednej škole, nám ani jeden z nich nepomohol! Teraz, keď som chcela nasledovať Boha a kráčať po správnej ceste, ma všetci prišli zastaviť a mali „pekné“ reči, aby ma nalákali. Bol to satanov plán a ja som naň nechcela naletieť. Ale potom som si pomyslela: „Ak sa naozaj nevrátim na vysokú, mamu to veľmi zraní. Toľko si vytrpela. Ako budem žiť s pocitom, že som jej spôsobila ešte viac bolesti?“ Potom som sa potichu pomodlila k Bohu. Povedala som: „Drahý Bože, nechcem Ťa opustiť. Viem, že nasledovať Ťa a usilovať sa o pravdu je správna cesta, ale keď pomyslím na mamu, som rozpoltená. Neviem, čo mám robiť. Pomôž mi, prosím.“ Potom som si spomenula na slová Všemohúceho Boha, ktoré hovoria: „Množstvo, ktoré musí jednotlivec vytrpieť, a vzdialenosť, ktorú musí prejsť na svojej ceste, určuje Boh a nikto nemôže skutočne pomôcť nikomu inému.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (6)) Zrazu som tomu porozumela. „Áno,“ pomyslela som si. „To Boh rozhoduje o tom, koľko človek trpí. Nezávisí to od nás a mamine utrpenie nezastavím tým, že zarobím veľa peňazí a dám jej ich. Zdrojom našej bolesti je satanova skazenosť a všetky satanské jedy a divoké túžby, ktoré v sebe máme. Ak ľudia nebudú uctievať Boha a neprijmú Jeho súd, aby boli očistení, nikdy sa nezbavia bolesti. Ale ak budú veriť v Boha a usilovať sa o pravdu, tak aj keď bude život náročný, s Božími slovami a Jeho požehnaním zažijú ten najšťastnejší život. Kedysi som si myslela, že usilovne študovať, zarábať veľa peňazí a získať si úctu ostatných zmierni mamine utrpenie. Ale to bolo jednoducho absurdné. Takmer som padla do satanovej pasce.“ S týmito myšlienkami sa moje odhodlanie posilnilo. Bez ohľadu na to, ako sa rúhali a hanobili Boha, moje srdce bolo pred Bohom pokojné a celý čas Ho vzývalo. Keď videli, že nič nehovorím, mama sa veľmi nahnevala. Vrazila do mňa a hodila ma na posteľ. Bola som šokovaná, že mi to urobila. Cítila som sa veľmi rozrušená a začala som plakať. Celý čas som sa však potichu modlila k Bohu, prosila som Ho, aby ma posilnil, aby som si pevne stála za svedectvom o Ňom a nevzdala sa. Spomenula som si na to, čo raz povedal Pán: „Kto nevezme svoj kríž a nebude Ma nasledovať, nie je Ma hoden.“ (Mt 10, 38) A Všemohúci Boh hovorí: „Mladí by mali mať schopnosť vytrvalo kráčať po ceste pravdy, ktorú si teraz vybrali – splniť si želanie vydať celé svoje životy Mne. Nemali by byť bez pravdy ani ukrývať pokrytectvo a nespravodlivosť – mali by pevne zaujímať správny postoj. Nemali by sa len nechať unášať, ale mali by mať odvážneho ducha, ktorý prináša obete, a mali by bojovať za spravodlivosť a pravdu. Mladí ľudia by mali byť statoční – nemali by sa podriadiť utlačovaniu silami temnoty a mali by transformovať význam svojej existencie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová pre mladých a starých) Božie slová mi dodali vieru, silu a dôveru, aby som sa držala cesty, ktorú som si zvolila.

