Božia autorita (II)

Dnes budeme pokračovať v našom duchovnom spoločenstve na tému „Sám Boh, jedinečný“. K tejto téme sme už mali dve duchovné spoločenstvá, prvé sa týkalo Božej autority a druhé Božej spravodlivej povahy. Dosiahli ste po vypočutí týchto dvoch duchovných spoločenstiev nové pochopenie Božej identity, postavenia a podstaty? Pomohli vám tieto poznatky dosiahnuť zásadnejšie poznanie a istotu o pravdivosti Božej existencie? Dnes mám v pláne ďalej rozvinúť tému „Božia autorita“.

Chápanie Božej autority z makro- a mikroperspektívy

Božia autorita je jedinečná. Je charakteristickým výrazom a osobitnou podstatou identity samotného Boha, ktorú nemá žiadna stvorená ani nestvorená bytosť. Tento druh autority má len Stvoriteľ. To znamená, že iba Stvoriteľ – jedinečný Boh – je vyjadrený týmto spôsobom a disponuje touto podstatou. Prečo by sme teda mali hovoriť o Božej autorite? Ako sa autorita samotného Boha líši od „autority“, ktorú si človek predstavuje vo svojej mysli? Čo je na nej špecifické? Prečo je obzvlášť dôležité hovoriť o nej práve tu? Každý z vás musí túto otázku dôkladne zvážiť. Pre väčšinu ľudí je „Božia autorita“ nejasnou predstavou, pochopenie ktorej si vyžaduje veľké úsilie, a akákoľvek diskusia o nej bude pravdepodobne abstraktná. Preto bude medzi poznaním Božej autority, ktorým človek môže disponovať, a podstatou Božej autority vždy existovať priepasť. Na prekonanie tejto priepasti musí každý postupne spoznávať Božiu autoritu cez ľudí, udalosti, veci a rôzne javy, ktoré sú v dosahu človeka a ktoré je schopný pochopiť vo svojom reálnom živote. Hoci sa slovné spojenie „Božia autorita“ môže zdať nepochopiteľné, Božia autorita vôbec nie je abstraktná. Boh je prítomný pri človeku v každej minúte jeho života a vedie ho každý deň. V reálnom živote teda každý človek nevyhnutne uvidí a zažije ten najhmatateľnejší aspekt Božej autority. Tento hmatateľný aspekt je dostatočným dôkazom toho, že Božia autorita skutočne existuje a človeku plne umožňuje spoznať a pochopiť skutočnosť, že Boh takouto autoritou disponuje.

Boh stvoril všetko, a keďže to stvoril, má nad všetkým nadvládu. Okrem toho, že má nad všetkými vecami nadvládu, všetko aj ovláda. Čo vlastne znamená myšlienka, že „Boh všetko ovláda“? Ako sa to dá vysvetliť a ako aplikovať na skutočný život? Ako môže pochopenie skutočnosti, že Boh všetko ovláda, viesť k pochopeniu Jeho autority? Zo samotnej frázy „Boh všetko ovláda“ by sme mali chápať, že to, čo Boh ovláda, nie je časť planét ani časť stvorenia, a už vôbec nie časť ľudstva, ale všetko: to, čo je obrovské aj mikroskopické, viditeľné aj neviditeľné, hviezdy vo vesmíre aj živé veci na zemi, ako aj mikroorganizmy, ktoré nie je možné vidieť voľným okom, a bytosti, ktoré existujú v iných formách. To je presná definícia slova „všetko“, čo Boh „ovláda“. Je to rozsah pôsobnosti Jeho autority, miera Jeho zvrchovanosti a vlády.

Predtým, než vzniklo toto ľudstvo, vesmír – všetky planéty a hviezdy na nebesiach – už existoval. Na makroúrovni tieto nebeské telesá okolo seba pravidelne obiehali pod Božou kontrolou po celý čas svojej existencie, nech už to bolo koľkokoľvek rokov. To, ktorá planéta sa v akom konkrétnom čase kam dostane, akú úlohu každá vykonáva a kedy, ktorá obieha po akej dráhe a kedy zaniká alebo je nahradená – všetky tieto veci prebiehajú bez najmenšej chybičky. Polohy planét a vzdialenosti medzi nimi sa riadia prísnymi zákonitosťami a všetko sa dá opísať presnými údajmi. Trajektórie, po ktorých sa pohybujú, rýchlosť a vzorce ich obežných dráh, časy, v ktorých sa nachádzajú v rôznych pozíciách – všetky tieto údaje sa dajú presne kvantifikovať a opísať osobitnými zákonmi. Už celé veky sa planéty riadia týmito zákonmi bez najmenších odchýlok. Žiadna sila nemôže zmeniť alebo narušiť ich obežné dráhy ani zákonitosti, ktorých sa pridŕžajú. Keďže osobitné zákony, ktoré riadia ich pohyb, a presné údaje, ktoré ich opisujú, predurčila autorita Stvoriteľa, poslúchajú tieto zákony z vlastnej vôle pod Stvoriteľovou zvrchovanosťou a kontrolou. Na makroúrovni nie je pre človeka ťažké objaviť niektoré zákonitosti, údaje a zvláštne a nevysvetliteľné zákony alebo javy. Hoci ľudstvo neuznáva existenciu Boha ani neprijíma skutočnosť, že Stvoriteľ všetko stvoril a má nad všetkým nadvládu, a navyše neuznáva ani existenciu Stvoriteľovej autority, humanitní vedci, astronómovia a fyzici napriek tomu čoraz častejšie zisťujú, že existenciu všetkých vecí vo vesmíre, princípy a zákonitosti, ktoré určujú ich pohyb, riadi a ovláda obrovská a neviditeľná tmavá energia. Táto skutočnosť núti človeka tomu čeliť a uznať, že uprostred týchto zákonitostí pohybu je Mocný Boh, ktorý všetko ovláda. Jeho moc je mimoriadna, a hoci nikto nemôže vidieť Jeho pravú tvár, v každom okamihu všetko riadi a ovláda. Žiadny človek ani sila nemôžu presiahnuť Jeho zvrchovanosť. Tvárou v tvár tejto skutočnosti musí človek uznať, že zákony, ktorými sa riadi existencia všetkých vecí, nemôžu ovládať ľudia a nikto ich nemôže zmeniť. Človek musí tiež pripustiť, že ľudia nemôžu tieto zákony úplne pochopiť a že sa nevyskytujú prirodzene, ale diktuje ich Zvrchovaný. To všetko sú prejavy Božej autority, ktoré ľudstvo môže vnímať na makroúrovni.

Na mikroúrovni sú všetky hory, rieky, jazerá, moria a pevniny, ktoré človek môže na zemi vidieť, všetky ročné obdobia, ktoré zakúša, všetky veci, ktoré obývajú zem, vrátane rastlín, zvierat, mikroorganizmov a ľudí, podriadené Božej zvrchovanosti a vláde. Pod Božou zvrchovanosťou a vládou všetky veci vznikajú alebo zanikajú v súlade s Jeho myšlienkami. Vznikajú zákony, ktoré riadia ich existenciu, a v súlade s nimi rastú a množia sa. Žiadna ľudská bytosť ani vec nie je nad týmito zákonmi. Prečo je to tak? Jediná odpoveď je táto: je to z titulu Božej autority. Alebo, inak povedané, je to vďaka Božím myšlienkam, Božím slovám a osobnému konaniu samotného Boha. To znamená, že je to Božia autorita a Božia myseľ, z ktorých vznikajú tieto zákony, ktoré sa hýbu a menia podľa Jeho myšlienok, a všetky tieto pohyby a zmeny sa dejú alebo zanikajú v rámci Jeho plánu. Napríklad epidémie. Vypuknú bez varovania. Nikto nepozná ich pôvod ani presné príčiny, prečo k nim dochádza, a vždy, keď epidémia zasiahne určité miesto, tí, ktorí sú odsúdení, sa nešťastiu nevyhnú. Ľudská veda sa domnieva, že epidémie sú spôsobené šírením zákerných alebo škodlivých mikróbov, ale ich rýchlosť, rozsah a spôsob prenosu ľudská veda nedokáže predvídať ani ovládať. Hoci sa ľudia epidémiám bránia všetkými možnými prostriedkami, nemôžu ovplyvniť, ktorí ľudia alebo zvieratá budú pri vypuknutí epidémie nevyhnutne postihnutí. Jediné, čo môžu ľudia robiť, je snažiť sa im predchádzať, odolávať im a skúmať ich. Nikto však nepozná základné príčiny, ktoré vysvetľujú začiatok alebo koniec jednotlivých epidémií a nikto ich nevie ovládať. V súvislosti s nárastom a šírením epidémie je prvým opatrením, ktoré ľudia prijímajú, vyvinúť vakcínu, ale epidémia často vymizne sama skôr, ako je vakcína pripravená. Prečo sa epidémie vytratia? Podľa niektorých sa choroboplodné zárodky dostali pod kontrolu, zatiaľ čo iní tvrdia, že vymreli v dôsledku striedania ročných období… Na otázku, či sú tieto divoké špekulácie obhájiteľné, veda nevie ponúknuť žiadne vysvetlenie ani presnú odpoveď. Ľudstvo musí počítať nielen s týmito špekuláciami, ale aj s nedostatočným chápaním a strachom ľudstva z epidémií. V konečnom dôsledku nikto nevie, prečo sa epidémie začínajú a prečo sa končia. Keďže ľudstvo verí len vo vedu, spolieha sa výlučne na ňu a neuznáva autoritu Stvoriteľa ani neprijíma Jeho zvrchovanosť, nikdy nedostane odpoveď.

Z Božej zvrchovanosti sa všetky veci rodia, žijú a zanikajú vďaka Jeho autorite a riadeniu. Niektoré veci pokojne prídu a odídu a človek nedokáže povedať, odkiaľ sa vzali ani pochopiť zákonitosti, ktorými sa riadia, a už vôbec nie pochopiť dôvody ich vzniku a zániku. Hoci človek na vlastné oči vidí všetko, čo sa deje medzi všetkými vecami, a môže to na vlastné uši počuť a zažiť na vlastnú kožu; hoci to všetko má vplyv na človeka a ten podvedome vníma pomernú nezvyčajnosť, pravidelnosť či dokonca zvláštnosť rôznych javov, stále nevie nič o tom, čo sa skrýva za nimi, čo sú Stvoriteľove úmysly a myšlienky. Za týmito javmi sa skrýva veľa príbehov, veľa skrytých právd. Keďže sa človek vzdialil od Stvoriteľa a neprijíma skutočnosť, že autorita Stvoriteľa riadi všetky veci, nikdy nespozná a nepochopí všetko, čo sa deje pod zvrchovanosťou Stvoriteľovej autority. Božia vláda a zvrchovanosť väčšinou presahuje hranice ľudskej predstavivosti, ľudského poznania, chápania a toho, čo dokáže ľudská veda. Je mimo dosahu stvoreného ľudstva. Niektorí ľudia hovoria: „Keďže si sám nebol svedkom Božej zvrchovanosti, ako môžeš veriť, že všetko podlieha Jeho autorite?“ Vidieť neznamená vždy uveriť a tiež nie vždy uznať a pochopiť. Odkiaľ teda pramení viera? S istotou môžem povedať, že viera pochádza zo stupňa a hĺbky ľudského chápania, prežívania skutočnosti a základných príčin vecí. Ak veríš, že Boh existuje, ale nedokážeš uznať a už vôbec nie vnímať skutočnosť Božej vlády a zvrchovanosti nad všetkým, potom vo svojom srdci nikdy neuznáš, že Boh má tento druh autority a že Božia autorita je jedinečná. Nikdy skutočne neprijmeš Stvoriteľa za svojho Pána a svojho Boha.

Osud ľudstva a osud vesmíru nemožno oddeliť od zvrchovanosti Stvoriteľa

Všetci ste dospelí. Niektorí z vás sú v strednom veku; niektorí vstúpili do staroby. Od neviery v Boha ste prešli k viere v Neho a od začiatku viery v Boha až k prijatiu Jeho slova a skúsenosti s Jeho dielom. Nakoľko poznáte Božiu zvrchovanosť? Aké poznatky ste získali o ľudskom osude? Môže človek v živote dosiahnuť všetko, po čom túži? Koľko vecí ste za niekoľko desaťročí svojej existencie dokázali uskutočniť tak, ako ste si želali? Koľko sa toho stalo, čo by ste nikdy nepredpokladali a čo vás vie príjemne prekvapiť? Na koľko vecí ľudia stále čakajú dúfajúc, že im prinesú ovocie – podvedome čakajú na ten správny okamih, na vôľu neba? Pre čo všetko sa ľudia cítia bezradne a neúspešne? Všetci sú plní nádeje voči svojmu osudu, očakávajú, že všetko v ich živote pôjde podľa ich predstáv, že nebudú mať núdzu o jedlo ani oblečenie, že ich bohatstvo závratne porastie. Nikto nestojí o život, v ktorom by bol chudobný a utláčaný, zavalený ťažkosťami a sužovaný nešťastiami. Ľudia však tieto veci nemôžu predvídať ani ovládať. Pre niektorých je minulosť možno len spleťou skúseností. Nikdy sa nedozvedia, aká je vôľa nebies, a ani sa o ňu nezaujímajú. Prežívajú svoj život nerozvážne ako zvieratá, deň za dňom, nezaujímajú sa o osud ľudstva, či o to, prečo ľudia žijú alebo ako by mali žiť. Takíto ľudia sa dožívajú vysokého veku bez toho, aby pochopili ľudský osud, a až do chvíle, keď zomrú, netušia, o čom je život. Títo ľudia sú mŕtvi. Sú to bytosti bez ducha, sú to zvery. Aj keď ľudia vedú život v rámci stvorenia a čerpajú radosť z mnohých spôsobov, ktorými svet uspokojuje ich materiálne potreby, a hoci vidia, že tento materiálny svet neustále napreduje, ich vlastná skúsenosť – to, čo cítia a prežívajú ich srdce a duch – nemá nič spoločné s materiálnymi vecami a nič materiálne nenahradí skúsenosť. Skúsenosť je poznanie hlboko v srdci. Niečo, čo sa nedá vidieť voľným okom. Toto poznanie spočíva v chápaní a vnímaní ľudského života a ľudského osudu. A to človeka často vedie k pochopeniu, že neviditeľný Vládca všetko usporadúva, všetko za človeka ovláda. Uprostred toho všetkého človek nemôže neprijať opatrenia a riadenie osudu; nemôže neprijať cestu, ktorú mu Stvoriteľ vytýčil, Stvoriteľovu zvrchovanosť nad jeho osudom. To je nespochybniteľný fakt. Bez ohľadu na to, aký pohľad a postoj má človek k osudu, nikto túto skutočnosť nemôže zmeniť.

