Nasha, Kambodža

V roku 1995 sme s manželkou uverili v Pána Ježiša a o dva roky neskôr sme prijali dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol vo svojom živote privítať Pána. Cítil som sa veľmi šťastný. Potom som začal kázať evanjelium a konať svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, aký som bol zaneprázdnený, nikdy som to neodkladal. Vtedy som bol naozaj nadšený. Aj keď mi neveriaci členovia rodiny odporovali a bránili mi, necítil som, že by som trpel.

Čas letel ako voda a roky plynuli; ani som sa nenazdal, a prešlo dvadsaťsedem rokov a ja som mal šesťdesiat. Bolo mi jasné, že moje telo už nie je také ako predtým a moja pamäť sa veľmi zhoršila. Hneď po tom, ako som o niečom hovoril, som na to zabudol a niekedy som bol zábudlivý. Mal som dve operácie očí a po dlhom pozeraní do počítača ma oči boleli a začali slziť, a večer som videl rozmazane. Niekedy som pri chôdzi zistil, že sa moje telo nevedome nakláňa doprava. Snažil som sa kráčať rovno, ale nemohol som si pomôcť a nakláňal som sa doprava. Obával som sa, či neskončím s čiastočným ochrnutím. Neskôr som si rozumne zariadil čas na odpočinok, každý deň som cvičil a jeden brat mi pomáhal s fyzioterapiou. Po nejakom čase sa moje zdravie zlepšilo, ale stále som cítil, že moja sila nezodpovedá mojej túžbe konať svoju povinnosť. Videl som mladých ľudí, ako dobre konajú svoju hlavnú prácu a zároveň prijímajú aj iné povinnosti. V porovnaní s nimi moja pracovná záťaž nebola veľká, ale mne sa zdala veľmi namáhavá. Až vtedy som si uvedomil, že naozaj starnem. Cítil som sa, akoby som sa stal úplne naničhodným, neschopný ani len dobre pracovať, a že by som mohol dokonca stratiť príležitosť konať svoju povinnosť. Tiež som sa obával, že ak sa mi zhorší zrak, nebudem môcť ani čítať Božie slová. Mal by som potom ešte šancu byť spasený? Pri pomyslení na tieto veci som pocítil v srdci istý smútok. Hoci som stále konal svoju povinnosť, pravdou je, že som upadol do negatívneho a pasívneho stavu. Svoju povinnosť som konal len mechanicky, ako robot, a niekedy som pri jej konaní za počítačom zaspal. Takto som sa len otupene pretĺkal deň za dňom. Niekedy som dokonca zle chápal Boha a myslel som si: „Prečo som sa musel stať neužitočným práve vtedy, keď sa evanjelium tak veľmi šíri? Keby som sa len bol narodil o niekoľko desaťročí neskôr! Zdá sa, že nie som niekto, koho Boh spasí, a že som len vykonávateľom služby.“ Čím viac som o tom premýšľal, tým skľúčenejší som bol a stratil som motiváciu konať svoju povinnosť. Keď ma niektorí bratia a sestry videli, pýtali sa: „Čo sa deje? Zdáš sa iný. Kam sa podelo tvoje nadšenie pre povinnosť?“ Bezmocne som odpovedal: „Už som starý, nie som taký, aký som býval.“ Počas toho obdobia som stále žil v negativite, ale nevedel som nájsť dôvod.

