V minulosti som svoje povinnosti nebrala vážne a často som sa flákala. Často som robila veci nedbalo. Pozývala som potenciálnych príjemcov evanjelia, aby si vypočuli kázne, ale nebola som ochotná sa s nimi porozprávať alebo sa ich opýtať, čo si myslia o tom, čo počuli. Myslela som si, že keď pozvem na kázeň veľa ľudí, znamená to, že si dobre plním svoju povinnosť. Navyše to bolo pre mňa jednoduchšie. Ťažko sa mi s nimi rozprávalo. Odpovede na ich otázky si vyžadovali nielen čas, ale aj úsilie, takže som sa im nechcela venovať. Myslela som si, že sa s nimi evanjelisti porozprávajú a bude to stačiť, že nezáleží na tom, či poznám ich situáciu. Na jednom zo stretnutí vedúci povedal: „Keď pozývame ľudí, aby si prišli vypočuť kázne, musíme vedieť, čo sa s nimi deje potom, zistiť, či prichádzajú na zhromaždenia, či rozumejú tomu, čo bolo povedané, a vypočuť si ich názory. Z lásky sa im musíme snažiť pomôcť, čo je aj našou povinnosťou.“ Ale vtedy som si to neuvedomila. Myslela som si, že je to nepríjemné, a tak som veľa neobetovala a neprekonala som veľa ťažkostí. Vybrala som si tú najľahšiu cestu a nepremýšľala som o tom, či som dosiahla výsledky. Raz vedúci povedal, že niektorí ľudia pozvali veľa poslucháčov, ale len veľmi málo z nich skutočne hľadalo alebo skúmalo. Vedela som, že patrím k týmto ľuďom. Venovala som sa len povrchnej práci a nedosiahla som žiadne skutočné výsledky. Potom vedúci prišiel skontrolovať moju prácu a opýtal sa: „Ako sa teraz darí týmto potenciálnym príjemcom evanjelia?“ Bola som v rozpakoch a nevedela som, čo mám povedať. S mnohými z nich som nebola v kontakte a niektorých ľudí, ktorí neprišli počúvať kázne, som neoslovila. Tak ľahko som ich opustila.

Po rozhovore s pastorom som začala rozjímať. Videla som, že Boh hovorí: „Ľudia musia vykonávať všetko, čo od nich Boh požaduje ako aj všetky najrôznejšie druhy práce v Božom dome – tieto všetky veci sa počítajú ako ľudské povinnosti. Bez ohľadu na to, akú prácu ľudia vykonávajú, toto je povinnosť, ktorú by mali splniť. Povinnosti sú veľmi rozsiahle a zahŕňajú mnoho oblastí, no bez ohľadu na to, akú povinnosť plníš, ide skrátka o tvoj záväzok a niečo, čo by si mal robiť. Pokiaľ sa budeš snažiť vykonávať to dobre svojím srdcom, Boh to schváli a uzná ťa za niekoho, kto naozaj verí v Boha. Bez ohľadu na to, kým si, ak sa stále snažíš vyhýbať svojej povinnosti alebo sa pred ňou skrývaš, potom je tu istý problém. Mierne povedané, si príliš lenivý, príliš úskočný, zaháľaš, zbožňuješ ničnerobenie a nenávidíš prácu. Vážnejšie povedané, nemáš záujem plniť si svoju povinnosť a nemáš žiadnu vernosť a podriadenosť. Ak nedokážeš vynaložiť ani trochu fyzickej námahy, aby si uniesol kus práce, čo dokážeš urobiť? Čo si schopný urobiť poriadne? Ak je človek naozaj verný a má zmysel pre zodpovednosť voči svojej povinnosti, potom – pokiaľ to vyžaduje Boh a potrebuje to Boží dom – urobí bez vlastného rozhodnutia všetko, o čo ho požiadajú. Nie je jedným z princípov plnenia si povinností vziať si na starosť a urobiť dobre to, čo človek môže a mal by urobiť? (Áno.)“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod: Nenávidia pravdu, verejne opovrhujú princípmi a ignorujú opatrenia Božieho domu (Štvrtá časť)) „Ak si podriadený a úprimný, potom pri vykonávaní úlohy nebudeš povrchný a nebudeš zaháľať, ale vložíš do toho celé svoje srdce a silu. Ak je vnútorný stav človeka zlý a rastie v ňom negativita, vedie to k strate elánu a ľudia sa stávajú povrchnými; vo svojom srdci dobre vedia, že ich stav nie je správny, no i napriek tomu sa to nesnažia napraviť hľadaním pravdy. Takíto ľudia nemilujú pravdu a sú ochotní plniť si povinnosť len do určitej miery; nechce sa im vyvinúť úsilie alebo znášať útrapy a neustále sa snažia zaháľať. V skutočnosti to už Boh všetko preskúmal – prečo si teda týchto ľudí nevšíma? Boh len čaká, kým sa Jeho vyvolený národ prebudí, rozpozná a odhalí týchto ľudí a odvrhne ich.