Mne sa tiež stala podobná vec. Myslel som, že by som mal byť k ostatným tolerantný a veľkorysý, brať ohľad na ich pocity a chápať ich ťažkosti. Radšej narobiť starosti sebe, než iným, pretože som si myslel, že to robia šľachetní a veľkodušní ľudia s dobrým charakterom. Neskôr, keď som sa stal vedúcim videoprodukcie, som cítil, že ako vedúci tímu, musím ísť dobrým príkladom a prevziať vedúcu úlohu. Mal som na seba vysoké nároky, no cítil som, že by som nemal byť náročný a prísny na ostatných členov tímu, bolo to láskavé a veľkorysé. Každý cítil, že som chápavý, mám ohromnú ľudskú prirodzenosť a mali zo mňa dobrý dojem. Osobne som robil pre skupinu čo najviac práce, a ak práca, pridelená iným, bola príliš ťažká a oni ju neboli ochotní urobiť, urobil som ju sám. Snažil som sa čo najmenej tlačiť na druhých, aby nevraveli, že požadujem príliš a že som veľmi prísny. Aj keď mi niekedy napadlo, že si beriem príliš veľa práce a že je to príliš náročné, vždy som vzdoroval telu a nabral si toho čo najviac, aby o mne druhí nemali zlú mienku.

Neskôr pribudli do tímu noví ľudia, nevedeli, ako to chodí a chýbali im odborné znalosti, takže som musel kontrolovať všetky videá, ktoré natočili. Občas ma sami vyhľadali, aby sa poradili o problémoch, ktoré riešili. Len toto samotné mi zabralo celý rozvrh, no ja som mal okrem toho aj inú prácu. Zanedlho sa práca začala kopiť a ja som bol som denne úplne zavalený prácou. Občas ma žiadali o pomoc pri jednoduchých úlohách, a vtedy som si pomyslel: „Toto by ste ľahko dokázali vyriešiť sami pri diskusii, prečo musíte chodiť po každé riešenie za mnou?“ Ale potom som si pomyslel: „Požiadali predsa mňa, ak ich odmietnem, bude to vyzerať, že som nezodpovedný! Veď diskusia o riešení im tiež zaberie čas. Čo už, nájdem si čas, aby som to vyriešil sám.“ A tak som súhlasil. Nakoniec som zistil, že sestra presúvala prácu na mňa z lenivosti a strachu zo zodpovednosti. Najprv som s ňou zvažoval viesť duchovné spoločenstvo, no bál som sa, že si pomyslí, že žiadam priveľa, tak som si to rozmyslel. Keď som občas videl, že iní nemajú čo robiť, a ja som, naopak, riešil niekoľko neodkladných úloh a nestíhal som, chcel som im rozdeliť prácu, aby sme si vytvorili náskok. No keď som si to premyslel, nenašiel som odvahu ich o to požiadať. V duchu som si myslel: „Ak im pridám prácu, nebudú si myslieť, že som náročný a nedoprajem im ani trocha zábavy? Čo už, radšej to urobím sám.“ Ale pri práci som cítil že to je nefér. Hlavne, keď som videl, že oddychujú, kým ja pracujem. Cítil som sa ukrivdene, a vyčítal im, že nenesú dostatočné bremeno. Vôbec si nevšimli, koľko práce treba urobiť. Nariekal som len v duchu a nahlas som nepovedal nič. Zo strachu, že ak sa ozvem, budem vyzerať, že mám zlú ľudskú prirodzenosť a nedoprajem im. A bez ohľadu na to, koľko práce som mal, snažil som sa čo najviac urobiť sám. Niekedy som im zadal prácu podľa rozvrhu skupiny a keď to prijali dobre, všetko bolo v poriadku, no ak vyzerali nespokojne, alebo sa sťažovali, zdráhal som sa prideliť im prácu, a radšej som pracoval celú noc a urobil všetko sám. V skutočnosti som pri práci cítil nespravodlivosť a bol som plný krivdy. Vedel som, že to je jednoznačne ich práca, no ja som musel stráviť čas navyše, a urobiť to, a mal som toľko práce, že mi neostával čas na pobožnosti. Ale nemal som odvahu sťažovať sa nahlas. Tak som sa len rezignovane utešoval a hovoril si: „Radšej budem veľkorysý a ohľaduplný, postarám sa o druhých a nebudem malicherný, inak by to vyzeralo, že mám slabý charakter.“ Neskôr bratia a sestry v mojom tíme o mne povedali, že som zodpovedný, ochotný trpieť a zaplatiť za to, a že som láskavý a ohľaduplný k ostatným. Keď som počul tieto chvály, cítil som, že hoci som prešiel utrpením, stálo to za to, keď ma tak všetci vychválili. Keďže som však nekonal podľa princípu, neustále som sa podriaďoval telu druhých a prácu som prideľoval nerozumne, práca sa začala kopiť a náš tím napredoval pomaly. Niektorí bratia a setry boli leniví, nemali motiváciu, a stačilo im, ak urobili len vlastnú prácu. Iní sa zase nemodlili k Bohu ani nehľadali pravdu-princípy, keď mali problémy. Radšej sa spoliehali na mňa, že vyriešim ich problémy, a tým sa vlastne nezlepšovali vo svojich zručnostiach.

