Posledných pár rokov v cirkvi zodpovedám za prácu na odstraňovaní ľudí. A keďže už túto povinnosť konám dosť dlho a pochopila som niektoré princípy, zvyčajne som v nej nepociťovala veľký tlak a prácu som vedela hravo dokončiť. Ani som si to neuvedomila a pri konaní povinnosti som sa začala riadiť vlastnými rozmarmi a pracovať pozvoľným tempom. Netrvalo dlho a vodcovia požiadali o komplexné vyšetrovanie s cieľom odhaliť osoby, ktoré treba vyčistiť. Odovzdala som im zoznam s menami identifikovaných osôb. Vodcovia sa ma neskôr často pýtali na detaily o každom jednom človeku, ktorý na ňom bol, a vyzvedali, kedy budem môcť dokončiť triedenie podkladov k vyčisteniu a tak ďalej. Zoči-voči ich dohľadu a kontrole som si pomyslela: „Veď už na tom pracujem, alebo nie? Predsa tu len nečinne nesedím. Vari mi neveríte? Ako sa dajú tak rýchlo doplniť a overiť údaje? Prečo ma tak pozorne sledujete? Nemôžete mi dať trochu voľnosti?“ Potom som si však uvedomila, že ak to urýchlene nedokončím, vodcovia môžu povedať, že mi chýba bremeno, a tak som nemala na výber a musela som údaje overiť a doplniť čo najrýchlejšie. Následne som si každý deň do poslednej minúty zaplnila program. Pri konaní povinnosti mi to dávalo pocit, že som obmedzovaná a utláčaná. Keď som neskôr podávala správu o svojej práci, nedodala som zoznam mien určitých ľudí, ktorých som vyšetrovala. Vodcovia si mysleli, že tú úlohu mám už skoro hotovú, a prestali moju prácu sledovať a kontrolovať tak často ako predtým. Stratila som tak pocit naliehavosti. Niekedy som cestu do kostola kvôli doplneniu podkladov odkladala až do poobedia, hoci som to, samozrejme, mohla urobiť už ráno, a nemala som ani jasný plán, takže som všetko robila len tak z popudu. Vodcovia sa neskôr dozvedeli, že som im nenahlásila zoznam mien určitých ľudí, ktorých bolo treba vyčistiť. Orezali ma za svojvoľné konanie svojej povinnosti a to, že som neprijímala dohľad a vôbec som nebrala ohľad na prácu cirkvi. Veľmi som vtedy odolávala a myslela som si, že som im len nenahlásila kompletný zoznam, lenže to neznamenalo, že som na tom nepracovala. A navyše som svoju povinnosť nezdržala.

Neskôr som si prečítala Božie slová: „Antikristi zakazujú iným zasahovať do ich práce, pýtať sa na ňu alebo na ňu dohliadať. Bez ohľadu na to, aké opatrenia urobí Boží dom, aby sledoval ich prácu, dozvedel sa o nej viac alebo na ňu dohliadal, použijú všetky možné techniky, aby ich zmarili a odmietli. Keď napríklad niektorí ľudia dostanú pridelený projekt zhora, prejde istá chvíľa, keď nenastane žiaden pokrok. Nepovedia tomu hore, či na tom pracujú, ako im to ide a ani to, či sa stretli s nejakými ťažkosťami alebo problémami. Nedávajú žiadnu spätnú väzbu. Niektoré práce sú naliehavé a neznesú odklad, no oni zámerne otáľajú, naťahujú čas a dokončenie práce im trvá dlho. Potom musia prísť otázky zhora. Keď k tomu ten zhora pristúpi, títo ľudia považujú takéto otázky za neznesiteľne trápne a v srdci im odolávajú: ‚Ešte je to len niečo vyše desať dní, odkedy mi bola táto práca pridelená. Ešte som sa ani nestihol zorientovať a už prišli otázky zhora. Požiadavky nadriadených na ľudí sú jednoducho privysoké!