Kam budeš každý deň chodiť, čo budeš robiť, koho alebo s čím sa stretneš, čo povieš, čo sa ti stane – dá sa niečo z toho predvídať? Ľudia nemôžu všetky tieto udalosti predpovedať a už vôbec nie kontrolovať, ako sa tieto situácie vyvinú. V živote sa tieto nepredvídateľné udalosti dejú neustále, sú na každodennom poriadku. Tieto dennodenné zvraty a spôsob, akým sa vyvíjajú, alebo zákonitosti, ktoré nasledujú, sú pre ľudstvo neustálou pripomienkou toho, že nič sa nedeje náhodne, že proces vzniku každej udalosti a jej nezvratnosť nemožno zmeniť ľudskou vôľou. Každá udalosť je pripomienkou Stvoriteľa ľudstvu a zároveň posolstvom, že ľudia nemôžu riadiť svoj vlastný osud. Všetky udalosti vyvracajú divoké, márne ambície ľudstva a jeho túžbu vziať svoj osud do vlastných rúk. Sú ako silné facky ľudstvu, jedna za druhou, ktoré nútia ľudí prehodnotiť, kto v konečnom dôsledku riadi a ovláda ich osud. A keďže ich ambície a túžby sú opakovane zmarené a zničené, ľudia prirodzene dospejú k nevedomému prijatiu toho, čo im osud pripravil – k prijatiu reality, vôle neba a zvrchovanosti Stvoriteľa. Od týchto každodenných peripetií až po osud všetkých ľudských životov neexistuje nič, čo by nezjavovalo Stvoriteľove plány a Jeho zvrchovanosť. Nejestvuje nič, čo by nevysielalo posolstvo, že „Stvoriteľovu autoritu nemožno presiahnuť“, čo by nevyjadrovalo večnú pravdu, že „Stvoriteľova autorita je najvyššia“.

Osudy ľudstva a všetkých vecí sú úzko späté so Stvoriteľovou zvrchovanosťou, neoddeliteľne zviazané so Stvoriteľovým ovládaním a napokon sú neoddeliteľné od Stvoriteľovej autority. Na základe zákonov všetkých vecí človek chápe Stvoriteľovo riadenie a Jeho zvrchovanosť, z pravidiel prežitia všetkých vecí vníma Stvoriteľovo vedenie a z ich osudov vyvodzuje spôsoby, akými Stvoriteľ uplatňuje svoju zvrchovanosť a kontrolu nad nimi. V životných cykloch ľudských bytostí a všetkých vecí človek skutočne zažíva Stvoriteľovo riadenie a opatrenia vo všetkých veciach a živých bytostiach, aby svedčil o tom, ako toto riadenie a usporiadanie nahrádza všetky pozemské zákony, pravidlá a inštitúcie, všetky ostatné moci a sily. Preto je ľudstvo nútené uznať, že Stvoriteľovu zvrchovanosť nemôže porušiť žiadna stvorená bytosť, že žiadna sila nemôže vyrušiť ani zmeniť udalosti a veci, ktoré Stvoriteľ predurčil. Podľa týchto božských zákonov a pravidiel žijú a rozmnožujú sa ľudia a všetky veci, generácia za generáciou. Nie je toto skutočným stelesnením Stvoriteľovej autority? Aj keď človek z objektívnych zákonov vidí Stvoriteľovu zvrchovanosť a Jeho usporiadanie všetkých udalostí a všetkých vecí, koľko ľudí dokáže pochopiť princíp Stvoriteľovej zvrchovanosti nad všetkými vecami? Koľko ľudí vie skutočne spoznať, uznať, prijať a podriadiť sa Stvoriteľovej zvrchovanosti nad vlastným osudom a Jeho opatreniam? Kto z tých, čo uverili v skutočnosť Stvoriteľovej zvrchovanosti nad všetkými vecami, skutočne uverí a uzná, že Stvoriteľ diktuje aj osudy ľudských životov? Kto vie naozaj pochopiť skutočnosť, že osud človeka spočíva v dlani Stvoriteľa? Aký postoj by malo ľudstvo zaujať k Stvoriteľovej zvrchovanosti, keď je konfrontované so skutočnosťou, že On riadi a ovláda osud ľudstva? Toto rozhodnutie musí urobiť každá ľudská bytosť, ktorá je teraz postavená pred túto skutočnosť, sama za seba.

Šesť medzníkov v ľudskom živote

V priebehu života sa každý človek dostáva do viacerých kritických situácií. Sú to najzásadnejšie a najdôležitejšie kroky, ktoré rozhodujú o jeho životnom osude. Teraz nasleduje stručný opis týchto medzníkov, ktorými musí každý človek v priebehu svojho života prejsť.

Prvý medzník: narodenie

Kde sa človek narodí, do akej rodiny, aké je jeho pohlavie, vzhľad a čas jeho narodenia – to sú detaily prvých okamihov života človeka.

Nikto si nemôže vybrať určité detaily tohto okamihu, lebo všetky sú dávno vopred predurčené Stvoriteľom. Vonkajšie prostredie ich nijako neovplyvňuje a žiadne človekom vytvorené faktory nemôžu zmeniť skutočnosti, ktoré vopred určil Stvoriteľ. To, že sa človek narodí, znamená, že Stvoriteľ už naplnil prvý krok osudu, ktorý pre neho pripravil. Keďže všetky tieto detaily už dávno vopred predurčil, nikto nemá moc ktorýkoľvek z nich zmeniť. Nezávisle od ďalšieho osudu človeka sú podmienky jeho narodenia predurčené a zostanú také, aké sú. Nie sú nijako ovplyvnené jeho životným osudom ani nijako neovplyvňujú Stvoriteľovu zvrchovanosť nad jeho životným osudom.

1) Nový život sa rodí z plánov Stvoriteľa

Ktoré detaily prvých okamihov života – miesto narodenia, rodinu, pohlavie, fyzický vzhľad, čas narodenia – si človek môže vybrať? Je samozrejmé, že narodenie je pasívna udalosť. Človek sa nerodí dobrovoľne, na určitom mieste, v určitom čase, do určitej rodiny a s určitým fyzickým vzhľadom. Nestáva sa dobrovoľne členom istej domácnosti, vetvou istého rodokmeňa. V tejto prvej životnej fáze človek nemá možnosť voľby, ale rodí sa do prostredia, ktoré je pevne dané podľa plánov Stvoriteľa, do konkrétnej rodiny, s konkrétnym pohlavím a vzhľadom a v konkrétnom čase, ktorý je úzko prepojený s priebehom života človeka. Čo môže človek v tejto dôležitej fáze urobiť? Celkovo možno povedať, že človek si nemôže vybrať ani jeden z detailov týkajúcich sa jeho narodenia. Keby nebolo Stvoriteľovho predurčenia a Jeho vedenia, život, ktorý sa práve narodil do tohto sveta, by nevedel, kam má ísť a kde má zostať, nemal by žiadne vzťahy, nikam by nepatril a nemal by skutočný domov. Ale vďaka dôkladným opatreniam Stvoriteľa má tento nový život miesto, kde môže zostať, rodičov, miesto, kam patrí, a príbuzných, a preto sa vydáva na svoju cestu. Počas tohto procesu sa zhmotnenie nového života určuje podľa plánov Stvoriteľa a všetko, čo bude tento život vlastniť, mu udeľuje Stvoriteľ. Z voľne sa vznášajúceho tela, ktoré nedisponuje ničím, sa postupne stáva človek z mäsa a kostí, viditeľný, hmatateľný, ktorý je jedným z Božích stvorení. Myslí, dýcha a vníma teplo a chlad. Môže sa zúčastňovať na všetkých bežných činnostiach stvorenej bytosti v materiálnom svete. Pritom podstúpi všetko, čo musí stvorená ľudská bytosť v živote zažiť. To, že Stvoriteľ predurčil narodenie človeka znamená, že mu dá aj všetko potrebné na prežitie. Rovnako to, že sa človek narodí, znamená, že dostane od Stvoriteľa všetko potrebné na prežitie a od tohto okamihu bude žiť v inej forme, ktorú mu Stvoriteľ zabezpečil a ktorá podlieha Jeho zvrchovanosti.

2) Prečo sa rôzne ľudské bytosti rodia za rôznych okolností

Ľudia si často radi predstavujú, že ak by sa znovu narodili, bolo by to do slávnej rodiny. Ak by boli ženami, vyzerali by ako Snehulienka a všetci by ich milovali, a ak by boli mužmi, boli by rozprávkovým princom, ktorému by nič nechýbalo a celý svet by mu bol naklonený. Často sa nájdu aj takí, ktorí o svojom narodení živia veľa ilúzií a sú s ním veľmi nespokojní, nenávidia svoju rodinu, vzhľad, svoje pohlavie, dokonca čas svojho narodenia. Ľudia však nikdy nepochopia, prečo sa narodili do konkrétnej rodiny alebo prečo vyzerajú práve tak, ako vyzerajú. Nevedia, že bez ohľadu na to, kde sa narodili alebo ako vyzerajú, majú zohrávať rôzne úlohy a plniť rôzne poslania v rámci Stvoriteľovho riadenia a tento účel sa nikdy nezmení. V očiach Stvoriteľa sú miesto, kde sa človek narodil, pohlavie a fyzický vzhľad len dočasné veci. Sú radom nepatrných drobností, miniatúrnych symbolov v každej fáze Jeho riadenia celého ľudstva. A skutočný konečný osud a úspech človeka neurčuje jeho narodenie v nejakej konkrétnej fáze, ale poslanie, ktoré vo svojom živote naplní a Stvoriteľov súd nad ním, keď sa zavŕši svoj plán riadenia.

Hovorí sa, že každá udalosť má svoju príčinu a žiadny účinok nie je bez príčiny. Takže narodenie človeka je nevyhnutne spojené s jeho súčasným aj s jeho predošlým životom. Ak smrťou človeka končí jeho súčasné obdobie života, potom narodenie človeka je začiatkom nového cyklu. Ak starý cyklus predstavuje jeho minulý život, potom nový cyklus prirodzene reprezentuje ten súčasný. Keďže narodenie človeka je spojené s jeho minulým životom ako aj so súčasným životom, z toho vyplýva, že miesto, rodina, pohlavie, vzhľad a ďalšie podobné faktory, ktoré sú spojené s narodením človeka, sú nevyhnutne spojené s jeho minulým a súčasným životom. To znamená, že faktory narodenia človeka nie sú ovplyvnené len jeho predošlým životom, ale sú determinované jeho osudom v súčasnom živote, čo vysvetľuje rozmanitosť rôznych okolností, do ktorých sa ľudia rodia: niektorí sa narodia do chudobných rodín, iní do bohatých. Niektorí pochádzajú z obyčajného rodu, iní majú slávny rodokmeň. Niektorí sa narodia na juhu, iní na severe, niektorí na púšti, iní v úrodných krajinách. Narodenie niektorých ľudí sprevádza jasot, smiech a oslavy, iným prinášajú slzy, nešťastie a žiaľ. Niektorí sa narodia, aby si ich vážili, iní, aby ich odhodili ako burinu. Niektorí sa rodia s peknými črtami, iní s krivými. Na niektorých je krásny pohľad, iní sú škaredí. Niektorí sa narodia o polnoci, iní pod páľavou poludňajšieho slnka. … Narodenie ľudí všetkých vrstiev je podmienené osudom, ktorý im Stvoriteľ pripravil. Ich narodenie určuje ich osud v súčasnom živote, ako aj úlohy, ktoré budú zohrávať, a poslanie, ktoré budú napĺňať. To všetko podlieha Stvoriteľovej zvrchovanosti, to všetko je Ním predurčené. Nikto nemôže uniknúť svojmu vopred danému údelu, zmeniť svoje narodenie a nikto si nemôže vybrať svoj osud.

Druhý medzník: dospievanie

V závislosti od toho, do akej rodiny sa ľudia narodia, vyrastajú v rôznom domácom prostredí a od svojich rodičov dostávajú rôzne lekcie. Tieto faktory určujú podmienky, za ktorých človek dospieva, a dospievanie predstavuje druhý zásadný míľnik v živote človeka. Netreba dodávať, že ani v tomto okamihu nemajú ľudia na výber. Aj ten je pevne stanovený, vopred usporiadaný.