Raz prišiel na inšpekciu náš nadriadený a zistil, že práca nie je pridelená spravodlivo. Vravel, že časť práce by mohla byť pridelená členom tímu, a ja by som sa mal viac venovať práci vedúceho tímu, kontrolovať postup prác a riešiť problémy, ktoré sa vyskytli. Takto by každý mohol prevziať istú zodpovednosť a niesť bremeno. Vtedy som si myslel, že takéto praktizovanie je príliš náročné, preto som sa modlil k Bohu a prosil Ho, aby ma viedol, aby som si uvedomil svoju skazenú povahu. Počas pobožností som hľadal Božie slová, ktoré sa týkali môjho stavu. Jeden úryvok vo mne zanechal hlboký dojem: „Výroky ‚buď prísny na seba a tolerantný k ostatným‘, ‚nájdené peniaze si neprivlastňuj‘ a ‚čerpaj radosť z pomoci iným‘ sú jednou z požiadaviek, ktoré kladie tradičná kultúra na morálne správanie ľudí. Z rovnakého dôvodu, bez ohľadu na to, či niekto dokáže dosiahnuť alebo uplatňovať toto morálne správanie, stále nejde o štandard alebo normu na meranie jeho ľudskej prirodzenosti. Môže sa stať, že naozaj dokážeš byť prísny na seba a tolerantný k ostatným a že na seba kladieš mimoriadne vysoké nároky. Možno si čistý ako ľalia a možno vždy myslíš na iných a si voči nim ohľaduplný bez sebeckosti a presadzovania vlastných záujmov. Možno pôsobíš obzvlášť veľkodušne a nezištne a máš veľký zmysel pre spoločenskú zodpovednosť a spoločenskú morálku. Tvoja ušľachtilá osobnosť a vlastnosti sa môžu prejavovať u tvojich blízkych a tých, s ktorými sa stretávaš a komunikuješ. Tvoje správanie nikdy nedáva ostatným dôvod na to, aby ťa obviňovali alebo kritizovali, naopak, vzbudzuje hojnú chválu a dokonca obdiv. Ľudia ťa môžu považovať za niekoho, kto je na seba skutočne prísny a tolerantný k ostatným. To je však len vonkajšie správanie. Sú myšlienky a priania v hĺbke tvojho srdca v súlade s týmto vonkajším správaním, s týmito činmi, ktoré žiješ navonok? Odpoveď znie: nie, nie sú. Môžeš takto konať preto, lebo je za tým určitá pohnútka. Aká je to presne pohnútka? Zniesol by si, aby táto pohnútka uzrela svetlo sveta? Určite nie. To dokazuje, že táto pohnútka je niečo príliš chúlostivé, niečo temné a zlé. A teraz si položme otázku: prečo je táto pohnútka nevysloviteľná a zlá? Je to preto, lebo ľudskú prirodzenosť riadia a poháňajú skazené ľudské povahy. Všetky ľudské myšlienky, bez ohľadu na to, či ich ľudia vyjadrujú slovami alebo ich vylievajú, nesporne ovládajú, kontrolujú a riadia ich skazené povahy. V dôsledku toho sú všetky ľudské pohnútky a úmysly hrozivé a zlé. Bez ohľadu na to, či ľudia dokážu byť prísni sami na seba a tolerantní k ostatným, alebo či túto morálku navonok dokonale vyjadrujú alebo nie, je nevyhnutné, aby táto morálka nemala nad ich ľudskou prirodzenosťou kontrolu ani ju neovplyvňovala. Čo teda ovláda ľudskú prirodzenosť? Sú to skazené povahy ľudí, je to ich ľudská prirodzenosť-podstata, ktorá sa skrýva pod morálnou zásadou ‚buď prísny na seba a tolerantný k ostatným‘ – to je ich pravá prirodzenosť. Pravá prirodzenosť človeka je jeho ľudskou prirodzenosťou-podstatou. A z čoho pozostáva jeho ľudská prirodzenosť-podstata? Pozostáva najmä z jeho preferencií, z toho, o čo sa usiluje, z jeho pohľadu na život a z jeho hodnotového systému, ako aj z jeho postoja k pravde a Bohu a tak ďalej. Len tieto veci skutočne predstavujú ľudskú prirodzenosť-podstatu ľudí. S istotou možno povedať, že väčšina ľudí, ktorí od seba vyžadujú plnenie morálnej zásady ‚buď prísny na seba a tolerantný k ostatným‘, je posadnutá postavením. Keďže ich poháňajú ich skazené povahy, nemôžu si pomôcť a usilujú sa o prestíž medzi ľuďmi, spoločenskú významnosť a postavenie v očiach iných. Všetky tieto veci súvisia