‘ Cieľom týchto otázok je hľadať chyby, o to im ide. Aký je v tom problém? Povedz Mi, nie je to celkom normálne, že zhora prichádzajú otázky? Sčasti ide o túžbu vedieť viac o stave, v akom je postup práce, ako aj o to, aké ťažkosti je ešte potrebné vyriešiť; okrem toho je to túžba vedieť viac o tom, akú kvalitu majú ľudia, ktorým bola táto práca pridelená, a či budú skutočne schopní vyriešiť problémy a konať prácu dobre. Ten zhora chce poznať skutočnosti také, aké sú, a väčšinou kladie otázky za takýchto okolností. Nie je to niečo, čo by mal robiť? Ten zhora sa obáva, že nevieš riešiť problémy a nedokážeš zvládnuť prácu. Preto kladie otázky. Niektorí ľudia takýmto otázkam celkom odolávajú a odmietajú ich. Nie sú ochotní dovoliť, aby sa ľudia pýtali, a keď dostávajú otázky, odolávajú a majú obavy, pričom neustále dumajú: ‚Prečo sa stále pýtajú a chcú vedieť viac? Je to preto, že mi nedôverujú a pozerajú sa na mňa zhora? Ak mi nedôverujú, potom nech ma nepoužívajú!‘ Nikdy nerozumejú otázkam a dohľadu zhora, ale odolávajú im. Majú takí ľudia rozum? Prečo nedovolia, aby zhora prichádzali otázky a bol nad nimi dohľad? Okrem toho, prečo odolávajú a vzdorujú? V čom je tu problém? Nezáleží im na tom, či svoju povinnosť vykonávajú efektívne alebo tak, že tým brzdia postup práce. Pri konaní svojej povinnosti nehľadajú pravdu-princípy, ale robia čokoľvek, čo sa im zachce. Nezamýšľajú sa nad výsledkami alebo efektívnosťou práce, vonkoncom nehľadia na záujmy Božieho domu a už vôbec neuvažujú nad tým, čo Boh zamýšľa a vyžaduje. Myslia si: ‚Mám svoje vlastné spôsoby a postupy, ako konať svoju povinnosť. Nemajte na mňa prílišné nároky a nevyžadujte odo mňa ani priveľa podrobností. Je to dosť dobré na to, aby som mohol konať svoju povinnosť. Nemôžem sa príliš unaviť ani príliš veľa trpieť.‘ Nerozumejú otázkam a snahám zhora dozvedieť sa viac o ich práci. Čo im chýba, že nemajú toto pochopenie? Nie je to podriadenosť? Nie je to pocit zodpovednosti? Vernosť? Ak by boli skutočne zodpovední a verní pri konaní svojej povinnosti, odmietli by vari otázky zhora ohľadom svojej práce? (Nie.) Boli by schopní pochopiť to. Ak to naozaj nedokážu pochopiť, je len jedna možnosť: svoju povinnosť vnímajú ako svoje povolanie a svoje živobytie a využívajú ju, pričom povinnosť, ktorú konajú, vnímajú po celý čas ako predpoklad a páku na vyjednávanie, za ktorú môžu získať odmenu. Urobia len trochu ukážkovej práce, aby to stačilo tomu zhora, bez akejkoľvek snahy prijať Božie poverenie ako svoju povinnosť a svoj záväzok. A tak keď dostanú zhora otázky týkajúce sa ich práce alebo sú podrobení dohľadu, nastavia sa odmietavo a odolávajú. Nie je to vari tak? (Je.) Z čoho vychádza tento problém? V čom je jeho podstata? Spočíva v tom, že ich postoj k projektu práce je chybný. Myslia len na telesné pohodlie a komfort a na svoje vlastné postavenie a pýchu namiesto toho, aby mysleli na efektívnosť práce a záujmy Božieho domu. Vôbec sa nesnažia konať podľa pravdy-princípov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Druhá časť)) Boh odhaľuje, že antikristi nechcú dovoliť, aby na ich prácu niekto dohliadal. Keď ju ich vodcovia kontrolujú a prešetrujú, majú chuť odolávať, robia veci tak, ako sa im zachce, a nestarajú sa to, či je ich práca efektívna. Ako som tak nad sebou uvažovala, v niečom som sa správala podobne. Keď sa ma vodcovia pýtali, ako napredujem v práci, veľmi som chcela odolávať a myslela som si, že som predsa nebola nečinná a že na mňa príliš tlačili. A hoci som potom v práci pokračovala, robila som to neochotne. Dokonca som ich oklamala tým, že som im čestne nehlásila detaily o osobách, ktoré odhalilo vyšetrovanie, a znemožnila som im dohliadať na moju prácu, aby som svoju povinnosť mohla konať tak, ako sa mi zapáči, a podľa vlastných plánov. Navonok som síce nečinná nebola, no môj neuponáhľaný prístup, s ktorým som veci konala rutinne, priamo ovplyvnil postup práce. Uvedomila som si, že mi v mojej povinnosti chýbal zmysel pre zodpovednosť a nedalo sa na mňa spoľahnúť.

Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Mať vodcu, ktorý dohliada na vašu prácu, je dobré. Prečo? Pretože to znamená, že preberá zodpovednosť za prácu cirkvi; je to jeho povinnosť, jeho zodpovednosť. Schopnosť plniť si túto zodpovednosť dokazuje, že je kompetentným vodcom, že je dobrým vodcom. Ak by ste dostali absolútnu slobodu a ľudské práva a mohli by ste robiť, čo sa vám zachce, nasledovať svoje túžby a užívať si úplnú slobodu a demokraciu a bez ohľadu na to, čo a ako by ste urobili, vodca by sa do vás nestaral ani na vás nedohliadal, nikdy by sa vás nič nepýtal, nekontroloval by vašu prácu, neozval by sa pri výskyte problémov a iba by vás prehováral alebo s vami vyjednával, bol by to dobrý vodca? Očividne nie. Takýto vodca vám škodí. Je zhovievavý k vašim zlým skutkom, dovoľuje vám ísť proti princípom a robiť to, čo sa vám zachce – tlačí vás do ohnivej jamy. Toto nie je zodpovedný vodca podľa štandardov. Na druhej strane, ak je vodca schopný pravidelne na vás dohliadať, identifikovať problémy vo vašej práci a včas vás napomenúť alebo vyhrešiť a odhaliť, včas napraviť vaše nesprávne snaženia a odchýlky pri konaní vašej povinnosti a pomôcť pri nich a pri jeho dohľade, výčitkách, opatreniach a pomoci sa váš nesprávny postoj k povinnosti zmení, dokážete sa zbaviť niektorých absurdných názorov, postupne sa obmedzia vaše vlastné predstavy a veci vyplývajúce z impulzívnosti a dokážete pokojne prijať výroky a názory, ktoré sú správne a v súlade s pravdou-princípmi, nie je to pre vás prospešné? Výhody sú vskutku nesmierne!“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (7)) Božie slová mi pomohli pochopiť, že dohliadať na prácu a podrobne sa ňou zaoberať je vodcovskou povinnosťou. Svedčí to aj o tom, že sú za svoje povinnosti zodpovední a snažia sa dobre konať cirkevnú prácu. Keď ľudia, ktorí skutočne majú svedomie a rozum, čelia dohľadu vodcov, často nad sebou uvažujú a vo svojich povinnostiach včas zhŕňajú a naprávajú odchýlky a problémy, aby v nich dosiahli lepšie výsledky. Spomenula som si, že keď som s prácou na odstraňovaní iba začala, nechápala som žiadne princípy. Až po tom, čo sa so mnou bratia a sestry v duchovnom spoločenstve niekoľkokrát porozprávali a pomohli mi, som niektoré dokázala pochopiť a naučiť sa trochu rozlišovať správanie rôznych ľudí. Konať túto povinnosť pre mňa bolo zvláštnou priazňou a bola v tom Božia milosť. Keďže mi cirkev zverila túto úlohu, mala som sa tej povinnosti chopiť a z celého srdca aj zo všetkých síl sa čo najviac snažiť zaistiť hladké napredovanie práce. Tým by som ukázala, že mám svedomie a rozum. Lenže ja som svoju povinnosť konala iba ležérne a bez úvah o pokroku práce som sa uspokojila s tým, že len mám isté úlohy. Dokonca som vodcov oklamala tým, že som nenahlásila určité detaily, aby som im zabránila v kontrole a dozeraní na moju prácu. Ako som mohla tvrdiť, že mám svedomie a ľudskú prirodzenosť, keď som svoju povinnosť konala takto? Stále som sa vyhýbala dohľadu a nechcela som byť obmedzovaná. To síce poskytovalo úľavu môjmu telu, ale zdržiavalo prácu a nútilo ma páchať priestupky. Bola som neuveriteľne hlúpa!

