V tom, čo zažíva človek, po Mne nikdy nebolo ani stopy a nikdy v tom nebolo usmerňovanie pomocou Mojich slov. V dôsledku toho som si od človeka vždy držal odstup a neskôr som ho opustil. Nenávidím vzdorovitosť ľudstva. Neviem prečo, vyzerá to však tak, akoby som človeka od začiatku nenávidel, a napriek tomu k nemu pociťujem hlboký súcit. Ľudia tak mali voči Mne vždy dva postoje – pretože človeka milujem a zároveň ho nenávidím. Kto spomedzi ľudí skutočne dbá na Moju lásku? A kto dbá na Moju nenávisť? V Mojich očiach je človek mŕtva vec zbavená života, ako hlinená socha uprostred všetkých vecí. Človek pre svoju vzdorovitosť občas podnecuje Môj hnev. Keď žijem medzi ľuďmi, po Mojom náhlom príchode Mi venujú chabý úsmev, pretože Ma vždy vedome „hľadajú“, akoby som sa zahrával s ľudstvom na zemi. Ľudia Ma nikdy neberú vážne a pre ich postoj voči Mne nemám na výber a musím z „pracovnej jednotky“ ľudstva „odísť do dôchodku“. Napriek tomu chcem uviesť, že hoci „odchádzam do dôchodku“, Môj „dôchodok“ nemôže byť menší ani o jeden cent. Z dôvodu svojho „vyššieho služobného veku“ v „pracovnej jednotke“ ľudstva naďalej požadujem od ľudí platbu, ktorú Mi stále dlhujú. Hoci Ma opustili, ako môžu uniknúť Môjmu zovretiu? Raz som toto zovretie ľudí do istej miery povolil a dovolil som im voľne sa oddávať ich telesným túžbam – a preto sa odvážili správať neovládateľne, bez akýchkoľvek obmedzení. Na základe toho možno vidieť, že Ma skutočne nemilujú, pretože všetci žijú v tele. Môže to byť tak, že pravá láska je poskytovaná ako odmena za telo? Môže to byť tak, že to, čo od človeka žiadam, je len „láska“ tela? Ak by to bolo naozaj tak, čo cenné by človek mal? Všetky ľudské bytosti sú bezcenný odpad! Keby som nemal „zvláštnu schopnosť“ vytrvalosti, dávno by som ľudstvo opustil – prečo s ním ostávať a nechať sa „šikanovať“? Ja však stále vytrvávam. Chcem prísť na koreň ľudských „záležitostí“. Keď sa Moje dielo na zemi skončí, vystúpim vysoko na oblohu, aby som súdil „pána“ všetkých vecí. To je Moje hlavné dielo, pretože Môj odpor voči človeku už dosiahol určitý stupeň. Kto by necítil nenávisť voči svojmu nepriateľovi? Kto by svojho nepriateľa nezničil? V nebi je Mojím nepriateľom satan, na zemi je Mojím protivníkom človek. Pre jednotu medzi nebom a zemou považujem všetkých ľudí za vinných až do deviateho kolena a ani jednému neprepáčim. Kto im povedal, aby Mi vzdorovali? Kto im povedal, aby Mi vzdorovali? Prečo ľudia nedokážu prerušiť svoje pretrvávajúce väzby na svoju starú prirodzenosť? Prečo v nich telo vždy prekvitá? To všetko je dôkaz o Mojom súde človeka. Kto sa odváži nepodriadiť faktom? Kto sa odváži povedať, že Môj súd je podfarbený emóciou? Som iný ako človek, a tak ho opúšťam, pretože jednoducho nepatrím do ľudskej rasy.