1) Stvoriteľ naplánoval fixné podmienky pre dovŕšenie dospelosti každého človeka

Človek si nemôže vybrať ľudí, udalosti alebo veci, ktoré ho počas dospievania formujú a ovplyvňujú. Nemôže si vybrať, aké vedomosti alebo zručnosti získa, aké návyky si vytvorí. Tiež nemôže ovplyvniť, kto sú jeho rodičia a príbuzní a v akom prostredí vyrastá. Jeho vzťahy s ľuďmi, udalosťami a vecami v jeho okolí a to, ako ovplyvňujú jeho vývoj, sú mimo jeho kontroly. Kto teda o týchto veciach rozhoduje? Kto ich usporadúva? Keďže ľudia nemajú v tejto veci na výber, keďže o týchto otázkach nemôžu rozhodovať sami a keďže sa zjavne neformujú prirodzene, je celkom zrejmé, že formovanie všetkých týchto ľudí, udalostí a vecí je v rukách Stvoriteľa. Pravdaže tak, ako Stvoriteľ usporadúva konkrétne okolnosti narodenia každého človeka, usporadúva aj konkrétne okolnosti, v ktorých človek vyrastá. Ak narodenie človeka prinesie zmenu v ľuďoch, udalostiach a veciach okolo neho, potom jeho rast a vývoj nevyhnutne ovplyvní aj ich. Niektorí ľudia sa napríklad narodia do chudobných rodín, ale vyrastajú obklopení bohatstvom. Iní sa narodia do majetných rodín, ale spôsobia úpadok bohatstva svojich rodín, takže vyrastajú v chudobnom prostredí. Nikoho narodenie sa neriadi nejakým pevným pravidlom a nikto nevyrastá v nezvratnom, nemennom rade okolností. Nie sú to veci, ktoré si človek môže predstaviť alebo ovládať. Samozrejme, vo svojej podstate sú tieto veci výsledkom osudu, ktorý Stvoriteľ predurčuje každému človeku. Sú určené Stvoriteľovou zvrchovanosťou nad osudom danej osoby a Jeho plánmi s ňou.

2) Rôzne okolnosti, za ktorých ľudia vyrastajú, vedú k rozdielnym úlohám

Situáciu narodenia osoby určujú na základnej úrovni prostredie a okolnosti, v ktorých vyrastá, a tie sú takisto výsledkom situácie jeho narodenia. Počas tohto obdobia sa človek začína učiť jazyk a jeho myseľ sa stretáva s mnohými novými vecami a osvojuje si ich, a to je proces, počas ktorého človek neustále rastie. Veci, ktoré človek počuje ušami, vidí očami a absorbuje mysľou, postupne napĺňajú a rozvíjajú jeho vnútorný svet. Ľudia, udalosti a veci, s ktorými prichádza do kontaktu, zdravý rozum, vedomosti a zručnosti, ktoré si osvojí, ako aj spôsoby myslenia, ktoré ho ovplyvňujú, ktoré sa mu vštepujú alebo ho vyučujú, to všetko bude viesť a ovplyvňovať jeho životný osud. Jazyk, ktorý sa človek naučí, keď vyrastá, a jeho spôsob myslenia sú neoddeliteľné od prostredia, v ktorom trávi svoju mladosť, a toto prostredie tvoria rodičia a súrodenci a ďalší ľudia, udalosti a veci okolo nich. Priebeh vývoja človeka je teda určený prostredím, v ktorom vyrastá, a závisí aj od ľudí, udalostí a vecí, s ktorými počas tohto obdobia prichádza do kontaktu. Keďže podmienky, v ktorých človek vyrastá, sú dané už dávno predtým, prostredie, v ktorom počas tohto procesu žije, je, prirodzene, tiež vopred dané. Nerozhodujú o tom voľby a preferencie človeka, ale plány Stvoriteľa, ktoré si určuje svojimi dôkladnými opatreniami a zvrchovanosťou nad životným osudom človeka. Takže ľudia, s ktorými sa každý človek stretáva v priebehu dospievania, a veci, s ktorými prichádza do kontaktu, sú prirodzene spojené s riadením a opatreniami Stvoriteľa. Ľudia nemôžu predvídať tieto druhy zložitých vzájomných vzťahov, nemôžu ich ovládať ani pochopiť. Na prostredie, v ktorom človek vyrastá, má vplyv veľa rôznych vecí a ľudí a žiadna ľudská bytosť nedokáže usporiadať alebo ovládať takú rozsiahlu sieť súvislostí. Žiadna osoba ani vec okrem Stvoriteľa nemôže kontrolovať výskyt všetkých ľudí, vecí a udalostí, nemôže ich udržiavať ani ovládať ich zánik, a práve takáto rozsiahla sieť súvislostí formuje vývoj človeka tak, ako to predurčil Stvoriteľ, a vytvára rôzne druhy prostredia, v ktorých ľudia vyrastajú. Práve to vytvára rôzne roly nevyhnutné pre Stvoriteľovo dielo riadenia, ktoré kladie pevné a silné základy pre ľudí, aby mohli úspešne naplniť svoje poslanie.

Tretí medzník: nezávislosť

Po tom, čo človek prešiel detstvom a dospievaním, postupne a neodvratne dosiahol dospelosť, nasleduje ďalší krok, v ktorom sa musí úplne odpútať od svojej mladosti, rozlúčiť sa s rodičmi a nastúpiť na cestu nezávislého dospelého človeka. V tomto okamihu sa musí vysporiadať so všetkými ľuďmi, udalosťami a vecami, ktorým musí dospelý človek čeliť, postaviť sa všetkým častiam svojho osudu, ktoré sa čoskoro ukážu. Toto je tretí zlomový bod, ktorým musí človek prejsť.

1) Keď sa človek osamostatní, začne prežívať zvrchovanosť Stvoriteľa

Ak je narodenie a dospievanie človeka „prípravným obdobím“ na jeho životnú cestu, ktoré položí základný kameň jeho osudu, potom je jeho osamostatnenie úvodným otvorením cesty k jeho životnému osudu. Ak sú narodenie a dospievanie človeka bohatstvom, ktoré si nahromadil v rámci prípravy na svoj životný osud, potom osamostatnenie človeka nastáva vtedy, keď začne toto bohatstvo míňať alebo ho zveľaďovať. Keď človek opustí svojich rodičov a osamostatní sa, sociálne podmienky, ktorým čelí, a druh práce a kariéry, ktoré má k dispozícii, sú určené osudom a nemajú nič spoločné s rodičmi. Niektorí ľudia si na vysokej škole vyberú dobrý odbor a po skončení štúdia si nájdu uspokojivú prácu, čím urobia prvý triumfálny krok na svojej životnej ceste. Niektorí sa naučia a budú ovládať mnoho rôznych zručností, a predsa nikdy nenájdu prácu, ktorá by im vyhovovala, alebo si nikdy nenájdu svoje miesto a už vôbec nie kariéru. Na začiatku svojej životnej cesty sa stretávajú s prekážkami na každom kroku, sú sužovaní problémami, ich vyhliadky sú pochmúrne a ich život neistý. Niektorí ľudia sa svedomito venujú štúdiu, ale každá príležitosť získať vyššie vzdelanie im tesne unikne. Zdá sa, že im nie je súdené dosiahnuť úspech, že už ich prvá ambícia na ceste životom sa rozplynula vo vzduchoprázdne. Nevediac, či je cesta pred nimi hladká alebo skalnatá, po prvý raz pocítia, aký je ľudský osud premenlivý, a tak sa na život pozerajú s očakávaním a strachom. Niektorí ľudia, hoci nie sú veľmi vzdelaní, píšu knihy a dosiahnu určitý stupeň slávy. Niektorí, hoci sú takmer úplne negramotní, zarábajú peniaze v podnikaní a dokážu sa tak zabezpečiť… Aké povolanie si človek vyberie a ako sa bude živiť: majú ľudia nejakú kontrolu nad tým, či si v týchto otázkach vyberú dobre alebo zle? Sú tieto veci v súlade s ich túžbami a rozhodnutiami? Väčšina ľudí si želá nasledovné: menej pracovať a viac zarábať, nenadrieť sa na slnku ani v daždi, dobre sa obliekať, všade žiariť a blyšťať sa, vyvyšovať sa nad ostatných a prinášať česť svojim predkom. Ľudia dúfajú v dokonalosť, ale keď urobia prvé kroky na svojej životnej ceste, postupne si uvedomia, aký nedokonalý je ľudský osud. Po prvý raz skutočne pochopia fakt, že hoci si človek môže robiť smelé plány do budúcnosti a prechovávať odvážne fantázie, nikto nemá schopnosť ani moc uskutočniť svoje sny a nikto nedokáže kontrolovať svoju budúcnosť. Medzi snami a realitou, s ktorou sa človek musí vyrovnať, bude vždy určitý rozdiel. Veci nikdy nie sú také, aké by si ich človek želal, a tvárou v tvár takejto realite ľudia nikdy nemôžu dosiahnuť spokojnosť alebo pohodu. Niektorí sú ochotní zájsť za hranice únosnosti, vynaložiť veľké úsilie a priniesť veľké obete v záujme svojho živobytia a budúcnosti v snahe zmeniť svoj osud. Ale nakoniec, aj keď sa im vlastnou tvrdou prácou podarí uskutočniť svoje sny a túžby, svoj osud nikdy nezmenia a je jedno, ako húževnato sa snažia, nikdy nemôžu prekročiť to, čo im osud pridelil. Bez ohľadu na rozdiely v schopnostiach, inteligencii a sile vôle sú si všetci ľudia rovní pred osudom, ktorý nerozlišuje medzi veľkými a malými, vysokými a nízkymi, vznešenými a priemernými. O tom, aké povolanie človek vykonáva, čím sa živí a koľko bohatstva v živote nazhromaždí, nerozhodujú jeho rodičia, talent, úsilie ani ambície, ale predurčuje ich Stvoriteľ.

2) Odchod od rodičov a skutočný začiatok hrania svojej úlohy v divadle života

Keď človek dosiahne dospelosť, môže opustiť svojich rodičov a ísť vlastnou cestou. A práve vtedy začína skutočne zohrávať svoju vlastnú úlohu, hmla sa rozplynie a jeho životné poslanie sa postupne vyjasní. Človek je síce stále úzko spätý s rodičmi, ale keďže jeho poslanie a životná úloha nemajú s jeho matkou a otcom nič spoločné, toto intímne puto sa v podstate rozpadá, pretože človek sa postupne osamostatní. Z biologického hľadiska ľudia nemôžu zabrániť tomu, aby boli podvedome stále závislí na svojich rodičoch, ale z objektívneho hľadiska, keď raz úplne dospejú, budú žiť úplne oddelene od svojich rodičov a úlohy, ktoré na seba prevezmú, budú plniť nezávisle. Zodpovednosť rodičov v živote ich detí spočíva okrem ich narodenia a výchovy len v tom, že im poskytnú formálne prostredie, v ktorom budú vyrastať, pretože na osud človeka nemá vplyv nič okrem predurčenia Stvoriteľa. Nikto nemôže kontrolovať, aká budúcnosť ho čaká. Je to predurčené dávno dopredu a ani rodičia nemôžu zmeniť osud svojho dieťaťa. Pokiaľ ide o osud, každý je nezávislý a každý má svoj vlastný osud. Rodičia teda nemôžu odvrátiť osud dieťaťa ani mať najmenší vplyv na to, akú úlohu v živote zohrá. Dalo by sa povedať, že rodina, do ktorej sa človek narodí, a prostredie, v ktorom vyrastá, nie sú ničím iným ako predpokladmi na naplnenie jeho životného poslania. V žiadnom prípade neurčujú životný osud človeka ani druh osudu, v rámci ktorého človek napĺňa svoje poslanie. A tak žiadni rodičia nemôžu svojmu dieťaťu pomôcť pri uskutočňovaní jeho životného poslania a rovnako ani príbuzní mu nemôžu pomôcť prevziať jeho životnú úlohu. To, ako človek naplní svoje poslanie a v akom životnom prostredí bude svoju úlohu vykonávať, je určené výhradne jeho životným osudom. Inak povedané, žiadne iné objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie človeka, ktoré predurčil Stvoriteľ. Všetci ľudia dozrievajú v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastajú. Potom sa postupne, krok za krokom, vydávajú na svoje vlastné životné cesty a napĺňajú osudy, ktoré im naplánoval Stvoriteľ. Prirodzene, nedobrovoľne vstupujú do obrovského mora ľudí a zaujímajú svoje vlastné životné pozície, kde začínajú plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti v záujme Stvoriteľovho predurčenia a Jeho zvrchovanosti.

Štvrtý medzník: manželstvo

S pribúdajúcim vekom a dospievaním sa človek čoraz viac vzďaľuje od svojich rodičov a prostredia, v ktorom sa narodil a vyrastal, a namiesto toho začína hľadať svoj životný smer a sledovať svoje vlastné životné ciele odlišným spôsobom ako jeho rodičia. Počas tejto doby už človek nepotrebuje rodičov, ale skôr partnera, s ktorým môže stráviť svoj život, teda manželského partnera, osobu, s ktorou je jeho osud úzko prepojený. Prvou významnou životnou udalosťou po osamostatnení sa je teda manželstvo predstavujúce štvrtý medzník v ľudskom živote, ktorým musí človek prejsť.

1) Individuálna voľba do manželstva nevstupuje

Manželstvo je kľúčovou udalosťou v živote každého človeka. Je to obdobie, keď človek začína skutočne preberať rôzne druhy zodpovednosti a postupne plniť rozličné typy úloh. Skôr než ľudia zažijú manželstvo na vlastnej koži, prechovávajú o ňom mnoho ilúzií a všetky tieto ilúzie sú veľmi pekné. Ženy si predstavujú, že ich druhé polovičky budú rozprávkovými princami a muži zasa, že si vezmú Snehulienku. Tieto predstavy poukazujú na to, že každý človek má určité požiadavky na manželstvo, svoje vlastné požiadavky a normy. Hoci v tejto zlej dobe sú ľudia neustále bombardovaní skreslenými informáciami o manželstve, ktoré vytvárajú stále ďalšie požiadavky a prinášajú ľuďom všelijakú záťaž a zvláštne postoje, každý človek, ktorý má skúsenosť s manželstvom, vie, že bez ohľadu na to, ako ho človek chápe a aký má k nemu postoj, manželstvo nie je záležitosťou individuálnej voľby.