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Len čo je povinnosť? Je to poverenie, ktoré ľuďom zveril Boh, je to časť diela Božieho domu a je to zodpovednosť a záväzok, ktorý by mal mať každý príslušník Božieho vyvoleného národa. Je povinnosť tvoja kariéra? Je to osobná rodinná záležitosť? Je spravodlivé povedať, že keď ti pridelia povinnosť, stane sa tvojou osobnou záležitosťou? Vôbec to nie je tak. Ako by si si teda mal plniť svoju povinnosť? Konaním v súlade s Božími požiadavkami, slovami a normami a založením svojho správania na pravde-princípoch, nie na subjektívnych ľudských túžbach. Niektorí ľudia hovoria: ‚Keď mi zveria nejakú povinnosť, nie je to moja vlastná záležitosť? Moja povinnosť je moja zodpovednosť, a keď dostanem niečo na zodpovednosť, nie je to moja vlastná záležitosť? Keď k nej budem pristupovať ako k svojej záležitosti, neznamená to, že ju spravím poriadne? Urobil by som ju poriadne, keby som k nej nepristupoval ako k svojej záležitosti?‘ Sú tieto slová správne, alebo nesprávne? Sú nesprávne; sú v rozpore s pravdou. Povinnosť nie je tvoja vlastná záležitosť, je to Božia záležitosť, súčasť Božieho diela a ty musíš konať, ako Boh žiada; len ak budeš svoju povinnosť vykonávať so srdcom podriadeným Bohu, môžeš dosiahnuť dostatočnú kvalitu. Ak svoju povinnosť vykonávaš vždy podľa vlastných predstáv a domnienok a podľa toho, k čomu sám inklinuješ, potom štandard nikdy nesplníš. Ak vždy vykonávaš svoju povinnosť tak, ako chceš ty sám, nie je to vykonávanie povinnosti, pretože to, čo robíš, nespadá pod Božie riadenie, a nie je to dielo Božieho domu; namiesto toho plníš vlastnú misiu, vykonávaš vlastné úlohy a Boh si to preto nebude pamätať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba hľadaním pravdy-princípov môže človek dobre plniť svoju povinnosť) Z Božích slov som pochopila, že povinnosti pochádzajú od Boha a že sú záväzkom i úlohou každého, kto Ho nasleduje. Nie je to ako s riadením domácnosti, pri ktorom si každý môže robiť veci tak, ako sa mu zachce. Naopak, ľudia by mali hľadať pravdu a konať svoje povinnosti podľa princípov. V cirkvi som mala na starosti prácu na odstraňovaní. Boh od tejto povinnosti vyžaduje, aby sa z cirkvi čo najskôr odstránili antikristi, zlí ľudia a pochybovači a aby sa tak bratom a sestrám zaistil dobrý cirkevný život. No ja som nebrala ohľad na Božie úmysly. Nerozmýšľala som, ako rýchlo a podľa princípov vykonať túto prácu, a namiesto toho som každý deň myslela na to, ako svojmu telu spraviť pohodlie a vyhnúť sa utrpeniu a únave. Konala som svoju povinnosť svojvoľne, ležérne a bez náhlenia. Nepokročila som v úlohách, ktoré sa dali dokončiť skôr, zdráhala som sa urobiť viac, aj keď som mohla, a úmyselne som zatajila zoznam mien ľudí, ktorí spĺňali kritériá na vyčistenie z cirkvi. Zamedzila som vodcom v zisťovaní presného priebehu práce, aby na mňa nemohli dohliadať a aby som nebola príliš zaneprázdnená alebo unavená. A v záujme pohodlia vlastného tela som klamala a podvádzala. Naozaj som si túto povinnosť nezaslúžila!