s ich túžbou po postavení a usilujú sa o ne pod zásterkou dobrého morálneho správania. A ako tieto ich snahy vznikajú? Úplne pochádzajú z ich skazených pováh a sú nimi poháňané. Takže bez ohľadu na to, či niekto naplní morálnu zásadu ‚buď prísny na seba a tolerantný k ostatným‘ alebo nie, a či to urobí dokonale alebo nie, vôbec to nemôže zmeniť jeho ľudskú prirodzenosť-podstatu. Z toho vyplýva, že to nijako nemôže zmeniť jeho pohľad na život alebo hodnotový systém, ani usmerniť jeho postoje a pohľady na najrôznejších ľudí, udalosti a veci. Nie je to tak? (Je.) Čím viac niekto dokáže byť prísny sám na seba a tolerantný k ostatným, tým lepšie vie hrať divadlo, pretvarovať sa a očarovať iných dobrým správaním a peknými rečičkami, a tým je od prírody nečestnejší a zlomyseľnejší. Čím viac je takýmto typom človeka, tým väčšmi miluje postavenie a moc a usiluje sa o ne.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Čo znamená hľadať pravdu (6)) Videl som, že tí, čo sú „prísni k sebe a tolerantní k druhým“, sú hlboko posadnutí postavením. Vždy chcú mať miesto v srdciach ľudí. Takíto ľudia majú podlú a zlú prirodzenosť a sú to pokrytci. Táto charakteristika naozaj zarezáva do živého. Spomenul som si, ako som počas pôsobenia ako vedúci tímu prevzal veľkú časť práce na seba. Vždy som bral do úvahy rozvrhy druhých, ich pracovné zaťaženie a ťažkosti, akým čelili. Bol som obzvlášť starostlivý a ohľaduplný k iným, snažil som sa, aby neboli nespokojní. Navonok som možno pôsobil chápavo, no v skutočnosti som to robil len preto, aby som zlepšil svoju povesť a postavenie. Vždy som sa bál, že poviem, alebo urobím niečo, čím nahnevám druhých, a vyvolám v nich zlý dojem. Niesol som ťažšie bremeno ako iní, bol som schopný trpieť a zaplatiť, prejavil toleranciu, porozumenie a schopnosť robiť kompromisy, ale bolo za tým moje presvedčenie, že som lepší ako ostatní, že mám lepšie duchovné postavenie než oni, a mám pre nich pochopenie a toleranciu. To ich viedlo k tomu, že ku mne vzhliadali a spoliehali sa na mňa. Čakali na mňa s riešením ich problémov. Neboli schopní spoliehať sa na Boha a hľadať pravdu, aby našli riešenie. Pochopil som, že som bol skazený Satanom a plný satanských pováh. Určite som nebol obetavý a veľkorysý! Keď sestra nechala prácu na mňa, s radosťou so ju vzal, no vnútri ma to škrelo, a počas práce som jej zazlieval, že nenesie bremeno. Mal som veľa práce a bol som pod obrovským tlakom, a hoci som nič nepovedal a tváril sa obetavo, vnútorne som cítil, že je to nespravodlivé, len toto ma trápilo a nešlo to vypudiť z hlavy. Pri rozdeľovaní práce, keď sa sestra podvolila svojmu telu a nechcela lopotiť, nerozvinul som duchovné spoločenstvo o pravde, aby sa problém vyriešil, ale miesto toho som prevzal jej prácu. V skutočnosti som si o nej vytvoril mienku, prekážalo mi, že mi jej lenivosť pridala prácu. Spätne si uvedomujem, že moja tolerancia voči druhým bola falošná, predstieraná, a vôbec som netúžil im pomáhať. Očividne som bol sebecký, no tváril som sa ako altruista – klamal som každého. Moje konanie motivovala len jedna vec – chcel som získať uznanie, rešpekt a pochvalu od druhých. Aký pokrytecký a falošný som bol! Ľudia videli len moje klamlivé činy, ale nevideli moje skutočné myšlienky. Všetci verili, že mám dobrú ľudskú prirodzenosť a že som veľmi tolerantný. Či som ich neoklamal a nepodviedol? Čím viac som nad tým premýšľal, tým viac som bol zo seba znechutený. Kráčal som životom s maskou na tvári, a nielenže som sám veľmi trpel, ale zdržiaval som aj prácu cirkvi. Ubližoval som sebe aj druhým. Začal som sa nenávidieť a chcel som sa čo najskôr kajať a zmeniť sa.