Človek v živote stretne mnoho ľudí, ale nikto nevie, kto sa stane jeho manželským partnerom. Hoci má každý svoje vlastné predstavy a osobné postoje k téme manželstva, nikto nemôže predvídať, kto sa napokon skutočne stane jeho druhou polovičkou, a jeho vlastné predstavy v tejto záležitosti nie sú dôležité. Keď spoznáš niekoho, kto sa ti páči, môžeš sa o neho zaujímať, ale o tom, či má o teba záujem, či sa môže stať tvojím partnerom, nerozhoduješ ty. Predmet tvojich sympatií nemusí byť nevyhnutne osoba, s ktorou budeš môcť zdieľať svoj život. A medzičasom môže do tvojho života nenápadne vstúpiť niekto, koho si nikdy neočakával, a stať sa tvojím partnerom, najdôležitejším prvkom tvojho osudu, tvojou druhou polovicou, s ktorou je tvoj osud nerozlučne spätý. A tak, hoci na svete existujú milióny manželstiev, každé z nich je iné: mnoho manželstiev je neúspešných, mnoho šťastných, mnoho manželstiev spája východ a západ a mnoho z nich sever a juh, veľa manželov sa k sebe dokonale hodí a v mnohých manželstvách majú partneri rovnaké spoločenské postavenie. Veľa manželstiev je šťastných a harmonických, veľa bolestných a smutných, mnoho z nich vzbudzuje u iných závisť, mnohé sú nepochopené a opovrhované. Mnohé manželstvá sú plné radosti, mnohé sú zaliate slzami a prinášajú zúfalstvo… V týchto nespočetných typoch manželstiev ľudia odhaľujú vernosť a celoživotný záväzok voči manželstvu. Odhaľujú lásku, náklonnosť a nerozlučnosť alebo rezignáciu a nepochopenie. Niektorí svoje manželstvo zrádzajú alebo k nemu dokonca pociťujú nenávisť. Či už samotné manželstvo prináša šťastie alebo bolesť, poslanie každého človeka v manželstve je predurčené Stvoriteľom a nezmení sa. Toto poslanie musí každý dokončiť. Osud každého človeka, ktorý sa skrýva za každým manželstvom, je nemenný, dávno vopred určený Stvoriteľom.

2) Manželstvo sa rodí z osudu oboch partnerov

Manželstvo je dôležitým medzníkom v živote človeka. Je produktom osudu človeka a rozhodujúcim článkom v jeho osude. Nie je založené na nikoho individuálnej vôli alebo preferenciách a nie je ovplyvnené žiadnymi vonkajšími faktormi, ale absolútne určené osudom oboch strán, Stvoriteľovými opatreniami a predurčením osudu oboch členov páru. Navonok je cieľom manželstva pokračovať v ľudskom rode, ale v skutočnosti nie je manželstvo nič iné ako obrad, ktorý človek podstupuje v procese napĺňania svojho poslania. V manželstve ľudia nezohrávajú len úlohu výchovy ďalšej generácie, ale prijímajú všetky rôzne úlohy spojené s fungovaním manželstva a poslaním, ktoré si tieto úlohy vyžadujú. Keďže narodenie človeka má vplyv na zmeny, ktorými prechádzajú ľudia, udalosti a veci, ktoré ho obklopujú, aj manželstvo nevyhnutne ovplyvní týchto ľudí, udalosti a veci, a navyše ich všetkých rôznymi spôsobmi premení.

Keď sa človek osamostatní, začína svoju vlastnú životnú cestu, ktorá smeruje krok za krokom k ľuďom, udalostiam a veciam súvisiacimi s jeho manželstvom. Zároveň sa druhá osoba, ktorá bude v tomto manželstve, postupne približuje k tým istým ľuďom, udalostiam a veciam. V rámci Stvoriteľovej zvrchovanosti dvaja navzájom ničím neprepojení ľudia so spriaznenými osudmi postupne vstupujú do jedného manželstva a zázračne sa stávajú rodinou: „ťahajú za jeden povraz“. Keď teda človek vstúpi do manželstva, jeho životná cesta ovplyvní a dotkne sa jeho druhej polovičky, a rovnako aj životná cesta jeho partnera ovplyvní a dotkne sa jeho vlastného životného osudu. Inak povedané, ľudské osudy sú navzájom prepojené a nikto nemôže dokončiť svoje životné poslanie alebo plniť svoju úlohu úplne nezávisle od ostatných. Narodenie človeka má vplyv na obrovský reťazec vzťahov. Dospievanie tiež zahŕňa zložitý reťazec vzťahov. Podobne aj manželstvo nevyhnutne existuje a funguje v rámci rozsiahlej a zložitej siete ľudských väzieb, ktorá zahŕňa každého člena tejto siete a ovplyvňuje osud každého, kto je jej súčasťou. Manželstvo nie je výsledkom rodín oboch partnerov, okolností, v ktorých vyrastali, ich výzoru, veku, kvalít, talentov ani iných faktorov. Skôr vzniká na základe spoločného poslania a s ním spojeného osudu. Toto je pôvod manželstva a produkt ľudského osudu, ktorý zariadil a usporiadal Stvoriteľ.

Piaty medzník: potomstvo

Po sobáši človek začína vychovávať ďalšiu generáciu. Nikto nemôže rozhodnúť o tom, koľko a aké deti bude mať. Aj to je dané osudom človeka, ktorý mu predurčil Stvoriteľ. Toto je piaty medzník, ktorý musí človek absolvovať.

Ak sa niekto narodí, aby plnil úlohu niekoho dieťaťa, potom vychováva ďalšiu generáciu, ktorá má plniť úlohu niekoho rodiča. Táto zmena úloh spôsobuje, že človek prežíva rôzne fázy života z rôznych perspektív. Dáva človeku aj rôzne súbory životných skúseností, prostredníctvom ktorých spoznáva zvrchovanosť Stvoriteľa, ktorá sa vždy uskutočňuje rovnakým spôsobom, a prostredníctvom ktorých sa stretáva s tým, že nikto nemôže presiahnuť alebo zmeniť Stvoriteľovo predurčenie.

1) Človek nemá kontrolu nad tým, čo vyrastie z jeho potomkov

Narodenie, dospievanie a manželstvo prinášajú rôzne druhy a stupne sklamania. Niektorí ľudia sú nespokojní so svojou rodinou alebo s vlastným fyzickým vzhľadom, nemajú radi svojich rodičov, majú odpor k prostrediu, v ktorom vyrastali, alebo sa naň sťažujú. A pre väčšinu ľudí je manželstvo spomedzi všetkých týchto sklamaní tým najväčším. Bez ohľadu na to, ako veľmi je človek nespokojný so svojím narodením, dospievaním alebo manželstvom, každý, kto týmito vecami prešiel, vie, že si nemôže vybrať, kde a kedy sa narodí, ako vyzerá, kto sú jeho rodičia a kto bude jeho partnerom, ale musí jednoducho prijať vôľu neba. Keď však príde čas, aby ľudia vychovávali ďalšiu generáciu, premietnu všetky túžby, ktoré sa im v prvej polovici života nepodarilo naplniť, na svojich potomkov v nádeji, že im vynahradia všetky sklamania z prvej polovice ich vlastného života. Ľudia sa preto oddávajú rôznym ilúziám o svojich deťoch: že z ich dcér vyrastú úžasné krásavice a z ich synov šarmantní gentlemani; že ich dcéry budú vzdelané a talentované a ich synovia vynikajúci študenti a športovci; že ich dcéry budú jemné, cnostné a rozumné a ich synovia inteligentní, šikovní a citliví. Dúfajú, že ich potomkovia, či už dcéry alebo synovia, budú rešpektovať starších, budú ohľaduplní k rodičom, všetci ich budú milovať a chváliť… V tomto bode sa nanovo prebudí nádej na život a v ľudských srdciach sa rozhoria nové vášne. Ľudia vedia, že sú v tomto živote bezmocní a nemajú nádej, že už nebudú mať ďalšiu príležitosť ani šancu vyniknúť z davu a že im nezostáva nič iné, len prijať svoj osud. A tak všetky svoje nádeje, svoje neuskutočnené túžby a ideály prenášajú na ďalšiu generáciu dúfajúc, že ich deti im pomôžu dosiahnuť ich sny a uskutočniť ich túžby; že ich dcéry a synovia zveľadia meno rodiny, budú významní, bohatí alebo slávni. Stručne povedané, chcú, aby ich deti prosperovali. Plány a predstavy ľudí sú dokonalé. Nevedia azda, že o počte detí, ich vzhľade, schopnostiach a tak ďalej nerozhodujú oni a že ani štipka osudu ich detí nie je v ich rukách? Ľudia nie sú pánmi svojho osudu a predsa dúfajú, že zmenia osudy mladej generácie. Nemôžu uniknúť vlastnému osudu a predsa sa snažia ovládať osudy svojich synov a dcér. Nepreceňujú sa? Nie je to ľudská hlúposť a nevedomosť? Ľudia sa pre svoje potomstvo snažia urobiť čokoľvek, ale nakoniec ich plány a túžby nerozhodujú o tom, koľko detí budú mať a aké tie deti budú. Niektorí ľudia sú bez peňazí, ale splodia veľa detí. Niektorí sú bohatí, ale nemajú ani jedno. Niektorí chcú dcéru, ale je im to odopreté, a iní chcú syna, ale nedokážu ho splodiť. Pre niektorých sú deti požehnaním, pre iných prekliatím. Niektoré páry sú inteligentné, ale rodia zaostalé deti. Niektorí rodičia sú pracovití a čestní, ale deti, ktoré vychovávajú, sú lenivé. Niektorí rodičia sú láskaví a spravodliví, ale z ich detí sa stanú zákerní a zlomyseľní ľudia. Niektorí rodičia sú duševne a telesne zdraví, ale narodia sa im postihnuté deti. Niektorí sú zas obyčajní a neúspešní, ale majú deti, ktoré dosiahnu veľké úspechy. A niektorí majú nízke postavenie, ale ich deti sa vypracujú na významné osobnosti…

2) Po výchove ďalšej generácie ľudia nanovo pochopia osud

Väčšina ľudí, ktorí vstupujú do manželstva, tak robí okolo tridsiateho roku života, teda v období, keď človek ešte vôbec nerozumie ľudskému osudu. Keď však ľudia začnú vychovávať deti a ich potomkovia rastú, sledujú, ako nová generácia znova prežíva život a všetky skúsenosti predchádzajúcej generácie. A keď vidia, ako sa v nich odráža ich vlastná minulosť, uvedomujú si, že cesta, ktorou kráča mladá generácia, sa rovnako ako ich vlastná nedá naplánovať ani vybrať. Tvárou v tvár tejto skutočnosti im nezostáva nič iné, len pripustiť, že osud každého človeka je predurčený, a bez toho, aby si to celkom uvedomovali, postupne odkladajú svoje vlastné túžby a vášne v ich srdciach sa rozpŕchnu a vyhasnú… Ľudia, ktorí v podstate už prešli dôležitými životnými míľnikmi, v tomto období nadobudli nové chápanie života, osvojili si nový postoj. Čo všetko môže človek v tomto veku očakávať od budúcnosti a na aké vyhliadky sa môže tešiť? Ktorá päťdesiatnička ešte sníva o krásnom princovi? Ktorý päťdesiatročný muž ešte stále hľadá svoju Snehulienku? Ktorá žena v strednom veku ešte stále dúfa, že sa zo škaredého káčatka stane labuť? Má väčšina starších mužov rovnaký zápal pre kariéru ako mladí muži? Celkovo možno povedať, že bez ohľadu na to, či ide o muža alebo ženu, každý, kto sa dožije tohto veku, má pravdepodobne relatívne racionálny a praktický postoj k manželstvu, rodine a deťom. Takýto človek už v podstate nemá na výber, nemá žiadnu chuť vzdorovať osudu. Čo sa týka ľudskej skúsenosti, len čo človek dosiahne tento vek, prirodzene si vytvorí určitý postoj: „Človek musí prijať svoj osud. Jeho deti majú vlastný osud. Ľudský osud určuje nebo.“ Väčšina ľudí, ktorí nechápu pravdu, po tom, čo prežili všetky peripetie, sklamania a ťažkosti tohto sveta, zhrnú svoj pohľad na ľudský život do troch slov: „To je osud!“ Hoci táto veta vystihuje to, ako svetskí ľudia chápu ľudský osud a záver, ku ktorému dospeli, a hoci vyjadruje bezmocnosť ľudstva a možno ju označiť za ráznu a presnú, je na míle vzdialená od pochopenia Stvoriteľovej zvrchovanosti a jednoducho nemôže nahradiť poznanie Stvoriteľovej autority.

