Spravodlivá Božia povaha

Teraz, keď ste si vypočuli predchádzajúcu diskusiu o Božej autorite v duchovnom spoločenstve, som presvedčený, že viete na túto tému obšírne rozprávať. To, koľko toho dokážete prijať a pochopiť, závisí od úsilia, ktoré tomu venujete. Dúfam, že k tejto záležitosti budete pristupovať s plnou vážnosťou; v žiadnom prípade by ste sa k nej nemali stavať vlažne! Rovná sa poznanie Božej autority poznaniu Božej celistvosti? Dalo by sa povedať, že poznanie Božej autority je začiatkom poznania samého Boha, jedinečného, a tiež že poznanie Božej autority znamená, že človek už prekročil bránu poznania podstaty samého Boha, jedinečného. Toto pochopenie je jednou časťou poznania Boha. Aká je teda tá druhá časť? O tejto téme by som chcel dnes diskutovať v našom duchovnom spoločenstve – o spravodlivej Božej povahe.

Vybral som z Biblie dve časti, ktoré nám v duchovnom spoločenstve poslúžia na diskusiu o dnešnej téme: prvá sa týka Božieho zničenia Sodomy, ktoré možno nájsť v knihe Genezis 19, 1-11 a 19, 24-25; druhá sa týka Božieho oslobodenia mesta Ninive, ktoré možno nájsť v knihe Jonáša 1, 1-2 a tiež v tretej a vo štvrtej kapitole knihy Jonáša. Predpokladám, že všetci čakáte, čo vám o týchto dvoch častiach poviem. To, čo poviem, samozrejme, nemôže vybočiť z rámca poznania samého Boha a Jeho podstaty. Na čo však bude zameraná dnešná diskusia v duchovnom spoločenstve? Vie to niekto z vás? Ktoré časti Mojej rozpravy o Božej autorite vás zaujali? Prečo som povedal, že jediný, kto má takú autoritu a moc, je sám Boh? Čo som tým chcel ozrejmiť? Čo som vás tým chcel naučiť? Sú Božia autorita a moc jedným z aspektov toho, ako sa prejavuje Jeho podstata? Sú súčasťou Jeho podstaty, súčasťou, ktorá dokazuje Jeho identitu a postavenie? Viete na základe týchto otázok, čo sa chystám povedať? Čo chcem, aby ste pochopili? Starostlivo si to premyslite.

Za tvrdohlavý odpor voči Bohu zničí človeka Boží hnev

Najprv sa pozrime na niekoľko úryvkov z Písma, ktoré opisujú Božie zničenie Sodomy.

Gn 19, 1-11 A večer prišli dvaja anjeli do Sodomy. Lót sedel v bráne Sodomy, a keď ich uvidel, vstal a išiel im v ústrety. Sklonil sa tvárou k zemi a povedal: „Hľa, moji páni, vstúpte, prosím, do domu vášho sluhu a zostaňte tu celú noc, umyte si nohy a vstanete skoro ráno a pôjdete ďalej.“ A oni povedali: „Nie, ale zostaneme na ulici celú noc.“ A on na nich veľmi naliehal, a oni sa obrátili k nemu a vošli do jeho domu. Urobil im hostinu, upiekol nekvasené chleby a oni jedli. Ale skôr ako si ľahli, dom obkľúčili muži z mesta, aj muži zo Sodomy, starí i mladí, všetok ľud z každej štvrte. Volali na Lóta a povedali mu: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ A Lót vyšiel von za nimi, zavrel za sebou dvere a povedal: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ A oni povedali: „Odstúp!“ A zase povedali: „Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.“ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere. Muži však vystreli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a dvere zavreli. A mužov, ktorí boli pri dverách domu, oslepili, malých i veľkých, takže sa unavili hľadaním dverí.

Gn 19, 24-25 Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.

Z týchto úryvkov nie je ťažké pochopiť, že podlosť a skazenosť Sodomy už dosiahli stupeň, ktorý sa hnusí človeku i Bohu, a tak si mesto v Božích očiach zaslúžilo byť zničené. Čo sa však dialo vo vnútri mesta pred jeho zničením? Akú inšpiráciu môžu ľudia čerpať z týchto udalostí? Čo ukazuje Boží postoj k týmto udalostiam ľuďom o Jeho povahe? Aby sme pochopili celý príbeh, pozorne si prečítajme jeho záznam v Písme…

Skazenosť Sodomy: neznesiteľná pre človeka, poburujúca pre Boha

V tú noc prijal Lót dvoch Božích poslov a pripravil pre nich hostinu. Po jedle, skôr ako si ľahli, ľudia z celého mesta obkľúčili Lótov dom a volali naňho. Písmo zaznamenáva tieto ich slová: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ Kto povedal tieto slová? Komu ich povedal? Boli to slová obyvateľov Sodomy, ktoré volali pred Lótovým domom a boli určené Lótovi. Aký pocit v tebe tieto slová vyvolávajú? Rozčuľujú ťa? Znechucujú? Prekypuješ hnevom? Nezaváňajú tieto slová satanom? Vnímaš prostredníctvom nich zlo a temnotu v tomto meste? Vnímaš prostredníctvom nich brutálne a barbarské správanie týchto ľudí? Vnímaš prostredníctvom ich správania hĺbku ich skazenosti? Podľa obsahu ich reči nie je ťažké všimnúť si, že ich podlá a divoká povaha dosiahla úroveň, ktorá sa vymykala ich vlastnej kontrole. Okrem Lóta sa vôbec nik v tomto meste nelíšil od satana; už len pohľad na iného človeka vyvolával v týchto ľuďoch túžbu ublížiť mu a zožrať ho… Tieto veci dávajú človeku pocítiť nielen strašidelnú a desivú povahu mesta a auru smrti, ktorá ho obklopovala, ale aj jeho podlosť a krvavosť.

Keď sa ocitol zoči-voči bande neľudských zločincov, ľudí, ktorí prekypovali divokou túžbou požierať ľudské duše, ako Lót zareagoval? Podľa Písma to bolo takto: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ Lót týmito slovami myslel nasledovné: bol ochotný vzdať sa svojich dvoch dcér, aby ochránil poslov. Z každého rozumného hľadiska mali títo ľudia pristúpiť na Lótove podmienky a nechať oboch poslov na pokoji; poslovia boli pre nich koniec koncov úplnými cudzincami, ľuďmi, ktorí s nimi nemali vôbec nič spoločné a nikdy nepoškodili ich záujmy. Motivovaní svojou podlou povahou to však nenechali tak, ale naopak, zintenzívnili svoje úsilie. Ďalší priebeh ich rozhovoru môže ľuďom nepochybne poskytnúť ďalší pohľad na skutočnú, zlomyseľnú povahu týchto ľudí a zároveň im umožňuje porozumieť dôvodu, prečo chcel Boh zničiť toto mesto.

Čo povedali ďalej? Ako sa píše v Biblii: „‚Odstúp!‘ A zase povedali: ‚Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.‘ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere.“ Prečo chceli vylomiť Lótove dvere? Dôvodom je to, že tým dvom poslom túžili spôsobiť škodu. Čo priviedlo týchto poslov do Sodomy? Prišli tam, aby zachránili Lóta a jeho rodinu, ale obyvatelia mesta sa mylne domnievali, že prišli zabrať úradné funkcie. Obyvatelia mesta sa nespýtali na dôvod príchodu poslov a svoju túžbu kruto im ublížiť založili len na domnienke; chceli ublížiť dvom ľuďom, ktorí s nimi nemali vôbec nič spoločné. Je zrejmé, že obyvatelia tohto mesta úplne stratili ľudskú prirodzenosť a rozum. Úroveň ich šialenstva a divokosti sa už nijako nelíšila od satanovej zlomyseľnej povahy, ktorou ubližuje ľuďom a požiera ich.

Čo urobil Lót, keď ho žiadali, aby im vydal týchto ľudí? Z textu vieme, že Lót im ich nevydal. Poznal Lót týchto dvoch Božích poslov? Samozrejme, že nie! Prečo ich však dokázal zachrániť? Vedel, čo prišli urobiť? Aj keď netušil, prečo prišli, vedel, že sú to Boží služobníci, a tak ich prijal do svojho domu. To, že týchto Božích služobníkov oslovil titulom páni, ukazuje, že Lót bol na rozdiel od ostatných obyvateľov Sodomy bežným Božím nasledovníkom. Keď k nemu teda prišli Boží poslovia, riskoval vlastný život, aby týchto dvoch služobníkov vzal do svojho domu. Okrem toho ponúkol aj svoje dve dcéry, aby týchto dvoch sluhov ochránil. Toto bol Lótov spravodlivý skutok; bol to hmatateľný prejav Lótovej prirodzenosti-podstaty a tiež dôvod, prečo Boh poslal svojich služobníkov, aby Lóta zachránili. Keď Lót čelil nebezpečenstvu, chránil týchto dvoch služobníkov a nehľadel pri tom na nič iné; dokonca sa pokúsil vymeniť svoje dve dcéry za bezpečnosť služobníkov. Bol v meste okrem Lóta ešte niekto, kto by čosi také urobil? Fakty hovoria jasnou rečou – nie, nebol! Preto je jasné, že všetci v Sodome, okrem Lóta, boli terčom zničenia, a to právom – zaslúžili si to.

Sodoma je úplne zničená pre urážku Božieho hnevu

Keď obyvatelia Sodomy uvideli týchto dvoch služobníkov, nepýtali sa na dôvod ich príchodu ani sa nik nepýtal, či prišli šíriť Božiu vôľu. Vytvorili naopak rozvášnený dav a bez toho, aby čakali na vysvetlenie, sa vyrútili ako divé psy či zúriví vlci, aby týchto dvoch služobníkov zajali. Sledoval Boh toto dianie? Čo si vo svojom srdci myslel o takomto ľudskom správaní, o takejto udalosti? Boh sa rozhodol, že toto mesto zničí. Nezaváhal, nečakal ani už neprejavil žiadnu trpezlivosť. Nadišiel Jeho deň, a tak sa pustil do diela, ktoré chcel vykonať. A tak sa v knihe Genezis 19, 24-25 uvádza: „Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.“ Tieto dva verše hovoria o spôsobe, akým Boh zničil toto mesto, ako aj o veciach, ktoré zničil. Najprv sa v Biblii píše, že Boh mesto zapálil a že tento oheň stačil na to, aby zničil všetkých ľudí a všetko, čo rástlo na zemi. To znamená, že oheň, ktorý zostúpil z neba, nezničil len mesto, ale aj všetkých ľudí a všetko živé v ňom, kým po ňom nezostalo ani stopy. Po zničení mesta zostala krajina bez živých tvorov; nebolo tam viac života ani žiadnych známok života. Z mesta sa stala pustatina, prázdne miesto plné smrteľného ticha. Už sa tu voči Bohu nepáchali žiadne zlé skutky, už sa tu nevraždilo ani sa neprelievala krv.

Prečo chcel Boh toto mesto tak dôkladne spáliť? Čo to podľa vás znamená? Naozaj by Boh zniesol dívať sa na to, ako sa takto ničí ľudstvo a príroda, Jeho vlastné výtvory? Ak dokážeš rozoznať hnev Boha Jahveho od ohňa, ktorý bol zoslaný z neba, ľahko pochopíš, aký veľký bol Jeho hnev, súdiac podľa cieľov Jeho ničenia a miery zničenia tohto mesta. Keď Boh nejakým mestom pohŕda, potrestá ho. Keď Boha nejaké mesto znechucuje, bude ľudí opakovane varovať, aby sa dozvedeli o Jeho hneve. Keď sa však Boh rozhodne skoncovať s mestom a zničiť ho – teda ak boli Jeho hnev a majestát urazené –, nevykoná žiadne ďalšie tresty ani nevydá varovania. Namiesto toho ho priamo zničí. Úplne ho nechá zaniknúť. Taká je spravodlivá Božia povaha.

Po opakovanom nepriateľstve a odpore Sodomy voči Nemu ju Boh úplne zničí

Teraz, keď už máme všeobecnú predstavu o spravodlivej Božej povahe, môžeme svoju pozornosť obrátiť na mesto Sodomu – miesto, ktoré Boh považoval za mesto hriechu. Keď pochopíme podstatu tohto mesta, pochopíme, prečo ho chcel Boh zničiť a prečo ho zničil tak dôkladne. Na základe toho môžeme spoznať spravodlivú Božiu povahu.

Z ľudského hľadiska bola Sodoma mestom, ktoré mohlo plne uspokojiť ľudskú túžbu a ľudské zlo. Bola príťažlivá a očarujúca, noc čo noc plná hudby a tanca, jej prosperita privádzala ľudí k fascinácii a šialenstvu. Jej zlo rozožieralo ľudské srdcia a priviedlo ich ku nemravnosti. Bolo to mesto, v ktorom zúrili nečistí a zlí duchovia; prekypovalo hriechom a vraždami, pričom vo vzduchu bolo cítiť krvavý, hnilobný zápach. Bolo to mesto, z ktorého ľuďom tuhla krv v žilách, mesto, od ktorého sa človek so zdesením odvracal. Nik v tomto meste – ani muž, ani žena, ani mladý, ani starý človek – nehľadal pravú cestu; nik netúžil po svetle ani po vzdaní sa hriechu. Ich život ovládal satan, jeho skazenosť a klamstvá. Stratili svoju ľudskú prirodzenosť, prišli o rozum a pôvodný cieľ ľudskej existencie. Dopustili sa nespočetných podlých skutkov odporu voči Bohu; odmietali Jeho vedenie a stavali sa proti Jeho vôli. Práve ich podlé skutky postupne privádzali týchto ľudí, mesto a všetko živé v ňom na cestu skazy.