V hĺbke svojej bolesti som počul úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Existujú medzi bratmi a sestrami aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí majú pre svoj pokročilý vek tiež určité ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie úplne správne alebo racionálne a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú tiež problémy a stále sa trápia: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže povinnosti, ktoré môžem vykonávať, sú obmedzené. Ak budem vykonávať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem vykonávať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne skúsenosti, ktoré by stáli za to, aby som sa o ne podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a nemám silu. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem vykonávať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a robím veci zle. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Chcem dosiahnuť spásu a usilovať sa o pravdu, je to však veľmi ťažké. Čo mám robiť?‘ Keď premýšľajú o týchto veciach, začnú si robiť starosti a pomyslia si: ‚Ako to, že som začal veriť v Boha až v tomto veku? Prečo nie som ako dvadsiatnici a tridsiatnici alebo aspoň ako štyridsiatnici či päťdesiatnici? Ako to, že som sa stretol s Božím dielom až teraz, keď som taký starý? Niežeby bol môj osud zlý – chvalabohu, že som objavil Božie dielo aspoň teraz. Mám dobrý osud a Boh bol ku mne láskavý! Len jedna vec ma trápi – že som príliš starý. Moja pamäť už nie je najlepšia ani zdravie mi už tak neslúži, ale zato mám veľkú vnútornú silu. No telo ma už neposlúcha a po chvíli počúvania na zhromaždeniach na mňa idú driemoty. Niekedy, keď zavriem oči, aby som sa pomodlil, tak zaspím a pri čítaní Božích slov sa neviem sústrediť. Po chvíli čítania zostanem ospalý, zadriemem a Božie slová do mňa nepreniknú. Čo s tým môžem urobiť? Som s takýmito praktickými ťažkosťami ešte schopný usilovať sa o pravdu a pochopiť ju? Ak nie, a ak nedokážem praktizovať v súlade s pravdou-princípmi, nebude potom všetka moja viera márna? Podarí sa mi vôbec dosiahnuť spásu? Čo môžem urobiť? Robí mi to starosti! …‘ … Títo starší ľudia prepadnú pre svoj vek hlbokému smútku, úzkosti a obavám. Vždy keď sa stretnú s nejakým problémom, úskalím, ťažkosťou alebo prekážkou, vinia svoj vek, nemajú sa radi, ba sa priam nenávidia. V každom prípade je to však zbytočné. Riešenie a cesta, ako sa z toho dostať, neexistujú. Naozaj niet žiadnej cesty? Existuje nejaké riešenie? (Aj starší ľudia by mali vykonávať svoje povinnosti v rámci svojich možností.) Je prijateľné, aby starší ľudia vykonávali svoje povinnosti v rámci svojich možností, pravda? Nemôžu sa pre svoj vek už viac usilovať o pravdu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Áno, sú.) Môžu starší ľudia porozumieť pravde? Môžu jej porozumieť do určitej miery, pričom dokonca ani mladí ľudia jej nedokážu porozumieť úplne. Starší ľudia majú vždy mylnú predstavu, myslia si, že sú zmätení, že majú zlú pamäť, a tak nemôžu pravde porozumieť. Majú pravdu? (Nie.) Hoci majú mladí ľudia oveľa viac energie ako starší a majú oveľa väčšiu telesnú silu, ich schopnosť rozumieť, chápať a poznať je v skutočnosti rovnaká ako u starších ľudí. Neboli aj starší ľudia raz mladí? Nenarodili sa predsa starí a aj všetci mladí ľudia jedného dňa zostarnú. Starší ľudia nesmú neustále myslieť na to, že sú iní ako mladí, pretože sú starí, telesne slabí, necítia sa dobre a majú zlé spomienky. Vlastne medzi nimi nie je žiadny rozdiel.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po vypočutí Božích slov som pochopil, že je normálnym javom, keď človek prechádza z mladosti do staroby. Každý prechádza mladosťou aj starobou, ale v Božích očiach sú mladí ľudia a starí ľudia rovnakí. Ide len o to, že mladí ľudia majú viac energie a fyzickej sily ako starí ľudia. Avšak schopnosti ľudí chápať a rozumieť sú rovnaké. Boh neuprednostňuje mladých ľudí ani nepohŕda staršími. Ja som však nerozumel Božiemu úmyslu a dokonca som Ho zle chápal. Myslel som si, že keďže som starý, v zlom zdravotnom stave a môj zrak slabne, nemôžem konať svoju povinnosť s takou vervou, akú som mal, keď som bol mladý, a preto nemôžem byť spasený. Dokonca som sa sťažoval Bohu, prečo mi dovolil zostarnúť práve pred touto fázou šírenia evanjelia. Bol som naozaj nerozumný! Tieto skreslené myšlienky ma znepokojovali, robili ma negatívnym, bránili mi usilovať sa o pravdu a spôsobovali, že som sa len otupene pretĺkal životom. Nerobil som ani základné veci, ktoré som robiť mal alebo ktoré som robiť mohol. Boh povedal, že starí ľudia môžu konať svoje povinnosti najlepšie, ako vládzu. V skutočnosti existuje mnoho povinností vhodných pre starých ľudí, ako je hostenie bratov a sestier, kázanie evanjelia, polievanie nováčikov a písanie kázní. Pokiaľ je človek ochotný konať svoju povinnosť a uspokojiť Boha, existuje veľa povinností, ktoré by mal konať. Hoci som bol starý, cirkev mi stále dávala príležitosti konať moju povinnosť. Mohol som kázať evanjelium online a školiť v tom nováčikov. Bolo mnoho povinností, ktoré som mohol konať, ale pretože som sa stále porovnával s mladými ľuďmi, nemohol som upokojiť svoje srdce, aby som dobre konal svoju súčasnú povinnosť. Keď som o tom premýšľal, videl som, že moje problémy a ťažkosti sa dajú riešiť. Keďže mám slabú pamäť, môžem si robiť poznámky, a keď mi oči po dlhšom používaní počítača začnú byť nepríjemné, môžem si urobiť vhodné prestávky a cvičiť očné cviky. Tiež by som mohol používať teplé obklady na zmiernenie únavy očí. Keď som si tieto veci uvedomil, už som sa necítil ovplyvnený svojím vekom a stal som sa ochotným konať svoju povinnosť dobre, najlepšie ako som vládal.

