Ľudia sa upínajú na každý Môj pohyb, akoby som sa chystal zvrhnúť nebo, a Moje činy ich vždy zarazia, akoby boli pre nich úplne nepochopiteľné. Preto si zo Mňa berú príklad vo všetkom, čo robia, a majú veľké obavy z toho, že urazia nebesá a budú uvrhnutí do „sveta smrteľníkov“. Nesnažím sa nájsť nič, čo by som mohol použiť proti ľuďom, ani sa nesnažím robiť z ich nedostatkov cieľ svojho diela. V tejto chvíli sú veľmi šťastní a začali sa na Mňa spoliehať. Keď ľuďom dávam, milujú Ma ako svoj vlastný život, no keď od nich niečo požadujem, stránia sa Ma. Prečo je to tak? Vari nedokážu preniesť „spravodlivosť a súdnosť“ z ľudského sveta do praktizovania? Prečo stále dookola kladiem na ľudí takéto požiadavky? Je to naozaj tak, že nič nemám? Ľudia sa ku Mne správajú ako k žobrákovi. Keď od nich niečo žiadam, predkladajú predo Mňa svoje „zvyšky“, aby som si ich „vychutnal“, a dokonca hovoria, ako mimoriadne sa o Mňa starajú. Pozerám na ich ohavné tváre a podivné stavy a opäť raz od človeka odchádzam. Za týchto okolností sú ľudia aj naďalej nechápaví a čakajúc na Môj návrat si znovu berú späť veci, ktoré som im odoprel. Človeku som venoval veľa času a zaplatil som kvôli nemu obrovskú cenu – avšak tentoraz, z neznámeho dôvodu, si svedomie ľudí stále nedokáže plniť svoju pôvodnú funkciu. V dôsledku toho zaraďujem túto „pretrvávajúcu pochybnosť“ medzi „tajomné slová“, nech slúži ako „odkaz“ pre budúce generácie, pretože ide o „výsledky vedeckého výskumu“ zrodené z ľudskej „driny“; ako by som ich mohol len tak ľahostajne vymazať? „Nesklamal“ by som tým dobré ľudské úmysly? Koniec-koncov, mám svedomie, a preto sa s človekom nezapájam do ľstivých, zákerných činov – nie sú Moje skutky také? Nie je to azda tá „spravodlivosť a súdnosť“, o ktorej hovorí človek? Doposiaľ som medzi ľuďmi neprestajne konal svoje dielo. Ani s príchodom dnešných časov Ma ľudia stále nepoznajú, aj naďalej so Mnou zaobchádzajú ako s cudzincom, a pretože som ich priviedol do „slepej uličky“, cítia ku Mne dokonca ešte väčšiu nenávisť. Tentoraz sa už láska v ich srdciach dávno bez stopy vytratila. Nevychvaľujem sa a už vôbec človeka neznevažujem. Človeka môžem po celú večnosť milovať a takisto ho môžem po celú večnosť nenávidieť – to sa nikdy nezmení, pretože som vytrvalý. On však túto vytrvalosť nemá. Neustále mení svoj postoj voči Mne, venuje Mi slabú pozornosť jedine vtedy, keď otvorím ústa, a keď ich zatvorím a nič nevyrečiem, rýchlo sa stratí vo vlnách veľkého sveta. Zostručním to preto v ďalšom aforizme: Ľuďom chýba vytrvalosť, preto nedokážu uspokojiť Moje srdce.