Aj keď tieto dva úryvky nezaznamenávajú všetky podrobnosti o miere skazenosti sodomského ľudu, len ich správanie voči dvom Božím služobníkom po ich príchode do mesta, istá jednoduchá skutočnosť odhaľuje, do akej miery bol sodomský ľud skazený, zlý a odporoval Bohu. Odkrýva sa tak aj pravá tvár a podstata obyvateľov mesta. Títo ľudia nielenže odmietali prijať Božie varovania, ale nebáli sa ani Jeho trestu. Božím hnevom, naopak, opovrhovali a Bohu slepo vzdorovali. Bez ohľadu na to, čo alebo ako urobil, ich zlomyseľná povaha sa len umocňovala a oni Bohu opakovane odporovali. Sodomský ľud ostro odmietal Božiu existenciu, Jeho príchod, trest, a najmä Jeho varovania. Bol mimoriadne arogantný. Dokázal zožrať všetkých ľudí a ublížiť všetkým, ktorých bolo možné zožrať a ublížiť im, a inak sa nesprával ani k Božím služobníkom. Čo sa týka všetkých podlých skutkov, ktorých sa Sodomčania dopustili, ubližovanie Božím služobníkom bolo len špičkou ľadovca a ich podlá povaha, ktorá sa takto odkryla, v skutočnosti nebola viac než kvapkou v obrovskom mori. Preto sa Boh rozhodol zničiť ich ohňom. Nepoužil potopu ani hurikán, ani zemetrasenie, cunami či inú metódu na zničenie mesta. Čo znamenalo, že Boh použil na zničenie tohto mesta oheň? Znamenalo to úplné zničenie mesta; znamenalo to, že mesto úplne zmizlo z povrchu zemského a prestalo existovať. „Zničenie“ v tomto prípade neznamená len zánik formy a štruktúry mesta či jeho vonkajšieho vzhľadu; ide aj o to, že duše obyvateľov mesta prestali existovať a boli celkom vyhubené. Jednoducho povedané, všetci ľudia, všetky udalosti a veci spojené s mestom zanikli. Pre obyvateľov tohto mesta už nejestvoval žiadny život po smrti ani reinkarnácia; Boh ich vyňal z ľudskej prirodzenosti svojho stvorenia na celú večnosť. Použitie ohňa znamenalo koniec a obmedzenie hriechu na tomto mieste; tento hriech prestal existovať a šíriť sa. Znamenalo to, že satanovo zlo prišlo o živnú pôdu, ako aj cintorín, ktorý mu poskytoval miesto na pôsobenie a na život. Vo vojne medzi Bohom a satanom je Božie použitie ohňa znamením Jeho víťazstva, ktorým je satan poznačený. Zničenie Sodomy je veľkým prešľapom v satanovej ambícii vzdorovať Bohu tým, že kazí a požiera ľudí, a je tiež potupným znakom obdobia vo vývoji ľudstva, keď človek odmietol Božie vedenie a oddal sa neresti. Okrem toho je záznamom pravého zjavenia spravodlivej Božej povahy.

Keď oheň zoslaný Bohom z neba premenil Sodomu len na popol, znamenalo to, že mesto s názvom Sodoma, ako aj všetko v ňom prestali existovať. Zničil ho Boží hnev, vytratilo sa v Božom hneve a majestáte. Sodome sa ušiel spravodlivý trest a zaslúžený koniec pre spravodlivú Božiu povahu. Zánik Sodomy spôsobilo jej zlo a tiež Božie prianie, aby sa už nikdy nemusel pozerať na toto mesto ani na ľudí, ktorí v ňom žili, ani na život, ktorý v ňom rástol. Božia „túžba nikdy viac sa nepozrieť na toto mesto“ predstavuje Jeho hnev, ako aj Jeho majestát. Boh mesto spálil, pretože jeho podlosť a hriešnosť spôsobili, že voči nemu pocítil hnev, odpor a znechutenie a už sa naň nikdy nechcel pozerať – ani na ľudí či živé tvory v ňom. Keď mesto dotlelo a zostal po ňom iba popol, v Božích očiach skutočne prestalo existovať; dokonca aj Jeho spomienka naň zmizla, bola vymazaná. To znamená, že oheň zoslaný z neba nezničil len celé mesto Sodomu, nezničil len ľudí v meste, ktorí boli plní hriechu, nezničil len všetky veci v meste, ktoré boli poškvrnené hriechom; okrem týchto vecí zničil aj spomienku na zlo a odpor ľudstva voči Bohu. Taký bol Boží úmysel pri spálení mesta.

Toto ľudstvo sa stalo mimoriadne skazeným. Títo ľudia nevedeli, kto je Boh a odkiaľ sami prišli. Ak si im spomenul Boha, útočili, ohovárali a rúhali sa. Dokonca aj keď Boží služobníci prišli šíriť Jeho varovanie, títo skazení ľudia nielenže neprejavili žiadne známky pokánia a neupustili od svojho podlého správania, ale naopak, bezočivo ubližovali Božím služobníkom. Prejavili a odkryli svoju prirodzenosť-podstatu mimoriadneho nepriateľstva voči Bohu. Vidíme, že vzdor týchto skazených ľudí voči Bohu bol viac než len zjavením ich skazenej povahy, rovnako ako bol viac než len ohováraním či výsmechom, ktoré jednoducho pramenili z nepochopenia pravdy. Príčinou ich podlého správania nebola ani hlúposť, ani nevedomosť; konali takto nie preto, že by boli oklamaní, a už vôbec nie preto, že by boli uvedení do omylu. Ich správanie dosiahlo úroveň do očí bijúceho bezočivého nepriateľstva, odporu a protestovania proti Bohu. Takéto ľudské správanie Boha bezpochyby nazlostilo a ovplyvnilo to aj Jeho povahu – povahu, ktorá sa nesmie uraziť. Preto Boh priamo a otvorene rozpútal svoj hnev a majestát; bolo to skutočné zjavenie Jeho spravodlivej povahy. Boh čelil mestu, ktoré prekypovalo hriechom, a chcel ho zničiť čo najrýchlejšie, aby čo najdôkladnejšie vyhladil ľudí v ňom a všetky ich hriechy, aby obyvatelia tohto mesta prestali existovať a aby sa hriech na tomto mieste prestal množiť. Najrýchlejším a najdôkladnejším spôsobom, ako to urobiť, bolo použiť oheň a spáliť ho. Boží postoj k sodomskému ľudu nebol postojom opustenosti alebo ľahostajnosti. Naopak, Boh použil svoj hnev, majestát a autoritu, aby týchto ľudí potrestal, skolil a úplne zničil. Jeho postoj k nim nebol len postojom fyzického zničenia, ale aj zničenia duše, večného vyhladenia. Toto je skutočný význam toho, čo Boh myslí pod výrazom „prestať existovať“.

Hoci je Boží hnev skrytý a človeku neznámy, netoleruje žiadne urážky

Božie zaobchádzanie so všetkými ľuďmi, aj keď sú hlúpi a nevedomí, sa zakladá hlavne na milosrdenstve a tolerancii. Na druhej strane, Jeho hnev zostáva takmer po celý čas a v drvivej väčšine udalostí skrytý a človek ho nepozná. V dôsledku toho človek ťažko uvidí, ako Boh prejavuje svoj hnev, a tiež ho len ťažko pochopí. Preto Boží hnev zľahčuje. Keď človek čelí záverečnému Božiemu dielu a kroku tolerancie a odpustenia človeku – to znamená, keď sa k ľudstvu naposledy dostane Božie milosrdenstvo a Jeho posledné varovanie –, ak ľudia stále používajú tie isté metódy, aby vzdorovali Bohu, a nevynakladajú žiadne úsilie, aby činili pokánie, napravili svoje cesty a prijali Jeho milosrdenstvo, Boh k nim už viac nebude tolerantný a trpezlivý. Vtedy im, naopak, vezme svoje milosrdenstvo. Potom už len zosiela svoj hnev. Svoj hnev môže vyjadriť rôznymi spôsobmi a rôzne metódy môže použiť aj na potrestanie a zničenie ľudí.

Použitie ohňa na zničenie mesta Sodoma je najrýchlejšia Božia metóda úplného vyhladenia ľudstva alebo čohokoľvek iného. Spálenie Sodomčanov zničilo viac než len ich fyzické telá; úplne zničilo ich ducha, dušu i telo, takže obyvatelia mesta prestali jestvovať v hmotnom svete aj vo svete, ktorý je pre človeka neviditeľný. Toto je jeden zo spôsobov, ktorým Boh zjavuje a prejavuje svoj hnev. Tento spôsob zjavenia a prejavu je jedným z aspektov podstaty Božieho hnevu a rovnako je prirodzene aj zjavením podstaty spravodlivej Božej povahy. Keď Boh zosiela svoj hnev, prestáva zjavovať milosrdenstvo alebo láskavosť, pričom viac neprejavuje ani toleranciu či trpezlivosť. Neexistuje osoba, vec ani dôvod, ktorý by Ho dokázal presvedčiť, aby bol naďalej trpezlivý, aby opäť prejavoval milosrdenstvo a udeľoval zhovievavosť. Namiesto toho Boh bez jediného zaváhania zosiela svoj hnev a majestát a robí, čo chce. Robí to rýchlo a čisto v súlade so svojimi prianiami. Takýmto spôsobom zosiela Boh svoj hnev a majestát, ktorý človek nesmie uraziť, a je to tiež prejav jedného z aspektov Jeho spravodlivej povahy. Keď sú ľudia svedkami toho, ako Boh prejavuje záujem a lásku voči človeku, nie sú schopní všimnúť si Jeho hnev, vidieť Jeho majestát ani pocítiť Jeho neznášanlivosť voči urážkam. Tieto veci vždy viedli ľudí k presvedčeniu, že spravodlivá Božia povaha je výhradne jedným z prejavov milosrdenstva, tolerancie a lásky. Keď však človek vidí, ako Boh ničí mesto alebo neznáša ľudstvo, Jeho hnev pri ničení človeka a Jeho majestát umožňujú ľuďom zahliadnuť i druhú stránku Jeho spravodlivej povahy. Je to Božia neznášanlivosť voči urážkam. Božia povaha, ktorá netoleruje žiadne urážky, prevyšuje predstavivosť akejkoľvek stvorenej bytosti, pričom spomedzi nestvorených bytostí nie je nik schopný narušiť ju alebo ovplyvniť; a už vôbec sa nedá zosobniť alebo napodobniť. Tento aspekt Božej povahy by preto malo ľudstvo poznať najviac. Daný druh povahy má iba sám Boh, iba On disponuje týmto druhom povahy. Boh má tento druh spravodlivej povahy, pretože neznáša skazenosť, temnotu, vzdorovitosť a satanove zlé činy – kazenie a požieranie ľudstva –, lebo neznáša všetky hriešne činy, ktoré sú v protiklade s Ním, a pre svoju svätú a nepoškvrnenú podstatu. Práve preto neznesie, aby Mu otvorene odporovala alebo Ho napadla akákoľvek stvorená či nestvorená bytosť. Stačí, aby človek, ktorému Boh dokonca kedysi preukázal milosrdenstvo alebo ktorého si vyvolil, vyprovokoval Jeho povahu a porušil Jeho princípy trpezlivosti a tolerancie, a On bez štipky milosrdenstva či zaváhania rozpúta a zjaví svoju spravodlivú povahu, ktorá netoleruje žiadne urážky.

Boží hnev je ochranou všetkých síl spravodlivosti a všetkých pozitívnych vecí

Ak pochopíš tieto príklady Božej reči, myšlienok a činov, dokážeš pochopiť aj spravodlivú Božiu povahu, povahu, ktorá neznesie, aby ju človek urážal? V skratke platí, že bez ohľadu na to, do akej miery ju človek dokáže pochopiť, je to aspekt povahy samého Boha a je pre Neho jedinečný. Božia neznášanlivosť voči urážkam je Jeho jedinečnou podstatou; Boží hnev je Jeho jedinečnou povahou; Boží majestát je Jeho jedinečnou podstatou. Princípom za Božím hnevom je prejav identity a postavenia, ktoré má len On. Je jasné, že tento princíp je tiež symbolom podstaty samého jedinečného Boha. Božia povaha je Jeho vlastnou vrodenou podstatou, ktorá sa postupom času vôbec nemení – a nemenia ju ani zmeny geografickej polohy. Jeho vrodená povaha je Jeho vnútornou podstatou. Bez ohľadu na to, na kom vykonáva svoje dielo, Jeho podstata sa nemení a nemení sa ani Jeho spravodlivá povaha. Keď Boha niekto rozčúli, prejaví svoju vrodenú povahu; vtedy sa princíp za Jeho hnevom nemení a nemenia sa ani Jeho jedinečná identita a postavenie. Nerozčúli sa preto, lebo by sa zmenila Jeho podstata alebo by z Jeho povahy vyplynuli iné prvky, ale preto, lebo ľudský odpor voči Nemu uráža Jeho povahu. Keď človek očividne provokuje Boha, je to vážne spochybňovanie vlastnej Božej identity a postavenia. Z Božieho pohľadu platí, že keď Ho človek spochybňuje, napáda Ho tým a skúša Jeho hnev. Keď človek odporuje Bohu, napáda Ho, neustále skúša Boží hnev – pričom práve v takýchto chvíľach hriech bujnie –, Boží hnev sa prirodzene zjaví a prejaví. Preto je prejav Božieho hnevu symbolom toho, že všetky zlé sily zaniknú, a tiež toho, že všetky nepriateľské sily budú zničené. V tom spočíva jedinečnosť spravodlivej Božej povahy a Božieho hnevu. Keď sa spochybňuje Božia dôstojnosť a svätosť, keď sa hatia pre človeka neviditeľné sily spravodlivosti, vtedy Boh prejaví svoj hnev. Vzhľadom na Božiu podstatu sú všetky sily na zemi, ktoré napádajú Boha, odporujú Mu a súperia s Ním, zlé, skazené a nespravodlivé; pochádzajú od satana a aj mu patria. Keďže je Boh spravodlivý, pochádza zo svetla a je dokonale svätý, všetko zlé, skazené a patriace satanovi sa vytratí, keď sa rozpúta Boží hnev.