Neskôr som narazil na ďalšie dva úryvky Božích slov, ktoré mi poskytli nový pohľad na môj stav. Všemohúci Boh hovorí: „Keď niektorí cirkevní vodcovia vidia, že ich bratia alebo sestry vykonávajú svoje povinnosti nedbanlivo a povrchne, nekarhajú ich, hoci by mali. Keď vidia niečo, čo zjavne škodí záujmom Božieho domu, zatvárajú pred tým oči a na nič sa nepýtajú, aby ostatným nespôsobili ani najmenšiu ujmu. V skutočnosti vôbec neberú ohľad na slabosti ľudí; namiesto toho majú v úmysle získať ľudí na svoju stranu. Sú si toho plne vedomí a myslia si: ‚Ak budem takto pokračovať a nikoho neurazím, budú si myslieť, že som dobrý vodca. Budú mať o mne dobrú, vysokú mienku. Budú ma uznávať a budú ma mať radi.‘ Bez ohľadu na to, aké veľké škody spôsobujú záujmom Božieho domu a ako veľmi bránia Božiemu vyvolenému ľudu vstúpiť do života alebo ako veľmi je narušený ich cirkevný život, takíto vodcovia zotrvávajú vo svojej satanskej filozofii a nikoho neurážajú. V ich srdciach sa nikdy neobjaví pocit výčitiek svedomia. Keď vidia, že niekto spôsobuje narušenia a vyrušenia, nanajvýš sa o tomto probléme ledabolo zmienia a tým sa to pre nich končí. Nezdieľajú pravdu v duchovnom spoločenstve, ani tejto osobe nevytýkajú podstatu problému, a už vôbec nerozoberajú jej stav. Nikdy v duchovnom spoločenstve nehovoria o Božej vôli. Falošní vodcovia nikdy neodhaľujú ani nerozoberajú, akých omylov sa ľudia často dopúšťajú, ani aké skazené povahy často odhaľujú. Neriešia žiadne skutočné problémy, ale namiesto toho neustále tolerujú zlé správanie ľudí a odhalenie skazenosti a zostávajú ľahostajní bez ohľadu na to, akí sú ľudia negatívni alebo slabí, pričom len kážu nejaké slová a učenia, prednesú niekoľko povrchných výziev a snažia sa vyhnúť konfliktu. V dôsledku toho Boží vyvolení nevedia, ako sa nad sebou zamýšľať a spoznať samých seba, nedospejú k odhaleniu svojich skazených pováh a žijú uprostred slov, učení, predstáv a domnienok bez akéhokoľvek vstupu do života. Vo svojom srdci dokonca veria, že ‚Náš vodca má pre naše slabosti ešte väčšie pochopenie ako Boh. Naše duchovné postavenie je možno príliš nízke na naplnenie Božích požiadaviek, no stačí, ak splníme požiadavky nášho vodcu; tým, že poslúchame svojho vodcu, poslúchame Boha. Ak nadíde deň, keď nášho vodcu nahradia Zhora, dáme o sebe vedieť; aby sme si svojho vodcu udržali a zabránili tomu, aby ho nahradili Zhora, budeme vyjednávať a prinútime ich, aby Zhora s našimi požiadavkami súhlasili. Takto budeme konať správne voči nášmu vodcovi.‘ Keď majú ľudia v srdci takéto myšlienky, keď majú k vodcovi takýto vzťah a vo svojom srdci cítia závislosť, obdivujú ho a ctia si ho, potom mu začnú čoraz viac veriť, chcú počúvať jeho slová a prestávajú hľadať pravdu v Božích slovách. Takýto vodca v srdciach ľudí takmer zaujal miesto Boha. Ak je vodca ochotný udržiavať takýto vzťah s Božím vyvoleným ľudom, ak vďaka tomu pociťuje vo svojom srdci radosť a verí, že Boží vyvolený ľud by sa mal k nemu takto správať, potom nie je medzi ním a Pavlom žiadny rozdiel a už vykročil na cestu antikrista. Antikrist už úplne bez rozlišovania oklamal Boží vyvolený ľud.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Prvý bod: Snažia sa nakloniť si ľudí)