3) Viera v osud nemôže nahradiť poznanie Stvoriteľovej zvrchovanosti

Po mnohých rokoch nasledovania Boha, existuje nejaký zásadný rozdiel medzi vaším poznaním osudu a poznaním svetských ľudí? Skutočne ste pochopili Stvoriteľovo predurčenie a naozaj ste spoznali Jeho zvrchovanosť? Niektorí ľudia dôkladne a do hĺbky chápu slovné spojenie „to je osud“, ale ani prinajmenšom neveria v Božiu zvrchovanosť. Neveria, že ľudský osud usporadúva a ovláda Boh, a nie sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti. Takíto ľudia sú akoby unášaní oceánom, zmietajú sa vo vlnách, unáša ich prúd a nemajú inú možnosť ako pasívne čakať a zmieriť sa so svojim osudom. Napriek tomu si neuvedomujú, že ľudský osud podlieha Božej zvrchovanosti. Nemôžu z vlastnej iniciatívy spoznať Božiu zvrchovanosť, a tak dosiahnuť poznanie Božej autority, podriadiť sa Božiemu riadeniu a opatreniam, prestať vzdorovať osudu a žiť v Božej starostlivosti, pod Božou ochranou a vedením. Inými slovami, prijať osud nie je to isté ako podriadiť sa zvrchovanosti Stvoriteľa. Viera v osud neznamená, že človek prijíma, uznáva a pozná zvrchovanosť Stvoriteľa. Viera v osud je len uznaním jeho pravdivosti a jeho vonkajších prejavov. Je to niečo iné ako poznanie toho, ako Stvoriteľ riadi osud ľudstva, ako uznanie, že Stvoriteľ je zdrojom nadvlády nad osudmi všetkých vecí, a určite je to na míle vzdialené od podriadenia sa Stvoriteľovmu ovládaniu a opatreniam pre osud ľudstva. Ak človek iba verí v osud, dokonca ho hlboko prežíva, ale nie je schopný poznať a uznať Stvoriteľovu zvrchovanosť nad ľudským osudom, podriadiť sa mu a prijať ho, potom bude jeho život napriek tomu tragédiou, márnym životom, prázdnotou. Stále nebude schopný podrobiť sa Stvoriteľovej nadvláde, stať sa stvorenou ľudskou bytosťou v pravom zmysle slova a tešiť sa zo Stvoriteľovej priazne. Človek, ktorý skutočne pozná a prežíva Stvoriteľovu zvrchovanosť, by mal byť v aktívnom, nie v negatívnom alebo bezmocnom stave. Hoci by takýto človek akceptoval, že všetko je predurčené, mal by mať presnú definíciu života a osudu: každý život podlieha zvrchovanosti Stvoriteľa. Keď sa človek obzrie späť na cestu, po ktorej kráčal, a spomenie si na každú etapu svojej cesty, uvidí, že na každom kroku, či už bola jeho cesta namáhavá alebo bezproblémová, Boh viedol jeho cestu, naplánoval ju. Boli to dôkladné Božie opatrenia, Jeho starostlivé plánovanie, ktoré človeka nevedomky priviedli k dnešnému dňu. Dokázať prijať Stvoriteľovu zvrchovanosť a Jeho spásu – aké je to obrovské šťastie! Ak má človek negatívny postoj k osudu, dokazuje to, že sa bráni všetkému, čo pre neho Boh pripravil, že nemá postoj podriadenosti. Ak má človek pozitívny postoj k Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom, potom, keď sa pozrie späť na svoju cestu, keď skutočne zažije Božiu zvrchovanosť, bude úprimnejšie túžiť podriadiť sa všetkému, čo Boh usporiadal, bude mať viac odhodlania a dôvery dovoliť Bohu, aby ovládal jeho osud, a prestane sa proti Nemu búriť. Človek totiž vidí, že keď nechápe osud, keď nerozumie Božej zvrchovanosti, keď tvrdohlavo tápe na ceste vpred, potkýna sa a potáca v hmle, cesta je príliš ťažká a príliš zdrvujúca. Keď si teda ľudia uvedomia Božiu zvrchovanosť nad ľudským osudom, tí múdrejší sa rozhodnú spoznať a prijať ju, rozlúčiť sa s bolestnými dňami, keď sa snažili vybudovať si dobrý život vlastnými rukami. Prestanú bojovať proti osudu a usilovať sa o svoje takzvané „životné ciele“ po svojom. Keď človek nemá Boha, keď Ho nevidí, keď nedokáže jasne rozpoznať Božiu zvrchovanosť, každý deň je bezvýznamný, zbytočný a úbohý. Nech je človek kdekoľvek, nech je jeho práca akákoľvek, jeho životné prostriedky a snaha dosiahnuť svoje ciele mu neprinášajú nič iné ako nekonečné trápenie a utrpenie bez úľavy, takže neznesie obhliadnuť sa späť do svojej minulosti. Až keď človek prijme Stvoriteľovu zvrchovanosť, podriadi sa Jeho ovládaniu a opatreniam a bude sa usilovať o skutočný ľudský život, postupne sa začne oslobodzovať od všetkého trápenia a utrpenia, a zbaví sa všetkej prázdnoty života.

4) Len tí, ktorí sa podriadia zvrchovanosti Stvoriteľa, môžu dosiahnuť skutočnú slobodu

Keďže ľudia neuznávajú Božie riadenie a Božiu zvrchovanosť, vždy čelia osudu spurne a vzdorovito, vždy chcú odvrhnúť Božiu autoritu a zvrchovanosť i to, čo im osud pripravil, a márne dúfajú, že sa im podarí zmeniť súčasné okolnosti a svoj osud. Nikdy sa im to však nepodarí a ich snaha je zmarená na každom kroku. Tento boj, odohrávajúci sa hlboko v ľudskej duši, prináša hlbokú bolesť, ktorá sa človeku zarezáva do mäsa, pretože celý čas mrhá svojím životom. Čo je príčinou tejto bolesti? Božia zvrchovanosť alebo skutočnosť, že sa človek nešťastne narodil? Samozrejme, ani jedno, ani druhé nie je pravda. V podstate ju spôsobujú ľudské rozhodnutia a spôsoby, akými sa ľudia rozhodnú žiť svoj život. Niektorí si tieto veci možno neuvedomujú. Ale keď skutočne spoznáš a uznáš, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom, keď skutočne pochopíš, že všetko, čo pre teba Boh naplánoval a rozhodol, je pre teba veľkým prínosom a ochranou, potom pocítiš, ako sa tvoja bolesť začne zmierňovať a celá tvoja bytosť sa uvoľní, bude slobodná a oslobodená. Súdiac podľa stavu väčšiny ľudí, sa objektívne nedokážu naozaj vyrovnať s praktickou hodnotou a významom Stvoriteľovej zvrchovanosti nad ľudským osudom, hoci na subjektívnej úrovni nechcú žiť ako doteraz a chcú úľavu od bolesti. Z objektívneho hľadiska nedokážu skutočne uznať Stvoriteľovu zvrchovanosť a podriadiť sa jej, a ešte menej vedia ako hľadať a prijať Stvoriteľovo riadenie a opatrenia. Ak teda ľudia nedokážu skutočne uznať, že Stvoriteľ má zvrchovanú moc nad ľudským osudom a nad všetkými ľudskými záležitosťami, ak sa nedokážu naozaj podriadiť Stvoriteľovej nadvláde, potom bude pre nich ťažké nenechať sa uniesť a spútať myšlienkou, že „osud človeka je v jeho vlastných rukách“. Bude pre nich zložité striasť zo seba bolesť z intenzívneho boja proti osudu a Stvoriteľovej autorite, a netreba ani hovoriť, že bude pre nich tiež ťažké stať sa skutočne oslobodenými a slobodnými, stať sa ľuďmi, ktorí uctievajú Boha. Existuje však nesmierne jednoduchý spôsob, ako sa z tohto stavu oslobodiť, a to rozlúčiť sa s predchádzajúcim spôsobom života. Rozlúčiť sa s predchádzajúcimi životnými cieľmi, zhrnúť a rozobrať svoj predchádzajúci životný štýl, pohľad na život, snahy, túžby a ideály, a potom ich porovnať s Božími úmyslami a nárokmi voči človeku a pozrieť sa na to, či sú v súlade s Božími úmyslami a požiadavkami, či prinášajú správne životné hodnoty, vedú človeka k lepšiemu pochopeniu pravdy a umožňujú mu žiť s ľudskou prirodzenosťou a podobou ľudskej bytosti. Keď budeš opakovane skúmať a pozorne rozlišovať rôzne ciele, ktoré ľudia v živote nasledujú, a ich nespočetné spôsoby života, zistíš, že ani jeden z nich nie je v súlade s pôvodným zámerom Stvoriteľa, s ktorým stvoril ľudstvo. Všetky odvádzajú ľudí od Stvoriteľovej zvrchovanosti a starostlivosti. Sú to pasce, ktoré spôsobujú, že ľudia sa stávajú skazenými a vedú ich do pekla. Keď si to uvedomíš, tvojou úlohou bude odložiť svoj starý pohľad na život, držať sa ďaleko od rôznych nástrah, nechať Boha, aby prevzal tvoj život a urobil za teba opatrenia. Máš sa len snažiť podriadiť Božiemu riadeniu a vedeniu, žiť bez vlastnej voľby a stať sa človekom, ktorý uctieva Boha. Znie to jednoducho, ale je to ťažké. Niektorí ľudia to dokážu zniesť, iní zasa nie. Niektorí chcú poslúchať, iní nie. Tým, ktorí sú neochotní, chýba túžba a odhodlanie. Jasne si uvedomujú Božiu zvrchovanosť, dobre vedia, že Boh je ten, kto plánuje a usporadúva ľudský osud, a predsa stále vzdorujú a bojujú a nie sú pripravení zveriť svoj osud do Božích rúk a podriadiť sa Božej zvrchovanosti. Navyše stále odmietajú Božie riadenie a opatrenia. A tak budú vždy existovať ľudia, ktorí sa chcú na vlastnej koži presvedčiť, čo dokážu. Chcú vlastnoručne zmeniť svoj osud alebo dosiahnuť šťastie vlastnou silou, aby zistili, či dokážu prekročiť hranice Božej autority a prevýšiť Božiu zvrchovanosť. Tragédia človeka nespočíva v tom, že sa usiluje o šťastný život, že sa ženie za slávou a bohatstvom alebo zápasí s vlastným osudom uprostred hmly, ale v tom, že po tom, čo uvidel existenciu Stvoriteľa, po tom, čo spoznal skutočnosť, že Stvoriteľ je zvrchovaný nad ľudským osudom, stále nevie napraviť svoje cesty a vytiahnuť nohy z bahna, ale zatvrdzuje svoje srdce a zotrváva vo svojich omyloch. Radšej sa bude ďalej váľať v bahne, tvrdohlavo bojovať proti Stvoriteľovej zvrchovanosti, vzdorovať jej až do trpkého konca, a to všetko bez najmenšej štipky ľútosti. Až keď leží zničený a krváca, rozhodne sa konečne vzdať a obrátiť sa. To je pravý ľudský smútok. Preto hovorím, že tí, ktorí sa rozhodnú podriadiť, sú múdri, a tí, ktorí sa rozhodnú bojovať a unikať, sú naozaj hlúpi.

Šiesty medzník: smrť

Po toľkom zhone, frustráciách a sklamaniach, po mnohých radostiach a strastiach, vzostupoch a pádoch, mnohých nezabudnuteľných rokoch, po pozorovaní striedania ročných období človek bez toho, aby si to všimol, prejde dôležitými životnými medzníkmi a v okamihu sa ocitne na sklonku života. Stopy času sa otláčajú na celom tele: človek už nedokáže stáť vzpriamene, jeho vlasy sa zmenia z tmavých na biele, kým oči, ktoré boli kedysi bystré a jasné, sa zmenia na matné a zastreté a hladká, pružná pokožka zvráskavie a vytvoria sa na nej škvrny. Sluch človeka zoslabne, zuby sa mu uvoľnia a vypadnú, jeho reakcie sa spomalia, pohyby ustrnú… V tomto okamihu sa človek definitívne rozlúči s vášnivými rokmi svojej mladosti a vstúpi do súmraku svojho života – staroby. Potom sa stretne so smrťou, posledným medzníkom v ľudskom živote.

1) Len Stvoriteľ má moc nad životom a smrťou človeka

Ak bolo narodenie človeka predurčené jeho predchádzajúcim životom, potom jeho smrť znamená koniec tohto osudu. Ak je narodenie človeka začiatkom jeho poslania v tomto živote, potom jeho smrť znamená koniec tohto poslania. Keďže Stvoriteľ určil pevný súbor okolností pre narodenie človeka, je len samozrejmé, že usporiadal aj pevný súbor okolností pre jeho smrť. Inak povedané, nikto sa nenarodí náhodou, smrť neprichádza nečakane a narodenie aj smrť sú nevyhnutne spojené s predošlým a súčasným životom človeka. Okolnosti narodenia aj smrti sú vopred určené Stvoriteľom. Je to osud človeka, jeho predurčenie. Keďže existuje mnoho vysvetlení pre narodenie človeka, platí aj to, že jeho smrť prirodzene nastane za osobitných, špecifických okolností. To je dôvod rozdielnej dĺžky života ľudí a rôzneho spôsobu a času ich úmrtia. Niektorí ľudia sú silní a zdraví, ale zomierajú mladí, iní sú slabí a chorľaví, ale dožívajú sa vysokého veku a pominú sa pokojne. Niektorí zomierajú neprirodzenou smrťou, iní prirodzenou. Niektorí ukončia svoj život ďaleko od domova, iní naposledy zatvoria oči pri svojich blízkych. Niektorí ľudia umierajú vo vzduchu, iní pod zemou. Niektorí sa utopia pod vodou, iní sa stratia pri katastrofách. Niektorí zomierajú ráno, iní v noci. … Každý chce zažiť úžasné narodenie, skvelý život a slávnu smrť, ale nikto nemôže prekročiť svoj vlastný osud, nikto nemôže uniknúť Stvoriteľovej zvrchovanosti. Taký je ľudský osud. Človek môže do budúcnosti plánovať všeličo, ale nikto nemôže naplánovať spôsob a čas svojho narodenia ani odchodu z tohto sveta. Hoci sa ľudia všemožne snažia vyhnúť príchodu smrti a vzdorovať jej, nevedno prečo, smrť sa predsa len potichu blíži. Nikto nevie, kedy a ako zahynie, a už vôbec nie, kde sa to stane. Je jasné, že moc nad životom a smrťou nemá v rukách ľudstvo, ani žiadna prirodzená bytosť, ale Stvoriteľ, ktorého autorita je jedinečná. Život a smrť ľudstva nie sú výsledkom nejakého zákona prirodzeného sveta, ale dôsledkom zvrchovanosti autority Stvoriteľa.

