Všetko zariaďujem svojou rukou. Kto sa odváži robiť si, čo sa mu zachce? Kto to vie ľahko zmeniť? Ľudia sa vznášajú vo vzduchu, poletujú ako prach, tváre majú ušpinené, a preto sú od hlavy po päty odpudzujúci. Pozerám sa spomedzi oblakov s ťažkým srdcom: Prečo sa toto stalo z človeka, ktorý bol kedysi plný života? A prečo si to neuvedomuje a nevníma to? Prečo sa „opúšťa“ a dovolí, aby ho pokrývala špina? Takto vyzerá nedostatok lásky a úcty k sebe samému. Prečo sa človek vždy vyhýba tomu, čo žiadam? Som k nemu naozaj krutý a neľudský? Som skutočne prísny a nenáležitý? Tak prečo sa na Mňa ľudia vždy uprene pozerajú? Prečo Ma stále nenávidia? Priviedol som ich na koniec cesty? Človek v Mojom napomínaní nikdy nič neobjavil, pretože nerobí nič iné, len si obomi rukami drží jarmo okolo svojho krku. Obomi očami ma stále sleduje, ako keby sa pozeral na nepriateľa – a až v tejto chvíli vidím, aký je vyčerpaný. Z tohto dôvodu hovorím, že v Mojich skúškach nebol nikdy nikto pevný. Nie je duchovné postavenie človeka presne takéto? Musím mu k jeho „mieram“ povedať čísla? Človek nie je vyšší než malý červ vrtiaci sa pri zemi a jeho „hruď“ je široká asi ako hadia hruď. Týmto človeka neznevažujem – nie sú to presné rozmery jeho duchovného postavenia? Ponížil som človeka? Človek je ako roztopašné dieťa. Niekedy sa dokonca hrá so zvieratami, no je ďalej šťastný. Je tiež ako mačka, svoj život žije bez starostí či obáv. Možno pre ovládanie Ducha alebo rolu Boha v nebi mám hlboký odpor k extravagantnému spôsobu života ľudí na zemi. Pre život človeka – ktorý je ako život parazita – sa Môj „záujem“ o slová „ľudský život“ o niečo zvýšil, a tak mám z ľudského života trochu viac „strachu“. Zdalo by sa totiž, že len človek dokáže stvoriť život, ktorý má zmysel, zatiaľ čo Ja to nedokážem. A tak sa môžem nanajvýš utiahnuť do „hôr“, pretože nedokážem zažiť a pozorovať ťažkosti medzi ľuďmi. Človek však na Mňa veľmi nalieha – nemám na výber! Môžem len poslúchnuť jeho plány, zhrnúť si spolu s ním skúsenosti a zažívať ľudský život po jeho boku. V nebi som raz prešiel celé mesto a pod nebom som raz prešiel všetky krajiny. Napriek tomu Ma nikdy nikto neobjavil, len počuli, ako sa pohybujem. V ľudských očiach prichádzam a odchádzam bez stopy či tieňa. Ako keby som sa stal neviditeľnou modlou v ich srdciach, čomu však ľudia neveria. Je možné, že nič z toho nie sú fakty priznané ústami človeka? Kto v tejto chvíli neuznáva, že by mal byť napomínaný? Mohli by sa ľudia tváriť rovnako pyšne zoči-voči konkrétnym dôkazom?

Medzi ľuďmi plním „obchodnú dohodu“. Odstraňujem všetku nečistotu a nespravodlivosť človeka a takto ho „opracúvam“, aby mohol byť podľa Môjho vlastného srdca. Spolupráca človeka je však v tejto etape diela nevyhnutná, pretože sa stále hádže a poskakuje ako práve chytená ryba. A tak, aby som zabránil nehodám, zabil som všetky chytené „ryby“. Potom už boli poslušné a ani najmenej sa nesťažovali. Keď človeka potrebujem, je vždy skrytý. Akoby nikdy nevidel udivujúce scény, akoby sa narodil na vidieku a nevedel nič o mestských záležitostiach. Tým častiam človeka, ktoré trpia nedostatkom, dodávam svoju múdrosť, a starám sa o to, aby Ma spoznal. Keďže človek je príliš chudobný, osobne k nemu prichádzam a ukazujem mu „cestu k bohatstvu“, čím mu otváram oči. Nezachraňujem ho tým? Nie je to Môj súcit s človekom? Znamená láska dávať bez akýchkoľvek podmienok? Je potom nenávisť napomínaním? Človeku som to vysvetlil z rôznych pohľadov, považuje to však len za slová a učenie. Akoby Moje výroky boli chybným tovarom, ktorý predávajú človeku, aj keď nemá žiadnu hodnotu. Preto keď ľuďom hovorím, že prichádza veľká búrka, ktorá zachváti horskú dedinu, nikto si z toho nič nerobí a len zopár z nich sa so srdcom plným pochybností presťahuje. Ostatní zostanú. Akoby im to bolo jedno, akoby som bol lastovičkou z oblohy – nerozumejú ničomu, čo hovorím. Na Moje slová pomyslia, až keď sa hory zrútia a zem roztrhne na kusy. Až vtedy sa prebudia zo svojho sna. Ten čas však už prišiel. Zaplavila ich obrovská potopa a voda na svojom povrchu unáša ich mŕtve telá. Vidiac tú biedu vo svete si povzdychnem nad ľudským nešťastím. Pre osud človeka som vynaložil veľa času a zaplatil vysokú cenu. Ľudia si myslia, že nemám slzné kanáliky – no Ja, tento „netvor“ bez slzných kanálikov, som pre človeka vyronil mnoho sĺz. Človek o tom však nič nevie, len sa hrá s hračkami, ktoré má vo svojich rukách v zemi, ako keby som neexistoval. Za súčasných okolností teda ľudia ostávajú necitliví a tupí. Stále sú „zamrznutí“ v suterénoch, ako keby ešte ležali v jaskyni. Keď vidím konanie človeka, Mojou jedinou voľbou je odchod…