„Môžete to prirovnať k niektorým antikristom a zlým ľuďom v cirkvi. Aby si upevnili svoje postavenie a moc v cirkvi a získali lepšiu povesť medzi ostatnými členmi, sú schopní pri vykonávaní svojich povinností podstúpiť utrpenie a zaplatiť cenu, dokonca sa dokážu zriecť svojej práce a rodiny a predať všetko, čo majú, aby sa mohli vydať Bohu. V niektorých prípadoch cena, ktorú zaplatia, a utrpenie, ktoré podstúpia pri vydaní sa Bohu, presiahne mieru, ktorú dokáže zniesť priemerný človek; aby si udržali svoje postavenie, sú schopní stelesniť ducha extrémneho sebazaprenia. No bez ohľadu na to, ako veľmi trpia a akú cenu platia, nikto z nich nechráni Božie svedectvo ani záujmy Božieho domu a nepraktizuje podľa Božích slov. Ich cieľom je len dosiahnuť postavenie, moc a Božiu odmenu. Nič z ich konania ani trochu nesúvisí s pravdou. Bez ohľadu na to, akí sú na seba prísni a akí tolerantní sú k iným, aký bude ich konečný výsledok? Čo si o nich pomyslí Boh? Určí ich výsledok na základe vonkajšieho dobrého správania, ktoré žijú? Určite nie. Ľudia vnímajú a posudzujú ostatných na základe tohto správania a prejavov, a keďže nedokážu prekuknúť podstatu iných ľudí, nakoniec sa nimi nechajú oklamať. Boh sa však nikdy nedá oklamať človekom. Rozhodne nebude vyzdvihovať a pamätať na morálne správanie ľudí, pretože dokázali byť prísni sami na seba a tolerantní k ostatným. Naopak, odsúdi ich za ich ambície a za cesty, ktorými sa vydali v honbe za postavením.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Čo znamená hľadať pravdu (6)) Rozjímajúc nad Božími slovami som si jasnejšie uvedomil prirodzenosť a dôsledky svojich činov. V snahe ochrániť svoju reputáciu a postavenie, som vždy bral ohľad na problémy iných a všetko som robil sám. Výsledkom bolo, že bratia a sestry si nemohli normálne plniť svoje povinnosti. Jedni sa podvolili svomu telu a neniesli bremeno, iní ma obdivovali a spoliehali sa na mňa, vyhľadali ma vždy, keď mali problémy a neboli schopní sa spoliehať na Boha a hľadať pravdu pri riešení problémov. Boh nemal miesto v ich srdciach. Páchal som zlo! Keď sestra nebola ochotná niesť bremeno vo svojej práci a prácu posunula mne, ak by som s ňou bol len chvíľu v duchovnom spoločenstve a umožnil jej vidieť prirodzenosť a dôsledky jej súčasného stavu, možno by vzdorovala svojmu telu a pri riešení problému sa spoľahla na Boha. Došlo by k pokroku v jej živote a k zlepšeniu jej profesionálnych zručností. Ale ja som myslel len na vlastnú povesť a postavenie, nerozvinul som duchovné spoločenstvo a neposkytol rady veriacim uväzneným v skazených povahách. Navonok bol tento spôsob konania v súlade s telesnými záujmami ľudí, ale v živote sa nikam neposúvali a čoraz viac upadali. Tým, že som ľuďom neustále dopriaval, som im ubližoval! Nedokázali rozpoznať moje správanie a uverili, že som dobrý a starostlivý človek. Aký som bol falošný. Všetkých som oklamal! Navonok to vyzeralo, akoby som niesol veľké bremeno svojej povinnosti a trpel a platil. Ľudia ma vnímali ako dobrého človeka, no mňa Boh zatratil, lebo moje činy nemali uspokojiť Boha, ale ochrániť moje postavenie v srdciach ľudí. Navonok som nekonal žiadne zlo. Ale nepriviedol som ľudí do reality Božích slov, namiesto toho som ich viedol do ich tiel a predo mňa. Snažil som sa získať ľudí na svoju stranu a zjavoval som povahu antikrista. Uvedomil som si, že som v dosť riskantnom stave. Plnil som si svoju povinnosť podľa tradičných kultúrnych hodnôt a kráčal som po ceste antikrista.