2) Toho, kto nepozná zvrchovanosť Stvoriteľa, bude prenasledovať strach zo smrti

Keď človek vstúpi do staroby, výzva, pred ktorou stojí, nespočíva v zabezpečení rodiny alebo naplnení veľkých životných ambícií, ale v tom, ako sa rozlúčiť so svojím životom, ako sa vyrovnať s koncom svojho života a ako dať bodku na koniec vety svojho života. Hoci sa navonok zdá, že ľudia smrti nevenujú veľkú pozornosť, nikto sa nemôže vyhnúť skúmaniu tejto témy, pretože nikto nevie, či sa na druhej strane smrti nachádza iný svet. Svet, ktorý ľudia nemôžu vnímať ani cítiť, o ktorom nič nevedia. To spôsobuje, že ľudia sa boja postaviť sa smrti tvárou v tvár, boja sa jej čeliť tak, ako by mali, a namiesto toho robia všetko pre to, aby sa tejto téme vyhli. Preto to každého človeka napĺňa strachom zo smrti a pridáva tejto nevyhnutnej skutočnosti života závoj tajomstva, ktorý vrhá na srdce každého človeka trvalý tieň.

Keď človek cíti, že jeho telo chradne a že sa blíži smrť, pociťuje neurčitú hrôzu, nevýslovný strach. Strach zo smrti spôsobuje, že sa človek cíti stále osamelejší a bezmocnejší, a v tej chvíli sa sám seba pýta: Odkiaľ sa vzal človek? Kam smeruje? Takto človek zomiera, keď jeho život prebehne okolo neho? Je toto obdobie koncom ľudského života? Aký má napokon život zmysel? A akú má hodnotu? Je o sláve a bohatstve? O založení rodiny? … Bez ohľadu na to, či človek premýšľa o týchto konkrétnych otázkach a ako veľmi sa bojí smrti, v hĺbke srdca každého človeka je vždy túžba skúmať tajomstvá, pocit nepochopenia života a do toho sa mieša pocit sentimentality voči svetu a nechuť odísť. Azda nikto nedokáže jasne vyjadriť, čoho sa bojí, čo hľadá, prečo je precitlivený a čo sa zdráha opustiť…

Pre strach zo smrti majú ľudia veľa starostí a pre strach zo smrti majú i veľa toho, čoho sa nevedia vzdať. Keď už majú zomrieť, niektorí sa trápia kvôli tomu či onomu. Robia si starosti o svoje deti, blízkych a majetok, akoby tým, že si budú robiť starosti, mohli vymazať utrpenie a strach, ktoré smrť prináša, akoby udržiavaním akejsi blízkosti so živými mohli uniknúť bezmocnosti a osamelosti, ktoré smrť sprevádzajú. V hĺbke ľudského srdca sa skrýva neznámy strach, strach z rozlúčky s milovanými, z toho, že už nikdy neuvidia modrú oblohu, že už nikdy neuvidia materiálny svet. Osamelá duša, zvyknutá na spoločnosť svojich blízkych, nechce pustiť ich zovretie a odísť úplne sama do sveta, ktorý je cudzí a neznámy.

3) Človek, ktorý strávi život hľadaním slávy a bohatstva je tvárou v tvár smrti bezradný

Vďaka Stvoriteľovej zvrchovanosti a predurčeniu získava osamelá duša, ktorá začala z ničoho, rodičov a rodinu, šancu stať sa členom ľudského pokolenia, zažiť ľudský život a vidieť svet. Táto duša tiež získava možnosť zažiť Stvoriteľovu zvrchovanosť, spoznať podivuhodnosť Stvoriteľovho stvorenia, ba čo viac, spoznať Stvoriteľovu autoritu a podrobiť sa jej. Väčšina ľudí však túto vzácnu a pominuteľnú príležitosť nevyužíva. Človek vynakladá celoživotnú energiu na boj s osudom, trávi všetok čas v zhone, snaží sa uživiť rodinu a pendluje medzi bohatstvom a postavením. Ľudia si cenia rodinu, peniaze a slávu a považujú ich za najvzácnejšie veci v živote. Všetci sa sťažujú na svoj osud, ale stále odsúvajú do úzadia otázky, ktoré musia nevyhnutne preskúmať a pochopiť: prečo človek žije, ako má žiť, aká je hodnota a zmysel života. Celý život, nech už trvá akokoľvek dlho, sa ľudia len ženú za slávou a bohatstvom, až kým ich mladosť neopustí a oni zošedivejú a zvráskavejú. Takto žijú, až kým nezistia, že sláva a bohatstvo nedokážu zastaviť nástup ich staroby a peniaze zasa nedokážu vyplniť prázdnotu srdca, že nikto sa nemôže oslobodiť od zákonov narodenia, starnutia, choroby a smrti a nikto nemôže uniknúť tomu, čo mu osud pripraví. Až keď sú nútení čeliť poslednému štádiu života, skutočne pochopia, že aj keď človek vlastní obrovské bohatstvo a rozsiahly majetok, aj keď je privilegovaný a vysoko postavený, stále nemôže uniknúť smrti a musí sa vrátiť do svojho pôvodného postavenia: osamelej duše, ktorá nemá nič. Keď majú ľudia rodičov, veria, že rodičia sú všetko. Keď majú majetok, myslia si, že peniaze sú ich oporou, že sú prostriedkom, vďaka ktorému žijú. Keď majú postavenie, pevne na ňom lipnú a riskovali by preň život. Až keď sa ľudia chystajú opustiť tento svet, uvedomia si, že veci, o ktoré sa celý život usilovali, sú len prchavé oblaky, z ktorých si nič nemôžu uchovať, vziať so sebou, a nič ich nemôže ochrániť pred smrťou a poskytnúť spoločnosť alebo útechu osamelej duši na jej ceste späť. Už vôbec nič z toho nemôže človeka zachrániť a umožniť mu prekonať smrť. Sláva a bohatstvo, ktoré človek získava v materiálnom svete, mu prinášajú dočasné uspokojenie, pominuteľné potešenie, falošný pocit pohodlia, ale zároveň spôsobujú, že sa stráca na svojej ceste. A tak ľudí, ktorí sa zmietajú v obrovskom mori ľudstva a túžia po mieri, pohodlí a pokoji v srdci, pohlcuje jedna vlna za druhou. Keď si ľudia ešte len musia ujasniť otázky, ktoré je najdôležitejšie pochopiť – odkiaľ pochádzajú, prečo žijú, kam smerujú a podobne –, nechajú sa zviesť slávou a bohatstvom, sú nimi oklamaní a ovládaní a nenávratne stratení. Čas letí, roky ubiehajú ako voda, a kým si to človek uvedomí, rozlúči sa s najlepšími rokmi svojho života. Na sklonku života postupne prichádza k poznaniu, že všetko na svete sa vzďaľuje, že si už nedokáže udržať veci, ktoré mu pôvodne patrili. Vtedy má naozaj pocit, že je ako plačúce nemluvňa, ktoré sotva prišlo na svet a nemá nič okrem svojho mena. V tomto momente je človek nútený zamyslieť sa nad tým, čo v živote urobil, akú cenu má byť nažive, čo to znamená a prečo prišiel na svet. A práve v tomto bode sa človek čoraz viac zaujíma o to, či naozaj existuje ďalší život, či naozaj existuje nebo a či naozaj existuje odplata… Čím viac sa človek blíži k smrti, tým viac chce pochopiť, o čom život naozaj je. Čím viac sa blíži k smrti, tým viac sa mu zdá, že jeho srdce je prázdne a tým viac sa cíti bezmocne, a tak sa strach zo smrti každým dňom zväčšuje. Existujú dva dôvody, prečo sa takéto pocity prejavujú u ľudí, keď sa blížia k smrti: po prvé, čoskoro prídu o slávu a bohatstvo, od ktorých závisel ich život, a opustia všetko, čo na svete vidia, a po druhé, čoskoro sa ocitnú úplne sami v neznámom svete, v tajomnej, neznámej ríši, kam sa boja vkročiť, kde nemajú žiadnych blízkych a žiadne prostriedky na živobytie. Z týchto dvoch dôvodov sa každý, kto sa stretáva so smrťou, cíti nepríjemne, prežíva paniku a pocit beznádeje, aký nikdy predtým nepoznal. Až keď sa niekto skutočne dostane do tohto bodu, uvedomí si, že keď človek vstúpi na túto zem, musí v prvom rade pochopiť, odkiaľ sa vzali ľudské bytosti, prečo ľudia žijú, kto určuje ľudský osud, zabezpečuje ľudskú existenciu a má nad ňou zvrchovanosť. Toto poznanie je skutočným prostriedkom, vďaka ktorému človek žije, podstatným základom ľudského prežitia – nie schopnosť naučiť sa, ako zabezpečiť svoju rodinu alebo ako dosiahnuť slávu a bohatstvo, vystúpiť z davu alebo ako žiť zámožnejšie, a už vôbec nie ako vynikať a úspešne konkurovať iným. Rozličné schopnosti prežitia, ktoré si ľudia celý život cibria, im síce môžu poskytnúť hojnosť materiálneho pohodlia, ale nikdy im neprinesú skutočný pokoj a útechu do srdca. Naopak, spôsobujú, že ľudia neustále strácajú svoj smer, majú problém ovládať sa a premárnia každú príležitosť spoznať zmysel života. Tieto schopnosti prežitia spôsobujú skrytú úzkosť z toho, ako správne čeliť smrti. Ľudské životy sa takto ničia. Stvoriteľ zaobchádza s každým spravodlivo, počas celého života dáva každému príležitosť zažiť a spoznať Jeho zvrchovanosť, ale človek začne vidieť svetlo až vtedy, keď sa blíži smrť, keď sa blíži jej prízrak – a vtedy je už neskoro!

Ľudia sa celý život naháňajú za peniazmi a slávou, chytajú sa týchto slamiek, mysliac si, že sú ich jedinou oporou, akoby vďaka nim mohli ďalej žiť, oslobodení od smrti. Ale až keď majú zomrieť, uvedomia si, ako sú im tieto veci vzdialené, akí sú slabí tvárou v tvár smrti, ako ľahko sa zlomia, akí sú osamelí a bezmocní a nemajú sa kam obrátiť. Uvedomujú si, že život sa nedá kúpiť za peniaze či slávu a že bez ohľadu na to, aký je človek bohatý a aké má vysoké postavenie, tvárou v tvár smrti sú všetci rovnako chudobní a bezvýznamní. Pochopia, že život si nemožno kúpiť za peniaze, sláva nemôže vymazať smrť a že ani peniaze ani sláva nemôžu predĺžiť život človeka ani o jedinú minútu či sekundu. Čím viac to ľudia cítia, tým viac túžia žiť ďalej a tým viac sa desia blížiacej sa smrti. Až v tom momente si skutočne uvedomia, že ich život im nepatrí, nemôžu ho ovládať a že človek nemôže rozhodnúť o tom, či bude žiť alebo zomrie – že to všetko je mimo jeho kontroly.

4) Podrobiť sa Stvoriteľovej nadvláde a pokojne čeliť smrti

V okamihu, keď sa človek narodí, jedna osamelá duša začína svoju skúsenosť života na zemi, skúsenosť so Stvoriteľovou autoritou, ktorú pre ňu Stvoriteľ pripravil. Netreba dodávať, že pre človeka – dušu – je to vynikajúca príležitosť nadobudnúť poznanie o Stvoriteľovej zvrchovanosti, spoznať Jeho autoritu a osobne ju zažiť. Ľudia žijú svoj život v rámci zákonov osudu, ktoré im stanovil Stvoriteľ, a pre každého rozumného človeka so svedomím nie je ťažké sa počas desiatok rokov svojho života zmieriť so zvrchovanosťou Stvoriteľa a spoznať Jeho autoritu. Preto by malo byť pre každého človeka veľmi ľahké uznať na základe vlastných životných skúseností v priebehu niekoľkých dekád, že všetky ľudské osudy sú predurčené, a malo by byť ľahké pochopiť alebo zhodnotiť, čo znamená byť nažive. Keď si človek osvojí tieto životné lekcie, postupne pochopí, odkiaľ pochádza život, pochopí, čo srdce skutočne potrebuje, čo ho privedie na pravú cestu života a aké by malo byť poslanie a cieľ ľudského života. Človek postupne uzná, že ak neuctieva Stvoriteľa a nepodrobí sa Jeho nadvláde, potom, keď príde čas postaviť sa tvárou v tvár smrti – keď sa jeho duša bude musieť opäť stretnúť so Stvoriteľom –, jeho srdce bude naplnené bezbrehou hrôzou a nepokojom. Ak je človek na svete už niekoľko desaťročí, ale ešte nepochopil, odkiaľ pochádza ľudský život, ani neuznal, v koho ruke spočíva ľudský osud, potom sa nemožno čudovať, že nebude schopný pokojne čeliť smrti. Človek, ktorý počas desiatok rokov skúseností s ľudským životom získal poznanie o zvrchovanosti Stvoriteľa, je osoba, ktorá správne oceňuje zmysel a hodnotu života. Takýto človek má hlboké poznanie zmyslu života, skutočnú skúsenosť a pochopenie zvrchovanosti Stvoriteľa a okrem toho je schopný podriadiť sa Stvoriteľovej autorite. Taká osoba chápe zmysel Božieho stvorenia ľudstva. Rozumie, že človek by mal ctiť Stvoriteľa, že všetko, čo človek vlastní, pochádza od Stvoriteľa a že sa k Nemu niekedy v blízkej budúcnosti navráti. Tento typ človeka rozumie, že Stvoriteľ pripravuje narodenie človeka a má zvrchovanú moc nad jeho smrťou a že život aj smrť sú predurčené Stvoriteľovou autoritou. Keď teda človek tieto veci skutočne pochopí, bude prirodzene schopný pokojne čeliť smrti, pokojne odložiť všetok svoj pozemský majetok, prijať a radostne sa podriadiť všetkému, čo nasleduje, a privítať posledný životný okamih, ktorý Stvoriteľ zariadil, a nie sa ho slepo báť a bojovať proti nemu. Ak človek vníma život ako príležitosť zakúsiť Stvoriteľovu zvrchovanosť a spoznať Jeho autoritu, ak vníma svoj život ako vzácnu príležitosť splniť si povinnosť stvorenej ľudskej bytosti a splniť svoje poslanie, potom bude mať určite správny pohľad na život, určite prežije požehnaný život pod vedením Stvoriteľa, bude kráčať vo svetle Stvoriteľa, spozná Stvoriteľovu zvrchovanosť, iste sa podrobí Jeho nadvláde a stane sa svedkom Jeho zázračných skutkov, svedkom Jeho autority. Netreba dodávať, že takýto človek bude určite milovaný a prijatý Stvoriteľom, a len takýto človek môže mať pokojný postoj k smrti a s radosťou privítať posledný okamih života. Jedným z ľudí, ktorí zjavne mali takýto postoj k smrti, bol Jób. Jób bol v pozícii, keď mohol prijať poslednú etapu života s radosťou, a keď svoju životnú cestu úspešne zavŕšil a dokončil svoje životné poslanie, vrátil sa, aby bol po Stvoriteľovom boku.