Aj keď je vyliatie Božieho hnevu jedným z aspektov prejavu Jeho spravodlivej povahy, Boží hnev v žiadnom prípade nerobí rozdiely, pokiaľ ide o jeho cieľ, a nie je ani bezzásadový. Skôr naopak, vôbec nevzplanie rýchlo a Boh svoj hnev ani majestát nezjavuje ľahko. Okrem toho je Boží hnev pomerne regulovaný a riadený; vôbec sa nedá porovnať s tým, ako zvykne vybuchnúť od zlosti alebo si vybiť svoj hnev človek. V Biblii je zaznamenaných mnoho rozhovorov medzi človekom a Bohom. Slová niektorých jednotlivcov zapojených do rozhovorov boli plytké, nevedomé a detinské, no Boh ich neskolil ani neodsúdil. Najmä počas Jóbovej skúšky, ako sa Boh Jahve správal k trom Jóbovým priateľom a k ostatným po tom, čo si vypočul slová, ktoré adresovali Jóbovi? Odsúdil ich? Hneval sa na nich? Nič také nespravil! Namiesto toho povedal Jóbovi, aby sa za nich úpenlivo prihováral a modlil, a sám Boh si ich chyby nevzal k srdcu. Všetky tieto prípady predstavujú základný Boží postoj k ľudstvu, ku skazenému a nevedomému ľudstvu. Preto rozpútanie Božieho hnevu nie je v žiadnom prípade prejavom Jeho nálady ani spôsobom, ktorým by dal voľný priebeh svojim pocitom. Navzdory tomu, čo si myslia ľudia, Boží hnev nie je úplným výbuchom zlosti. Boh nerozpútava svoj hnev preto, lebo by nedokázal ovládať svoju náladu, alebo preto, že Jeho hnev dosiahol kritický bod a musí sa vyventilovať. Jeho hnev je, naopak, prejavom a skutočným vyjadrením Jeho spravodlivej povahy a symbolickým zjavením Jeho svätej podstaty. Boh je hnev a neznesie žiadne urážky na svoju adresu – to však neznamená, že Boží hnev nerozlišuje medzi príčinami alebo že je bezzásadový; na bezpríčinné, náhodné výbuchy hnevu, na hnev nerozlišujúci medzi príčinami má výhradný nárok skazené ľudstvo. Pre človeka s postavením je často náročné ovládať svoju náladu, a tak rád využíva príležitosti na vyjadrenie svojej nespokojnosti a vyventilovanie svojich emócií; často sa rozzúri bez zjavnej príčiny, aby odhalil svoje schopnosti a dal ostatným najavo, že Jeho postavenie a identita sa líšia od postavenia a identity obyčajných ľudí. Samozrejme, aj skazení ľudia bez akéhokoľvek postavenia sa často prestanú ovládať. Ich hnev je nezriedka spôsobený poškodením ich súkromných záujmov. Na ochranu vlastného postavenia a dôstojnosti dajú často voľný priechod svojim emóciám a odkryjú svoju arogantnú povahu. Človek sa rozzúri a dá voľný priechod svojim emóciám, aby obhájil a podporil existenciu hriechu, a takýmto konaním človek vyjadruje svoju nespokojnosť. Prekypuje nečistotami, úkladmi a intrigami, ľudskou skazenosťou a ľudským zlom a – viac než čímkoľvek iným – divokými ľudskými ambíciami a túžbami. Keď sa spravodlivosť stretne so zlobou, ľudský hnev nevzplanie na obranu existencie spravodlivosti alebo na jej podporu; naopak, keď sú sily spravodlivosti ohrozené, prenasledované a napádané, človek nadobudne postoj prehliadania, vyhýbania sa alebo úskoku. Keď však človek čelí silám zla, jeho postoj je postojom prispôsobenia sa, sklonenia sa a poklonkovania. Preto je ventilovanie človeka únikom pre zlé sily, výrazom prudkého a nezastaviteľného zlého konania telesného človeka. Keď však Boh zošle svoj hnev, všetky zlé sily budú zastavené, všetky hriechy škodiace človeku budú obmedzené, všetky nepriateľské sily brániace Božiemu dielu sa odhalia, budú oddelené a prekliate, zatiaľ čo všetci satanovi komplici, ktorí odporujú Bohu, budú potrestaní a vykorenení. Bez nich bude Božie dielo napredovať bez akýchkoľvek prekážok, Boží plán riadenia sa bude ďalej postupne rozvíjať podľa plánu a Boží vyvolený národ bude oslobodený od satanových rušivých vplyvov a klamstiev, zatiaľ čo tí, ktorí nasledujú Boha, sa budú tešiť z Božieho vedenia a zabezpečenia v pokojnom a mierumilovnom prostredí. Boží hnev je ochranou, ktorá zamedzuje množeniu a bujneniu všetkých zlých síl, chráni existenciu a šírenie všetkého, čo je spravodlivé a pozitívne, a večne to chráni pred potlačením a rozvrátením.

Vidíte podstatu Božieho hnevu v tom, že zničil Sodomu? Je v ňom aj prímes niečoho iného? Je Boží hnev čistý? Ak použijeme ľudské slová, je Boží hnev nefalšovaný? Skrýva sa za Jeho hnevom nejaká lesť? Je v ňom nejaké sprisahanie? Sú v ňom nejaké nevysloviteľné tajomstvá? Môžem vám to povedať vážne a velebne: v Božom hneve nie je nič, čo by človeka viedlo k pochybnostiam. Jeho hnev je čistý a nefalšovaný, pričom v sebe neskrýva žiadne iné úmysly ani ciele. Dôvody Jeho hnevu sú čisté, nevinné a nepodliehajú kritike. Je to prirodzené zjavenie a prejav Jeho svätej podstaty; je to niečo, čo nevlastní žiadne zo stvorení. Je to súčasť jedinečnej spravodlivej Božej povahy a zároveň výrazný rozdiel medzi podstatou Stvoriteľa a podstatou Jeho stvorenia.

Či už sa niekto hnevá pred očami iných alebo za ich chrbtom, hnev každého človeka má iný úmysel a cieľ. Možno si tým buduje prestíž alebo bráni svoje záujmy, zachováva si svoj imidž či svoju tvár. Niektorí sú vo svojom hneve zdržanliví, zatiaľ čo iní sú unáhlenejší a umožnia mu kedykoľvek vzplanúť bez najmenšej zábrany. Hnev človeka skrátka vychádza z jeho skazenej povahy. Bez ohľadu na to, aký je jeho účel, vychádza z tela a z prirodzenosti; nemá nič spoločné so spravodlivosťou či nespravodlivosťou, pretože nič v ľudskej prirodzenosti-podstate nezodpovedá pravde. Preto by sa skazená ľudská povaha a Boží hnev nemali spomínať súčasne. Správanie človeka skazeného satanom sa bez výnimky začína túžbou chrániť skazenosť a skutočne sa zakladá na skazenosti. Preto sa ľudský hnev nemôže spomínať súčasne s Božím hnevom, bez ohľadu na to, aký náležitý sa ľudský hnev môže teoreticky zdať. Keď Boh zosiela svoj hnev, zlé sily sú zadržané a zlé veci zničené, zatiaľ čo spravodlivé a pozitívne veci sa tešia Božej starostlivosti a ochrane a môžu pokračovať. Boh zosiela svoj hnev, pretože nespravodlivé, negatívne a zlé veci blokujú, narúšajú alebo ničia normálnu činnosť a rozvoj spravodlivých a pozitívnych vecí. Cieľom Božieho hnevu nie je chrániť vlastné postavenie a identitu, ale chrániť existenciu spravodlivých, pozitívnych, krásnych a dobrých vecí, chrániť zákony a poriadok normálneho ľudského prežívania. To je hlavná príčina Božieho hnevu. Boží hnev je veľmi náležitým, prirodzeným a pravým prejavom Jeho povahy. V Jeho hneve nie sú žiadne skryté motívy, klamstvá ani tajné plány, nehovoriac o túžbach, prešibanosti, zlomyseľnosti, násilí, zlobe či iných spoločných vlastnostiach skazeného ľudstva. Skôr než Boh vyšle svoj hnev, už celkom jasne a úplne pochopil podstatu každej veci a už sformuloval presné, jasné definície a závery. Boží cieľ vo všetkom, čo robí, je teda úplne jasný, podobne ako aj Jeho postoj. Nie je popletený, slepý, impulzívny ani ľahostajný a rozhodne nie je bezzásadový. To je praktický aspekt Božieho hnevu a práve vďaka nemu nadobudlo ľudstvo svoju normálnu existenciu. Bez Božieho hnevu by upadlo do abnormálnych životných podmienok a všetko spravodlivé, krásne a dobré by bolo zničené a zaniklo by. Bez Božieho hnevu by boli zákony a pravidlá existencie stvorených bytostí porušené alebo dokonca úplne zničené. Boh od stvorenia človeka neustále používa svoju spravodlivú povahu, aby ochránil a udržal normálnu existenciu ľudstva. Keďže Jeho spravodlivá povaha zahŕňa hnev a majestát, všetci zlí ľudia, zlé veci a predmety a všetko, čo narúša a poškodzuje normálnu existenciu ľudstva, je v dôsledku Jeho hnevu potrestané, obmedzené a zničené. Počas niekoľkých uplynulých tisícročí Boh neustále používal svoju spravodlivú povahu, aby skolil a zničil všetky druhy nečistých a zlých duchov, ktorí odporujú Bohu a pôsobia ako satanovi komplici a prisluhovači v Božom diele riadenia ľudstva. Božie dielo spásy človeka tak vždy postupovalo podľa Jeho plánu. To znamená, že vďaka existencii Božieho hnevu neboli nikdy zničené najspravodlivejšie záležitosti ľudstva.

Teraz, keď ste pochopili podstatu Božieho hnevu, určite už lepšie rozumiete tomu, ako rozpoznať satanovo zlo!

Hoci sa satan zdá byť ľudský, spravodlivý a cnostný, jeho podstata je krutá a zlá

Satan si buduje meno tým, že klame ľudí, a často sa stavia do úlohy priekopníka a vzoru spravodlivosti. Pod falošnou zámienkou ochrany spravodlivosti škodí ľuďom, požiera ich duše a používa všakovaké prostriedky, aby človeka ochromil, oklamal a vyprovokoval. Jeho cieľom je, aby človek schvaľoval jeho zlé konanie a podporoval ho, aby sa k nemu pridal a odporoval Božej autorite a zvrchovanosti. Keď však človek prekukne jeho plány a intrigy a odhalí jeho odporné vlastnosti, a keď si už nepraje, aby ho naďalej pošliapaval a podvádzal, aby mu naďalej otročil či aby bol zároveň potrestaný a zničený, vtedy satan zmení svoje predošlé „sväté“ vlastnosti a strhne si falošnú masku, aby odhalil svoju pravú tvár, ktorá je zlá, zlomyseľná, škaredá a surová. Najväčšmi by chcel zahubiť všetkých, ktorí ho nechcú nasledovať, a odporujú jeho zlým silám. V tom bode si už satan nemôže osvojiť dôveryhodnú, uhladenú podobu; namiesto toho sa pod ovčím rúchom odhalia jeho pravé škaredé a diabolské črty. Keď vyjdú najavo satanove plány a odhalia sa jeho pravé vlastnosti, rozzúri sa a odkryje svoje barbarstvo. Následne sa jeho túžba škodiť a požierať ľudí len umocní. Je to preto, lebo ho hnevá, keď sa človek otvorí pravde, a cíti silnú pomstychtivosť voči ľuďom za ich túžbu po slobode a svetle a vymanenie sa z jeho väzenia. Jeho hnev má za cieľ brániť a udržiavať jeho zlo a je tiež pravým zjavením jeho krutej prirodzenosti.

Satanovo správanie za každých okolností odkrýva jeho zlú prirodzenosť. Všetky zlé činy, ktoré satan vykonal na človeku – od jeho počiatočného úsilia nahovoriť človeka, aby ho nasledoval, cez jeho vykorisťovanie, v rámci ktorého zaťahuje človeka do svojich zlých skutkov, až po jeho pomstychtivosť voči človeku po tom, čo sa odkryli jeho pravé vlastnosti a človek ho spoznal a opustil –, odhaľujú zlú satanovu podstatu a to, že nemá vzťah k pozitívnym veciam a že je zdrojom všetkého zla. Celé jeho konanie chráni jeho zlo, zachováva kontinuitu jeho zlých činov, ide proti spravodlivým a pozitívnym veciam a ničí zákony a poriadok normálnej ľudskej existencie. Tieto satanove činy sú nepriateľské voči Bohu a Boží hnev ich zničí. Hoci má satan svoj hnev, jeho hnev je len prostriedkom na vybitie jeho zlej prirodzenosti. Satan sa rozčuľuje a zúri práve preto, lebo jeho príšerné plány boli odhalené; jeho intrigy mu len tak ľahko neprejdú; jeho divoké ambície a túžba nahradiť Boha a konať ako Boh boli porazené a prekazené; a jeho cieľ ovládnuť celé ľudstvo teraz vyšiel nazmar a už nikdy mu nevyjde. Opakované privolávanie Božieho hnevu, zas a znova, zastavilo satanove intrigy a prerušilo šírenie a bujnenie satanovho zla. Preto satan neznáša Boží hnev a zároveň sa ho bojí. Zakaždým, keď zostúpi Boží hnev, nielenže odhalí satanovu pravú odpornú podobu, ale zároveň vystaví satanove zlé túžby svetlu a počas toho tiež vychádzajú na povrch dôvody satanovho hnevu voči ľudstvu. Výbuch satanovho hnevu je pravým zjavením jeho zlej prirodzenosti a odhalením jeho plánov. Každé rozhorčenie satana, samozrejme, ohlasuje zničenie zlých vecí a ochranu a pokračovanie pozitívnych vecí; ohlasuje pravdu, že Boží hnev nemožno uraziť!