Mama nešla pracovať na trh, ale zostala doma a sledovala mňa aj sestru ako jastrab. Hľadala v mojich veciach knihu Božích slov a kazety s chválospevmi a nahnevane povedala: „Odteraz ani jedna z vás nemôže chodiť na stretnutia. Budem s vami všade chodiť. Zistím, kde prebiehajú vaše stretnutia.“ Cítila som sa ako v domácom väzení. Prišla som o slobodu vo vlastnom domove. Nemohla som čítať Božie slová, neodvážila som sa so sestrou rozprávať o viere a už vôbec nie o cirkevnom živote. Bolo to veľmi skľučujúce. Neustále som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby nám ukázal východisko. O niekoľko dní bola mama na záchode. Sestra ma kryla a ja som vzala svoju knihu Božích slov i kazety s chválospevmi a utekala som do domu sestry Tang, ktorá bola našou cirkevnou vedúcou. Povedala som jej, čo sa stalo a čo si o tom myslím. Povedala som: „Zo slov Všemohúceho Boha viem, že nasledovanie Boha je cestou svetla k spáse. Chcem si plniť svoju povinnosť v cirkvi, ale mama mi v tom bráni. So sestrou nemôžeme chodiť na stretnutia. Prečo sa nám to všetko deje?“ Sestra Tang mi v duchovnom spoločenstve trpezlivo hovorila: „Tlak členov rodiny je v skutočnosti satanovým vyrušovaním a manipuláciou. Chceme sa vydať Bohu, ale satan používa naše rodiny, aby nás zastavil, a naše slabosti, aby na nás zaútočil, nech zradíme Boha a nie sme spasení. Mali by sme sa spoliehať na Boha, že prezrie jeho plány.“ Potom mi prečítala úryvok z Božích slov: „V každom kroku diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá, že ide o vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudského plánovania alebo vyrušovania. V zákulisí je však každá časť diela a všetko, čo sa deje, stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si, aby ľudia stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí sa satan stavil s Bohom a na pozadí toho, čo sa prihodilo Jóbovi, boli ľudské skutky a ľudské vyrušenia. Za každým krokom diela, ktoré Boh vo vás koná, je satanova stávka s Bohom – za všetkým je boj. … Keď v duchovnej oblasti bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, kedy Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Tieto slová mi ukázali, že ak chcem nasledovať Krista v tomto temnom a zlom svete, nebude to ľahké. Bude to plné duchovných bojov a náročných rozhodnutí. Všemohúci Boh teraz koná dielo súdu, poslednú a najdôležitejšiu etapu očistenia a spásy ľudí. Boh dúfa, že každý, kto získa Jeho pravdu a život, bude zachránený a prežije. On však ľudí nenúti. Necháva nás, aby sme sa rozhodli sami. Mama chcela, aby som išla na vysokú školu, študovala a bola úspešná. Nechápala však pravdu. Bola oklamaná satanovými jedmi a nedokázala vidieť prázdnotu takéhoto snaženia. Nemohla som ju počúvať a zvoliť si nesprávnu cestu. Sestra Tang pokračovala: „Chápete, aké je nezmyselné usilovať sa o vzdelanie, rozhodli ste sa vydať Bohu a vybrali ste si cestu hľadania pravdy. To je pre Boha prijateľné. Ale to, akú životnú cestu si vyberiete, je len na vás. Musíte sa viac modliť a hľadať.“ Pomyslela som si: „Áno. Možno som rozhodnutá nasledovať Krista, ale mama ma sleduje ako jastrab a hovorí, že chce odhaliť miesto našich stretnutí. Ak sa nevrátim na vysokú školu, určite spôsobí problémy bratom a sestrám.“ Tak som mojej mame povedala, že by som sa vrátila na vysokú školu.