5) Jóbovo úsilie a životné úspechy mu umožňujú pokojne čeliť smrti

Vo Svätom písme sa o Jóbovi píše: „Jób teda zomrel starý a naplnený.“ (Jób 42, 17) To znamená, že keď Jób zomrel, neľutoval a necítil bolesť, ale prirodzene odišiel z tohto sveta. Ako každý vie, Jób bol človek, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu, kým bol nažive. Boh jeho skutky chválil a iní si ich pripomínali. Možno povedať, že jeho život mal hodnotu a význam, ktorý prevyšoval všetky ostatné. Jób sa tešil z Božieho požehnania a Boh ho na zemi nazval spravodlivým, ale zároveň ho pokúšal nielen Boh ale aj satan. Svedčil o Bohu a zaslúžil si, aby ho Boh nazval spravodlivým človekom. Desaťročia po tom, čo ho Boh skúšal, žil život, ktorý bol ešte hodnotnejší, zmysluplnejší, uzemnenejší a pokojnejší ako predtým. Pre jeho spravodlivé skutky ho Boh skúšal a tiež sa mu zjavil a priamo s ním hovoril. Takže nasledujúce roky po tom, čo bol skúšaný, Jób konkrétnejšie pochopil a ocenil hodnotu života, dosiahol hlbšie pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti a získal presnejšie a definitívnejšie poznanie o tom, ako Stvoriteľ dáva a odníma svoje požehnania. Kniha Jób zaznamenáva, že Boh Jahve udelil Jóbovi ešte väčšie požehnania ako predtým, vďaka čomu Jób ešte lepšie spoznal Stvoriteľovu zvrchovanosť a mohol pokojne čeliť smrti. Keď teda Jób zostarol a stál tvárou v tvár smrti, určite sa nestrachoval o svoj majetok. Nemal žiadne starosti, nič neľutoval a samozrejme sa nebál smrti, pretože celý svoj život kráčal cestou bázne pred Bohom a stránil sa zlého. Nemal dôvod obávať sa o svoj koniec. Koľko ľudí by sa dnes zachovalo rovnako ako Jób, keď stál zoči-voči vlastnej smrti? Prečo nikto nie je schopný zachovať si taký jednoduchý vonkajší postoj? Existuje len jeden dôvod: Jób prežil svoj život v subjektívnom hľadaní viery, uznania a podriadenia sa Božej zvrchovanosti a práve s touto vierou, uznaním a podriadením si prešiel dôležitými životnými okamihmi, prežil svoje posledné roky a privítal svoj posledný životný okamih. Bez ohľadu na to, čo Jób zažil, jeho úsilie a životné ciele neboli bolestné, ale šťastné. Šťastný bol nielen pre požehnania či pochvaly, ktoré mu udelil Stvoriteľ, ale predovšetkým pre svoje úsilie a životné ciele, pre rastúce poznanie a pravdivé pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti, ktoré dosiahol prostredníctvom bázne pred Bohom a vyhýbaním sa zlu, a navyše pre svoju osobnú skúsenosť ako predmet Stvoriteľovej zvrchovanosti, pre obdivuhodné Božie skutky a nežné, ale nezabudnuteľné zážitky a spomienky na spolužitie, spoznávanie a vzájomné porozumenie človeka a Boha. Jób bol šťastný vďaka úteche a radosti, ktoré mu prinášalo poznanie Stvoriteľových úmyslov, a vďaka bázni, ktorá sa v ňom vzbudila, keď videl, že On je veľký, obdivuhodný, milý a verný. Jób dokázal čeliť smrti bez akéhokoľvek utrpenia, pretože vedel, že keď zomrie, vráti sa k Stvoriteľovi. Práve jeho úsilie a životné úspechy mu umožnili pokojne čeliť smrti a tiež vyhliadke, že Stvoriteľ si vezme jeho život späť. Navyše mu umožnili stáť pred Stvoriteľom bez poškvrny a starostí. Môžu ľudia v dnešnej dobe dosiahnuť také šťastie, aké mal Jób? Máte na to potrebné podmienky? Keďže ľudia v súčasnosti tieto podmienky majú, prečo nie sú schopní žiť šťastne, ako žil Jób? Prečo nedokážu uniknúť utrpeniu zo strachu pred smrťou? Niektorí ľudia sa pri pohľade na smrť nekontrolovane pomočujú, iní sa trasú, omdlievajú, búria sa proti nebu i ľuďom, niektorí dokonca nariekajú a plačú. V žiadnom prípade to nie sú prirodzené reakcie, ktoré sa náhle objavia vtedy, keď sa blíži smrť. Ľudia sa takto zahanbujúco správajú najmä preto, že sa v hĺbke svojho srdca boja smrti, lebo jasne nepoznajú a nedoceňujú Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia, a tým menej sa im skutočne podriaďujú. Ľudia takto reagujú preto, lebo nechcú nič iné, ako všetko usporadúvať a riadiť sami, ovládať svoj osud, život a smrť. Preto sa niet čomu čudovať, že nikdy nevedia uniknúť strachu zo smrti.

6) Jedine prijatím Stvoriteľovej zvrchovanosti sa k Nemu človek môže vrátiť

Ak človek nemá jasné poznanie a skúsenosť s Božou zvrchovanosťou a s Jeho opatreniami, jeho poznanie osudu a smrti bude nevyhnutne neucelené. Ľudia nemôžu jasne vidieť, že všetko spočíva v Božích rukách, neuvedomujú si, že všetko podlieha Božej kontrole a zvrchovanosti a neuznávajú, že človek sa tejto zvrchovanosti nemôže zbaviť ani jej uniknúť. Preto, keď príde ich čas stretnutia so smrťou, ich posledné slová, starosti a výčitky nemajú konca kraja. Ťaží ich veľa bremien, neochoty a zmätku. To v nich vyvoláva obavy zo smrti. Pre každého človeka, ktorý sa narodí na tento svet, je narodenie nevyhnutné a smrť nutná. Nikto sa nemôže povzniesť nad týmto chodom vecí. Ak chce človek odísť z tohto sveta bezbolestne, ak chce vedieť čeliť poslednému životnému okamihu bez nevôle a obáv, jedinou cestou je nezanechať po sebe žiadne výčitky. A jediný spôsob, ako odísť bez výčitiek, je poznať Stvoriteľovu zvrchovanosť, Jeho autoritu a podriadiť sa im. Len tak môže človek zostať ďaleko od ľudských sporov a zla, od satanovho zajatia a žiť život ako Jób, vedený a požehnaný Stvoriteľom, život slobodný a oslobodený, s hodnotou a zmyslom, život čestný a otvorený. Len takto sa človek môže podriadiť, podobne ako Jób, skúškam a strádaniu Stvoriteľa, Stvoriteľovmu riadeniu a opatreniam. Jedine tak môže človek celý život uctievať Stvoriteľa, získať si Jeho pochvalu, ako to urobil Jób, a počuť Jeho hlas, vidieť Ho, ako sa zjavuje. Len tak môže človek žiť a zomrieť šťastne ako Jób, bez bolesti, starostí a výčitiek. Iba tak môže žiť vo svetle ako Jób a prejsť všetkými životnými križovatkami vo svetle, bez problémov dokončiť svoju cestu vo svetle, úspešne splniť svoje poslanie – zažiť, učiť sa a ako stvorená bytosť spoznať Stvoriteľovu zvrchovanosť – a odísť vo svetle a už naveky stáť po Stvoriteľovom boku ako stvorená ľudská bytosť, ktorú Stvoriteľ chváli.

Nepremeškajte príležitosť spoznať zvrchovanosť Stvoriteľa

Šesť vyššie opísaných medzníkov predstavuje kľúčové fázy stanovené Stvoriteľom, ktorými musí prejsť každý normálny človek počas svojho života. Z ľudského hľadiska je každá z týchto fáz reálna, žiadna sa nedá obísť a všetky majú vzťah k Stvoriteľovmu predurčeniu a zvrchovanosti. Pre človeka je teda každá z týchto fáz dôležitým kontrolným bodom a vy všetci teraz stojíte pred vážnou otázkou, ako úspešne prejsť každým z nich.

Niekoľko desaťročí, ktoré tvoria ľudský život, nie je ani dlhých, ani krátkych. Asi dvadsať rokov medzi narodením a dosiahnutím plnoletosti uplynie mihnutím oka, a hoci sa v tomto období života človek považuje za dospelého, ľudia v tomto veku nevedia o ľudskom živote a osude takmer nič. Keď získajú viac skúseností, postupne vstúpia do stredného veku. Ľudia medzi tridsiatkou a štyridsiatkou získavajú prvotné skúsenosti o živote a osude, ale ich názory na tieto veci sú stále veľmi nejasné. Až po štyridsiatke niektorí ľudia začnú rozumieť ľudstvu a vesmíru, ktoré stvoril Boh, a pochopia, o čom je ľudský život a ľudský osud. Niektorí ľudia, hoci sú už dlho Božími nasledovníkmi a sú v strednom veku, stále nedisponujú presným poznaním a definíciou Božej zvrchovanosti, a už vôbec nie pravou podriadenosťou. Niektorí sa nestarajú o nič iné ako o snahu získať požehnania, a hoci žijú už mnoho rokov, ani pri najmenšom nepoznajú a nerozumejú skutočnosti Stvoriteľovej zvrchovanosti nad ľudským osudom. Okrem toho neurobili ani najmenší krok k praktickej lekcii podriadenia sa Božiemu riadeniu a opatreniam. Títo ľudia sú veľmi hlúpi a svoj život žijú nadarmo.

Ak sa obdobia ľudského života rozdelia podľa stupňa životných skúseností a poznania ľudského osudu, možno ich rozdeliť zhruba do troch fáz. Prvou fázou je mladosť, čo sú roky medzi narodením a stredným vekom alebo od narodenia do tridsiateho roku života. Druhou fázou je dozrievanie, teda obdobie od stredného veku do staroby, respektíve od tridsiatky po šesťdesiatku. A tretia fáza je obdobie zrelosti, ktoré trvá od začiatku staroby, teda od šesťdesiatky až do odchodu človeka zo sveta. Inak povedané, od narodenia do stredného veku sa poznanie osudu a života väčšiny ľudí obmedzuje len na napodobňovanie myšlienok iných a nemá takmer žiadny skutočný, praktický obsah. V tomto období sú pohľad človeka na život a spôsoby komunikácie s inými ľuďmi dosť povrchné a naivné. Je to obdobie mladosti. Až keď človek okúsi všetky radosti a strasti života, skutočne pochopí osud a – podvedome, hlboko vo svojom srdci – si postupne uvedomí nezvratnosť osudu a pomaly pochopí, že Stvoriteľova zvrchovanosť nad ľudským osudom skutočne existuje. Je to obdobie dozrievania. Človek vstúpi do obdobia zrelosti, keď prestane bojovať s osudom, keď sa už nechce nechať zatiahnuť do boja a namiesto toho pozná svoj životný údel, podriaďuje sa nebeskej vôli, bilancuje svoje životné úspechy a chyby a očakáva Stvoriteľov súd nad svojím životom. Vzhľadom na rôzne skúsenosti a vedomosti, ktoré ľudia nadobúdajú počas týchto troch období, za normálnych okolností nie je možnosť spoznať zvrchovanosť Stvoriteľa veľmi veľká. Ak sa človek dožije šesťdesiatky, na poznanie Božej zvrchovanosti má približne len tridsať rokov. Ak niekto potrebuje dlhšie časové obdobie, je to možné len vtedy, pokiaľ jeho život trvá dostatočne dlho a môže žiť celé storočie. Preto tvrdím, že podľa bežných zákonov ľudskej existencie, hoci je to veľmi dlhý proces od chvíle, keď sa človek prvýkrát stretne s témou poznania Stvoriteľovej zvrchovanosti, až po chvíľu, keď je schopný rozpoznať skutočnosť tejto zvrchovanosti, a od tej chvíle až po okamih, keď je schopný sa jej podriadiť, ak naozaj spočítame tieto roky, nie je ich viac ako tridsať alebo štyridsať, počas ktorých má človek možnosť získať tieto výhody. Ľudia sa často nechávajú uniesť svojimi túžbami a ambíciami, aby získali požehnanie, takže nedokážu rozoznať, v čom spočíva podstata ľudského života, a nechápu, aké dôležité je poznať zvrchovanosť Stvoriteľa. Takíto ľudia si nevážia túto vzácnu príležitosť vstúpiť do ľudského sveta, zažiť ľudský život a Stvoriteľovu zvrchovanosť a neuvedomujú si, aké vzácne je pre stvorenú bytosť dostať Stvoriteľovo osobné vedenie. Preto hovorím, že tí ľudia, ktorí chcú, aby sa Božie dielo rýchlo skončilo, a želajú si, aby Boh naplánoval skon človeka na čo najskôr, aby mohli okamžite uzrieť Jeho skutočnú osobu a čo najskôr získali požehnania – dopúšťajú sa najhoršieho druhu neposlušnosti a sú nanajvýš nerozumní. Pritom tí, ktorí sú medzi ľuďmi múdri, tí, ktorí disponujú najvyššou mentálnou ostrosťou, sú tí, ktorí chcú počas svojho obmedzeného času využiť túto jedinečnú príležitosť na spoznanie Stvoriteľovej zvrchovanosti. Tieto dve rozdielne túžby odhaľujú dva výrazne odlišné pohľady a úsilia: tí, ktorí hľadajú požehnania, sú sebeckí a prízemní a neberú ohľad na Božie úmysly, nikdy sa nesnažia poznať Božiu zvrchovanosť, nikdy sa jej nechcú podriadiť, ale jednoducho chcú žiť tak, ako sa im páči. Sú to ľahkovážni zvrhlíci a práve táto kategória ľudí bude zničená. Tí, ktorí sa snažia spoznať Boha, sú schopní odložiť svoje túžby, sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a snažia sa byť takými ľuďmi, ktorí sa podriaďujú Božej autorite a uspokojujú Božie úmysly. Takíto ľudia žijú vo svetle a uprostred Božích požehnaní a Boh ich určite pochváli. V každom prípade je ľudská voľba zbytočná a ľudia nemôžu ovplyvniť, ako dlho bude trvať Božie dielo. Je lepšie, keď sa ľudia zveria Božiemu riadeniu a podriadia sa Jeho zvrchovanosti. Ak sa nevydáš na Jeho milosť, čo môžeš urobiť? Utrpí Boh v dôsledku toho nejakú stratu? Ak sa nezveríš Jeho riadeniu, no namiesto toho sa pokúsiš prevziať zodpovednosť, potom robíš nerozumné rozhodnutie a nakoniec to budeš práve ty, kto utŕži stratu. Len ak ľudia začnú urýchlene spolupracovať s Bohom, poponáhľajú sa a prijmú Jeho riadenie, spoznajú Jeho autoritu a pochopia všetko, čo pre nich urobil, budú mať nádej. Len tak totiž ich život nebude márny a dosiahnu spásu.