Neskôr som narazil na ďalší úryvok z Božích slov, ktoré vniesli svetlo do mojich problémov: „Bez ohľadu na to, ktorej skupine sa predložia tvrdenia o morálnom správaní, všetky vyžadujú, aby sa ľudia vedeli ovládať – aby sa zdržali vlastných túžob a nemorálneho správania – a aby zastávali vhodné ideologické a morálne názory. Nehľadiac na to, ako veľmi tieto tvrdenia ovplyvňujú ľudstvo a či je tento vplyv pozitívny alebo negatívny, cieľom týchto takzvaných moralistov bolo, stručne povedané, obmedzovať a usmerňovať morálne správanie ľudí prostredníctvom takýchto vyhlásení, aby mali ľudia k dispozícii základné pravidlá správania a konania a toho, ako majú nazerať na ľudí a veci a ako majú vnímať svoju spoločnosť a krajinu. Z pozitívneho hľadiska zohralo vymyslenie týchto tvrdení o morálnom správaní do istej miery úlohu pri obmedzovaní a usmerňovaní morálneho správania ľudstva. Ak sa však pozrieme na objektívne skutočnosti, ľudia v dôsledku toho prijali niektoré neúprimné a pokrytecké myšlienky a názory, čo spôsobilo, že sa ľudia, ktorých ovplyvnila a ktorým bola vštepovaná tradičná kultúra, stali zákernejšími, podlejšími, vedia sa lepšie pretvarovať a majú obmedzenejšie zmýšľanie. Vplyvom a vštepovaním tradičnej kultúry si ľudia postupne osvojili tieto mylné názory a tvrdenia tradičnej kultúry ako niečo pozitívne a týchto velikánov a významné osobnosti, ktoré ľudí uvádzajú do omylu, uctievajú ako svätých. Keď sú ľudia uvedení do omylu, ich myseľ je zmätená, otupená a mdlá. Nevedia, čo je to normálna ľudská prirodzenosť a o čo by mali ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou usilovať a čo by mali dodržiavať. Nevedia, ako by mali ľudia na tomto svete žiť, ani aký spôsob či pravidlá existencie by si mali osvojiť, a už vôbec nepoznajú ozajstný cieľ ľudskej existencie. Vplyvom, vštepovaním, ba dokonca obmedzovaním tradičnej kultúry došlo k potlačeniu pozitívnych vecí, požiadaviek a pravidiel od Boha. V tomto zmysle zmýšľanie ľudí do veľkej miery hlboko pomýlili a ovplyvnili rôzne výroky o morálnom správaní v tradičnej kultúre, obmedzili ich myšlienky a zviedli ich na scestie, odviedli ich od správnej životnej cesty a čoraz viac ich vzďaľovali od Božích požiadaviek. To znamená, že čím hlbšie ťa ovplyvňujú rôzne myšlienky a názory na morálne správanie v tradičnej kultúre a čím dlhšie podliehaš ich vplyvu, tým viac sa vzďaľuješ od myšlienok, túžob, vytýčenému cieľu a pravidiel existencie, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a tým viac sa vzďaľuješ od normy, ktorú od ľudí vyžaduje Boh. … Boží vyvolený ľud si musí uvedomiť jednu skutočnosť: Božie slovo je Božie slovo, pravda je pravda a ľudské slová sú ľudské slová. Zhovievavosť, spravodlivosť, slušnosť, múdrosť a dôveryhodnosť sú ľudské slová a tradičná kultúra je vyjadrená ľudskými slovami. Ľudské slová nikdy nie sú pravdou a ani sa ňou nikdy nestanú. Taká je skutočnosť.