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod: Nenávidia pravdu, verejne opovrhujú princípmi a ignorujú opatrenia Božieho domu (Štvrtá časť)) V Božích slovách som videla, že ľudia, ktorí sú zodpovední vo svojej povinnosti, nepotrebujú dohľad od iných, aby dokončili úlohy. Vkladajú do svojej povinnosti srdce. Ale ľudia, ktorí to so svojou povinnosťou nemyslia vážne, sa len pretvarujú a robia veci naoko. Aj keď sa ľuďom zdá, že urobili veľa práce, je len povrchná a nepriniesla žiadne skutočné výsledky. Klamú ľudí. Božie slová odhalili môj stav. Bola som šťastná, keď som potenciálnych prijímateľov evanjelia pozývala na kázne, pretože keď všetci videli, koľko ľudí som pozvala, mysleli si, že som zodpovedná osoba. Ale v skutočnosti, keď som potrebovala vedieť, čo sa s nimi deje neskôr, nechcela som zaplatiť cenu ani vynakladať viac času a úsilia. Len som chcela presunúť prácu na evanjelistov. Rada som si volila jednoduchšiu cestu. Vybrala som si tú cestu, ktorá znamenala menej ťažkostí a bola najpohodlnejšia. Keď bolo ťažko, hľadala som skratky. Chcela som sa vzdať, keď sa mi niečo zdalo ťažké alebo som musela vynaložiť veľa úsilia. Bola som taká lajdáčka! Bolo mi zaťažko zistiť, aké otázky mali potenciálni príjemcovia evanjelia po vypočutí kázní, či stále prichádzali na stretnutia, a ak nie, prečo tam neboli a podobne. Bola som naozaj nezodpovedná vo svojej povinnosti a nedala som zo seba všetko, ale aj tak som chcela, aby to vyzeralo, že som si svoju povinnosť plnila efektívne. Bola som taká ľstivá a klamlivá, že som si nezaslúžila dôveru. Spomenula som si na inú skúsenosť z minulosti. Keď som chodila do školy a mala som zlé známky, musela som opakovať triedu, ale aj tak som sa poriadne neučila. Vždy som uprednostňovala ľahkú prácu pred ťažkou a bola som lenivá. Mám to v povahe. Keď som si to uvedomila, začala som viac premýšľať o svojej práci, zmenila som svoje spôsoby a začala som komunikovať s tými potenciálnymi príjemcami evanjelia. Porozprávala som sa aj s evanjelistami a požiadala som ich o pomoc. Keď som to urobila, stala som sa o niečo efektívnejšou.

Neskôr som tých, ktorí boli pripravení prijať pravú cestu, odovzdala polievačom, ale stále nebolo veľa ľudí, ktorí by naďalej chodili na stretnutia. Bola tam jedna osoba, ktorá bola príliš zaneprázdnená prácou, aby prišla na stretnutia. Navyše jej práve zomrela mama. Zlomilo jej to srdce a stiahla sa zo sveta. Nevedela som, ako s ňou byť v duchovnom spoločenstve, okrem toho, že som jej povedala pár jednoduchých slov. A keď sa niektorí ľudia stretli s problémami, nevedela som nájsť správne Božie slová, ktoré by ich pomohli vyriešiť. Bolo to pre mňa ťažké. Radšej som pozývala ľudí, aby si prišli vypočuť kázne, pretože to bolo jednoduchšie. Nerada som sa s nimi rozprávala. Bála som sa, že mi budú klásť otázky, na ktoré nebudem vedieť odpovedať, preto som sa im rozhodla vyhnúť alebo ich opustiť. Približne o pol roka neskôr som videla, že len šiesti z tých, ktorých som pozvala, prijali Božie dielo posledných dní, zatiaľ čo iní bratia a sestry obrátili mnoho ľudí. Hanbila som sa a bola som plná ľútosti. Počas týchto šiestich mesiacov som zanedbávala svoje povinnosti. Keby som mohla vrátiť čas, nezanedbala by som to. To, že iní priviedli toľko ľudí do Božieho domu mi ukázalo, že je to možné. Videla som, že slová Všemohúceho Boha hovoria: „Pri šírení evanjelia si ľudia musia splniť svoju zodpovednosť a horlivo sa zaoberať každým potenciálnym príjemcom evanjelia. Boh zachraňuje človeka v čo najväčšej miere a ľudia musia dbať na Božiu vôľu, nesmú ľahkomyseľne vynechať nikoho, kto hľadá a skúma pravú cestu. Okrem toho musíš pri šírení evanjelia pochopiť jeho princípy. U každého