Aby človek spoznal Božiu spravodlivú povahu, nesmie sa spoliehať na skúsenosť a predstavivosť

Keď sa zrazu ocitneš zoči-voči Božiemu súdu a napomínaniu, budeš tvrdiť, že Božie slovo je sfalšované? Povieš, že za Božím hnevom je príbeh, ktorý je sfalšovaný? Budeš očierňovať Boha a tvrdiť, že Jeho povaha nemusí byť nevyhnutne celkom spravodlivá? Keď sa zaoberáš každým z Božích činov, musíš si byť najprv istý, že spravodlivá Božia povaha je oslobodená od akýchkoľvek iných prvkov, že je svätá a bezchybná. Medzi tieto činy patrí skolenie, potrestanie a zničenie ľudstva Bohom. Každý z Božích činov sa bez výnimky deje v prísnom súlade s Jeho vrodenou povahou a Jeho plánom a nezahŕňa nič z ľudského poznania, tradície ani filozofie. Každý Boží čin je prejavom Jeho povahy a podstaty, ktorá nesúvisí s ničím, čo patrí skazenému ľudstvu. Ľudstvo si myslí, že len Božia láska, milosrdenstvo a tolerancia voči ľudstvu sú bezchybné, nefalšované a sväté, no nik nevie, že rovnako nefalšovaný je aj Jeho hnev a rozhorčenie. Okrem toho, nik sa nezamýšľa nad otázkami typu: prečo Boh netoleruje urážky alebo prečo je Jeho hnev taký veľký. Niektorí si Boží hnev, naopak, mýlia so zlou náladou, akú majú skazení ľudia, a mylne ho chápu ako hnev skazených ľudí. Dokonca sa nesprávne domnievajú, že Boží hnev je presne ako prirodzené zjavenie skazenej ľudskej povahy a že prúdenie Božieho hnevu je ako hnev skazených ľudí, keď čelia nejakej nešťastnej situácii, a sú presvedčení, že prílev Božieho hnevu je prejavom Jeho nálady. Dúfam, že po tomto rozhovore v duchovnom spoločenstve už nebude mať nikto z vás žiadne mylné predstavy, domnienky ani špekulácie týkajúce sa spravodlivej Božej povahy. Dúfam, že po vypočutí Mojich slov skutočne vo svojich srdciach spoznáte hnev spravodlivej Božej povahy, zavrhnete predošlé mylné chápanie Božieho hnevu a zmeníte vlastné mylné presvedčenia a názory na podstatu Božieho hnevu. Okrem toho dúfam, že si vo svojich srdciach presne zadefinujete Božiu povahu, že už nebudete mať o spravodlivej Božej povahe žiadne pochybnosti a že si pravú Božiu povahu nebudete vykladať na základe ľudského uvažovania alebo predstáv. Spravodlivá Božia povaha je pravá podstata Boha. Nie je to čosi, čo napísal alebo vytvoril človek. Jeho spravodlivá povaha je Jeho spravodlivou povahou a nijako nesúvisí so žiadnym stvorením. Sám Boh je samým Bohom. Nikdy sa nestane súčasťou stvorenia, a keby sa aj stal členom stvorených bytostí, Jeho vrodená povaha a podstata sa nezmenia. Poznať Boha preto nie je to isté, ako poznať nejaký predmet; poznať Boha neznamená niečo rozobrať ani to nie je to isté, ako pochopiť človeka. Pokiaľ človek na poznanie Boha používa svoju predstavu alebo metódu poznania predmetu či pochopenia osoby, potom Boha nikdy nespoznáš. Poznanie Boha nezávisí od skúsenosti alebo predstavivosti, a preto nesmieš Bohu nikdy vnucovať svoju skúsenosť či predstavivosť. Bez ohľadu na to, aké bohaté sú tvoje skúsenosti a predstavivosť, aj tak sú stále obmedzené. Tvoja predstavivosť okrem toho nezodpovedá faktom, a už vôbec nie pravde, a nie je v súlade s pravou Božou povahou a podstatou. Ak sa budeš pri chápaní Božej podstaty spoliehať na svoju predstavivosť, nikdy neuspeješ. Jediná cesta vedie tadiaľto: prijmi všetko, čo pochádza od Boha, a následne to postupne zaži a pochop. Príde deň, keď ťa Boh osvieti, aby si Ho vďaka svojej spolupráci a svojmu hladu a smädu po pravde skutočne pochopil a spoznal. A týmto môžeme ukončiť túto časť nášho rozhovoru.

Ľudstvo si vyslúži Božie milosrdenstvo a toleranciu úprimným pokáním

Nasleduje biblický príbeh o „Božej záchrane mesta Ninive“.

Jon 1, 1-2 A prehovoril Jahve k Jonášovi, synovi Amittajovmu: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo Mnou.“

Jon 3 A prehovoril Jahve k Jonášovi po druhý raz: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž mu, čo som ti prikázal.“ Jonáš teda vstal a odišiel do Ninive podľa Jahveho slova. Ninive bolo veľmi veľké mesto na tri dni cesty. Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.“ Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách. Kto môže povedať, či sa Boh obráti, oľutuje to a odvráti sa od svojho prudkého hnevu, aby sme nezahynuli?“ A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili pitod svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.

Jon 4 Jonášovi sa to však veľmi nepáčilo a veľmi sa rozhneval. A modlil sa k Jahvemu a riekol: „Prosím ťa, Jahve, či som to nehovoril, keď som ešte bol vo svojej krajine? Preto som utiekol predtým do Taršíša, lebo som vedel, že si milosrdný a milostivý Boh, zhovievavý a veľmi láskavý, a činíš pokánie za zlo. Preto teraz, ó, Jahve, vezmi môj život, prosím, lebo je pre mňa lepšie zomrieť, ako žiť.“ A Jahve vtedy povedal: „Je dobre, že sa hneváš?“ Jonáš vyšiel z mesta, usadil sa na východ od neho, urobil si tam stánok a sedel pod ním v tieni, aby videl, čo sa stane s mestom. Boh Jahve pripravil ricínovník a prikázal mu vyrásť nad Jonášom, aby bol tieňom nad jeho hlavou, a tak ho vyslobodil z jeho zármutku. Jonáš sa z ricínovníka veľmi tešil. Ale keď na druhý deň ráno začalo svitať, Boh pripravil červa, ktorý napadol ricínovník, takže vyschol. A stalo sa, keď vyšlo slnko, že Boh pripravil silný východný vietor a slnko pieklo Jonášovi na hlavu, až omdlel. V duchu si želal zomrieť a povedal: „Lepšie mi je zomrieť, ako žiť.“ A Boh riekol Jonášovi: „Právom sa hneváš na ten ricínovník?“ A on odpovedal: „Právom sa hnevám, až na smrť.“ Vtedy riekol Jahve: „Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A nemal by som sa zmilovať nad Ninive, týmto veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?“

Zhrnutie príbehu o meste Ninive

Hoci je príbeh o „Božej záchrane mesta Ninive“ stručný, umožňuje nám nahliadnuť na druhú stránku spravodlivej Božej povahy. Ak chceme presne pochopiť, v čom táto stránka spočíva, musíme sa vrátiť k Písmu a preskúmať jeden z Božích činov, ktoré uskutočnil počas svojho diela.

Pozrime sa najprv na začiatok tohto príbehu: „A prehovoril Jahve k Jonášovi, synovi Amittajovmu: ‚Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo Mnou.‘“ (Jon 1, 1-2) V tomto úryvku z Písma čítame, že Boh Jahve prikázal Jonášovi ísť do mesta Ninive. Prečo mu tam prikázal ísť? Biblia o tom hovorí veľmi jasne: zloba ľudí v tomto meste vystúpila pred Boha Jahveho, a tak poslal Jonáša, aby im oznámil, čo zamýšľa urobiť. Aj keď nám záznamy neprezrádzajú, kto bol Jonáš, nijako to, samozrejme, nesúvisí s poznaním Boha, a preto nemusíte rozumieť tomuto mužovi, Jonášovi. Potrebujete len vedieť, čo Boh Jonášovi prikázal urobiť a čo Ho k tomu viedlo.

Varovanie Boha Jahveho prichádza k Ninivčanom

Prejdime k druhému úryvku, k tretej kapitole Knihy proroka Jonáša: „Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: ‚Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.‘“ Toto sú slová, ktoré Boh priamo adresoval Jonášovi, aby ich povedal Ninivčanom, takže ide, prirodzene, o slová, ktoré chcel Jahve povedať Ninivčanom. Tieto slová ľuďom hovoria, že Boh začal cítiť k obyvateľom mesta odpor a začal ich nenávidieť, pretože ich zloba sa dostala pred Jeho zrak, a tak chcel toto mesto zničiť. Pred zničením mesta chcel však ešte Ninivčanom niečo oznámiť a zároveň im dať šancu kajať sa zo svojej zloby a začať odznova. Táto šanca mala trvať štyridsať dní a nie dlhšie. Inak povedané, ak by ľudia v meste do štyridsiatich dní nečinili pokánie, nepriznali svoje hriechy a nesklonili sa pred Bohom Jahvem, Boh by mesto zničil tak, ako zničil aj Sodomu. To chcel Boh Jahve povedať Ninivčanom. Je jasné, že nešlo len o jednoduché vyhlásenie. Vyjadrovalo nielen hnev Boha Jahveho, ale aj Jeho postoj k Ninivčanom a zároveň slúžilo ako oficiálne varovanie pre ľudí žijúcich v meste. Toto varovanie ich informovalo o tom, že ich zlé činy im vyslúžili nenávisť Boha Jahveho a čoskoro ich privedú na pokraj ich vlastnej záhuby. Život každého Ninivčana bol preto v bezprostrednom ohrození.

Ostrý kontrast medzi reakciou mesta Ninive a Sodomy na varovanie Boha Jahveho

Čo znamená, ak je niečo zvrhnuté? V hovorovej reči to znamená, že to prestane existovať. No akým spôsobom? Kto by mohol zvrhnúť celé mesto? Človek by takýto čin, samozrejme, nemohol vykonať. Ninivčania však neboli hlúpi; z tohto oznámenia okamžite pochopili, o čo ide. Vedeli, že prišlo od Boha, že Boh sa chystá vykonať svoje dielo a že ich zloba rozzúrila Boha Jahveho a spustila na nich Jeho hnev, takže budú čoskoro zničení aj so svojím mestom. Ako zareagovali obyvatelia mesta, keď počuli varovanie Boha Jahveho? Biblia podrobne opisuje ich reakciu, od kráľa až po obyčajných ľudí. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: ‚Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách…‘“ (Jon 3, 5-9)

Po vypočutí oznámenia Boha Jahveho zaujal ninivský ľud úplne opačný postoj ako ten sodomský – zatiaľ čo Sodomčania otvorene odporovali Bohu a prechádzali od zlého k zlému, Ninivčania po vypočutí týchto slov záležitosť neignorovali a ani nekládli odpor. Namiesto toho Bohu uverili a vyhlásili pôst. Čo v tomto prípade znamená slovo uverili? Odkazuje na vieru a podriadenosť. Ak na vysvetlenie tohto slova použijeme samotné správanie Ninivčanov, znamená to, že verili, že Boh môže a chce urobiť, čo povedal, a že boli ochotní činiť pokánie. Cítil ninivský ľud zoči-voči hroziacej katastrofe strach? Strach do sŕdc mu vložila práve jeho viera. Čím teda môžeme dokázať vieru a strach ninivského ľudu? Je to tak, ako hovorí Biblia: „… vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších.“ To znamená, že Ninivčania skutočne uverili a že z tejto viery vzišiel strach, ktorý ich potom viedol k pôstu a oblečeniu si vrecoviny. Takto ukázali, že začínajú činiť pokánie. Ninivčania v ostrom protiklade k Sodomčanom nielenže neodporovali Bohu, ale svojím správaním a svojimi činmi jasne prejavili pokánie. Robili to, samozrejme, všetci obyvatelia mesta Ninive, nielen obyčajní ľudia – výnimkou nebol ani kráľ.

Pokánie ninivského kráľa si vyslúži pochvalu od Boha Jahveho

Keď to počul ninivský kráľ, vstal z trónu, vyzliekol si plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola. Potom vyhlásil, že nik v meste nesmie nič ochutnať a že ovce, voly ani iné hospodárske zvieratá sa nesmú pásť ani piť vodu. Ľudia aj dobytok sa mali navliecť do vrecoviny a ľudia mali úpenlivo prosiť Boha. Kráľ tiež vyhlásil, aby sa každý z nich odvrátil od svojej zlej cesty a zriekol sa násilia vo svojich rukách. Ninivský kráľ mal, súdiac podľa tohto konania, v srdci pravé pokánie. Tieto jeho činy – vstanie z trónu, vyzlečenie si kráľovského plášťa, oblečenie si vrecoviny a sadnutie si do popola – ľuďom oznamujú, že ninivský kráľ odložil bokom svoje kráľovské postavenie a zaodel sa do vrecoviny spolu s obyčajnými ľuďmi. To znamená, že keď si ninivský kráľ vypočul oznámenie od Boha Jahveho, nezaujal svoj kráľovský post, aby pokračoval vo svojej zlej ceste alebo mal naďalej vo svojich rukách násilie. Naopak, odložil bokom svoju autoritu a činil pokánie pred Bohom Jahvem. V tejto chvíli ninivský kráľ nečinil pokánie ako kráľ; prišiel pred Boha, aby sa kajal a vyznal svoje hriechy ako obyčajný Boží poddaný. Okrem toho prikázal aj celému mestu, aby činilo pokánie a vyznalo svoje hriechy pred Bohom Jahvem rovnakým spôsobom ako on. Okrem toho mal aj konkrétny plán, ako to urobiť, ako sa píše v Písme: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. … a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách.“ Ninivský kráľ ako vládca mesta mal najvyššie postavenie a moc a mohol robiť, čo chcel. Keď čelil oznámeniu Boha Jahveho, mohol túto záležitosť ignorovať alebo mohol jednoducho činiť pokánie a vyznať svoje hriechy sám. To, či sa obyvatelia mesta rozhodli pre pokánie, mohol úplne ignorovať. Ninivský kráľ to však vôbec neurobil. Nielenže vstal zo svojho trónu, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola, činil pokánie a vyznal svoje hriechy pred Bohom Jahvem, ale nariadil to isté aj všetkým ľuďom a dobytku v meste. Dokonca prikázal ľuďom, aby „mocne volali k Bohu“. Týmto konaním ninivský kráľ skutočne dosiahol to, čo by mal vládca dosiahnuť. Jeho činy ťažko dosiahol ktorýkoľvek kráľ v dejinách ľudstva. Toto skutočne žiaden iný kráľ nedosiahol. Tieto činy by sme mohli označiť za bezprecedentné v ľudských dejinách a sú hodné toho, aby si ich ľudstvo pripomínalo a aby ich napodobňovalo. Každý kráľ už od úsvitu ľudstva viedol svojich poddaných k odporu a vzdoru voči Bohu. Nikto nikdy neviedol svojich poddaných k tomu, aby úpenlivo prosili Boha, aby hľadali vykúpenie za svoju zlobu, aby prijali odpustenie od Boha Jahveho a vyhli sa hroziacemu trestu. Ninivský kráľ však dokázal viesť svojich poddaných k tomu, aby sa obrátili k Bohu, zanechali svoje zlé cesty a vzdali sa násilia vo svojich rukách. Okrem toho dokázal odložiť bokom aj svoj trón a Boh Jahve výmenou za to zmenil názor a pocítil ľútosť, vzal svoj hnev späť a nechal obyvateľov mesta žiť, čím ich uchránil pred zničením. Konanie tohto kráľa možno nazvať nevídaným zázrakom v dejinách ľudstva či dokonca vzorovým príkladom skazeného ľudstva, ktoré činí pokánie a vyznáva svoje hriechy pred Bohom.

