Človek padá uprostred Môjho svetla a stojí pevne pre Moju spásu. Keď prinášam spásu celému vesmíru, človek sa snaží nájsť spôsoby, ako vstúpiť do prúdu Mojej obnovy, a predsa sú mnohí, ktorých tento prúd obnovy strhne bez stopy; mnohí, ktorých utopia a pohltia prívalové vody; a je tiež mnoho takých, ktorí uprostred prúdu pevne stoja, nikdy nestratili zmysel pre orientáciu a ktorí takto nasledujú prúd až dodnes. Postupujem s človekom krok za krokom, no napriek tomu Ma človek nikdy nepoznal; pozná len šaty, ktoré nosím navonok, ale nepozná bohatstvo ukryté vo Mne. Hoci človeka zabezpečujem a zaopatrujem každý deň, nie je schopný pravého prijatia, nie je schopný prijať všetko bohatstvo, ktoré mu dávam. Nič z ľudskej skazenosti neunikne Mojej pozornosti; pre Mňa je jeho vnútorný svet jasný ako žiarivý odraz mesiaca na hladine vody. Nezaobchádzam s človekom nedbanlivo, ani povrchne; lenže človek nie je schopný prevziať zodpovednosť za seba samého, a tak bolo celé ľudstvo vždy zvrátené, a dokonca ani dnes nie je schopné sa z tejto zvrátenosti vymaniť. Úbohé, poľutovaniahodné ľudstvo! Prečo Ma človek miluje, ale nie je schopný nasledovať úmysly Môjho Ducha? Naozaj som sa ľudstvu nezjavil? Naozaj ľudstvo nikdy nevidelo Moju tvár? Je možné, že som ľudstvu preukázal príliš málo milosrdenstva? Ó, vzbúrenci celého ľudského pokolenia! Musia byť rozdrvení pod Mojimi nohami, musia zmiznúť uprostred Môjho napomínania a v deň, keď sa Môj veľký počin zavŕši, musia byť vyhnaní spomedzi ľudí, aby celé ľudstvo spoznalo ich škaredú tvár. Skutočnosť, že človek len zriedkakedy vidí Moju tvár alebo počuje Môj hlas, je spôsobená tým, že celý svet je príliš zakalený a jeho šum je príliš veľký, a tak je človek príliš lenivý na to, aby hľadal Moju tvár a snažil sa pochopiť Moje srdce. Nie je práve toto príčinou skazenosti človeka? Nie je toto dôvod, prečo je človek v núdzi? Vždy som celé ľudské pokolenie zaopatroval; keby to tak nebolo, keby som nebol milosrdný, kto by bol prežil až do dnešných čias? Bohatstvu vo Mne sa nič nevyrovná, no zároveň je v Mojich rukách aj všetka pohroma – a kto je schopný uniknúť pohrome, kedykoľvek sa mu zachce? Pomôžu človeku modlitby alebo plač v jeho srdci? Človek sa ku Mne nikdy skutočne nemodlil, a tak spomedzi celého ľudstva nikto nikdy neprežil celý svoj život v pravom svetle; ľudia žijú len vo svetle, ktoré sporadicky bliká a stráca sa. Práve to priviedlo ľudské pokolenie k dnešnej núdzi.

Každý horí nedočkavosťou, je ochotný urobiť pre Mňa všetko, len aby odo Mňa niečo dostal, a tak Ja, v súlade s psychológiou človeka, mu dávam sľuby, ktoré v ňom vzbudzujú pravú lásku. Naozaj to je pravá láska, ktorá človeku dáva silu? Je to vernosť človeka voči Mne, čo pohlo Mojím Duchom v nebi? Nebo nikdy nebolo ani trochu ovplyvnené konaním človeka, a keby Moje zaobchádzanie s človekom vychádzalo z každého jeho činu, potom by celé ľudstvo žilo len v Mojom napomínaní. Videl som mnoho ľudí, ktorým po lícach tiekli slzy, a videl som mnoho ľudí, ktorí obetovali svoje srdce výmenou za Moje bohatstvo. Napriek tejto „zbožnosti“ som človeku nikdy nedal neobmedzene všetko len pre jeho náhle nutkanie, pretože človek nikdy nebol ochotný oddať sa Mi s radosťou. Všetkým ľuďom som strhol masky a tieto masky som hodil do ohnivého jazera, v dôsledku čoho domnelá vernosť a prosby človeka predo Mnou nikdy neobstáli. Človek je ako oblak na oblohe: keď zakvíli vietor, bojí sa veľkosti jeho sily, a tak sa ponáhľa za ním v hlbokom strachu, že bude zasiahnutý za svoju vzburu. Či to nie je škaredá tvár človeka? Nie je toto tá takzvaná podriadenosť človeka? Nie je toto „pravý pocit“ a predstieraná dobrá vôľa človeka? Mnohí ľudia sa odmietajú nechať presvedčiť všetkými výrokmi, ktoré vychádzajú z Mojich úst, a mnohí neprijímajú Moje hodnotenie, a preto ich slová a činy odhaľujú ich úmysel zradiť Ma. Je to, o čom hovorím, v rozpore so starou prirodzenosťou človeka? Nedal som človeku vhodnú definíciu podľa „zákonov prírody“? Človek sa Mi v skutočnosti nepodriaďuje; keby Ma skutočne hľadal, nemusel by som toľko hovoriť. Človek je bezcenný odpad a Ja musím použiť svoje napomínanie, aby som ho prinútil ísť ďalej; keby som to neurobil, ako by sa mohlo pohnúť jeho srdce, napriek prísľubom, ktoré mu dávam, a ktoré sú dostatočné na jeho potešenie? Po mnohé roky žil človek vždy uprostred úmorného zápasu; a dá sa povedať, že žil vždy v zúfalstve. V dôsledku toho zostal skľúčený a fyzicky i duševne vyčerpaný, a preto s radosťou neprijíma bohatstvá, ktoré mu dávam. Dokonca ani dnes nie je nikto schopný prijať odo Mňa všetku sladkosť ducha. Ľudia môžu zostať len biedni a čakať na posledný deň.