Všetko, čo robím, má svoj základ, svoje opodstatnenie. Keď Mi človek svojimi ústami „zjavuje“ „pravdivé fakty“, odprevadím ho na „popravisko“, lebo urážka od ľudstva stačí ako odôvodnenie Môjho napomínania. A tak nevykonávam napomínanie slepo, ale napomínam ľudí podľa pravých okolností ich urážky. Ak by to tak nebolo, človek by sa pre svoju vzdorovitosť nikdy nesklonil a nepriznal predo Mnou svoju vinu. Ľudia zdráhavo skláňajú svoje hlavy len preto, lebo sa dostali do súčasnej situácie – vo svojich srdciach však ostávajú nepresvedčení. Ľuďom som dal vypiť „báriový nápoj“, a tak sa ich vnútorné orgány pekne a jasne zobrazujú pod „fluoroskopom“. Z brucha im nezmizla špina a kal, ich žilami prúdia najrôznejšie nečistoty a v ich telách je tak čoraz viac jedu. Keďže ľudia žili v týchto podmienkach veľa rokov, zvykli si na ne a už im nepripadajú zvláštne. Mikróby v ich telách v dôsledku toho rastú, stávajú sa súčasťou ich prirodzenosti a každý žije pod ich vplyvom. Preto ľudia pobehujú hore-dole ako divé kone. Nikdy si to však úplne nepriznajú, len prikyvujú hlavami, aby dali najavo svoj tichý súhlas. Pravdou je, že človek si neberie Moje slová k srdcu. Ak by ich ľudia považovali za dobrý liek, potom by „dodržiavali príkazy lekára“ a dovolili by, aby tento liek vyliečil chorobu v ich vnútri. Podľa Mňa však spôsob ich správania nemôže splniť toto želanie, a tak môžem len „vypiť kalich horkosti“ a naďalej k nim hovoriť bez ohľadu na to, či Ma počúvajú, alebo nie: konám si len svoju povinnosť. Človek nie je ochotný tešiť sa z Mojich požehnaní. Radšej by podstupoval útrapy pekla – a ja môžem na jeho požiadavku len pristúpiť. Aby si však Moje meno a Môj Duch neurobili v pekle hanbu, najprv ich budem disciplinovať a potom sa „podriadim“ ich prianiam tak, aby boli „naplnení pôžitkom“. Nehodlám dovoliť človeku, aby Ma kedykoľvek alebo kdekoľvek zahanbil, pokým nesie Moju zástavu. To je dôvod, prečo ho zas a znova disciplinujem. Ako by človek bez obmedzení Mojich prísnych výrokov dokázal predo Mnou stáť až do dnešného dňa? Nezdržiavajú sa ľudia hriechu len preto, lebo sa boja, že odídem? Nie je pravda, že sa nesťažujú len preto, lebo sa boja napomínania? Nájdu sa takí, ktorí prijímajú rozhodnutia výlučne pre Môj plán? Všetci ľudia si myslia, že mám božskú prirodzenosť, ktorej chýba „kvalita intelektu“, kto však vie pochopiť, že vo svojej ľudskej prirodzenosti dokážem všetko prezrieť? Ako hovoria ľudia: „Načo udierať malý klinček veľkým kladivom?“ Ľudia Ma „milujú“ nie preto, lebo ich láska ku Mne je vrodená, ale preto, lebo sa boja napomínania. Kto z ľudí sa narodil tak, že Ma miloval? Zaobchádza so Mnou niekto rovnako ako so svojím vlastným srdcom? A tak to zhrniem pomocou aforizmu, ktorý platí pre ľudský svet: Medzi ľuďmi nie je nik, kto Ma miluje.

Tempo svojho diela som takto zrýchlil len preto, lebo ho chcem na zemi dokončiť, aby som ľudí neodvrhol tak ďaleko, že spadnú do nekonečného oceánu. Sú do určitej miery ostražití presne preto, lebo som im vopred povedal pravdu. Ak by to tak nebolo, zdvihol by niekto plachty, keby bola na obzore búrka? Všetci usilovne prijímajú preventívne opatrenia, akoby som sa v ich srdciach stal zlodejom. Boja sa, že im z ich domovov všetko vezmem, a tak z celej sily tlačia dvere v smrteľnom strachu, že náhle vtrhnem dnu. Keď vidím, že sa správajú ako zbabelé potkany, potichu sa vzdialim. V ľudských predstavách to vyzerá, že svet stojí pred apokalypsou, a tak všetci v chaose utekajú a sú na smrť vystrašení. Len teraz vidím duchov potulujúcich sa po celej zemi. Musím sa smiať, a keď človek počuje Môj smiech, je udivený a vyľakaný. Až vtedy si uvedomím pravdu, a tak potlačím svoj úsmev a prestanem sa pozerať na to, čo sa deje na zemi, a radšej sa vrátim ku konaniu podľa svojho pôvodného plánu. Už viac nepovažujem človeka za vzor, ktorý slúži ako ukážka na účely Môjho výskumu, pretože ľudia nie sú nič viac než odpadky. Keď sa ich zbavím, už ich nemožno použiť – sú len kusmi odpadu. V tomto kritickom okamihu ich vyhubím a hodím do ohňa. Ľudia sa nazdávajú, že Moje milosrdenstvo a láskavosť spočívajú v Mojom súde, majestáte a hneve. Nevedia však, že som si dlho nevšímal ich slabosti a že som svoje milosrdenstvo a láskavosť už dávno vzal späť, čo je dôvod, prečo sú v dnešnom stave. Nikto Ma nedokáže spoznať ani porozumieť Mojim slovám, uvidieť Moju tvár alebo pochopiť Moju vôľu. Nenachádza sa človek teraz v týchto stavoch? Ako potom možno povedať, že som milosrdný a láskavý? Nevšímam si ľudskú slabosť ani sa „nestarám“ o nedostatky človeka. Mohlo by toto stále byť Moje milosrdenstvo a láskavosť? Alebo by to stále mohla byť Moja láska k človeku? Všetci ľudia si myslia, že hovorím „prázdne vtipy“, a tak neveria Mojim slovám. Vie však niekto toto: „Keďže toto je iná éra, Moje milosrdenstvo a láskavosť v súčasnosti neexistujú. Napriek tomu som navždy Bohom, ktorý koná, ako hovorí, že bude konať.“ Keď som medzi ľuďmi, vo svojich mysliach Ma vidia ako Najvyššieho, a tak veria, že rád rozprávam z hĺbky svojej múdrosti. V dôsledku toho vždy berú Moje slovo s rezervou. Vie však niekto pochopiť pravidlá, ktoré sa skrývajú za Mojou rečou? Alebo pôvod Mojich slov? Vie niekto vysvetliť, čo chcem v skutočnosti dosiahnuť? Alebo kto vie preniknúť do detailov záveru Môjho plánu riadenia? Kto sa dokáže stať Mojím dôverníkom? Kto okrem Mňa môže medzi všetkými vecami vedieť, čo presne robím? A kto môže vedieť, aký je Môj hlavný zámer?

30. apríla 1992