Potom som premýšľal: „Prečo je to tak, že keď som bol mladý, bez ohľadu na to, aké ťažké alebo únavné boli moje povinnosti, vždy som mal energiu, ale teraz, keď som starý a moje zdravie nie je dobré, cítim sa pasívny a negatívny, keď si myslím, že už toho tak veľa nezvládnem?“ Vtedy som si spomenul na dva úryvky z Božích slov, ktoré som čítal predtým. Boh hovorí: „Narážame na doposiaľ nerozpoznaný problém: vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto vzťahu založenom na záujmoch niet náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť. Ak to dospelo do tohto bodu, kto to dokáže zvrátiť? A koľko ľudí dokáže skutočne porozumieť, do akej krízy sa dostal tento vzťah? Verím, že keď sa ľudia ponoria do radosti z požehnania, žiadny z nich si nedokáže predstaviť, aký trápny a škaredý je taký vzťah s Bohom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenostné poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Po prečítaní Božích slov odhalenia som sa cítil hlboko zahanbený. Veril som v Boha a prinášal obete len preto, aby som si zaslúžil Jeho požehnania. Keď som bol mladý, dokázal som dychtivo kázať evanjelium a bol som ochotný vydávať sa Bohu, a bez ohľadu na bolesť alebo vyčerpanie som sa nikdy nesťažoval, pretože som si myslel, že pokiaľ budem viac pracovať a viac kázať evanjelium, aby som si pripravil dobré skutky, Boh ma spasí a dostanem Jeho požehnania. Mihnutím oka prešlo viac ako dvadsať rokov a teraz, v mojej starobe a zlom zdraví, sa rozsah povinností, ktoré som bol schopný konať, obmedzil, takže som si myslel, že už nemôžem prijímať požehnania ani byť spasený. Keď som videl, ako sa moja túžba po požehnaniach rozplynula, začal som byť skľúčený a zlomil som nad sebou palicu. Nechcel som dokonca robiť ani to, čo som mal a mohol. Všetka moja takzvaná viera a láska z minulosti zmizli. Dokonca som mal pocit, že už nemá zmysel veriť v Boha. Moje srdce bolo plné nepochopenia a sťažností voči Bohu. Uvedomil som si, že som v Boha veril len pre požehnania, a že cena, ktorú som zaplatil, bola pokusom vyjednávať s Bohom. Pomyslel som na mnohých starších bratov a sestry okolo seba, niektorí boli ešte starší ako ja, a na to, ako všetci potichu konali svoju povinnosť najlepšie, ako vedeli. Prečo som ja nemohol robiť to isté? Žil som v neustálom strachu a nehľadal som žiadne z právd, ktoré mi boli dostupné. Či som len pasívne nečakal na zničenie? Satan využíval moje rôzne ťažkosti – ako môj vysoký vek, zlý zdravotný stav, slabú pamäť a rozmazané videnie –, aby ma vyrušoval, v nádeji, že ma prinúti stratiť vieru v Boha a vzdať sa príležitosti usilovať sa o pravdu. Už som sa nemohol nechať oklamať satanovými trikmi. Musel som dobre konať svoju povinnosť, aby som oplatil Božiu lásku.