človeka, ktorý skúma pravú cestu, musíš pozorovať, pochopiť a získať prehľad o takých veciach, ako je jeho náboženské pozadie, či je jeho kvalita dobrá alebo zlá a aká je kvalita jeho ľudskej prirodzenosti. Ak nájdeš človeka, ktorý prahne po pravde, dokáže porozumieť Božím slovám a prijať pravdu, potom je tento človek predurčený Bohom. Zo všetkých síl by si sa mal pokúsiť zdieľať s ním pravdu v duchovnom spoločenstve a získať ho na svoju stranu. Ak je však vo svojej ľudskej prirodzenosti úbohý, má hrozný charakter, jeho smäd je pretvárkou, stále sa háda a lipne na svojich predstavách, mal by si ho nechať na pokoji a vzdať sa ho. Niektorí ľudia, ktorí skúmajú pravú cestu, majú síce schopnosť chápania a skvelé kvality, ale sú arogantní a samospravodliví. Pevne lipnú na náboženských predstavách, preto by si s nimi mal zdieľať pravdu v duchovnom spoločenstve s láskou a trpezlivosťou, aby si to pomohol vyriešiť. Mal by si sa vzdať len vtedy, ak neprijímajú pravdu bez ohľadu na tvoje duchovné spoločenstvo s nimi – vtedy si už urobil všetko, čo si mohol urobiť. Stručne povedané, nevzdaj sa nikoho, kto vie ľahko uznať a prijať pravdu. Pokiaľ je ochotný skúmať pravú cestu a dokáže hľadať pravdu, mal by si urobiť všetko, čo je v tvojich silách, aby si mu čítal viac Božích slov a viac s ním zdieľal pravdu v duchovnom spoločenstve, svedčil o Božom diele a objasňoval jeho predstavy a otázky, aby si ho získal a priviedol pred Boha. Práve to je v súlade s princípmi šírenia evanjelia. Ako teda možno človeka získať? Ak počas interakcie s ním zistíš, že daný človek je dobrej kvality a vyznačuje sa dobrou ľudskou prirodzenosťou, musíš urobiť všetko pre to, aby si splnil svoju povinnosť; musíš zaplatiť istú cenu a použiť určité spôsoby a prostriedky, pričom nezáleží na tom, aké spôsoby a prostriedky uplatníš, pokiaľ si nimi túto osobu získaš. V skratke, ak chceš človeka získať, musíš splniť svoju povinnosť, použiť lásku a urobiť všetko, čo je v tvojich silách. V duchovnom spoločenstve musíš zdieľať všetky pravdy, ktorým rozumieš, a robiť všetko, čo by si mal robiť. Aj keď danú osobu nezískaš, budeš mať čisté svedomie. Urobil si pre to totiž všetko. Ak nezdieľaš pravdu v duchovnom spoločenstve jasne a človek sa stále pridržiava svojich predstáv a ak stratíš trpezlivosť a vzdáš sa ho z vlastnej vôle, zanedbávaš svoju povinnosť a bude to pre teba prehrešok a poškvrna. Niektorí ľudia sa pýtajú: ‚Znamená táto poškvrna, že ma Boh odsúdil?‘ Podobné záležitosti závisia od toho, či ľudia robia tieto veci zámerne a zo zvyku. Boh neodsudzuje ľudí za príležitostné prehrešky; musia len činiť pokánie. Keď však úmyselne páchajú zlo a odmietajú činiť pokánie, Boh ich odsúdi. Ako by ich mohol neodsúdiť, keď si zjavne uvedomujú pravú cestu, a napriek tomu úmyselne hrešia? Z pohľadu pravdy-princípov ide o nezodpovedné, ľahkovážne a povrchné konanie a títo ľudia prinajmenšom nesplnili svoju povinnosť; práve takto súdi Boh ich omyly. Ak odmietnu činiť pokánie, budú odsúdení. Aby teda ľudia obmedzili podobné chyby alebo sa im vyhli, mali by robiť všetko preto, aby splnili svoje povinnosti, a zároveň sa aktívne snažiť riešiť všetky otázky, ktoré zaujímajú ľudí skúmajúcich pravú cestu. Určite by nemali odkladať ani odsúvať kľúčové otázky.