Neskôr som nad sebou uvažovala. Prečo som sa zdráhala prijať dohľad a vždy som veci chcela robiť po svojom? Potom som si prečítala tento úryvok Božích slov: „Akí sú ľudia, ktorí sa venujú svojej riadnej práci? Sú to ľudia, ktorí svoje základné potreby ako jedlo, oblečenie, prístrešie a dopravu vnímajú jednoducho. Pokým sú tieto veci podľa normálneho štandardu, stačí im to. Viac im záleží na ich životnej ceste, ich poslaní ako ľudských bytostí, ich životných vyhliadkach a hodnotách. O čom celý deň premýšľajú neperspektívni ľudia? Stále premýšľajú o tom, ako sa uliať, ako to zahrať tak, aby sa vyhli zodpovednosti, ako sa dobre najesť a zabaviť, ako žiť v telesnej pohode a pohodlí bez toho, aby brali do úvahy riadne záležitosti. Preto sa cítia potláčaní v podmienkach a prostredí, v ktorom konajú svoje povinnosti v Božom dome. … Títo jednotlivci, ktorí sa nevenujú riadnej práci a ktorí si robia, čo sa im zachce, nechcú tieto poriadne veci robiť. Konečným cieľom, ktorý chcú dosiahnuť tým, že robia to, čo sa im chce, je telesné pohodlie, potešenie a pohoda a tiež to, aby neboli žiadnym spôsobom obmedzovaní a ani ukrivdení. To znamená, aby mohli jesť dostatok všetkého, na čo majú chuť, a robiť si, čo sa im zachce. Je to práve pre kvalitu ich ľudskej prirodzenosti a ich vnútorné úsilia, prečo sa často cítia utláčaní. Bez ohľadu na to, ako s nimi budete hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, oni sa nezmenia a ich potláčanie sa nevyrieši. Jednoducho taký je tento druh ľudí, ku ktorému patria aj oni; sú to len veci, ktoré sa nevenujú svojej riadnej práci. Hoci sa na prvý pohľad nezdá, že by páchali nejaké veľké zlo alebo že by boli zlými ľuďmi, a hoci sa zdá, že len nedodržiavajú princípy a predpisy, v realite je ich prirodzenosť-podstata taká, že sa nevenujú svojej riadnej práci a nenasledujú správnu cestu. Takýmto ľuďom chýba svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti a nemôžu dosiahnuť inteligenciu normálnej ľudskej prirodzenosti. Nepremýšľajú, neuvažujú a neusilujú sa o ciele, o ktoré by mali usilovať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, ani na životné postoje a spôsoby existencie, ktoré by si mali ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou osvojiť. Ich myseľ je každý deň naplnená myšlienkami na to, ako nájsť telesnú pohodu a potešenie. V prostredí života cirkvi však nemôžu uspokojiť svoje telesné preferencie, a tak sa cítia nepríjemne a potláčaní. Tak vznikajú tieto ich emócie. Povedzte Mi, nie je život takýchto ľudí vyčerpávajúci? (Je.) Sú ich životy poľutovaniahodné? (Nie, nie sú poľutovaniahodné.) Je to tak, nie sú poľutovaniahodné. Jemne povedané, je to taký druh ľudí, ktorí sa nevenujú svojej riadnej práci. Čo sú to za ľudia v spoločnosti, ktorí sa nevenujú riadnej práci? Sú to zaháľači, hlupáci, povaľači, chuligáni, výtržníci a flákači – takíto ľudia. Nechcú sa učiť žiadnym novým zručnostiam ani schopnostiam, nechcú budovať serióznu kariéru ani si nájsť prácu, aby mohli vyžiť. Sú to zaháľači a flákači spoločnosti. Preniknú do cirkvi a potom chcú dostať niečo za nič a získať svoj podiel požehnaní. Sú to oportunisti. Títo oportunisti nikdy nie sú ochotní konať svoje povinnosti. Ak veci nejdú podľa ich predstáv, hoci len trochu, cítia sa potláčaní. Vždy túžia po slobodnom živote, nechcú vykonávať žiadnu prácu, a predsa chcú jesť dobré jedlo a nosiť pekné oblečenie, jesť, čo sa im zachce, a spať, kedy sa im zachce. Myslia si, že keď nadíde takýto deň, bude určite nádherný. Nechcú znášať ani trochu útrap a túžia po živote plnom pôžitkov. Týmto ľuďom sa dokonca zdá žitie vyčerpávajúce, sú spútaní negatívnymi emóciami. Často sa cítia unavení a zmätení, pretože nemôžu robiť, čo sa im zachce. Nechcú sa