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Čo znamená hľadať pravdu (8)) Skrze Božie slová som si uvedomil, že názory a predstavy, ktoré nám vštepuje tradičná kultúra, sú smiešne a absurdné a sú v rozpore so svedomím a rozumom bežných smrteľníkov a ľudskou prirodzenosťou, ktorú Boh od človeka vyžaduje. Oklamaný a ovplyvnený touto tradičnou myšlienkou „byť prísny k sebe a tolerantný k druhým“, som bol zmätený, pomýlený a neschopný rozlišovať. Myslel som si, že ak budem tolerantný k ľuďom, budem k nim ohľaduplný a budem súžiť len seba, nie druhých, iba tak prejavím dobrý charakter, tolerantnosť a veľkodušnosť. Nemal by som žiadať od druhých priveľa, ani byť príliš prísny a nemal by som byť malicherný. Tieto myšlienky boli hlboko zakorenené v mojej mysli, ovládali každé moje slovo a čin a ovplyvňovali moje vzťahy s ostatnými. Keď nad tým premýšľam, vedel som, že moja tolerancia voči iným nie je zhovievavosťou normálnej ľudskej prirodzenosti, ale skôr slabosť, ktorá nemá princípy alebo normy. Ako vedúci tímu som mal rozumne prideľovať prácu podľa nášho pracovného plánu a schopností každého člena, aby sa mohli zapájať všetci, a mali možnosť praktizovať vo svojej povinnosti a uplatniť svoje schopnosti. Len tak by práca nášho tímu normálne napredovala a zlepšovala sa. Tí, ktorí mali menej skúseností, mali priemernú kvalitu a pomaly naberali vedomosti, mali mať pracovné úlohy založené na ich skutočnom duchovnom postavení a ťažkostiach. Tým bolo treba prideliť ľahšiu úlohu, ktorú by zvládli a nemali by byť nútení robiť niečo, čoho nie sú schopní. Pokiaľ ide o tých, ktorí majú dobrú kvalitu, vedia sa učiť nové veci a ovládajú princípy a zručnosti, tí mohli dostať primerane väčší objem práce, viac premýšľať nad prácou a znášať väčšie bremeno – tým by rýchlejšie napredovali. Ak by ich postretli ťažkosti a boli by pod väčším stresom, čo je bežné, bol by to podnet, aby sa viac spoliehali na Boha, zlepšili svoje schopnosti a napredovali rýchlejšie. Ba čo viac, ak by mali výhrady voči pridelenej práci, odkomunikoval by som to s nimi, aby som zistil, či majú skutočné ťažkosti, alebo len hľadajú pohodlie a nie sú ochotní trpieť a platiť. Tak by som mohol riešiť veci podľa aktuálnej situácie – to by bolo konanie založené na pravde-princípoch. Vlastne som väčšinu času prideľoval prácu primerane podľa aktuálnej situácie členov tímu. Nežiadal som priveľa, nebol som príliš prísny, a členovia tímu svoje úlohy zvládali. Keď boli občas leniví, neochotní platiť a uspieť, alebo sa báli prevziať zodpovednosť a radšej prácu posunuli iným, mal som rozvinúť duchovné spoločenstvo a varovať ich, aby si uvedomili svoju skazenú povahu. V závažnejších prípadoch som ich mal orezať a zaoberať sa nimi, a nie im neustále vyhovieť a len tolerovať ich správanie bez základných noriem. Len tak som mohol zachovať normálne napredovanie práce v našom tíme. Neskôr som narazil na ďalšie dva úryvky z Božích slov, ktoré vniesli ešte viac svetla do mojej cesty praktizovania. „Celé svoje konanie musíš podrobiť skúške, či sú tvoje úmysly správne. Ak dokážeš konať podľa Božích požiadaviek, potom je tvoj vzťah s Bohom normálny. Toto je minimálne kritérium. Preskúmaj svoje úmysly, a ak zistíš, že sa objavili nejaké nesprávne, maj silu otočiť sa im chrbtom a konať podľa Božích slov. Takto sa staneš človekom správnym pred Bohom, čo zase ukazuje, že tvoj vzťah s Bohom je normálny, a že všetko, čo robíš, robíš v záujme Boha a nie pre seba. Vo všetkých svojich skutkoch a slovách buď schopný nasmerovať svoje srdce na správnu cestu a konať spravodlivo, a nenechaj sa viesť svojimi citmi ani nekonaj podľa vlastnej vôle. To sú zásady, ktorými sa musia riadiť veriaci v Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Aký je tvoj vzťah s Bohom?) „Čo je to teda za pravdu-princípy, ktoré požaduje