Zatiaľ čo ľudia snívajú, cestujem po krajinách sveta a zo svojich rúk šírim medzi ľuďmi „pach smrti“. Všetci ľudia za sebou okamžite zanechávajú životnú silu a vstupujú do ďalšej úrovne ľudského života. Medzi ľuďmi už nevidno ani živáčika. Všade sa povaľujú mŕtvoly, veci naplnené životaschopnosťou okamžite miznú bez stopy a krajinou preniká dusivý zápach mŕtvych tiel. V okamihu si zakrývam tvár a odchádzam od človeka, pretože začínam nový krok diela, v ktorom dávam tým, ktorí ožili, miesto na život a zabezpečujem, aby všetci ľudia žili v ideálnej zemi. Je to požehnaná zem, zem bez zármutku a vzdychov, ktorú som pripravil pre človeka. Voda prúdiaca z prameňov v údolí je krištáľovo priezračná až po samé dno, neprestajne tečie a nikdy nevyschne; ľudia žijú v harmónii s Bohom, vtáci trilkujú a uprostred jemného vánku a teplých slnečných lúčov sú nebo i zem v pokoji. Dnes tu ležia roztrúsené mŕtvoly všetkých ľudí. Bez toho, aby to ľudia tušili, vypúšťam zo svojich rúk mor a ľudské telá sa rozkladajú, od hlavy až po päty nezanechávajú ani najmenšiu stopu po mäse, a Ja odchádzam ďaleko od človeka. Nikdy viac sa s človekom nezídem, už nikdy medzi ľudí neprídem, pretože konečná etapa celého Môjho riadenia sa zavŕšila a Ja už viac nestvorím ľudstvo, už si viac človeka nebudem všímať. Po prečítaní slov z Mojich úst strácajú všetci ľudia nádej, pretože nechcú zomrieť – kto však „nezomrie“ preto, aby „ožil“? Keď ľuďom poviem, že nemám žiadne kúzlo, ktorým by som ich oživil, prepuknú v bolestný plač. Hoci som Stvoriteľom, mám len moc nechať ľudí zahynúť, no schopnosť oživiť ich Mi chýba. Za to sa človeku ospravedlňujem. Preto som mu už v predstihu povedal, že „mu dlhujem nesplatiteľný dlh“ – no on si myslel, že som len zdvorilý. Dnes, s príchodom faktov, to stále hovorím. Moje slová nebudú odporovať faktom. Ľudia vo svojich predstavách veria, že hovorím príliš mnohými spôsobmi, a tak sa vždy pevne pridržiavajú slov, ktoré im dávam, pričom dúfajú v niečo iné. Nie sú to vari chybné motivácie človeka? Práve za týchto okolností si dovolím „trúfalo“ povedať, že človek Ma skutočne nemiluje. Neotočil by som sa chrtom k svedomiu a neprekrúcal fakty, lebo by som ľudí nebral do ich ideálnej zeme; nakoniec, keď sa Moje dielo dokončí, povediem ich do zeme smrti. Takže by sa na Mňa radšej nemali sťažovať. Nie je to preto, lebo Ma ľudia „milujú“? Nie je to preto, lebo ich túžba po požehnaniach je príliš silná? Keby sa ľudia nechceli usilovať o požehnania, ako by mohlo dôjsť k tomuto „nešťastiu“? Vďaka ich „oddanosti“ voči Mne, vďaka tomu, že Ma po mnohé roky nasledovali a tvrdo pracovali navzdory tomu, že to nemalo žiaden prínos, im zjavím kúsok z toho, čo sa odohráva v „tajomnej komnate“. Keďže Moje dielo dnes ešte nedosiahlo určitý bod a ľudia zatiaľ neboli uvrhnutí do ohnivej jamy, radím im, aby odišli, len čo budú môcť – všetkých, ktorí zostanú, pravdepodobne postihne nešťastie a nebudú mať veľa šťastia a na konci aj tak nebudú vedieť uniknúť smrti. Doširoka im otváram „dvere k bohatstvu“; ktokoľvek, kto je ochotný odísť, by sa mal čo najskôr vydať na cestu – pokiaľ bude čakať na príchod napomínania, bude už príliš neskoro. Tieto slová nie sú výsmechom – ide o skutočné fakty. Svoje slová rečiem človeku v dobrej viere, a ak sa na cestu nevydáte teraz, kedy potom? Dokážu ľudia naozaj dôverovať Mojim slovám?