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šírenie evanjelia je povinnosť, ku ktorej sú zaviazaní všetci veriaci) Božie slová ma naozaj prinútili premýšľať a veľmi ma dojali. Boh dal ľuďom povinnosti a očakával od nich, že do nich vložia všetko, ale ja som nebola ochotná obetovať sa v rámci svojej povinnosti privádzať ľudí k Bohu. Bola som vo svojej povinnosti naozaj lenivá a príliš nedbalá. Nekonala som tak, ako povedal Boh, nevenovala som úprimnú pozornosť všetkým, ktorí skúmajú pravú cestu a neplnila som si svoje povinnosti. Myslela som si, že stačí pozvať veľa ľudí, aby prišli počúvať, a že to, čo nasledovalo, sa ma už netýkalo. V mojich očiach boli zodpovednosťou polievačov a to, či prišli na stretnutie alebo nie nebol môj problém ani moja zodpovednosť. Takže keď neprišli na stretnutia, nesnažila som sa zo všetkých síl nájsť Božie slová, ktoré by im pomohli. Myslela som si, že ich problémy je pre mňa ťažké vyriešiť, takže som sa ich chcela vzdať. Ale v skutočnosti, pokiaľ zodpovedajú princípom hlásania evanjelia, mala by som im venovať vážnu pozornosť, a to ja som ich pozvala, aby prišli a počúvali. Za bežných okolností som s nimi potrebovala komunikovať aj potom, ale ja som to neurobila. Jednoducho som ich odovzdala polievačom a nechala to tak. Naozaj som nemala zmysel pre zodpovednosť, ani som nebrala do úvahy Božiu vôľu. Keď som si uvedomila svoj problém, bola som rozhodnutá zmeniť svoj postoj, ale vedela som, že sama to nezvládnem. Musela som sa modliť a hľadať Božiu pomoc. Potom, keď som sa stretla s potenciálnymi príjemcami evanjelia, často som sa modlila k Bohu, aby mi pomohol priviesť ich k Nemu a mať vôľu tvrdo pracovať a prinášať skutočné obete, aby som vo svojej povinnosti nebola nedbalá ako predtým. Spýtala som sa aj svojej vedúcej, ako presvedčiť ľudí, aby prijali Božie dielo posledných dní. Podelila sa so mnou o pár spôsobov a ja som začala premýšľať, aby som zistila, čo som ešte neurobila. Uvedomila som si, že som vo svojej práci nehľadala pravdu, a neučila sa od svojich bratov a sestier. Keď niektorí ľudia neprichádzali na stretnutia, nechcela som vedieť dôvod a skrátka som sa ich rozhodla vzdať. Môj prístup k povinnosti bol príliš nedbanlivý.

Donútilo ma to pomyslieť na Božie slová: „To, ako vnímaš Božie poverenia, je mimoriadne dôležité a je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo Boh ľuďom zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si byť potrestaný. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia by mali splniť akékoľvek poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najväčšia ľudská povinnosť a je to rovnako dôležité ako samotné ich životy. Ak Božie poverenia neberieš vážne, zrádzaš Boha tým najsmutnejším spôsobom. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty. Ľudia musia dôkladne porozumieť, ako zaobchádzať s tým, čo im Boh zverí, a prinajmenšom musia pochopiť, že poverenia, ktoré zveruje ľudskej prirodzenosti, sú pozdvihnutím a osobitnou láskavosťou od Boha a že sú to tie najúžasnejšie veci. Všetko ostatné možno opustiť. Aj keď človek musí obetovať svoj vlastný život, stále musí plniť Božie poverenie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Po prečítaní Božích slov som sa zahanbila. Ako jedno z Božích stvorení by som si mala dobre plniť svoju povinnosť. To je moje poslanie a dôvod, prečo žijem. Ak to nedokážem, potom stratím funkciu, pre ktorú som bola stvorená, a nebudem hodná života pred Bohom. Nakoniec budem Bohom nenávidená a vyhnaná. Šírenie evanjelia o kráľovstve je Božím najnaliehavejším želaním, a ja by som mala dať do svojej povinnosti všetko, a nie ju zanedbávať. Premýšľala som, ako Boh vyzval Noema postaviť archu. Hoci to bola mimoriadne náročná úloha, Noe sa nevzdal. Nepýtal sa Boha, kedy bude archa hotová, alebo kedy príde potopa. Jednoducho sa riadil Božími pokynmi a archu postavil. Keď som to uznala, uvedomila som si, že musím zmeniť postoj k svojej povinnosti, nasledovať Noemov príklad a robiť vo svojej povinnosti všetko, čo je v mojich silách. Raz počas jedného zhromaždenia sa ostatní delili o svoje skúsenosti s kázaním a rozprávali, ako použili Božie slová na riešenie problémov potenciálnych príjemcov evanjelia. Po ich vypočutí som bola veľmi dojatá. Už som nechcela byť lenivá. Chcela som byť zodpovedná. Všetku svoju energiu som chcela vložiť do svojej povinnosti.

