Bohatstvo Môjho domu je nespočítateľné a nepochopiteľné, ale človek ku Mne nikdy neprišiel, aby sa z neho tešil. Človek nie je schopný tešiť sa sám ani sa chrániť vlastným úsilím. Namiesto toho vždy vkladal dôveru do druhých. Nikto z tých, na ktorých sa pozerám, Ma nikdy nehľadal cielene a priamo. Všetci ku Mne prichádzajú na naliehanie iných, nasledujú väčšinu a nie sú ochotní zaplatiť cenu ani venovať čas tomu, aby obohatili svoje životy. Preto medzi ľuďmi nikto nikdy nežil v realite a všetci ľudia žijú životy, ktoré nemajú zmysel. Pre dlhodobé spôsoby a zvyklosti človeka sú telá všetkých ľudí naplnené vôňou pozemskej pôdy. V dôsledku toho je človek otupený, necíti pustošenie sveta a namiesto toho je zaneprázdnený prácou na vlastnom potešení v tomto zamrznutom svete. V živote človeka nie je ani to najmenšie teplo a chýba mu akákoľvek stopa ľudskosti alebo svetla. Vždy sa však rád oddával pôžitkom a žije život bez hodnoty, v ktorom sa ponáhľa, a napriek tomu nič nedosiahne. V okamihu je tu deň smrti a človek zomiera trpkou smrťou. Na tomto svete nikdy nič nedosiahol ani nič nezískal. Prichádza v zhone a v zhone aj odchádza. Takýto človek v Mojich očiach nikdy nič nepriniesol ani si nič nezobral, a tak má pocit, že svet je nespravodlivý. Nikto sa však neponáhľa s odchodom. Len čaká na deň, keď Môj prísľub z neba náhle zostúpi medzi ľudí, aby keď zblúdia, znovu uvideli cestu večného života. A tak človek s napätím sleduje každý Môj skutok a každý Môj krok, aby zistil, či skutočne splním sľub, ktorý som mu dal. Uprostred trápenia alebo najväčšej bolesti, keď ho sužujú skúšky a takmer padá, človek preklína deň, keď sa narodil, aby mohol čo najskôr uniknúť svojim ťažkostiam a prejsť na iné ideálne miesto. Keď však skúšky pominú, človeka naplní radosť. Oslavuje deň svojho narodenia na zemi a prosí ma, aby som tento deň požehnal deň. Vtedy si už nespomenie na prísahy minulosti v hlbokej obave, že smrť si po neho príde druhýkrát. Keď Moje ruky pozdvihnú svet, ľudia tancujú od radosti. Už nie sú zarmútení a všetci sú odo Mňa závislí. Keď si rukami zakryjem tvár a zatlačím ľudí pod zem, hneď sa im ťažko dýcha a sotva sú schopní prežiť. Všetci na Mňa volajú v hrôze, že ich zničím, lebo chcú uzrieť deň, keď získam slávu. Človek berie Môj deň ako hlavnú udalosť svojej existencie, a je to len preto, že ľudia túžia po dni, keď Moja sláva príde k tým, ktorí prežili až dodnes. Požehnanie ustanovené Mojimi ústami znie, že narodení v posledných dňoch majú to šťastie, že uvidia všetku Moju slávu.

Koľko ľudí v priebehu vekov opustilo tento svet so sklamaním a s nevôľou, a koľko ľudí prišlo na svet s nádejou a vierou. Koľkým som zabezpečil, aby sem prišli, a koľkých som poslal preč. Mojimi rukami prešlo nespočetné množstvo ľudí. Mnoho duší bolo uvrhnutých do podsvetia, mnohé prežili v tele a mnohé zomreli a znovu sa narodili na zemi. A predsa žiadna z nich nikdy nemala príležitosť tešiť sa z požehnania dnešného kráľovstva. Dal som človeku tak veľa, a predsa získal málo, lebo útoky satanovej moci mu znemožnili tešiť sa zo všetkého Môjho bohatstva. Mal len to šťastie, že sa naň mohol pozrieť, ale nikdy sa z neho nemohol naplno tešiť. Človek nikdy neobjavil pokladnicu vo svojom tele, aby mohol dostať nebeské bohatstvo, a tak stratil požehnania, ktoré som mu dal. Nie je ľudský duch to, čo ho spája s Mojím Duchom? Prečo Ma človek nikdy nedokáže zaujať svojím duchom? Prečo sa ku Mne približuje v tele, ale nedokáže to urobiť v duchu? Je Moja pravá tvár tvárou tela? Prečo človek nepozná Moju podstatu? Vari v duchu človeka nie je ani najmenšia stopa po Mne? Či som sa z ľudského ducha úplne vytratil? Ako môže človek pochopiť Moje úmysly, keď nevstúpi do duchovnej oblasti? Existuje v očiach človeka niečo, čím by mohol priamo preniknúť do duchovnej oblasti? Koľkokrát som volal k človeku svojím Duchom? Ale on len stojí, akoby som ho prebodával, díva sa na Mňa z diaľky, s veľkým strachom, že Ho povediem do iného sveta. Koľkokrát som na neho klopal v jeho duchu, ale on si to vôbec nevšímal, mal veľké obavy, že vstúpim do jeho domu a využijem príležitosť, aby som ho obral o všetok majetok. A tak sa predo Mnou zatvára, necháva Ma stáť pred studenými, pevne zatvorenými dverami. Koľkokrát človek padol a Ja som ho zachránil. Po prebudení Ma však okamžite opustí a nedotknutý Mojou láskou sa na Mňa pozrie opatrným pohľadom. Nikdy sa Mi nepodarilo zahriať srdce človeka. Človek je bezcitný, chladnokrvný tvor. A hoci je v Mojom náručí teplo, nikdy ho to hlboko nezasiahne. Človek je ako divoch v lese, ktorý si nikdy nevážil nič z Môjho zaľúbenia v človečenstve. Nie je ochotný sa ku Mne priblížiť, radšej prebýva v horách, kde znáša hrozbu divej zveri, no aj tak sa odmieta utiekať ku Mne. Nikoho nenútim, aby ku Mne prišiel. Len konám svoje dielo. Príde deň, keď človek ku Mne pripláva zo stredu mocného oceánu, aby sa mohol tešiť zo všetkého bohatstva na zemi, a zanechá za sebou nebezpečenstvo, že ho pohltí more.