Boh vidí hlboko v srdciach Ninivčanov úprimné pokánie

Po vypočutí si Božieho oznámenia vykonal ninivský kráľ a jeho poddaní niekoľko činov. Aká bola povaha týchto činov a ich správania? Inak povedané, aká bola podstata ich správania vo svojej celistvosti? Prečo vykonali to, čo vykonali? V Božích očiach činili úprimné pokánie, a to nielen preto, lebo sa úpenlivo modlili k Bohu a vyznali pred Ním svoje hriechy, ale aj preto, lebo zanechali svoje zlé správanie. Konali takto preto, lebo po vypočutí si Božích slov boli nesmierne vyľakaní a verili, že Boh urobí, čo povedal. Pôstom, nosením vrecoviny a sedením v popole chceli vyjadriť svoju ochotu pozmeniť svoje správanie a odvrátiť sa od zloby, pričom sa modlili k Bohu Jahvemu, aby zadržal svoj hnev, a úpenlivo Ho prosili, aby vzal svoje rozhodnutie späť a odvrátil bezprostrednú katastrofu. Ak preskúmame celé ich správanie, zistíme, že už pochopili, že ich predchádzajúce zlé činy sa Bohu Jahvemu protivili, a zistíme aj to, že pochopili dôvod, prečo ich chcel čoskoro zničiť. Preto chceli všetci činiť úplné pokánie, odvrátiť sa od svojich zlých ciest a zanechať násilie vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa dozvedeli o oznámení Boha Jahveho, každý jeden z nich pocítil v srdci strach; prestali sa správať zle a už nepáchali tie činy, ktoré sa Bohu Jahvemu tak protivili. Okrem toho úpenlivo prosili Boha Jahveho, aby im odpustil ich predošlé hriechy a aby sa k nim nesprával podľa ich minulých činov. Boli ochotní navždy zanechať zlé konanie a riadiť sa pokynmi Boha Jahveho, len aby Ho už nikdy nerozzúrili. Ich pokánie bolo úprimné a dôkladné. Vychádzalo z hĺbky ich sŕdc a bolo nefalšované a neoblomné.

Keď sa všetci Ninivčania, od kráľa až po obyčajných ľudí, dozvedeli, že sa na nich Boh Jahve hnevá, Boh mohol jasne a zreteľne vidieť každý ich ďalší čin a ich správanie v celej jeho celistvosti, ako aj každé ich rozhodnutie a voľbu. Božie srdce sa menilo podľa ich správania. Aké bolo Božie rozpoloženie v danom momente? Túto otázku ti môže zodpovedať Biblia. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.“ (Jon 3, 10) Hoci Boh zmenil svoj názor, na Jeho rozpoložení nebolo nič komplikované. Jednoducho sa po prejavení svojho hnevu upokojil a potom usúdil, že na mesto Ninive nezošle katastrofu. Božie rozhodnutie ušetriť Ninivčanov od katastrofy bolo také rýchle preto, lebo Boh pozoroval srdce každého človeka v Ninive. Videl, čo prechovávajú hlboko vo svojich srdciach: úprimné pokánie a vyznanie svojich hriechov, úprimnú vieru v Neho, hlboké pochopenie toho, ako ich zlé činy rozzúrili Jeho povahu, a z toho vyplývajúci strach z hroziaceho trestu Boha Jahveho. Boh Jahve zároveň vypočul aj ich modlitby, ktoré vychádzali z hĺbky ich sŕdc a úpenlivo Ho prosili, aby sa na nich prestal hnevať a aby ich nepostihla táto katastrofa. Zatiaľ čo Boh sledoval všetky tieto skutočnosti, Jeho hnev sa postupne rozplýval. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa predtým hneval, Jeho srdca sa dotklo, keď videl úprimné pokánie v hĺbke sŕdc týchto ľudí, a tak na nich nedokázal zniesť katastrofu a prestal sa na nich hnevať. Namiesto toho im naďalej prejavoval svoje milosrdenstvo a toleranciu, ďalej ich viedol a staral sa o nich.

Ak je tvoja viera v Boha pravdivá, často sa ti dostane Jeho opatery

Boh pri zmene svojich úmyslov voči Ninivčanom vôbec nezaváhal a nebolo na tom nič nejednoznačné ani nejasné. Nastala skôr premena z čistého hnevu na čistú toleranciu. To je pravé zjavenie Božej podstaty. Boh nie je vo svojom konaní nikdy nerozhodný ani váhavý; všetky princípy a zámery za Jeho konaním sú jasné a priehľadné, čisté a bezchybné, pričom nezahŕňajú žiadne triky ani intrigy. Inak povedané, Božia podstata neobsahuje žiadnu temnotu ani zlo. Boh sa nahneval na Ninivčanov, pretože ich zlé skutky sa dostali pred Jeho zrak; v tom čase Jeho hnev vychádzal z Jeho podstaty. Keď sa však Boží hnev rozplynul a Boh opäť prejavil Ninivčanom svoju toleranciu, všetko, čo zjavil, bolo stále Jeho vlastnou podstatou. Celú túto premenu spôsobila zmena postoja človeka k Bohu. Jeho neurážlivá povaha, Jeho tolerantná podstata ani láskavá a milosrdná podstata sa počas celého tohto obdobia nezmenili. Keď ľudia páchajú zlé činy a urážajú Boha, zošle na nich svoj hnev. Keď budú ľudia skutočne činiť pokánie, Boh zmení názor a Jeho hnev utíchne. Keď budú naďalej tvrdohlavo odporovať Bohu, Jeho hnev neustane a postupne ich bude dusiť, až kým ich nezničí. Taká je podstata Božej povahy. Bez ohľadu na to, či Boh prejavuje hnev alebo milosrdenstvo a láskavú dobrotu, správanie, konanie a postoj, ktorý má človek k Bohu v hĺbke svojho srdca, diktujú to, čo sa prejaví prostredníctvom zjavenia Božej povahy. Ak Boh ustavične vystavuje jedného človeka svojmu hnevu, srdce tohto človeka Mu nepochybne odporuje. Keďže tento človek nikdy skutočne nečinil pokánie, nesklonil sa pred Bohom a naozaj v Neho neveril, nikdy nezískal Božie milosrdenstvo a toleranciu. Ak niekto často prijíma Božiu starostlivosť, milosrdenstvo a toleranciu, bezpochyby vo svojom srdci prechováva pravú vieru v Boha a jeho srdce Mu neodporuje. Tento človek často činí pred Bohom ozajstné pokánie. Preto, aj keď na tohto človeka často zostupuje Božie disciplinovanie, Jeho hnev naňho nezostúpi.

Tento krátky opis umožňuje ľuďom vidieť Božie srdce, reálnosť Jeho podstaty aj to, že Boží hnev a zmena Jeho názoru majú určitú príčinu. Napriek ostrému kontrastu, ktorý Boh prejavil, keď sa hneval a keď zmenil svoj názor, čo ľudí núti veriť, že medzi týmito dvoma aspektmi Božej podstaty – Jeho hnevom a toleranciou – existuje veľký rozpor alebo kontrast, Boží postoj k pokániu Ninivčanov opäť raz umožňuje ľuďom vidieť inú stránku pravej Božej povahy. Zmena Božieho názoru skutočne umožňuje ľudstvu opäť vidieť reálnosť Božieho milosrdenstva a láskavej dobroty a pravé zjavenie Božej podstaty. Stačí, že ľudstvo uzná, že Božie milosrdenstvo a láskavosť nie sú mýty ani výmysly. Je to preto, lebo Boží pocit v tej chvíli bol skutočný a zmena Božieho názoru bola skutočná – Boh v podstate opäť udelil ľudstvu svoje milosrdenstvo a toleranciu.

Skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov im vyslúži Božie milosrdenstvo a zmení ich vlastné výsledky

Bol nejaký rozpor medzi zmenou Božieho názoru a Jeho hnevom? Samozrejme, že nie! Je to preto, lebo Božia tolerancia v tom danom čase mala svoj dôvod. Aký dôvod to mohol byť? Je to ten, ktorý je uvedený v Biblii: „Každý človek sa odvrátil od svojej zlej cesty“ a „zanechal násilie vo svojich rukách“.

Táto „zlá cesta“ sa nevzťahuje na niekoľko zlých činov, ale na zdroj zla, z ktorého pramení ľudské správanie. Keď sa človek „odvráti od svojej zlej cesty“, znamená to, že sa už nikdy nedopustí týchto činov. Inak povedané, už nikdy sa nebude takto zle správať; metóda, zdroj, cieľ, zámer a princíp jeho konania sa zmenili; už nikdy tieto metódy a princípy nepoužije, aby svojmu srdcu priniesol radosť a šťastie. Výraz „zriecť sa“ v slovnom spojení „zriecť sa násilia vo svojich rukách“ znamená odložiť alebo zavrhnúť, úplne sa rozlúčiť s minulosťou a už sa nikdy nevrátiť. Keď sa Ninivčania zriekli násilia vo svojich rukách, dokazovalo a predstavovalo to ich skutočné pokánie. Boh sleduje vonkajšie prejavy ľudí, ako aj ich srdcia. Keď Boh spozoroval skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov aj to, že sa odvrátili od svojich zlých ciest a zriekli sa násilia vo svojich rukách, zmenil názor. To znamená, že správanie a počínanie si týchto ľudí a rôzne spôsoby ich konania, ako aj ich skutočné vyznanie a pokánie z hriechov v ich srdciach spôsobili, že Boh zmenil svoj názor a svoje úmysly, vzal späť svoje rozhodnutie a nepotrestal ich ani nezničil. Ninivčania tak pre seba získali iný výsledok. Vykúpili svoje životy a zároveň si vyslúžili Božie milosrdenstvo a toleranciu. V tomto momente sa Boh tiež prestal hnevať.

Božie milosrdenstvo a tolerancia nie sú výnimočné – pravé ľudské pokánie výnimočné je

Bez ohľadu na to, ako sa Boh na Ninivčanov hneval, hneď ako vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu a sadli si do popola, obmäkčilo to Jeho srdce a začal meniť svoj názor. Keď im oznámil, že zničí ich mesto – len chvíľu pred ich vyznaním a pokáním za hriechy –, stále sa na nich hneval. Keď vykonali činy pokánia, Boží hnev na Ninivčanov sa postupne zmenil na milosrdenstvo a toleranciu voči nim. Na súbežnom zjavení týchto dvoch aspektov Božej povahy v tej istej udalosti nie je nič protirečivé. Ako by sme teda mali chápať a poňať tento nedostatok protirečenia? Boh postupne prejavil a zjavil každú z týchto dvoch protikladných podstát, keď Ninivčania činili pokánie, čo im umožnilo vidieť reálnosť a neuraziteľnosť Božej podstaty. Boh použil svoj postoj, aby ľuďom povedal nasledovné: niežeby Boh netoleroval ľudí alebo im nechcel preukázať milosrdenstvo; skôr ide o to, že len zriedka činia pred Bohom skutočné pokánie a len zriedka sa skutočne odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa Boh na človeka hnevá, dúfa, že človek bude schopný činiť skutočné pokánie – v podstate dúfa, že uvidí skutočnú ľútosť človeka. V takom prípade bude naďalej hojne udeľovať človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu. To znamená, že zlé správanie človeka vzbudzuje Boží hnev, zatiaľ čo Božie milosrdenstvo a tolerancia sa udeľujú tým, čo počúvajú Boha a činia pred Ním skutočné pokánie, tým, čo sa dokážu odvrátiť od svojich zlých ciest a zrieknuť sa násilia vo svojich rukách. Boží postoj sa veľmi jasne prejavil v Jeho správaní sa k Ninivčanom: Božie milosrdenstvo a toleranciu nie je vôbec ťažké získať a to, čo Boh vyžaduje, je pravé ľudské pokánie. Pokiaľ sa ľudia odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách, Boh zmení svoj názor aj postoj k nim.