V ľudských očiach som spravil pre človeka veľa dobrého, preto ku Mne ľudia vzhliadajú ako ku vzoru pre súčasné obdobie. Napriek tomu Ma nikdy nepovažovali za Vládcu nad ľudským osudom a Stvoriteľa všetkých vecí. Ako keby Mi nerozumeli. Ľudia síce kedysi kričali „Nech žije porozumenie“, nikto však slovo „porozumenie“ príliš dlho neanalyzoval, čo ukazuje, že ľudia Ma netúžia milovať. Ľudia si Ma v dnešných časoch nikdy necenili, v ich srdciach nemám miesto. Mohli by skutočnú lásku ku Mne ukázať v dňoch utrpenia, ktoré nastanú? Spravodlivosť človeka zostáva niečím bez podoby, niečím, čo nemôžeme vidieť ani sa toho dotknúť. Chcem ľudské srdce, pretože to je v ľudskom tele to najcennejšie. Nie sú Moje skutky dosť dobré na to, aby ich človek oplatil svojím srdcom? Prečo Mi ľudia nedajú svoje srdcia? Prečo ich stále pevne zovierajú vo svojej hrudi a nechcú ich pustiť? Môže srdce človeka zaistiť pokoj a šťastie počas celého ľudského života? Prečo ľudia vezmú zo zeme za hrsť prachu a hodia ju po Mne vždy, keď mám na nich nejaké nároky? Je to prešibaný úskok človeka? Akoby sa snažil podviesť okoloidúceho, ktorý nemá kam ísť, a vlákať ho do svojho domu, kde sa na neho nemilosrdne vrhne a zabije ho. Takéto veci chceli ľudia spraviť aj Mne. Akoby boli katom, ktorý niekoho usmrtí bez mihnutia oka. Akoby boli kráľmi diablov, pre ktorých je bežné zabíjať ľudí. Teraz však ľudia prišli predo Mňa. Stále chcú používať tieto prostriedky, no Ja mám na ich plány svoje protiopatrenia. Aj keď Ma nemilujú, ako by som teraz človeku nemohol oznámiť svoje protiopatrenia? Mám nekonečnú, nesmiernu zručnosť zaobchádzať s človekom. Osobne zaobchádzam s každou jeho časťou a osobne ju spracúvam. Nakoniec dosiahnem, že človek znesie bolesť, ktorú spôsobuje rozlúčka s tým, čo miluje, a podriadi sa Mojim opatreniam. Na čo sa vtedy budú môcť sťažovať? Nie je všetko, čo robím, pre dobro človeka? V uplynulých časoch som človeku nikdy nepovedal o krokoch svojho diela – no dnes, v čase, ktorý sa nepodobá na minulosť, pretože obsah Môjho diela je iný, som ľuďom o svojom diele vopred povedal, aby v dôsledku toho nezlyhali. Nepodal som takto človeku očkovaciu látku? Ľudia z nejakého dôvodu nikdy vážne neuvažovali o Mojich slovách. Akoby mali hladné bruchá a bolo im jedno, čo zjedia, a preto im zoslabli žalúdky. Ľudia však považujú svoju „zdravú telesnú konštitúciu“ za výhodu a nevšímajú si varovania „lekára“. Keď vidím ich neprístupnosť, mám o človeka obavy. Ľudia sú totiž nezrelí a ešte musia zažiť ľudský život. Nemajú strach, v ich srdciach neexistujú slová „ľudský život“. Neberú na ne ohľad a k Mojim slovám cítia len odpor, ako keby sa zo Mňa stala stará žena, ktorá má plno rečí. Aby sme to zhrnuli, v každom prípade dúfam, že ľudia dokážu porozumieť Môjmu srdcu, pretože netúžim poslať človeka do krajiny smrti. Dúfam, že človek dokáže pochopiť, akú mám v tejto chvíli náladu, a bude prihliadať na bremeno, ktoré práve teraz nesiem.

26. apríla 1992