Keď som tam prišla, požiadala som o prerušenie štúdia, a to mi bolo schválené. Ale moja mama to neschválila. Len plakala a hovorila, ako trpela a aké ťažké bolo vychovávať mňa a moju sestru. Keď som ju tak videla, veľmi ma to rozrušilo a pomyslela som si: „Mama si pri našej výchove veľa vytrpela a ja som jej to neoplatila. Ak neurobím to, čo chce, nebude zo mňa nevďačná dcéra?“ Rýchlo som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, čo mám robiť? Pomôž mi, prosím.“ Vtedy mi prišiel na um úryvok z Božích slov: „Keď nastane teplá jar a kvety zakvitnú, keď bude všetko pod nebom pokryté zeleňou a všetky veci na zemi budú na mieste, potom všetci ľudia a veci postupne vstúpia do Božieho napomínania a vtedy sa ukončí celé Božie dielo na zemi. Boh už nebude konať ani žiť na zemi, pretože Jeho veľkolepé dielo bude dosiahnuté. Nedokážu ľudia na tento krátky čas odložiť nabok svoje telo? Aké veci môžu rozorvať lásku medzi človekom a Bohom? Kto dokáže zničiť lásku medzi človekom a Bohom? Sú to rodičia, manželia, sestry, manželky alebo bolestivé zušľachťovanie? Môžu pocity vedomia vymazať v človeku Boží obraz? Sú ľudská zadlženosť a činy človeka voči človeku jeho vlastným konaním? Môže ich človek napraviť? Kto sa dokáže ochrániť? Dokážu ľudia zabezpečiť sami seba? Kto sú tí silní v živote? Kto Ma dokáže opustiť a žiť sám pre seba?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výklad záhad „Slová Boha celému vesmíru“, 24. a 25. kapitola) Božie slová mi ukázali, že Boh riadi a predurčuje život každého z nás. Zdalo sa, že ma vychovala mama, ale v skutočnosti naše životy pochádzajú od Boha. Je to Boh, kto sa o nás stará a vychováva nás. Výchova detí je len povinnosť, ktorú plnia rodičia, a nikto nikomu nič nedlhuje. Boh mi poskytol všetko, čo som potrebovala, a pripravil mi ľudí a veci, aby ma priviedol pred seba, aby som prijala Jeho spásu. Božia láska je taká veľká! Od Boha som si vychutnávala veľa vecí, ale vôbec som sa Mu neodvďačila. Kvôli tomu, čo sa stalo, sa zo sľubu, ktorý som dala Bohu, stalo klamstvo. Bol to Boh, Stvoriteľ, ktorému som bola dlžníkom. Keď som premýšľala o tom, že súčasné Božie dielo na zemi bude krátke, ako bolo dielo Pána Ježiša, musela som si vážiť túto vzácnu šancu splatiť Božiu lásku tým, že si splním povinnosť ako Jeho stvorenie. A práve keď som sa rozhodla nasledovať Krista, veci sa nečakane zmenili. Mama sa dopočula, že ak vynechám priveľa hodín, tak ma vylúčia, a bála sa, že už nebudem môcť chodiť na vysokú školu. Súhlasila teda s mojím návratom domov. Keď som prišla domov, varovala ma: „Už viac nemôžeš veriť v Boha. Nájdeš si tu prácu a rok budeš pracovať. Potom sa vrátiš na vysokú.“ Sľúbila som jej to, ale vnútri som si pomyslela: „Boh ma predurčil, aby som nasledovala Krista, a to je moja voľba. Len tak sa jej nevzdám.“

Našla som si prácu a navštevovala som pracovné aj cirkevné stretnutia a vo voľnom čase som spolu s ostatnými kázala evanjelium. Praktizovaním Božích slov som postupne pochopila niektoré pravdy a tiež to, že život je zmysluplný, len keď nasledujeme pravdu. Moje presvedčenie nasledovať Boha vzrástlo. Bohu vďaka! Skôr ako som sa nazdala, nastal čas vrátiť sa do školy a ja som musela urobiť konečné rozhodnutie: Rozhodla som sa pre Boha. V tichosti som sa pomodlila k Bohu. Povedala som: „Drahý Bože, prosím, dodaj mi vieru stáť si pevne za svojím svedectvom v tejto skúške.“ Po mojom stretnutí v ten deň som prišla domov a našla som mamu, ako si balí veci. Zistila som, že susedka predstavila mame muža, za ktorého sa chystá vydať. Bola som prekvapená a zranená a pomyslela som si: „Mama odchádza? Kto sa o nás bude starať?