Často som spozorovala ľudí, ktorí neprišli na stretnutia, okamžite som sa s nimi spojila a hovorila s nimi o Božích slovách. Keď som vložila svoje srdce do toho, aby som sa každému venovala, väčšina z nich začala chodiť na stretnutia pravidelne. Pamätám si, že jedna žena neprišla niekoľko dní. Poslala som jej správu, ale keď ani po pár dňoch nereagovala, začala som si robiť starosti. Zavolala som bratovi Derlymu, polievačovi, a opýtala sa, čo sa deje. Povedal, že mala problémy v práci, a tak sa s ňou podelil o niekoľko Božích slov. Keď som to počula, mala som pocit, že to nestačí, a požiadala som ho, aby jej zavolal a viedol s ňou duchovné spoločenstvo. Na moje prekvapenie, keď skončili súhlasila, že sa v ten istý deň zúčastní na stretnutí a ospravedlnila sa, že neprišla skôr. Zakrátko vstúpila do cirkvi. Moje srdce plesalo. Bola som Bohu taká vďačná! Videla som, že Boh tiež hovorí: „Ak máš naozaj svedomie a rozum, potom budeš do vecí, ktoré vykonávaš, vkladať trochu viac srdca a tiež trochu viac láskavosti, zodpovednosti a ohľadu a budeš schopný vynaložiť viac úsilia. Keď dokážeš vynaložiť viac úsilia, výsledky povinností, ktoré vykonávaš, sa zlepšia. Budeš mať lepšie výsledky a to uspokojí tak ostatných ľudí, ako aj Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vstup do života sa začína vykonávaním povinnosti) „Musíte sa k tomu postaviť pozitívne. Ak budete pasívne čakať, potom budete stále negatívni. Musíte aktívne spolupracovať so Mnou, byť usilovní a nikdy nesmiete byť leniví. Vždy so Mnou buďte v duchovnom spoločenstve a dosahujte stále užšiu blízkosť so Mnou. Ak nechápete, nebuďte netrpezliví a nečakajte rýchle výsledky. Niežeby by som ti raz nevyjavil, chcem však vidieť, či sa na Mňa spoliehaš, keď si v Mojej prítomnosti, a či si pevný v závislosti na Mne. Musíš Mi byť vždy nablízku a vložiť všetky záležitosti do Mojich rúk. Neobracaj sa naspäť do márnosti. Keď na istý čas nevedomky zotrváš v Mojej blízkosti, Moje úmysly ti budú zjavené. Ak ich pochopíš, potom vskutku zastaneš voči Mne tvárou v tvár a vskutku nájdeš Moju tvár. Budeš mať v sebe dosť jasnosti a neochvejnosti a budeš mať to, o čo sa môžeš oprieť. Potom budeš mať moc aj presvedčenie a pred tebou sa otvorí cesta. Všetko k tebe príde s ľahkosťou.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 9. kapitola) Predtým som bola v povinnosti pasívna a nesnažila som sa. Ľahkovážne som opúšťala potenciálnych príjemcov evanjelia. Vedenie Božích slov mi pomohlo pochopiť, že to, čo je v našom srdci, je veľmi dôležité. Keď sa k ľuďom správame s láskou a máme úprimné duchovné spoločenstvo, uvidíme Božie vedenie. Keď som to pochopila, modlila som sa k Bohu, prosila Ho, aby mi pomohol dobre plniť moju povinnosť a vedome praktizovať Jeho slová.

Potom som sa proaktívne rozprávala s potenciálnymi príjemcami evanjelia. Ak spĺňali princípy kázania, pokračovala som v spoznávaní ich situácie, kým neprijali Božie dielo. Keď som to robila, cítila som, ako ma Boh postupne vedie, pomáha mi pochopiť, ako si mám plniť svoju povinnosť, a v srdci som cítila nesmierny pokoj. Bohu vďaka!