Nad osudom človeka som sa nikdy priveľmi nezamýšľal; nasledujem iba svoju vôľu, ľudia Ma neobmedzujú. Ako by som mohol stiahnuť svoju ruku pre ich obavy? Počas celého svojho plánu riadenia som nikdy neurobil nijaké dodatočné opatrenia v dôsledku skúseností človeka. Konám iba podľa svojho pôvodného plánu. V minulosti sa Mi ľudia „obetovali“ a Môj postoj k nim bol vlažný. Dnes sa za Mňa „obetovali“ a Ja k nim naďalej zostávam vlažný. Nie som spokojný, pretože ľudia za Mňa obetovali svoje životy, ani neprekypujem obrovskou radosťou, ale naďalej ich posielam na popravisko v súlade so svojím plánom. Ich postoj si pri spovedi nevšímam – ako by mohlo byť Moje mrazivé, studené srdce dojaté srdcami ľudí? Vari som jedným z emocionálnych zvierat medzi ľuďmi? Mnohokrát som ľuďom pripomínal, že nemám emócie, no oni sa iba usmievajú, mysliac si, že som len zdvorilý. Povedal som, že „nepoznám životné filozofie ľudstva“, ale ľudia si to nikdy nemysleli a tvrdili, že spôsobov, akými hovorím, je veľmi veľa. Pre obmedzenia tejto ľudskej predstavy neviem, akým tónom a akými spôsobmi mám k ľuďom prehovárať – a tak nemám inú možnosť, len hovoriť priamo a bez okolkov. Čo iné Mi ostáva? Spôsobov, akými ľudia hovoria, je naozaj mnoho – vravia: „Nemali by sme sa spoliehať na pocity, ale praktizovať spravodlivosť“, čo je niečo ako slogan, ktorý vykrikujú už mnoho rokov, ale nedokážu konať podľa svojich slov, ich slová sú prázdne. Preto hovorím, že ľuďom chýba schopnosť „súčasne zladiť ich slová s činmi“. Vo svojom srdci veria, že Ma týmto konaním napodobňujú – Ja však nemám záujem o ich napodobňovanie, lezie Mi to hore krkom. Prečo sa ľudia vždy obracajú proti Tomu, kto ich sýti? Dal som človeku primálo? Prečo ľudia za Mojím chrbtom vždy potajme uctievajú satana? Je to akoby pre Mňa pracovali a mesačný plat, ktorý im dávam, im nestačil na pokrytie životných nákladov, v dôsledku čoho si hľadajú inú prácu, ktorú by mohli vykonávať po skončení pracovného času, aby tak zdvojnásobili svoj príjem – ich výdavky sú totiž príliš vysoké a zdá sa, že nevedia, ako vyžiť. Ak by to bolo naozaj tak, požiadal by som ich, aby opustili Moju „továreň“. Už dávno som človeku vysvetlil, že práca pre Mňa so sebou neprináša žiadne osobitné zaobchádzanie: s ľuďmi bez výnimky zaobchádzam spravodlivo a rozumne a osvojujem si systém „pracuj viac a získaš viac, pracuj menej a získaš menej, nerob nič a nezískaš nič“. Keď hovorím, nič nezamlčujem; ak niekto považuje Moje „továrenské pravidlá“ za príliš prísne, mal by hneď odísť a Ja mu zaplatím „lístok“ na cestu z mesta. Pri zaobchádzaní s takýmito ľuďmi som „zhovievavý“ a nenútim ich zostať. Vari sa Mi v tom nespočetnom množstve ľudí nepodarí nájsť „pracovníka“, ktorý je podľa Môjho vlastného srdca? Ľudia by Ma nemali podceňovať! Ak Ma budú naďalej neposlúchať a budú si chcieť hľadať „zamestnanie“ inde, nebudem ich nútiť – privítal by som to, nemám inú možnosť! Nie je to azda preto, že mám priveľa „pravidiel a nariadení“?

8. mája 1992