Stvoriteľova spravodlivá povaha je skutočná a živá

Keď Boh zmenil svoj názor na Ninivčanov, boli Jeho milosrdenstvo a tolerancia falošnou zástierkou? Samozrejme, že nie! Čo teda ukázal prechod medzi týmito dvoma aspektmi Božej povahy počas Božieho riešenia tejto jednej situácie? Božia povaha predstavuje úplný celok – nie je vôbec rozdelená. Bez ohľadu na to, či Boh prejavuje hnev alebo milosrdenstvo a toleranciu voči ľuďom, všetko sú to prejavy Jeho spravodlivej povahy. Božia povaha je živá a jasne viditeľná a Boh mení svoje myšlienky a postoje podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Zmena Jeho postoja voči Ninivčanom informuje ľudstvo o tom, že má svoje vlastné myšlienky a predstavy; nie je to robot ani hlinená figúrka, ale sám živý Boh. Mohol sa na Ninivčanov hnevať, no vďaka ich postojom im tiež mohol odpustiť ich minulosť. Mohol sa rozhodnúť, že na nich zošle nešťastie, no vďaka ich pokániu tiež mohol zmeniť svoje rozhodnutie. Ľudia radi prísne uplatňujú pravidlá a pomocou nich ohraničujú a definujú Boha. Radi tiež používajú vzorce a skúšajú tak pochopiť Božiu povahu. Pokiaľ teda ide o oblasť ľudského myslenia, Boh nemyslí a nemá ani žiadne zásadné predstavy. V skutočnosti sú však Božie myšlienky v stave neustálej premeny v závislosti od zmien vo veciach a v prostredí. Kým sa tieto myšlienky menia, odkrývajú sa rôzne aspekty Božej podstaty. Počas tohto procesu premeny, presne vtedy, keď Boh mení svoj názor, ukazuje ľudstvu pravú existenciu svojho života a to, že Jeho spravodlivá povaha je plná dynamickej vitality. Boh zároveň používa svoje vlastné pravé zjavenia, aby ľudstvu dokázal pravdivosť existencie svojho hnevu a milosrdenstva, svojej láskavej dobroty a tolerancie. Jeho podstata sa zjaví kedykoľvek a kdekoľvek podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Má v sebe leví hnev a materinské milosrdenstvo a toleranciu. Jeho spravodlivá povaha nedovoľuje, aby ju niekto spochybňoval, narúšal, menil či prekrúcal. Medzi všetkými záležitosťami a vecami sa Božia spravodlivá povaha – teda Boží hnev a Božie milosrdenstvo – môže zjaviť kedykoľvek a kdekoľvek. Týmto aspektom dáva životný prejav v každom kúte stvorenia a uskutočňuje ich s vitalitou v každom plynúcom okamihu. Božia spravodlivá povaha nie je obmedzená časom ani priestorom. Inak povedané, neprejavuje ani nezjavuje sa mechanicky na základe časových či priestorových obmedzení, ale s dokonalou ľahkosťou vždy a všade. Keď vidíš, že Boh zmenil názor, prestal prejavovať svoj hnev a rozmyslel si zničenie mesta Ninive, môžeš povedať, že Boh je len milosrdný a láskavý? Môžeš povedať, že Boží hnev pozostáva z prázdnych slov? Keď sa Boh prudko hnevá a odvoláva svoje milosrdenstvo, môžeš povedať, že necíti voči ľudstvu pravú lásku? Tento prudký hnev prejavuje Boh ako odpoveď na zlé ľudské skutky; Jeho hnev nie je chybný. Božie srdce je dojaté v reakcii na ľudské pokánie a práve toto pokánie mení Jeho názor. Keď sa cíti dojatý, keď mení názor a keď prejavuje voči človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu, všetko je úplne bezchybné, čisté, nepoškvrnené a nesfalšované. Božia tolerancia je presne týmto: toleranciou, rovnako ako Jeho milosrdenstvo nie je ničím iným než milosrdenstvom. Jeho povaha zjavuje hnev alebo milosrdenstvo a toleranciu v súlade s pokáním človeka a odchýlkami v jeho správaní. Bez ohľadu na to, čo zjaví a prejaví, všetko je čisté a priame; podstata toho je odlišná od podstaty čohokoľvek vo stvorení. Keď Boh prejavuje princípy, ktoré sú základom Jeho činov, sú bez akýchkoľvek chýb či kazov, rovnako ako Jeho myšlienky, nápady a každé Jeho rozhodnutie a každý Jeho čin. Keďže sa Boh takto rozhodol a takto konal, dokončil svoje počiny. Výsledky Jeho počinov sú správne a bezchybné práve preto, že ich zdroj je bezchybný a nepoškvrnený. Boží hnev je bezchybný. Podobne aj Božie milosrdenstvo a tolerancia – ktoré žiadne stvorenie nevlastní – sú sväté a bezchybné a znesú hĺbavé úvahy a skúsenosti.

Teraz, keď ste porozumeli príbehu o meste Ninive, chápete už druhú stránku podstaty spravodlivej Božej povahy? Vidíte druhú stránku jedinečnej spravodlivej Božej povahy? Má niekto z ľudí takýto druh povahy? Prejavuje niekto takýto druh hnevu, Boží hnev? Disponuje niekto takým milosrdenstvom a toleranciou ako Boh? Kto zo stvorenia dokáže rozpútať taký veľký hnev a rozhodnúť sa zničiť ľudstvo či zoslať naň katastrofu? A kto je spôsobilý udeliť človeku milosrdenstvo, toleranciu a odpustenie, a tak zmeniť svoje predošlé rozhodnutie zničiť človeka? Stvoriteľ vyjadruje svoju spravodlivú povahu prostredníctvom svojich vlastných jedinečných metód a princípov a nepodlieha kontrole ani obmedzeniam stanoveným ľuďmi, udalosťami alebo vecami. Vďaka Jeho jedinečnej povahe nedokáže nik zmeniť Jeho myšlienky či nápady ani Ho nik nedokáže presvedčiť a zmeniť žiadne z Jeho rozhodnutí. Všetko správanie a všetky myšlienky jestvujúce v celom stvorení existujú pod dozorom Jeho spravodlivej povahy. Nik nemôže ovplyvniť, či prejaví hnev alebo milosrdenstvo; o tom môže rozhodnúť iba Stvoriteľova podstata – alebo inak povedané, spravodlivá Stvoriteľova povaha. Taká je jedinečná prirodzenosť spravodlivej Stvoriteľovej povahy!

Dokážete prostredníctvom analýzy a pochopenia premeny Božieho postoja k Ninivčanom použiť slovo jedinečný na opísanie milosrdenstva v spravodlivej Božej povahe? Predtým sme povedali, že Boží hnev je jedným z aspektov podstaty Jeho jedinečnej spravodlivej povahy. Teraz ako Jeho spravodlivú povahu definujem dva aspekty – Boží hnev a Božie milosrdenstvo. Spravodlivá Božia povaha je svätá; neznesie urážky ani spochybňovanie; je to niečo, čo nemá žiadna zo stvorených ani nestvorených bytostí. Je jedinečná a zároveň výlučne Božia. To znamená, že Boží hnev je svätý a neuraziteľný. Rovnako aj druhý aspekt spravodlivej Božej povahy – Božie milosrdenstvo – je svätý a nedá sa uraziť. Žiadna zo stvorených ani nestvorených bytostí nemôže nahradiť ani zastupovať Boha v Jeho konaní. Nik Ho nemohol nahradiť alebo zastúpiť ani pri zničení Sodomy či záchrane mesta Ninive. To je pravý výraz jedinečnej spravodlivej Božej povahy.

Úprimné city Stvoriteľa voči ľudstvu

Ľudia často tvrdia, že spoznať Boha nie je ľahké. Ja však hovorím, že spoznať Ho nie je vôbec ťažké, pretože často dáva najavo svoje skutky tak, aby ich človek videl. Nikdy neprestáva viesť s ľudstvom dialóg, nikdy sa pred ním nezatajuje ani neskrýva. Všetky Jeho myšlienky, predstavy, slová a skutky sú ľudstvu zjavené. Pokiaľ chce teda človek spoznať Boha, môže Ho pochopiť a oboznámiť sa s Ním všetkými možnými spôsobmi a metódami. Človek sa slepo domnieva, že sa mu Boh úmyselne vyhýba, že sa pred ľudstvom zámerne skryl, že nemá v úmysle umožniť človeku, aby Ho pochopil a spoznal – a to preto, lebo nevie, kto je Boh, ani Ho nechce pochopiť. Človek sa dokonca ani nezaujíma o Stvoriteľove myšlienky, slová či skutky… Pravdupovediac, ak človek skrátka využije svoj voľný čas na to, aby sa zameral na Stvoriteľove slová alebo skutky a pochopil ich, a ak venuje čo i len trochu pozornosti Stvoriteľovým myšlienkam a hlasu Jeho srdca, nebude preňho ťažké pochopiť, že Stvoriteľove myšlienky, slová a skutky sú viditeľné a jasné. Rovnako nebude príliš zložité uvedomiť si, že Stvoriteľ je medzi ľuďmi neustále, že sa s človekom a celým stvorením ustavične zhovára a každý deň koná nové skutky. Jeho podstata a povaha sa prejavujú v dialógu s človekom; Jeho myšlienky a predstavy sa úplne odkrývajú v Jeho skutkoch; ľudstvo neustále sprevádza a pozoruje. Svojimi tichými slovami sa nehlučne prihovára ľudstvu a celému stvoreniu: „Som na nebesiach a tiež medzi svojím stvorením. Dávam pozor; vyčkávam; som po tvojom boku…“ Jeho ruky sú teplé a silné; Jeho kroky sú ľahké; Jeho hlas je mäkký a podmanivý; Jeho podoba plynie a mení sa, objímajúc celé ľudstvo; Jeho tvár je nádherná a nežná. Nikdy neodišiel, nikdy nezmizol. Vo dne i v noci je stálym spoločníkom ľudstva, ktoré nikdy neopustí. Jeho oddaná starostlivosť a výnimočná náklonnosť voči ľudstvu, ako aj Jeho skutočný záujem o človeka a láska k nemu sa postupne odhaľovali, keď zachraňoval mesto Ninive. Stvoriteľovu nehu k ľudstvu, ktoré sám stvoril, naplno zjavil najmä rozhovor medzi Bohom Jahvem a Jonášom. Prostredníctvom týchto slov môžeš hlboko pochopiť úprimné Božie city voči ľudstvu…

Nasledujúci úryvok je zaznamenaný v Knihe proroka Jonáša 4, 10-11: „Vtedy riekol Jahve: ‚Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A nemal by som sa zmilovať nad Ninive, týmto veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?‘“ Toto sú skutočné slová Boha Jahveho, pochádzajúce z rozhovoru medzi Bohom a Jonášom. Hoci je tento rozhovor krátky, prekypuje Stvoriteľovou starostlivosťou o ľudstvo a Jeho neochotou vzdať sa ho. Tieto slová vyjadrujú skutočný postoj a city, ktoré Boh prechováva voči svojmu stvoreniu vo svojom srdci. Boh prostredníctvom týchto slov, ktoré sú jasné a presné a človek také počuje iba zriedka, vyjadruje svoje skutočné úmysly s ľudstvom. Tento rozhovor vyjadruje postoj, aký Boh zaujal voči Ninivčanom – čo je to však za postoj? Je to postoj, ktorý zastával voči Ninivčanom pred ich pokáním aj po ňom, a postoj, ktorý zaujíma voči ľudstvu. V týchto slovách sú zahrnuté Jeho myšlienky a povaha.

Aké Božie myšlienky sú zjavené v týchto slovách? Ak budete pri čítaní venovať pozornosť detailom, ľahko si všimnete, že používa slovo „zmilovanie“; použitie tohto slova ukazuje skutočný Boží postoj voči ľudstvu.

Na úrovni doslovného významu môžu ľudia slovo „zmilovanie“ interpretovať rôznymi spôsobmi: po prvé, znamená „milovať a chrániť, cítiť voči niečomu nehu“; po druhé, „mať niečo nesmierne rád“; a napokon, „nechcieť a nedokázať niečomu ublížiť“. Toto slovo jednoducho značí nežnú náklonnosť a lásku, ako aj neochotu vzdať sa niekoho alebo niečoho; poukazuje na Božie milosrdenstvo a toleranciu voči človeku. Boh použil toto slovo, ktoré ľudia bežne používajú, a predsa dokáže obnažiť aj hlas Božieho srdca a Jeho postoj voči ľudstvu.

Aj keď mesto Ninive bolo plné rovnako skazených, zlých a násilných ľudí ako Sodoma, vďaka ich pokániu zmenil Boh názor a rozhodol sa nezničiť ich. Keďže spôsob, akým zaobchádzali s Božími slovami a pokynmi, svedčil o postoji, ktorý bol v ostrom rozpore s postojom Sodomčanov, a keďže sa úprimne podriadili Bohu, úprimne ľutovali svoje hriechy a správali sa pravdivo a srdečne vo všetkých ohľadoch, Boh sa nad nimi opäť z celého srdca zľutoval a udelil im zmilovanie. To, čo Boh udeľuje ľudstvu, a Jeho súcit s ľudstvom nemôže nik napodobniť a nie je možné ani to, aby niekto vlastnil Božie milosrdenstvo, Jeho toleranciu alebo úprimné city voči ľudstvu. Nájde sa niekto, koho považuješ za veľkého muža či veľkú ženu, alebo dokonca nadčloveka, kto by z vysokého miesta, z pozície veľkého muža či veľkej ženy, alebo z najvyššieho miesta, toto oznámil ľudstvu alebo stvoreniu? Kto z ľudí môže poznať stav ľudského života ako svoju dlaň? Kto môže niesť bremeno a zodpovednosť za existenciu ľudstva? Kto je oprávnený vyhlásiť zničenie mesta? A kto je oprávnený odpustiť mestu? Kto môže povedať, že sa zmiluje nad vlastným stvorením? Iba Stvoriteľ! Jedine Stvoriteľ je nežný voči tomuto ľudstvu. Jedine Stvoriteľ mu prejavuje súcit a náklonnosť. Jedine Stvoriteľ voči nemu prechováva skutočnú, nezlomnú náklonnosť. Rovnako iba Stvoriteľ mu môže udeliť milosrdenstvo a iba On sa môže zmilovať nad celým svojím stvorením. Jeho srdce poskočí a zabolí pri každom jednom ľudskom čine: ľudské zlo a skazenosť Ho hnevajú, deptajú a zarmucujú; nad ľudským pokáním a vierou sa teší, raduje, odpúšťa a jasá; každá Jeho myšlienka a predstava existuje pre ľudstvo a točí sa okolo neho; to, čím je a čo má, sa prejavuje úplne v ľudskom záujme; všetky Jeho emócie sú prepletené s ľudskou existenciou. V ľudskom záujme cestuje a náhli sa; v tichosti odovzdáva každý kúsok svojho života; každú minútu a sekundu svojho života daruje… Nikdy nevedel, ako si ctiť vlastný život, a predsa sa vždy zmiloval nad ľudstvom, ktoré sám stvoril… Tomuto ľudstvu dáva všetko, čo má… Svoje milosrdenstvo a toleranciu udeľuje bezpodmienečne a nič za to neočakáva. Robí to len preto, aby ľudstvo mohlo naďalej žiť pred Jeho zrakom a prijímať Jeho starostlivosť o život. Robí to len preto, aby sa Mu ľudstvo jedného dňa mohlo podriadiť a uznať, že On je Ten, kto vyživuje existenciu človeka a dáva život celému stvoreniu.

Stvoriteľ vyjadruje svoje pravé city voči ľudstvu

Tento rozhovor medzi Bohom Jahvem a Jonášom je bezpochyby vyjadrením pravých citov Stvoriteľa voči ľudstvu. Na jednej strane informuje ľudí o Stvoriteľovom chápaní celého stvorenia pod Jeho zvrchovanosťou; ako povedal Boh Jahve: „A Mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?“ Inak povedané, Božie chápanie mesta Ninive nebolo ani náhodou povrchné. Nielenže poznal počet živých stvorení v meste (vrátane ľudí a dobytka), ale vedel aj to, koľko ľudí nerozlišuje medzi pravou a ľavou rukou, teda koľko je tam detí a mladistvých. To je konkrétny dôkaz všeobecného Božieho chápania ľudstva. Na druhej strane tento rozhovor informuje ľudí o Stvoriteľovom postoji voči ľudstvu, teda o váhe ľudstva v Stvoriteľovom srdci. Je to presne tak, ako povedal Boh Jahve: „Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A Mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta…?“ To sú vyčítavé slová, ktoré Boh Jahve adresuje Jonášovi, no všetky sú pravdivé.