Mnohí ľudia Ma chcú skutočne milovať, ale keďže ich srdce im nepatrí, neovládajú sa; mnohí ľudia Ma skutočne milujú, pretože prechádzajú skúškami, ktoré im dávam, ale nie sú schopní pochopiť, že skutočne existujem, a milujú Ma len v prázdnote, a nie pre Mňa samého; mnohí ľudia položia predo Mňa svoje srdcia, ale potom im nevenujú žiadnu pozornosť, a tak ich srdcia uchmatne satan, kedykoľvek sa mu naskytne príležitosť a potom Ma títo ľudia opúšťajú; mnohí Ma skutočne milujú, keď im dávam svoje slová, ale v duchu si ich nevážia, namiesto toho ich nerozvážne používajú, akoby boli verejným majetkom a hádžu ich tam, odkiaľ prišli, kedykoľvek sa im zachce. Človek Ma hľadá, keď má bolesti, a utieka sa ku Mne, keď prechádza skúškami. V časoch pokoja sa zo Mňa teší, v nebezpečenstve Ma popiera, keď je zaneprázdnený, zabúda na Mňa a keď má voľno, predstiera o Mňa záujem – ale nikto Ma nikdy nemiloval po celý svoj život. Želám si, aby bol človek predo Mnou úprimný: nežiadam, aby Mi niečo dal, len chcem, aby Ma všetci ľudia brali vážne a aby Mi namiesto pochlebovania radšej umožnili vrátiť človeku úprimnosť. Moje osvietenie, osvetlenie a cena Môjho úsilia preniká všetkými ľuďmi, ale rovnako preniká všetkými ľuďmi aj pravá skutočnosť každého ľudského konania, vrátane toho, keď Ma klamú. Javí sa to tak, akoby jednotlivé súčasti klamstva boli s človekom už od počatia, akoby mal túto špecifickú schopnosť klamať už od narodenia. Okrem toho, človek nikdy neprezradil toto tajomstvo; nikto nikdy neprenikol k zdroju týchto schopností klamať. Výsledkom je, že človek žije uprostred klamstva bez toho, aby si to uvedomoval, a zdá sa, že si sám sebe odpúšťa, ako keby to zariadil Boh a nie, že Ma úmyselne klame. Nestojí práve toto za tým, že Ma človek klame? Nie je to jeho ľstivý plán? Nikdy som sa nenechal zmiasť podlizovaním a poklonkovaním človeka, pretože jeho jadro som odhalil už dávno. Kto vie, koľko nečistoty koluje v jeho krvi a koľko satanovho jedu je v jeho kostiach? Ako sa míňajú dni, človek si na to stále viac zvyká, takže necíti škodu, ktorú mu satan spôsobuje. Preto nemá záujem spoznať „umenie zdravého bytia“.

Keď je človek odo Mňa vzdialený a skúša Ma, skrývam sa pred ním medzi oblakmi. V dôsledku toho nie je schopný nájsť po Mne ani stopu a žije len v područí zlých, pričom robí všetko, čo žiadajú. Keď je človek blízko pri Mne, zjavujem sa mu a neskrývam pred ním svoju tvár, a vtedy človek vidí, aká je láskavá. Zrazu sa spamätá, a hoci si to neuvedomuje, rodí sa v ňom láska ku Mne. Vo svojom srdci zrazu pocíti nevídanú sladkosť a čuduje sa, ako mohol nevedieť o Mojej existencii vo vesmíre. Takto človek lepšie pocíti Moju milotu a navyše aj Moju jedinečnosť. V dôsledku toho si želá, aby Ma už nikdy neopustil, vidí Ma ako svetlo svojho prežitia a v hlbokom strachu, že ho opustím, Ma pevne objíma. Nie som dojatý ľudskou zanietenosťou, ale som k nemu milosrdný pre jeho lásku. Vtedy začne človek okamžite podstupovať Moje skúšky. Moja tvár sa mu vytráca zo srdca a okamžite pocíti, že jeho život je prázdny a jeho myšlienky ho vedú k úteku. V tejto chvíli je srdce človeka obnažené. Neobjíma Ma kvôli Mojej povahe, ale žiada, aby som ho chránil pre Moju lásku. Avšak vo chvíli, keď Moja láska človeka zasiahne, okamžite zmení názor, zmluvu so Mnou roztrhá na márne kúsky a uniká z Môjho súdu. Už nikdy sa nechce pozrieť na Moju milosrdnú tvár, a tak zmení svoj pohľad na Mňa. Tvrdí, že som nikdy nezachránil človeka. Skutočne nezahŕňa pravá láska nič okrem milosrdenstva? Miluje Ma človek len vtedy, keď žije v žiari Môjho svetla? Obzerá sa na včerajšok, ale žije dnes – nie je to situácia, v ktorej človek je? Naozaj budete takíto aj zajtra? Chcem, aby mal človek srdce, ktoré po Mne túži vo svojej hĺbke, a nie také, ktoré Ma uspokojí povrchnosťami.

21. marca 1992