Nikto nemôže zmeniť skutočnosť, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom

Zmenila sa po vypočutí všetkého, čo som práve povedal, vaša predstava o osude? Ako chápete skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom? Jednoducho povedané, z Božej autority každý človek aktívne alebo pasívne prijíma Jeho zvrchovanosť a opatrenia a nezávisle od toho, ako sa v priebehu svojho života trápi, koľko kľukatých ciest prejde, nakoniec sa vráti na dráhu osudu, ktorú mu vytýčil Stvoriteľ. Toto je neprekonateľnosť Stvoriteľovej autority a spôsob, akým Jeho autorita ovláda a riadi vesmír. Práve táto neprekonateľnosť, táto forma ovládania a vedenia, je zodpovedná za zákony, ktoré určujú život všetkého, umožňujú ľuďom znovu a znovu sa nerušene opakovane narodiť, vďaka čomu sa svet pravidelne točí a hýbe vpred, deň čo deň, rok čo rok. Ste svedkami všetkých týchto skutočností a chápete ich, či už povrchne alebo do hĺbky, a miera vášho pochopenia závisí od vašich skúseností, poznania pravdy-reality a od vášho poznania Boha. To, ako dobre poznáte skutočnú pravdu, koľko Božích slov ste zažili, ako dobre poznáte Božiu podstatu a povahu – to všetko predstavuje hĺbku vášho pochopenia Božej zvrchovanosti a opatrení. Závisí existencia Božej zvrchovanosti a opatrení od toho, či sa im ľudské bytosti podriaďujú? Je skutočnosť, že Boh má túto autoritu, podmienená tým, či sa jej ľudstvo podriaďuje? Božia autorita existuje bez ohľadu na okolnosti. Vo všetkých prípadoch Boh diktuje a usporadúva ľudské osudy a všetko v súlade so svojimi myšlienkami a želaniami. To sa nezmení v dôsledku zmeny človeka. Nezávisí to na ľudskej vôli, nemôžu to zmeniť žiadne zmeny v čase, priestore a geografii, pretože Božia autorita je Jeho samotnou podstatou. Bez ohľadu na to, či je človek schopný poznať a prijať Božiu zvrchovanosť a či je schopný sa jej podriadiť – ani jedna z týchto okolností ani v najmenšom nemení skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom. To znamená, že nezávisle od toho, aký postoj človek zaujme voči Božej zvrchovanosti, to jednoducho nemôže zmeniť fakt, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom a nad všetkým. Aj keď sa nepodriaďuješ Božej zvrchovanosti, On naďalej riadi tvoj osud. Aj keď nemôžeš poznať Jeho zvrchovanosť, Jeho autorita predsa len existuje. Božia autorita a skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom sú nezávislé od ľudskej vôle a nemenia sa v závislosti od ľudských preferencií a rozhodnutí. Božia autorita je všade, v každú hodinu, v každom okamihu. Nebo a zem sa pominú, ale Jeho autorita sa nikdy nepominie, pretože On sám je Boh, má jedinečnú autoritu a Jeho autorita nie je obmedzená ani limitovaná ľuďmi, udalosťami alebo vecami, priestorom alebo miestom. V každom čase Boh uplatňuje svoju autoritu, prejavuje svoju moc, pokračuje vo svojom diele riadenia tak, ako to vždy robil. Nepretržite všetkému vládne, všetko zabezpečuje a ovláda – tak, ako to robil vždy. Nikto to nemôže zmeniť. Je to fakt, nemenná pravda od nepamäti!

Správny postoj a praktizovanie pre toho, kto sa chce podriadiť Božej autorite

S akým postojom by mal teraz človek poznať a vnímať Božiu autoritu a skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom? Je to skutočný problém, ktorý stojí pred každým človekom. Ako by si mal pri konfrontácii s reálnymi životnými problémami poznať a chápať Božiu autoritu a Jeho zvrchovanosť? Keď sa stretávaš s týmito problémami a nevieš, ako im rozumieť, ako ich zvládať a prežívať, aký postoj by si mal zaujať, aby si preukázal svoj zámer, túžbu podriadiť sa a tvoju skutočnú podriadenosť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam? Najprv sa musíš naučiť čakať, potom hľadať a následne sa naučiť podriadiť sa. „Čakať“ znamená počkať na Boží čas, očakávať ľudí, udalosti a veci, ktoré pre teba usporiadal, čakať na Jeho úmysly, ktoré sa ti postupne zjavia. „Hľadať“ znamená pozorovať a pochopiť Božie premyslené úmysly s tebou prostredníctvom ľudí, udalostí a vecí, ktoré ti pripravil, a prostredníctvom nich chápať pravdu. Ďalej to znamená pochopiť, čo musia ľudia dosiahnuť a akých ciest sa musia držať, aké výsledky chce Boh v ľuďoch docieliť a aké úspechy chce v nich dosiahnuť. „Podriadiť sa“, samozrejme, znamená prijať ľudí, udalosti a veci, ktoré Boh nariadil, prijať Jeho zvrchovanosť a cez ňu spoznať, ako Stvoriteľ diktuje ľudský osud, ako dáva človeku svoj život a ako v človeku uskutočňuje pravdu. Všetko, čo je predmetom Božích opatrení a zvrchovanosti, sa riadi prirodzenými zákonmi, a ak sa rozhodneš nechať Boha, aby pre teba všetko usporiadal a určil, mal by si sa naučiť čakať, hľadať a mal by si sa naučiť podriadiť. To je postoj, ktorý musí zaujať každý človek, ktorý sa chce podriadiť Božej autorite, základná vlastnosť, ktorú musí mať každý, kto chce prijať Božiu zvrchovanosť a opatrenia. Aby si si udržal takýto postoj a disponoval touto vlastnosťou, musíš na tom viac pracovať. Jedine tak môžeš vstúpiť do pravej reality.

Prijať Boha za svojho jedinečného Vládcu je prvým krokom k dosiahnutiu spásy

Pravdy o Božej autorite musí každý človek brať vážne, musí ich prežívať a chápať svojím srdcom, nakoľko majú vplyv na život každého človeka, na jeho minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Vplývajú aj na zásadné okamihy, ktorými musí každý človek v živote prejsť, na poznanie Božej zvrchovanosti a postoj, s ktorým sa má človek postaviť Božej autorite, a prirodzene, na konečný osud každého človeka. Na ich spoznanie a pochopenie je teda potrebná celoživotná energia. Keď sa pozrieš priamo na Božiu autoritu a prijmeš Jeho zvrchovanosť, postupne si uvedomíš a pochopíš pravdu o existencii Božej autority. Ak však nikdy neuznáš Božiu autoritu a nikdy neprijmeš Jeho zvrchovanosť, potom bez ohľadu na to, koľko rokov budeš žiť, nezískaš ani najmenšie poznatky o Božej zvrchovanosti. Ak naozaj nespoznáš a nepochopíš Božiu autoritu, potom, keď prídeš na koniec svojej životnej cesty, aj keby si desaťročia veril v Boha, nebudeš mať nič, čím by si sa mohol pochváliť, a prirodzene nebudeš mať ani najmenšie poznatky o Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom. Nie je to veľmi smutné? Takže bez ohľadu na to, ako ďaleko si v živote došiel, koľko máš teraz rokov alebo ako dlho ešte bude trvať tvoja cesta, najprv musíš uznať Božiu autoritu, brať ju vážne a prijať skutočnosť, že Boh je tvojím jedinečným Vládcom. Dosiahnutie jasného, presného poznania a pochopenia týchto právd týkajúcich sa Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom je povinnou lekciou pre všetkých. Je to kľúč k poznaniu ľudského života a nájdeniu pravdy. Taký je život spoznávania Boha, jeho základný smer štúdia, s ktorým sa musia všetci stretávať každý deň a ktorému sa nikto nemôže vyhnúť. Ak chce niekto na dosiahnutie tohto cieľa využiť skratky, potom ti hneď teraz hovorím, že je to nemožné! Ak chceš uniknúť Božej zvrchovanosti, tak to už vôbec nejde! Boh je jediným Pánom človeka, jediným Vládcom ľudského osudu, a preto je nemožné, aby si človek sám určoval svoj osud a aby z neho vybočil. Bez ohľadu na to, aké má človek veľké schopnosti, nemôže ovplyvňovať – a už vôbec nie riadiť, usporadúvať, ovládať alebo meniť – osudy iných. Jedine sám Boh, jedinečný, človeku všetko diktuje. Keďže len sám Boh, jedinečný, disponuje jedinečnou autoritou, ktorá má zvrchovanú moc nad ľudským osudom, len Stvoriteľ je jedinečným Vládcom človeka. Božia autorita drží zvrchovanosť nielen nad stvoreným ľudstvom, ale aj nad nestvorenými bytosťami, ktoré žiaden človek nemôže vidieť, nad hviezdami a vesmírom. To je nesporná skutočnosť, fakt, ktorý naozaj jestvuje a ktorý nemôže zmeniť žiadna osoba ani vec. Ak je niekto z vás stále nespokojný s tým, ako sa veci majú, a verí, že má nejaké zvláštne zručnosti alebo schopnosti, a stále si myslí, že nejakým zázrakom môže zmeniť svoju súčasnú situáciu alebo jej inak uniknúť, ak sa pokúša zmeniť svoj osud ľudským úsilím, a tým sa odlíšiť od svojich blížnych a získať slávu a bohatstvo, potom ti hovorím, že si to sťažuješ, koleduješ si len o ťažkosti a kopeš si vlastný hrob! Jedného dňa, skôr či neskôr, prídeš na to, že si sa rozhodol zle a tvoje úsilie bolo zbytočné. Tvoja ctižiadosť, tvoja túžba bojovať s osudom a tvoje vlastné bezohľadné správanie ťa zavedú na cestu, z ktorej niet návratu, a za to draho zaplatíš. Hoci v súčasnosti nevidíš závažnosť dôsledkov, keď budeš naďalej hlbšie prežívať a oceňovať pravdu, že Boh je Vládcom ľudského osudu, pomaly si uvedomíš, o čom dnes hovorím, a aké to má skutočné dôsledky. To, či máš skutočne srdce a ducha a či si človek, ktorý miluje pravdu, závisí od toho, aký postoj zaujmeš k Božej zvrchovanosti a k pravde. To prirodzene určuje, či môžeš skutočne spoznať a pochopiť Božiu autoritu. Ak si nikdy v živote nepocítil Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia a už vôbec neuznal a neprijal Božiu autoritu, potom budeš úplne bezcenný a Boh ťa nepochybne zavrhne, a to pre cestu, ktorou si sa vybral a rozhodnutie, ktoré si urobil. Ale tí, ktorí v Božom diele dokážu prijať Jeho skúšku, prijať Jeho zvrchovanosť, podriadiť sa Jeho autorite a postupne získajú skutočnú skúsenosť s Jeho slovami, dosiahnu skutočné poznanie Božej autority, naozaj pochopia Jeho zvrchovanosť a odovzdajú sa Stvoriteľovi. Len takíto ľudia budú naozaj spasení. Keďže spoznali Božiu zvrchovanosť a prijali ju, ich hodnotenie reality Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom a podriadenie sa jej je skutočné a správne. Keď budú čeliť smrti, ich myseľ, podobne ako u Jóba, nebude zastrašená smrťou a podriadia sa Božiemu riadeniu a opatreniam vo všetkom, a to bez nároku na vlastnú voľbu alebo túžbu. Len takýto človek sa bude môcť vrátiť k Stvoriteľovi ako pravá, stvorená ľudská bytosť.

17. decembra 2013