Deň čo deň prechádzam ponad vesmíry a pozorujem všetky veci stvorené Mojou rukou. Nad nebesami je miesto Môjho odpočinku a pod nimi zem, po ktorej sa pohybujem. Vládnem nad všetkým, čo jestvuje, všetkému prikazujem, a preto všetko, čo jestvuje, nasleduje prirodzený chod prírody a poddáva sa príkazom prírody. Keďže pohŕdam tými, ktorí sú vzdorovití, a nenávidím tých, ktorí mi odporujú a nespadajú do vlastného zatriedenia, všetko prinútim, aby sa bez vzdoru podriadilo Môjmu usporiadaniu a všetko vo vesmíre aj nad ním náležite usporiadam. Kto sa Mi opováži naďalej svojvoľne vzdorovať? Kto sa opováži nepodriadiť sa usporiadaniam Mojej ruky? Ako by mohol mať človek nejaký „záujem“ na tom, aby Ma zradil? Ľudí privediem pred ich „predkov“, ktorých prinútim, aby ich doviedli naspäť k rodinám, a nedovolím, aby svojim predkom vzdorovali a vrátili sa ku Mne. Taký je Môj plán. Dnes sa Môj Duch pohybuje po celej zemi, prideľuje čísla všetkým typom ľudí, na každom druhu človeka zanecháva rôzne značky, aby ho jeho predkovia mohli úspešne priviesť naspäť k svojej rodine a aby som si o týchto ľudí už viac nemusel „robiť starosti“. Je to príliš namáhavé, a preto tiež túto prácu delím a úsilie rozdeľujem. Toto je časť Môjho plánu a žiaden človek ju nemôže prerušiť. Z celého stvorenstva vyberiem vhodných zástupcov, aby riadili všetky veci, v dôsledku čoho sa Mi všetko náležite podriadi. Často sa potulujem nad nebesami a neraz sa prechádzam pod nimi. Keď sledujem veľký svet, v ktorom ľudia prichádzajú a odchádzajú, keď pozorujem ľudstvo husto natlačené na zemi a vidím vtáky a zveri, ktoré na planéte žijú, nemôžem si pomôcť a vo svojom srdci cítim dojatie. V čase stvorenia som vytvoril všetky veci a všetko si vo svojej celistvosti vykonáva povinnosť na svojom mieste podľa Mojich usporiadaní. Preto z výšin zaznieva Môj smiech, a keď celé stvorenstvo pod nebesami počuje jeho zvuk, ihneď cíti inšpiráciu, pretože v tejto chvíli je Môj veľký počin dokonaný. Do človeka pridávam nebeskú múdrosť, aby Ma zastupoval medzi všetkými vecami, pretože som ho stvoril ako svojho zástupcu; nie preto, aby Mi vzdoroval, ale aby Ma v hĺbke svojho srdca velebil. A kto dokáže splniť tieto jednoduché slová? Prečo si človek stále necháva svoje srdce pre seba? Azda nie je určené pre Mňa? Nie je to tak, že od človeka niečo bezpodmienečne žiadam. On totiž vždy patril Mne. Ako by som mohol druhým len tak ľahostajne rozdávať veci, čo Mi patria? Ako by som mohol dať niekomu inému „šaty“, ktoré som sám vyrobil? V očiach ľudí je to, akoby som stratil rozum, trpel duševnou chorobou a vôbec nerozumel ľudským zvyklostiam; ako keby som bol imbecilom. Ľudia Ma teda stále považujú za „čestného“, no nikdy Ma skutočne nemilujú. Keďže človek robí všetko s cieľom zámerne Ma oklamať, v návale hnevu vyhubím celé ľudstvo. Spomedzi všetkých vecí, ktoré som stvoril, sa jedine ľudstvo stále snaží nájsť spôsoby, ako ma oklamať, a práve preto hovorím, že človek je „vládcom“ všetkých vecí.