Aj keď dostal Jonáš za úlohu zvestovať Ninivčanom slová Boha Jahveho, nerozumel Božím úmyslom ani obavám a očakávaniam voči obyvateľom mesta. Týmto pokarhaním mu chcel Boh povedať, že ľudstvo je produktom Božích rúk a že na každého jedného človeka vynaložil obrovské úsilie, že každý nesie na svojich pleciach Božie očakávania a teší sa z vyživenia Božím životom; Boh za každého človeka zaplatil cenu v podobe obrovského úsilia. Toto pokarhanie tiež Jonášovi napovedalo, že Boh sa zmiloval nad ľudstvom, ktoré je dielom Jeho vlastných rúk, rovnako ako sa sám Jonáš zľutoval nad ricínovníkom. Boh by v žiadnom prípade len tak ľahko alebo v poslednej chvíli neopustil ľudstvo aj preto, že v meste bolo veľa detí a nevinného dobytka. Pri zaobchádzaní s týmito mladými a nevedomými produktmi Božieho stvorenia neschopnými rozoznať pravú ruku od ľavej bolo ešte menej predstaviteľné, že by Boh ukončil ich životy a určil ich výsledky takýmto unáhleným spôsobom. Boh dúfal, že ich uvidí vyrásť; dúfal, že nebudú kráčať po tých istých cestách ako ich starší, že si nebudú musieť znova vypočuť varovanie Boha Jahveho a budú svedčiť o minulosti mesta Ninive. Ešte väčšmi však Boh dúfal, že uvidí Ninive po jeho pokání, že uvidí budúcnosť mesta po tom, čo učinilo pokánie, a čo je ešte dôležitejšie, že ho uvidí opäť žiť pod Božím milosrdenstvom. Preto boli v Božích očiach tieto objekty stvorenia, ktoré nedokázali rozlíšiť pravú ruku od ľavej, budúcnosťou mesta Ninive. Mali na seba prevziať jeho minulosť hodnú opovrhnutia, rovnako ako aj dôležitú povinnosť svedčiť o minulosti mesta Ninive aj o jeho budúcnosti pod vedením Boha Jahveho. V tomto vyjadrení svojich pravých citov Boh Jahve predstavil Stvoriteľovo milosrdenstvo pre ľudstvo v celej jeho celistvosti. Ukázal ľudstvu, že „Stvoriteľovo milosrdenstvo“ nie je len prázdna fráza či prázdny prísľub; zahŕňa konkrétne princípy, metódy a ciele. Boh je pravý a skutočný, nepoužíva žiadne klamstvá ani prestrojenia a svoje milosrdenstvo neustále udeľuje ľudstvu rovnakým spôsobom v každom čase a každom veku. Stvoriteľov rozhovor s Jonášom je však dodnes jediným, výlučným slovným vyjadrením toho, prečo preukazuje ľudstvu milosrdenstvo, ako to robí, aký je k ľudstvu tolerantný a aké sú Jeho skutočné city voči ľudstvu. Výstižné slová Boha Jahveho počas tohto rozhovoru vyjadrujú Jeho myšlienky voči ľudstvu ako nedeliteľnému celku; sú pravdivým výrazom postoja Jeho srdca k ľudstvu a tiež konkrétnym dôkazom toho, že ľudstvu hojne udeľuje milosrdenstvo. Toto milosrdenstvo neudeľuje len starším generáciám, ale aj mladším členom ľudského spoločenstva, tak ako to bolo vždy, z generácie na generáciu. Aj keď Boží hnev často dolieha na určité ľudské zákutia a veky, Božie milosrdenstvo nikdy neustáva. Svojím milosrdenstvom riadi a vedie jednu generáciu svojho stvorenia za druhou, pričom ich zásobuje a vyživuje, pretože Jeho skutočné city voči ľudstvu sa nikdy nezmenia. Ako povedal Boh Jahve: „A Mne by nemalo byť ľúto…?“ Vždy ľutoval svoje vlastné stvorenie. To je milosrdenstvo Stvoriteľovej spravodlivej povahy – a zároveň úplná jedinečnosť Stvoriteľa!

Päť typov ľudí

Toľko k nášmu duchovnému spoločenstvu o Božej spravodlivej povahe. Ďalej rozdelím Božích nasledovníkov do niekoľkých kategórií podľa ich chápania Boha a na základe ich porozumenia Božej spravodlivej povahe a skúsenosti s ňou, aby ste vedeli, v akej etape sa momentálne nachádzate a aké je vaše momentálne duchovné postavenie. Z hľadiska ľudského poznania Boha a chápania Jeho spravodlivej povahy možno rôzne etapy a duchovné postavenia, ktoré ľudia zastávajú, vo všeobecnosti rozdeliť na päť typov. Táto téma sa zakladá na poznaní jedinečného Boha a Jeho spravodlivej povahy. Preto by ste sa pri čítaní nasledujúceho obsahu mali pokúsiť starostlivo a presne zistiť, do akej miery chápete a poznáte Božiu jedinečnosť a Jeho spravodlivú povahu, a následne by ste mali výsledok použiť na posúdenie toho, do ktorej etapy naozaj patríte, aké veľké je vaše duchovné postavenie a aký typ človeka naozaj ste.

Prvý typ: etapa nemluvňaťa v zavinovačke

Čo znamená „nemluvňa v zavinovačke“? Nemluvňa v zavinovačke je dieťa, ktoré práve prišlo na tento svet, novorodenec. Je to obdobie, keď sú ľudia najnezrelší.

Ľudia v tejto etape v podstate nemajú žiadne vedomie ani povedomie o otázkach viery v Boha. Sú zmätení a nevedomí. Títo ľudia môžu veriť v Boha už dlho alebo len krátko, no ich zmätenosť a nevedomosť a ich skutočné duchovné postavenie ich zaraďujú do etapy nemluvňaťa v zavinovačke. Presná definícia nemluvňaťa v zavinovačke je takáto: bez ohľadu na to, ako dlho takýto človek verí v Boha, vždy bude zmätený, popletený a prostoduchý; nevie, prečo verí v Boha, ani to, kto je Boh alebo kým Boh je. Aj keď Boha nasleduje, v srdci nemá Jeho presnú definíciu a nedokáže určiť, či Ten, koho nasleduje, je naozaj Boh, nehovoriac o tom, či by mal naozaj veriť v Boha a nasledovať Ho. To je pravý stav tohto typu človeka. Myšlienky týchto ľudí sú zahmlené a ich viera je, jednoducho povedané, popletená. Stále žijú v stave zmätenosti a prázdnoty; ich stav vystihujú slová „popletenosť“, „zmätenosť“ a „prostoduchosť“. Nikdy nevideli ani nepocítili Božiu existenciu, a preto hovoriť s nimi o poznaní Boha má rovnaký zmysel ako nútiť ich čítať knihu napísanú hieroglyfmi – nepochopia ju ani neprijmú. Poznať Boha je pre nich to isté ako počúvať vymyslenú rozprávku. Aj keď ich myšlienky môžu byť zahmlené, v skutočnosti sú presvedčení, že poznanie Boha je úplná strata času a úsilia. To je prvý typ človeka: nemluvňa v zavinovačke.

Druhý typ: etapa dojčaťa

V porovnaní s nemluvňaťom v zavinovačke urobil tento typ človeka určitý pokrok. Žiaľ, ešte stále vôbec nechápe Boha. Stále mu chýba jasné pochopenie a preniknutie do Jeho podstaty. Nemá veľmi jasno v tom, prečo by mal v Neho veriť, no v srdci má svoj vlastný cieľ a jasné predstavy. Nezaoberá sa tým, či je správne veriť v Boha. Prostredníctvom viery v Boha si kladie za cieľ tešiť sa z Jeho milosti, žiť radostne a v pokoji, žiť pohodlne, tešiť sa z Božej starostlivosti a ochrany a žiť pod Božím požehnaním. Netrápi ho, do akej miery pozná Boha; necíti potrebu usilovať sa o chápanie Boha a nezaujíma sa ani o to, čo Boh robí alebo čo túži robiť. Len sa slepo usiluje tešiť sa z Jeho milosti a získať viac Jeho požehnaní; snaží sa získať stonásobok v tomto veku a večný život v budúcom veku. Jeho myšlienky, to, do akej miery sa vydáva, jeho oddanosť, ako aj utrpenie, to všetko má rovnaký cieľ: získať Božiu milosť a požehnania. Nič iné ho nezaujíma. Tento typ človeka si je istý len tým, že Boh môže ľudí ochrániť a udeliť im svoju milosť. Dalo by sa povedať, že ho nezaujíma, ani mu nie je veľmi jasné, prečo chce Boh človeka zachrániť, ani aký výsledok chce svojimi slovami a svojím dielom dosiahnuť. Nikdy nevyvinul žiadne úsilie, aby spoznal Božiu podstatu a spravodlivú povahu, ani o to nedokáže prejaviť záujem. Chýba mu túžba venovať týmto veciam pozornosť a ani ich nechce poznať. Nechce sa pýtať na Božie dielo, Božie požiadavky na človeka, Božiu vôľu ani na nič iné, čo sa týka Boha, a tiež mu chýba túžba zaujímať sa o tieto veci. Je to preto, lebo verí, že tieto záležitosti nesúvisia s jeho užívaním si Božej milosti, a zaujíma sa len o Boha, ktorý existuje v priamom vzťahu k jeho vlastným záujmom a ktorý môže človeku udeliť milosť. Nič iné ho vôbec nezaujíma, a tak nemôže vstúpiť do pravdy-reality bez ohľadu na to, koľko rokov verí v Boha. Bez toho, aby ho niekto často polieval alebo sýtil, je preňho ťažké ďalej kráčať po ceste viery v Boha. Ak si nemôže užívať radosť a pokoj či tešiť sa z Božej milosti ako predtým, je dosť pravdepodobné, že utečie. To je druhý typ človeka: človek, ktorý jestvuje v etape dojčaťa.

Tretí typ: etapa odstaveného dieťaťa alebo etapa malého dieťaťa

Táto skupina ľudí má vedomie jasné len do istej miery. Uvedomujú si, že užívanie si Božej milosti neznamená, že oni sami vlastnia pravú skúsenosť, a uvedomujú si aj to, že ak sa aj nikdy neunavia hľadaním radosti, pokoja a milosti alebo ak sú schopní vydávať svedectvo tým, že sa delia o svoje skúsenosti s užívaním si Božej milosti alebo velebia Boha za požehnania, ktoré im udelil, neznamená to, že vlastnia život či realitu pravdy. Vychádzajúc zo svojho vedomia si prestávajú robiť plané nádeje, že ich bude sprevádzať len Božia milosť; skôr chcú popri užívaní si Božej milosti zároveň urobiť niečo pre Boha. Sú ochotní plniť si svoje povinnosti, do istej miery znášať ťažkosti a únavu, zapájať sa v určitom rozsahu do spolupráce s Bohom. Keďže je však ich snaha veriť v Boha príliš falošná, pretože ich osobné úmysly a túžby sú príliš silné a ich povaha je príliš divoko arogantná, je pre nich veľmi ťažké uspokojiť Božiu túžbu alebo byť Bohu verní. Preto často nedokážu uskutočniť svoje osobné priania ani dodržať svoje prísľuby Bohu. Často sa ocitajú v rozporuplných stavoch: veľmi chcú čo najviac uspokojiť Boha, no zo všetkých síl Mu odporujú a často Mu niečo sľúbia, ale krátko nato svoje prísahy porušia. Ešte častejšie sa ocitajú v iných rozporuplných stavoch: úprimne v Boha veria, no popierajú Ho, ako aj všetko, čo od Neho pochádza; úzkostlivo dúfajú, že ich osvieti, bude ich viesť, zaopatrí ich a pomôže im, ale stále hľadajú vlastné východisko. Chcú Ho pochopiť a spoznať, no nie sú ochotní sa k Nemu priblížiť. Namiesto toho sa Mu neustále vyhýbajú a ich srdcia sú pred Ním uzavreté. Aj keď zbežne chápu doslovný význam Božích slov a pravdy a majú s Ním určitú skúsenosť, ako aj zbežnú predstavu o Bohu a pravde, podvedome sa stále nedokážu utvrdiť v tom, či je Boh pravda ani či je skutočne spravodlivý. Taktiež nedokážu určiť pravdivosť Božej povahy a podstaty, nehovoriac o Jeho pravej existencii. Ich viera v Boha vždy obsahuje pochybnosti a nepochopenie a zahŕňa aj výmysly a predstavy. Zatiaľ čo sa tešia z Božej milosti, neochotne zažívajú alebo praktizujú aj niektoré pravdy, ktoré považujú za uskutočniteľné, aby obohatili svoju vieru, rozšírili svoje skúsenosti s vierou v Boha, overili si svoje chápanie viery v Boha a uspokojili svoju márnivosť kráčaním po životnej ceste, ktorú si sami určili, a uskutočňovaním spravodlivých počinov pre ľudstvo. Zároveň tieto veci robia aj preto, aby uspokojili svoju vlastnú túžbu po požehnaniach, ktorá je súčasťou stávky, čo uzatvárajú v nádeji, že získajú väčšie požehnania pre ľudstvo, a aby dosiahli svoju ambicióznu túžbu a celoživotné prianie neustať, až kým nezískajú Boha. Títo ľudia dosiahnu Božie osvietenie len zriedka, pretože ich túžba a úmysel získať požehnania sú pre nich príliš dôležité. Nechcú sa toho vzdať a v podstate by to ani nezniesli. Obávajú sa, že bez túžby získať požehnania, bez dlhoročnej ambície neustať, kým nezískajú Boha, stratia motiváciu veriť v Boha. Z tohto dôvodu nechcú čeliť realite. Nechcú čeliť Božím slovám ani Božiemu dielu. Nechcú čeliť Božej povahe ani podstate a už vôbec nechcú načrtnúť tému poznania Boha. Je to preto, lebo keď raz Boh, Jeho podstata a spravodlivá povaha nahradia ich výmysly, ich sny sa rozplynú ako dym a ich takzvaná čistá viera a „zásluhy“ nahromadené rokmi starostlivej práce sa rozplynú a vyjdú navnivoč. Rovnako bude hroziť zničenie aj ich „územiu“, ktoré v priebehu rokov krvopotne dobyli. To všetko bude znamenať, že ich dlhoročná tvrdá práca a úsilie boli zbytočné a musia začať opäť od nuly. To je pre nich najtrpkejšia bolesť, ktorú musia znášať vo svojom srdci, a je to výsledok, ktorý vôbec nechcú vidieť, a preto sú stále uväznení v slepej uličke a odmietajú sa obrátiť. To je tretí typ človeka: človek, ktorý jestvuje v etape odstaveného dieťaťa.