Neskôr som si prečítal niekoľko Božích slov: „Nezáleží na tom, či hovorím, že ste zaostalí alebo máte nízku kvalitu – to všetko je fakt. Moje vyjadrenia nedokazujú, že vás mám v úmysle opustiť alebo že som vo vás stratil nádej, tým menej, že vás nechcem spasiť. Dnes som prišiel vykonať dielo vašej spásy, to znamená, že dielo, ktoré konám, je pokračovaním diela spásy. Každý človek má šancu byť zdokonalený: ak budeš chcieť a budeš sa usilovať, nakoniec budeš schopný dosiahnuť tento výsledok a nikto z vás nebude opustený. Ak máš nízku kvalitu, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej nízkej kvalite. Ak je tvoja kvalita vysoká, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou vysokou kvalitou. Ak si nevedomý a negramotný, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej negramotnosti. Ak si gramotný, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou gramotnosťou. Ak si starší, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojmu veku. Ak môžeš poskytnúť pohostinnosť, Moje požiadavky na teba budú v súlade s touto schopnosťou. Ak povieš, že nemôžeš ponúknuť pohostinnosť a môžeš vykonávať len určitú funkciu, či už ide o šírenie evanjelia, starostlivosť o cirkev alebo o všeobecné záležitosti, Moje zdokonaľovanie teba bude zodpovedať funkcii, ktorú vykonávaš. Byť verný, podriadiť sa až do samého konca a snažiť sa o najvyššiu lásku k Bohu – to je to, čo musíš dosiahnuť, a neexistujú lepšie praktiky ako tieto tri veci. Nakoniec musí človek dosiahnuť tieto tri veci, a ak to dokáže, bude zdokonalený. No predovšetkým sa musíš skutočne usilovať, aktívne postupovať vpred a nahor a nebyť v tomto ohľade pasívny.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) „Pokiaľ ide o každého človeka, bez ohľadu na tvoju kvalitu, vek či počet rokov, ktoré veríš v Boha, mal by si sa snažiť kráčať po ceste usilovania sa o pravdu. Nemal by si klásť dôraz na žiadne objektívne ospravedlnenia; o pravdu by si mal usilovať bezpodmienečne. Neponevieraj sa. Predpokladaj, že berieš úsilie o pravdu ako veľkú záležitosť vo svojom živote, snažíš sa a vynakladáš úsilie a možno nakoniec pravdy, ktoré získaš a dokážeš v tvojom úsilí dosiahnuť, nebudú také, ako si si želal, Boh však hovorí, že ti nadelí vhodný konečný osud vzhľadom na tvoj postoj k usilovaniu sa o pravdu a k tvojej úprimnosti, aké to len bude skvelé! Nateraz sa nezameriavaj na to, aký bude tvoj konečný osud alebo výsledok, čo sa stane a čo prinesie budúcnosť ani či sa dokážeš vyhnúť pohrome a smrti – na tieto veci nemysli ani o ne nežiadaj. Len sa sústreď na Božie slová a požiadavky, usiluj sa o pravdu, dobre vykonávaj svoju povinnosť, uspokoj Božie úmysly a vyhni sa sklamaniu šiestich tisícov rokov Božieho čakania a šiestich tisícov rokov Božieho očakávania. Dopraj Bohu trochu útechy. Dovoľ Mu, aby v tebe videl nádej, a aby sa v tebe splnili Jeho želania. Povedz Mi, zaobchádzal by s tebou nespravodlivo, keby si to urobil? Samozrejme, že nie! A aj keď konečné výsledky nie sú v súlade s tvojimi očakávaniami, ako by si sa mal ako stvorená bytosť postaviť k tejto skutočnosti? Mal by si sa bez osobných plánov vo všetkom podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Nemali by stvorené bytosti zaujať tento postoj? (Áno.) Je správne mať toto myslenie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa človek musí usilovať o pravdu) Božie srdečné slová mi zohriali a hlboko dojali srdce. Bolo to, ako keď si matka vylieva srdce pred svojím dieťaťom. Pomohlo mi to pochopiť, že Božie dielo a slová dnes majú za cieľ spasiť a zdokonaliť ľudí. Bez ohľadu na vek, kvalitu alebo úroveň vzdelania, bez ohľadu na to, v akom veku sú ľudia alebo z akého rodinného prostredia pochádzajú, Boh dáva každému šancu byť zdokonalený. Boh nikomu nenadržiava. Boh kladie požiadavky na základe kvality každého človeka a prideľuje mu vhodné povinnosti. Ak ľudia dokážu dobre konať svoju povinnosť vo svojich príslušných úlohách a dosiahnu vernosť a podriadenosť, to je to, čo Boh chce vidieť. Božie slová rozptýlili moje nepochopenie Boha a ukázali mi cestu praktizovania, čo mi prinieslo veľký pocit úľavy. Teraz sa už netrápim pre svoj vek, zlý zdravotný stav alebo slabnúcu pamäť. Tiež už nerozmýšľam nad tým, či budem mať dobrý výsledok alebo konečný osud. Namiesto toho sa sústredím na to, aby som čo najlepšie konal svoju súčasnú povinnosť a praktizoval pravdy, ktorým rozumiem, pri svojich povinnostiach. Som Bohu naozaj vďačný za všetko, čo som získal!