V tvojom srdci je obrovské tajomstvo, ktoré si si nikdy neuvedomil, pretože si žil vo svete bez svetla. Tvoje srdce a tvojho ducha uchvátil ten zlý. Tvoje oči sú zahalené tmou a nedokážeš vidieť ani slnko na oblohe, ani trblietavú nočnú hviezdu. Tvoje uši sú upchaté klamlivými slovami a nepočuješ ani hromový hlas Jahveho, ani zvuk množstva vôd tečúcich z trónu. Stratil si všetko, čo je právom tvoje, všetko, čo ti Všemohúci venoval. Vstúpil si do nekonečného mora utrpenia bez sily na záchranu, bez nádeje na prežitie, a všetko, čo robíš, je len zápas a náhlenie sa…Od toho momentu až doteraz si odsúdený k tomu, aby ťa trápil ten zlý, ďaleko od požehnaní Všemohúceho, ďaleko od Jeho zaopatrenia, a kráčal si cestou, z ktorej niet návratu. Ani milión volaní nedokáže prebudiť tvoje srdce a tvojho ducha. Tvrdo spíš v rukách toho zlého, ktorý ťa zvábil do bezhraničnej ríše bez smerovania či smerových tabúľ. Od tej chvíle si stratil svoju pôvodnú nevinnosť a čistotu, a začal si sa vyhýbať starostlivosti Všemohúceho. V tvojom srdci ťa vo všetkom vedie ten zlý a stal sa tvojím životom. Už sa ho nebojíš, nevyhýbaš sa mu ani nemáš voči nemu pochybnosti. Namiesto toho sa k nemu vo svojom srdci staviaš ako k bohu. Začal si ho uchovávať ako vo svätyni, uctievať ho, a vy dvaja ste sa stali neoddeliteľnými ako telo a tieň, zaviazaní spoločne žiť aj zomrieť. Nemáš poňatia, odkiaľ pochádzaš, ani prečo si sa narodil alebo prečo zomrieš. Na Všemohúceho sa pozeráš ako na cudzinca. Nepoznáš Jeho pôvod a už vôbec nič z toho, čo pre teba urobil. Všetko, čo pochádza od Neho, sa ti sprotivilo; nevážiš si to a nevidíš, akú to má hodnotu. Kráčaš bok po boku toho zlého odo dňa, keď si dostal zaopatrenie od Všemohúceho. Vydržal si tisícky rokov víchric a búrok s tým zlým a stojíš spolu s ním proti Bohu, ktorý bol zdrojom tvojho života. Nevieš nič o pokání a vôbec si neuvedomuješ, že si prišiel na pokraj záhuby. Zabudol si, že ten zlý ťa zviedol a trápil, zabudol si na svoje začiatky. Zlý ťa takto trápil na každom kroku tvojej cesty až do dnešného dňa. Tvoje srdce a tvoj duch otupeli a schátrali. Už sa ani nesťažuješ na mrzutosti ľudského sveta. Už neveríš, že svet je nespravodlivý. Ešte menej sa staráš o to, či Všemohúci existuje. Je to preto, lebo kedysi dávno si považoval toho zlého za svojho pravého otca a nedokážeš sa od neho oddeliť. Toto je to tajomstvo vo vnútri tvojho srdca.

S príchodom svitania začína na východe žiariť ranná hviezda. Toto je hviezda, ktorá tam nikdy predtým nebola. Osvecuje pokojnú, trblietavú oblohu a znovu zapaľuje vyhasnuté svetlo v srdciach ľudí. Vďaka tomuto svetlu ľudstvo už viac nie je osamelé. Svieti rovnako na teba, ako aj na ostatných. Ty sám však zostávaš v hlbokom spánku uprostred tmavej noci. Nepočuješ žiadny zvuk a nevidíš žiadne svetlo. Neuvedomuješ si príchod nového neba a novej zeme, pretože tvoj otec ti hovorí: „Moje dieťa, nezobúdzaj sa, ešte je príliš skoro. Počasie je chladné, tak nechoď von, aby ti oči neprebodol meč a kopija.“ Dôveruješ iba výstrahám svojho otca, pretože veríš, že iba on má pravdu. Veď je predsa starší ako ty a úprimne ťa miluje. Takéto výstrahy a takáto láska ťa vedú k tomu, aby si prestal veriť legende, že vo svete je svetlo. Spôsobujú, že sa nezaujímaš o to, či v tomto svete ešte stále existuje pravda. Už sa viac neodvážiš dúfať v záchranu od Všemohúceho. Si zmierený so súčasným stavom a už viac neočakávaš príchod svetla, nevyzeráš príchod Všemohúceho, ako sa spomína v legendách. Pokiaľ ide o teba, zdá sa ti, že nič nádherné už nedokáže ožiť, nedokáže to existovať. Zajtrajšok a budúcnosť ľudstva v tvojich očiach jednoducho zmiznú, sú vymazané. Celou svojou silou sa držíš odevu svojho otca, si ochotný zdieľať jeho útrapy, nesmierne sa obávaš toho, že stratíš svojho spolupútnika a smer svojej ďalekej cesty. Obrovský a hmlistý svet ľudí sformoval mnohých z vás, odvážnych a neohrozených, v plnení rôznych rolí tohto sveta. Sformoval mnohých „bojovníkov“, ktorí sa neboja smrti. Navyše vytvoril nespočetné množstvo necitlivých a paralyzovaných ľudských bytostí, ktoré nepoznajú zmysel svojho stvorenia. Oči Všemohúceho skúmajú každého jedného člena hlboko postihnutého ľudského pokolenia. Počuje nárek trpiacich, vidí nehanebnosť sužovaných a cíti bezmocnosť a hrôzu ľudského pokolenia, ktorá stratila milosť spásy. Ľudstvo odmieta Jeho starostlivosť. Volí si kráčať svojou vlastnou cestou a pokúša sa uniknúť pohľadu Jeho očí. Uprednostňuje horkú chuť hlbokého mora v spoločnosti nepriateľa až do poslednej kvapky. Povzdych Všemohúceho už ľudstvo nepočuje. Ruky Všemohúceho už nemajú ochotu pohladiť toto žalostné ľudstvo. Znovu a znovu ho získava a znovu a znovu ho stráca – to je dielo, ktoré stále opakuje. Od istého momentu začal byť unavený, ustatý, a tak zastavuje svoje dielo a prestáva kráčať uprostred ľudstva… Ľudstvo si vôbec neuvedomuje žiadnu z týchto zmien, neuvedomuje si príchod ani odchod, zármutok ani melanchóliu Všemohúceho.