venovať riadnej práci ani riešiť svoje riadne záležitosti. Nechcú zotrvávať pri určitej práci a robiť ju neustále od začiatku do konca, brať ju ako svoje povolanie a povinnosť, ako svoj záväzok a zodpovednosť; nechcú ju dokončiť a dosiahnuť výsledky či ju vykonávať čo najlepšie. Nikdy takýmto spôsobom neuvažovali. Chcú konať len povrchne a svoju povinnosť využívať ako prostriedok na živobytie. Keď čelia slabšiemu tlaku alebo nejakej forme kontroly, alebo keď sa na nich kladú trochu vyššie nároky, alebo keď musia prevziať trochu zodpovednosti, cítia sa nepríjemne a potláčaní. Vynárajú sa v nich tieto negatívne emócie, zdá sa im vyčerpávajúce žiť a sú nešťastní. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa takýmto ľuďom zdá vyčerpávajúce žiť, je, že im chýba rozum. Ich rozum je oslabený, celé dni sa oddávajú fantáziám, žijú vo sne, v oblakoch, vždy si predstavujú tie najdivokejšie veci. Preto je veľmi ťažké vyriešiť ich represiu. Nezaujíma ich pravda, sú to pochybovači. Jediné, čo môžeme urobiť, je požiadať ich, aby opustili Boží dom, vrátili sa do sveta a našli si vlastné miesto, kde im bude príjemne a pohodlne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Vďaka Božím slovám som pochopila, že tí, ktorí svoje povinnosti konajú tak, ako sa im zachce, a ktorí sa nevenujú poriadnej práci, nikdy nemyslia na správne veci. Každý deň sa zamýšľajú len nad tým, ako svojmu telu zabezpečiť pohodlie. Je jedno, koľko rokov už konajú svoje povinnosti. Vždy zastávajú postoj prostého pretĺkania sa životom, ktorým sa nijak nelíšia od lenivcov a povaľačov. Takíto ľudia majú odpor k pravde a nemajú radi pozitívne veci, čo z nich robí typických pochybovačov. A ak sa nekajajú, sú odsúdení na to, že budú zjavení a vyradení. Kedysi som lenivcami a povaľačmi pohŕdala a považovala som ich za ľudí, ktorí sa nevenujú poriadnej práci a namiesto toho sa iba poflakujú. No keď som sa teraz porovnala s Božími slovami, uvidela som, že som presne ako oni. Nechcela som, aby na mňa v mojej povinnosti ktosi dohliadal alebo naliehal, a chcela som len slobodu bez obmedzení, čím som voči svojej prvoradej práci neprejavovala žiadnu zodpovednosť. Nevenovala som sa poriadnej práci a oddávala som sa pohodliu. Mala som vôbec nejaký zmysel pre poctivosť a dôstojnosť? Aj keď som naoko konala nejakú prácu, bola som k Bohu neúprimná a úlisná, ulievala som sa vo svojej povinnosti a myslela som si že s oklamaním Boha uspejem a podarí sa mi získať Jeho požehnania. Ba niektoré povinnosti som konala iba kvôli vlastným vyhliadkam a konečnému osudu. Nebola som azda úplná oportunistka? Boh všetko podrobne skúma a každý, kto je vo svojich povinnostiach neúprimný, bude zjavený a vyradený. Robila som si ilúzie, keď som si myslela, že sa mi Božie požehnania podarí získať podvodom. Nebolo to neuveriteľne hlúpe? Ako sa všetky moje prejavy líšili od prejavov pochybovačov, ktorých vyčistili? Ak by som takto pokračovala, zničila by som si vlastný výsledok aj konečný osud. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa bála. A tak som sa v modlitbe kajala pred Bohom a bola som ochotná hľadať pravdu, aby som svoje problémy vyriešila.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Všetci tí, ktorí skutočne veria v Boha, sú jednotlivcami, ktorí sa venujú riadnej práci, všetci sú ochotní vykonávať svoje povinnosti, sú schopní vziať na plecia kus práce a robiť ju dobre podľa svojej kvality a predpisov Božieho domu. Samozrejme, spočiatku môže byť náročné prispôsobiť sa tomuto životu. Môžeš sa cítiť fyzicky aj psychicky vyčerpaný. Ak si však naozaj odhodlaný spolupracovať a si ochotný stať sa normálnym a dobrým človekom a dosiahnuť spásu, potom musíš zaplatiť určitú cenu a umožniť Bohu, aby ťa disciplinoval. Keď