Dnes vrhám všetkých ľudí do „veľkej pece“, aby sa zušľachtili. Stojím vysoko nad nimi a pozorne sa prizerám tomu, ako ich spaľuje oheň a ako pod náporom plameňov predkladajú fakty. To je jeden zo spôsobov, ako konám. Keby to tak nebolo, ľudia by o sebe tvrdili, že sú „pokorní“ a nikto by nebol ochotný otvoriť ústa ako prvý a prehovoriť o svojich vlastných skúsenostiach. Všetci by na seba len hľadeli. Presne takto vyzerá zhmotnenie Mojej múdrosti, pretože dnešné záležitosti som predurčil už pred mnohými rokmi. Ľudia tak nevedomky vstupujú do pece, akoby ich tam priťahovalo nejaké lano, ako keby boli zrazu ochromení. Nikto nedokáže uniknúť pred náporom plameňov, jeden na druhého „útočia“, „ženú sa radovať“, stále sa trápia pre svoj vlastný osud v peci a veľmi sa boja, že budú upálení na smrť. Keď priložím do ohňa, ten okamžite narastie, prudko sa vznesie do neba a plamene často oblizujú Moje rúcho, akoby sa ho pokúšali vtiahnuť do pece. Ľudia ma s údivom sledujú. Bez váhania nasledujem oheň do pece a v tej chvíli plamene vzbĺknu a ľudia začnú nariekať. Potulujem sa v ohni. Navôkol šľahajú plamene, no nemajú v úmysle Mi ublížiť a Ja im znovu vydávam rúcha na svojom tele – oni si však držia odo Mňa odstup. Až v tej chvíli ľudia v žiare plameňov jasne uvidia Moju pravú tvár. Keďže sú uprostred spaľujúcej žiary pece, utekajú pred Mojou tvárou do všetkých strán a pec vzápätí začne „vrieť“. Všetci, čo sú v plameňoch, hľadia na Syna človeka, ktorý sa zušľachťuje v ohni. Hoci má telo odeté do prostých šiat, sú nanajvýš krásne; hoci má na nohách obuté obyčajné topánky, vzbudzujú veľkú závisť; z Jeho tváre vyžaruje ohnivá žiara, z očí Mu sršia iskry a zdá sa, že práve vďaka svetlu v Jeho očiach ľudia jasne vidia Jeho pravú tvár. Stoja v nemom úžase a vidia, že telo má zahalené v bielom rúchu a Jeho vlasy, ktoré sú biele sťa vlna, Mu voľne visia po plecia. Zvlášť zlatý pás, ktorý má prepásaný cez prsia, žiari oslepujúcim svetlom, zatiaľ čo topánky na Jeho nohách sú ešte pôsobivejšie. Keďže topánky, ktoré má Syn človeka obuté, zostávajú naďalej v ohni, ľudia si myslia že sú úžasné. Ľudia zazrú ústa Syna človeka len počas návalov bolesti. Hoci sa nachádzajú v zovretí ohňa zušľachtenia, nechápu nič zo slov vychádzajúcich z Jeho úst. V tejto chvíli už preto nepočujú nič z príjemného hlasu Syna človeka, ale vidia v Jeho ústach ostrý meč, a hoci On už nevyrečie ani slovo, Jeho meč človeka zraňuje. V zovretí plameňov ľudia znášajú bolesť. Pre svoju zvedavosť neprestávajú hľadieť na Jeho mimoriadny zjav a až v tejto chvíli zistia, že sa Mu sedem hviezd z ruky vytratilo. Keďže je Syn človeka v peci, a nie na zemi, sedem hviezd Mu bolo z ruky odňatých, pretože boli len metaforou. V tejto chvíli sa už viac nespomínajú, ale sú pridelené rôznym častiam Syna človeka. V spomienkach ľudí vyvoláva existencia siedmich hviezd nepokoj. Dnes už človeku nerobím ťažkosti, Synovi človeka odoberám sedem hviezd a spájam všetky Jeho časti do jedného celku. Až v tomto momente človek vidí celé Moje zjavenie. Ľudia už viac nebudú oddeľovať Môjho Ducha od Môjho tela, pretože som vystúpil zo zeme do výšin. Ľudia uzreli Moju pravú tvár, už Ma viac nebudú oddeľovať ani viac nestrpím ich očierňovanie. Po boku človeka kráčam do veľkej pece, a tak sa na mňa stále spolieha a vo svojom vedomí cíti Moje bytie. Všetko, čo je rýdze zlato, sa so Mnou preto postupne hromadí v plameňoch ohňa a práve to je chvíľa, keď bude každý zatriedený podľa svojho druhu. Roztriedim každý typ „kovu“, čím ľudí prijmem k tomu, aby sa vrátili k svojim rodinám, a až vtedy sa začnú všetky veci oživovať…

Pretože je človek taký skazený, hádžem ho do pece, aby zhorel. Plamene ho však nezahubia, ale zušľachtia, aby som z neho mohol mať potešenie – chcem totiž niečo z rýdzeho zlata, bez nečistôt, a nie špinavé a znečistené veci. Ľudia nerozumejú Môjmu rozpoloženiu, a tak ich pred výstupom na „operačný stôl“ sužuje úzkosť, akoby som sa ich chystal vzápätí po rozrezaní priamo na mieste zavraždiť, zatiaľ čo budú ležať na operačnom stole. Ja ľudskému rozpoloženiu rozumiem, a tak sa zdá, že som príslušníkom ľudstva. Hlboko súcitím s ľudským „nešťastím“ a neviem, prečo človek „ochorel“. Ak by bol zdravý a netrpel by žiadnou poruchou, načo by mal zaplatiť cenu a tráviť čas na operačnom stole? Fakty však nemožno odvolať – kto človeku povedal, aby nevenoval pozornosť „hygiene potravín“? Kto mu povedal, aby nedával pozor na svoje zdravie? Aké iné prostriedky dnes mám? Do „operačnej sály“ vstupujem spolu s človekom, aby som mu ukázal svoj súcit – a kto Mi povedal, aby som ho miloval? A tak beriem sám do rúk „skalpel“ a začínam ho „operovať“, aby som zabránil prípadným následkom. Pre Moju oddanosť voči človeku ronia ľudia slzy uprostred bolesti, aby Mi prejavili svoju vďačnosť. Ľudia veria, že si cením osobnú oddanosť, že svojim „priateľom“ pomôžem, keď sa ocitnú v ťažkostiach, a sú ešte vďačnejší za Moju láskavosť a hovoria, že keď sa uzdravia, pošlú Mi „dary“ – Ja si však takéto vyjadrenia úmyslu u človeka nevšímam a radšej sa sústredím na jeho operáciu. Keďže je človek po fyzickej stránke slabý, pod vplyvom skalpela vraští tvár a zatvára oči a šokovane leží na operačnom stole – Ja tomu však nevenujem pozornosť a jednoducho len ďalej pokračujem v práci. Keď sa operácia skončí, ľudia uniknú „tigrovi z tlamy“ a Ja ich vyživujem bohatými živinami; a hoc to nevedia, hladina živín v nich postupne narastá. Potom sa na nich usmejem a oni až po svojom zotavení jasne uvidia Moju pravú tvár, a tak Ma milujú ešte viac a pokladajú Ma za svojho otca – nie je toto azda spojenie medzi nebom a zemou?

4. mája 1992