Všetko v tomto svete sa rýchlo mení s myšlienkami Všemohúceho a pod Jeho očami. Veci, o ktorých ľudstvo nikdy nepočulo, náhle prichádzajú, kým veci, ktoré ľudstvo dlho vlastnilo, sa nebadane vytrácajú. Nik nedokáže pochopiť, kde sa Všemohúci nachádza, a už vôbec nie vnímať transcendentnosť a veľkosť Jeho životnej sily. Je transcendentný v tom, že dokáže vnímať veci, ktoré ľudia vnímať nedokážu. Je veľký v tom, že On je ten opustený ľudstvom, a predsa ľudstvo zachraňuje. On pozná zmysel života a smrti a okrem toho pozná zákony bytia, ktoré by stvorené ľudstvo malo nasledovať. On je základom ľudskej existencie a On je ten Vykupiteľ, ktorý opäť privádza ľudstvo k životu. On zaťažuje šťastné srdcia žiaľom a pozdvihuje smútiace srdcia šťastím. To všetko pre svoje dielo a pre svoj plán.

Ľudstvo sa odklonilo od zaopatrenia života od Všemohúceho, nepozná zmysel existencie, ale napriek tomu sa bojí smrti. Sú bez pomoci a bez opory, a predsa sa stále zdráhajú zavrieť oči, a tak sa premáhajú, aby podopierali svoje telá, s duchmi bez akéhokoľvek vnímania, a živoria vo svojej nízkej existencii na tomto svete. Žiješ týmto spôsobom – bez nádeje, rovnako ako ostatní, bez cieľa. Iba jediný legendárny Svätý, spasí ľudí, ktorí stonajú uprostred svojho utrpenia a zúfalo túžia po Jeho príchode. Takéto presvedčenie už dlhý čas ostáva nenaplnené u tých, ktorým chýba vedomie. Napriek tomu však po Jeho príchode stále túžia. Všemohúci je milosrdný k týmto ľuďom, ktorí hlboko trpeli. Zároveň má odpor k týmto ľuďom, ktorým úplne chýba vedomie, pretože musí príliš dlho čakať, kým dostane odpoveď od ľudí. Chce hľadať, hľadať tvoje srdce a tvojho ducha, a priniesť ti vodu a jedlo, aby si sa prebudil a aby si už nebol smädný ani hladný. Keď si unavený a keď cítiš niečo z pochmúrnosti tohto sveta, necíť sa stratený, neplač. Všemohúci Boh, Strážca, kedykoľvek s otvorenou náručou prijme tvoj príchod. Bdie pri tvojom boku. Čaká na teba, kým sa obrátiš späť, čaká na deň, keď sa ti zrazu vráti pamäť: keď si uvedomíš, že pochádzaš od Boha a že v nejakom neznámom čase si stratil svoje smerovanie, v nejakom neznámom čase si po ceste stratil vedomie a v nejakom neznámom čase si mal „otca“; keď si navyše uvedomíš, že Všemohúci vždy pri tebe bdel a čakal tam veľmi, veľmi dlhý čas na tvoj návrat. Zúfalo túži, čakajúc na reakciu bez odpovede. Jeho bdelosť je neoceniteľná; bdie v prospech ľudského srdca a ľudského ducha. Možno je Jeho bdelosť nekonečná alebo sa možno skončila. Ty by si však mal presne vedieť, kde sa práve teraz nachádza tvoje srdce a tvoj duch.

28. mája 2003