máš nutkanie byť svojvoľný, musíš tomu vzdorovať a vzdať sa toho, postupne znižovať svoju svojvoľnosť a sebecké túžby. Musíš hľadať Božiu pomoc v rozhodujúcich záležitostiach, v rozhodujúcich chvíľach a v rozhodujúcich úlohách. Ak máš odhodlanie, mal by si prosiť Boha, aby ťa karhal, disciplinoval a osvietil, aby si mohol pochopiť pravdu, a tak dosiahol lepšie výsledky. Ak si naozaj odhodlaný a modlíš sa k Bohu v Jeho prítomnosti a úpenlivo Ho prosíš, Boh bude konať. Zmení tvoj stav a tvoje myšlienky. Ak Duch Svätý vykoná trochu práce, trochu tebou pohne a trochu ťa osvieti, tvoje srdce sa zmení a dôjde k premene tvojho stavu. Keď sa to stane, pocítiš, že žiť týmto spôsobom nie je potláčajúce. Tvoj represívny stav a emócie sa premenia a zmiernia a budú iné ako predtým. Budeš cítiť, že žiť takto nie je únavné. Nájdeš potešenie vo vykonávaní svojej povinnosti v Božom dome. Budeš cítiť, že je dobré takto žiť, správať sa a vykonávať svoju povinnosť, znášať útrapy a platiť cenu, dodržiavať pravidlá a robiť veci na základe princípov. Budeš mať pocit, že práve takýto život by mali viesť normálni ľudia. Keď budeš žiť podľa pravdy a dobre vykonávať svoju povinnosť, budeš cítiť, že tvoje srdce je pevné a pokojné a že tvoj život má zmysel.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Z Božích slov som pochopila, že ľudia, ktorí úprimne veria v Boha, sa venujú poriadnej práci a neustále premýšľajú o tom, ako dobre vykonávať svoje povinnosti a dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Sú ochotní trpieť a zaplatiť cenu a vedia aj prijímať dohľad druhých. Často sa zamýšľajú nad odchýlkami vo svojej práci a okamžite napravujú všetky problémy, len čo sa na ne príde. Pochopila som aj to, že ľudia by sa vďaka tomu, že budú brať väčší ohľad na prácu Božieho domu a nebudú zabúdať na správne veci, necítili skľúčene ani obmedzene pre trochu utrpenia. Po určitom čase som zozbierala informácie o jednom zlom človeku. Keď na to prišli vodcovia, spýtali sa, kedy by som ich mohla mať utriedené. Pomyslela som si: „Tohto človeka k nám do cirkvi práve preložili z inej cirkvi. Na niektoré z jeho zlých skutkov sa musím opýtať a overiť si ich v jeho predošlej cirkvi, takže zostavenie podkladov nebude ľahké. A navyše mám aj iné podklady, ktoré treba čo najskôr doplniť. Zdá sa, že moje telo bude znovu musieť trochu trpieť.“ Vtom som si uvedomila, že som opäť brala ohľad na svoje telo. Pri úvahách o tom, ako som predtým spomalila napredovanie práce, som teraz vedela, že už nemôžem otáľať. Navyše táto osoba v cirkvi podnecovala nezhody a potláčala bratov a sestry. Bolo ju treba čo najskôr odstrániť. Okamžite som sa dohodla s patričnými ľuďmi, aby mi tieto údaje pomohli pochopiť a overiť. Čoskoro som skončila so zbieraním všetkých potrebných detailov. So súhlasom 80 % bratov a sestier v cirkvi sme z nej tohto zlého človeka vypudili. Keď som sa sústreďovala na svoju povinnosť a nebrala som ohľad na svoje telo, v srdci som sa cítila neochvejne. Odvtedy už som pri konaní svojich povinností načas podávala správy o svojej práci, a keď ju vodcovia kontrolovali a sledovali, tak už som ďalej nechcela odolávať. Naopak, vďaka ich dohľadu som v nej našla odchýlky, ktoré som potom okamžite napravila. Napríklad pri otázke o pomalom napredovaní práce som pomocou nášho zhrnutia uvažovala a pochopila, že za tým bola najmä moja neschopnosť uprednostniť dôležitejšie úlohy. Rýchlo som to teda napravila. Keď som praktizovala týmto spôsobom, už som nepociťovala útlak ani odpor. Efektívnosť mojej povinnosti sa navyše výrazne zlepšila a objem materiálov, ktoré som vytriedila za jeden mesiac, bol dvakrát väčší než predtým. Viem, že toto všetko je výsledkom Božích slov, a cítim sa Mu hlboko vďačná!