Vyššie opísané tri typy ľudí – teda ľudia, ktorí jestvujú v týchto troch etapách – v skutočnosti vôbec neveria v Božiu identitu a postavenie ani v Jeho spravodlivú povahu, pričom tieto veci jasne a presne neuznávajú ani sa k nim nehlásia. Preto veľmi ťažko vstúpia do reality pravdy a s ťažkosťami prijmú aj Božie milosrdenstvo, osvietenie či osvetlenie, pretože spôsob ich viery v Boha a ich mylný postoj voči Bohu znemožňujú, aby konal dielo v ich srdciach. Ich pochybnosti, mylné predstavy a výmysly o Bohu prevyšujú ich vieru a poznanie Boha. To sú tri typy ľudí, ktorí sú vo veľkom ohrození, a tri veľmi nebezpečné etapy. Keď si človek pestuje pochybovačný postoj voči Bohu, Božej podstate a identite, otázke, či je Boh pravda, a pravdivosti Jeho existencie, a keď si tým nemôže byť istý, ako môže prijať všetko, čo pochádza od Boha? Ako môže prijať skutočnosť, že Boh je pravda, cesta a život? Ako môže prijať Božie napomínanie a súd? Ako môže prijať Božiu spásu? Ako môže takýto človek získať pravé Božie vedenie a zaopatrenie? Tí, čo sa nachádzajú v týchto troch etapách, môžu Bohu kedykoľvek odporovať, odsúdiť Ho, rúhať sa Mu alebo Ho zradiť. Kedykoľvek môžu zanechať pravú cestu a opustiť Boha. Dalo by sa povedať, že ľudia v týchto troch etapách žijú v kritickom období, pretože nenastúpili na správnu cestu viery v Boha.

Štvrtý typ: etapa dospievajúceho dieťaťa alebo detstvo

Človek po odstavení – teda keď sa mu dostalo hojnej milosti – začne bádať, čo znamená veriť v Boha, začne túžiť po chápaní rôznych otázok, napríklad prečo človek žije, ako by mal žiť a prečo na ňom Boh koná svoje dielo. Keď sa v ňom objavia a existujú v ňom tieto nejasné myšlienky a popletené myšlienkové vzorce, neustále podstupuje polievanie a je tiež schopný plniť si svoju povinnosť. Počas tohto obdobia už nepochybuje o pravdivosti Božej existencie a má presnú predstavu o tom, čo znamená veriť v Boha. Na tomto základe Boha pozvoľne spoznáva a postupne získava odpovede na svoje nejasné myšlienky a popletené myšlienkové vzorce týkajúce sa Božej povahy a podstaty. Pokiaľ ide o zmeny v ľudskej povahe a ľudskom poznaní Boha, ľudia v tejto etape sa začínajú vydávať na správnu cestu a vstupujú do prechodného obdobia. Práve v tejto etape začínajú naozaj žiť. Jasným dôkazom toho je, že postupne nachádzajú odpovede na svoje otázky týkajúce sa poznania Boha, ktoré majú vo svojich srdciach – ako sú nepochopenie, výmysly, predstavy a hmlisté definície Boha –, a nielenže začnú naozaj veriť v Božiu existenciu a uznávať jej pravdivosť, ale osvoja si aj presnú definíciu Boha a nájdu pre Neho správne miesto vo svojich srdciach, pričom ich hmlistú vieru nahradí pravé nasledovanie Boha. V rámci tejto etapy si ľudia postupne uvedomia svoje mylné predstavy o Bohu a svoje chybné snaženia a spôsoby viery. Začnú prahnúť po pravde, po Božom súde, karhaní a disciplíne a tiež po zmene svojej povahy. Počas tejto etapy postupne zavrhnú všetky svoje predstavy a výmysly o Bohu. Zároveň pozmenia a napravia svoje nesprávne poznanie o Bohu a nadobudnú o Ňom určité správne základné poznanie. Aj keď časť poznania, ktoré majú ľudia v tejto etape, nie je veľmi konkrétna ani presná, postupne aspoň začnú opúšťať svoje predstavy a mylné poznatky o Bohu a začnú Ho chápať; už sa nepridŕžajú svojich vlastných predstáv a výmyslov o Ňom. Začínajú sa učiť, ako sa niečoho vzdať – ako sa vzdať vecí, ktoré možno nájsť medzi ich vlastnými predstavami, vecí pochádzajúcich z poznania a vecí od satana. Začínajú prejavovať ochotu podriadiť sa správnym a pozitívnym veciam, dokonca aj takým, ktoré pochádzajú z Božích slov a sú v súlade s pravdou. Začínajú sa tiež snažiť o zakúsenie Božích slov, chcú osobne spoznať a uskutočňovať Jeho slová, prijať ich ako princípy pre svoje konanie a ako základ pre zmenu svojej povahy. Počas tohto obdobia ľudia nevedomky prijímajú Boží súd a napomínanie a Božie slová nevedomky prijímajú ako svoj život. Zatiaľ čo prijímajú Boží súd, napomínanie a slová, čoraz viac si uvedomujú a dokážu vycítiť, že Boh, v ktorého veria vo svojich srdciach, naozaj existuje. V Božích slovách, vo vlastných skúsenostiach a životoch čoraz viac vnímajú, že Boh odjakživa riadi osud človeka a neustále ho vedie a stará sa oňho. Pomocou svojho spojenia s Bohom postupne potvrdzujú Božiu existenciu. Preto skôr, než si to uvedomia, už podvedome schválili a začali pevne veriť v Božie dielo a súhlasili s Božími slovami. Keď ľudia súhlasia s Božími slovami a dielom, neprestajne popierajú sami seba, svoje vlastné predstavy, poznanie a výmysly a zároveň neprestajne hľadajú, čo je pravda a čo je Božia vôľa. Počas tohto obdobia vývoja je ľudské poznanie Boha pomerne povrchné. Ľudia ho dokonca nie sú schopní jasne pomenovať slovami ani vyjadriť konkrétnymi detailmi. Chápu ho len na základe vlastného vnímania. V porovnaní s predošlými troma etapami však nezrelé životy ľudí v tomto období podstúpili polievanie a živenie Božími slovami, a tak už začali klíčiť. Ich životy sú ako semienko zasiate do zeme; keď sa mu dostane vlahy a živín, prerazí pôdu a jeho vyklíčenie bude značiť zrodenie nového života. Toto zrodenie človeku umožňuje postrehnúť znaky života. Keď majú ľudia život, rastú. Preto život ľudí na týchto základoch – postupne sa vydávajú na správnu cestu viery v Boha, opúšťajú svoje vlastné predstavy, získavajú Božie vedenie – nevyhnutne pozvoľna rastie. Na základe čoho sa tento rast meria? Meria sa na základe skúsenosti človeka s Božími slovami a jeho skutočného pochopenia spravodlivej Božej povahy. Aj keď je preňho veľmi ťažké vlastnými slovami presne opísať svoje poznanie Boha a Jeho podstaty počas tohto obdobia rastu, táto skupina ľudí už nechce jednostranne vyhľadávať potešenie prostredníctvom užívania si Božej milosti alebo veriť v Boha s cieľom získať Jeho milosť. Namiesto toho sa chcú usilovať o život podľa Božieho slova a stať sa predmetmi Božej spásy. Navyše sú pevne veriaci a pripravení prijať Boží súd a napomínanie. Tým sa vyznačuje človek v etape rastu.

Aj keď ľudia v tejto etape majú isté poznanie o spravodlivej Božej povahe, toto poznanie je veľmi hmlisté a neurčité. Napriek tomu, že nedokážu tieto veci jasne pomenovať, cítia, že sa už nejako vnútorne obohatili, pretože získali istú mieru poznania a pochopenia spravodlivej Božej povahy prostredníctvom Božieho napomínania a súdu. Všetko je to však skôr povrchné a stále ide len o prvotnú etapu. Táto skupina ľudí má špecifický názor na zaobchádzanie s Božou milosťou, čo sa prejavuje v zmenách cieľov, o ktoré sa usiluje, a v spôsobe, akým sa o ne usiluje. Títo ľudia už v Božích slovách, Božom diele a vo všetkých druhoch Jeho požiadaviek na človeka a v Jeho zjaveniach človeku videli, že ak sa stále neusilujú o pravdu, ak sa stále nesnažia vstúpiť do reality, ak sa stále nepokúšajú uspokojiť a poznať Boha pri zažívaní Jeho slov, prídu o zmysel viery v Boha. Vidia, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa tešia z Božej milosti, nemôžu zmeniť svoju povahu, uspokojiť či poznať Boha, a že ak ľudia neustále žijú pod Božou milosťou, nikdy nedosiahnu rast, nenadobudnú život ani nebudú môcť získať spásu. Skrátka, ak človek nedokáže skutočne zažívať Božie slová a spoznať Boha prostredníctvom Jeho slov, naveky zostane v etape nemluvňaťa a nikdy sa neposunie vo svojom životnom raste. Ak budeš naveky žiť v etape nemluvňaťa, ak nikdy nevstúpiš do reality Božieho slova, ak nikdy neprijmeš Božie slovo ako svoj život, ak nikdy nezískaš pravú vieru a poznanie Boha, je vôbec možné, aby ťa Boh urobil úplným? Preto každý, kto vstúpi do reality Božieho slova, každý, kto prijme Božie slovo ako svoj život, každý, kto začne prijímať Božie napomínanie a súd, každý, koho skazená povaha sa začne meniť, a každý, kto má srdce prahnúce po pravde, túžbu poznať Boha a prijať Božiu spásu – to sú ľudia, čo skutočne vlastnia život. To je teda štvrtý typ človeka, typ dospievajúceho dieťaťa, človeka v etape detstva.

Piaty typ: etapa životného dozrievania alebo etapa dospelosti

Po absolvovaní a prekonaní etapy detstva, etapy plnej samých vzostupov a pádov, sa ľudské životy stabilizujú, ľudia sa už nezastavujú a nikto im už nestojí v ceste. A hoci je cesta pred nimi drsná a kľukatá, už nie sú slabí ani bojazliví, neblúdia ani sa nestrácajú. Ich základ je zakorenený hlboko v ozajstnej skúsenosti s Božím slovom a ich srdcia pritiahla Božia dôstojnosť a veľkosť. Túžia kráčať v Božích stopách, poznať Božiu podstatu, vedieť o Bohu všetko.

Ľudia v tejto etape už jasne vedia, v koho veria, a jasne vedia aj to, prečo by mali veriť v Boha a poznajú zmysel vlastného života, a že všetko, čo Boh vyjadruje, je pravda. Na základe svojich dlhoročných skúseností si uvedomujú, že bez Božieho súdu a napomínania, človek nikdy neuspokojí ani nespozná Boha a nikdy nebude naozaj schopný pred Neho predstúpiť. V srdciach týchto ľudí je silná túžba po Božom skúšaní, aby počas neho mohli uzrieť Božiu spravodlivú povahu a získali čistejšiu lásku a zároveň boli schopní skutočnejšie pochopiť a spoznať Boha. Ľudia v tejto etape už dali celkom zbohom etape detstva a etape užívania si Božej milosti a sýtenia sa chlebom. Už prehnane nedúfajú v to, že Boh ich bude tolerovať a preukáže im milosrdenstvo. Sú skôr presvedčení, že prijímajú a dúfajú v neustále Božie napomínanie a súdy, aby sa tak oddelili od svojej skazenej povahy a uspokojili Boha. Ich poznanie Boha a snaženia, či konečné ciele týchto snažení sú v ich srdciach veľmi jasné. Preto ľudia v etape dospelosti už dali celkom zbohom etape hmlistej viery, etape, v rámci ktorej sa spoliehajú na milosť spásy, etape nezrelého života, čo nedokáže odolávať skúškam, etape zahmlenosti, etape blúdenia, etape, v rámci ktorej často niet cesty, po ktorej by mohli kráčať, nestabilnému obdobiu náhleho striedania tepla a chladu a etape, v rámci ktorej človek nasleduje Boha so zaviazanými očami. Ľudia tohto typu často prijímajú Božie osvietenie a osvetlenie a často nadväzujú pravé spojenie a komunikáciu s Bohom. Dalo by sa povedať, že ľudia žijúci v tejto etape už čiastočne pochopili Božiu vôľu, dokážu nájsť princípy pravdy vo všetkom, čo robia, a vedia, ako uspokojiť Božiu túžbu. Navyše objavili aj cestu k poznaniu Boha a začali vydávať svedectvo o svojom poznaní Boha. Počas procesu postupného rastu krok za krokom nadobúdajú pochopenie a poznanie Božej vôle: Božej vôle pri stvorení ľudstva a Božej vôle pri riadení ľudstva. Postupne získavajú aj pochopenie a poznanie Božej spravodlivej povahy, čo sa týka podstaty. Toto poznanie nedokáže nahradiť žiadna ľudská predstava ani žiadny ľudský výmysel. Hoci nemožno povedať, že v piatej etape už život človeka úplne dozrel alebo že je tento človek spravodlivý či úplný, predsa len už vykročil k etape životnej zrelosti a je už schopný predstúpiť pred Boha, čeliť Božiemu slovu a Bohu. Keďže tento druh človeka zakúsil toľko Božieho slova, nespočetné skúšky a nespočetné prípady Božieho disciplinovania, súdu a napomínania, jeho podriadenosť Bohu nie je relatívna, ale absolútna. Jeho poznanie Boha sa zmenilo z podvedomého na jasné a konkrétne, z povrchného na hlboké, z nezreteľného a hmlistého na dôsledné a uchopiteľné. Prešiel od vyčerpávajúceho blúdenia a pasívneho hľadania k nenútenému poznaniu a proaktívnemu svedectvu. Možno povedať, že ľudia v tejto etape vlastnia pravdu-realitu Božieho slova a vydali sa na cestu k dokonalosti, po akej kráčal aj Peter. To je piaty typ človeka, ktorý žije v etape dozrievania – etape dospelosti.

14. decembra 2013