Boh? Aby mali ľudia pochopenie pre slabosť a negatívnosť iných ľudí, keď sú slabí a negatívni, aby si uvedomovali bolesť a ťažkosti iných a potom sa o tieto veci zaujímali, ponúkali ľuďom pomoc a podporu a čítali im Božie slová, ktoré im pomôžu vyriešiť problémy, aby už neboli slabí a mohli predstúpiť pred Boha. Je tento spôsob praktizovania v súlade s princípmi? Takéto praktizovanie je v súlade s pravdou-princípmi. Prirodzene, aj vzťahy tohto druhu sú v súlade s princípmi. Keď ľudia úmyselne vyrušujú a narúšajú, alebo sú pri vykonávaní svojej povinnosti úmyselne povrchní, ak to vidíš a dokážeš veci riešiť podľa princípov a môžeš ich na tieto veci upozorniť, pokarhať ich a pomôcť im, potom je to v súlade s pravdou-princípmi. Ak zatváraš oči alebo si voči nim tolerantný a kryješ ich, a dokonca zachádzaš tak ďaleko, že hovoríš pekné veci, aby si ich pochválil a zatlieskal im, pričom ich obdarúvaš falošnými slovami, potom je takéto správanie, takéto spôsoby kontaktu s ľuďmi, zaoberania sa záležitosťami a riešenia problémov jednoznačne v rozpore s pravdou-princípmi a nemá žiaden základ v Božích slovách – takéto správanie a spôsoby kontaktu s ľuďmi a riešenia záležitostí sú v tomto prípade jednoznačne nelegitímne.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (14)) Po rozjímaní nad Božími slovami som to videl oveľa jasnejšie. Keď hovorím a konám, musím mať ako veriaci v srdci Boha. Musím Mu predložiť svoje srdce, aby ho podrobne skúmal. To je najmenej, čo by som mal robiť. Navyše pri interakcii s ostatnými a spolupracovaní na svojej povinnosti by som mal mať dobré úmysly, konať podľa pravdy-princípov, zdržať sa všetkého, čo by mohlo poškodiť záujmy Božieho domu, a vždy brať ohľad na prácu cirkvi. Mal by som pomáhať a podporovať negatívnych, slabých a v núdzi, a rozvinúť duchovné spoločenstvo, pomáhať, radiť a odhaliť tých, čo zjavili svoju skazenú povahu alebo naschvál narušili a vyrušili prácu cirkvi, namiesto toho, aby som ich toleroval alebo zbytočne preukazoval dobrú vôľu. Pri prideľovaní práce by som nemal chrániť vlastnú reputáciu a brať do úvahy len telo a pocity ľudí. Prácu som mal prideľovať primerane podľa princípov a aktuálneho stavu tímu, aby som zaistil, že s ňou nebudeme meškať. Tento spôsob praktizovania by bol prospešný pre prácu cirkvi a všetkých jej členov. Pri interakcii s bratmi a sestrami som praktizoval úprimnosť, hovoril som, čo som ozaj cítil, komunikoval som s ľuďmi, keď som mal problémy. Pri prideľovaní práce som ju rozdelil podľa skutočnej situácie ľudí, tak, aby mal každý svoju úlohu. Pridelil som členom relatívne ľahké úlohy, a zapájal sa len vtedy, keď ich nevedeli vyriešiť. Keď boli ľudia nespokojní s pridelenou úlohou a nechceli platiť vyššiu cenu, hovoril som s nimi v duchovnom spoločenstve o Božej vôli, aby sa zamysleli a spoznali svoju skazenú povahu a napravili svoje nesprávne postoje. Keď som mal viac práce, než sa dalo zvládnuť, alebo som narazil na problémy, prebral som s ostatnými ako rozumne prideliť prácu, aby nedošlo k omeškaniu, a prestal som všetko robiť sám. Každý vedel proaktívne vziať na seba časť práce, povinnosti brali s väčším nadšením, a náš pokrok sa zlepšil. Cítil som sa oveľa pokojnejšie. Občas sa u mňa prejaví skazenosť, ale som schopný vedome praktizovať Božie slová. Až pod vedením Božích slov sa mi podarilo všetko zmeniť. Bohu vďaka!