Keď sa Moje slová naplnia, na zemi postupne vznikne kráľovstvo a človek sa postupne vráti k normálnej prirodzenosti. A tak bude na zemi ustanovené kráľovstvo v Mojom srdci. V tomto kráľovstve všetok Boží ľud obnoví život normálneho človeka. Už tu nebude mrazivá zima, ale nahradí ju jarný svet miest, v ktorých jar trvá po celý rok. Ľudia už nebudú musieť žiť v pochmúrnom, biednom ľudskom svete a už viac nebudú musieť znášať jeho ľadový chlad. Ľudia už medzi sebou nebudú bojovať, krajiny proti sebe nebudú viesť vojny, nebude už žiadne zabíjanie človeka človekom a žiadne krviprelievanie. Všetky krajiny naplní šťastie a medzi ľuďmi všade zavládne vrúcnosť. Pohybujem sa po svete, jasám z vrcholu svojho trónu a žijem medzi hviezdami. Anjeli Mi núkajú nové piesne a nové tance. Už im nestekajú slzy pre ich krehkosť. Už predo Mnou nepočuť plač anjelov, nikto sa Mi už nesťažuje na utrpenie. Dnes všetci žijete v Mojej prítomnosti, zajtra budete všetci žiť v Mojom kráľovstve. Nie je to najväčšie požehnanie, aké môžem dať človeku? Dnes platíte cenu za to, že zdedíte požehnania budúcnosti a budete žiť v Mojej sláve. Či sa ešte stále nechcete ponoriť do podstaty Môjho Ducha? Stále sa chcete zabíjať? Ľudia sú ochotní nasledovať sľuby, ktoré môžu vidieť, aj keď sú pominuteľné, ale nikto nie je ochotný prijať sľuby zajtrajška, hoci budú trvať večne. To, čo je človeku viditeľné, zničím a to, čoho sa človek nevie dotknúť, to vykonám. To je rozdiel medzi Bohom a človekom.

Človek počítal, kedy príde Môj deň, ale nikto nikdy nepoznal presný dátum. A tak môže človek žiť len v otupenosti. Keďže túžby človeka zaznievajú na nekonečnej oblohe a potom miznú, človek znovu a znovu stráca nádej, a tak sa vždy vráti do svojich súčasných okolností. Cieľom Mojich výrokov nie je, aby človek hľadal dátum ani aby v dôsledku svojho zúfalstva dospel k vlastnej skaze. Želám si, aby človek prijal Môj prísľub, želám si, aby na Mojom prísľube mali účasť ľudia na celom svete. Chcem živé bytosti, ktoré sú plné života, nie mŕtvoly, ktoré nasiakla smrť. A keď zasadnem k stolu kráľovstva, prikážem všetkým ľuďom na zemi, aby prijali Môj dohľad. Nedovolím, aby v Mojej prítomnosti jestvovalo niečo nečisté. Nedovolím, aby niekto zasahoval do Môjho diela, a kto tak urobí, bude uvrhnutý do žalára a aj po prepustení ho bude stále postihovať katastrofa a bude horieť v ohni zeme. Keď som telom, znenávidím každého, kto bude diskutovať o Mojom diele s Mojím telom. Mnohokrát som všetkým ľuďom pripomenul, že na zemi nemám seberovných a že každý, kto sa na Mňa bude pozerať ako na rovnocenného a bude Ma ťahať k sebe, aby mohol spomínať na minulé časy so Mnou, bude vyhladený. Tak som to nariadil. V takýchto veciach nie som k človeku ani trochu zhovievavý. Všetkých, ktorí zasahujú do Mojej práce a ponúkajú Mi rady, napomínam a nikdy im neodpustím. Ak to nepoviem otvorene, človek nikdy nepríde k rozumu a nevedomky sa stane predmetom Môjho napomínania – lebo človek Ma nepozná v Mojom tele.

20. marca 1992