“ Spýtala som sa jej, či nás už nechce. Odpovedala: „To nie ja vás už nechcem. Ste odhodlané veriť v Boha a ja sa na vás už nemôžem spoľahnúť. Dám vám poslednú šancu. Toto je číslo na môjho snúbenca. Ak sa vrátiš do školy, zavolaj na toto číslo, keď prídeš domov na návštevu, a ja po teba prídem. Ale ak obe trváte na svojej viere, už vám viac nebudem pomáhať.“ Jej slová ma znepokojili. Bola som rozhodnutá ísť cestou viery, ale potom by nás už mama neprijala. Bola som ešte mladá a mala som malú sestru. Kde by sme žili? Skôr ako som si to mohla premyslieť, mama nás vzala na autobus do školy. Cestou som premýšľala o tom, čo sa deje. Za jediný deň sa zo mňa a mojej sestry stali tuláčky bez domova. Ťažko som to znášala. Sestra bezmocne povedala: „Mama nás už nechce. Čo budeme robiť, ak sa nevrátiš do školy?“ Sestrine slová sa mi zarezali do srdca. Premýšľala som: „Mama tu pre nás vždy bola. Teraz nemáme žiadnych priateľov ani rodinu a mama sa znova vydáva. Ako budeme žiť, ak sa nevzdám viery v Boha? Kam pôjdeme? Čo mám robiť?“ Veľmi ma to bolelo a bola som slabá, tak som sa modlila k Bohu. Povedala som: „Drahý Bože, už ďalej nevládzem. Chcem Ťa uspokojiť, ale už mi došla viera a sila pokračovať. Viem, že si toho pre mňa veľa urobil, ale som príliš slabá. Nestojím za záchranu.“ Práve vtedy sa mi v mysli zjavil úryvok Božích slov: „Keď príde deň, keď sa toto dielo rozšíri a uvidíš jeho celistvosť, budeš ľutovať a v tom čase budeš ako obarený. Existujú požehnania, ty sa však z nich nevieš tešiť, a existuje pravda, ty ju však nehľadáš. Neprivolávaš si na seba opovrhovanie? … Nik nie je hlúpejší než tí, ktorí videli spasenie, no nesnažia sa ho získať. Takíto ľudia sa nevedia nasýtiť telom a tešia sa zo satana.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Pomyslela som si: „Áno. Božie dielo sa čoskoro skončí a videla som pravú cestu. Ak sa rozhodnem uspokojiť svoje telo, pretože neznesiem telesné utrpenie, po skončení Božieho diela premárnim túto vzácnu príležitosť získať pravdu a zostanú mi len výčitky.“ Premýšľala som nad posledným rokom, ktorý som strávila plnením povinnosti v cirkvi. Aj keď bratia a sestry pochádzali z rôznych kútov sveta, všetci sa k sebe správali úprimne a s láskou. S láskou poukazovali na vzájomné skazené povahy a v duchovnom spoločenstve o pravde sa navzájom podporovali, presne ako v rodine. Polievaná a živená Božími slovami som pochopila niektoré pravdy a postupne som porozumela mnohým veciam o svete. Videla som, že len slová Všemohúceho Boha môžu ľudí očistiť a zachrániť a že nasledovanie Krista je cestou svetla k spáse. Musela som sa rozhodnúť. Boh mi dal život aj všetko ostatné. Plnenie povinnosti ako stvorenej bytosti bolo úplne oprávnené! Mama nepodporovala moju vieru, ale chcela, aby som sa usilovala o vzdelanie a bola úspešná. Ak by som urobila to, čo chcela ona, a vybrala si nesprávnu cestu, bola by som stále viac skazená satanom a skončila by som potrestaná a zničená. Vzdelanie ma nemohlo oslobodiť od skazenej povahy ani ma očistiť. Zachrániť nás môže len Boh. Ak by ma rodina nechcela, stále by som mala Boha. Keď som si spomenula na všetko, čo sa stalo, koľkokrát som bola slabá, ale Božie slová ma podporili, pomáhali mi a dodávali mi silu. V najslabšej chvíli, keď som chcela Boha opustiť, ma Božie slová chytili za srdce. Božia láska je tá najskutočnejšia vec na svete! Keď som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si, koľko som Bohu dlžná a moja dôvera sa vrátila. Utrela som si slzy a povedala som to sestre: „Boh je jediný, na koho sa môžeme spoľahnúť a povedie nás. Vráťme sa do cirkvi.“ Na druhý deň sme sa autobusom vrátili domov a začali sme si plniť povinnosti v cirkvi. Bohu vďaka! Božie slová ma viedli k prekonaniu telesnej slabosti a zvoleniu si tej najjasnejšej cesty.